Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-27C/36/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

M. súd T. II sudkyňou I.. K. K. v spore žalobcu : E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX T., práv. zast.: G.. I.. I. T., Q.., advokátom so sídlom v T., Ku G. 4, T., proti žalovanému: D. republika, v mene ktorej koná C. vnútra D. republiky, so sídlom G. 2, J., o zaplatenie X.XXX € s prísl. takto

rozhodol:

I. X. je povinný zaplatiť žalobcovi X.XXX € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

W.. X. proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

X. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi X.XXX € do X dní od právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy konania. X. žalobu odôvodnil tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva R. únie k jeho ujme. A., že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka Y. zboru SR sa skladá zo XX,X hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť, t.j. XX hodinové zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje XX hodín. Z. dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov, vrátane hasičov, tvorí predmet úpravy práva R. únie, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na XX hodín, a to D. XXXX/XX/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia D. XX/XXX/ES), pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Q. uvedenej smernice je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci ako aj stanovenie maximálneho týždenného pracovného času. Z. ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas odpočinku. G. čl. X písm. b) D. XXXX/ XX/ES (maximálny týždenný pracovný čas) priemerný pracovný čas pre každé obdobie X dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín. P. článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie X dní, vrátane nadčasov, neprekročil XX hodín a pracovníkom garantuje právo na XX hod. týždenný pracovný čas. D. dvor EÚ (R.) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-XXX/XX G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov R. uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle D. Z./ XX/ES. V dôsledku toho právo EÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný

čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. X písm. b) D.. Vo veci C-XXX/XX J. E. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku R. uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za pracovný čas v zmysle D. XX/XXXES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu pracovnej pohotovosti. Vo veci C-XXX/XX G. týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov R. uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. L. tomu, že príloha č. X k zákonu o Y. a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá D. R. parlamentu a O. XXXX/XX/ES zo X.XX.XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod X prílohy č. X), znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. X. ustanovenie zákona o Y. zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa zákon o Y. zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 X. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru R.. X. práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. X. o Y. zbore služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a táto právna úprava nie je v súlade s čl. X a čl. X ods. X písm. b) X D. XXXX/XX/ES, čím zakladá povinnosť SR ako členského štátu EÚ na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. D., že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje XX hodín, žalobca dokumentuje listinami o týždennej dochádzke, ktoré sú prílohou žaloby. V zmysle uvedeného má preto žalobca pracujúci v Y. a záchrannom zbore SR právo dovolávať sa porušenia čl. X písm. b) D. XXXX/XX voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná (služobná) pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca pracuje týždenne dlhšie ako XX hodín, čím dochádza k porušeniu jeho práva podľa čl. X písm. b) smernice. D. XXXX/XX/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. G. taký prípad je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. O. R. sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. G. sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. R. vo svojom rozsudku C-XX/XX zdôraznil, že vnútroštátny súd v konaní o náhradu škody musí osobitne zabezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhradu škody poskytovanej vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. V dôsledku toho musí každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách, nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity). Je rovnako úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. P., či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. R. rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené X podmienky, t.j. 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. D. dvor potvrdil, že čl. X písm. b) D. XXXX/XX predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. A teda predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, čím je splnená prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva. G. judikatúry R. je porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou R. v danej oblasti. R. v prípade G. Fuß výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. X písm. b) smernice bolo zjavným porušením judikatúry R. a musí sa považovať za

dostatočne závažné porušenie práva EÚ a tým je vo veci samej splnená aj druhá podmienka nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. G. ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. X písm. b) D. a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, existuje. G. judikatúry R. týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie XX hodinovej pracovnej doby, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný čas upravený v čl. X písm. b) smernice rešpektovaný (rozsudok R. vo veci C XXX/XX). V prípade žalobcu, preto je treba za primeraný odpočinok považovať taký, ktorý by mal nasledovať po XX hod. týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. K. nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich celkovú fyzická a morálnu integritu. V súvislosti s tým poukázal na body X a X G. smernice, podľa ktorých dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku. M. pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe, spolupracovníkom alebo iným osobám a že ani z krátkodobého hľadiska, ani dlhodobo nepoškodia zdravie. V právnom poriadku SR neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku), ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa ust. § 11 - XX M. zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva, a to ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

2. X. vo svojom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) vzhľadom na námietku pôsobnosti D. XXXX/XX/ES, námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania a námietku nedôvodnosti žaloby navrhol, aby súd konanie zastavil, prípadne žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. V prípade, ak sa súd nestotožní z právnym názorom žalovaného, namietal neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach s rovnakým predmetom sporu. X. namietal právomoc súd s odôvodnením, že v zmysle právneho poriadku D. republiky ako aj právneho poriadku R. únie súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. XXX/XXXX Z. z. so D. XXXX/XX/ES vo všeobecnosti. S. mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie D. republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. XXX/XXXX Z. z. nesprávne prebral D. XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku. K pôsobnosti D. XXXX/XX/ES uviedol, že má za to, že sa D. neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa D. na služobný pomer príslušníkov Y. a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. G. názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Y. a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti D. XX/XXX/EHS v čl. X ods. X D. XX/XXX/EHS. M. štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Y. a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov G. zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). X O. úlohy, ktoré príslušníci Y. a záchranného zboru plnia, možno Má za to, že z právnych predpisov (§ 12 zákona č. XX/XXXX Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, podľa § 3 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z., podľa § 8 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. o integrovanom záchrannom systéme) vyplýva, že Y. a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Y. a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa D. XX/XXX/EHS nevzťahuje. E. na uvedené sa príslušné ustanovenia D. XXXX/XX/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

X. poukázal na to, že žalobu pre netransponovanie smernice môže podať R. komisia priamo na R. a fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. X. však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, preto žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. L. ak žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného podľa § 69 ods. X zák. č. XXX/ XXXX Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. X. tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. X. v súvislosti s tvrdením žalobcu o nesprávnej transpozícii D. XXXX/XX/ES do zák. č. XXX/XXXX Z. z. poukázal na ust. čl. X ods. X smernice, ust. § 81 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, X a ust. § 92 ods. X zák. č. XXX/XXXX Z. z. tvrdiac, že predmetné ustanovenia definujú služobný čas príslušníkov Y. a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. M. štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorý bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času a štátna služba nadčas. Q.. ust. zák. č. XXX/XXXX Z. z. nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. G. nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti. P. žalovaného o služobnom čase podporuje aj T. zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Y. a záchranného zboru na rok XXXX, ktorá vo väzbe na cit. ustanovenia zákona v čl. X s nadpisom „D. čas“ rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. E. na uvedené žalovaný má za to, že uvedené ust. § 85, XX a XX zák. č. XXX/XXXX Z. z. ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy plne transponujú čl. X ods. X D. XXXX/XX/ES. V zmysle čl. XX písm. b) a čl. XX ods. X smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: -písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, - zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej XX hodín v dobe X dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, - zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci a -žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. G. D. XXXX/XX/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie X dní nesmie prekročiť XX hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. D. tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako X dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Čl. XX smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na X mesiace. Čl. XX ods. X smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na X mesiacov alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých XX mesiacov. X.. č. XXX/XXXX Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka XX hodín týždenne podľa § 85 cit. zákona. G. § 91 ods. X cit. zákona možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín, čo je v priemere X,X hodín týždenne. G. ust. § 86 ods. X zák. č. XXX/XXXX Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. G. ust. § 86 ods. X zák. č. XXX/XXXX Z. z. nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie X mesiacov. G. platnej kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Na základe uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je to v smernici, zák. č. XXX/XXXX Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, podľa ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. X D. XXXX/XX/ES správne. E. podmienky vyplývajúce z judikatúry R., ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušenie práva únie, sú nasledovné: 1. cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. X. neosvedčil, že by mu

vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. X. nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. G. tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. G. nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania štátnej služby je vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. L. uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, čo znamená, že žalobca nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. L. tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu. Ak aj súd dospeje k záveru že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. X. nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. X. však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. X. poukázal na to, že je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne odpracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie a dôkazné bremeno je na strane žalobcu.

X. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral D. XXXX/XX/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom X písm. b) D. XXXX/XX/ES. V. K nároku na náhradu škody V. X D. XXXX/XX je spomenutý v článku XX ods. X D., ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. G. by napriek vyššie uvedenej argumentácií súd dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry D. dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné upletenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Z.. P. podmienky sú definované nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy Z. je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. X. má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. D. žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. X. chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. G. nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). To znamená, XX že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. L. tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. X. dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. G. súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia D. dvora C- XX/XX J. du G. (bod XX) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. X. do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť. X. v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období X mesiacov. X. nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi. X. bol vždy riadne

oboznámený so všetkými internými predpismi a T. zmluvami a to aj s tými ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani raz nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, nikdy nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. X písm. g) podľa ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu. X. má za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali žiaden zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. X. nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti, preto v prípade aplikácie týchto ustanovení opätovne vyvstáva otázka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. X. uvádza, že určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak výšku, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. G. priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. X. má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje a žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. X. namieta neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie súdov v obdobných veciach. X. má za to, že tvrdenie žalobcu o prekračovaní týždenného pracovného času by platilo len ak by nikdy nevyužil možnosť dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok a všetkých iných neprítomností. G. zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, X. uvádza, že z hľadiska vhodnosti transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku D. republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet (za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona č. XX/XXXX Zb. M. zákonník, a žalobca ho takto aj uplatňuje): XXX služieb ...za X roky - každý tretí deň dovolenka ....XX zmien za rok ... XX zmien za tri roky (podľa kolektívnej zmluvy) dodatková dovolenka ....X zmeny za rok ... X zmien za tri roky (podľa kolektívnej zmluvy) voľno za štátnu službu vo sviatok ...XX zmien za tri roky maximum odslúžených zmien ........... XXX-XX-X-XX = XXX počet referenčných období ....................................................................................................X priemerný počet zmien za referenčné obdobie .................................................XXX/X = XX,XX priemerný počet hodín za referenčné obdobie .....................................XX,XX x XX = XXXX,XX počet týždňov v referenčnom období (priemer) ................................................................. XX priemerný počet hodín za týždeň .........................................................XXXX,XX/XX = XX,XX. O. skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v XX hodinových intervaloch, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonávaním štátnej služby priemerne za týždeň v rámci konkrétneho referenčného obdobia). G. čl. XX smernice: „C. odchýlky z od článku XX písm. b) uvedenej v článku XX ods. X a v článku XX nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ P. odchýlka je ustanovená v § 86 zákona: „D. čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. L. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ X. má za to, že v sledovaných referenčných obdobiach nedošlo k porušeniu práv príslušníka vyplývajúcich zo smernice a vzniesol námietku premlčania na všetky nároky predchádzajúce lehote troch rokov pred podaním žaloby. X. má za to, že v sledovaných referenčných obdobiach nedošlo k porušeniu práv žalobcu, preto vôbec nemohlo dôjsť k splneniu podmienky č. 2. G. referenčných období január - jún XXXX, júl - december XXXX, január - jún XXXX, júl - december XXXX (resp., v zmysle žaloby, obdobia júl - október XXXX) je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy Q.-XX. V dôsledku čoho boli v podmienkach D. republiky prijaté rôzne opatrenia v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, od dňa XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX a od XX.XX.XXXX (ku dnešnému dňu neukončený) bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku D. dvora R. únie C-XXX/XX (bod XX - XX) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať

cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice (bod XX). X. má za to, že celosvetová pandémia (teda okolnosť osobitnej závažnosti a (nie len celoštátneho) rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli D. dvor R. únie, a ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa smernice. X. predložil P. - počet hodín, ktoré priemerne týždenne strávil príslušník vykonávaním štátnej služby a pohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých ref. obd., od októbra do decembra XXXX spolu XXX,XX hodín, za rok XXXX spolu X.XXX,XX hodín za rok XXXX spolu X.XXX,XX hodín a za január až október rok XXXX spolu X.XXX hodín.

X. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie X.XXX € titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ D. republikou, keďže do zákona o Y. a záchrannom zbore sa v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo jej ust. čl. X písm. b) o XX hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. P. skutočnosť doložil žalobca listinami, ktoré preukazujú výkon jeho práce nad ustanovený týždenný pracovný čas požadovaný úniovým právom. K tvrdeniu žalovaného, že nakoľko D. XXXX/ XX/ES sa na príslušníkov Y. a záchranného zboru v prípade služobného času aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené a žalobcovi nemohla vzniknúť škoda uviedol, že významom a výkladom čl. X ods. X D. XX/XXX/ES sa zaoberali viaceré rozsudky R., s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade G. súd konštatoval, že čl. X ods. X D. XX/XXX nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. X ods. X D. XX/XXX/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. O. aj uznesenie R. prijaté vo veci C-XX/XX potvrdzuje, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. X ods. X D. XX/XXX/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok . R. vo veci R. C. rozhodol, že D. XXXX/XX/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú určitým rizikám pokiaľ ide o ich bezpečnosť a zdravie. P. závery sú potvrdené aj samotnou D. XXXX/XX/ES, ktorá v čl. XX ods. X bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. D. zákonodarca rozhodol, že D. XXXX/XX/ES bude transponovaná do zák. č. XXX/XXXX Z. z., čo výslovne potvrdzuje jeho G. č. X v bode 6. X. tvrdí, že niektoré ust. zák. č. XXX/ XXXX Z. z. sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje XX hod. pracovná doba pre hasičov. L. týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje XX hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. X písm. b) smernice na ujmu žalobcu. T. hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne XX,XX hodín, čo je v rozpore s cit. článkom smernice. E. číslo približne XX hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov. X. ustanovenie zákona o Y. zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času, pričom poukázal na ust. § 85, XX, XX zák. o Y. a záchrannom zbore. G. žalobca tvrdí, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit XX hodín požadovaný čl. X písm. b) D. XXXX/XX/ES. D. republika do zákona o Y. zbore neprebrala ustanovenia smernice, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat). X. uviedol, že podľa § 86 ods. X zák. č. XXX/XXXX Z. z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci X - mesačného referenčného obdobia. X. tvrdí, že záväzok vyplývajúci zo smernice platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. X písm. b) smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný zabezpečiť XX hod. priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou čl. X písm. b) smernice. G. uvedených ustanovení tak zakladá zodpovednosť SR za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcu. G. judikatúry R. týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie XX hod. pracovnej doby podľa smernice,

treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol max. týždenný pracovný čas upravený smernicou rešpektovaný. V prípade žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po XX hod. týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. K. nerešpektovanie takto určeného týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. V dobe po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad XX hod. týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily atď., t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. X. k tabuľkovej časti vyjadrenia žalovaného a, že vo veci žalobcu nie je rozhodujúcou skutočnosťou plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v XX hodinových intervaloch) ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia uviedol, že pri transpozícii akejkoľvek smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu EU je potrebné, aby bol zohľadnený nielen jej samotný text ale aj výklad jej jednotlivých ustanovení. V danom prípade ide o výklad pojmu pracovný čas podľa Čl.X D. XXXX/XX/ ES, kedy zákon o Y. a záchrannom zbore nesprávne transponoval uvedenú smernicu keď za súčasť pracovnej (služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku. L. za súčasť pracovnej doby pracovná pohotovosť nie je považovaná súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku XX hodinového priemerného pracovného času požadovaného článkom X písmeno b) D.“. Z vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by sa uvedenou požiadavkou D. XXXX/XX/ES (a v rámci tabuľkovej časti svojho E.) vôbec zaoberal a že k uvedenému dospel len výkladom pojmu služobná doba a služobná pohotovosť výlučne v rámci a na základe zákona o Y. a záchrannom zbore. X. v tejto súvislosti dáva do pozornosti judikatúru D. dvora EU podľa ktorej pojmy: „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ sa v zmysle smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, nakoľko predstavujú pojmy práva D., ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. W. takýto výklad zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch (rozsudok D. dvora C- XX/XX,C-XXX/XX,C-XXX/XX). G. pracovný čas treba vykladať autonómne nakoľko len ten je vlastný právu únie a tento termín z Čl.X D. „patrí medzi jej ustanovenia od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy“. (C- XXX/XX).Vo veci žalobcu bolo preto za súčasť jeho pracovnej doby pokladať nielen výkon štátnej služby ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby nakoľko len takýto výklad je súladný s Čl.X D. XXXX/ XX/ES. V dôsledku toho podľa právnej úpravy EU existujú len kategórie pracovný čas a čas odpočinku a neexistuje medzi nimi žiadny „medzistupeň“. Z tohto dôvodu žalobca považuje priloženú P. s prehľadom počtu hodín za zavádzajúcu nakoľko nereflektuje pojem pracovný čas v zmysle Čl.X D. a opiera sa výlučne o slovenskú právnu úpravu X. o hasičskom a záchrannom zbore

X. Súd nariadil a vykonal dokazovanie listinným dôkazmi predloženým stranami sporu, výpoveďou žalobcu a zistil tento skutkový stav:

X. Podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č.l. 7) u žalobcu v období od XX/ XXXX do XX/XXXX priemerný týždenný pracovný čas prevyšoval XX hodín. X. v roku XXXX od októbra do decembra odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti spolu XXX hodín, v roku XXXX spolu X.XXX hodín, roku XXXX spolu X.XXX hodín a za január až október XXXX spolu X.XXX hodín.

X. Žalovaný predložil P. - počet hodín, ktoré priemerne týždenne strávil príslušník vykonávaním štátnej služby a pohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých ref. obd., od októbra do decembra XXXX spolu XXX,XX hodín, za rok XXXX spolu X.XXX,XX hodín, za rok XXXX spolu X.XXX,XX hodín a za január až október rok XXXX spolu X.XXX hodín.

X. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledujúcich právnych predpisov :

X. Podľa čl. X ods. X druhá a tretia veta Z. D. republiky, právne záväzné akty R. spoločenstiev a R. únie majú prednosť pred zákonmi D. republiky. G. právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. XXX ods. 2.

XX. Podľa čl. XXX ods. l Z. D. republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. X a X a zákonom.

XX. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje D. R. parlamentu a rady XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

XX. Podľa čl. X bod X D. R. parlamentu a O. č. XXXX/XX/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako „D.“), táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. G. čl. X bod X D., táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku X smernice XX/XXX/EHS bez toho, aby boli dotknuté články XX, XX, XX a XX tejto smernice. G. čl. X bod X D., na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. G. čl. X písm. b) D., členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín. G. čl. XX písm. b) D., členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku X (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

XX. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Y. a záchranného zboru a príslušníkov Y. záchrannej služby, upravuje zákon č. XXX/XXXX Z.z. o Y. a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len zákon č. XXX/XXXX Z.z.). G. ust. § 85 ods. l a X zákona č. XXX/XXXX Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. D. čas príslušníka je XX hodín týždenne. D. týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. G. ust. § 86 ods. X a X zákona č. XXX/XXXX Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. L. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. G. nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. Q. dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni. G. ust. § 9X ods. 1 a X zákona č. XXX/XXXX Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín. G. ust. § 92 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času. G. ust. § 103 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. G. ust. § 1X2 ods. l a 2 zákona č. XXX/ XXXX Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa § 9X ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a XXX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) X % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

XX. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov, v prípade hasičov riešil D. dvor EU (R.) vo svojom rozsudku C-XXX/XX z XX.XX.XXXX G. Fuß / D. Y., v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle D. XXXX/XX/ES. V dôsledku toho právo Z. bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej

služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. X písm. b) uvedenej smernice (bod XX O. R. C-XXX/XX z XX.XX.XXXX).

XX. Vo veci C-XXX/XX J.E. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku D. dvor rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle D. XX/XXX/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.

XX. ESD vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C- XXX/XX, G.) uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. G. R. je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. G. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (O. R. C-XX/XX, K.. bod XX, XX).

XX. Podľa ust. § 11 M. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. G. ust. § XX ods. 1 - 3 M. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. G. by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku X najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. E. náhrady podľa odseku X určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

XX. Podľa § X00 ods. 1 M. zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

XX. Podľa § 101 M. zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa , keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

XX. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie X.XXX € titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ D. republikou z dôvodu nesprávneho prebratia D. EÚ XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku, keďže do zákona o Y. a záchrannom zbore (zák. č. XXX/XXXX Z. z.) sa v dôsledku nesprávneho prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. X písm. b) o XX hodinovej týždennej pracovnej dobe, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. X. si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku toho utrpel.

XX. ESD v rozsudku vo veci C-XXX/XX G. Fuß v bode XX konštatuje, že čl. X písm. b) D. XXXX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva Z. s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku XX ods. X tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky R. C-Z./XX až C-Z./XX) . V bode XX rozsudku C-Z./XX R. konštatuje, že D. dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku X písm. b) D. XXXX/XX tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (rozsudky G., bod XX, Fuß, bod XX). D. dvor tiež rozhodol, že článok X písm. b) D. XXXX/XX má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky G., body XXX až XXX, Fuß, body XX až XX). V bode XX rozsudku R. C-XXX/XX D. dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník ako je G. Fuß, ktorého

v zásahovej službe zamestnáva D. Y., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku X písm. b) D. XXXX/ XX voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci XX hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

XX. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynutiteľná. Na základe prednosti komunitárneho práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. G. komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií R. únie a vyplývajú výlučne z judikatúry D. dvora R. spoločenstiev. P. judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku XX X. o založení R. spoločenstva (ďalej len X. o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. G. aplikovateľnosť komunitárneho práva podľa D. dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod XX rozsudku R. XXX/XX D.), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. D. dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body XX a XX rozsudku D.). X. členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. V. štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

XX. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku XXX ods. l Z. D. republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. 2, t.j. X. o R. únii, X. o založení R. spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva R. únie. M. toho ods. l zákona č. XXX/XXXX Z.z. o Z. vestníku R. únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. § X86 ods. 1 , ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Z. vestníku R. spoločenstiev a v Z. vestníku R. únie.

XX. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych predpisov so smernicou EÚ súd poukazuje na zásadu prednosti práva R. únie pred vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-Z.-XXX/XX, C-XXX-XXX/XX). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom R. únie, a tým je nepochybne daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom R. únie a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu právu R. únie. L. je preto námietka žalovaného o nedostatku právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu D. do zákona XXX/XXXX Z.z. a či došlo k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto D. na XX hodinový týždenný pracovný čas.

XX. Ohľadom námietky pasívnej legitimácie žalovaného, súd má za to, že D. republika, v zastúpení C. vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície D. do zákona XXX/XXXX Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia D. EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. W. teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov

by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva R. únie sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom D. republika. Zo samotného rozsudku D. dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavanie XX hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu. X. teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva R. únie voči D. republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Y. a záchranný zbor SR.

XX. K tvrdeniu žalovaného, že žiadne ustanovenie zákona č. XXX/XXXX Z.z. nie je možné považovať za rozporné so D. XXXX/XX/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov Y. a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, súd uvádza nasledovné: Čl. X písm. b/ D. XXXX/XX/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. W. teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, pričom ako už D. dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. X písm. b/ D. XXXX/XX/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili. Čl. X ods. X D. definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. X D. XX/XXX/EHS. D. D. podáva pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. D. sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej D., ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. X ods. X a čl. X ods. X prvého pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto D. je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. L. čl. X ods. X prvý pododsek D. nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto D.. A. je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti D. sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje D. členským štátom chrániť. A. výnimka rozsahu pôsobnosti D. má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy. A. sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka X. a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. D. žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. X ods. X prvého pododseku D. XX/XXX/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

XX. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia D. dvora EÚ vo veci C-XX/XX G. der V. Y., podľa ktorých čl. X D. XX/XXX/EHS a čl. X ods. X D. XXXX/XX/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl. X bod X D. XXXX/XX/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice XX hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. I. prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov

pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. D. dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. X odsek X prvého pododseku D. XX/XXX/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. T., ktoré používa zákonodarca D. na určenie pôsobnosti D. XX/XXX/EHS sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl. X odsek X prvého pododseku tejto D., akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej D., a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. E. na to, že uvedené činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do pôsobnosti D. XX/XXX/EHS. L. je preto dôvodná námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí do pôsobnosti D. XXXX/XX/ES.

XX. Keďže mal súd v spore preukázané, že žalobca v stálej štátnej službe ako hasič, nepochybne odpracoval od XX/XXXX- XX/XXXX priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. X písm. b) D. R. parlamentu a O. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, súd mal za to, že sa môže dovolávať práva Z. na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

XX. Zo znenia ust. § 85 zákona č. XXX/XXXX Z.z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je XX hodín týždenne) a zo znenia ust. § 92 cit. zákona (podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa X. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. E. na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. A.. § 122 zákona č. XXX/XXXX Z.z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ a ust. § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X“. R. právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. A. § X03 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. G. § 122 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a XX % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že D. XXXX/XX ES nebola správne transformovaná do zákona č. XXX/XXXX Z.z..

XX. Súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Z. je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. X písm. b) D. XXXX/XX/ES predstavuje právnu normu Z., ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda, prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. G. práva Z. je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou D. dvora v danej oblasti. Z judikatúry D. dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle D. XXXX/XX. M. súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle D.

XXXX/XX neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. X písm. b) D. XXXX/XX/ES, ide o zjavné porušenie judikatúry D. dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Z. a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. G. ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. X písm. b) D. XXXX/XX a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu, čo do základu jeho nároku, považoval za dôvodnú. XX. X. si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Z. právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Z.) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). X. ďalej uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetková a najbližšie je k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho práva. G. žalobca vychádza z nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 M. zákonníka. S právnym názorom žalobcu, čo sa týka náhrady škody ako nemajetkovej ujmy (strata odpočinku) sa súd stotožňuje. G. ustálenej judikatúry R., v prípade neexistencie právnej úpravy D., patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva D.. V. štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vnútroštátnymi predpismi, musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.

XX. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru D., ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď D. dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-XXX/XX a C-XX/ XX C., C-XX/XX a XX/XX J. du G. V.), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Z. by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-XXX/XX K. D.). D. vo veci C-XXX/XX Fuß prihliadajúc na to, že Čl. X písm. b/ smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod XX až XX C-XXX/XX Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Z.. L. akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Z. na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod XX C-XXX/XX Fuß). L. na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle ods. X náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. P. nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

XX. Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s porušením nároku na odpočinok, so zásahom do voľného času trávneho s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu D. rady XX/XXX/EHS a tiež D. rady XXXX/XX/ES. V záujme

zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jeho cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. E. pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

XX. Súd má za to, že žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času v období od XX/XXXX, teda X roky pred podaním žaloby, ktorý bol v rozpore s právom Z., bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. L. čl. X písm. b) D. XXXX/XX/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. K uvedenému zásahu došlo v období od XX/XXXX do XX/ XXXX, pričom žaloba bola podaná XX.XX.XXXX, preto námietku premlčania žalovaného, súd posúdil ako nedôvodnú, keďže žaloba bola uplatnená v Xročnej zákonnej lehote. E. na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry D. dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. G. náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

XX. Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX € súd považoval za primeranú vo výške X.XXX €, pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na XX- hodinový pracovný týždeň a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý, nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, tráviť s rodinou a pod.. X. súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že ani samotný žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote, prípadne v iných oblastiach jeho života. Z uvedených dôvodov súd žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie X.XXX € zamietol.

XX. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § X55 ods. 2 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu XXX %, podľa zásady úspechu, keďže stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. X. nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. G. rozhodovaní o náhrade trov súd ustálil, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo ním sleduje, podpis a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní aj spisová značka tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.