Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15Co-9-2016.pdf
PDF · 87.51 KB
Case nature
Subarea
15Co/9/2016
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 792 752, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti odporkyni F. Z., rod. č. XXXXXX/XXX, bytom R. V., Š. M. U. XX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne Združenie spotrebiteľov Slovenska, o. z., IČO: 42 309 166, J. Kráľa 7, Banská Bystrica, zast. Mgr. Henrich Schindler, advokát so sídlom Banská Bystrica, J.Kráľa 7, o zaplatenie sumy 1.793,78 Eur s prísl.., na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 28. 05. 2015, č. k.: 14C/175/2014-58 takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania p o t v r d z u j e .
Vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd konanie zastavil, rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku navrhovateľovi za návrh na začatie konania v sume 100,80 Eur zaplateného na účet súdu pod VS: 6541666214, položka registra 1455, rok 2014, a to prostredníctvom prevádzkovateľa systému evidencie poplatkov Slovenská pošta, a.s. do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy konania vo výške 179,44 Eur, ktoré je povinný nahradiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka Mgr. Henrichovi Schindlerovi, advokátovi, na účet č. 2200617389/8330, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Odporkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ proti výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi. Napadnutý výrok žiadal zmeniť tak, že vedľajšiemu účastníkovi neprizná náhradu trov právneho zastúpenia. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O. s. p.
Namietal nesprávne vyhodnotenie účelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Zdôraznil, že nenapáda otázku samotného právneho zastúpenia, ale účelnosť nákladov na toto zastúpenie a nepreskúmateľnosť aplikácie zákonného ustanovenia, na základe ktorého súd rozhodol o povinnosti na náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. júna 2014, sp. zn.: 6 M Cdo 9/2013.
Namietal, že rozhodovanie o trovách konania a odôvodnenie rozhodnutia podlieha povinnosti súdu odôvodniť rozhodnutie v rozsahu § 157 ods. 2 O. s. p. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani spôsob, akým súd vyhodnotil kritérium účelnosti ohľadne rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd neuvádza, aké skutočnosti vzal do úvahy, aké skutkové závery z nich vyvodil a ako ich následne právne posúdil.
Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani spôsob, akým súd vyhodnotil kritérium účelnosti ohľadne rozhodnutia o náhrade trov konania. Z rozsudku vyplýva, že otázkou účelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka sa súd nezaoberal. Otázka účelnosti vstupu vedľajšieho účastníka je odlišná od účelnosti právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Ten má svoj predmet činnosti vykonávať nám.
Namietal, že združenia ako takzvaný vedľajší účastníci vstupujú do konania vždy zastúpené právnym zástupcom, aj keď o obsahu konania nemajú žiadnu predstavu. Odôvodnené právne zastupovanie môže byť len v mimoriadne obtiažnych právnych veciach. V opačnom prípade ide o zneužívanie zákona, pretože samotné združenie nie je zamerané na vykonávanie svojej činnosti, ale je len prostriedkom generovania trov právneho zastúpenia.
Podľa navrhovateľa trovy právneho zastúpenia by pritom mali predstavovať náhradu odmeny za právnu pomoc pri predložení podania, ktoré svojím obsahom je šablónovitým opakovaním podaní predkladaných v nespočetnom množstve prípadov. Vedľajší účastník na strane odporkyne sa deklaruje ako subjekt na ochranu spotrebiteľa a práve vďaka tomu mu právna úprava priznáva osobitné postavenie spomedzi subjektov rovnakej právnej formy. „Bežné občianske združenie, ktoré si do predmetu svojej činnosti nedá ochranu spotrebiteľa totiž nemôže postupovať do konania ako vedľajší účastník inak, ako by pri splnené podmienky právneho záujmu na výsledku konania. Osobitnosť združení na ochranu spotrebiteľa teda spočíva v tom, že sa mu na základe a v súvislosti s jeho činnosťou priznávajú aj osobitné práva a postavenie.“
„Ak už raz zákonodarca priznal nejakému subjektu určité osobitné postavenie (vid' § 25 zákona č. 250/2007 Z. z.) aj vo vzťahu k súdnemu konaniu, potom vychádzal z logického predpokladu, že tento subjekt bude odborne, personálne a materiálne pripravený na vykonávanie svojej činnosti. V opačnom prípade by bolo minimálne nelogické, aby osobitné postavenie sa priznávalo subjektu, ktorý nie je schopný a spôsobilý realizovať svoju činnosť. Predloženie podanie vedľajším účastníkom je zhodné, ako predkladá v iných veciach. Teda ich môže, vzhľadom na svoje osobitné postavenie a odborné zameranie, predkladať sám.“
„Združenie - vedľajší účastník v tomto prípade namiesto toho, aby zastupovalo spotrebiteľa, aby vystupovalo prostredníctvom svoj ich „odborne vyškolených“ zamestnancov a členov, vstupuje do konania vždy už zastúpené právnym zástupcom, a to pravidelne vo všetkých konaniach a bez výnimky. Takéto združenia vstupujú do konania vždy zastúpené právnym zástupcom, aj keď o obsahu konania nemajú žiadnu predstavu (viď napríklad prípad vstupu do konania, kde išlo o pracovný spor. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti tvrdil, že rozhodnutie o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka je nedôvodné a nezákonné.
Súd nezákonne priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov aj preto, že tento subjekt ani nemá procesné postavenie vedľajšieho účastníka. S účinnosťou od 01. 01. 2015 pre každý takýto stanovená povinnosť (zákon č. 353/2014 Z. z.) predložiť súhlas toho, na strane koho má vystupovať, inak sa na takýto subjekt neprihliada. Vedľajší účastník uvedené nesplnil, tak ako v iných prípadoch vstúpil do konania spôsobom, kedy o odporcovi má informácie získané od súdu (nehovoriac o tom, že odporca ani nevie, kto vedľajší účastník na jeho strane vôbec je). K odvolaniu navrhovateľa za vedľajší účastník nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
V zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. platí, že odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je vo výroku vecne správne, taktiež sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na doplnenie reagujúc na námietky odvolateľa uvedené v odvolaní dodáva nasledovné.
Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Teda tak ako navrhovateľ má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, takisto každý iný účastník súdneho konania za rovnakých podmienok môže toto právo garantované ústavou využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje O. s. p.
V ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Z ustanovenia § 18 O. s. p. vyplýva, že účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
V zmysle ustanovenia § 24 O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
V zmysle § 25 ods. l O. s. p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.
Z citovaných ustanovení teda vyplýva rovnaké právo každého účastníka, teda aj vedľajšieho účastníka nechať sa v konaní zastupovať, a to aj advokátskou kanceláriou, či advokátom. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by takéto právo vedľajší účastník nemal.
Odvolací súd poukazuje na princíp "rovnosti zbraní", pričom navrhovateľ využil zákonné právo a je zastúpený advokátskou kanceláriou, avšak toto právo upiera vedľajšiemu účastníkovi, poukazujúc na to, že takéto trovy nie sú účelné a mal by si ich vedľajší účastník hradiť zo svojho. Pre takýto záver nie je žiaden rozumný dôvod, keď tento názor je v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami. Z argumentácie navrhovateľa možno nadobudnúť dojem, že navrhovateľ chce pre seba získať výhodnejšie postavenie v konaní, keď je zastúpený advokátom, pričom argumentuje tým, že vedľajší účastník je združením založeným za účelom ochrany spotrebiteľov a len združenie má právo v konaní tohto spotrebiteľa zastupovať. Odvolací súd však zdôrazňuje, že v danom prípade treba rozlišovať vzťah medzi navrhovateľom a odporcami a vzťah vedľajšieho účastníka k odporcom ako aj k jeho právu nechať sa zastúpiť v konaní advokátom. Zároveň treba poukázať aj na novelizované znenie ustanovenia § 137 O. s. p., keď O. s. p. pod trovy konania zahŕňa okrem iného aj náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu.
Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie, a to rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22. 12. 2010 vo veci C-279/09. Aj napriek danému rozhodnutiu odvolací súd však zdôrazňuje, že vnútroštátne predpisy dostatočne upravujú právo vedľajšieho účastníka na zastúpenie a žiadnym logickým dôvodom nemožno vyvodiť, prečo by takéto právo vedľajšiemu účastníkovi, ktoré má rovnaké postavenie ako iní účastníci konania, nemalo byť priznané. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že takéto právo vedľajšieho účastníka by bolo vylúčené.
Postavenie vedľajšieho účastníka charakterizujú rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastníka, na stranu ktorého sa pripojil. Jeho postavenie je čiastočne obmedzené postavením účastníka, ktorý je dominus litis. V konaní nebol zistený ani výslovný nesúhlas spotrebiteľa so vznesenou námietkou premlčania. Konanie vedľajšieho účastníka je tak na prospech odporkyne.
Odvolací súd nezistil, že by vedľajší účastník uplatňoval trovy konania, ktoré by neboli účelné. Právna úprava neobsahuje žiadnu požiadavku „rozumnosti“ respektíve akúsi čiastočnú právnu pomoc. Rozhodnutie prvostupňového súdu o priznaní trov vedľajšiemu účastníkovi je dôvodné a zákonné, pretože vychádza z jednoznačnej právnej úpravy.
Odvolací súd neakceptoval ani námietku, že vedľajší účastník nemá toto k postavenie, pretože nepredložil súhlas odporkyne s účasťou v konaní. Ust. § 93 O. s. p. nevyžaduje súhlas účastníka konania,
na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup dal sám vedľajší účastník konania tak, ako to vykladá navrhovateľ. Pre vstup vedľajšieho účastníka konania sa nevyžaduje súhlas. Vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 O. s. p. sa stáva účastníkom konania oznámením o vstupe do konania. Súd o jeho prípustnosti do konania nerozhoduje, v skutočnosti tak nemá možnosť ovplyvniť ani to, či vedľajší účastníka do konania vstúpi alebo nie. Túto možnosť má súd iba vtedy, ak účastník konania namieta vstup vedľajšieho účastníka do konania.
Základný predpoklad uvádzaný navrhovateľom preto neobstojí, súd nebol povinný zaoberať sa otázkou súhlasu hlavného účastníka. Účasť vedľajšieho účastníka v tomto konaní je zákonná. Vedľajší účastník do konania vstúpil dňa 06. 10. 2014, teda v čase, kedy neplatila právna úprava platná od 01. 01. 2015. Súd sa v tom čase riadil platnou právnou úpravou, ktorá nebola sporná, k novele § 93 O. s. p. došlo predovšetkým z dôvodu veľkého množstva sporov, dokonca opakovaného vstupu niekoľkých vedľajších účastníkov do jedného konania, kedy v podstate ani jeden nekontaktoval hlavného účastníka, z čoho súdu často nemohli dôjsť k iným záverom, ako tým, že daným združeniam išlo skôr o trovy konania, ako o ochranu práv účastníkov. Tomu totiž zodpovedali aj všeobecné námietky. Nebolo tomu však vždy, pričom viaceré združenia aktívne a konkrétne argumentovali v prospech účastníka, spotrebiteľa, teda naplnil účel svojho poslania.
Prvostupňový súd tiež dostatočne zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, aplikoval správne ustanovenie § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., keď vedľajší účastník bol v spore úspešný v celom rozsahu, preto mu patrí náhrada trov konania.
Ak navrhovateľ v odvolaní tvrdí, že z rozsudku nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania rozhodol, z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ako je vyššie uvedené, že aplikoval § 146 ods. 2O. s. p. Rozhodovanie o trovách konania vychádza zo zásady úspechu vo veci a v tejto súvislosti súd aplikuje príslušné ustanovenia o trovách konania. V prípade, ak nastane situácia predpokladaná ust. § 146 O. s. p., daná zásada neplatí, súd skúma jednotlivé predpoklady upravené v tomto ustanovení. V zásade platí, že pokiaľ konanie bolo zastavené, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Ak sú však splnené podmienky upravené v odseku 2, súd z úradnej moci je povinný na ne prihliadnuť. Ak teda niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy, čo sa stalo v danom prípade.
Odvolací súd nemohol akceptovať námietku, že prvostupňový súd neuvádza, aké skutočnosti vzal do úvahy, aké skutkové závery z nich vyvodil, ako následne ich právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd vychádzal zo skutočnosti, že došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania, čím rešpektoval dôvodu navrhovateľa. Túto skutočnosť zobral do úvahy, pretože inak by konanie nemohol zastaviť. Z tohto dôvodu musel posúdiť právo na náhradu trov konania účastníkov, pričom v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. správne posúdil, že vedľajšiemu účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov konania pre zavinené späťvzatie návrhu na začatie konania.
Navrhovateľ opakovanie neakceptuje právo na náhradu trov vedľajšieho účastníka, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia. Odvolací súd len pripomína, že v obdobných sporoch v minulosti bola vznášaná námietka proti právu vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť advokátom, a hoci navrhovateľ tvrdí, že nenapáda otázku samotného právneho zastúpenia, v ďalšom texte odvolania si oponuje, keď trvale zdôrazňuje, že združenie má byť odborne, personálne, materiálne pripravené na vykonávanie svojej činnosti. Podľa jeho názoru trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ nerešpektuje zásadu "rovnosti zbraní “, keď sám podáva obdobné žaloby, dopĺňa aktuálne údaje vo vzťahu k účastníkovi, na ktoré vedľajší účastník reaguje, teda pracuje s rovnakými skutkovými údajmi. Navrhovateľ však v konaní je právne zastúpený. Treba doraziť, že navrhovateľ, vedomý si toho, že ak žaluje premlčanú pohľadávku, musí predpokladať riziko možnosti vznesenia námietky premlčania, či už účastníkom alebo vedľajším účastníkom. Aj napriek tomu, že túto skutočnosť musí predpokladať, nakoľko je právne zastúpený, dlhodobo žaluje premlčané pohľadávky. Vzhľadom na právnu úpravu trov konania musí predpokladať, že v prípade neúspechu môže byť zaviazaný na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi ako aj vedľajšiemu účastníkovi.
Súd nepovažuje za pravdivé tvrdenie, že vedľajší účastník má svoj predmet činnosti vykonávať sám, pretože jeho činnosť nespočíva iba v poskytovaní právnej pomoci v sporoch, vedľajší účastník - združenie nedisponuje odborným aparátom v takom rozsahu, aby mohol pomáhať spotrebiteľom v tisícoch sporov na súdoch, ktoré sa proti nim vedú.
Ak vedľajší účastník podáva šablónovité opakované podania, nerobí to svojvoľne, ich počet je priamo determinovaný počtom žalôb voči spotrebiteľom, zvlášť, ak sa donekonečna uplatňujú premlčané pohľadávky. Zo žiadnej právnej úpravy nevyplýva možnosť rozhodovať o trovách konania na základe subjektívneho názoru, že v tzv. hromadných veciach by mala byť odmena advokáta nižšia, respektíve účastník by v takýchto veciach nemal právo na právne zastúpenie. Neobstojí ani námietka, aby vedľajší účastník zastupoval prostredníctvom svojich odborne vyškolených zamestnancov, pretože by išlo o zjavnú diskrimináciu spotrebiteľa, keď proti nemu vystupuje právnická osoba s vysokým odborným zázemím, pritom sa požaduje od navrhovateľa, aby mal voči sebe „slabšieho súpera“, ktorého sa snaží dopredu diskvalifikovať tým, že nebude na rovnako kvalitnej odbornej úrovni.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 224 ods. l O. s. p. a § 142 ods. l O. s. p. v spojení s § 151 ods. l O. s. p., keď v odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania, trovy konania nežiadal nahradiť, preto mu ich súd nepriznal .
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.