Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/617/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci navrhovateľa: Ing. B. T., nar. XX. U. XXXX, bytom F., F. F. XXX/Y., zastúpeného advokátkou: JUDr. Janka Hazlingerová, Bratislava, Čapkova 8, proti odporkyni: MUDr. Q. T., rod. A., nar. XX. U. XXXX, bytom F., F. F. XXX/Y., zastúpenej splnomocnenkyňou: PERSPECTA Legal, s.r.o., Bratislava, Ružová dolina 25, IČO: 36 668 745, o rozvod manželstva, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 19. decembra 2014 č. k. -55 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 11. júna 2015 č. k. -66 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo navrhovateľa a odporkyne a o trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 18, § 19 ods. 1, § 22, § 23 ods. 1 až 3 Zák. o rodine (Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne ho zdôvodnil preukázaným vážnym a trvalým rozvratom manželstva účastníkov, ktoré neplní žiadnu zo svojich funkcií. Podľa tvrdenia navrhovateľa medzi manželmi bol intímny nesúlad, ktorý bol aj príčinou jeho opakovaných nevier, v manželstve zotrvával kvôli spoločným deťom, teraz už dospelým a samostatným. Spolužitiu účastníkov neprospelo ani časté odlúčenie manželov, z dôvodu pracovného zaradenia navrhovateľa, ktorého potreba byť úspešný v práci bola nadradená vytváraniu zdravého rodinného prostredia (hoci mu nebolo možné vyčítať zanedbanie potrieb rodiny po materiálnej stránke). Navrhovateľ mal v rodine dominantné postavenie, o jej záležitostiach rozhodoval sám a odporkyňu staval pred hotovú vec. Od roku 2007 navrhovateľ pracuje v Banskej Bystrici, kam ho odporkyňa nenasledovala a od roku 2010 žije v spoločnej domácnosti s inou ženou. Navrhovateľ preto obnovu manželského spolužitia s odporkyňou nepripúšťal, na rozdiel od odporkyne, ktorá mu vie odpustiť a prejavila ochotu spolužitie s ním obnoviť. Súd prvého stupňa však konštatoval, že na obnovu manželského spolužitia je nevyhnutný záujem obidvoch manželov, ktorý u navrhovateľa nebol daný. Z dôvodu preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok pre rozvod manželstva účastníkov, rozhodol o rozvode manželstva. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 144 veta prvá O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Opravným uznesením súd prvého stupňa (podľa § 164 O. s. p.) opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku napadnutého rozsudku, spočívajúcu v chybe v písaní, v dôsledku ktorej bol vo výroku o rozvode manželstva nesprávne uvedený dátum uzavretia manželstva.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa navrhujúc jeho zmenu zamietnutím návrhu na rozvod manželstva. Odvolanie odôvodnila tým, že nie sú dané tak závažné dôvody, ktoré by viedli k úplnému rozvratu manželstva. Podľa jej názoru ich manželstvo nie je tak rozvrátené, aby muselo byť ukončené rozvodom. Odporkyňa nikdy nesúhlasila s rozvodom manželstva, vždy sa môže obnoviť funkcia manželstva, navrhovateľ môže zmeniť svoj doterajší postoj. Doposiaľ sa o rodinu stará, navštevuje odporkyňu a majú aj spoločné aktivity. Odporkyňa sa preto domnieva, že nebol dostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa.

Navrhovateľ navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne právny potvrdiť. Mal za to, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, ktorý následne správne právne posúdil. Účastníci spolu už niekoľko rokov ako manželia nežijú, nevedú spoločnú domácnosť, nehospodária spolu, nevedú manželský život, ani nemajú spoločné záľuby, prípadne iné aktivity. Spoločné deti účastníkov sú už plnoleté a majú svoje rodiny. Postupne od roku 2008 manželstvo prestalo fungovať. Navrhovateľ žije a pracuje sedem rokov mimo miesta bydliska, pričom minimálne päť rokov žije v spoločnej domácnosti s inou ženou. Odporkyňu nenavštevuje a nemá s ňou žiadne spoločné aktivity. Do miesta bydliska odporkyne prichádza iba sporadicky, vždy za účelom návštevy svojej matky, ktorá žije v jeho dome. Počas týchto návštev navrhovateľ občas zabezpečí prípadné opravy alebo údržbu domu. Tieto návštevy však nie sú spojené so starostlivosťou o odporkyňu, keďže vzájomná náklonnosť a porozumenie účastníkov zanikli. Navrhovateľ nevie a nemôže zmeniť svoj doterajší postoj vo vzťahu k obnoveniu spolužitia. Manželstvo v žiadnej oblasti neplní svoju funkciu. K rozvratu manželstva došlo v dôsledku dlhotrvajúceho odlúčenia manželov, keď odporkyňa nebola ochotná presťahovať sa do miesta, kde navrhovateľ pracoval. Citové a iné väzby medzi manželmi sa postupne narušili, čo malo za následok nadviazanie známosti navrhovateľa s inou ženou. Manželské spolužitie preto už nie je možné obnoviť.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania odporkyne celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (o rozvode manželstva) bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania, a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (išlo síce (aj) o vec samu, na druhej strane však aj o prípad nedostatku potreby opakovania či dopĺňania dokazovania za situácie, keď súd prvého stupňa vec prejednal (a tiež rozhodol) na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval žiaden dôležitý verejný záujem a nešlo o konanie vo veciach porušenia rovnakého zaobchádzania) pričom dospel (odvolací súd) k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil po právnej stránke.

Pokiaľ šlo o vec samu, tu sa odvolací súd nemal dôvod nestotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť zásadnú správnosť záverov, pre ktoré bolo treba podľa súdu prvého stupňa návrhu v prejednávanej veci vyhovieť a teda manželstvo navrhovateľa a odporkyne rozviesť a popri tom rozhodnúť aj o otázke náhrady trov konania). U takýchto dôvodov a aj ich podania spôsobom pomerne vyčerpávajúcim a tiež objektívne presvedčivým (tu rozumej spôsobom schopným presvedčiť zrejme každého s výnimkou niekoho presvedčeného o svojej pravde či trvajúceho na svojom bez zreteľa na objektívne zistenia) by tak odvolaciemu súdu postačovalo i len skonštatovanie ich správnosti a odkaz na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Len pre úplnosť sa tak javí potrebným doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné:

Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine); pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2 rovnakého ustanovenia).

So zreteľom na obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to s vedomím utvorenia takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. I keď zaiste nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie (než môže byť niektorému z manželov či dokonca i obom príjemné) činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu len na strane jedného z manželov, nezriedka však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do istej miery zvýšené nároky (najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných

partnerských zväzkoch - v tejto súv. por. najmä už súdom prvého stupňa spomínané povinnosti manželov žiť spolu, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny založenej manželstvom nemožno opomínať faktory dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo oboch členov v minulosti založeného partnerského zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami, pre ktoré sú pre jeho životného partnera prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu hodnotenia je záver (v tomto prípade inak už i len na strane jedného z manželov), podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku pominuli a niet rozumného dôvodu predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť buď k náprave narušených vzťahov alebo k naplneniu prakticky vyprázdneného vzťahu.

Pri vyjdení z takýchto úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov, resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho podľa neho už neživotného (formálneho).

Súhlasiť potom treba so súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci šlo práve o takýto stav praktickej neobnoviteľnosti spolužitia navrhovateľa a odporkyne. Jednak u oddeleného žitia manželov trvajúceho už k času rozhodovania napadnutým rozsudkom niekoľko rokov bolo treba usudzovať na trvalosť a teda i nemennosť stavu vecí, okrem toho však navrhovateľ rezolútne poprel záujem podieľať sa na odporkyňou proklamovanom úsilí o udržanie manželstva. Ak navyše odporkyňa (odvolateľka) oproti tomu neposkytla ani v odvolaní žiadne argumenty a riešenia spôsobilé podľa nej presvedčenie navrhovateľa o neobnoviteľnosti vzťahu zmeniť (tu rozumej, ako by si ona predstavovala rekonštrukciu poškodeného vzťahu a čím by hodlala k nej prispieť), musela sa uplatniť úvaha, podľa ktorej na udržanie manželstva rovnako ako na jeho založenie treba slobodné a dobrovoľné rozhodnutie oboch partnerov. Práve z toho zároveň plynie i pravidlo, podľa ktorého nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvával v manželskom zväzku pre neho už neuspokojivom, existujúcom len formálne.

Dlhotrvajúce oddelené žitie účastníkov ako manželov (v dôsledku výkonu zamestnania navrhovateľa mimo miesta bydliska) a niekoľkoročný mimomanželský vzťah navrhovateľa s inou ženou, nepochybne preukazujú kvalifikovaný rozvrat manželstva, ktorý jediný je dôvodom rozvodu. Preto tvrdenie odporkyne o neexistencii závažných dôvodov rozvodu manželstva, ako aj o absencii vážneho rozvratu, nebolo opodstatnené.

Jednoznačný postoj navrhovateľa ukončiť formálny manželský zväzok s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, v spojení s dĺžkou doby odlúčenia manželov (od roku 2007), preukazujú, že nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia zo strany navrhovateľa. Navrhovateľ poprel odporkyňou tvrdenú starostlivosť o rodinu (ktorú mal poskytovať v období ich oddeleného žitia), ako i návštevy a spoločné aktivity s odporkyňou, uviedol, že účelom návštev bola návšteva jeho matky, bývajúcej v ich dome. Vzhľadom k tomu, že manželstvo účastníkov v súčasnosti už neplní žiadnu zo svojich funkcií, ako ani svoj účel, s prihliadnutím na pevné rozhodnutie navrhovateľa, žijúceho v inom partnerskom zväzku, boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre rozvod manželstva. Žiadne iné dôvody brániace rozvodu manželstva, vrátane aspektu odkázanosti niektorého z manželov, neboli tvrdené.

To boli dôvody, pre ktoré bolo v prejednávanej veci vyhovenie návrhu namieste.

Súd prvého stupňa potom rozhodol správne i o trovách konania použitím zákonom ustanoveného pravidla (§ 144 veta prvá O. s. p.) a nie výnimky z neho (veta druhá rovnakého ustanovenia), keďže tu ani podľa odvolacieho súdu nejestvovali dôvody, pre ktoré by niektorý z účastníkov mal platiť náhradu trov konania vzniknutých tomu druhému. Zákon v tzv. rozvodovom konaní možnosť priznania náhrady viaže na okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov, pri nazeraní na prejednávanú vec z tohto uhla pohľadu však odvolací súd rovnako ako pred ním už súd prvého stupňa nezistil žiadnu osobitosť, pre ktorú by hociktorý z rozvádzajúcich sa manželov mal byť zaťažený povinnosťou na náhradu trov konania druhého z takejto dvojice.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pri takomto výsledku konania tak v odvolacom konaní odporkyňa nezaznamenala žiaden úspech. V tomto prípade by formálne bolo namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania navrhovateľovi (pre napadnutie vecne správneho rozsudku súdu prvého stupňa zjavne beznádejným odvolaním), nakoľko však navrhovateľ nenavrhol priznanie mu náhrady trov, tieto ani nevyčíslil a zo spisu vznik trov tohto účastníka v odvolacom konaní tiež nevyplýval, aj odvolací súd rozhodol o trovách konania pred ním podľa zákonom ustanoveného pravidla (§ 224 ods. 1 a § 144 veta prvá O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.