Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_29C-29-2022.pdf
PDF · 80.83 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/29/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky:, IČO: 00151866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanému: V. Q., K.. XX.XX.XXXX, O. E.I. XXXX/XX, XXX XX V., o zaplatenie 83 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 83 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne od 03.08.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 83 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne, od 3.8.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 3.7.2020 vystavená faktúra č.XXXXXXXXX vo výške 83 EUR splatná do 2.8.2020, za stravu zabezpečenú počas nariadenej karantény, zariadení Kamenný Mlyn Plavecký Štvrtok za obdobie od 30.4.2020 do 6.5.2020. Uvedená doporučená listová zásielka sa vrátila žalobcovi s poznámkou adresát neznámy. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola žalovanému zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy. Uvedená zásielka sa opätovne vrátila s oznámením, že adresát je neznámy. Ust. § 58 ods.2 zák. č.355/2007 Z.z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktorej vzniknú pri plnými povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ust. § 58 ods.2 zák. č.355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia je aj podľa ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR pod sp.zn. PL.US4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil.
2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
3. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 177 ods.2 CSP a na základe skutkových tvrdení žalobcu oboznámením faktúry, ako aj ďalšieho spisového materiálu zistil tento skutkový stav:
4. Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zák. č.42/1994 Z.z. počnúc dňom 12.3.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR opatrením zo dňa 4.4.2020 pod sp.zn. OLP/3012/2020
všetkým osobám, ktoré od 6.4.2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie SR nariadil izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky Covid19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa týmto osobám nariadila domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Žalovaný bol od 30.4.2020 do 6.5.2020 umiestnený v karanténnom zariadení Kamenný Mlyn Plavecký Štvrtok. Žalobca faktúrou č.XXXXXXXXX s dátumom splatnosti 2.8.2020 uložil žalovanému povinnosť uhradiť náklady za stravu počas karantény vo výške 83 EUR.
5. Z hypotézy ust. § 58 ods.2 Zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia, alebo podľa iných všeobecne záväzných predpisov. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uloženému zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne podľa § 12 ods.2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia. Ústavný súd v náleze PL.US4/2021 zo dňa 8.12.2021 v bode 109 a 110 nálezu uviedol; hoci samotný § 12 ods.2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti, ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení a teda sám o sebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods.4 písm. k) o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochorenia podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho Úradu verejného zdravotníctva. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods.2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach, obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochorenia a sám o sebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods.4 a § 6 ods.3 a nádväzne aj podľa § 48 ods.4 Zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte v článku 13 ods.1 a 2 Ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods.4 Zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods.2 zákona, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňujú postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písm. f) predmetného ustanovenia.
6. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods.2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochorenia a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené v tom čase s účinným oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia podľa § 48 ods.4 Zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu PL.US4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
7. Podľa § 58 ods.2 Zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrení Úradu verejného zdravotníctva znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru Ústavného súdu ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek povinností, nielen povinností podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok. Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ust. § 58 ods.2 Zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia.
8. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR, uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie a teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromného právneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uloženej opatrením Úradu verejného zdravotníctva. To znamená, že v prípade povinností nosiť respirátor vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny podľa zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka.
9. Rovnako platí aj na prípad stravy poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca preukázal, že poskytovateľ služieb zabezpečoval v karanténnom zariadení stravu, ktorú v plnom rozsahu uhradil žalobca. Skutočnosť, že došlo k zaplatenia nákladov poskytovateľa stravy zo strany žalobcu však nemá vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva tak ako to predpokladá § 58 ods.2 Zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotno-právnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods.2 Zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil a túto povinnosť za neho splnil žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vznikol na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. Na základe uvedeného, preto súd vyhovel žalobe o zaplatenie 83 EUR spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5% ročne určeného podľa § 3 Nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry, ktorá bola žalobcom vystavená.
10. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
11. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods.1 tak, že nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal. Úspešnému žalobcovi trovy konania nevznikli a žalovaný bol v konaní neúspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.