Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoP/1/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľky Q. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. C., Ľ. Z. X, proti odporcovi B. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. C., Ľ. Z. X, zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, ul. Mierová č. 1, za účasti k maloletého M. V., nar. XX. XX. XXXX, zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo Veľkom Krtíši ako kolíznym opatrovníkom, v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. - 45, zo dňa 28. 09. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vyživovacej povinnosti odporcu k maloletému M. V., nar. XX. XX. XXXX, p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd na návrh navrhovateľky rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu. Maloletého M. V., nar. XX. XX. XXXX zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľke, ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Odporcovi (otcovi maloletého) uložil povinnosť s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode, prispievať na výživu maloletého mesačne výživným vo výške 100,- eur, a to vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zároveň upravil styk odporcu s maloletým. O trovách konania súd rozhodol podľa § 144 O. s. p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Okresný súd takto rozhodol s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré podrobne uvádza v odôvodnení rozhodnutia. Dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené hmotnoprávne podmienky pre rozvod manželstva, a preto súd manželstvo účastníkov konania rozviedol. Maloletého zveril do osobnej starostlivosti matky, keďže maloletý vyslovil sám svoj názor, že má záujem na čas po rozvode žiť spolu s matkou a s otcom sa má záujem stretávať. Pri rozhodovaní súd na túto skutočnosť prihliadol. Zároveň rozhodol o úprave styku s poukazom na ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine. Uviedol, že súd bol povinný styk otca s maloletým dieťaťom upraviť, keďže mu to ukladá citované zákonné ustanovenie. Ide o určitú garanciu styku, čo však neznamená, že by práve matka po dohode s maloletým v záujme maloletého nemohla umožniť absolvovať stretávanie sa maloletého so svojím otcom odklonom od tohto styku, a to podľa toho, ako si to budú vyžadovať potreby a najlepší záujem maloletého.

Pri rozhodovaní o výživnom prvostupňový súd vychádzal z ust. § 62 a § 75 Zákona o rodine. Pri určení výživného je vždy rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, a to aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva jeho stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného.

Prvostupňový súd mal za nesporne preukázané, že maloletý navštevuje 9. ročník základnej školy, je vo fáze intenzívneho fyzického rastu, pripravuje sa na budúce povolanie štúdiom zatiaľ na základnej škole, pričom podľa vyjadrenia navrhovateľky vznikajú jej výdavky, ktoré súvisia so zabezpečovaním potrieb maloletého, a to jednak v súvislosti s návštevou školy, zabezpečenie potrieb do školy, stravovania, ďalšími výdavkami sú výdavky vynakladané na jeho záujmovo športovú činnosť. Maloletý hráva futbal, navštevuje tiež základnú umeleckú školu. Ďalšie výdavky sú spojené s jeho fyzickým rastom a jeho zdravotným stavom, keďže maloletý je alergikom a lieči sa u M.. L., ktorá má ambulanciu v L.. Užíva lieky na alergiu a na kontroly chodí 1x za pol roka. Tieto výdavky však nie sú mimoriadne zvýšené, maloletý často chorý nebýva. Matka maloletého je zamestnaná, pracuje ako učiteľka na Základnej škole vo Z. C. a jej čistý príjem predstavuje 645,- eur. Odporca pracuje u G. K. a podľa potvrdenia o zárobku jeho zamestnávateľa dosahuje priemerný mesačný zárobok vo výške 320,- eur cca. Zároveň z vyjadrenia odporcu, ale aj navrhovateľky vyplynulo, že odporca okrem príjmu z pracovnej činnosti si privyrábal na rôznych brigádach a takto zarobil ešte cca 200 - 300,- eur mesačne, pričom v čase rozhodovania súdu o rozvode manželstva účastníkov túto činnosť on už nevykonáva, nakoľko ako sám uviedol „ho to nebaví“. Prvostupňový súd tu poukázal na princíp potencionality, ktorý má prednosť pred princípom fakticity, čo znamená, že pri určení výživného je vždy rozhodujúci tak, ako to už bolo vyššie uvedené príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje. Teda reálne príjmy odporcu, ktoré je odporca schopný za výkon z pracovnej činnosti získať, predstavujú cca 500 až 600,- eur mesačne, pričom z uvedenej sumy súd aj vychádzal. Keďže odporca okrem maloletého ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá, s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého súd rozhodol o výživnom vo výške 100,- eur mesačne. Je nesporné, že navrhovateľka má vyživovaciu povinnosť tiež len k maloletému, táto si svoju vyživovaciu povinnosť plní jednak výkonom osobnej starostlivosti, zabezpečovaním všetkých potrieb maloletého, keďže v súčasnej dobe maloletý žije s ňou v spoločnej domácnosti, a preto potom výživné od navrhovateľky a odporcu spolu s prídavkom na dieťa a daňovým bonusom predstavuje výživné, z ktorého budú zabezpečené všetky odôvodnené potreby maloletého.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, a to voči výroku o výške výživného na maloletého. Navrhol rozhodnutie v tejto časti podľa § 220 O. s. p. zmeniť tak, že odporca je povinný prispievať na výživu maloletého počnúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva výživným vo výške 50,- eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Namietal, že navrhovateľka výdavky, ktoré má so zabezpečovaním potrieb maloletého, žiadnym spôsobom nešpecifikovala, ani nekonkretizovala vyčíslením, a to ani v podanom návrhu a ani na pojednávaní. Nie je pravdivé tvrdenie, že by odporca bol schopný pravidelne mesačne si zarobiť popri práci sumu 200 až 300,- eur. Pomoc na brigádnických prácach má poväčšine sezónny charakter, kde nie je možné takúto sumu považovať za každomesačný a hlavne stály a trvalý príjem, ktorý by sa mal posudzovať pri určení výšky výživného na maloleté dieťa. Odmena za brigádnickú činnosť nemá stály charakter a odvíja sa aj od ponuky a dopytu potenciálnych zákazníkov. Súd túto skutočnosť bližšie neskúmal a ustálil si názor, že táto odmena predstavuje pravidelný príjem odporcu, ktorý dobrovoľne nedosahuje, lebo „ho to nebaví“. Odporca je z celej situácie a z obviňovania manželky psychicky aj fyzicky unavený, a preto použil termín „že ho nič nebaví“. V prípade, že sa odporcova finančná situácia zmení, chce a je ochotný prispievať na maloletého aj vyššou sumou. Avšak za momentálneho stavu, kedy jeho príjem dosahuje výšku 320,- eur netto, nie je v jeho možnostiach a schopnostiach, aby prispieval na výživu maloletého sumou mesačne vo výške 100,- eur. Odporca na seba neberie neprimerané majetkové ani iné riziká, nespráva sa ľahkovážne a ľahkomyseľne. Snaží sa prácou dosahovať príjem, ktorý by postačoval na odôvodnené potreby maloletého, ako aj jeho osoby, snaží sa korigovať svoje výdavky tak, aby predovšetkým mohol plniť vyživovaciu povinnosť. Odporca má za to, že určením výživného v tejto neprimeranej výške nie je vyjadrená zásada úmernosti životnej úrovne dieťaťa k životnej úrovni rodiča, kde tento dosahuje čistý príjem 320,- eur a matka 645,- eur. V prípade, že súd posudzoval odporcu v zmysle princípu potencionality, zvýhodnil tak navrhovateľku v konaní, kde pri jej osobe neskúmal, resp. sa hypoteticky nezaoberal tým, či vzhľadom na navrhovateľkino vzdelanie a možnosti tu neexistuje pracovná príležitosť primeraná vlastnostiam navrhovateľky, a teda či by táto vzhľadom na všetky okolnosti nemohla dosahovať aj vyšší príjem, napríklad privyrobením si prostredníctvom brigádnickej činnosti. Podmienky v danom prípade, ako sú uvedené v § 75 ods. 1 Zákona o rodine nie sú splnené. Odporca sa nikdy nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a zárobku, nakoľko matematicky vyjadrením v jeho prípade je výhodnejším zamestnaním trvalý pracovný pomer, v ktorom zotrval, a kde dosahuje vyšší príjem ako pri brigádnickej činnosti.

Navrhovateľka, ako aj kolízny opatrovník vyjadrenie k odvolaniu odporcu nepodali.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom na maloletého podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V ostatnej časti rozsudok okresného súdu nie je dotknutý.

Podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody(ods. 2).

Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pretože tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne a vyvodil aj správny právny záver; s dôvodmi jeho rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.), konštatuje ich správnosť a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Plnenie vyživovacej povinnosti k deťom, je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Túto povinnosť zakotvenú v § 62 ods. 1 Zákona o rodine musí súd podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine uviesť aj v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa. Súd okrem určenia komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Účastníci konania sa o výške výživného nedohodli. Správne postupoval okresný súd, ktorý určil, ako má navrhovateľ prispievať na výživu maloletého k rukám jeho matky (navrhovateľky), ktorej zveril maloletého do osobnej starostlivosti. Okresný súd správne aplikoval ust. § 62 a nasl. Zákona o rodine, ako aj § 75 ods. 1 Zákona o rodine a dospel k správnemu záveru, že je v schopnostiach a možnostiach odporcu prispievať na výživu maloletého sumou 100,- eur mesačne, aby sa dieťa podieľalo na životnej úrovni rodičov.

Odporca sa domnieva, že okresný súd nesprávne vyhodnotil jeho majetkové pomery a dospel k nesprávnemu záveru, že odporca je schopný každý mesiac si privyrobiť 200 až 300,- eur z brigádnickej činnosti.

Z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia o výživnom z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd uvádza konkrétne skutočnosti o zistených mesačných príjmoch oboch rodičov, keď zistil, že navrhovateľka je zamestnaná a v priemere mesačne zarobí 645,- eur netto mesačne a odporca je taktiež zamestnaný a podľa potvrdenia o príjme mu zamestnávateľ vypláca priemerný mesačný zárobok vo výške 320,- eur netto. Zároveň z vyjadrení navrhovateľky ako aj odporcu, mal prvostupňový súd za preukázané, že odporca okrem uvedeného príjmu z pracovnej činnosti si v čase keď ešte navrhovateľka s odporcom spolu žili, privyrábal na rôznych brigádach a zarobil naviac 200 až 300,- eur mesačne. Uvedená skutočnosť medzi účastníkmi konania nie je sporná. Pokiaľ odporca tento príjem ako sám tvrdí v konaní, ako aj v odvolaní už nemá, lebo už túto činnosť nevykonáva, nakoľko „ho to nebaví“, tu odvolací súd má za to, že uvedená námietka nie je dôvodná, nakoľko v konaní bolo preukázané, že je v schopnostiach a možnostiach odporcu dosahovať vyšší príjem.

Námietka odporcu, že postup súdu nebol správny, keď prihliadol na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu s poukazom na samotnú koncepciu ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine nie je dôvodná. Správny je záver súdu, že je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v možnostiach a schopnostiach otca dosahovať vyšší reálny príjem, a to 500 až 600,- eur mesačne, t. j. príjem ktorý dosahoval v čase keď navrhovateľka s odporcom a ich maloletým dieťaťom žili v spoločnej domácnosti. Správne prvostupňový súd poukázal na princíp potencionality, ktorý má prednosť pred princípom fakticity. Zákon o rodine používa v časti upravujúcej povinnosti rodičov vyživovať svoje deti pojem „schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov“. Pod schopnosťami a možnosťami rodiča je potrebné rozumieť schopnosť a možnosť vlastným pričinením dosiahnuť taký príjem, aby postačoval na krytie potrieb rodiča a ním vyživovaných osôb. Majetkové pomery neznamenajú iba príjem zo zamestnania, ale akýkoľvek majetok zodpovedajúci o životnej úrovni rodiča. Schopnosti a možnosti odporcu pracovať nie sú podľa obsahu spisu ničím obmedzené. To, že odporcu „nebaví“ si privyrobiť nie

je dôležitým dôvodom, na ktorý by súd mohol pri určovaní výšky výživného prihliadnuť. Odporca si musí byť v prvom rade vedomý toho, že má vyživovaciu povinnosť voči (skoro) 15-ročnému synovi, ktorému odporcom navrhovaná 50,- eur výška výživného nie je v žiadnom prípade postačujúca.

Zo spisu je taktiež zrejmé, že súd zisťoval nielen zárobkové, ale aj osobné a majetkové pomery oboch rodičov, a taktiež potreby maloletého dieťaťa. Námietky odporcu v tomto smere nie sú opodstatnené.

Pri určovaní výšky výživného súd posudzuje komplexne pomery (sociálne, zárobkové a majetkové) všetkých účastníkov konania (rodičov i detí) a odôvodnené potreby detí, teda nepostupuje tak, že by výlučne matematicky zratúval účastníkmi uvádzané výdavky, príjmy, platby a podobne, že by výlučne zohľadňoval „vyčíslené“ potreby dieťaťa, ako namieta odporca v odvolaní.

Taktiež nie je dôvodná námietka odporcu v tom smere, že súd pri navrhovateľke neskúmal a neposudzoval navrhovateľkin príjem v zmysle princípu potencionality, a teda či by navrhovateľka vzhľadom na všetky okolnosti nemohla dosahovať aj vyšší príjem, napríklad privyrobením si prostredníctvom brigádnickej činnosti. Na strane navrhovateľky bránia možnosti zvýšiť si svoj príjem napríklad ďalším zamestnaním objektívne skutočnosti, a to starostlivosť o maloletého, ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti. Naviac navrhovateľka dosahuje príjem 645,- eur netto, a preto nebol dôvod na jej strane posudzovať jej príjem v zmysle princípu potencionality.

V odvolaní odporca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu výšky prvostupňovým súdom určeného výživného na maloletého v sume 100,- eur mesačne, ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú za existujúceho skutkového stavu. Okresný súd pri rozhodovaní napadnutým výrokom o vyživovacej povinnosti odporcu prihliadol na všetky relevantné skutočnosti a dospel k správnemu záveru, že odôvodnené potreby maloletého dieťaťa vyžadujú výživné v sume určenej súdom prvého stupňa, ktoré zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinnej osoby.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.