Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_7C-23-2022.pdf
PDF · 127.63 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/23/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinou Melníkovou v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866 proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D. E. F., o zaplatenie 52,00 eur s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 52,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 52,- eur od 22. 06. 2020 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 16,50 eur Slovenskej republike na účet Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. účtu: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXXXX, VS:3944847940, KS:0999 vedený v štátnej pokladnici v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 52,00 eur s prísl. a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 09.04.2021 boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odborom účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči žalovanej. Žalovanej bola dňa 22.05.2020 vystavená faktúra č. 6060077912, vo výške 52,00 eur, splatná do 21.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ Drevárska, Vranov nad Topľou za obdobie 10.05.2020 do 14.05.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti – strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Následne žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 52,00 eur, zo dňa 14.01.2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedenú doporučenú listovú zásielku žalovaná neprevzala z dôvodu, že adresát je neznámy. Nakoľko žalovaná nezaplatila žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5,00% ročne zo sumy 52,00 eur od 22.06.2020 do zaplatenia. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
Žalovaná sa k podanej žalobe žiadnym spôsobom nevyjadrila.
V predmetnej veci vydal súd dňa 11.05.2022 platobný rozkaz, sp. zn. 7C/23/2022-13. Keďže platobný rozkaz sa žalovanej nepodarilo doručiť do vlastných rúk, súd uznesením sp. zn. 7C/23/2022-28 zo dňa 16.08.2022 platobný rozkaz zrušil.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to výzvou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na úhradu pohľadávky štátu, faktúrou č. 6060077912, výzvou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na úhradu pohľadávok po splatnosti, správou Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Vranov nad Topľou, vyjadrením žalobcu zo dňa 30.08.2022, príkazom Okresného úradu Prešov.
Na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav veci:
Žalobca sa na pojednávanie nedostavil. Žiadal, aby súd konal v jeho neprítomnosti.
Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu po podaní žaloby na súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom na vydanie platobného rozkazu domáha od žalovaného uhradenia pohľadávky štátu vo výške 52,- eur s príslušenstvom, ktorá vznikla na podklade faktúry č. 6060077912 vystavenej dňa 22.05.2020, ktorú možno považovať za výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou za obdobie od 10.05.2020 do 14.05.2020. Pre komplexný pohľad na danú vec uvádzame, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2596/2020 zo dňa 16. 03. 2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení, ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. stanovuje povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam, preto žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení. Fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z., povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný mal povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré mu pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Dovoľujeme si uviesť, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako. Podľa písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalobca uvádza, že Stredná odborná škola (SOŠ) drevárska Vranov nad Topľou bola príkazom Okresného úradu Prešov č. OU- PO-OKR1-2020/026144-005 určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“). Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Uvedené opatrenia bude vykonávať aj v zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú povinnú karanténu. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z., uhradilo na základe faktúry č. 6060077912 subjektu SOŠ drevárska Vranov nad Topľou náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Žalobca opätovne poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaný sám. Nakoľko žalobca uhradil SOŠ drevárska Vranov nad Topľou náklady spojené so stravou žalovaného počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou, ktorú žalovaný absolvoval v období od 10.05.2020 do 14.05.2020, vystavil žalobca dňa 22.05.2020 žalovanému faktúru č. na sumu 52,- EUR. Žalobca poznamenáva, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nie je platiteľom DPH, čo je uvedené aj na vystavenej faktúre. Na základe tejto skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo pre repatriantov faktúry, ktoré obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec zákonnej povinnosti. Žalobca pri vyčíslení výšky stravného vychádzal zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, a to zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. o sumách stravného (ďalej len „opatrenie“). Podľa § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 eur, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 eur za plastový obal. Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- eur za deň. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému bola dodaná strava počas nariadenej karanténny v zariadení SOŠ drevárska Vranov nad Topľou v období od 10.05.2020 do 14.05.2020 (t. j. 4 dni), faktúra č. 6060077912 mu bola vystavená na sumu 52,- eur (13
eur x 4 dni = 52 eur). Na záver žalobca na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súdu SR“). V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje, že cit.: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“.
Taktiež sa na pojednávanie nedostavila žalovaná. Svoju neprítomnosť neospravedlnila, pojednávania odročiť nežiadala. Do vlastných rúk si zásielky na adrese trvalého pobytu nepreberá, preto jej boli zásielky zo súdu doručené podľa § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku oznámením na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu o podanej žalobe. Následne jej boli písomnosti doručované aj v zmysle ust. §116 ods. 3 Civilného sporového poriadku na adresu evidovanú v registri obyvateľov SR.
Výzvou žalobcu adresovanou žalovanej dňa 14. 01. 2022 žalobca vyzval žalovanú na úhradu sumy 52,00 eur, ktorá predstavovala náhradu za stravu počas nariadenej štátnej karantény. Podľa kópie poštovej doručenky si žalovaná túto výzvu neprevzala, vrátila sa s označením žalobcovi, že adresát je neznámy.
Faktúrou č. 6060077912 s dátumom vystavenia 22. 05. 2020 a s dátumom splatnosti 21. 06. 2020 žalobca fakturoval žalovanej sumu 52,00 eur za stravu v karanténe.
Z výzvy žalobcu adresovanej žalovanej dňa 19. 10. 2020 vyplýva, že žalobca vyzval žalovanú na úhradu stravy poskytnutej jej počas karantény vo výške 52,00 eur. Podľa kópie poštovej doručenky si žalovaná túto výzvu neprevzala.
Okresný úrad Prešov príkazom č.:OU-PO-OKR1-2020/026144 zo dňa 10.04.2020 určilo organizáciu SOŠ Drevárska Vranov, aby zabezpečila vo svojom zariadení vykonávanie opatrenia hospodárskej mobilizácie zabezpečením ubytovania a stravy fyzickým osobám, ktorým bola nariadená karanténa v určenom subjekte
Uvedenú vec súd takto právne posúdil:
Podľa § 12 ods. 2, písm. f) zákona č. 355/2007 Zb., opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.
Podľa § 48 ods. 4 písm. n) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény Úrad verejného zdravotníctva alebo Regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).
Podľa § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej karantény fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym
vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.
Podľa usmernenia generálneho riaditeľa sekcie krízového riadenia MV SR o rozsahu a podmienkach úhrad nákladov spojených s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach. Na základe nariadenia vlády SR č. 269/2020 Z. z., ktorým sa spresňujú niektoré opatrenia hospodárskej mobilizácie a financovanie týchto opatrení pre subjekty hospodárskej mobilizácie ( ďalej len subjekt HM ) určené podľa § 4 ods. 1, písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmena a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákona č. 179/2011 Z. z. ), ktorým bolo príkazom prednostu okresného úradu alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy podľa § 9 ods. 1, písm. b, § 16 ods. 3, písm. c) a d) alebo § 16 ods. 4, písm. g) zákona č. 179/2011 Z. z. „organizácia výroby a služieb“ a v rámci tohto opatrenia je povinný poskytnúť ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Úhrada nákladov spojených s ubytovaním a stravovaním fyzických osôb, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach alebo dosledovanie v zariadeniach v pôsobnosti MO SR môže byť vykonaná na základe a) príkazu vydaného podľa § 4 ods. 41 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z., príkazom vedúceho ústredného orgánu štátnej správy podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z. zariadeniam vo vlastníctve štátu , ktorých správcom je subjekt okresného úradu podľa § 16 ods. 3, písm. c) a d) alebo § 16 ods. 4, písm. g) zákona č. 179/2011 Z. z. pre zariadenia ktoré sú vo vlastníctve iných subjektov ako štátu. Stravnou jednotkou je denná strava v odporúčanej celkovej výške 13,- eur s DPH vrátane plastového obalu, ak ubytovanému bola dodaná celodenná strava ( raňajky, obed, večera ). Ak ubytovanému nebola dodaná celodenná strava, hodnota stravnej jednotky sa pomerne kráti podľa dodanej stravy vo výške 3 eur za raňajky, 5,- eur za obed a 5,- eur za večeru ( čl. 3 ods. 4 ).
Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Zb., náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
23.Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu.
Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP), skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. 6060077912 s dátumom splatnosti 21.06.2020 na sumu 52 eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠ Drevárska Vranov za obdobie od 10.05.2020 do 14.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a 14.01.2022 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na §12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej aj „opatrenie“). Okresný úrad Prešov príkazom č.:OU-PO-OKR1-2020/026144 zo dňa 10.04.2020 určilo organizáciu SOŠ Drevárska Vranov, aby zabezpečil vo svojom zariadení vykonávanie opatrenia hospodárskej mobilizácie zabezpečením ubytovania a stravy fyzickým osobám, ktorým bola nariadená karanténa v určenom subjekte, s tým, že určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie, okrem iného stravné vo výške 13 eur na deň.
Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovanú uhradiť náklady organizácii prevádzkujúcej karanténne zariadenie, v ktorom bola strava žalovanej poskytnutá. Žalovaná v konaní nepoprela, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprela, že jej strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.
Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaná znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na §12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods.2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom – osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady stým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovanú v sume určenej príkazom správneho orgánu vo výške 13 eur na osobu/ deň, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovanej pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, ktorý uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní preukázal, že organizácia, ktorá žalovanej poskytla ubytovanie tak bola povinná urobiť na základe príkazu správneho orgánu. Rovnako preukázal, že uvedená organizácia náklady s tým spojené vyúčtovala žalobcovi faktúrou, v ktorej je vyčíslená sumárne za všetky osoby strava v rozhodnom období, ktorú žalobca zaplatil na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii). Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov organizácie zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovanej znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaná bola subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie (v rozsahu stanovenom v príkaze správneho orgánu, t.j. 13 eur na deň). Keďže tak neurobila a túto povinnosť za ňu splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovanej voči žalobcovi bezdôvodného obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovanej k zmenšeniu jej majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnila sama. V tomto smere je irelevantné, že prevádzkovateľ zariadenia si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovanej. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 52 eur od 10.05.2020 do 14.05.2020 boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Uvedené náklady dokonca za obdobie 4 dní predstavujú sumu 52 eur (13 eur na deň podľa rozhodnutia správneho orgánu). Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.
Žalovaná sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostala do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovanej podľa § 517 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 52 eur od okamihu, keď sa dostala do omeškania. Išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry. Splatnosť faktúry bola 21.06.2020 a od 22.06.2022 sa žalovaná dostala do omeškania.
Z vykonaného dokazovania má súd za nepochybne preukázané, že žalobca žalovanej fakturoval za stravu, ktorá bola žalovanej poskytnutá počas jej pobytu v povinnej karanténe subjektom SOŠ Drevárska za obdobie od 10.05.2020 do 14.05.2020 sumu 52,00 eur (13 eur denne v súlade s čl. 3 ods. 4 usmernenia). Žalovaná žiadnu obranu nevzniesla.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Pokiaľ ide o trovy konania, súd plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd nevzhliadol žiaden dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v
konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch, od poplatku sú oslobodení Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy,3aa) právnická osoba vykonávajúca konsolidáciu pohľadávok verejného sektora,3cac) Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky, a Sociálna poisťovňa.
O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku, v konaní bol úspešný a v takom prípade platí súdny poplatok žalovaná. Výška súdneho poplatku je určená podľa sadzobníka súdnych poplatkov - položka 1 písmeno a) ako 6 % zo žalovanej sumy, najmenej 16,50 eura.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.