Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-183-2015.pdf
PDF · 124.39 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/183/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: F. S., občana Slovenskej republiky, bytom H., A. A. XXX, právne zast. JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom v Trenčíne, Nám. Sv. Anny 15/25, proti odporcom: 1/ L. S., občianke Slovenskej republiky, bytom H., A. A. XXX, právne zast. JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom, so sídlom v Trenčíne, Legionárska č. 2, 2/ Stavebnému bytovému družstvu Trenčín, IČO: 00 175 111, so sídlom v Trenčíne, Legionárska 647/33, v konaní o určenie vlastníckeho práva, eventuálne o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. októbra 2014, č. k. 26C/71/2011- 134, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie vlastníckeho práva p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol zamietnutý návrh o určenie neplatnosti právneho úkonu m e n í tak, že u r č u j e , že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.1.1997 predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a katastrálne územie Kubrá, na liste vlastníctva č. XXXX, a to bytu č. XX, na 3. poschodí bytového domu súp. č. XXX, na parcele č. XXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX, na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX na parcele č. XXX a pozemku parc. č. XXX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 579 m2 a podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený vtedajším Okresným úradom v Trenčíne, odborom katastrálnym, pod č. V XXXX/XX dňa 13.10.1997, j e n e p l a t n á .
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím súd návrh navrhovateľa tak z hľadiska jeho primárneho, ako aj eventuálneho petitu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, k. ú. Kubrá a to bytu č. XX na 3. poschodí bytového domu s. č. XXX na parc. č. XXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX na parc. č. XXX a pozemku parc. č. 957 - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 v podiele 1/1 dôvodiac, že na základe Dohody o prevode členských práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu zo dňa 10.10.1994 (ďalej len "dohoda o prevode členských práv a povinností") uzavretej medzi jeho matkou - I. S. ako prevodcom a ním ako nadobúdateľom, prešli na neho v celom rozsahu členské práva a povinnosti spojené s užívaním dotknutého bytu, vo vzťahu ku ktorému sa domáha určenia vlastníckeho práva. Následne došlo medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčín ako prenajímateľom a ním ako nájomcom, k uzavretiu nájomnej
zmluvy zo dňa 2.11.1994 o prenechaní predmetného družstevného bytu do užívania. Dňa 18.5.1996 uzavreli s odporkyňou manželstvo, čím vzniklo obom manželom právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v bytovom družstve. Napriek tomu, že odporkyňa sa nestala členkou bytového družstva, bola dňa 17.01.1997 uzavretá medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčín ako prevádzajúcim a účastníkmi ako nadobúdateľmi zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu, na základe ktorej však odporkyňa nemohla pre rozpor zmluvy so zákonom nadobudnúť vlastnícke právo, keďže výlučne on ako člen bytového družstva a zároveň nájomca tohto družstevného bytu, mal v zmysle ust. § 24 zákona č. 42/1992 Zb. a § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. zákonný nárok na jeho prevod do vlastníctva. Zmluvu vo vzťahu k odporkyni považoval za absolútne neplatnú vychádzajúc z ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva predmetných nehnuteľností odôvodňoval tým, že zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, kde sú v súčasnosti zapísaní ako vlastníci obaja účastníci v podiele 1/1, možno dosiahnuť len prostredníctvom ním navrhovaného súdneho rozhodnutia.
Z odôvodnenia ďalej vyplynulo, že uznesením pod č. k. 26C/71/2011-121 zo dňa 10.03.2014 prvostupňový súd pripustil, aby do konania na stranu odporcu vstúpilo Stavebné bytové družstvo Trenčín, IČO: 00 175 111 so sídlom Trenčín, Legionárska č. 647/33, ktoré v konaní vystupuje v procesnom postavení odporcu 2/. Zároveň súd prvého stupňa pripustil zmenu pôvodného návrhu tak, že primárne navrhovaný žalobný petit znejúci na určenie vlastníckeho práva doplnil o petit eventuálny (subsidiárny) znejúci na určenie, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.01.1997, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na Okresnom úrade Trenčín, Katastrálny odbor, v katastri nehnuteľností pre okres Trenčín, obec Trenčín a kat. úz. Kubrá na liste vlastníctva č. XXXX ako byt č. XX na 3. poschodí bytového domu súp. č. XXX na parc. č. XXX vrátane spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXX na parc. č. XXX a pozemku parc.č. XXX- zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2 a podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený vtedajším Okresným úradom v Trenčíne, odborom katastrálnym pod č. V XXXX/XX dňa 13.10.1997, je neplatná.
Odporkyňa 1/ žiadala návrh navrhovateľa ako v celom rozsahu nedôvodný zamietnuť. Nepopierala síce, že mala jednoznačnú vedomosť o tom, že navrhovateľ získal predmetný družstevný byt do nájmu už pred uzatvorením ich manželstva, rovnako že práva viažuce sa k predmetnému bytu na neho previedla jeho matka, zastávala však názor, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu (bytu a podielu na pozemku a spoločných častiach bytového domu v ktorom sa byt nachádza), nadobudla vydržaním. Odporca 2/ sa vzhľadom na odstup času k okolnostiam prevodu nehnuteľností vyjadriť nevedel. Domnieval sa, že odporkyňa 2/ mohla byť do zmluvy o prevode nehnuteľností dopísaná z iniciatívy navrhovateľa.
Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., § 39, § 41, § 703 ods. 2, § 129 ods. 1, 130 ods. 1, § 134, § 143, § 703 ods. 2, § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), § 24 zákona č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že v konaní mal za preukázané, že navrhovateľ nadobudol členstvo a nájom bytu ešte pred uzavretím manželstva s odporkyňou 1/, vzhľadom ku ktorej skutočnosti uzatvorením manželstva im síce vzniklo právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v bytovom družstve, odporkyňa 1/ sa nestala teda členkou družstva a keďže pred uzatvorením zmluvy o prevode bytu do ich vlastníctva, nedošlo najskôr k prevodu členských práv a povinností z člena družstva (manžela - navrhovateľa) na druhého manžela (odporkyňu), tejto neprináležalo právo na prevod predmetného bytu do jej vlastníctva. Zmluvu, uzatvorenú medzi odporcom 2/ a účastníkmi konania, posúdil ako rozpornú so zákonom s následkom jej absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ) a to v celom jej rozsahu za súčasne vysloveného záveru o obsahovo neoddeliteľnej časti tejto zmluvy (§ 41 OZ) týkajúcej sa odporkyne 1/ (na strane ktorej na rozdiel od navrhovateľa neboli splnené zákonné podmienky na prevod dotknutých nehnuteľností do jej vlastníctva), čo založil na tom, že v zmysle tejto zmluvy sa jednalo o nadobudnutie vlastníckeho práva do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, v zmysle ktorého inštitútu ide o spoločný majetok a záväzky manželov, ktoré od seba nie je možné oddeliť (v súvislosti s ktorým právnym názorom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1865/2000 zo dňa 14.02.2001). Konštatujúc, že účastníci tejto zmluvy, sa tak nestali vlastníkmi predmetného bytu, nevyhovel návrhu navrhovateľa
v jeho primárnej časti (o určenie jeho vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam). Súd prvého stupňa sa súčasne neidentifikoval s názorom odporkyne 1/, že predmetné nehnuteľnosti nadobudla vydržaním, a to pre nesplnenie zákonných podmienok na jej strane vlastnícke právo prostredníctvom tohto inštitútu nadobudnúť, keď v priebehu konania nespochybnila existenciu vedomosti na jej strane, že navrhovateľ získal predmetný družstevný byt už pred uzatvorením ich manželstva a to v dôsledku prevodu práv k nemu sa viažucich zo strany jeho matky, za súčasne konštatovanej neexistencie skutočnosti, ktorá by ju mohla viesť dôvodne k záveru, že jej rovnako ako navrhovateľovi, prináleží právo na prevod predmetného bytu do jej vlastníctva. Pri existencii jednoznačnej právnej úpravy, vzťahujúcej sa k prevodu vlastníctva družstevného bytu, tieto skutočnosti vylučujú dobromyseľnosť odporkyne 1/ v držbe predmetných nehnuteľností, pretože pri minimálnej miere opatrnosti s ohľadom na okolnosti prípadu, nemožno na jej strane hovoriť o ospravedlniteľnom právnom omyle (nepostupovala s obvyklou mierou opatrnosti, ponechala bez povšimnutia, že ako účastníčka do tejto zmluvy bola dopísaná až dodatočne, nezaujímala sa o dôvod tohto postupu, nevynaložila ani minimálnu mieru opatrnosti, ktorú možno požadovať od každého, so zreteľom na okolnosti daného prípadu), čím absentovalo splnenie jedného zo základných predpokladov pre nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k predmetnému bytu z jej strany vydržaním. Rovnako ako primárny, súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím zamietol tiež eventuálny petit, prostredníctvom ktorého sa navrhovateľ pre prípad, že súd nevyhovie jeho primárnemu nároku, domáhal určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, keď dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa z hľadiska ust. § 80 písm. c) O.s.p. dôvodiac, že na základe takéhoto určenia sa nestane navrhovateľ vlastníkom predmetných nehnuteľnosti, práve naopak stane sa ním odporca 2/, v dôsledku čoho právne postavenie navrhovateľa vo vzťahu k vlastníctvu predmetných nehnuteľností zostane naďalej neistým.
V konečnom dôsledku ako vyplynulo z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o náhradu trov konania, prvostupňový súd využil zákonom mu danú možnosť o týchto rozhodnúť samostatným uznesením aplikujúc ust. § 151 ods. 3 O.s.p..
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že tento vyhovie jeho návrhu o určenie vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, eventuálne určí neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 17.01.1997. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za nezákonné, založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čím uplatnil dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Namietal správnosť právneho názoru súdu prvého stupňa o obsahovo neoddeliteľnej časti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, dotýkajúcej sa odporkyne 1/ od časti týkajúcej sa navrhovateľa, s následkom jej absolútnej neplatnosti v celom jej rozsahu, pretože podľa jeho názoru ide o rozpor so súčasne vyvodeným záverom, že navrhovateľ na rozdiel od odporkyne 1/ spĺňa všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie predmetných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva jednak z hľadiska všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj špeciálnych ustanovení zákona č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. V konaní zistený dôvod absolútnej neplatnosti tejto zmluvy sa dotýka výlučne osoby odporkyne 1/, navrhovateľ nadobudol len práva, ktoré mu zákon priznával, pričom obaja v zmluve vystupovali ako samostatné právne subjekty s vlastnou právnou subjektivitou, preto nemožno dôvodom neplatnosti tejto zmluvy vzťahujúcej sa výlučne k odporkyni 1/, postihnúť tiež zmluvu v časti týkajúcej sa navrhovateľa. Nedeliteľnosť právneho úkonu je nevyhnutné chápať v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti, pričom podľa zásady favor negotii je nevyhnutné dávať prednosť takému prístupu, ktorý zachováva platnosť ostatných častí zmluvy, v dôsledku ktorého postupu by zostala zmluva medzi odporcom 2/ ako prevodcom, a navrhovateľom ako nadobúdateľom nedotknutá, majúca všetky náležitosti platného právneho úkonu s nadobudnutými právnymi účinkami predpísanými vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, bez existencie dôvodu na zamietnutie návrhu navrhovateľa v časti o určenie jeho výlučného vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, odvodeného od tejto zmluvy. Postup zvolený súdom prvého stupňa, nemá podľa jeho názoru oporu ani v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 1865/2000 zo dňa 14.02.2001, na ktoré v súvislosti s ním vysloveným právnym záverom súd prvého stupňa poukazoval. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo tiež zaoberať sa existenciou iného možného právneho titulu, svedčiaceho v prospech nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa k dotknutým nehnuteľnostiam vychádzajúc z toho, že právne posúdenie uplatneného nároku je vždy vecou súdu bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu samotným navrhovateľom, výsledkom čoho by bol záver, že aj keď navrhovateľ nemohol predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva nadobudnúť na základe
zmluvy, ktorú v celom rozsahu považoval súd prvého stupňa za absolútne neplatnú, tak v prospech neho svedčí nadobudnutie tohto práva prostredníctvom inštitútu vydržania, splnenie ktorých zákonných predpokladov skúmal súd na strane odporkyne 1/ so záverom ich nenaplnenia, pričom ich splnením na strane navrhovateľa sa nezaoberal. Záver súdu o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo strany odporkyne 1/ prostredníctvom inštitútu vydržania, považoval navrhovateľ za v celom rozsahu správny. Odvolaním napadol tiež rozhodnutie prvostupňového súdu v jeho zamietajúcej časti vzťahujúcej sa k eventuálnemu žalobnému návrhu ( o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu) namietajúc, že rozhodnutím v tejto časti bola jeho právam jednoznačne odmietnutá zákonná a spravodlivá ochrana. Dôvodil, že napriek tomu, že súd jednoznačne prejudiciálne dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, za jeho súčasného zistenia, že na základe tejto zmluvy sú v katastri nehnuteľností ako vlastníci dotknutých nehnuteľností zapísaní tak navrhovateľ, ako aj odporkyňa 1/, čím tento zápis právnych vzťahov nezodpovedá skutočnému právnemu stavu, dospel súd súčasne k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na určení neplatnosti tejto zmluvy, ktorým rozhodnutím dochádza k zakonzervovaniu jestvujúceho protiprávneho stavu a nie k jeho vyriešeniu. Tento záver považoval nielen za nesprávny, ale tiež nelogický, pretože právne postavenie navrhovateľa vo vzťahu k vlastníctvu predmetných nehnuteľností zostane naďalej neisté, ako ich spoluvlastník bude naďalej zapísaná v katastri nehnuteľností tiež odporkyňa 1/, ktorá však podľa jednoznačných právnych záverov samotného súdu prvého stupňa, sa nikdy vlastníčkou týchto nehnuteľností žiadnym ňou tvrdeným právnym titulom stať nemohla. Za stavu, že súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o určenie jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, tak jediným možným prostriedkom ochrany práv navrhovateľa, je práve určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu. Je síce pravdou, že v prípade takéhoto určovacieho rozhodnutia súdu, by bol záznamovou listinou v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov vykonaný zápis zmeny právnych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v prospech odporcu 2/, voči tomuto má však navrhovateľ následne v zmysle platných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov možnosť uplatniť svoj právny nárok na prevod ich vlastníctva v prospech seba riadnou a platnou zmluvou (ktorý už u odporcu 2/ uplatnil), prípadne má možnosť sa domáhať nahradenia prejavu vôle odporcu 2/, smerujúceho k uzatvoreniu zmluvy rozhodnutím súdu v zmysle § 161 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 29 ods. 2 a § 29b ods. 2 , 3 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorým postupom by došlo k náprave jestvujúceho protiprávneho stavu v tom zmysle, že odporkyňa 2/ nemajúca vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a ani právny nárok na ich prevod do svojho vlastníctva, by bola z katastra nehnuteľností ako vlastníčka vymazaná a bol by daný priestor na realizáciu zákonných práv navrhovateľa vo vzťahu k nadobudnutiu nehnuteľností do jeho vlastníctva. Navrhovateľ inú možnosť, ako práve ním uplatneným nárokom s cieľom dosiahnuť ochranu svojich práv nemá, pričom zamietnutím oboch jeho určovacích nárokov mu bolo absolútne odmietnuté právo na súdnu ochranu zakotvené v Ústave SR, ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za rozporné nielen s ustanoveniami § 1, § 2, § 3 a § 6 O.s.p., ale aj s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odporkyňa 1/, rovnako ani odporca 2/, nevyužili svoje zákonné právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. s uvedením dôvodu odvolania vo veci samej, vykonal ako súd odvolací preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, pričom dôvodmi odvolania vymedzenými navrhovateľom a ich rozsahom, bol odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p..
Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., nariadil krajský súd odvolacie pojednávanie a po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné v časti, ktorou tento zamietol primárny návrh o určenie vlastníckeho práva, za použitia § 219, ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť a v jeho zvyšnej zamietajúcej časti - o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu za použitia § 220 O.s.p. zmeniť, nakoľko čo do tejto časti, neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219 ods. 1 O.s.p.), ani pre jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval vychádzajúc z jeho obsahu, dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Za navrhovateľom uplatnený dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa súdnej praxe považuje nesprávne právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Predmetom konania v preskúmavanej veci, bol nárok navrhovateľa uplatnený prostredníctvom eventuálneho petitu, v zmysle ktorého sa tento primárne domáhal určenia vlastníckeho práva k družstevnému bytu a k nehnuteľnostiam s ním súvisiacich (podielu na spoločných častiach bytového domu a pozemku na ktorom tento stojí), pričom pre prípad, že tomuto nebude možné dôvodov vyhovieť, sa domáhal „in eventum“ určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu. Súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím, jeho návrh vo vzťahu k obom jeho petitom (tak primárnemu ako subsidiárnemu), ako nedôvodný zamietol.
Zásadou, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až potom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť, alebo neopodstatnenosť nároku v zmysle prvého petitu, sa súd prvého stupňa spravoval, keď primárne skúmal dôvodnosť navrhovateľom uplatneného nároku, ktorým sa tento domáhal určenia vlastníckeho práva.
Svoje rozhodnutie vo vzťahu k prvému petitu založil súd prvého stupňa na závere o absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu pre jej rozpor so zákonom ( § 39 OZ) a to v celom jej rozsahu, pre nemožnosť oddeliteľnosti jej časti dotýkajúcej sa odporkyne 1/ ( § 41, § 143 OZ), konštatujúc nesplnenie zákonných podmienok na strane odporkyne 1/ na prevod tohto bytu do jej vlastníctva ( § 704 ods. 2 OZ, § 24 zák.č. 42/1992 zb., § 28 zák.č. 182/1993 Z.z.), a tiež zákonných podmienok umožňujúcich nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému bytu vydržaním (§ 129 ods.1, § 130, § 134 OZ), s následnou nemožnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam zo strany účastníkov prostredníctvom uvedených nadobúdacích titulov.
Ťažisko odvolacích námietok navrhovateľa vo vzťahu k tejto časti, spočívalo v spochybnení správnosti právneho záveru o (ne)možnosti oddeliteľnosti absolútnou neplatnosťou postihnutej časti zmluvy o prevode bytu dotýkajúcej sa odporkyne 1/ od jej zvyšnej časti, týkajúcej sa nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom, vyplývajúcej z ust. § 41 OZ.
Preskúmaním tejto časti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti uvedeného odvolacieho dôvodu pre jeho nenaplnenie, privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa na vyčerpávajúco zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov a odvolacím súdom nebola zistená ani žiadna iná vada, ktorá by bola spôsobilou mať za následok záver o nesprávnom rozhodnutí v tejto časti, či opodstatňovala záver o porušení práva navrhovateľa na súdnu ochranu z hľadiska čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rovnako ako s ust. § 1, § 2, § 3 a § 6 O.s.p., na ktoré tento v odvolaní poukazoval. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia a v zmysle ust. § 219, ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach naň poukazuje.
V preskúmavanej veci, z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že na základe Dohody o prevode členských práv a povinností, spojených s užívaním družstevného bytu zo dňa 10.10.1994, uzatvorenej medzi I. S. (matkou navrhovateľa), ako prevodcom a navrhovateľom, ako nadobúdateľom, prešli na navrhovateľa v celom rozsahu, členské práva a povinnosti, spojené s užívaním dotknutého družstevného bytu. Dňa 02.11.1994, došlo medzi odporcom 2/, ako prenajímateľom a navrhovateľom
ako nájomcom, k uzatvoreniu nájomnej zmluvy o prenechaní predmetného družstevného bytu do užívania navrhovateľa. Navrhovateľ a odporkyňa 1/ uzatvorili manželstvo dňa 18.05.1996, dňa 17.12.2004 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/112/2004-17 zo dňa 08.12.2004, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené. Dňa 17.01.1997 (počas trvania ich manželstva) bola uzatvorená zmluva o prevode vlastníctva predmetného družstevného bytu, v zmysle ktorej previedol odporca 2/ do ich bezpodielového spoluvlastníctva ako manželov dotknutý byt (č. XX na 3. poschodí bytového domu s.č. XXX), na základe ktorej zmluvy sú títo vo vzťahu k predmetnému bytu vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadení bytového domu a pozemku, vedení na LV č. XXXX pre k.ú. Kubrá ako spoluvlastníci týchto nehnuteľností v podiele 1/1 (vklad zmluvy povolený pod V XXXX/XX dňa 13.10.1997). V konaní nebolo medzi účastníkmi sporným, že pred uzatvorením tejto zmluvy nedošlo medzi navrhovateľom a odporkyňou 1/ k uzatvoreniu dohody o prevode členských práv k predmetnému bytu. Nebolo tiež sporu o tom, že odporkyňa 1/ bola ako nadobúdateľka do zmluvy dopísaná dodatočne (okolnosti za ktorých k tomu došlo sa v konaní nepodarilo jednoznačne ozrejmiť).
Podľa § 704 ods. 2 OZ ak sa niektorý z manželov stal nájomcom bytu pred uzavretím manželstva, vznikne obom manželom spoločný nájom bytu uzavretím manželstva.
Podľa § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového družstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Východiskovou otázkou z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku (keďže v konaní nebolo sporným, že navrhovateľ nadobudol členstvo a nájom bytu ešte pred uzatvorením manželstva s odporkyňou 1/) bolo, či uzatvorením manželstva vzniklo navrhovateľovi a odporkyni 1/ okrem práva spoločného nájmu družstevného bytu tiež spoločné členstvo v družstve, teda či sa členský podiel stal spoločným. Vychádzajúc z ust. § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka uzatvorením manželstva vzniklo síce manželom právo spoločného nájmu družstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v družstve a za súčasného zistenia, že pred uzatvorením zmluvy o prevode bytu nedošlo najskôr k prevodu členských práv a povinností z navrhovateľa ako člena družstva na odporkyňu 1/, ako druhú z manželov, neboli na jej strane naplnené hmotnoprávne predpoklady (na rozdiel od navrhovateľa ako člena bytového družstva), na prevod bytovej jednotky do jej vlastníctva (§ 23 zákona č. 42/1992 Z.z.). Pokiaľ napriek tomuto stavu (t.j. že táto nebola osobou oprávnenou k prevodu tejto bytovej jednotky do jej vlastníctva), odporkyňa 1/ bola účastníčkou zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej dňa 17.01.1997 v postavení kupujúcej (spoločne s navrhovateľom), na základe ktorej bol následne povolený vklad vlastníctva v ich prospech k predmetnému bytu do katastra nehnuteľností, ide o zmluvu uzatvorenú v rozpore so zákonom, s následkom jej absolútnej neplatnosti (§ 39 OZ).
Navrhovateľ, jednoznačne spĺňajúci zákonné predpoklady na prevod bytu do svojho vlastníctva, vychádzajúc z uplatnených odvolacích námietok, zmluvu o prevode vlastníctva bytu vo vzťahu k nemu však považuje za platný právny úkon, spôsobilý k nadobudnutiu vlastníckeho práva z jeho strany k dotknutým nehnuteľnostiam, z dôvodu oddeliteľnosti časti zmluvy postihnutej absolútnou neplatnosťou týkajúcej sa odporkyne 1/.
Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 143 OZ v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov a veci vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
Dôvod neplatnosti právneho úkonu sa môže týkať buď celého právneho úkonu, alebo len jeho časti. Pokiaľ ide o otázku oddeliteľnosti právneho úkonu, judikatúra vyvodila záver, že posúdenie toho, či je možné časť úkonu oddeliť od jeho ostatného obsahu, úzko súvisí s jeho výkladom, z jeho povahy, obsahu a okolností za ktorých k nemu došlo. Ako správne uvádza navrhovateľ v odvolaní, nedeliteľnosť je nevyhnutné chápať v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti a podľa zásady favor negotii (prednosť má dohoda), je potom nevyhnutné dávať prednosť prístupu, ktorý inak zachováva platnosť ostatných častí zmluvy. Uvedené však nič nemení na tom, že judikatúra kladie dôraz pri posudzovaní možnej oddeliteľnosti časti právneho úkonu na otázku rešpektovania vôle účastníkov právneho úkonu, s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého konajúce strany sledovali.
Súd prvého stupňa správne pri posudzovaní tejto otázky v preskúmavanej veci vychádzal z ust. § 143 OZ o spoločnom majetku manželov a ust. § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, pričom jeho záver, že časť zmluvy, ktorá sa týka odporkyne 1/ je obsahovo neoddeliteľná od časti týkajúcej sa navrhovateľa, v dôsledku čoho je táto absolútne neplatnou v celom rozsahu a nemôže slúžiť ako nadobúdací titul vlastníctva nielen vo vzťahu k odporkyni 1/, ale ani vo vzťahu k navrhovateľovi, považuje aj odvolací súd za správny. Touto problematikou sa vo svojom rozsudku pod sp. zn. 30Cdo 1865/2000 zo dňa 14.02.2001 zaoberal tiež Najvyšší súd ČR (na ktoré rozhodnutie vo svojom odôvodnení poukazuje tiež súd prvého stupňa) ktorý v otázke možnej ne(oddeliteľnosti) právneho úkonu obsahom ktorého bol prevod vlastníctva družstevného bytu do spoločného vlastníctva manželov vychádzajúc z toho, že „ Spoločný majetok manželov je špeciálny inštitút občianskeho práva, úplne odlišný od inštitútu podielového spoluvlastníctva, ide o spoločný majetok a záväzky manželov, ktoré od seba nemožno oddeliť,“ vyslovil identický názor o nedeliteľnosti takéhoto právneho úkonu. Odvolací súd sa s týmto názorom v zhode so súdom prvého stupňa plne identifikuje, keďže ani vývoj súdnej praxe nezaznamenal dôvod, pre ktorý by bolo opodstatnené sa od neho odchýliť. Správnosť tohto záveru je potrebné vzhliadnuť tiež z hľadiska ďalšieho rozhodujúceho aspektu, a to rešpektovania vôle účastníkov právneho úkonu, s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého konajúce strany sledovali, keďže z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že tento vyjadruje vôľu navrhovateľa a odporkyne 1/ (ktorí boli v tom čase manželmi) nadobudnúť dotknuté nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu do svojho spoločného, bezpodielového vlastníctva manželov, nie však do výlučného vlastníctva navrhovateľa.
Z uvedených dôvodov, preto napriek záveru o naplnení hmotnoprávnych predpokladov na strane navrhovateľa na prevod bytovej jednotky do jeho vlastníctva, za súčasného záveru o ich absencii na strane odporkyne 1/ (ako nečlenky bytového družstva), ktorá vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nemohla pre nesplnenie zákonných predpokladov (absencia dobromyseľnosti) nadobudnúť ani prostredníctvom inštitútu vydržania, nebolo možné návrhu navrhovateľa z hľadiska jeho primárneho petitu vyhovieť.
Ako nedôvodnú, nespôsobilú privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo vzťahu k jeho primárnemu petitu, vyhodnotil odvolací súd tiež jeho námietku spočívajúcu v tom, že súd prvého stupňa sa vo vzťahu k nemu (rozdielne ako vo vzťahu k odporkyni 1/) nevysporiadal s možnosťou nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam právnym titulom vydržania, napriek existujúcej povinnosti súdu jeho nárok právne kvalifikovať.
Niet sporu o tom, že právna kvalifikácia uplatneného nároku je vecou súdu, keďže občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania teda nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, čo však nič nemení na ich povinnosti produkovať rozhodné skutočnosti umožňujúce súdu uplatnený nárok, alebo obranu proti nemu, právne kvalifikovať. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z jej dispozície bolo možné určiť, či tu požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo návrhu vyhovené. Navrhovateľ v konaní na rozdiel od odporkyne 1/ skutočnosti svedčiace v prospech záveru o možnom nadobudnutí vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech neho prostredníctvom inštitútu vydržania neprodukoval (nepochybne pri vedomosti, že určité skutočnosti vedúce k záveru o nemožnosti nadobudnúť vlastníctvo vydržaním zo strany odporkyne dopadajú tiež na neho), z ktorého dôvodu súd prvého stupňa nemal dôvod sa jeho nárokom z hľadiska tohto aspektu osobitne zaoberať.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, vzťahujúci sa k primárnej časti uplatneného nároku, ako vecne správny za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver o neopodstatnenosti uplatneného nároku v zmysle prvého petitu, sa súd prvého stupňa zaoberal druhým (eventuálnym) petitom, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu, ktorý vzhľadom na záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na takejto určovacej žalobe ( § 80 písm. c/ O.s.p.) aj v tejto časti zamietol, konštatujúc nemožnosť prostredníctvom neho odstrániť stav právnej neistoty vo vzťahu k vlastníctvu dotknutých nehnuteľností.
Správnosť uvedeného právneho názoru odvolaním napadol navrhovateľ dôvodiac nesprávnym právnym posúdením, keďže ide o jediný právny prostriedok ochrany jeho práv, pričom v dôsledku jeho zamietnutia aj v tejto časti mu bolo odmietnuté právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia v tejto jeho časti, odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti k nemu sa vzťahujúcej časti podaného odvolania.
Súdna prax sa nepochybne zhoduje na tom, že nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu.
Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia, bolo navrhovateľovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez neho stalo jeho právne postavenie neistým. Súd prvého stupňa síce správne uviedol, že prichádza do úvahy predovšetkým vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva, alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom, nesprávne však vyhodnotil, že v preskúmavanej veci nejde o takýto prípad.
Možno sa totiž opodstatnene a v plnom rozsahu identifikovať s navrhovateľom v tom, že za existencie zamietavého súdneho rozhodnutia vo vzťahu k jeho primárnemu petitu, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva, je určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva jediným právnym prostriedkom ochrany jeho práv s cieľom dosiahnuť odstránenie protiprávneho stavu spočívajúceho aktuálne v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech odporkyne 1/ k dotknutým nehnuteľnostiam, prostredníctvom ktorého mu budú vytvorené predpoklady na odstránenie právnej neistoty vo vzťahu k vlastníctvu týchto nehnuteľností. Pravdou síce je, že otázku (ne)platnosti zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu, súd prvého stupňa riešil ako otázku prejudiciálnu vo vzťahu k primárnemu petitu (o určenie vlastníckeho práva), so záverom o jej absolútnej neplatnosti, čo spravidla vylučuje, aby tento záver bol pojatý do výrokovej časti rozsudku, avšak v tomto prípade z hľadiska uplatnenia nároku prostredníctvom eventuálneho petitu, je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že tento formalistický postup by mal na jeho strane za následok odňatie mu práva na súdnu ochranu, pri súčasnom závere súdu o neexistencii hmotnoprávnych predpokladov na strane odporkyne 1/ pre vznik jej práva na prevod dotknutých nehnuteľností do jej vlastníctva s následkom absolútnej neplatnosti zmluvy o ich prevode, napriek čomu je táto ako vlastníčka v katastri nehnuteľnosti vo vzťahu k nim naďalej vedená, čím je daný rozpor medzi stavom faktickým a stavom právnym. Možno len prisvedčiť navrhovateľovi, že jedine autoritatívny výrok ním navrhovaného súdneho rozhodnutia (o určení neplatnosti tejto zmluvy) je spôsobilým v katastri nehnuteľností mať za následok zmenu súčasného stavu, čo je nevyhnutným predpokladom na to, aby navrhovateľ uplatňoval vo vzťahu k odporcovi 2/ svoje právo vyplývajúce mu ako členovi družstva zo zákona, s cieľom eliminovania jeho ohrozenia a odstránenia právnej neistoty.
Odvolací súd zastáva názor, že vyslovený záver korešponduje tiež s úlohou súdu rozhodnutím dosiahnuť spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania.
Pokiaľ ide o samotnú vecnú stránku uplatneného nároku, neplatnosť dotknutej zmluvy súd prvého stupňa riešil ako otázku prejudiciálnu vo vzťahu k primárnemu petitu so záverom o rozpore zmluvy so zákonom z hľadiska ust. § 39 OZ s následkom jej absolútnej neplatnosti, pričom s dôvodmi majúcimi za následok
tento záver, sa odvolací súd vysporiadal už v predchádzajúcej časti svojho rozhodnutia za súčasného konštatovania plného stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu k tejto časti sa vzťahujúcim, na ktoré v podrobnostiach poukázal.
S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti, odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti za použitia § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v zmysle jeho eventuálneho petitu vyhovel a určil, že dotknutá zmluva o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, je absolútne neplatným právnym úkonom.
Keďže súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového konania, z dôvodu ním zvoleného postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. o týchto doposiaľ nerozhodoval, rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia tiež o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .