Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16Co-2-2015.pdf
PDF · 102.88 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/2/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľov: 1/ O. G., bytom V., J. P. XX, 2/ H. H., bytom J., Z. XX, 3/ C. G., bytom V., H. XX, všetci právne zastúpení JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Floriánova 12, proti odporcovi: POLYTRANS, s.r.o., IČO: 31 733 085, so sídlom v Prešove, Bardejovská č. 24, právne zastúpený JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, Štúrova č. 101, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 28C/113/2011-475 zo dňa 19.11.2014, jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) určil, že navrhovatelia v 1. až 3. rade sú vlastníkmi nehnuteľnosti pozemkov parcely registra C, č. M. XXXX o výmere 2 933 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. M. XXXX o výmere 1 341 m2, druh pozemku ostatné plochy zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie V. a podľa geometrického plánu č. Gp XXXX/XXXX zo dňa 06.08.2014 k novovytvoreným parcelám č. M. XXXX/X o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX/X o výmere 2 059 m2, druh pozemku zastavané plochy, č. M. XXXX/X o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy, č. M. XXXX/X o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, č. M. XXXX/X o výmere 556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria každý z navrhovateľov v podiele 1 k celku. Vyslovil, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rešpektujúc zásadu, že vlastnícku žalobu proti tretej osobe môže podať jeden z podielových spoluvlastníkov vo veci, o ochranu ktorého ide, aktívna legitimácia zo strany navrhovateľov v tomto konaní je daná. Uviedol, že po zrušujúcom uznesení krajského súdu vykonal znalecké dokazovanie a navrhovatelia predložili geometrický plán, na základe ktorého súd pripustil zmenu žalobného návrhu a takémuto návrhu súd aj vyhovel. Mal za to, že znalecký posudok C... V. reálne zodpovedal otázku identifikácie parciel, ktoré sú predmetom tohto konania. Odporca poukazoval, že listinné dôkazy, z ktorých vychádzal znalec, nemajú náležitosti v zmysle vtedy platných zákonov. Súd prvého stupňa však poukázal na ustálenú súdnu prax v týchto veciach a na to, že v roku 1947, alebo 1948, kedy sa vyhotovovali grafické plány, neboli technické možnosti také, aby zidentifikovali parcely takým presným spôsobom, ako je to v súčasnej dobe. Súd mal k dispozícii originál grafického plánu, ktoré mu priniesla pracovníčka Pozemkového lesného odboru Okresného úradu v Prešove, ktorý napriek tomu, že mu chýbala úradná pečiatka, niesol všetky znaky originálneho grafického plánu. Keďže z týchto jediných dostupných podkladov vychádzal znalec, považoval jeho znalecký posudok, čo sa týka identifikácie parciel, za zákonný a relevantný. Argumentácia znalca pri výsluchu na pojednávaní dala presvedčivé dôkazy o tom, že postup znalca pri identifikácii parcely bol v súlade s predpismi a okrem tvrdení odporcu, že tento postup nebol zákonný, odporca nepredložil žiaden relevantný dôkaz
spochybňujúci samotnú identifikáciu parciel a teda, že predmetné parcely z prídelu nie sú zidentifikované na miestach, ktoré majú byť.
Ďalšie dôvody, prečo súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľov, boli predložené listinné dôkazy, v prvom rade výmer, ktorý navrhovatelia predložili (originál súd mal k nahliadnutiu z Okresného úradu Prešov). V rozhodovacej praxi súdov takýto výmer je podkladom pre určenie vlastníckeho práva v mnohých iných prípadoch napriek tomu, že neprebehlo ďalšie konanie podľa vtedy platných zákonov. Tieto okolnosti súd musí brať v širšom kontexte historickej etapy, kedy po pridelení pôdy a začatí hospodárenia na nej (čo mal súd preukázané z výpovedí účastníkov), prišla doba, kedy vlastníctvo nehnuteľnosti bolo občanom na ťarchu a títo občania sa museli podvoliť postupom moci v 50-tych rokoch, kedy bola občanom pôda odnímaná a kedy vlastníctvo nehnuteľnosti robilo v socialistickom zriadení z ľudí občanov druhej kategórie. Správne poznamenal znalec, že ľudia v tej dobe si tieto výmery už potom nedávali zapisovať do pozemkovej knihy práve z dôvodov, že v 50-tych rokoch už vedeli, že o tieto pozemky opätovne prídu. Tieto okolnosti musí brať súd v historickom kontexte a pri posudzovaní vlastníckeho práva tieto okolnosti doby nemôžu byť v neprospech ľudí - právnych nástupcov, pretože neprávosť a krivda by sa po rokoch opätovne zopakovala. Súdna prax tento názor potvrdzuje, keď výmer, ktorý nebol zapísaný považuje za právny dôvod na úspešné vydržanie predmetných nehnuteľností. Súd teda uzatvára, že výmer, aj keď nebol zapísaný do pozemkovej knihy, bol titulom pre vydržanie. Právni predchodcovia navrhovateľov, ktorí predmetné pozemky užívali, boli v užívaní dobromyseľní s tým, že im vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti patrí.
Uviedol, že aj z ďalších listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii, a to konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien, výpis z účtov a vyrovnanie ohľadne kúpnej ceny z prídelových pozemkov jednoznačne vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľov vystupovali ako vlastníci predmetných pozemkov aj voči orgánom štátu a to ešte v roku 1966.
Odporca odvíjal svoju argumentáciu okrem iného aj tou skutočnosťou, že od roku 1972 právny predchodca odporcu užíval tieto nehnuteľnosti v dobrej viere. List vlastníctva však na tieto nehnuteľnosti ešte v roku 2006 svedčil navrhovateľom, otázka teda znie, v akej dobrej viere mohol právny predchodca navrhovateľa - štátny podnik užívať tieto nehnuteľnosti, ak odporca nepredložil počas celého konania titul nadobudnutia týchto nehnuteľnosti pre jeho právneho predchodcu, a teda na rozdiel od navrhovateľov nemá od čoho odvíjať svoju oprávnenú držbu.
Návrhu navrhovateľov súd prvého stupňa vyhovel, pretože sú aktívne legitimovaní, parcely boli identifikované v súlade so zákonom, bol predložený geometrický plán, na základe ktorého súd rozhodol, výmer bol právnym titulom na začiatok držby, 10-ročná lehota na vydržanie bola zachovaná a odporca nepreukázal titul, z ktorého odvíja ním tvrdenú dobromyseľnosť pri vydržaní.
O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Namietal odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie veci tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenia právneho poriadku a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil právne, ako aj formálne vady listín použitých ako dôkaz. Má za to, že v rozsudku nie je odôvodnená obrana odporcu. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru vôbec nezaoberal tým, že navrhovatelia, t.j. dedičia ako oprávnené osoby, si uplatnili reštitučný nárok v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb., a teda, či je možné si takýto nárok uplatniť aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Poukázal pri tom na vzťah špeciálneho a všeobecného zákona. Poukázal na to, že vo svojom rozhodnutí sa súd prvého stupňa oprel o neidentifikovateľnú rozhodovaciu prax (neuviedol ani jeden judikát) bez ohľadu na to, že odporca poukazoval na mnohé vady v predložených listinách, pričom bol povinný rozhodovať na základe platných hmotnoprávnych predpisov. Poukázal na to, že v konaní nebol predložený originál výmeru a o vydržaní sa rozhodlo bez akejkoľvek svedeckej výpovede, resp. iného hodnoverného dôkazu o užívaní týchto pozemkov. Odporca nadobudol časť nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 29.9.1997 v dobrej viere, že kupuje od vlastníka, časť v konkurznom konaní úpadcu G. Y. a.s. a kúpnej zmluvy zo dňa 27.7.1998 pred konkurzom. Odvtedy nerušene pozemky a stavby na nich užíva ako vlastník zapísaný na LV č. XXXX, LV č. XXXX a LV č. XXXX, k.ú. V.. Na LV nikdy nebola vyznačená obmedzujúca poznámka súvisiaca s pochybnosťou vlastníctva, ani o
prebiehajúcich sporoch. Samotní navrhovatelia potvrdili, že odporca, ako aj jeho právni predchodcovia G. Y. a.s. tieto pozemky užívali najneskôr od 1971 v dobrej viere, že patria odporcovi. V konkurznom konaní si navrhovatelia neúspešne uplatnili nárok na vyňatie z konkurznej podstaty. Uvedený incidenčný spor mal ten istý predmet ako táto určovacia žaloba, preto ide o res iudicata. Vo vložke č. XX právni predchodcovia navrhovateľov nikdy ako vlastníci uvedení neboli. Výmery vydané v roku 1948 neboli zapísané do pozemkovej knihy, hoci vtedy byť mali podľa stavu do 1.5.1950. Prídelové konanie malo pokračovať ďalšími úkonmi, a to vyčíslením a zaplatením ceny, vydaním prídelovej listiny, prevzatím pozemkov do skutočnej držby. Navrhovatelia to pred súdom nepreukázali. Preto ich vlastníctvo nemohlo byť zapísané do PK, ani do katastrálneho operátu. Tento majetok p. C. sa považoval za majetok, ktorý bol konfiškovaný štátom, štát ho v dobrej viere spravoval a prevádzal na právneho predchodcu odporcu (J., š.p.), o čom svedčia listiny predložené v spise. Prídelový plán nebol k výmeru č. XXXX/ XX doložený, a preto je výmer neurčitý z hľadiska polohy a nemožno od neho odvodzovať vydržanie. Grafické náčrty uvedené v znaleckom posudku nie sú polohopisnými plánmi z hľadiska hodnovernosti v zmysle vtedy platnej právnej úpravy. Navrhovatelia preto neuniesli dôkazné bremeno z hľadiska určitosti polohy. Nebol ani predložený originál výmeru. Aj listiny predložené Pozemkovým úradom v Prešove potvrdzujú, že právny predchodca navrhovateľov nikdy nevlastnil poľnohospodárske pozemky, iba dostal pridelený pozemok na vlastný dom. Poukázal na to, že G. Y. a.s. sa stal vlastníkom pozemkov z dôvodu vydržania. Od roku 1971 do roku 1992 uplynula lehota vyše 20 rokov a v tejto lehote bol dobromyseľným vlastníkom. Titulom boli kúpne zmluvy a hospodárska zmluva z 30.6.1971. Namietal, že súd prvého stupňa neumožnil odporcovi vidieť originál výmeru na pojednávaní, pričom nie je založený ani v spise. V danom prípade na základe takto vykonaného dôkazu mohlo dôjsť k neprávnemu skutkovému zisteniu. Súd prvého stupňa sa absolútne nezaoberá správou z Katastra nehnuteľností v Prešove zo dňa 10.12.2009. Rovnako nezdôvodnil ani správu z katastra zo dňa 20.3.2012, v ktorej sa konštatuje, že prídely neboli premietnuté do žiadneho z operátov, a preto sa považoval skonfiškovaný majetok za majetok štátu. Poukázal na to, že z prídelového plánu, ktorý bol vyhotovený a potvrdený v 1953 sa konštatovalo, že prídelca C. G. mal zaplatiť konečnú prídelovú cenu za pridelený konfiškát vo výške 101 797 Kčs, pričom v konaní nebolo preukázané zaplatenie tejto ceny. Nevyhodnotil list zo dňa 11.5.1965, ktorý preukazuje, že C. G. nemal zaplatené za pozemky sumu 10 205 Kčs, žiada ju odpustiť a súhlasí so zrušením prídelových listín. Súd prvého stupňa opomenul aj základný nadobúdací titul právnych predchodcov odporcov, a to hospodársku zmluvu zo dňa 30.6.1971, z ktorej vyplýva, že k vtedy štátnym pozemkom sa hospodárskou zmluvou previedla správa na právneho predchodcu odporcov a týmto dňom sa začalo právo vydržania v prospech právnych predchodcov odporcu. Súd prvého stupňa sa nezaoberal vložkou č. XX, z ktorej vyplýva konfiškácia majetku pre Československý štát k 13.9.1958. Poukázal na to, že v rozsudku poukázal na dobromyseľnosť právnych predchodcov odporcu a potom na záver názor zmenil. Namieta nesplnenie podmienok hmotnoprávnych podmienok vydržania. Z uvedených dôkazov má za to, že záver súdu prvého stupňa je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Namietal, že v napadnutom rozsudku nie je uvedené obdobie, odkedy dokedy plynula doba vydržania. V danej veci žiadal pripustiť dovolanie. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili navrhovatelia. Sú toho názoru, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil. Odporca podľa nich nepreukázal žiadne okolnosti významné pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Nepredložil žiaden titul, na základe ktorého by Československý štát predmetné nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva. Poukázal na zásadu, že nikto nemôže preniesť na iného viac práv ako má sám a na nálezy Ústavného súdu SR II. ÚS 231/2009 zo dňa 11.6.2009, IV. ÚS 295/2012 z 28.8.2012, II. ÚS 468/2012 z 14.2.2013. Uviedli, že správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt je treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správne a priznal im trovy odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že je potrebné napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný zrušiť.
Odporca v odvolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok nenapĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tvrdí, že s niektorými dôkazmi sa súd prvého stupňa nevyrovnal, nezaoberal
sa uplatnením reštitučného nároku zo strany navrhovateľov, tzv. intabulačným princípom, nevyrovnal sa s výhradami odporcu voči hodnovernosti výmeru, ako ani splnením hmotnoprávnych podmienok vydržania.
Odvolací súd má za to, že odvolacie námietky odporcu v tom smere, že jeho obrana vo vzťahu k nedostatočnému vyporiadaniu sa súdu prvého stupňa s jeho argumentáciou prednesenou v konaní pred súdom prvého stupňa, či už v písomnej alebo ústnej podobe, sú opodstatnené. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia síce uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a stanoviská procesných strán, avšak právne závery, ktoré vyvodil z výsledkom vykonaného dokazovania nespĺňajú parametre vyčerpávajúceho odôvodnenia najmä so zreteľom na poskytnutie odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s obranou proti uplatnenému nároku.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou rozhodnutia.
Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I).
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Podľa § 116 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523116'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='141/1950%20Zb.'&ucin-k- dni='30.12.9999'> (ďalej tiež „OZ“), vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.
Podľa § 145 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 145 ods. 2 OZ).
Podľa § 566 ods. 1 OZ, lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.
To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe (§ 566 ods. 2 OZ).
Vydržanie je osobitný originálny (prvotný či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza.
Svoj záver o splnení predpokladov vydržania odôvodnil súd prvého stupňa tým, že výmer predložený navrhovateľmi, hoci nebol zapísaný do pozemkovej knihy, bol s poukazom na rozhodovaciu prax súdov a historický kontext titulom pre vydržanie. Ďalej uviedol, že právni predchodcovia navrhovateľov boli dobromyseľní v tom, že im vlastníctvo k nehnuteľnosti patrí, pretože ako vlastníci predmetných pozemkov vystupovali aj voči orgánom štátu ešte v roku 1966. Keďže parcely boli identifikované v súlade so zákonom, 10-ročná vydržacia doba bola zachovaná a odporca nepreukázal titul, z ktorého odvíja ním tvrdenú dobromyseľnosť pri vydržaní, návrhu vyhovel.
Vo vzťahu k námietke odporcu týkajúcu sa hodnovernosti výmeru o vlastníctve pôdy poukazuje odvolací súd na to, že výmery o vlastníctve pôdy boli perfektné vtedy, ak boli opatrené pečiatkou a podpisom povereníka alebo aspoň podpisom povereníka. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 123/2003). So zreteľom na to nie je možné správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt je treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa mal za naviac preukázané, že kópia výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 30.4.1948 predložená navrhovateľmi súhlasí s originálom, ktorý sa nachádza na Okresnom úrade Prešov, pričom tento dôkaz oboznámil na pojednávaní v zmysle § 129 O.s.p..
Za dôvodnú je však potrebné považovať námietku odporcu týkajúcu sa absencie odôvodnenia v tom smere, odkedy a na základe akých skutočností mala začať vydržacia doba právnych predchodcov plynúť, ako aj to, kedy táto doba uplynula. Posúdenie tejto skutočnosti je rozhodným, pretože ide o jeden z podstatných predpokladov vydržania.
Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus possessionis). Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva; obdobne to platí pri strate tejto dobrej viery (jej zániku).
Pokiaľ ide o splnenie všetkých predpokladov vydržania odvolací súd uvádza, že z napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s dobromyseľnosťou právnych predchodcov v kontexte námietok odporcu, a teda toho, že sa nezaoberal vložkou č. 49, z ktorej vyplýva konfiškácia majetku pre Československý štát k 13.9.1958, ani tým, že prídelové konanie malo pokračovať ďalšími úkonmi, a to vyčíslením a zaplatením ceny, vydaním prídelovej listiny, prevzatím pozemkov do skutočnej držby. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa je pritom zrejmé, že vzhľadom na nezaplatenie celkovej sumy za pridelené poľnohospodárske pozemky požiadal právny predchodca navrhovateľov listom zo dňa 11.5.1965 (č.l. 462) o zrušenie prídelovej listiny. Pokiaľ by bolo preukázané, že v tom čase ešte k uplynutiu vydržacej doby nedošlo, mohla mať táto skutočnosť vplyv na posúdenie dobromyseľnosti týchto právnych predchodcov.
Naviac v odôvodnení rozhodnutia chýbajú úvahy vo vzťahu k tomu, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so skutočnosťou, že si navrhovatelia k predmetným nehnuteľnostiam uplatnili reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. a neskôr aj podľa zákona č. 503/2003 Z.z., a to v kontexte zásady lex specialis derogat legi generali.
Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesný rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O.s.p.
Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť a to tam ustanoveným spôsobom. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutia je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením tohto práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Len takéto rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu.
Odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. rozsudok zrušil a v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude v novom konaní vo veci opätovne rozhodnúť, pričom je potrebné vziať na zreteľ všetky argumenty navrhovateľov, ale aj odporcu, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce. Bude potrebné zaujať stanovisko aj k tej skutočnosti, že navrhovatelia si uplatnili vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam aj reštitučný nárok. Rovnako dôsledný spôsobom sa bude potrebné vyporiadať so splnením podmienok vydržania, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Odôvodnenie súdu prvého stupňa musí spĺňať požiadavky vyjadrené v § 157 ods. 2 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.