Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6CoE-224-2015.pdf
PDF · 85.52 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/224/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom: Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, v konaní zastúpený advokátkou: JUDr. Veronikou Kubríkovou, PhD., AK so sídlom: Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnému: W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. X, Y., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Pavla Halása, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Popradská 70, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 22.06.2015 pod č. k. 10Er/481/2015-17, EX 2124/15, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj na Smernicu rady 93/13/EHS, judikatúru Súdneho dvora ES v tzv. spotrebiteľských veciach a vecne potom tým, že po preskúmaní zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.), ako dodávateľom a povinným, ako spotrebiteľom dňa 31.01.2008, a to najmä rozhodcovskej doložky (nachádzajúcej sa vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej úverovej zmluvy) dospel k záveru, že táto (rozhodcovská doložka) nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam. Podľa názoru súdu prvého stupňa už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok (predstavujúci exekučný titul v danej veci) je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z vyššie uvedených dôvodov preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa ním, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude vyhovené, alternatívne, napadnuté uznesenie v celom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nebol príslušný konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky podľa § 93b zákona o bankách. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu § 53 a ods. 4 OZ a porušenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Z dôvodu absencie akýchkoľvek dôkazov pre právne závery v rozhodnutí je nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a konštatovať, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebitelia bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a teda nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, ale rovno ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebitelia nevynímajúc. Tiež uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, teda je tu prekážka právoplatne rozsúdenej veci „ res iudicata“. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému exekučný súd dospeje, ide v jednom i v druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia, zistené z vykonaných dôkazov. Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok a ani ZoRK neposkytujú pritom žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovského rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. K aplikácii sekundárneho práva európskej únie súdom prvého stupňa uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vzhľadom na uvedené nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS. Pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy ani judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. V odvolaní tiež vytkol súdu prvého stupňa porušenie princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli zrušené uznesenia okresných súdov, ktorými bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia v obdobných veciach. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú predmet skúmania, ktorým je rozhodcovský rozsudok v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK, to znamená, že predmetom skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo faktická. Plnenie možno považovať za právne nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo keď zákon obchádza. Vytkol súdu prvého stupňa neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom a to v tom smere, že exekučný súd nahrádza pasivitu povinného bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Uviedol, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alebo aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Toto uznesenie
bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd v rámci postupu svojho konania nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu, zrejmého z dôvodov napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov prezentovaných súdom prvého stupňa odvolacím súdom s odkazom na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko v odvolaní však oprávnený argumentoval spôsobom v ňom uvedeným, odvolací súd k týmto námietkam dodáva:
Nemožno prijať už tú námietku odvolateľa, v ktorej poukázal na okolnosť, že z platnej právnej úpravy, týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa predstavovanú nepodaním žiadosti na preskúmanie rozsudku iným rozhodcom v zmysle § 37 „ZoRK“ ako aj nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 „ZoRK“.
Je to totiž najmä okresným súdom aplikované ustanovenie § 44 ods. 2 resp. i ods. 3 E. p., ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd už viackrát v minulosti prejudikoval, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania z plnenia uloženej povinnosti. Ide o právnu úpravu, ktorej účelom je zabrániť v donútení plniť niekoho ním dobrovoľne nesplnenú povinnosť tam, kde by práve opak (teda odobrenie a potvrdenie exekúcie) bol možným len za cenu porušenia práva. V tejto súvislosti však musí platiť, že udelenie poverenia exekútorovi je možné iba v prípade, keď exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín, v súhrne predstavujúcich podklad na vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Tak je tomu i v prípade nevyvolania konania o zrušení rozhodcovského rozsudku (či nepodania žiadosti v zmysle § 37 „ZoRK“), kde významné miesto zastáva práve exekučný súd, ktorý sa však v žiadnom prípade nepasuje do pozície opravného súdu resp. do formálnej pozície sledujúcej zrušenie exekučného titulu, predstavujúceho rozhodcovský rozsudok.
Niet sporu o tom, že už v čase uzavretia zmluvy oprávneného a povinného muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., ktorý obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky, vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať aj v prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci výlučne tohto rozhodcovského súdu.
Zhrnúc uvedené bolo namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pretože vykazuje rysy neprijateľnosti, keďže nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, pri súčasnom vzdaní sa ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel pred ním súd prvého stupňa, teda záveru o potrebe vyhodnotenia prejednávanej rozhodcovskej doložky, tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.
Oprávnený v odvolacích dôvodoch tiež namietal, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ukladal bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento mal možnosť tento návrh prijať ale aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy ( resp. jej všeobecných obchodných podmienok) je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Taktiež námietku oprávneného, že právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku právoplatne rozsúdenej veci, považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.
Pretože za daného stavu prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v súlade so zákonom a správne, odvolací súd uznesením v zmysle § 251 ods. 4, aplikujúc § 219 ods. 1, ods. 2 O. s .p. napadnuté uznesenie potvrdil.
O trovách odvolacieho konania (zhodne ako súd prvého stupňa) druhostupňový súd nerozhodoval, pretože nejde o meritórne a konečné rozhodnutie, ale len fázu konania, ktorá je podkladom pre následné zastavenie exekúcie v zmysle § 44 ods. 3 E. p.. K takémuto postupu bude priestor v ďalšom následnom konaní okresného súdu (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.