Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Medzitýmny_rozsudok_13C-15-2014.pdf
PDF · 103.3 KB
No categories available
13C/15/2014
Medzitýmny rozsudok
Okresný súd Poprad, samosudcom JUDr. Petrom Kurucom, v právnej veci navrhovateľov 1/ K. C., R.. X.XX.XXXX, D. J. XX, 2/ K. Č., R.. X.X.XXXX, D. N., W. XXXX/X, 3/ U. Č. C., R.. XX.XX.XXXX, D. J. XX, 4/ N. C., R.. XX.XX.XXXX, D. H. XXX a 5/ N. C., R.. XX.XX.XXXX, D. N., H. XXX/XX, zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 93, Poprad, proti odporcovi KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00585441, o zaplatenie 120.000,-- eur s prísl., takto
rozhodol:
Povinnosť odporkyne plniť navrhovateľom nároky z titulu náhrady nemajetkovej ujmy j e d a n á.
odôvodnenie:
Navrhovatelia návrhom zo dňa 7.2.2014 žiadali, aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť im 120.000,-- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, a to tak, že navrhovateľke v 1. rade uhradí sumu 40.000,-- eur a navrhovateľovi v 2. až 5. rade po 20.000,-- eur a zaviazal ju k náhrade trov konania.
Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že dňa 8.2.2011 pri dopravnej nehode došlo k úmrtiu S. C., ktorý bol manželom navrhovateľky v 1. rade a otcom navrhovateľov v 2. až 5. rade. Motorové vozidlo, ktorým bola nehoda zavinená, bolo povinne zmluvne poistené u odporkyne. Navrhovateľka v 1. rade žila so svojim manželom v spoločnej domácnosti 40 rokov, ich manželstvo bolo šťastné a harmonické, strata manžela ju silne zasiahla a spôsobila jej psychické problémy, ktoré bolo potrebné riešiť užívaním liekov. Navrhovatelia v 2. až 5. rade mali s otcom dobrý vzťah, často sa navštevovali, boli si blízki aj napriek tomu, že okrem navrhovateľky v 3. rade mali už všetci vlastné rodiny. Smrť menovaného zasiahla jeho najbližších tak ťažko aj preto, že bola nečakaná, bezdôvodná a tragická. Menovaný tesne pred nehodou dosiahol vek 66 rokov, nemal závažnejšie zdravotné problémy, bol ešte plný síl aj plánov do pokojného dôchodku, ktorý chcel stráviť so svojou manželkou, deťmi a vnúčatami. Jeho smrť vážne zasiahla do súkromia všetkých navrhovateľov aj ďalších blízkych osôb zomrelého. Podľa názoru navrhovateľov sa povinné zmluvné poistenie vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti poukázali aj na rozsudok súdneho dvora vo veci C - 22/12 z 24.10.2013. Predovšetkým navrhovatelia poukázali na to, že v uvedenom rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatoval, že poisťovne sú povinné plniť aj nemajetkovú ujmu, pokiaľ to upravuje vnútroštátne právo a v našom právnom poriadku je nemajetková ujma upravená v § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Nepovažujú za správne, pokiaľ by poškodená osoba s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy bola odkázaná na to, či prevádzkovateľ vozidla, ktorým škoda bola spôsobená, má dostatok finančných prostriedkov na to, aby uhradil takýto nárok, a teda či sa poškodená osoba aj reálne domôže nejakého nároku. V prípade náhrad nemajetkovej ujmy z titulu straty života ide väčšinou o pomerne vysoké sumy, pretože hodnota ľudského života je nevyčísliteľná. Podľa názoru navrhovateľov Európsky súdny dvor vo svojom rozhodnutí vyriešil otázku, či sa povinné zmluvné poistenie má vzťahovať aj na nemajetkovú ujmu a taktiež aj otázku, že náhrada ujmy sa poskytuje nielen osobám priamo zúčastneným na nehode, ale aj iným osobám, ktoré v dôsledku tejto nehody utrpia ujmu. Podľa navrhovateľov pojem škody v zmysle Zák. č. 381/2001 Z. z. je potrebné vykladať extenzívne, a teda aj zásah do osobnostných práv, ku ktorému dochádza usmrtením, má byť zahrnutý pod krytie poisťovne. V opačnom prípade by náhrada nemajetkovej ujmy mohla predstavovať veľké riziko pre zodpovedné subjekty, čo by mohlo viesť až k ich bankrotu a taktiež by bolo riziko pre pozostalých, či sa dostanú k náhrade nemajetkovej ujmy. Vznesenú námietku premlčania nepovažujú za dôvodnú, pretože nároky podľa § 11 Obč. zákonníka sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej lehote, a teda tento nárok určite nie je premlčaný.
Odporkyňa v písomných vyjadreniach navrhla návrh zamietnuť, pričom poukázala na súdne rozhodnutia, ktorými už bol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy voči komerčnej poisťovni zamietnutý. Namietala teda svoju pasívnu legitimáciu v konaní, pričom poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, ktoré je doposiaľ jediným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR týkajúce sa danej problematiky. Okrem toho odporkyňa vzniesla aj námietku premlčania, ktorú odôvodnila tým, že jej pasívna legitimácia sa odvíja od ust. § 15, ods. 1, Zák. č. 381/2001 Z. z., v prepojení na § 106, ods. 1 a ods. 2, Obč. zákonníka ako „lex specialis“ pred § 101 Obč. zákonníka ako „lex generalis“. Keďže Zák. č. 381/2001 Z. z. výslovne neuvádza, ktorým momentom začína plynúť premlčacia doba, je potrebné vychádzať z toho, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zákonníka viazaný na okamih kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Podľa odporkyne teda premlčacia doba začala plynúť dňom 9.2.2011 a skončila s poukazom na znenie § 15, ods. 2, Zák. č. 381/2011 Z. z. v prepojení na § 106, ods. 1, Obč. zákonníka, dňa 9.2.2013. Návrh na začatie konania bol podaný dňom 7.2.2014, teda až po uplynutí premlčacej lehoty a teda nárok je premlčaný. V písomnom vyjadrení dňa 15.1.2016 odporkyňa v rámci svojej argumentácie poukázala aj na to, že odporcom v súdnom konaní je komerčná poisťovňa, t. j. subjekt, ktorý nijako - teda ani zavinene, ani nezavinene - do osobnostných práv navrhovateľ nezasiahol, ani zasiahnuť nijako nemohol, preto nie je možné občianskoprávny inštitút ochrany osobnosti posudzovať voči niekomu kto s tým nemá absolútne nič spoločné. Komerčná poisťovňa môže mať v danej korelácii postavenie maximálne ako refundovateľ, ale nie status škodcu, a to či už škodcu na báze subjektívnej alebo objektívnej zodpovednosti. Pasívne legitimácia komerčnej poisťovne nie je daná ustanoveniami Obč. zákonníka, ale jedine prípadnou aplikáciou § 15, ods. 1, Zák. č. 381/2001 Z. z. S poukazom na ust. § 15, ods. 2, cit. zákona, potom je namieste prednostne aplikovať vo vzťahu k premlčaniu § 106, ods. 1 a ods. 2, Obč. zákonníka a nie § 101 Obč. zákonníka.
Z výpovedí účastníkov a z pripojených listinných dôkazov, najmä z obsahu spisu Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 2T/80/2011, úmrtného listu, osvedčenia o dedičstve, sobášneho listu, súd zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 8.2.2011 v čase okolo 21.25 hod. spôsobil S. T. ako vodič motorového vozidla značky Volswagen Jetta EČ N.-XXX A. nehodu tak, že pri prejazde ľavotočivou zákrutou v Obci Kľušov nedal prednosť po prechode pre chodcov prechádzajúcemu chodcovi S. C., ktorý prechádzal z ľavej strany cesty na pravú v smere jazdy vozidla, v dôsledku čoho prednou pravou časťou vozidla narazil do chodca, ktorý pri zrážke utrpel rozsiahle zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Úmrtie menovaného preukázali navrhovatelia aj úmrtným listom. Za vyššie uvedený skutok bol vodič motorového vozidla uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149, ods. 1, ods. 2, písm. a/, b/, Trestného zákona. Motorové vozidlo, ktorý došlo k usmrteniu menovaného bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u odporkyne.
Navrhovateľka v 1. rade bola manželkou neb. S. C. a navrhovatelia v 2. až 5. rade boli deťmi menovaného. Na preukázanie týchto skutočností navrhovatelia predložili sobášny list a rodné listy.
Podľa článku 19, ods. 1, Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa článku 19, ods. 2, Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa článku 8, ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa § 4, ods. 1, Zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Podľa § 4, ods. 2, cit. zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11, ods. 6,. písm. a/ alebo písm. b/, alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku.
Podľa § 15, ods. 1, cit. zákona, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Podľa § 15, ods. 2, cit. zákona, na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13, ods. 1, Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13, ods. 2, Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa článku 1, bodu 2, Smernice Rady (72/166/EAS) z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti poškodený „znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“.
Podľa článku 3 cit. smernice každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Podľa článku 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady (2009/103/ES) z 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti osobnú ujmu a škodu na majetku, ktorú utrpeli chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní užívatelia cesty, ktorí sú obyčajne najslabšími účastníkmi nehody by malo pokrývať povinné poistenie vozidla účastného na nehode, kde majú nárok na odškodnenie podľa vnútroštátneho občianskeho práva. Toto ustanovenie nepredurčuje zodpovednosť za škodu alebo úroveň výšky odškodného pri konkrétnej nehode podľa vnútroštátnych právnych predpisov.
Podľa článku 36 cit. smernice skutočnosť, že osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu má priame právo na žalobu proti poisťovni je logickým doplnením určenia takýchto zástupcov a navyše zlepšuje právne postavenie poškodených osôb pri dopravných nehodách vzniknutých mimo členského štátu, v ktorom má taká osoba pobyt.
Podľa § 152, ods. 2, O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
V prejednávanej veci sa navrhovatelia domáhajú priznania náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s usmrtením neb. S. C..
V zmysle cit. zák. ustanovenia súd rozhodol rozsudkom o základe nároku, čo považoval za účelné vzhľadom na ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo potrebné vykonať pre rozhodnutie v merite veci.
Po právoplatnosti tohto rozsudku súd rozhodne v merite veci vrátane náhrady trov konania.
Navrhovatelia svoj nárok uplatňujú na základe § 11 Obč. zákonníka. V zmysle cit. ustanovení Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Súdy už v mnohých rozhodnutiach vyslovili právny záver, že aj úmrtie rodinného príslušníka spôsobené zavinením inej osoby pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva pozostalých na súkromný a rodinný život. Medzi navrhovateľmi a neb. S. C. existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného rodinného života, preto v dôsledku zavineného konania škodcu, ktoré ako následok vyvolalo úmrtie menovaného, došlo zároveň k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie týchto osôb, čo je v rozpore s článkom 19, ods. 2, Ústavy SR. Takýmto protiprávnym zásahom bola spôsobená ujma, ktorá či už čiastočne, alebo úplne bráni napĺňať citové potreby pozostalých, ktorým tak vznikla nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, t. j. sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj emocionálna sféra. Pri úmrtí jedného z členov rodiny pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou osobou. Takýto zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby spôsobený konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Obč. zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný s poukazom na cit. zák. ustanovenia.
Navrhovatelia si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili voči odporkyni, ktorá bola poisťovateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda. V zmysle § 15, ods. 1, Zák. č. 381/2001 Z. z., poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Spornou otázkou v konaní je skutočnosť, či povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a teda či je daná pasívna legitimácia odporkyne vyplývajúca z ust. § 15, ods. 1, cit. zákona. Odporkyňa v tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali, že v danom prípade nie je daná pasívna legitimácia poisťovne. Poukázala na doposiaľ jediné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4CdO/168/2009), ktoré danú problematiku riešilo obdobným spôsobom. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 22/12 odporkyňa považuje za kontroverzný.
Je pravdou, že Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval nedostatok pasívnej legitimácie poisťovne pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Ide však o rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, pričom podľa názoru súdu je potrebné rešpektovať aj judikatúru súdneho dvora, najmä keď rozsudok súdneho dvora bol vydaný v súvislosti so žiadosťou o rozhodnutie prejudiciálnej otázky, na ktorú dal podnet vnútroštátny súd.
Cit. rozsudkom Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 3, ods. 1, Smernice Rady 72/166/EHS) z 24.4.1972, o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia v tejto zodpovednosti, článok 1, ods. 1/ a 2/, druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a článok 1, prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobnú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
V cit. rozhodnutí Súdny dvor EÚ okrem iného konštatoval (bod 47), že vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1, ods. 1, druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. V bode 49 Súdny dvor EÚ konštatoval že pojmy „ujma na zdraví“ alebo „osobná ujma“ dopĺňajú pojem „škoda na majetku“ a je potrebné pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí, preto je potrebné uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov. Taktiež Súdny dvor EÚ konštatoval (bod 55), že členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1, ods. 2, druhej smernice.
Podľa názoru súdu z cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že povinné zmluvné poistenie sa má vzťahovať aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí za predpokladu, že je preukázaná zodpovednosť poisteného za škodu a uplatnenie nemajetkovej ujmy umožňuje vnútroštátne právo. V ust. § 4, ods. 2, Zák. č. 381/2001 Z. z. sú upravené nároky poškodených, ktoré boli spôsobené v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Je pravdou, že medzi týmito nároku nie je uvedený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé osoby, avšak ako poukázal Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí, aj takáto forma náhrady škody má byť krytá povinným poistením, pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia upravujúce nemajetkovú ujmu patria do tej časti Obč. zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti, a ktorá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že pre posúdenie okolnosti, či povinné zmluvné poistenie sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy je podstatné, či vnútroštátne právo umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy pre pozostalé osoby bez ohľadu na to, či toto právo je upravené v ustanoveniach týkajúcich sa náhrady škody alebo v inej časti Obč. zákonníka. Keďže vnútroštátne právo Slovenskej republiky umožňuje s poukazom na ust. § 11 a 13 Obč. zákonníka priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým osobám, za eurokonformný výklad, prihliadajúc pritom na zmysel a cieľ smerníc Rady týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za prevádzku motorových vozidiel, možno považovať taký výklad pojmov náhrada škody, resp. škoda na zdraví, ktorý v sebe zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy. Nakoniec aj poistený uzatvára zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel s legitímnym očakávaním, že v prípade, ak prevádzkou motorového vozidla vznikne akákoľvek škoda v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, tak túto na základe poistnej zmluvy uhrádza poisťovňa. Podľa názoru súdu výklad, ktorý by pripúšťal, že z povinného zmluvného poistenia bude uhradená iba škoda na majetku, prípadne škoda na zdraví, ktorá je v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy v podstatne nižšom rozsahu by bol v rozpore s cieľom vyššie citovaných smerníc, a to aj z dôvodu, že vymáhanie nemajetkovej ujmy by sa pre poškodených stalo oveľa ťažšie dostupným.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj cit. články smerníc súd dospel k záveru, že povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je upravená vo vnútroštátnom práve, i keď nie je obsiahnutá priamo v Zák. č. 381/2001 Z. z. Z tohto dôvodu teda poškodený, ktorým sa v zmysle článku 1, bodu 2, Smernice Rady (72/166/EHS), akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami, sa v zmysle § 15, ods. 1, cit. zákona, môže domáhať uplatnenia nároku priamo voči poisťovateľovi, z čoho možno vyvodiť, že pasívna legitimácia odporkyne je daná aj v prejednávanej veci.
Súd sa taktiež zaoberal premlčaním nároku, ktoré by bránilo v prípade dôvodnosti priznať navrhovateľom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu námietky premlčania vznesenej odporkyňou. Odporkyňa vo svojich vyjadreniach poukazovala na to, že uplatnený nárok by sa mal premlčať v dvojročnej premlčacej lehote upravenej v § 106, ods. 1, Obč. zákonníka. V zmysle ust. § 15, ods. 2, cit. zákona, na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Z cit. zák. ustanovenia je teda zrejmé, že pri každom uplatnenom nároku z titulu škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel sa uplatnený nárok premlčuje v rovnakej lehote voči poisťovni, ako keby bol uplatnený voči osobe, ktorá škodu spôsobila. Z uvedeného zákonného ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by sa nárok, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v prípade, ak je uplatnený voči poisťovni, mal uplatniť v kratšej lehote ako pripúšťa Obč. zákonník pre prípad, že by si poškodený uplatnil nárok priamo proti škodcovi.
Nesporne nároky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sú uplatňované na základe § 11 a nasl. Obč. zákonníka sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote tak, ako to vyplýva z ust. § 101 Obč. zákonníka. Ust. § 106, ods. 1, Obč. zákonníka, upravuje premlčaciu lehotu iba ohľadom nárokov, ktoré sú systematicky zaradené v časti Obč. zákonníka týkajúce sa náhrady škody. Pri výklade vychádzajúcom z tvrdení odporkyne by si poškodení nárok voči škodcovi mohli uplatniť v trojročnej premlčacej lehote, avšak voči poisťovni by si museli uplatniť nárok v kratšej lehote. Keďže nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčujú v lehote vyplývajúcej z ust. § 101 Obč. zákonníka, v danom prípade premlčacia lehota začala plynúť dňom 9.2.2011, teda dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k nehode s následkom úmrtia neb. S. C. a uplynula dňom 9.2.2014. Návrh na začatie konania bol podaný dňa 7.2.2014, teda pred uplynutím premlčacej lehoty, a preto k premlčaniu uplatnených nárokov nedošlo.
Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom ohľadom pasívnej legitimácie odporkyne, ako aj k skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k premlčaniu nároku, ktoré by bránilo navrhovateľom priznať nimi uplatnené nároky, súd rozhodol, že povinnosť odporkyne plniť navrhovateľom nároky z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je daná.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42, ods. 3, O.s.p. (t.j. musí byť z neho zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje a musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221, ods. 1, O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.