Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-657-2014.pdf
PDF · 93.93 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/657/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členov senátu JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanej: S. A., nar. XX. L. XXXX, bytom F. XXX, Z., o zaplatenie 2.759,69 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 10. júna 2014 č. k. 12C 285/2011-51, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, v časti zamietnutia a súvisiacej časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 737,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne od 23. apríla 2009 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 30 eur ktoré sú splatné vždy do 25. dňa príslušného mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatenie niektorej splátky riadne a včas má za následok zročnosť celého plnenia, II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na a Hlavu 5 § 1, § 8, Hlavu 7, § 3 a § 65, Hlavu 14, § 3 a § 4 úverových podmienok žalobkyne, § 2 písm. e), § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1, 2 a 5 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2007, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 52 ods. 1 a 3, § 53 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2007 a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 23. apríla 2009 a vecne dôvodnosťou žaloby žalobkyne v časti žalovanej pohľadávky v rozsahu 737,36 eur s príslušným úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne počítaný od 23. apríla 2009 do zaplatenia z dôvodu preukázanej existencie povinnosti žalovanej vrátiť žalobkyni zostatok nesplateného úveru v sume 737,36 eur ako rozdielu medzi čerpaným úverom vo výške 1.991,64 eur a vrátenou sumou úveru v sume 1.254,38 eur (1.991,64 eur - 1.254,38 eur = 737,26 eur a nie 737,36 eur ako to uviedol súd prvého stupňa - poznámka odvolacieho súdu), to všetko na základe úverovej zmluvy č. 3707234234 z 26. júla 2007 s uplatneným úrokom z omeškania (vo výške nižšej ako bol prípustný úrok z omeškania určený zákonom) a v časti zamietnutia žaloby jej nedôvodnosťou, považujúc žalobkyňou poskytnutý spotrebiteľský úver na základe citovanej úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu povinných náležitostí zmluvy o úvere uvedených v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 ZoSÚ, ako aj neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute uvedeného v Hlave 14 § 3 a § 4 úverových zmluvných podmienok žalobkyne pre ich nečitateľnosť (z dôvodu drobnosti použitého písma), nejasnosť a neurčitosť a v konečnom dôsledku aj ich neakceptovateľnosť pre nedodržanie
zákonom požadovanej písomnej formy takejto dohody. Zohľadniac finančnú situáciu žalovanej, tejto na jej žiadosť a so súhlasom žalobkyne uložil povinnosť priznané peňažné plnenie vykonať v splátkach po 30 eur mesačne, splatných vždy do 25. dňa príslušného mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne prevažným pomerom úspechu žalovanej v spore, ktorej však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v súvislosti s konaním jej žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnila.
Proti tomuto rozsudku v časti zamietnutia zvyškového nároku žalobkyne a v časti rozhodnutia o trovách konania (výrok II. a III. rozsudku) podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa dôvodiac, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, považujúc úverovú zmluvu a všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú jej súčasťou, za platné, uzatvorené v zákonom požadovanej - písomnej forme, ktoré neobsahujú žiadne neprijateľné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Súdu prvého stupňa vytkla nesprávnosť jeho záveru o nedôvodnosti žaloby v časti uplatnených úrokov a poplatkov pre v úverovej zmluve chýbajúci údaj o ročnej úrokovej sadzbe z dôvodu, že v čase uzatvárania zmluvy so žalovanou ZoSÚ neukladal povinnosť v úverovej zmluve uvádzať výšku úrokovej sadzby, ani nedefinoval ako by mala byť výška úroku určená. V tejto súvislosti ďalej poukázala na to, že v úverovej zmluve je uvedený údaj o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (36,50%), ktorý žalovanej ako spotrebiteľke umožňoval posúdiť výhodnosť úveru s porovnateľnými úvermi v danom čase poskytovanými na finančnom trhu bankovými i nebankovými subjektmi a slobodne sa rozhodnúť, či uzavrie úverovú zmluvu. Okrem toho konečná výška úroku bola určená v kolonke 38 úverovej zmluvy pomenovanej ako „KONEČNÁ VÝŠKA ÚVERU 119.940 Sk“ (3.981,28 eur), od ktorej stačilo odpočítať výšku poskytnutého úveru 60.000 Sk (1.991,64 eur) a aj podpriemerný spotrebiteľ musel vedieť zistiť výšku úroku 59.940 Sk (1.989,64 eur) bez toho, aby sa musel zaoberať študovaním Hlavy V § 1 úverových zmluvných podmienok, ktoré majú v tomto prípade len vysvetľovací a doplňovací charakter k dojednaniu o zmluvnom úroku v úverovej zmluve - dôvodila ďalej žalobkyňa.
Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobkyne sa vence nevyjadrila. Potvrdila svoju ochotu splácať priznanú pohľadávku v splátkach tak, ako jej to bolo uložené rozhodnutím súdu prvého stupňa.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho v celom rozsahu potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 26. januára 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu súdu prvého stupňa dospel k záveru, že tento vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia ako aj s jeho záverom, že žalobkyni vzniklo právo len na zaplatenie rozdielu medzi sumou skutočne poskytnutých finančných prostriedkov a sumou ktorú žalovaná žalobkyni ku dňu rozhodovania súdu reálne vrátila (ako aj žalobkyňou uplatnený úrok z omeškania), pre potrebu hľadieť na žalobkyňou poskytnutý úver ako úver, kde nebol platne dohodnutý úrok a poplatky súvisiace s úverom, avšak vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) nasledovné.:
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku žalobkyne na zaplatenie úrokov z úveru, zmluvnej pokuty a ostatných poplatkov (teda zbytkových finančných nárokov žalobkyne, ktoré jej neboli súdom prvého stupňa priznané) ako plnenia z úverovej zmluvy č. 3707234234 z 26. júla 2007, uzatvorenej medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom.
Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov právne vzťahy ktoré vznikli pred 1. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.
Podľa ust. § 2 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky alebo v inej právnej forme a písm. b) práve citovaného ustanovenia zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa ust. § 4 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Podľa odseku 2 písm. a) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť a podľa ods. 5 práve citovaného ustanovenia od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úroky alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Z obsahu žalobkyňou predloženej úverovej zmluvy odvolací súd obdobne ako súd prvého stupňa zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje platnú dohodu o výške úroku, poplatkoch a zmluvných pokutách. Obsahuje síce údaj o počte splátok (úver je potrebné splatiť v 60-tich splátkach) a výške mesačnej splátky, ktorá je vymedzená len sumou 1.999 Sk, avšak tieto údaje sú v zmysle vyššie citovaných povinných náležitostí úverovej zmluvy nedostatočné, nakoľko z nich nie je možné zistiť výšku úroku a poplatkov, ani to, v akom rozsahu je v dohodnutej splátke zahrnutá splátka istiny úveru, prípadne v akom rozsahu splátka zahŕňa splátku úrokov a iných poplatkov účtovaných žalobkyňou v súvislosti s úverom. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia ZoSÚ a to ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a). Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok splátok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinnosti dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke úverov poskytovaných veriteľmi na finančnom trhu a zároveň, aby sa zabránilo veriteľom požadovať od dlžníkov plnenia, na ktoré nemajú právny nárok. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že výška úroku je dohodnutá v bode 35 zmluvy „KONEČNÁ VÝŠKA ÚVERU 119.940 Sk“ odvolací súd dodáva, že odporujúcim zákonu (vyššie citovaným ustanoveniam ZoSÚ, prípadne ustanovenia obchodného alebo občianskeho zákonníka) je aj zahrnutie všetkých úrokov a poplatkov súvisiacich s úverom pod pojem „konečná výška úveru“ (v prejednávanej veci táto predstavuje podľa úverovej zmluvy sumu 119.940 Sk), pretože takýto postup zo strany veriteľa je zavádzajúci, nakoľko navodzuje pre spotrebiteľa dojem, že predmetom úveru - teda samotného dočasného poskytnutia finančných prostriedkov boli aj úroky a poplatky z úveru, čo v konečnom dôsledku nie je pravdou a robí úverovú zmluvu nezrozumiteľnou. Pokiaľ ide o nároky žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je taktiež dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa uvedenou v odôvodnení napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, najmä záver o tom, že dojednanie o zmluvnej pokute, z ktorého si žalobkyňa uplatňovala v tomto konaní svoje nároky, bolo neplatným, pre spôsob ktorý žalobkyňa zvolila na takéto dojednanie a to použité písmo, kedy samotná úverová zmluva (obsahujúca základné práva a povinnosti zmluvných strán z nej plynúce) je vyhotovená väčším písmom, ako prehlásenie (nachádzajúce sa v spodnej časti úverovej zmluvy) o tom, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. a že dolu podpísaný klient (žalovaná) svojim podpisom potvrdzuje, že je oboznámený s týmito úverovými podmienkami, že sú mu všetky ich ustanovenia zrozumiteľné a považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaný. Obdobne výrazne menším a voľným okom nečitateľným písmom sú vyhotovené aj samotné úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia a.s., obsahujúce aj v Hlave 14 dohodu o zmluvnej pokute. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že už takéto vyhotovenie časti zmluvy a všeobecných obchodných podmienok spôsobilo absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov, z ktorých potom zmluvným stranám nevznikli žiadne práva a povinnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na doterajšiu súdnu prax, ktorá už v minulosti vyhodnotila zapracovanie dohody o zmluvnej pokute do všeobecných obchodných podmienok, ako aj používanie tak drobného písma, ako aj jeho formy, ktoré je prakticky voľným okom nečitateľné, ako použila žalobkyňa na vyhotovenie časti úverovej zmluvy a obchodných podmienok k nej sa viažucich (v spotrebiteľských zmluvách) za nekalú obchodnú praktiku. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že voľným okom nečitateľná veľkosť písma je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej
zmluvy, ale tiež klamlivou obchodnou praktikou, pri ktorej ide o tzv. klamlivé opomenutie. Ak sú informácie poskytnuté takouto nečitateľnou a neprehľadnou formou, má to ten dôsledok, ako keby spotrebiteľovi neboli poskytnuté vôbec. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (predtým zákon č. 634/1992 Z.z.) v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaním služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods. 2 citovaného zákona definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Zmluva o úvere uvedená na prvej strane celej písomnosti a jej podstatné náležitosti sú uvádzané väčším písmom, sú pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľné. Všeobecné obchodné podmienky, majú odlišnú funkciu, ktorou je úprava menej podstatných náležitostí, nie sú pre existenciu zmluvného vzťahu a nároky zmluvných strán rozhodujúce, ale upravujú sa v nich zväčša technické otázky zmluvného vzťahu s cieľom sprehľadniť a zostručniť text samotnej zmluvy, aby nebolo potrebné opakovať rovnako znejúce zmluvné ustanovenia v každej zmluve. Ak však žalobkyňa využije nepozornosť spotrebiteľa, ktorý predpokladá, že všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho povinností zo zmluvy vyplývajú priamo z textu zmluvy, a ukryje takú podstatnú náležitosť, akou je dohoda o zmluvnej pokute na porušenie zmluvných povinností do všeobecných obchodných podmienok, ide podľa názoru odvolacieho súdu o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorý využíva lesť a neinformovanosť spotrebiteľa a môže narušiť jeho ekonomické správanie, pretože spotrebiteľ sa domnieva, že uzatvára zmluvu za podmienok ktoré sú v zmluve jednoznačne a výrazne označené. Konanie žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpore spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Českej republiky v Náleze spis. zn. I. ÚS 3512/2011 z 11. novembra 2013, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napr. od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa pravdepodobne uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute.). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nie je možné priznať právnu ochranu. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu zásadne nemôžu byť účasťou všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy, (listiny) samotnej. Ako neopodstatnené preto odvolací súd vyhodnotil aj námietky žalobkyne voči záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty, resp. o vyhodnotení dojednania o zmluvnej pokute vo všeobecných obchodných podmienkach žalobkyne ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Súd sa zaoberal aj otázkou, či možno považovať za prijateľné (a právne obhájiteľné), aby sa titulom porušenia tej istej povinnosti dostalo veriteľovi od dlžníka viacerých plnení, ktoré by už v súčte nielen že ťažko bolo možné považovať za primerané, ale u ktorých by navyše názor o možnosti kumulácie takýchto plnení bol praktickým umožnením obchádzania zákona. Žalobkyňa požaduje od žalovanej za omeškanie s úhradou splátky úveru alebo jej časti zmluvnú pokutu ako aj dohodnuté úroky z omeškania. Omeškaním dlžníka splniť včas peňažný záväzok tuzemský právny poriadok spája sankciu v podobe úrokov z omeškania s maximálnou dovolenou výškou (sadbou) a dojednanie zmluvnej pokuty za porušenie rovnakej povinnosti je už pokusom obísť takúto celkom kategorickú (kogentnú) úpravu. Na základe uvedeného považuje súd dojednania o zmluvnej pokute za dojednania absolútne neplatné, nakoľko pripočítaním zmluvnej pokuty k najvyšším dovoleným úrokom z omeškania už dochádza k prekročeniu právom tolerovanej hranice (tu pozri aj uznesenie Krajského súdu Trnava 10Co 28/2012-70 zo d 14. mája 2013).
Vzhľadom na vyššie uvedené, potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a ako v časti rozhodnutia súdu vo veci samej, tak aj v časti rozhodnutia
o trovách konania, nakoľko tento správne v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. žalovanej ako účastníkovi, majúcemu v spore viac ako 50%-ný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si právo na náhradu trov prvostupňového konania neuplatnila.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, majúcej vo veci plný úspech, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.