Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-191-2015.pdf
PDF · 84.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/191/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariou Mészárosovou v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, Teplická 7434/17, 921 22 Piešťany, zast.: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín proti žalovanému: M. H., W.. XX.XX.XXXX, F. U. T. Č.. XXX, XXX XX U. T., o zaplatenie 1.335,93 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.335,93 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.335,93 eur počnúc od 23.04.2013 do zaplatenia, nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 283,92 eur (z toho iné trovy 92,50 eur, trovy právneho zastúpenia 191,42 eur), všetko formou pravidelných mesačných splátok vo výške 50,- eur splatných vždy do 25.dňa kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok.
Žalobu čo do úroku z omeškania vo výške 212,80 eur z a m i e t a.
odôvodnenie:
Dňa 01.04.2015 bol súdu doručený návrh, ktorým sa žalobca voči žalovanému titulom plnenia zo Zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.05.2012 domáha zaplatenia sumy 1.335,93 eur, vyčísleného úroku z omeškania 212,80 eur, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.335,93 eur od 25.03.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalovaný na pojednávaní potvrdil, že platobnou kartou vyčerpal sumu 1.431,36 eur a uhradil sumu 5,43 eur, potvrdil, že písomnú dohodu o úverovom limite vo výške 1.300,- eur neuzatvoril. Požiadal, aby rozdiel medzi poskytnutými 1.431,36 eur a zaplatenými 5,43 eur, to je sumu 1.335,93 eur mohol uhradiť splátkami. Navrhol ich vo výške 20,- eur, keďže rozdiel v jeho príjmoch a výdavkoch predstavuje + 150,- eur mesačne, z čoho musí uspokojiť všetky svoje životné potreby. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.05.2012, výpisom čerpania, splátok a úhrad a zistil tento skutkový stav veci:
Účastníci konania dňa 18.05.2012 uzatvorili zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo financovanie kúpy kosačky v sume 258,- eur. Súčasťou tejto úverovej zmluvy bolo aj uzatvorenie zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a to s úverovým rámcom a s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške dohodnutej v Úverových podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia a.s.
Predmetom konania boli nároky žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko žalovaný poskytnutý úver nesplácal.
Zákon o spotrebiteľských úveroch definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa šíriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. a/ a b/ zákona). Na právny vzťah založený medzi žalobcom a žalovaným zmluvou o úvere zo dňa 18.05.2012, od ktorej sa uplatnený nárok žalobcu odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 a § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou úpravou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.
Súd je v prejednávanej právnej veci ďalej toho názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to ust. § 497 Obchodného zákonníka (z hľadiska podstatných náležitostí úverovej zmluvy) v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca súdu oznámil, že predmetná zmluva spĺňa všetky zákonom vyžadované náležitosti a bola platne dojednaná, preto všetky jeho nároky zo zmluvy sú dôvodné.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podstatnými náležitosťami úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, určenie sumy (limitu), do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
Predmetná zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje jednu zo základných náležitostí zmluvy o úvere a tou je určenie úverového rámca - sumy, do ktorej budú poskytnuté peňažné prostriedky. Výška úverového rámca je dohodnutá len v úverových zmluvných podmienkach. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná náležitosť zmluvy sa nenachádza priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť.
Ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či
rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.
Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).
V danom prípade v písomnom vyhotovení zmluvy nebola podstatná náležitosť zmluvy o úvere - úverový rámec. Preto nemožno tvrdiť, že by bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je teda v zmysle § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neplatná, preto nemá význam skúmať, či zmluva obsahuje ďalšie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere - úroky, poplatky, výšku splátok, atď. Pritom žalovaný v rozsahu poskytnutých a čerpaných 1.431,36 eur mínus zaplatených 5,43 eur dlh pred súdom uznal.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Súd preto určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi len poskytnutý úver znížený o zaplatené splátky a to z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške 1.335,93 eur spolu s úrokom z omeškania počnúc zosplatnením úveru dňom 23.04.2013 do zaplatenia.
V konaní bol fakticky plne úspešný žalobca, v dôsledku čoho mu v zmysle § 142 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému. Vzhľadom k tomu, že si náhradu trov konania uplatnil, súd mu ich priznal nasledovne: iné trovy konania 92,50 eur, trovy právneho zastúpenia 191,42 eur.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním žalovaným, nakoľko sa tohto práva vzdal. Pokiaľ ide o žalobcu, proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave (§ 204 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a) f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods.3 O.s.p.). Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 251 ods. 1 O.s.p.). Ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.