Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-212-2015.pdf
PDF · 78.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/212/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. U. XXX/XX, L. H., o zaplatenie 8.689,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 13. októbra 2014, č.k. 12C/269/2014-61, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 4.412,75 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.328,61 eur od 12.08.2013 do zaplatenie do mesiacov od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, § 524 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že v danom prípade účastníci uzavreli zmluvu o úvere. Na preukázanie tohto tvrdenia žalobca predložil súdu zmluvu o splátkovom úvere z 24.06.2008, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový spotrebný úver vo výške 6.472,81 eur. Žalovaný nárok žalobcu ani po skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke nesporoval. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne v plnom rozsahu. Žalobca na jednej strane v žalobe uviedol, že úrok z omeškania vyčíslený (žalobcom v sume 545,20 eur) z obdobia pred postúpením pohľadávky si neuplatňuje, na druhej strane si ten istý nárok predsa len vyčíslil a uplatnil (v sume 345,97 eur), kvôli čomu súd tento nárok neuznal. Úrok dohodnutý v zmluve vo výške 12,35% ročne žalobca nesprávne vyčíslil, keď počítal s 360 dňami na rok, v ktorej časti opäť súd preto nárok žalobcu neuznal. Súd na základe uvedeného za oprávnený posúdil nárok na poskytnutej sume úveru (6.472,81 eur) po odpočítaní sumy, ktorú žalovaný preukázateľne zaplatil, v danom prípade 2.144,20 eur. Súd priznal zároveň žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v percentuálnej sadzbe v súlade so zákonom) z priznanej čiastky (nevrátených úverových prostriedkov) odo dňa navrhovaného žalobcom, keďže žalovaný sa s vrátením úveru preukázateľne dostal do omeškania. Zároveň súd priznal žalobcovi nárok na poplatky za správu účtu, ktoré sú v zmluve uvedené. Vo zvyšku žalobu zamietol. K špecifikácii nároku je potrebné zároveň poznamenať, že žalobca navýšil úrokom 12,35 % ročne (vyčísleným sumou 1.594,22 eur) „istinu úveru 7.094,86 eur“, ktorý však už sám v sebe obsahuje úrok z úveru, a teda bol uplatnený duplicitne (úrok z úroku). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v spore boli účastníci úspešní približne v rovnakom rozsahu, preto žiadnemu z nich nebola náhrada trov konania priznaná.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby a v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Súd posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi priznal rozdiel medzi poskytnutým úverom a vykonanými úhradami. Žalobca bol toho názoru, že súd svoje rozhodnutie nijakým spôsobom neodôvodnil, respektíve z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, z akých dôvodov mu nepriznal uplatnený nárok pozostávajúci zo sumy súčtu splátok splatných od 10.12.2010 do 10.06.2018, to znamená 91 v celkovej sume 8.689,08 eur. Súd uviedol, že žalobca úrok dohodnutý v zmluve vo výške 12,35 % ročne nesprávne vyčíslil, pričom však bližšie neuviedol, v čom spočívalo jeho nesprávne vyčíslenie a ako sa predmetné nesprávne vyčíslenie prejavilo vo vzťahu k uplatnenému nároku. Odvolateľ bol toho názoru, že zmluva má všetky náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, preto nevidel dôvod na nepriznanie uplatnených splátok pozostávajúcich zo sumy istiny a riadneho úroku. Taktiež pokiaľ súd poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol, že si úrok z omeškania vyčíslený v sume 544,20 eur neuplatňuje a napokon si ho uplatnil v sume 345,97 eur, odvolateľ s týmto tvrdením nesúhlasil. Úrok z omeškania vo výške 544,20 eur predstavuje sumu úroku z omeškania vyčíslenú ku dňu postúpenia pohľadávky postupcom z celej dlžnej sumy od počiatku omeškania dlžníka s úhradou. Túto sumu si žalobca v konaní neuplatnil. Žalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania z jednotlivých splátok odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky ku dňu 11.08.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Poukázal na to, že nemusel vyčísliť sumu úroku z omeškania a mohol v petite žalobného návrhu rozpísať úrok z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky až do zaplatenia, avšak z dôvodu prehľadnosti a menšej obsiahlosti petitu žalobného návrhu vyčíslil úrok z omeškania zo splátok splatných do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 345,97 eur a následne odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti do zaplatenia si uplatnil úrok z omeškania z celej dlžnej sumy. Bol toho názoru, že na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacej časti trov konania zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12C/269/2014 bolo zaplatenie 8.689,08 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 4.412,75 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.328,61 eur od 12.08.2013 do zaplatenie do mesiacov od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v súvisiacej časti trov konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku a v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. primerane i uznesenia súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p. a účastníkovi konania musia dať odpoveď na podstatné zásadné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda preskúmateľné.
Porovnajúc všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie citovaným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami neriadil, v dôsledku čoho je potrebné konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom sa súd zaoberal zamietnutím žaloby vo zvyšku, nemožno celkom jednoznačne zistiť, čo viedlo súd prvého stupňa k záveru o neopodstatnenosti žaloby, jeho závery sú stručné, bez podrobnejšieho odôvodnenia a čiastočne i rozporné.
K tvrdeniam odvolateľa, že predmetný záväzkový vzťah je potrebné posudzovať výlučne podľa ustanovení Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci záväzok žalovaného vznikol zo zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola žalobcom (právnym predchodcom žalobcu) vopred pripravená, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona na ochranu spotrebiteľa.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacej časti trov konania z dôvodov uvedených v ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, v potrebnom rozsahu vykoná dokazovanie a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne tak o náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.