Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_38Cb-17-2021.pdf
PDF · 90.84 KB
Case nature
Subarea
38Cb/17/2021
Uznesenie
Okresný súd Žilina v spore žalobcu: DITERGO, s.r.o., so sídlom Seberíniho 9, 821 03 Bratislava, IČO: 45 944 733, zastúpený: BUGAN, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bajkalská 25/A, 821 01 Bratislava
- mestská časť Ružinov, IČO: 47 258 870, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 136.784,32 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Konanie zastavuje.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Písomnou žalobou zo dňa 18.05.2020 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 136.784,32 eur spolu s úrokom z omeškania špecifikovaným sadzbou, základom a dobou omeškania a trovy konania. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáhal titulom nároku na zaplatenie doplatku v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, ktorý vyúčtoval žalovanému za obdobie od novembra 2016 do januára 2019 celkom 27 mesačnými faktúrami, z ktorých žalobca uhradil iba tri.
2. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznával, pričom argumentoval tým, že medzi stranami sporu bola uzatvorená dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, resp. o využívaní dohodnutej kapacity distribučnej sústavy žalovaného, v dôsledku čoho žalovaný bol podľa platnej právnej úpravy oprávnený a zároveň povinný žalobcovi účtovať platby za prístup do distribučnej sústavy a tieto započítal voči faktúram žalobcu na zaplatenie doplatku.
3. Uznesením č.k. 38Cb/17/2021-215 zo dňa 03. septembra 2021 súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. Rvp 352/2020.
4. Vec sp.zn. Rvp 352/2020 bola po predbežnom prerokovaní vedená na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 167/2022. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.03.2022 tak, že ústavné sťažnosti sťažovateľov 1/ FVE Krásna, s. r. o., IČO 45 663 734, Kpt. Nálepku 19, Košice, 2/ ProSun, s. r. o., IČO: 44 999 275, Ladomerská Vieska 1030, 3/ GROUND I, s. r. o., IČO: 44 907 796, Budyšínska 38, Bratislava a 4/ My Energy SPV 4, s. r. o., IČO: 44 789 459, Votrubova 28, Bratislava, zastúpených POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo námestie 1, Bratislava, proti postupu a uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/18/2019 z 20. novembra 2019, č.k. 1Obdo/18/2019 z 19. februára 2020, č.k. 3Obdo/15/2019 z 30. apríla 2020 a č.k. 1Obdo/13/2019 z 5. Marca 2020 odmietol. Predmetné uznesenie Ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2022, čím odpadla prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo. Súd uznesením č.k. 38Cb/17/2021-236 zo dňa 19. mája 2022 rozhodol, že pokračuje v konaní.
5. Písomným podaním zo dňa 29.06.2021 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť a navrhol, aby súd konanie zastavil. Zároveň navrhol, aby súd žiadnej zo sporových strán nepriznal náhradu trov konania, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré takéto rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodňujú. Žalobca najmä poukázal na to, že pri podaní žaloby vychádzal z existujúcej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky súvisiacej s predmetnou vecou, konkrétne z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016. V čase podania žaloby bol uvedený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky premietnutý v niekoľkých desiatkach právoplatných rozsudkov okresných aj krajských súdov, ktorými súdy spory výrobcov elektriny s distribučnými spoločnosťami o tzv. G-komponent rozhodli v prospech výrobcov elektriny. Žalobca tak pri podávaní žaloby konal v dobrej viere, že žalobou uplatnený nárok je skutkovo aj právne opodstatnený. Po oboznámení sa s následnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v právne obdobných veciach rozhodol v prospech distribučných spoločností, žalobca požiadal konajúci súd o prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach smerujúcich voči dotknutým rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. Žalobca tak v priebehu konania postupoval v dobrej viere v súlade so zásadou hospodárnosti konania tak, aby žiadnej zo sporových strán nevznikali zbytočné náklady spojené s vedením konania. Žalobcovi je známe, že predmetné konanie je jedným z mnohých súdnych konaní, v ktorých na jednej strane vystupuje výrobca elektriny a na druhej strane vystupuje žalovaný ako distribútor elektriny, pričom ide o konania založené na takmer totožnom a skutkovom právnom základe. Uvedená skutočnosť umožňuje na strane žalovaného významne redukovať náklady spojené s vedením dotknutých konaní /totožná právna argumentácia pre jednotlivé konania, rovnaký rozsah dokazovania, takmer totožné znenia podaní žalovaného a podobne/, kedy jednotlivé podania žalovaný môže v zásade formulárovým spôsobom aplikovať na desiatky súdnych prípadov. Priznanie náhrady trov konania žalovanému v danej situácii by podľa žalobcu nezohľadňovalo zmysel inštitútu náhrady trov konania, ktorým je náhrada nákladov spojených so súdnym konaním a viedlo by u žalovaného k obohateniu, ktoré nezodpovedá účelu príslušných ustanovení CSP. Zároveň žalobca požiadal o vrátenie zaplateného súdneho poplatku.
6. Podľa ustanovenia § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.
7. Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
8. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
9. Vzhľadom na dispozičný procesný úkon žalobcu, ktorým vzal žalobu späť v celom rozsahu skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa ustanovenia § 168 CSP alebo pojednávanie, súd na základe ustanovenia § 145 ods. 1 CSP výrokom I. tohto uznesenia rozhodol o zastavení konania. Vzhľadom na procesné štádiu, v ktorom došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 CSP nebol potrebný, resp. na prípadný nesúhlas žalovaného by súd v tomto štádiu konania neprihliadal. Z uvedeného dôvodu súd ani späťvzatie žaloby nedoručoval žalovanému na vyjadrenie. Z dôvodov nižšie uvedených, kedy súd neaplikoval v prejednávanej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v zmysle návrhu žalobcu ustanovenie § 257 CSP, súd zároveň nepovažoval v tomto štádiu konania za potrebné doručovať späťvzatie žaloby žalovanému ani z dôvodu vyjadrenia sa k návrhu žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania.
10. Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
11. Podľa ustanovenia § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
12. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
13. Späťvzatie žaloby je dispozičný procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na meritórnom prejednaní ním uplatneného nároku celkom alebo v určitej časti netrvá. Zákon neukladá žalobcovi povinnosť späťvzatie žaloby alebo jej časti zdôvodniť, avšak dôvody späťvzatia žaloby sú významné pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256, prípadne § 257 CSP. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP zásadne ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, Ústavný súd SR, I. ÚS 196/09/. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 1/2014/.
14. Výnimku zo zásady zodpovednosti za procesné zavinenie na zastavení konania predstavuje ustanovenie § 257 CSP, ktoré pripúšťa, aby súd výnimočne nepriznal náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v konkrétnej veci tak musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to výnimočné okolnosti danej veci a existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Naplnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenie § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci zistené nebolo.
15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Súd konštatuje, že procesné zavinenie na zastavení konania je na strane žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, pričom späťvzatie žaloby odôvodnil vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných veciach. Žalobcom tvrdené dôvody späťvzatia žaloby tak zároveň vylučujú záver o procesnom zavinení žalovaného na zastavení konania, nakoľko nemožno konštatovať, že by žalobcu k späťvzatiu žaloby viedlo správanie žalovaného po podaní žaloby. Žalobcom tvrdené skutočnosti zároveň nemožno posudzovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti prejednávanej veci, pre ktoré by súd v zmysle ustanovenia § 257 CSP nepriznal náhradu trov konania žalovanému.
16. Pokiaľ žalobca v písomnom späťvzatí žaloby poukázal na to, že pri podaní žaloby vychádzal z existujúcej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, tak súd poukazuje na to, že predmetom daného konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bolo posudzovanie ústavnosti okrem iného § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorou sa stanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom od 01.01.2014; nie však posudzovanie, či medzi výrobcami elektriny s právom na podporu podľa Zákona č. 309/2009 Z.z. a prevádzkovateľom distribučnej sústavy existuje alebo neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Hoci je pravdou, že po prijatí označeného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky časť výrobcov elektriny uspela so svojimi žalobami o vrátenie platieb tzv. G-komponentu voči distribučným spoločnostiam, tak ďalší vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov bol v ich neprospech.
17. Vzhľadom na vedomosť súdu o značnom počte sporov vyvolaných výrobcami elektriny voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav na obdobnom skutkovom a právnom základe ako prejednávaná vec, súd na návrh žalobcu v záujme rozhodnutia v prejednávanej veci v súlade s princípom právnej istoty zakotveným v Článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn.
Rvp 352/2020. V priebehu času došlo k vydaniu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/25/2019 z 19.02.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/13/2019 z 05.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/9/2019 z 31.03.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obdo/15/2019 z 30.04.2020, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obdo/95/2018 z 29.04.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/18/2019 z 19.02.2020/, ktoré vychádzajú z obdobného skutkového a právneho stavu, pričom sú založené na právnom závere, podľa ktorého Zákon č. 656/2004 Z.z. podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa Zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v Zákone č. 251/2012. V konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp.zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/18/2019, 2Obdo/15/2019 a 1Obdo/13/2019, ktoré boli posudzované v konaní o ústavných sťažnostiach vedenom na Ústavnom súde SR pod sp.zn. III. ÚS 167/2022 /pôvodne Rvp 352/2020/ Najvyšší súd SR na rozdiel od okresného a krajského súdu, ktoré konali v daných veciach v prvej a druhej inštancii dospel k záveru, že povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovaeteľom vyplývala z § 21 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 656/2004 Z.z. a že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, než ich posúdili súdy prvej a druhej inštancie. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho v skutkovo a právne obdobných veciach je konštatná. Ústavný súd SR následne v uznesení III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 konštatoval, že závery Najvyššieho súdu SR v napadnutých uzneseniach nie sú arbitrárne či svojvoľné a postupom Najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do rovnosti strán. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 167/2022-250 z 24.03.2022 však neznamená odklon alebo rozpor s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014 z 22.06.2016, ktorý výlučne posudzoval ústavnosť prijatej právnej úpravy.
18. Podstatou sporu v prejednávanej veci bolo najmä posúdenie v skutkovej aj právnej rovine, či medzi žalobcom a žalovaným existuje právny /zmluvný/ základ pre účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy žalovaného /tzv. G-komponentu/. Táto otázka však nebola vyriešená Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 174/2014, z ktorého žalobca vychádzal pri podaní žaloby, ale závisela od výsledkov dokazovania vykonaného v prejednávanej veci a ich právneho posúdenia. Samotná skutočnosť, resp. procesný postup súdu, ktorý v záujme naplnenia princípu právnej istoty v rozhodovaní konanie prerušil do rozhodnutia ústavného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach taktiež nemôže zakladať dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ak rozhodnutia Najvyššieho a Ústavného súdu SR vyzneli v neprospech výrobcov elektriny a oslabili ich argumentáciu v konaní, čo následne zjavne viedlo žalobcu k späťvzatiu žaloby, v dôsledku ktorého nesie procesné zavinenie na zastavení konania. Súd má za to, že vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, odlišné právne posúdenie veci dovolacím súdom, než bola vec posúdená súdom prvej inštancie a súdom odvolacím, ani závery Ústavného súdu SR v konaní o ústavných sťažnostiach proti postupu a uzneseniam dovolacieho súdu nemožno vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa ustanovenia § 257 CSP. Podporne súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.11.2016 sp.zn. 29Cdo/704/2016, zo záverov ktorého vyplýva, že okolnosť, že jednotlivé (súdne) inštancie mali na právnu kvalifikáciu veci odlišné názory, nemôže byť použitá pre ospravedlnenie aplikácie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (poznámka konajúceho súdu: ktorému zodpovedá § 257 CSP), nakoľko nemožno klásť na ťarchu účastníka konania skutočnosť stojacu na strane súdov.
19. Dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému nemôže byť ani tá skutočnosť, že na obdobnom skutkovom základe je voči žalovanému vedeného viacero súdnych konaní, v ktorých žalovaný môže používať totožnú, resp. obdobnú právnu argumentáciu. Uvedené nevylučuje jednak právo žalovaného dať sa v každom jednotlivom konaní zastúpiť právnym zástupcom, ktorý v mene žalovaného jednotlivé procesné úkony realizuje a rovnako táto skutočnosť nevylučuje vznik iných trov konania na strane žalovaného v jednotlivých sporoch, ktorých priznanie nemožno vnímať ako obohatenie na strane žalovaného, pokiaľ ich preukázateľne, odôvodnene a účelne vynaložil v súvislosti s bránením jeho práva. V prejednávanej veci navyše žalovaný nie je zastúpený právnym zástupcom, preto obsah jednotlivých podaní žalovaného vo väzbe na výšku trov konania nie je relevantné posudzovať, nakoľko trovy konania titulom trov právneho zastúpenia žalovanému doposiaľ v konaní nevznikli.
20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu /v rozsahu 100%/. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Samostatným uznesením rozhodne súd taktiež o žiadosti žalobcu o vrátenie súdneho poplatku za žalobu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
Odvolanie možno podať písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.