Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Er-1307-2014.pdf
PDF · 106.37 KB
No categories available
1Er/1307/2014
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní vo veci oprávneného PRO CIVITAS, s. r. o., Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom advokátskej kancelárie Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42174716, proti povinnej V. Y., N.. XX.XX.XXXX, A. Š.P. X/C, XXX XX A. A., Š. Y. B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47234466, na vymoženie pohľadávky vo výške 1298,82 Eur s prísl. spolu s trovami exekúcie, o vznesených námietkach povinnej proti exekúcii,
rozhodol:
Súd vzneseným námietkam povinnej proti exekúcii v y h o v u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica dňa 29.04.2014 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Eleonóre Noskovej, so sídlom exekútorského úradu Robotnícka 4, 974 01 Banská Bystrica (ďalej len „exekútor“), poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5601 110983, č. k. 1Er/1307/2014, voči povinnej V. Y., N.. XX.XX.XXXX, A. Š. X/C, XXX XX A. A., Š. Y. B. (ďalej len „povinná“). Podkladom na udelenie poverenia bola žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručená súdu dňa 16.04.2014, spolu s návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 10.03.2014, doručený na sídlo exekútora dňa 10.04.2014, od oprávneného PRO CIVITAS, s. r. o., Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. Lexpert, s. r. o, advokátska kancelária, so sídlom Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 976 856, v súčasnosti zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom advokátskej kancelárie Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 42174716 (ďalej len „oprávnený“) a pripojený exekučný titul - Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pod sp. zn. IBC12100439, zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanovenými rozhodcami JUDr. Marcelom Hudákom, JUDr. Jánom Huňadym a JUDr. Helenou Markovičovou, zo dňa 20.01.2012, právoplatným dňa 14.03.2012 a vykonateľným 18.03.2012 (ďalej len „exekučný titul“).
Dňa 09.01.2015 boli prostredníctvom exekútora na tunajší súd doručené námietky povinnej proti exekúcii, zo dňa 22.12.2014, doručené na sídlo exekútora dňa 29.12.2014 (ďalej len „"). V námietkach povinná uviedla, že exekúcia začala na základe exekučného titulu, ktorý bol vydaný na základe neprijateľnej a neplatnej dohody účastníkov konania. Rozhodcovskou doložkou, ktorá bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť predmetnej zmluvy o úvere, došlo podľa povinnej jednoznačnému zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, pretože bez nej by bol veriteľ nútený uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana. Takouto dohodou si povinná ako spotrebiteľ zhoršila svoje zmluvné postavenie. Povinná súčasne uviedla, že dohoda o rozhodcovskej doložke obsahuje zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom, pretože oprávnený si priamo a autoritatívne v predformulovaných zmluvných podmienkach určil pre prípad sporu príslušnosť rozhodcovského súdu. Povinná ako spotrebiteľ na rozdiel od oprávneného nemohla nijako ovplyvniť výber rozhodcovského súdu a ani výber osobu rozhodcu. Zmluvu o úvere a na ňu nadväzujúce všeobecné obchodné podmienky nemohol spotrebiteľ ovplyvniť (zmeniť alebo
upraviť), pretože boli vopred predformulované a v takomto znení predložené povinnej a teda nie je ich možné označiť za individuálne dojednané. V tejto súvislosti oprávnená poukázala na jednotlivé rozhodnutia Súdneho dvora EU (Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Gyorfi, bod 40, C-.243/08, zo dňa 04.06.2009), Ústavného súdu Českej republiky (č. k. II. ÚS 2164/10, zo dňa 01.11.2011). Okrem uvedených skutočností povinná poukázala na samotnú rozhodcovskú doložku, ktorá podľa nej je neplatná, pretože nespĺňa základné zákonné náležitosti vyžadované zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní podľa ust. § 4 ods. 1 ZoRK a § 4 ods. 2 ZoRK, t. j. požiadavku písomnej formy, pretože neobsahuje označenie osôb, ktoré ju dohodli. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2Cdo/245/2010, zo dňa 30.11.2011, ktorá uvádzala hodnotenia súdu v inom konaní, kedy súd uviedol, že nebolo zrejmé, že by z obsahu zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok vyplývalo, že došlo k podpisu všeobecných obchodných podmienok obidvoma zmluvnými stranami. Na základe uvedených skutočností preto povinná navrhla, aby súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a aby ju zastavil. Nakoľko bola povinná zastúpená právnym zástupcom, súčasne si povinná uplatnila náhradu trov konania vo výške 138,07 Eur, ktorá ich žiadala uhradiť na účet právneho zástupcu.
Na námietky sa podaním doručeným súdu dňa 03.08.2015, zo dňa 29.07.2015 vyjadril oprávnený, ktorý uviedol, že námietky neboli podané v zákonom stanovenej lehote a tiež, že námietky neobsahovali dôvody, ktoré uvádza ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávnený v tejto súvislosti uviedol, že povinná neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že po vydaní exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo, že by tu boli dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.. Exekučný titul má podľa povinného rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, ktorý už nie je možné preskúmať a súd je ním viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 O. s. p. K úverovým zmluvám oprávnený uviedol, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnený súčasne uviedol, že vzhľadom na právoplatnosť exekučného titulu existuje v konaní prítomná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, čo znamená, že v prípade vyhovenia návrhu povinného by vznikla situácia, v ktorej by oprávnený nemohol pokračovať v exekučnom vymáhaní pohľadávky a zároveň by nemohol úspešne podať nový žalobný návrh o zaplatenie dlžnej sumy, čím by došlo k stavu nevymáhateľnosti pohľadávky. Podľa oprávneného porušenie ustanovení úverovej zmluvy došlo zo strany povinnej, ktorej bol poskytnutý úver a nie zo strany oprávneného, Povinná je podľa oprávneného podľa hmotnoprávneho stavu stále dlžníkom, kedy nebola nijakým spôsobom zbavená povinnosti dlh zaplatiť. K samotným rozhodcom oprávnený uviedol, že podľa ust. § 10 Rokovacieho poriadku žalobca a žalovaný (oprávnený a povinný) určia každý jedného rozhodcu. Ak k tejto situácii nedôjde, rozhodne bezodkladne o ustanovení rozhodcov predsedníctvo rozhodcovského súdu. Rozhodcovia na rozhodcovskom súde, ktorý vydal exekučný titul, sú podľa oprávneného výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúci z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, povinného ako spotrebiteľa nevynímajúc. Na základe uvedených skutočností oprávnený uviedol, že nie je daný zákonný predpoklad pre zastavenie exekúcie a žiada súd, aby námietky povinného zamietol.
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Námietky povinného proti exekúcii (§ 50 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov) nie sú opravným prostriedkom povinného a nesmerujú proti určitému rozhodnutiu súdu. Sú jeho obranou, ktorou čelí proti nemu vedenej exekúcii. Ich cieľom nie je dosiahnuť zmenu alebo zrušenie konkrétneho súdneho rozhodnutia, ale vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 4 Cdo 51/98)
Námietky proti exekúcii v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku sú inštitútom procesnej obrany povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie z dôvodov podľa §
57 Exekučného poriadku alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo rozhodnutie štátneho orgánu (exekučný titul). Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na exekúciu. (pozri napr. MAZÁK, Ján; MOLNÁR, Peter: Exekučný poriadok - Komentár. Iura Edition spol. s r. o., Bratislava. 1996. 700s. ISBN: 80-8078-083-8)
Pred samotným posudzovaním námietok z obsahového hľadiska súd pristúpil najskôr k skúmaniu, či bola dodržaná lehota na vznesenia námietok povinnou, čo oprávnený namietol vo svojom vyjadrení. Súd z doručených listín zo strany exekútora, ktorý námietky predložil súdu zistil, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnej doručené dňa 15.12.2014 a námietky povinná vzniesla u exekútora dňa 29.12.2014. V tejto súvislosti súd uvádza, že posledný deň na vznesenie námietok pripadol práve na deň 29.12.2014, kedy boli námietky doručené na sídlo exekútora. Súd preto uvádza, že námietky boli vznesené u exekútora v zákonnej lehote a súd o ich dôvodoch môže procesne rozhodnúť.
Okresný súd Banská Bystrica na základe vznesených námietok v štádiu exekučného konania po nariadení exekúcie, resp. po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie prijal záver, že otázkami, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), či exekučný titul uvedený v návrhu na vykonanie exekúcie bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide v jeho prípade o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať), je oprávnený sa zaoberať nielen vo fáze, keď súdny exekútor požiada exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale táto právomoc mu prináleží aj v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 456/2011-19, zo dňa 23. 11. 2011)
Uvedený názor Ústavného súdu Slovenskej republiky bol podporený aj skoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (Uznesenie NS SR, sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997)
V súlade s uvedenými ustálenými závermi konštantnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (ako aj iných rozhodnutí, napr. (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011, pod sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 105/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2012)) a ústavného súdu následne súd pristúpil k skúmaniu, či exekučný titul, ktorý tvorí podklad vedenej exekúcie, bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky.
Prieskumom uvedených podaní a na ne nadväzujúcich príloh súd zistil, že exekučný titul vydal Stály rozhodcovský súd, pod sp. zn. IBC12100439, zriadený pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, vydaného pred ustanovenými rozhodcami JUDr. Marcelom Hudákom, JUDr. Jánom Huňadym a JUDr. Helenou Markovičovou (ďalej len „rozhodcovský súd“). Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe rozhodcovskej doložky poňatej v bode č. 10.2 v spojení s bodom 2. textu Všeobecných obchodných podmienok, s účinnosťou od 17.12.2007 (č. l. 6-7) (ďalej len „VOP“), ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného - Poštová banka, a. s., so sídlom Prievozská ul. 2 B, 821 09 Bratislava, IČO: 31 340 890, a povinným, dňa 10.02.2008 (ďalej len „zmluva o úvere“), v ktorej bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvné strany sa dohodli na
rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo Bankových obchodov, vrátane sporov o ich platnosť, výklad a zánik v znení, že ak bude v príslušnom spore žalobca banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku, a ak bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, alebo všeobecnému súdu (ďalej len „rozhodcovská doložka“)
Na základe takto založenej právomoci rozhodcovský súd vydal na základe žalobného návrhu oprávneného exekučný titul, ktorým zaviazal povinného uhradiť sumu vo výške 1298,82 Eur s príslušenstvom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti exekučného titulu.
Súd z exekučného titulu súčasne zistil, že na oprávneného prešli pred vznikom exekučného titulu práva a povinnosti zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok od právneho predchodcu Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 (ďalej len „právny predchodca oprávneného“). Právny predchodca oprávneného bol teda zmluvnou stranou pri uzatváraní zmluvy o úvere a obchodných podmienok s povinným.
Uvedenú zmluvu o úvere, ktorej súčasťou boli aj VOP, v ktorých bola pod uvedeným bodom poňatá rozhodcovská doložka, súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože právny predchodca oprávneného ako poskytovateľ úverov, ktorý má poskytovanie úverov z vlastných zdrojov podľa údajov zverejnených v Obchodnom registri v predmete činnosti podnikania, vystupoval v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri uzatváraní zmluvy ako dodávateľ. Povinná vystupovala pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba, kedy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a teda bola v súlade s § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v postavení spotrebiteľa. Súd následne pristúpil k skúmaniu, či uvedená úprava rozhodcovskej zmluvy bola súladná s úpravou ustanovení Spotrebiteľských zmlúv podľa piatej hlavy Občianskeho zákonníka účinných ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy.
Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie(z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp. zn. C-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 29) vyplýva, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty (najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores). V tejto súvislosti možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané
Následným postupom bolo pristúpené k skúmaniu, či uvedená rozhodcovská doložka bola výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán. Súd postupoval v zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy uvádza, že je povinnosťou oprávneného predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012)
V súlade s uvedenými závermi rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu súd nepovažoval za splnenú podmienku zo strany oprávneného, že povinnej bol poskytnutý taký návrh rozhodcovskej doložky, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, že sa jej poskytuje možnosť voľby prijať alebo odmietnuť takýto návrh riešenia sporov vzniknutých zo zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka, ako už bolo uvedené, bola poňatá do samotného textu Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť Zmluvy o úvere, nebola ani samostatnou zmluvou spísanou na jednej listine, čoho následkom bolo, že povinná mohla rozhodcovskú doložku odmietnuť len tak, že by spolu s ňou odmietla aj samotnú zmluvu o úvere.
Ďalej súd nepovažoval za splnenú podmienku povinnosti oprávneného jasne a zrozumiteľne informovať povinnú, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.. Súd k svojmu záveru o nedostatočnom jasnom a zrozumiteľnom informovaní povinného o rozhodcovskom konaní uvádza, že znenie rozhodcovskej doložky neinformuje ani o aspoň základných charakteristikách rozhodcovského konania, napr. jednoinštančnosť rozhodcovského konania, vzdanie sa prejednania svojho sporu na všeobecnom súde, spravidla neverejné konanie, vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského rozsudku, možnosti sa domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku v zákonnom stanovenej lehote a pod.
Súd v rámcoch citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka prijal záver, že zmluva o úvere obsahujúca rozhodcovskú doložku bola zmluvou, s ktorou sa síce povinná mohla oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohla ovplyvniť jej obsah, teda zvoliť si medzi prostriedkami riešenia prípadných sporov zo zmluvy o úvere medzi rozhodcovským súdom (iba jedným) a všeobecným súdom.
Súdi neušla pozornosti možnosť v rozhodcovskej doložke využiť prípadnú voľbu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, ktorú by mohla povinná využiť len vtedy, ak by sama iniciovala žalobu na všeobecnom súde proti oprávnenému. Táto možnosť sa ale povinnej poskytuje ako predformulovaná možnosť zo strany oprávneného, ktorú rovnako mohla prijať alebo len odmietnuť spolu so samotnou zmluvou o úvere (tak isto ako celú rozhodcovskú doložku). Súd v tomto kontexte prijal záver, že takáto voľba výberu nie je vo svojej podstate výberom, ale len nanútením formálnej, obmedzenej možnosti konať pred všeobecným súdom.
V intenciách uvedeného súd preto ustanovenia rozhodcovskej doložky, ktorá jednak neobsahovala dostatočné informácie o rozhodcovskom konaní, neuvádzala možnosť prijať alebo ju odmietnuť bez vplyvu na samotnú zmluvu o úvere, bez možnosti ovplyvnenia jej znenia vôľou povinnej ako dlžníka a súčasne bez možnosti výberu z možností riešenia svojho sporu buď pred všeobecným alebo rozhodcovským súdom, posúdil ako nie individuálne dojednané.
Čo sa týka samotného založenia právomoci predmetného rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vyplývajúcich z ustanovení rozhodcovskej doložky (bod Všeobecných obchodných podmienok, č. 10.2 v spojení s bodom 2) súd uvádza, že úprava týchto ustanovení je značne nerovnovážna a v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Dôvodom pre takýto záver súdu je, že síce uvedené ustanovenia dávajú v prípade sporu zo Zmluvy o úvere na výber z možností riešenia sporov tej zmluvnej strane, ktorá by bola na strane žalobcu, obrátiť sa buď na všeobecné súdy alebo na rozhodcovský súd . V konečnom dôsledku ale v prípade, ak by uplatnil svoje nároky oprávnený v postavení veriteľa na rozhodcovskom súde, bola by povinná ako spotrebiteľ nútená sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takáto podstata znenia rozhodcovskej zmluvy je aj podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
- uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 7ECdo/267/2013, zo dňa 09.01.2014, ďalej uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 6 Cdo 30/2013, zo dňa 25.02.2013, možné označiť len za formálne vyhovenie ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, ktorá obsahuje zakotvenie právomoci rozhodcovského súdu tak, ako to vyplýva z jej uvedeného znenia, nemožno považovať za platne uzavretú, pretože v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, by sa musel povinný ako spotrebiteľ podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. V prípadoch, keby bol žalobcom oprávnený ako poskytovateľ úveru, nemohol by sa povinný brániť mimo rozhodcovského súdu, čo samé o sebe sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
Vzhľadom na skutočnosť, že úprava a znenie rozhodcovskej doložky obsahuje v sebe ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa (neprijateľnú podmienku) tým spôsobom, že svojim obsahom jej sťažujú slobodný výber na určenie spôsobu riešenia sporov zo zmluvy o úvere a znevýhodňujú jej postavenie ako zmluvnej strany, súd prijal záver, že ustanovenia rozhodcovskej doložky sú neplatné.
Nakoľko súd vyhlásil predmetné ustanovenia zakotvujúce rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, čím sa tieto stali neplatné, samotná neplatnosť spôsobuje aj nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorý z tohto dôvodu má účinky paaktu.
Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, že vzneseným námietkam povinnej vyhovel.
Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súd v zmysle predošlých ustanovení Exekučného poriadku exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie až po právoplatnosti tohto uznesenia, ktorým bolo vyhovené námietkam povinnej.
Poučenie:
Proti výroku o zastavení exekúcie je prípustné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajší súd, písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.