Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_19CoE-136-2015.pdf
PDF · 93.73 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/136/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Z., právne zastúpený O. proti povinnej B., pre vymoženie 340,31 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 16Er/1659/2015-13 zo dňa 03. júna 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Z úradnej činnosti mal preukázané, že sa oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi domáhal vykonania exekúcie, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. IBA0610040 vydaný dňa 01.07.2011 STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., a ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2011 a vykonateľnosť dňa 29.07.2011. Z úradnej činnosti mal súd za preukázané, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 9Er/4086/2011 (EX 3596/2011) v prospech oprávneného Z. T., s.r.o. proti povinnej B. D., bolo zastavené uznesením Okresného súdu Prievidza, č.k. 9Er/4086/2011-69 zo dňa 20.03.2013 podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku potom, ako Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 9Er/4086/2011-14 zo dňa 29.12.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov tam uvedených zamietol a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 23CoE/132/2012-44 zo dňa 21.05.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2012. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 3Cdo/243/2012 zo dňa 21.01.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.02.2013, odmietol dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín, č.k. 23CoE/132/2012-44 zo dňa 21.05.2012. Exekučným titulom v predmetnom a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IBA0610040 zo dňa 01.07.2011. Z uvedeného mal súd za preukázané, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 9Er/4086/2011 sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako predmetné exekučné konanie a vo vzťahu k tým istým účastníkom konania, pričom zhodný bol aj vymáhaný nárok oprávneného voči povinnej. Keďže v predmetnom exekučnom konaní, sp. zn. 16Er/1659/2015 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnej ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k. 9Er/4086/2011-14 zo dňa 29.12.2011 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd je toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, poukazujúc na ust. § 205 ods. 2 písm. a), písm. d) písm. f) a písm. E) a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodoval nad rámec zverenej právomoci, svojím konaním odňal účastníkom
konania možnosť konať pred súdom a zároveň pri posudzovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v tejto fáze exekučného konania príslušný exekučný súd rozhoduje výlučne o podanom návrhu na vydanie poverenia, pričom exekučný súd môže rozhodnúť len dvoma spôsobmi, a to tak, že súdnemu exekútorovi udelí poverenie, alebo žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Súdu prvého stupňa vytýkal, že v predmetnej veci nerozhodol ani jedným z uvedených spôsobov, ale exekučné konanie zastavil z dôvodu prekážky veci rozhodnutej. Dôvodil, že v predmetnej veci, v predchádzajúcom exekučnom konaní, nebolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie, preto prekážka res iudicata nemohla v tomto konaní vzniknúť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, 5 ECdo/40/2013 a uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 254/2012. Zastával názor, že v danom prípade exekučný súd nesprávne aplikoval ust. § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 prvá veta a § 103 O.s.p., pretože v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení exekúcie aplikovať zásadu res iudicata. Namietal, že exekučné konanie nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť, pretože exekučné konanie predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej veci. Považoval tak za zrejmé, že v exekučnom konaní sa nerozhoduje o merite veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces. Zároveň poukázal na vôľu zákonodarcu, ktorý v Exekučnom poriadku úmyselne neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu. Ďalej konštatoval, že napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa porušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, ktoré je chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom s tým, že v exekučnom konaní nebolo rozhodnuté o návrhu na vydanie poverenia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/108/2012. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok, ani zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Poukázal na Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Navrhovateľ uviedol, že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený je toho právneho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného, svojím konaním a svojou vôľou, bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 23/2013-8 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 153/07 zo dňa 18.10.2007 a III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v predmetnom konaní sa nezaoberal procesnou situáciou, keď v prvom rade mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale predmetným uznesením zastavil exekučné konanie, čo je v rozpore so zákonom. Zastával názor, že súd prvého stupňa exekúciu predčasne zastavil, čím mu odňal jeho právo konať pred súdom. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania krajského súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. krajský súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia okresného súdu krajský súd dopĺňa nasledovné:
V predmetnej veci sa oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 30.03.2015 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie príslušenstva pohľadávky, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. IBA0610040 vydaný dňa 01.07.2011 STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., a ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2011 a vykonateľnosť dňa 29.07.2011. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní, sp. zn. 16Er/1659/2015 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnej ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd prvého stupňa vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k. 9Er/4086/2011-14 zo dňa 29.12.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 23CoE/132/2012-44 zo dňa 21.05.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2012. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 3Cdo/243/2012 zo dňa 21.01.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.02.2013, odmietol dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín, č.k. 23CoE/132/2012-44 zo dňa 21.05.2012.
Podľa ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa ust. § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy).
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ust. § 103 O.s.p., podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V ust. § 104 ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení O.s.p. teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ako správne poukázal i súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; konať sa opätovne začne medzi tými istými účastníkmi a o tej istej veci.
Z ust. § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj dôsledky
nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ust. § 103 a § 104 O.s.p. v spojení s ust. § 251 ods. 4 O.s.p. Vychádzajúc zo skutočnosti, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ust. § 159 ods. 3 O.s.p., ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné ustáliť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.
Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.
Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že oprávneným predložená Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným (resp. jeho právnym predchodcom) a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná zmluva zo dňa 19.06.2006 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený (jeho právny predchodca) ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., bolo preto potrebné vychádzať aj z ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských zmluvách, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 9. Prechodné a záverečné ustanovenia Zmluvy o úvere je preto potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice v zásade nemajú ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).
Odvolací súd po preskúmaní veci zohľadňujúc vyššie uvedené východiská poukazuje na skutočnosť, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, exekučný súd už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením, č.k. 9Er/4086/2011-14 zo dňa 29.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, č.k. 23CoE/132/2012-44 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, uzavretej medzi oprávnený a povinnou, na podklade ktorej oprávnený inicioval voči povinnému rozhodcovské konanie, nebola dojednaná individuálne a považoval ju za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, nemohol byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 3Cdo/243/2012 zo dňa 21.01.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.02.2013, odmietol dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín, č.k. 23CoE/132/2012-44 zo dňa 21.05.2012. Uvedené rozhodnutie tak pre toto exekučné konanie, ktoré sa začalo medzi rovnakými účastníkmi pre vymoženie rovnakého plnenia, resp. jeho časti na podklade rovnakého exekučného titulu predstavuje prekážku rei iudicatae. Pokiaľ v totožnej už právoplatne rozhodnutej veci podal oprávnený opätovne návrh na vykonanie exekúcie, v takomto začatom exekučnom konaní nemožno pokračovať a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej vady podmienok konania.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .