Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/594/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky O., zastúpenej V. proti odporcovi L., o zaplatenie 16.650 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. marca 2014, č.k. -63, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,98 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám zástupcu navrhovateľky.

odôvodnenie:

Okresný súd svojím rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 16.650 Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.650 Eur od 28.09.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 1.240,94 Eur, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd konštatoval, že navrhovateľka svojou výpoveďou a predloženými výpismi z jej účtu v konaní jednoznačne preukázala, že medzi ňou ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom boli v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka ústne uzavreté zmluvy o pôžičke, na základe ktorých navrhovateľka poskytla odporcovi čiastku spolu 16.650 Eur, ktorú sa odporca zaviazal navrhovateľke vrátiť. Odporca v konaní výslovne potvrdil, že sumu 16.650 Eur prijal na svoj účet v troch platbách, tak ako to tvrdí navrhovateľka. Jeho procesná obrana v konaní spočívala v tom, že spochybnil uzavretie zmlúv o pôžičke medzi účastníkmi. Okresný súd uzavrel, že odporca v konaní nepreukázal akýkoľvek iný právne relevantný dôvod, na základe ktorého mu navrhovateľka poskytla žalovanú sumu. Jeho tvrdenie, že ide zo strany navrhovateľky o akési vyrovnanie vzájomných záväzkov, vzniknutých zo spolužitia účastníkov, predstavuje len subjektívne tvrdenia odporcu, ktoré v konaní nepreukázal žiadnym právne relevantným dôkazom. Taktiež poznámka navrhovateľky pri bankovom prevode sumy 650 Eur „Láska láskavá“ nepreukazuje, že by v danej veci nemalo ísť o pôžičku, ale o dar, prípadne iný právny titul plnenia. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že i keby uzavretie zmlúv o pôžičke zostalo len v rovine tvrdenia navrhovateľky proti tvrdeniu odporcu, nesporné v konaní bolo, že navrhovateľka prevodmi zo svojho účtu na účet odporcu poukázala sumu spolu 16.650 Eur. Žiadny iný právny dôvod tohto plnenia, ako navrhovateľkou tvrdená pôžička, pritom nebol v súdnom konaní preukázaný a súd by musel vec posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, ku ktorému došlo zo strany odporcu na úkor navrhovateľky (plnenie bez právneho dôvodu), ktoré je odporca zo zákona aj v takom prípade povinný vydať navrhovateľke. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka sa v súdnom konaní nedomáha ničoho iného než toho, na čo má nárok, a preto okresný súdu návrhu v rozsahu istiny 16.650 Eur vyhovel. Odporca navrhovateľkou uplatnený nárok nezaplatil a preukázateľne je v omeškaní so zaplatením svojho peňažného záväzku odo dňa 28.09.2012, teda od

prvého dňa nasledujúceho po poslednom dni lehoty na dobrovoľné vrátenie peňažných prostriedkov, ktorú navrhovateľka odporcovi poskytla písomnou výzvou zo dňa 13.09.2012, od ktorého dňa patria navrhovateľke vo vzťahu k odporcovi aj úroky z omeškania. Základná úroková sadzba ECB bola v období od 11.07.2012 do 07.05.2013 vo výške 0,75 %. Preto podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 16.650 Eur od 28.09.2012 do zaplatenia. Vo zvyšku uplatneného nároku na úrok z omeškania okresný súd návrh zamietol ako nedôvodný, pretože navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadne skutočností, že účastníci v zmluvách o pôžičke dojednali ich splatnosť na dátum 30.06.2012, ktorú skutočnosť odporca v konaní poprel. Navrhovateľka preukázateľne vyzvala odporcu na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov až vyššie uvedenou písomnou výzvou zo dňa 13.09.2012, z ktorej skutočnosti súd vychádzal pri rozhodnutí o nároku navrhovateľky na úroky z omeškania zo žalovanej istiny. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 10c, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3, § 149 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, kde navrhol, aby návrh bol v celom rozsahu zamietnutý. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vyhodnotil dôkazy a v tejto súvislosti tiež nesprávne právne vec posúdil. Potvrdil, že s navrhovateľkou žil v spoločnej domácnosti od roku 2006 do mája 2012 spolu s jej synom M. A. N. a spoločným synom M.. Za celé uvedené obdobie navrhovateľka a jej syn M. A., teda viac ako 6 rokov, neplatili za nájom, ani za služby súvisiace s užívaním predmetného bytu, všetky náklady hradil on a navrhovateľka mala podľa ústnej dohody, uzavretej medzi nimi, sa podieľať na predmetných nákladoch na byt, čo nerobila, a preto sa s ňou ústne dohodol, že tieto náklady uhradí, keď predá svoju nehnuteľnosť. Celková suma nákladov za byt, ktorá pripadla na navrhovateľku za obdobie 6 rokov spolu s nákladmi na stravu, je vo výške 17.487 Eur, pričom on súhlasil s kompenzáciu 16.650 Eur. Ďalej uviedol, že počas spoločného žitia s navrhovateľkou a jej synom v jeho byte uhrádzal náklady na stravu, dovolenky, ošatenie navrhovateľke, jej synovi, spoločnému synovi M., všetky náklady na byt, čo robil bezhotovostnými platbami, hradil poistenie za spoločného syna, čo predstavuje sumu od roku 2008 do roku 2012 vo výške 986,21 Eur, z toho polovica pripadajúca na navrhovateľku je 493,10 Eur, ktorá je už zarátaná v celkovej sume 17.487 Eur. Ďalej uviedol, že spoločný syn M. bol zverený do jeho osobnej starostlivosti, čo navrhovateľka ťažko niesla a rozhodla sa mu pomstiť tak, že sa domáha vrátania žalovanej sumy. Tvrdil, že žiadna ústna dohoda medzi ním a navrhovateľkou o pôžičke nebola nikdy uzavretá, takéto tvrdenia navrhovateľka nepreukázala, pričom súd prvého stupňa sa priklonil k tvrdeniu navrhovateľky o uzavretí ústnej zmluvy o pôžičke, o ktorej navrhovateľka nepredložila žiaden dôkaz. Súd prvého stupňa konštatoval, že pokiaľ nebol žiaden dôvod, na základe ktorého by mu navrhovateľka mala previesť finančné prostriedky, dopredu judikoval, že ak by nevzal do úvahy tvrdenie navrhovateľky o pôžičke, jednalo by sa o bezdôvodné obohatenie. Vytýkal, že jeho tvrdenie o kompenzácii nákladov spojených za užívanie bytu navrhovateľkou súd odmietol. Mal za to, že súd prvého stupňa mal brať na rovnakú váhu ich tvrdenia, t. j. navrhovateľky i jeho a v predmetnej veci sa priklonil bez dôkazov k tvrdeniu navrhovateľky, ktorá mala na svoje tvrdenia len potvrdenie o prevodoch finančných prostriedkov, ktoré on nepoprel. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, ktoré by jednoznačne dokazovalo uzavretie zmluvy o pôžičke a nevzal do úvahy jeho tvrdenie, že sa jednalo o niekoľkoročné užívanie jeho bytu s jej synom, ako aj za platby na stravu, ošatenie a poistenie. Považoval za zrejmé, že navrhovateľka niekoľko rokov žila z jeho peňazí, nepodieľala sa finančne na chode domácnosti, stravovaní a ošatení seba, ako i mal. detí, všetky náklady znášal on, a keď chcel docieliť spravodlivé vyrovnanie týchto nákladov, navrhovateľka to zneužila na osobnú pomstu a podala návrh na súd.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Z vykonaného dokazovania považovala za preukázané, že odporca prijal v troch platbách na svoj účet od nej sumu 16.650 Eur, a ak aj súd nemal preukázané, že poskytnutie uvedenej sumy z jej strany predstavovalo pôžičku odporcovi, správne vyhodnotil, že zistené skutočnosti je potrebné podradiť a právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko odporca v konaní nepreukázal akýkoľvek iný právne relevantný dôvod, na základe ktorého by mu poskytla vyššie uvedenú sumu. Tvrdenie odporcu o kompenzácii za vynaložené niekoľkoročné náklady odporcu na ňu, jej syna a ich spoločného syna v súvislosti s užívaním bytu, stravovaním a ošatením nemôžu obstáť

a sú len účelovými tvrdeniami odporcu, ktoré žiadnym spôsobom nepreukázal. Uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,98 Eur s DPH.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny v napadnutej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh vo zvyšku (výška úrokov z omeškania a počiatok omeškania) zamietnutý, nebol účastníkmi odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho v tejto časti nepreskúmaval (§ 206 O.s.p.)

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odporcu vo veci samej sú totožné s jeho tvrdeniami, ktoré uplatnil pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky odporcu, uvedené v podanom odvolaní, nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd dodáva nasledovné:

Navrhovateľka sa podaným návrhom proti odporcovi domáhala zaplatenia sumy 16.650 Eur s príslušenstvom titulom ústnej zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, keď mal za to, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka v ústnej forme, čo bolo zistené z výpovede navrhovateľky a predloženými výpismi z účtu, z ktorých vyplynulo, že zaslala na účet odporcu sumu 16.650 Eur, ktorú sa zaviazal odporca navrhovateľke vrátiť. Konštatoval, že i v prípade, že by nedošlo k preukázaniu existencie ústnej zmluvy o pôžičke a nebol preukázaný žiaden iný relevantný dôvod, na základe ktorého by navrhovateľka poskytla odporcovi žalovanú sumu, vec by bola právne posúdená ako bezdôvodné obohatenie na strane odporcu, ktorý sa na úkor navrhovateľky obohatil, keď išlo o plnenie bez právneho dôvodu, a preto je povinný vydať navrhovateľke poskytnuté plnenie.

Odporca s rozsudkom súdu prvého stupňa nesúhlasil a dôvodil, že sumu 16.650 Eur mu navrhovateľka zaslala na základe ich ústnej dohody o úhrade nákladov navrhovateľky, jej syna M. A. N. a spoločného syna M. za obdobie spolužitia účastníkov od roku 2006 do roku 2012 a spočívala v polovici nákladov na bývanie v jeho byte, na stravu, ošatenie, dovolenky, poistenie a pod. v tomto období, ktoré platil výlučne on.

Odvolací súd poukazuje na ust. § 101 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.).

V sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky, spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia, nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia účastníka, tento

dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety O.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

V danej veci sa navrhovateľka svojho nároku domáhala titulom zmluvného plnenia z ústnych zmlúv o pôžičke, ktoré mali byť medzi účastníkmi uzavreté v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predpokladmi úspešnosti uplatneného nároku navrhovateľkou je preukázanie uzavretia zmlúv o pôžičke. Na povinnosť jej tvrdenia teda nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdenú skutočnosť, t. j. preukázať uzavretie zmlúv o pôžičke s odporcom. Navrhovateľka predložila súdu výpisy z účtu, z ktorých vyplynulo, že žalovanú sumu zaslala na účet odporcu, odporca prijatie žalovanej sumy potvrdil. Z obsahu spisu nevyplynulo, že medzi účastníkmi bolo dohodnuté, že po uplynutí dohodnutej doby odporca prijatú sumu navrhovateľke vráti. Nie je potom možné ustáliť, že medzi účastníkmi boli zmluvy o pôžičkách uzavreté.

Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho však navrhovateľ predsa len v návrhu právne vyhodnotí, súd nie je týmto právnym posúdením viazaný.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno v tom smere, že poskytla odporcovi žalovanú sumu, nepreukázala existenciu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tohto konania vyplývajúceho z ústnych zmlúv o pôžičke a ani žiaden iný relevantný dôvod pre poskytnutie žalovanej sumy odporcovi z obsahu spisu nevyplynul, a preto je potrebné uplatnený nárok právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie na strane odporcu vzniknuté plnením bez právneho dôvodu, čo správne konštatoval i súd prvého stupňa.

Odporca nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, a preto, pokiaľ sa chcel v konaní úspešne brániť a tvrdil, že žalovanú sumu mu poskytla navrhovateľka titulom ústnej dohody uzavretej medzi účastníkmi o náhrade nákladov navrhovateľky, jej syna M. A. N. a spoločného syna M. za obdobie spolužitia účastníkov od roku 2006 do roku 2012 a spočívala v polovici nákladov na bývanie v jeho byte, na stravu, ošatenie, dovolenky, poistenie a pod. v tomto období, ktoré platil výlučne on, na svoje tvrdenia musel označiť dôkazy. Teória práva v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Pokiaľ odporcom tvrdená skutočnosť v konaní preukázaná bez akýchkoľvek pochybností nebola, neuniesol odporca bremeno dôkazu a musí niesť následky nesplnenia si svojej procesnej povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, následkom čoho je neúspech v tomto súdnom konaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny a potvrdil ho vrátane trov prvostupňového konania, ktorých výšku odvolateľ žiadnym spôsobom nespochybnil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zástupcu - advokáta navrhovateľky po 336,94 Eur, 1 x 8,04 Eur režijný paušál + 20 % DPH v súlade s § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .