Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-39-2015.pdf
PDF · 148.23 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/39/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobkyne: DENTAL Comfort, s.r.o., Kpt. Pavlíka č. 605/8, 089 01 Svidník, IČO: 36 500 011, zastúpený JUDr. Jánom Jurčom, advokátom, Partizánska č. 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanej: HAMEZ, s.r.o., Sovietskych hrdinov č. 460/114, 089 01 Svidník, IČO: 31 708 889, zastúpený JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou, Sov. hrdinov č. 200, 089 01 Svidník a JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava, o zriadenie vecného bremena s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 3C/164/2012-232 zo dňa 9.10.2014, takto
rozhodol:
P r i p ú š ť a zmenu návrhu, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa pod bodom II. výroku rozsudku, a to v zmysle podania žalobkyne zo dňa 30.12.2015, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 5.1.2016.
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti pod bodom I. výroku.
R u š í rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti pod bodom II. výroku a o výroku o trovách konania a v rozsahu tohto zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvého stupňa) pod bodom I. výroku zriadil vecné bremeno spočívajúce práve cesty (chôdze a jazdy motorovými vozidlami) cez pozemok C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27026 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. J. v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 1.4.2014, úradne overenom dňa 10.4.2014 pod číslom XX-XX/XXXX, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku, a to pre každého vlastníka stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN č. XXX/ X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J., a to za náhradu 200,- eur ročne, ktorá je splatná vopred vždy k 1.1. každého roka. Ďalej pod bodom II. výroku rozsudku uložil povinnosť žalovanému umožniť žalobcovi zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia v zemi podľa projektovej dokumentácie spoločnosti R. - DC, s.r.o. zo dňa 23.11.2012 na parcele C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27026 m2 zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J. k stavbe bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J. tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 12.7.2013, úradne overenom dňa 16.7.2013 pod číslom 113/2013 a trpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy. V prevyšujúcej časti pod bodom III. výroku rozsudku žalobu zamietol a pod bodom IV. výroku rozsudku vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o pripustení zmeny žaloby na pojednávaní dňa 9.10.2014 sa žalobkyňa domáhala zriadenia práva vecného bremena zodpovedajúce právu prechodu
peši a motorovým vozidlami cez bránku a bránu tak, ako je zakreslené na geometrickom pláne č. XX/ XXXX zo dňa overenia 9.4.2014 po parcele C KN XXX/X, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27026 m2 zapísanej na LV č. XXXX, do budovy zdravotníckeho a sociálneho zariadenia bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXX, všetko v k. ú. J.. Zároveň sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej strpieť právo prechodu peši a motorovými vozidlami cez bránku a bránu tak, ako je zakreslené na geometrickom pláne XX/XXXX zo dňa overenia 10.4.2014 po parcele C KN XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27279 m2, zapísané na LV č. XXXX do budovy zdravotníckeho a sociálneho zariadenia bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXX, všetko k. ú. J.. Zároveň žalobkyňa žiadala určiť, že je povinná žalovanej za právo zodpovedajúceho vecnému bremenu primerane prispievať na zachovanie a opravy parcely C KN XXX/X, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27279 m2, zapísané na LV č. XXXX k. ú. J., ročne sumou 200,- eur, ktorá je splatná vždy k 1.1. nasledujúceho roka. V poradí štvrtým navrhovaným petitom sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanej umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia v zemi podľa projektovej dokumentácie R. - DC, s.r.o., J.. hrdinov XXX/XX, J. zo dňa 23.11.2012 na parcele C KN XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J., v budove zdravotníckeho a sociálneho zariadenia bez súpisného čísla postavenej na parcele C KN XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J. tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa overenia 16.7.2013. Piatym výrokom žiadala žalobkyňa uloženie povinnosti žalovanej strpieť umiestnenie prevádzky, údržby a opravy elektrickej prípojky nízkeho napätia v zemi na parcele C KN XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J. v budove zdravotníckeho a sociálneho zariadenia bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J. tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa overenia XX.X.XXXX. Ostatným výrokom žiadala žalobkyňa určiť, že je povinná žalovanej na zriadenie a strpenie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu umiestnením elektrickej prípojky nízkeho napätia na parcele C KN XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27279 m2, zapísané na LV č. XXXX k. ú. J., zaplatiť jednorázovo sumu 480,- eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V rámci skutkového stavu mal prvostupňový súd za preukázané, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom stavby bez súpisného čísla postavenej na parcele C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J.. Predmetná budova bez súpisného čísla slúži v súčasnosti účelom zdravotníckeho strediska - zubnej ambulancie, ktorú poskytuje žalobkyňa v tomto neštátnom zdravotníckom zariadení. Žalovaná je výlučným vlastníkom parcely C KN č. XXX/ X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27026 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J. s tým, že predmetná parcela bola oplotená v zmysle ohlásenia drobnej stavby zo dňa 7.3.2012. Súčasťou oplotenia je vstupná brána z hlavnej cesty. Predmetná stavba bez súpisného čísla vlastnícky patriacej žalobkyni mala zabezpečenú dodávku elektrickej energie na základe Zmluvy č. X/XXX/XX zo dňa 1.4.1999, ktorá bola vypovedaná listom zo dňa 17.7.2012 a neskôr na základe zmluvy č. XX/XXXX zo dňa 4.7.2002, ktorá bola vypovedaná listom zo dňa 15.10.2012 v trojmesačnej výpovednej dobe. Podľa vyjadrenia dodávateľa elektrickej energie H. J., a.s., vo veci zo dňa 20.9.2012, poskytol žalobkyni dostatok času zabezpečiť si priamu dodávku elektrickej energie, ktorú si tento v súčasnosti rieši zriadením elektrocentrály bez pripojenia na verejnú elektrickú sieť nízkeho napätia. Listom zo dňa 6.6.2013 požiadala žalobkyňa žalovanú o vydanie súhlasu s realizáciou elektrickej prípojky k budove žalobkyne a predložila zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy, avšak bezvýsledne. Na základe objednávky žalobkyne bola vypracovaná projektová dokumentácia spoločnosti R. - DC, s.r.o. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorej obsahom je technická správa o zriadení prípojky elektrického napätia s prílohami. Rovnako na základe objednávky žalobkyne bol vypracovaný geometrický plán č. XX/XXXX zo dňa 1.4.2014, úradne overený dňa 10.4.2014 pod číslom XX-XX/XXXX na vyznačenie vecného bremena práva prechodu motorovým vozidlom a peši v prospech vlastníka pozemku C KN č. XXX/X. Z oznámenia k ohláseniu drobnej stavby zo dňa 19.12.2012 mal súd prvého stupňa za preukázané, že stavebný úrad nesúhlasí s vyhotovením drobnej stavby - elektrickej prípojky NN z jediného dôvodu, a to, že stavebník sa nepreukázal vlastníckym, alebo iným právom podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona k pozemku.
Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia §§ 1 článku 11 ods. 1, 3 Listiny základných práv a slobôd, článok 20 ods. 1, 3 Ústavy SR, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 123, § 124, § 126, § 151n ods. 1, 2 a 3 a § 151o ods. 1 a 3, všetko Občianskeho zákonníka, § 39 ods. 1, 2, 3, 7, 10, všetko zákona číslo 251/2012 Z. z. o energetike.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že zabezpečenie riadneho užívania stavby je nielen v záujme žalobkyne, ale aj vo verejnom záujme a v neposlednom rade aj v záujme vlastníkov súdnych nehnuteľností, pretože neudržiavaná stavba by mohla byť ohrozením aj pre nich. Na zmluvnom zriadení práva cesty cez priľahlý pozemok sa účastníci konania nedohodli. Vo vzťahu k zriadeniu vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu cez priľahlý pozemok za náhradu súd rozhodol prvým výrokom tohto rozsudku tak, že zriadil vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez pozemok žalovanej v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 1.4.2014, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou výroku rozsudku, a to pre každého vlastníka stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN č. XXX/X v k. ú. J., a to za náhradu 200,- eur ročne, ktorá je splatná vopred vždy k 1.1. každého roka. Pokiaľ ide o zriadenie vecného bremena, súd prvého stupňa uzavrel, že medzi účastníkmi konania nebola sporná potreba takéhoto riešenia prístupu k stavbe vo vlastníctve žalobkyne a nebola sporná ani výška náhrady (§ 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaná navrhol náhradu za zriadenie vecného bremena cesty vo výške 200,- eur ročne, čo zodpovedá o niečo viac, ako pol percenta sumy 33.000,- eur, čo sú ročné náklady žalovaného na mzdu vrátnikov, ktorí cez vstupnú bránu do areálu žalovanej zabezpečujú nonstop strážnu službu. Žalobkyňa s navrhovanou výškou náhrady súhlasila, preto súd pri jej určení vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov konania, pričom o primeranosti takto určenej náhrady nemal žiadne pochybnosti. Žalovaná však namietala rozsah vecného bremena, ktorý je vyznačený na geometrickom pláne č. 23/2014 zo dňa 1.4.2014, pretože nezohľadňuje to, či má ísť o nevyhnutnú cestu, ktorá má byť spracovaná tak, aby čo najmenej zasahovala do práva vlastníka pozemku, aby bola čo najhospodárnejšia pritom plnila základný účel. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ktorého súčasťou bola aj ohliadka na mieste samom, považoval súd prvého stupňa tieto námietky za účelové a neodôvodnené, keď žalovaná neposkytla súdu žiadne skutkové tvrdenia a k tomu zodpovedajúce dôkazy, z ktorých by súd prvého stupňa mohol dospieť k záveru, že zriadené právo cesty je nehospodárne, alebo neprimerane zasahuje do vlastníckych práv žalovanej (napr. s ohľadom na podnikateľské, prevádzkové a iné pomery žalovaného). Naopak, súd prvého stupňa dospel jednoznačne k záveru, že cesta tak, ako je vyznačená na geometrickom pláne, zodpovedá pomerom na mieste samom, keď táto prebieha od zriadenej vstupnej brány k bránke žalovanej z verejnej cesty k nehnuteľnosti žalobkyne tak, aby chôdza, jazda motorovými vozidlami k nehnuteľnosti žalobkyne bola bezpečná a aby technicky bolo umožnené obchádzanie a otáčanie motorových vozidiel bez blokácie vstupu do budovy žalobcu, keďže vecné bremeno spočívajúce v práve cesty - jazdy motorovými vozidlami zahŕňa v sebe jednak vjazd motorových vozidiel z verejnej cesty a súčasne aj vjazd motorových vozidiel na verejnú cestu. Takto zriadená cesta je účelná, hospodárna, do vlastníckeho práva žalovanej podľa súdu prvého stupňa, zasahuje len v nevyhnutnom rozsahu a je zároveň v súlade s dobrými mravmi a predstavuje rozumné usporiadanie pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom priľahlého pozemku.
Súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne, ktorým navrhovala uložiť žalovanej povinnosť strpieť právo prechodu peši a motorovými vozidlami cez bránku a bránu, keď mal za to, že trpenie práva prechodu vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti je obsahom vecného bremena, pričom práva zodpovedajúce vecnému bremenu požívajú súdnu ochranu v prípade neoprávneného zásahu do tohto práva, čo v danom prípade naplnené ani nemohlo byť, keďže súd ešte len zriadil vecné bremeno. V tejto časti preto súd prvého stupňa považoval žalobu za predčasnú a nedôvodnú, preto ju v tejto časti zamietol.
Pokiaľ ide o návrh žalobkyne na zriadenie a trpenie práva zodpovedajúce vecnému bremenu k umiestneniu elektrickej prípojky nízkeho napätia na parcele žalovanej za náhradu, súd prvého stupňa zopakoval, že zriadiť vecné bremeno možno len v zákonom stanovených prípadoch (§ 135c, § 142 ods. 3 a § 151o Občianskeho zákonníka) a v iných prípadoch súd nemôže analogicky zriadiť vecné bremeno, a to ani vtedy, ak by z okolností prípadu sa javilo zriadenie vecného bremena nevyhnutným.
Podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je možné zriadiť len vecné bremeno cesty a nie vecné bremeno s iným obsahom. Preto súd prvého stupňa žalobu v tejto časti zamietol, vrátane náhrady za zriadenie vecného bremena. V ďalšom súd prvého stupňa uzavrel, že je legitímna požiadavka každého vlastníka stavby, v tomto konkrétnom prípade využívania na prevádzku stomatologickej ambulancie, aby táto bola pripojená na verejnú sieť elektrickej energie, preto druhým výrokom rozsudku súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanej umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia v zemi podľa určenej projektovej dokumentácie a trpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy tak, ako to navrhla žalobkyňa vo štvrtom a piatom bode svojho petitu žaloby. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvého stupňa za preukázané, že nebola sporné medzi účastníkmi konania tá skutočnosť, že nehnuteľnosť žalobkyne nie je pripojená na verejnú distribučnú sieť elektrickej energie, pričom túto situáciu si podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa sama nezavinila, keď jej poskytovala dodávku elektrickej energie na zmluvnom základe spoločnosť H. Svidník, a.s. (spoločník žalovanej) až do neodôvodnenej výpovede zo dňa 17.7.2012, resp. 15.10.2012. Žalobkyňa ako vlastník nehnuteľností bez elektrickej prípojky vyvinula aktivity vo vzťahu k žalovanej na vyriešenie uvedenej situácie mimosúdnou cestou, nechala zhotoviť projektovú dokumentáciu, ktorá rieši zriadenie elektrickej prípojky nízkeho napätia v zemi a žalovanej predložila návrh na uzavretie zmluvy o zriadení vecného bremena spočívajúceho v umiestnení inžinierskych sietí na nehnuteľnosti žalovanej a súčasne ju listom zo dňa 6.6.2013 požiadala o vydanie súhlasu k realizácii elektrickej prípojky nízkeho napätia k nehnuteľnosti žalobkyne, avšak bezvýsledne.
Po opätovnej citácii ustanovenia § 39 ods. 10 Zákona o energetike, súd prvého stupňa uzavrel, že postoj žalovanej vo vzťahu k zriadeniu elektrickej prípojky bol v priebehu celého konania negatívny, pričom táto zamerala svoju právnu argumentáciu len formálne na nemožnosť zriadenia vecného bremena spočívajúceho v umiestnení elektrickej prípojky v zemi, a to ani na základe analógie zákona, s čím sa súd prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil. Zároveň ale uviedol, že žalovaná, zrejme neuvedomujúc si, že s vlastníckym právom sú spojené nielen práva ale aj povinnosti, nebrala žiaden ohľad na vlastnícke právo žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti, keď jej nedala súhlas na zriadenie elektrickej prípojky. Žalovanej preto zo Zákona o energetike vyplýva povinnosť vyhovieť žiadosti o zriadení elektrickej prípojky a prípadný jej nesúhlas je povinný odôvodniť a preukázať, že v dôsledku zriadenia elektrickej prípojky budú neprimeraným spôsobom porušené jej práva. V priebehu súdneho konania žalovaná neposkytla súdu žiadne skutkové tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.), ktorými by svoj nesúhlasný postoj odôvodnila. Inak povedané, žalovaná ani netvrdila, že zriadením elektrickej prípojky budú neprimeraným spôsobom porušené jeho práva, teda súdu neposkytla vecné tvrdenia, ktorými by sa v rámci dokazovania mohol zaoberať. Nemôže byť žiadnych pochybností podľa prvostupňového súdu o tom, že pripojenie stavby na verejnú sieť elektrickej energie (ak to je technicky možné), je súčasťou vlastníckeho práva vec užívať, teda prisvojovať si podstatu a úžitkové vlastnosti veci (§ 123 Občianskeho zákonníka). Takýto nesúhlasný postoj žalovanej ako vlastníka bez vecnej argumentácie považoval okresný súd za zneužitie práva (šikanu), ktorá v právnom štáte nemôže požívať ochranu. Vlastnícke právo žalobkyne má rovnaký obsah a požíva rovnakú právnu ochranu ako vlastnícke právo žalovanej, pričom nesúhlasný postoj žalovanej nie je v súlade s dobrými mravmi, ktoré možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku. Žalobkyni nezostávalo nič iné, ako podať žalobu a domáhať sa proti žalovanej ochrany svojho vlastníckeho práva uložením povinnosti žalovanému (§ 126 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. b) O.s.p.), § 39 ods. 10 Zákona o energetike), čomu súd prvého stupňa vyhovel a poskytol žalobkyni spravodlivú ochranu. Zároveň mal súd prvého stupňa za to, že táto uložená povinnosť je v súlade so zásadou proporcionality a do práva žalovanej zasahuje len v minimálnej miere a v záujme ochrany práv žalobcu za rešpektovanie rovnosti vlastníckych práv oboch účastníkov konania, ktoré sa dostali do kolízie. Žalovaná je preto povinná umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia v zemi a trpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy tak, aby na druhej strane žalobkyňa ako vlastník elektrickej prípojky mohla taktiež plniť zákonom uloženú povinnosť zabezpečiť prevádzku, údržbu a opravu elektrickej prípojky, aby neohrozovala život a zdravie a majetok osôb alebo nespôsobovala poruchy v distribučnej sústave. V tomto konaní žalovaná nepožadovala žiadnu finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, táto nebola predmetom konania a preto súd o nej nemohol rozhodovať.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 150 O.s.p. s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania vzhľadom na charakter tohto konania, ktoré má dosah na úpravu právnych pomerov u oboch účastníkov konania. Predmetom konania bola úprava vzájomných vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom priľahlého pozemku, kde výsledok konania nie je dostatočne merateľný z hľadiska úspechu a neúspechu. Preto súdu prvého stupňa javilo ako rozumné a spravodlivé, aby obaja účastníci znášali trovy konania sami.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci.
Žalovaná vo svojom odvolaní napadla prvé tri výrokové časti rozsudku, keď mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam s tým, že vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Ďalej mala žalovaná za to, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a jeho arbitrárnosť a zároveň, že prvostupňový súd druhým výrokom napadnutého rozsudku prekročil návrh žalobkyne, teda v rozpore so zákonom rozhodol ultra petitum a preto je konanie zaťažené vadou podľa § 221 písm. e) O.s.p..
Vo svojom odvolaní žalovaná namietala, že právo prejazdu motorovými vozidlami nepovažuje popri zriadení vecného bremena spočívajúceho v práve cesty (prechodu) za nevyhnutné a primerané vo väzbe na podmienky používania stavby žalobkyne a jej účelu, teda poskytovania zdravotnej starostlivosti v odbore stomatológia. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o bežnú zubnú ambulanciu, prístup ku ktorej je už teraz dostatočne zabezpečený a vecné bremeno právo prechodu (chôdze) je postačujúce. Súd prvého stupňa nebral v úvahu, že v tesnej blízkosti stavby žalobkyne sa nachádza parkovisko pre osobné motorové vozidlá, ktoré je bežne používané žalobkyňou, ako aj jeho pacientmi. V nadväznosti na uvedené asi ušlo pozornosti súdu, že žalobkyňa okrem predmetnej stavby nevlastní a nemá v užívaní pri jeho stavbe žiadne plochy, teda nedisponuje ani vlastnými odstavnými (parkovacími) plochami k predmetnej stavbe. Preto podľa žalovanej, ani nie je nevyhnutné, aby bolo zriadené právo vecného bremena prejazdu motorovými vozidlami, nakoľko žalobkyňa v konaní túto potrebu ako nevyhnutnú nepreukázala s tým, že zároveň súd prvého stupňa neprihliadol na to, že stavba, v prospech ktorej má byť zriadené vecné bremeno prechodu a prejazdu sa nepoužíva tak často a v takom rozsahu, ako napr. rodinný dom, keď jej využívanie prichádza do úvahy v podstate len počas tzv. prevádzkovej doby (ordinačných hodín) a to tiež len v pracovných dňoch v týždni. Preto podľa názoru žalovanej nebolo na mieste zriadiť vecné bremeno v takom rozsahu, ako žiadala žalobkyňa, ale len v rozsahu vecného bremena prechodu, konkrétne v časovo vymedzenom rozsahu podľa dňa a na menšej určito trasovanej ploche tak, aby sa vlastník stavby mohol zo stavby dostať na verejnú komunikáciu. Zároveň žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa nadobudla predmetnú stavbu v roku 2012, kedy si už musela byť vedomá toho, v akom právnom stave sa stavba, resp. prístup k nej nachádza. V ďalšom žalovaná dôvodil tým, že prvostupňový súd nebral do úvahy jej námietky a zriadenie vecného bremena spočívajúce v práve cesty podľa geometrického plánu č. 23/2014 považovala za neprimerané, keď rozsah (plocha) vecného bremena podľa geometrického plánu, s ktorým sa súd prvého stupňa stotožnil, nemožno považovať za nevyhnutnú. Za ďalšie neprimerané považovala žalovaná zriadenie vecného bremena pre široký okruh motorových vozidiel s tým, že toto, ak by aj bolo zriadené, by malo byť obmedzené maximálne na osobné motorové vozidlá s hmotnosťou do 3,5 tony. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že rozsah vecného bremena podľa predmetného geometrického plánu nezohľadňuje skutočnosť, že má ísť o nevyhnutnú cestu, ktorá má byť využívaná (časovo vymedzená) a trasovaná tak, aby čo najmenej zasahovala do práv vlastníka pozemku, teda žalovaného, aby bola čo najhospodárnejšia a pritom plnila základný účel, teda aby sa vlastník stavby - žalobca dostal zo stavby na verejnú komunikáciu.
Podľa žalovanej sa žalobkyňa po zmenách petitu žaloby, ktoré súd pripustil, domáhala v bode 4, 5 a 6 žaloby umožnenia žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku, strpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy, ako aj to, že za toto je žalobkyňa povinná nahradiť žalovanej jednorázovo sumu 480,- eur, pričom z napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ktorú časť žalobného návrhu súd tretím výrokom zamietol, keď zriadenia, trpenia vecného bremena zodpovedajúceho umiestneniu elektrickej prípojky a náhrady za jej zriadenie sa týkajú bodov 4, 5 a 6 žaloby. Z odôvodnenia rozsudku sa žalovanej zdá, že súd prvého stupňa svojím tretím výrokom zamietol žalobný návrh v časti 4., 5. a 6. petitu žaloby. Na strane 11 napadnutého rozsudku však prvostupňový súd uvádza, že druhým výrokom rozhodol na základe návrhu žalobkyne v bode 4 a 5 žaloby. Vzhľadom na vyššie uvedené považovala žalovaná odôvodnenie napadnutého rozsudku za zmätočné a nepreskúmateľné.
Podľa žalovanej súd svojím rozsudkom nemôže zriadiť vecné bremeno v iných prípadoch, než ktoré sú upravené v zákone, a to ani vtedy, ak by sa z okolností prípadu javilo zriadenie vecného bremena nutným. Uvádzala, že rozhodnutie súdu o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštruktívnym, pretože zriaďuje hmotnoprávny vzťah, ktorý doteraz nebol, ktoré rozhodnutie nemôže súd vydať na základe analogickej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka. K takémuto zásahu je potrebné výslovne ustanovenie zákona. Rozhodnutie o zriadení vecného bremena teda nie je možné vydať na základe analogickej aplikácie zákona, preto ani použitie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka nie je možné ani za použitia analógie aplikovať na iný prípad, ako je ten, ktorý je v ňom uvedený. Nakoľko sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáha zriadenia vecného bremena v jej prospech ako vlastníka stavby spočívajúceho v zriadení a trpení práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu umiestnením elektrickej prípojky nízkeho napätia a povinnosti trpieť umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravu tejto elektrickej prípojky na pozemku žalovanej, ktoré nie je podľa žalovanej možné subsumovať pod žiadne ustanovenie v prípadoch, kedy je súd oprávnený svojím konštitutívnym rozhodnutím zriadiť vecné bremeno, mal súd žalobu v tejto časti (bodu petitu žaloby 4, 5, 6) ako nedôvodnú pre neexistenciu zákonného predpokladu zriadenia vecného bremena požadovaného žalobkyňou v žalobe zamietnuť. Podľa žalovanej súd prvého stupňa nepochopiteľne a v rozpore s Občianskym zákonníkom, ako aj samotným návrhom žalobkyne, obišiel nemožnosť rozhodnutia súdu o práve z vecného bremena tak, ako ho žiadala žalobkyňa tým, že žalovanú zaviazal obsahovo prakticky k rovnakým povinnostiam, aké by vyplývali z práva vecného bremena žalobkyne pri zriadeniach elektrickej prípojky, čo však po právnej stránke nesprávne posúdil ako ochranu vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Takýto postup súdu je však nesprávny a v konečnom zmysle arbitrárny s tým, že žalovaná predovšetkým namieta, že je absolútne neprijateľné, aby súd obchádzal zákon (konkrétne § 151o Občianskeho zákonníka) iným odlišným inštitútom, konkrétne tzv. vlastníckou žalobou podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Inštitút vecných bremien a inštitút ochrany vlastníckeho práva sú dve samostatné a odlišné inštitúty, s ktorými sa spájajú aj odlišné práva a povinnosti účastníkov právnych vzťahov pri ich aplikácii. Z § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že len vlastník, do ktorého práva sa neoprávnene zasahuje, sa môže domáhať ochrany a má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Podstatou negatórnej žaloby je právo vlastníka domáhať sa, aby sa žalovaný zdržal iných neoprávnených zásahov (iných, ako zadržanie vecí) do vlastníckeho práva žalobkyne, domáha sa ňou, aby bolo žalovanému zakázané rušivé konanie. Toto však žalobkyňa v žalobe neuvádzala a ani nežiadala zakázať nejakú konkrétnu rušivú činnosť žalovanej voči veci vo vlastníctve žalobkyne. Naopak, žalobkyňa vymedzila žalobu a jej petit vo vzťahu k veci, ktorá je vo vlastníctve žalovanej, teda k priľahlému pozemku stavby žalobkyne. Aj z uvedeného dôvodu je právne posúdenie súdu prvého stupňa podľa žalovanej nesprávne, keď súd druhým výrokom svojho rozhodnutia uložil žalovanej povinnosť, ktorá svojím obsahom kopíruje právo vecného bremena in personan. Súd naopak opomenul, že je to vlastnícke právo žalovanej k jeho pozemkom, ktorého ochranu mal súd skúmať a zabezpečiť. Po nezohľadnení skúmania a posúdenia primeranosť zásahu do takéhoto práva žalovanej uložením povinnosti žalovanej vo výroku II. napádaného rozsudku súd prvého stupňa nedovolene a v rozpore so zákonom obmedzil vlastnícke právo žalovanej k pozemku. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa si dlhodobo sama zabezpečuje pripojenie na zdroj elektrickej energie a neuvádzala dôvody, že jej súčasný stav nevyhovuje a bráni k bežnému užívaniu stavby. V ďalšom žalovaná namietala, že za uloženie povinnosti žalovanej, za obmedzenie jeho vlastníckeho práva súd prvého stupňa neurčil žalobkyni ani povinnosť poskytnúť náhradu, čo je jedným zo základných a nevyhnutných predpokladov obmedzenia vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Tvrdenie súdu, že žalovaná nepožadovala žiadnu finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, táto nebola predmetom konania, preto o nej súd nemohol rozhodovať, je podľa žalovanej nepochopiteľné z toho dôvodu, že žalobkyňou návrh formulovaný ako právo z vecného bremena žalovaný namietal ako neprípustný, s čím sa aj súd prvého stupňa stotožnil, preto ani v tejto súvislosti nemalo zmysel požadovať akúkoľvek náhradu a zároveň ide o porušenie nevyhnutnej Ústavou garantovanej podmienky pre obmedzenie vlastníckeho práva vo všeobecnosti, nakoľko orgán obmedzujúci vlastnícke práva musí rozhodnúť aj o náhrade, a to aj bez osobitného návrhu toho, koho vlastnícke právo má byť obmedzené. Pokiaľ ide o zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike, tak žalovaná poukazovala na skutočnosť, že tento zákon upravuje výlučne tzv. zákonné vecné bremená, ktoré však môžu patriť len držiteľovi povolenia, alebo ním poverenej osobe. Zákon o energetike však neumožňuje fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá nie je držiteľom povolenia, ani poverenou osobou domáhať sa voči vlastníkovi nehnuteľností, ktoré má byť odberné miesto alebo elektrická prípojka vecného bremena, ani povinnosti trpieť zriadene takéhoto odberného miesta, či vecného bremena. Názor súdu, že nesúhlas vlastníka pozemku s postavením stavby na jej pozemku, je šikanózny výkon vlastníckeho práva, nemožno podľa názoru žalovanej považovať za súladný s Ústavou, zaručenými právami všetkých vlastníkov, teda aj žalovanej.
Poukazujúc na ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p. žalovaná uviedla, že z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada neutra petitu) a nepochybne aj to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového dôvodu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd uložil žalovanej inú povinnosť, než čoho sa žalobkyňa domáhala, keď táto sa domáhala výhradne priznanie práv z vecného bremena a týmto smerom sa viedlo
dokazovanie v súdnom konaní a na tomto bol založený aj skutkový a právny základ žaloby. Žalobkyňa svoj návrh týkajúci sa časti petitu pod bodom 4, 5 a 6 skutkovo vymedzila tak, že doterajší dodávateľ elektrickej energie, o ktorom žalovaná poukázala na to, že nebola ona sama, vypovedal žalobkyni zmluvu o dodávke elektrickej energie a vzhľadom na to, že žalovaná nepodpísala zmluvu o budúcej zmluve o zriadení vecného bremena, ktorého predmetom je uloženie elektrickej prípojky na parcele C KN XXX/ X vo vlastníctve žalovanej žiadal žalobkyňa o pripustenie o rozšírenie žaloby. Po právnej stránke podľa žalovanej uplatnila žalobkyňa rozšírenie žaloby v časti petitu pod bodom 4, 5 až 6, podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Inak povedané, žalobkyňa nežiadal o ochranu svojho vlastníckeho práva, ani neuvádzala, že do jej vlastníckeho práva bolo žalovanou neoprávnene zasahované. Pokiaľ žalobkyňa vymedzila predmet svojho konania tak, že išlo o zriadenie vecného bremena, bolo podľa žalovanej úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa len existenciou zákonných podmienok pre jeho zriadenie, keď podľa tohto ustanovenia možno zriadiť len vecné bremeno cesty, avšak vecné bremeno s iným obsahom nie je možné zriadiť, a to ani za použitia analogickej aplikácie. Žalobkyňa sa v tomto konaní nedomáhala ochrany vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ani nahradenia prejavu vôle súhlasu žalovanej so zriadením elektrickej prípojky podľa § 39 ods. 10 Zákona o energetike, keď žaloba podľa týchto ustanovení by bola založená na inom právnom základe, preto sa súd prvého stupňa podľa názoru žalovanej, riadil nesprávnou úvahou, keď aplikáciu § 126 Občianskeho zákonníka a § 39 ods. 10 Zákona o energetike posúdil iba ako zmenu právnej kvalifikácie žalobkyňou vymedzeného predmetu konania. Poukazujúc na uvedené mala žalovaná za to, že prvostupňový súd druhým výrokom napadnutého rozsudku nepochybne rozhodol ultra petitum.
Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol žalovaný, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku 1 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vo výroku 2 zrušil a konanie zastavil a vo výroku 3 zmenil tak, že časti žaloby pod bodmi 4, 5 a 6 žalobu zamieta.
Žalobkyňa rovnako v zákonnej lehote podala proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie s tým, že z takto podaného odvolania nebolo zrejmé, ktorú výrokovú časť rozsudku napadla podaným odvolaním. Pre uvedený dôvod ako aj z dôvodu čiastočného späťvzatia odvolania odvolací súd priamo na pojednávaní vyzval žalobkyňu cestou jej právneho zástupcu aby špecifikovala rozsah svojho odvolania s tým, že táto napadla IV. výrok rozsudku ktorým súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa žiadala priznať náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej s tým, že poukázala na písomné dôvody odvolania pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania. Skutkové zdôvodnenie súdu prvého stupňa ohľadne trov konania nemá podľa žalobkyne oporu v použitom ustanovení § 150 O.s.p., pretože každý výsledok konania je merateľný, a to z dôvodu úspešnosti konania, a nie z merateľnej hodnoty predmetu konania, pretože na tento prípad pre určenie hodnoty za právny úkon vykonanej právnej služby sa použije ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky za použitia § 142 ods. 1 O.s.p.. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania zmeniť a priznať ich náhradu žalobkyni. Zároveň si žalobkyňa uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhly odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním žalovanej proti I. a II. výroku ako vecne a právne správny potvrdiť. Žalobkyňa pokladala odvolanie žalovanej za nedôvodné, najmä pokiaľ ide o napadnutý rozsah a časové trvanie zriadeného vecného bremena práva prechodu, peši a motorovými vozidlom cez parcelu žalovaného k nehnuteľnosti žalobkyne, v ktorej je zriadená zubná ambulancia, pretože toto zdravotnícke zariadenie plní verejnú zdravotnícku funkciu podľa zákona č. 576/2004 Z. z. a ako také musí byť prístupné kedykoľvek, v ktorom by mala byť poskytnutá zdravotná starostlivosť či už bežná, akútna alebo prvej pomoci. To isté platí aj pri prechode motorovými vozidlami, jak osobnými, tak nákladnými cez parcelu žalovanej, čím je zabezpečené riadne užívanie nehnuteľností žalobkyne pre potreby plnenia verejných zdravotných potrieb a naviac zásah do vlastníckeho práva žalovanej je podľa žalobkyne primeraný, pokiaľ ide o odvolanie žalovanej k umožneniu zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia cez jej pozemok k nehnuteľnosti žalobkyne, tu súd prvého stupňa podľa žalobkyne rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, keď nárok žalobkyne právne kvalifikoval predovšetkým podľa ustanovení §§ 123, 124 a 126 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 39 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, pričom takto dôsledne vychádzal zo zásady, že súd pozná právo a preto aj v tejto časti odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) na prejednanie podaného odvolania zodpovedajúco ust. § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. nariadil pojednávanie, na ktorom v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. odvolací súd pre potreby rozhodnutia o podanom odvolaní zopakoval dokazovanie najmä pokiaľ ide o rozsah navrhovaného vecného bremena ako aj objasnenia či druhý výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa je o zriadení vecného bremena a nadväznosti na to či v súvislosti s citovaným § 39 ods. 6, 10 a 12 zákona o energetike žalobkyňa trvá na navrhovanom petite návrhu spočívajúcom v uložení povinnosti žalovanej umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku. Zároveň na pojednávaní odvolací súd poskytol účastníkom priestor na vyjadrenie k skutočnostiam odôvodňujúcim potrebu zriadenia vecného bremena. Aj na základe takýchto procesných úkonov v odvolacom konaní odvolací súd zodpovedajúco zásadám vyplývajúcim z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i konanie, ktoré mu predchádzalo. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť to, že žalobkyňa počas odvolacieho konania podaním zo dňa 30.12.2015, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 5.1.2016 navrhla pripustiť zmenu návrhu, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa pod bodom II. výroku rozsudku, a to v znení, že žalovaná súhlasí so zriadením elektrickej prípojky nízkeho napätia v zemi pre žalobkyňu podľa projektovej dokumentácie spoločnosti R. - DC, s.r.o. zo dňa XX.XX.XXXX na parcele C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27026 m2 zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. J. k stavbe bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. J. tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 12.7.2013, úradne overenom dňa 16.7.2013 pod číslom XXX/XXXX a trpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy s tým, označená projektová dokumentácia a geometrický plán sú neoddeliteľnou súčasťou rozsudku
Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovanej je opodstatnené len v časti odvolania žalovanej, ktorým namietala uloženú povinnosť umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku a trpieť jej umiestnenie, prevádzku, údržbu a opravy ako aj to, že za túto povinnosť žalovanej nebola priznaná náhrada za obmedzenie jej vlastníckeho práva.
Skôr ako pristúpil odvolací súd k vecnému prieskumu odvolania musel rozhodnúť o procesnom návrhu žalobkyne na pripustenie zmenu návrhu, o ktorom rozhodol súd prvého stupňa pod bodom II. výroku rozsudku.
Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Podľa § 95 ods. 2 O. s. p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Poukazujúc na vyššie uvedenú dikciu procesného predpisu bolo pre odvolací súd pri rozhodovaní o tomto procesnom návrhu smerodajné, že výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu
Na základe vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanou právnou úpravou súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, ako to navrhla žalobkyňa v podaní zo dňa 04.05.2010, pretože výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa v tejto súvislosti viedol dokazovanie za účelom preukázania dôvodnosti nároku žalobkyne na uloženie povinnosti žalovanej umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia, teda uloženie povinnosti obsahovo blízkej zriadeniu vecného bremena s tým, že navrhovaná zmena tejto časti petitu je, ,,že žalovaná súhlasí so zriadením elektrickej prípojky“, teda nahradenie vyhlásenie vôle žalovanej ale k tej istej elektrickej prípojke nízkeho napätia, na tom istom pozemku žalovanej, podľa tej istej projektovej dokumentácie spoločnosti R. - DC, s.r.o. a k tej istej nehnuteľnosti k stavbe bez súpisného čísla,
postavenej na parcele C KN č. XXX/X. Je preto nepochybné, že doterajšie výsledky dokazovania, ktoré bolo rozsiahle a viedlo k meritórnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa môžu byť podkladom aj pre konanie o zmenenej žalobe, preto odvolací súd pripustil zmenu návrhu v požadovanom znení. Po takomto pripustení návrhu v tejto časti je však potrebné doplniť dokazovanie za účelom preukázania naplnenia dikcie ustanovenia § 39 ods. 10 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, a to či súhlas žalovanej so zriadením elektrickej prípojky môže byť nahradený súdnym rozhodnutím, keď v tomto smere je v zmysle tohto zákonného ustanovenia smerodajným to či v dôsledku zriadenia elektrickej prípojky nebudú neprimeraným spôsobom porušené práva žalovanej; ustanovenie odseku 12 tohto ustanovenie tým nie je dotknuté. Odmietnutie tejto žiadosti je však žalovaná v zmysle poslednej vety tohto ustanovenia povinná ako vlastník nehnuteľnosti odôvodniť.
Z týchto dôvodov odvolací súd uznal odvolanie žalovanej v tejto časti II. výroku rozsudku za dôvodné a preto napadnutý rozsudok v tejto časti ako aj v závislom výroku o trovách konania zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a vec mu v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.) s tým, že súd prvého stupňa už bude konať o takto zmenenom návrhu. V tejto súvislosti ako ďalší dôvod pre ktorý odvolací súd nemohol meritórne rozhodnúť o takto zmenenom návrhu je zásada dvojinštančnosti súdneho konania ktorá by bola pri takomto postupe porušená.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike upravuje výlučne tzv. zákonné vecné bremená, ktoré však môžu patriť len držiteľovi povolenia, alebo ním poverenej osobe. Zákon o energetike však umožňuje v cit. ustanovení § 39 ods. 10 fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá nie je držiteľom povolenia, ani poverenou osobou domáhať sa voči vlastníkovi nehnuteľností, ktoré má byť odberné miesto alebo elektrická prípojka uloženia povinnosti trpieť zriadene takéhoto odberného miesta.
Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa § 224 ods.3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Úlohou súdu bude preto opätovne rozhodnúť o trovách prvostupňového konania, ako aj o trovách odvolacieho konania.
Ohľadom I. výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa je potrebné úvodom uviesť, že žalobkyňa svoj nárok po právnej stránke opierala o ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že zriadiť vecné bremeno môže len v prospech vlastníka stavby, ktorá zákonná podmienka bola v tomto konaní nesporná, keďže vlastníkom stavby postavenej na parcele C KN č. XXX/X vo výmere 246 m2 zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. J. je žalobkyňa. Žalobkyňa vymedzila predmet konania tak, že žiadala zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu, peši a motorovými vozidlami jednak cez bránu, ako aj cez bránku tak, ako je to zakreslené na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 1.4.2014 do budovy zdravotníckeho a sociálneho zariadenia bez súpisného čísla postavenom na parcele C KN XXX/X, strpieť toto právo prechodu peši a motorovými vozidlami s tým, že žalobkyňa je povinná žalovanej za toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu prispievať ročne sumou 200,- eur. Je potrebné konštatovať, že rozhodnutie o zriadení vecného bremena je rozhodnutím konštitutívnym, nakoľko sa ním zriaďuje hmotnoprávny vzťah, ktorý tu doposiaľ nebol. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa nemá prístup k svojej nehnuteľnosti zabezpečený na základe obligačného práva a rovnako nie je možný prístup k nehnuteľnostiam žalobkyne využitím iných pozemkov vo vlastníctve žalobkyne. V danom prípade dochádza k stretu dvoch vlastníckych práv, a to práva vlastníctva k nehnuteľnosti a z toho odvodeného vecného bremena spojeného s užívaním tejto nehnuteľnosti, ku ktorej nemá zaistený prístup a práva vlastníka pozemku priľahlého k stavbe, ktorý je povinný strpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva užívať tento svoj pozemok na úkor žalobkyne. Zriadenie nevyhnutnej cesty je vážnym zásahom do práv vlastníka pozemku, preto súd musel zvážiť pomer výhody, ktorú táto cesta poskytuje vlastníkovi stavby - žalobkyni zriadením vecného bremena s ujmou, ktorá vznikla obmedzením žalovanej ako vlastníka pozemku, na ktorom sa zriaďuje vecné bremeno.
Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že súd prvého stupňa neprihliadol, resp. nedostatočne zhodnotil najmä to, že stavba v prospech ktorej má byť zriadené vecné bremeno, prechodu a prejazdu
sa nevyužíva tak často a v takom rozsahu, ako napr. rodinný dom, pričom jej využitie prichádza do úvahy v podstate len počas tzv. prevádzkovej doby (ordinačných hodín) a len v pracovných dňoch v týždni, ako aj to, že rozsah (plocha) vecného bremena podľa geometrického plánu, s ktorým sa súd prvého stupňa stotožnil, nemožno považovať za nevyhnutný. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom práva prístupu vlastníka k stavbe v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka môže byť jednak právo prechodu (právo cesty) cez cudzí pozemok a ďalej právo prejazdu spravidla motorovými vozidlami. Podľa konkrétneho prípadu je potom rozhodnutím súdu zisťované nielen právo prechodu, ale súčasne aj právo prejazdu. Spravidla tomu tak bude práve vtedy, pokiaľ súd zriaďuje právo cesty k stavbe určenej na podnikanie, pri ktorej sa predpokladá väčší prevoz, než obvykle z dôvodu zaistenia podnikateľských aktivít vyžadujúcich nákladku a výkladku tovaru, materiálu, či produktov a iných vecí slúžiacich k podnikaniu, ako aj zabezpečenia prístupu potencionálnych klientov do tejto prevádzky. V danom prípade, keď sa nejedná o prístup k bytovému domu, ale o prístup k neštátnemu zdravotníckemu zariadeniu (zubnej ambulancii), nepostačuje zaistenie prístupu k tejto prevádzke právom prechodu, t. j. peši bez použitia motorových vozidiel, nakoľko nielen podľa názoru súdu prvého stupňa, ale aj podľa odvolacieho súdu je nevyhnutné, aby prístup k takejto prevádzke bol zabezpečený nielen peši, ale aj motorovými vozidlami. Rovnako je tomu tak, pokiaľ sa týka obmedzenia vecného bremena z časového hľadiska, t. j. len počas ordinačných hodín a v pracovných dňoch v týždni, lebo tak, ako to vyplýva už z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, žalobkyňa v tejto prevádzke poskytuje akútnu zdravotnú starostlivosť aj mimo prevádzkovej doby (ordinačných hodín), a to aj v dňoch pracovného pokoja s tým, že takéto obmedzenie, ako to navrhovaná žalovaná, by nepochybne bezdôvodne obmedzilo žalobkyňu v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, čo by malo za následok stratu pacientov vyžadujúcich si túto akútnu zdravotnú starostlivosť a následne stratu výnosov s tým, že súčasne by žalobkyňa mimo týchto ordinačných hodín nemohla zabezpečovať ani tzv. obslužnú činnosť (napr. sterilizáciu prístrojov, vyhotovenie účtovníctva, upratovacie a čistiace práce, atď.), čiže tieto práce by musela žalobkyňa zabezpečovať len počas ordinačných hodín, čo napr. pri upratovaní a sterilizovaní prevádzky a zariadení slúžiacich na poskytovanie dentálnej starostlivosti neprichádza do úvahy súčasne so zabezpečením ošetrenia pacientov, keď nie je možné, aby súčasne s lekárskym zákrokom prebiehala aj sterilizácia prístrojov a upratovanie zubnej ambulancie. Zároveň je potrebné poukázať, že v prípade, ak by došlo k obmedzeniu prístupu do budovy žalobkyne len v čas pracovných dní a počas ordinačných hodín, nedošlo by podľa názoru odvolacieho súdu k odstráneniu spornosti takto zriadeného vecného bremena, čím by sa nepredišlo sporom do budúcna, keď ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, bolo zamestnancom žalobkyne viackrát zabránené právo prechodu do tejto budovy počas dní pracovného voľna, resp. viackrát došlo k sporom, či zamestnanci žalobkyne majú ešte právo použiť prístup cez pozemok žalovanej do budovy postavenej na parcele C KN č. XXXX/X.
Rovnaké skutočnosti sa týkajú aj námietky, že súd prvého stupňa zriadil vecné bremeno pre široký okruh motorových vozidiel s tým, že toto malo byť obmedzené maximálne na osobné motorové vozidlá s hmotnosťou do 3 a pol tony, s tým, že takéto obmedzenie by rovnako založilo do budúcnosti možnú spornosť povolenia vjazdu motorových vozidiel cez hlavnú bránu u žalovanej k nehnuteľnosti žalobkyne, keď by bolo výlučne na posúdení zamestnancov žalovanej, či motorové vozidlo idúce k prevádzke žalobkyne, spĺňa toto kritérium hmotnosti alebo ho nespĺňa.
V ďalšom, pokiaľ žalovaná namietala, že umožňuje žalobkyni dobrovoľne prechod cez svoj pozemok v jeho budove a preto nie je nutné, aby došlo k zriadeniu vecného bremena, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj v zmysle ustálenej judikatúry, zriadenie vecného bremena v prospech žalobkyne ako vlastníka budovy bez súpisného čísla postavenej na parcele C KN č. XXX/X, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemok C KN č. XXX/X, podľa predmetného geometrického plánu môže pripadať do úvahy len vtedy, ak nevyplýva právo žalobkyne prechádzať cez uvedený pozemok z iného právneho dôvodu. Ak takýto dôvod neexistuje, alebo ide len o výprosu, ktorá znamená, že vlastník priľahlého pozemku prechod a prejazd vlastníka stavby len trpí, tak, ako je tomu v prejednávanej veci bez toho, aby vzniklo nejaké právo a uzatvoreniu zmluvy o zriadení vecného bremena sa vlastník priľahlého pozemku bráni (rovnako tak, ako je tomu v prejednávanej veci), môže sa vlastník stavby domáhať zriadenia vecného bremena žalobou podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Účelom § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka je nepochybne stabilná úprava vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi nehnuteľností, z ktorých jeden - vlastník stavby, nemá iný prístup k tejto stavbe (právny ani faktický), než po priľahlom pozemku druhého vlastníka.
Pokiaľ žalovaná namietala, že súd svojím rozsudkom nemôže zriadiť vecné bremeno v iných prípadoch, než ktoré sú upravené v zákone, a teda nemôže žiadať zriadenie a trpenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu umiestnením elektrickej prípojky nízkeho napätia na parcele C KN č. XXX/XX, nachádzajúcej sa na LV č. XXXX kat. úz. J., tak v tomto smere je podľa odvolacieho súdu potrebné prisvedčiť žalovanej, ale je zároveň potrebné poukázať na to, že prvostupňový súd takto navrhovanému petitu žaloby nevyhovel, čo zodpovedá aj konštatnej judikatúre predstavovanej rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.1.1989, sp. zn. 3Cz 4/89, publikovanom pod č. 47/1991 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, podľa ktorého nemôže súd svojím rozsudkom zriadiť vecné bremeno v iných prípadoch, než ktoré sú upravené v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, a to ani vtedy, kedy by z okolností prípadu sa javilo zriadenie vecného bremena nutným východiskom v jeho riešení. Ten istý súd takisto v rozsudku zo dňa 16.5.2005 sp. zn. 22 Cdo 1438/2004 publikovanom na jeho internetových stránkach zdôraznil, že rozhodnutie súdu podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka patrí medzi rozhodnutia konštitutívne, ktoré nedeklarujú už existujúce práva a povinnosti, ale zasahujú do hmotnoprávnej sféry účastníkov tak, že zakladá alebo ruší subjektívne práva a povinnosti. K takémuto zásahu je treba výslovného ustanovenia zákona, ktorý výnimočne dovoľuje súdu z podnetu žalobcu zasiahnuť do súkromnoprávnych práv a povinností. Správne preto rozhodol súd prvého stupňa, keď návrh na zriadenie vecného bremena zamietol, avšak tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, keď žalobkyňa nemá zabezpečený zdroj elektrickej energie cestou verejnej siete nízkeho napätia, ale túto musí zabezpečovať formou prenosnej elektrocentrály, preto žalobkyni nezostávalo nič iné, ako podať žalobu a domáhať sa proti žalovanej ochrany svojho vlastníckeho práva zmenením petitom návrhu odvolacím súdom a to nahradením vyhlásenie vôle žalovanej s odvolávkou na § 39 ods. 10 Zákona o energetike a umožniť žalobkyni zriadiť elektrickú prípojku nízkeho napätia.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ktorým zriadil vecné bremeno spočívajúce práve cesty (chôdze a jazdy motorovými vozidlami) cez pozemok C KN č. XXX/X k. ú. J. v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. XX/XXXX zo dňa 1.4.2014, a to pre každého vlastníka stavby bez súpisného čísla, postavenej na parcele C KN č. XXX/X k. ú. J., a to za náhradu 200,- eur ročne, ktorá je splatná vopred vždy k 1.1. každého roka. ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.