Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_8Cpr-2-2014.pdf
PDF · 118.41 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cpr/2/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou v právnej veci žalobcu: H. S., narodený XX. X. XXXX, bytom D., C. XXX, zastúpený: Mgr. Ján Záhorský, advokát, Javornícka 49, Banská Bystrica, proti žalovanému: DZL EXPRESS, s.r.o., Hliníky 6997/43, Hrnčiarovce nad Parnou IČO: 45 507 406, o zaplatenie 776,25 eur s príslušenstvom, takto,
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd návrh z a m i e t a .
III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 46,50 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 25. 4. 2014 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 776,25 eur a náhrady trov konania titulom stravného za čas strávený na zahraničnej služobnej ceste. . 12. 2012 domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 351,92 eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 793,37 eur od 1. 3. 2012 do 23. 3. 2012, zo sumy 362,61 eur od 1. 4. 2012 do 12. 4. 2012, zo sumy 351,92 eur od 13. 4. 2012 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že pracovný pomer vznikol dňa 14. 10. 2013 s dohodnutým druhom práce žalobcu ako vodič medzinárodnej dopravy. Pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe ku dňu 27. 11. 2013. Žalovaný dlhuje žalobcovi podľa evidencie, ktorou disponuje žalovaný, na diétach sumu 776,25 eur.
Dňa 11. 9. 2014 vydal súd platobný rozkaz č. k. 8Cpr/2/2014-22, ktorým návrhu vyhovel.
Dňa 7. 10. 2014 podal žalovaný vo veci odpor, čím sa zrušil platobný rozkaz. V odôvodnení uviedol, že vyúčtovania žalobcu vykazujú zjavné chyby vo výpočte stravného, nakoľko žalobca si priznáva stravné v rozpore so zákonom o cestovných náhradách a evidencia pracovných ciest nie je v súlade s evidenciou žalovaného. Cestovné vo výške 75 % v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 14. 10. 2013 bolo žalovanému vyplatené.
Uznesením č. k. 8Cpr/2/2014-45 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. 1. 2016 súd konanie v časti sumy 432,85 eur zastavil.
Po čiastočnom zastavení zostala predmetom konania požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 343,40 eur, ktorá pozostáva zo sumy 295,12 eur za mesiac október 2013 a zo sumy 48,28 eur za mesiac november 2013, ktorou sa súd v konaní ďalej zaoberal.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa obsahom spisového materiálu najmä návrhom zo dňa 27.3.2014, pracovnou zmluvou zo dňa 14.10.2013, vyúčtovaním cestovných náhrad medzinárodnej nákladnej prepravy na č.l. 7-9, oznámením o skončení pracovného pomeru na č.l. 15, odporom zo dňa 1.10.2014, podaním žalovaného zo dňa 23.4.2015, pokladničnými blokmi zo dňa 15.10.2013, 16.10.2013, 17.10.2013, 18.10.2013, 21.10.2013, 22.10.2013, 23.10.2013, 1.11.2013, 6.11.2013, 7.11.2013, 8.11.2013, 27.11.2013, faktúrou z 28.10.2013, podaním žalovaného zo dňa 13.10.2015, platbami Schell Slovakia 15.10.,29.10., 12.11.2013, s obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav.
Právny zástupca žalobcu uviedol, že od 25.10.2013 do 31.10.2013 bol žalobca na zahraničnej služobnej ceste o čom má žalobca vlastnú evidenciu. V podstate sporné zostali dni 25.10., 30.10. a 31.10. 2013. V pracovnej zmluve žalobcu so žalovaným je síce obsiahnutá dohoda o krátení 25% sumy ,k to zamestnávateľ uzná za vhodné. Má za to, že nie je výslovne dohodnuté krátenie. Krátenie je v rozpore s dobrými mravmi z toho dôvodu, že žalobca vopred nevedel ako dlho bude na pracovnej ceste a za akých podmienok bude pracovná cesta vykonaná. Akýkoľvek právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdá svojich práv, je neplatný.
Žalobca uviedol, že pracovný pomer so žalovaným vznikol na základnej pracovnej zmluvy zo dňa 14.10.2013 a skončený bol 27.11.2013. Žalovanému odovzdával tlačivá, vyúčtovanie cestovných náhrad aj s CMR dokladmi. Údaj v tabuľke vyúčtovania cestovných náhrad, obsahuje údaj Trnava odjazd 14.10.2013 8.15 hod. na Slovensko-Rakúskych hraniciach bol o 9.25 hod., na Rakúsko-Talianskych hraniciach 15.50 hod. V Rakúsku strávil 6 hodín 25 minút, keď od 6 do 12 hodín boli stanovené diéty na rok 2013 za jeden deň 19,50 eur. Mzda za október a november mu bola vyplatená na účet. Neboli mu zaplatené diéty za október, november 2013. Od 26.10.2013 na vozidle U. nejazdil, išlo do servisu. V dňoch, 29., 30. 31. 10. 2013 po oprave jazdil na vozidle U.. V dňoch od 5.11. do 27.11 2013 jazdil na vozidla U., od 8.11. do 26.11.2013 bol PN. Pracovnú zmluvu podpísal v deň nástupu do práce, o 5 minút išiel na jazdu. Nebolo mu bránené si ju prečítať, ale bolo málo času. Keď bol na ústnom pohovore, bola dohoda o plate, diétach podľa príslušnej krajiny + 7 centov na kilometer. Poprel tvrdenie žalovaného, že v niektorých dňoch nevykonával prácu, že nebol v práci, nemá to ako dokázať, papiere odovzdal žalovanému.
Žalovaný uviedol, že s návrhom nesúhlasí. Žalobca si priznáva stravné v jeden deň aj vo viacerých štátoch, keďže má nárok iba na stravné v tom štáte, v ktorom strávil väčšiu časť času v dni. Dňa 14.11.2013 uhradil žalobcovi na účet 456,54 eur, ktorá zahŕňa sumu 210,89 eur čistú mzdu za október + vyčíslené cestovné náhrady 245,65 eur. Dňa 12.12.2013 poukázal žalobcovi na účet sumu 349,55 eur, ako čistú mzdu 210,72 eur (mzda 148,49 eur + náhrada príjmu pri dočasnej PN 60,32 eur) a zo sumy 138,83 eur vyčíslené cestovné náhrady za november 2013. Potvrdil, že pracovný pomer vznikol v zmysle pracovnej zmluvy zo 14.10.2013 a skončil 27.11.2013. Pri príprave vyúčtovania pracovnej cesty žalobcu za október a november 2013 vychádzali z údajov snímania polohy vodiča a vozidla, časy uvedené vo výpočte vo vyúčtovaní pracovnej cesty sú zhodné so skutočnosťou. Ako podklad neboli použité vyúčtovania, o ktorých hovoril žalobca. Skrátenie cestovných náhrad na 75 % vyplýva z pracovnej zmluvy a zo zákona. U žalovaného je to bežná prax. Faktúry od Schell obsahujú údaje o konkrétnej karte a štáte a tankovaní paliva, prípadne cestné poplatky, ale z faktúry nie je zrejmý konkrétny deň tankovania a ŠPZ vozidla. Faktúra neobsahuje ani číselné označenie konkrétnej karty, obsahuje iba označenie žalovaného ako firmy, pod ktorou ich firma Schell označuje. Konkrétnu sumu na konkrétne vozidlo si skontrolujeme podľa konkrétnych pokladničných bločkov, ktoré založil. Poprel uzavretie ústnej dohody o mzde.
Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak
určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa ustanovenia § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Zákonníka práce na právne úkony, pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, je potrebná u tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, notárska zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne prítomnými zamestnancami zamestnávateľa o tom, že právny úkon zodpovedá prejavenej vôli, ods. 2 notárska zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne prítomnými zamestnancami zamestnávateľa sa nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok a je schopný zápisnicu vlastnoručne podpísať.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zákonníka právny úkon, ktorým sa zamestnanec pred vzdáva svojich práv, je neplatný.
Súd mal preukázané, že žalobca bol v pracovnom pomere u žalovaného na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel so žalovaným dňa 14. 10. 2013 s dňom nástupu do práce 14. 10. 2013 na dobu neurčitú, s 3-mesačnou skúšobnou dobou, ako vodič medzinárodnej dopravy, s miesto výkonu práce Trnava 60, s dohodnutou mesačnou hrubou mzdou 400 eur + odmena podľa hospodárskych výsledkov zamestnávateľa. V bode 11 sa účastníci dohodli, že diéty budú zamestnancovi vyplatené do 30 dní po ukončení cesty a predložení potrebných dokladov (§ 36 zákona č. 283/2002 bod 3 a 4), ďalej sa dohodli, že ak to uzná zamestnávateľ za vhodné, bude náhrada stravného vyplácaná podľa § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 znížená o 25 % z ustanovenej sumy stravného. V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že pracovný pomer žalobcu skončil dňa 27. 11. 2013. Žalobca ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, vzhľadom na povahu tohto povolania často mení pracovisko (miesto, v ktorom vykonáva prácu) s odkazom na § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z. z., vzťahujúce sa na náhrady pri zahraničných pracovných cestách (uplatňovaných žalobcom v konaní), dohodou v pracovnej zmluve o nižšom stravnom o 25 % sa žalobca dopredu nevzdal svojho práva v rozpore s § 17 ods. 1 Zákonníka práce, pretože do budúcna sa nevzdal práva na stravné, ktoré mu v prípade vyslania na pracovnú cestu zo zákona patrí. V pracovnej zmluve uzatvoril dohodu so žalovaným ako zamestnávateľom o možnom krátení jeho výšky v zákonne dovolenom rozsahu (§ 13 ods. 6 zákona o cestovných náhradách). Súd teda považoval predmetnú dohodu o krátení stravného za platne dojednanú, a nestotožnil sa s tvrdením žalobu, že predmetná dohoda neplatná z dôvodu, že je v rozpore s dobrými mravmi. Naopak súd mal za to, že žalovaný, ktorý pristúpil ku kráteniu o 25 % postupoval v súlade so zákonom, ktorý platil v rozhodnom období vyčíslenia cestovných náhrad za mesiac október a november 2013. Krátenie a vyčíslenie cestovných náhrad žalovaným súd v konaní ďalej aj pri rozhodovaní zohľadnil.
Sú sa ďalej v konaní musel vysporiadať s rozdielnymi tvrdeniami účastníkov konania ohľadom vyčíslenia cestovných náhrad za obdobie 14. 10. 2013 - 27. 11. 2013. Žalobca si v zmysle písomného podania zo dňa 28. 2. 2015 vyčíslil cestovné náhrady za október 2013 vo výške 540,77 eur, pričom zohľadnil sumu 245,65 eur, ktorú žalovaný vyplatil žalobcovi ako vyčíslené cestovné náhrady vo výške 75 % a v konaní žiada za október 2013 sumu 295,12 eur. Za november 2013 žalobca žiada sumu 48,28 eur, ktorú vyčíslil ako rozdiel sumy 187,11 eur a sumy 138,83 eur, ktorú žalobca vyplatil žalobcovi ako cestovné náhrady za november 2013 znížené o 25 %. V konaní nebolo sporné, že žalovaný zaplatil žalobcovi za mesiac október 2013 cestovné náhrady v sume 245,65 eur, čo žalovaný preukázal výpisom z účtu, keď dňa 14. 11. 2013 poukázal na účet žalobu sumu 456,54 eur, ktorá pozostávala z čistej mzdy vo výške 210,89 eur v zmysle výplatnej pásky za október 2013 a zo sumy 245,65 eur, že žalobca za mesiac november 2013 zaplatil žalobcovi cestovné náhrady v sume 138,83 eur, čo vyplýva taktiež z výpisu z účtu, keď dňa 12. 12. 2013 poukázal na účet žalobcu sumu 349,55 eur, ktorá pozostáva z čistej mzdy 148,49 eur + dávky 62,23 eur v zmysle výplatnej pásky za november 2013 a zo sumy 138,83 eur. Žalobca vyčíslil cestovné náhrady za október 2013 v sume 540,77 eur vyčíslená ako 9 x á 45 eur + 2 x á 39 eur + 23,28 eur (600 CZK) + 23,24 eur (23,24 CZK) + 11,25 eur, za november 2013 v sume 187,11 eur vyčíslená ako 2 x á 45 eur, 3 x á 22,50 eur, + 6 eur + 300 CZK. Žalovaný vyčíslil cestovné náhrady za október 2013 v sume 245,65 eur, keď vyčíslenú sumu 327,53 eur (5x á 45 eur + 39 eur + 22,50 eur + 19,50 eur + 600 CZK/21,53 eur), ktorú krátil o 25 %, za november 2013 v sume 138,83 eur, keď vyčíslenú sumu 185,11 eur (4 x á 4 eur + 3 x á 22,50 eur + 2 x á 45 eur + 300 CZK/11,60 eur. Žalovaný nezohľadnil
pri výpočte cestovných náhrad a nesúhlasil s požiadavkou žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad za deň 14. 10. 2013 v sume 45 eur, za deň 15. 10. 2013 v sume 22,50 eur (rozdiel sumy 45 eur a 22,50 eur), za deň 22. 10. 2013 v sume 19,50 eur (rozdiel 39 eur a 19,50 eur), za deň 23. 10. 2013 žalovaný priznal žalobcovi sumu 600 CZK, avšak po prepočte na euro v sume 21,53 eur (žalobca si vyčíslil sumu 600 CZK po prepočte ako 23,24 eur), za deň 24. 10. 2013 v sume 600 CZK, za deň 29. 10. 2013, za deň 30. 10. 2013, za deň 31. 10. 2013. Za mesiac november 2013 žalovaný nesúhlasil s vyčíslením za deň 1. 11. 2013 v sume 2 eur (rozdiel 6 a 4 eurá).
Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak, ods. 2 na žiadosť zamestnanca musí mu byť mzda splatná počas dovolenky vyplatená pred nastúpením dovolenky, ods. 3 pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.
Podľa ustanovenia § 130 ods. 2 Zákonníka práce mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve. So zamestnancom vykonávajúcim domácku prácu možno dohodnúť výplatu mzdy aj za dodanie každej skompletizovanej pridelenej práce.
Podľa ustanovenia § 1 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 401/2012 (účinné od 1. 1. 2013), základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách sa na rok 2013 ustanovuje: Rakúsko: 45 eur, Nemecko 45 eur, Taliansko 45 eur, Maďarsko 39 eur, Česko 600 CZK.
Žalovaný vyčíslil cestovné náhrady žalobcu za obdobie 9. 1. 2012 do 31. 1. 2012 celkom vo výške 1041,86 eur, ktoré znížil o 25 % a k vyplateniu vyčíslil sumu 833,49 eur, ktorú prebral žalobca dňa 2. 2. 2012, čo potvrdil podpisom (žalovaný síce uviedol krátenie cestovných náhrad o 25 % ale vyčíslil nesprávnu výšku 833,49 eur, matematicky správne mal byť výpočet nasledovný 1041,86 eur - 25 % t. j. 260,47 eur = 781,39 eur, čo však nemožno zohľadniť v neprospech žalobcu, keďže vyčíslenie urobil žalovaný). Súd z uvedeného má za to, že žalovaný znížil vyčíslené cestovné náhrady o menej ako 25 %. Žalovaný vyčíslil cestovné náhrady žalobcu za obdobie 1. 2. 2012 celkom vo výške 90 eur, ktoré znížil o 25 % a k vyplateniu vyčíslil sumu 72 eur, ktorú prebral žalobca dňa 2. 2. 2012, čo potvrdil podpisom (žalovaný síce uviedol krátenie cestovných náhrad o 25 % ale vyčíslil nesprávnu výšku 72 eur, matematicky správne mal byť výpočet nasledovný 90 eur - 25 % t. j. 22,50 eur = 67,50 eur, čo však nemožno zohľadniť v neprospech žalobcu, keď vyčíslenie urobil žalovaný), súd má za to, že žalovaný znížil cestovné náhrady o menej ako 25 %.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí stravné.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma a) 5 až 12 hodín, b) nad 12 hodín až 18 hodín, c) nad 18 hodín.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z. so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 25% z ustanovenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma a) do 6 hodín vrátane,
b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín. Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 zákona o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií").
Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o cestovných náhradách základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo zahraničných vecí") vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných finančných štatistických údajov.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 4 zákona o cestovných náhradách ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného, b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného, c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 5 zákona o cestovných náhradách stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak ( § 16).
Podľa ustanovenia § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z. z. so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 25%.
Podľa ustanovenia § 14 zákona o cestovných náhradách zamestnancovi môže zamestnávateľ poskytnúť pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [ § 4 ods. 1 písm. d)] vreckové v eurách alebo v cudzej mene vo výške do 40% stravného ustanoveného podľa § 13 ods. 4 a 5. Po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny ( § 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca ( § 3 ods. 2) vreckové v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.
Podľa ustanovenia § 34 zákona o cestovných náhradách náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.
Súd považoval za nesporné v konaní prepočet 300 CZK na 11,60 eur pri kurze 25,854 CZK na euro) za deň 8. 11. 2013 a to v zmysle vyúčtovania pracovnej cesty za mesiac november 2013 žalovaným, keď uvedené nespochybnil ani žalobca vo svojom podaní zo dňa 28. 2. 2015, ktorým vyčíslil svoju požiadavku aj cestovných náhrad za november 2013.
Po prepočítaní CZK na euro ku koncu novembra 2013 (kedy boli cestovné náhrady za október 2013 splatné) predstavuje 600 CZK 21,90 eura (kurz 27,39 CZK na euro). Súd sa nestotožnil s vyčíslením žalovaného za cestovné náhrady za deň 23. 10. 2013, ktorý ich vyčíslil v sume 600 CZK/21,53 eur a ani s vyčíslením žalobcu, ktorý žiadal za deň 23. 10. 2013 sumu 23,28 eur/600 CZK.
Postup žalovaného, ktorý využil možnosť krátenia cestovných náhrad vyplýva z vyčíslenia cestovných náhrad žalovaného za mesiace október 2013 a november 2013. Takáto dohoda o krátení bola dohodnutá v písomnej forme, keď podľa Zákonníka práce mzdové podmienky musia byť dohodnuté v písomnej forme, inak je takáto dohoda neplatná, nevymožiteľná súdnou cestou. Pre rozhodovania súdu sú záväzné podmienky, ktoré boli dohodnuté v pracovnej zmluve i v časti týkajúcej sa mzdových podmienok. Z uvedeného súd vyvodil záver, že postup žalobcu, ktorý pri vlastnom vyčíslení cestovných náhrad nezohľadnil krátenie cestovných náhrad žalovaným, nie je v súlade s dohodou účastníkov v zmysle predmetnej pracovnej zmluvy.
Žalobca svoju požiadavku na zaplatenie cestovných náhrad za mesiac október 2013, konkrétne za deň 14. 10. 2013 v sume 45 eur, za deň 15. 10. 2013 v sume 22,50 eur (rozdiel sumy 45 eur a 22,50 eur), za deň 22. 10. 2013 v sume 19,50 eur (rozdiel 39 eur a 19,50 eur), za deň 23. 10. 2013 žalovaný priznal žalobcovi sumu 600 CZK, avšak po prepočte na euro v sume 21,53 eur (žalobca si vyčíslil sumu 600 CZK po prepočte ako 23,24 eur), za deň 24. 10. 2013 v sume 600 CZK, za deň 29. 10. 2013, za deň 30. 10. 2013, za deň 31. 10. 2013, za mesiac november 2013 za deň 1. 11. 2013 v sume 2 eur (rozdiel 6 a 4 eurá) nijakým spôsobom nepreukázal, keď aj po vykonanom dokazovaní sa vyjadril tak, že si je vedomý toho, že ohľadom uvedeného je v dôkaznej núdzi. Súd vo veci vykonal návrhy na dokazovanie zo strany žalobcu, avšak ich vykonaním žalobcu nepreukázal požiadavku na zaplatenie žalovanej sumy v celom rozsahu. Žalovaný v konaní predložil pokladničné bločky o tankovaní pohonných hmôt motorového vozidla U., s ktorým jazdil u žalovaného žalobca, za dni 15. 10. 2013, 16. 10. 2013, 17. 10. 2013, 18. 10. 2013, 21. 10. 2013, 22. 10. 2013, 23. 10. 2013, 1. 11. 2013 a za motorové vozidlo EČ U. za dni 6. 11. 2013, 7. 11. 2013, 8. 11. 2013, 27. 11. 2013. Žalobca teda nepreukázal, že v dňoch 24. 10. 2013, 29. 10. 2010, 30. 10. 2013, 31. 10. 2013 ma patria cestovné náhrady. Žalovaný založil faktúru zo dňa 28. 10. 2013, ktorou preukazoval, že vozidlo EČ U. bolo v servise, avšak tento deň nie je ani predmetom vyčíslenia cestovných náhrad. Nesporné v konaní bolo, že žalobca bol v dňom 15. 10. 2013 až 23. 10. 2015 a v dňoch 1. 11. 2013 až 8. 11. 2013, 26. 11. 2013, 27. 11. 2013 na služobnej ceste. Súd mal k dispozícii písomnosti žalobcu: vyúčtovanie cestovných náhrad medzinárodnej nákladnej prepravy na č.l. 7-9, ktorý však následne žalobca zmenil podaním zo dňa 28. 2. 2015, písomnosti žalovaného vyúčtovanie pracovnej cesty žalobcu zo dňa 10. 11. 2013 a zo dňa 12. 12. 2013. Pričom predmetné písomnosti žalovaného obsahujú aj krajinu, v ktorej sa žalobca v mesiacoch október a november 2013 nachádzal. Z predmetného vyčíslenia cestovných náhrad žalovaným za október 2013 vyplýva, že žalobcovi za deň 15. 10. 2013 patrí suma 22,50 eur (Rakúsko 9 hodín), za deň 16. 10. 2013 suma 39 eur (Maďarsko 39 eur), za dni 17. 10. - 21. 10. 2013 suma 5 x á 45 eur ( Rakúsko 5 x 24 hodín), za deň 22. 10. 2013 suma 19,50 eur (Rakúsko 11,5 hodiny), za deň 23. 10. 2013 600 CZK/21,53 eur (19,80 hodín). Celkovo žalovaný vyčíslil cestovné náhrady za október 2013 v sume 327,53 eur, ktorej je zohľadnená suma 600 CZK po prepočte 21,53 eur, avšak v zmysle vyššie uvedeného mal žalovaný vychádzať zo sumy 327,90 eur, vrátane sumy 21,90 eur/600 CZK, ktorú mal krátiť o 25 %, t. j. 245,93 eur predstavujú cestovné náhrady za mesiac október 2013. Žalovaný však zaplatil žalobcovi sumu 245,65 eur, čo nebolo v konaní sporné, a preto mu súd uložil zaplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur ako rozdiel vyplatenej sumy 245,65 eur a sumy 245,93 eur vyčíslenej súdom cestovné náhrady za október 2013. S vyčíslením cestovných náhrad žalovaným za november 2013 v sume 185,11 eur po krátení v sume 138,83 eur sa súd stotožnil, keď ani žalobca predmetné nespochybnil pokiaľ ide o počet dní pracovnej cesty ani vyčíslených súm. Rozdiel 48,28 eur medzi vyčíslením žalobcu 187,11 eur a vyčíslením žalovaného 185,11 eur t. j. 2 eurá za deň 1. 11. 2013 a nemožnosť krátenia o 25 % žalobca nepreukázal, keď nepreukázal, že za deň 1. 11. 2013 mu patrí suma 6 eur a teda tvrdenie, že jazdil na Slovensku viac ako 12 hodín, podľa vyúčtovania žalovaného jazdil od 00.57 hod. do 12.03 hod. teda 11,10 hodiny. Na základe zisteného skutkového stavu a v súlade s citovanými zákonnými ustanovenia súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 0,28 eur a vo zvyšnej časti súd návrh ako nedôvodný zamietol.
Podľa ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú uplatniteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, prípadne v akom smere). Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.
Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním vypočutím účastníkov konania, listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Žalobca vo svojom návrhoch bol povinný v zmysle ust. § 79 ods. 1 Os.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Súd teda vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými žalobcom, ktorým odôvodňoval svoj návrh. Keďže vykonaným dokazovaním považoval skutkový stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a zároveň existencia ďalších dôkazov v konaní nevyplynula najavo, a to ani z priebehu konania ani zo samotného návrhu žalobcu. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), keď prihliadol na zásadu rovnosti účastníkov konania a s prihliadnutím na ústavu garantovanú právom účastníkov na spravodlivé a nestranné prejednanie veci. Vykonávaním nenavrhnutých dôkazov by súd jedného z účastníkov favorizoval a druhého znevýhodnil a to podľa toho, ktorému z účastníkov by bol vykonávaný dôkaz na prospech a komu na ujmu. Takýmto postupom by sa súd mohol javiť ako nie nestranný.
Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, (žalobca zavinil zastavenie konania v časti sumy 432,85 eur a v tejto časti bol neúspešný), keď neúspech žalovaného v konaní bol v pomerne nepatrnej časti, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania v sume 46,50 eur za súdny poplatok.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že § sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, § ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, § účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, § v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, § sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, § účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, § súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, § konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), § rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí návrh na súdny výkon rozhodnutia.