Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3S/26/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a členiek senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v právnej veci žalobcu CHEMES, a. s. Humenné, so sídlom Chemlonská 1, Humenné, IČO: 31 695 426, zastúpený Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 680014674/2021/CI zo dňa 26.04.2021, na základe správnej žaloby vo veciach správneho trestania, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I.

Stručný priebeh administratívneho konania

1. Žalobca podal daňové priznanie k spotrebnej dani z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie 11/2016 a požadoval vrátenie dane 143 352,72 eur.

2. Colný úrad Prešov, pobočka Humenné začal dňa 11.01.2017 daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti vrátenia spotrebnej dane z minerálneho oleja, ktorú si žalobca uplatnil v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2016. Dňa 29.11.2017 bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly.

3. Colný úrad Prešov, pobočka Humenné rozhodnutím o určení rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane zo dňa 29.01.2018, určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon číslo “) za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške + 71 519,24 eur s tým, že spotrebnú daň z minerálneho oleja po zohľadnení zisteného rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 71 833,46 eur vráti Colný úrad Prešov v zmysle zákona číslo do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 28.05.2018, rozhodnutie Colného úradu Prešov zo dňa 29.01.2018, potvrdilo. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. -55 zo dňa 21.01.2020 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2018 a rozhodnutie Colného úradu Prešov, pobočka Humenné zo dňa 29.01.2018 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

4. Colný úrad Prešov, pobočka Colného úradu Humenné rozhodnutím o určení rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane zo dňa 20.07.2020, určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške + 16 513,72 eur s tým, že spotrebnú daň z minerálneho oleja po zohľadnení zisteného rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane podľa zákona číslo za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 55 005,52 eur vráti Colný úrad Prešov v zmysle zákona číslo do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet užívateľského podniku žalobcu. Voči tomuto rozhodnutiu sa žalobca vzdal odvolania.

5. Colný úrad Prešov, oddelenie právne doručil žalobcovi oznámenie o začatí daňového konania a výzvu na podanie vyjadrenia zo dňa 30.11.2020.

6. Colný úrad Prešov, oddelenie právne rozhodnutím číslo 680055977/2020 zo dňa 21.12.2020 uznal právnickú osobu žalobcu (užívateľský podnik - evidenčné číslo: 626210500056) zodpovednou z dopustenia sa správneho deliktu podľa zákona číslo o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), nakoľko menovaná právnická osoba dňa 15.12.2016 uplatnila nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 143 352,70 eur, ktorá bola väčšia ako nárok, ktorý si mala právo uplatniť podľa zákona číslo Spotrebná daň vrátená vo výške - 126 838,98 eur 12.06.2018, 04.08.2020. Rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie spotrebnej dane + 16 513,72 eur. Za toto protiprávne konanie Colný úrad Prešov uložil právnickej osobe žalobcovi podľa Daňového poriadku v spojení s Daňového poriadku v spojení s Daňového poriadku v spojení s Daňového poriadku a v spojení s Daňového poriadku pokutu vo výške 165, eur.

7. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku, rozhodnutie Colného úradu Prešov zn. zo dňa 21.12.2020, napadnuté odvolaním právnickej osoby žalobcu, potvrdil.

II.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia

8. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že skutočnosť, že si žalobca uplatnil nárok na vrátenie dane o 16 513,25 eur viac, než mal nárok zo zákona, žalobca vo svojom odvolaní nenamietal a taktiež je deklarovaná v rozhodnutí colného úradu zn. zo dňa 20.07.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť po tom, ako sa žalobca vzdal voči nemu odvolania. Nemožno dať za pravdu žalobcovi, ktorý tvrdí, že v rozhodnutí colného úradu zn. zo dňa 20.07.2020 bolo skonštatované naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na vrátenie dane. Uvedené colný úrad nikde v rozhodnutí nekonštatuje a nadôvažok, ak by tomu tak aj bolo, potom v rozhodnutí, pri skonštatovaní splnenia všetkých podmienok na vznik nároku na vrátenie dane, by logicky bol žalobcovi nutne priznaný aj nárok na predmetnú výšku 16 513,72 eur.

9. Ustanovenie v znení účinnom v čase podania daňového priznania (žalobca už operoval s jeho znením označenom s účinnosťou od 01.01.2021) stavia časovú skutočnosť - uplatnenie si nároku na vrátenie dane v lehote štyroch rokov ako jednu z kumulatívnych podmienok, ktorá musí byť splnená, aby nárok na vrátenie dane uplatnený v daňovom priznaní mohol byť priznaný a daň vrátená. Po uplynutí lehoty štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, daňový subjekt už nemá právo na uplatnenie si vrátenia uvedenej časti sumy „spred štyroch rokov“.

10. Je nepochybné, že pre naplnenie znakov skutkovej podstaty nie je rozhodujúce, či v minulosti hmotno-právny nárok na vrátenie dane vznikol, resp. neskôr zanikol, ale či v momente uplatnenia nároku na vrátenie dane sa požadovaná výška vrátenia dane rovnala, alebo bola väčšia, než výška nároku na vrátenie dane, na ktorú bol v čase jej uplatnenia (podania daňového priznania) právny nárok. Naplnenie znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa sa tak posudzuje výlučne z hľadiska, či v momente uplatnenia nároku na vrátenie dane sa výška tejto nárokovanej sumy rovná, alebo je vyššia oproti zákonnému nároku na jej vrátenie existujúcemu v momente uplatnenia nároku. Aj samotné ustanovenie

písm. g) , zakotvujúce skutkovú podstatu uplatnenia si vyššieho vrátenia dane neodvodzuje nominálny rozdiel medzi nárokovanou výškou vrátenia dane a výškou nároku na vrátenie dane existujúceho v hociktorom minulom období, ale medzi nárokovanou výškou vrátenia dane a výškou, ktorú si mal daňový subjekt právo uplatniť.

11. Nie je možné nevrátenie časti výšky nárokovanej dane ani označovať za sankciu voči daňovému subjektu, ako tvrdí žalobca. Sankciou je trest uložený daňovému subjektu za porušenie daňových predpisov svojim konaním, či opomenutím. Za sankciu však nemožno považovať právny stav, resp. právne dôsledky, ktoré daňovému subjektu subjektívne nevyhovujú. Sankciou v právnom slova zmysle teda nemôže byť na základe zákona konštatované nesplnenie podmienok na vznik nároku na vrátenie dane v čase jeho uplatnenia, a to bez ohľadu, o aký charakter absentujúcej kumulatívnej podmienky ide.

12. Stanovenie 4 ročnej lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie dane podľa je jednou z kumulatívnych podmienok, ktorá musí byť splnená, aby došlo k vráteniu dane uplatnenému v daňovom priznaní. Uplynutie uvedenej lehoty predstavuje právnu skutočnosť, ktorá má za „trvalý“ následok nesplnenia podmienok na vrátenie dane. Žalovaný sa nestotožnil so žalobcovým výkladom ustanovenia , že z neho nevyplýva, že by po uplynutí 4 ročnej lehoty malo právo na uplatnenie si nároku na vrátenie dane zaniknúť. Ak citované ustanovenie konštatuje, že daňový subjekt „si uplatní“ vrátenie dane najneskôr v 4 ročnej lehote, znamená to, že je na to v uvedenej lehote oprávnený. Z toho logicky vyplýva, že po uplynutí uvedenej lehoty 4 rokov si daňový subjekt vrátenie dane úspešne nemôže uplatniť.

13. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že premlčanie, resp. preklúzia sa týka práva, nároku už reálne existujúceho, s ktorého existenciou sú spájané právne dôsledky (možnosť súdneho vymáhania, vznik úrokov z omeškania, a pod.). Avšak v prípade nároku na vrátenie dane do uplatnenia tohto nároku nemá daňový subjekt voči colnému úradu žiadnu pohľadávku. Táto pohľadávka by vznikla až 30 dní po relevantnom uplatnení vrátenia dane (podaním daňového priznania) v zmysle ustanovenia . Ak teda žalobcovi nevznikla voči colnému úradu pohľadávka/právo do uplatnenia nároku na vrátenie dane, resp. ani po jeho uplatnení pre nesplnenie časovej podmienky 4 rokov, nie je vôbec možné pri ešte neexistujúcom práve/pohľadávke hovoriť o jej premlčaní, či preklúzii.

14. Nemožno ani z gramatického hľadiska konštatovať, že by právne následky spojené so štvorročnou lehotou v mali byť z pozície premlčania, či preklúzie nejednoznačné, ako tvrdí žalobca. Uplynutím prekluzívnej lehoty právo, resp. pohľadávka zaniká. Uplynutím premlčacej lehoty sa právo/pohľadávka oslabuje, kedy naďalej existuje, avšak v prípade vznesenia námietky premlčania zo strany povinného, nie je uvedené právo vymáhateľné. Gramatický vysvetľujúci popis preklúzie práva je jednoduchý na rozdiel od premlčania, s ktorým sú spájané zložitejšie právne dôsledky. Z uvedených dôvodov je preto aj samozrejmé, že v právnom predpise sa s uplynutím prekluzívnej lehoty spájajú stručné slovné spojenia, ako napr.: „právo zaniká“, „nemá právo“, nemožno uložiť (v prípade sankcie) a pod.. Práve pri ustanovení premlčacej lehoty zákonodarca v právnych predpisoch dodáva, že po jej uplynutí možno vzniesť voči právu, ktoré sa malo v rámci takejto lehoty uplatniť, námietku premlčania, čím dochádza k oslabeniu takéhoto práva (ak povinný plní aj po uplynutí lehoty, nejedná sa z hľadiska oprávneného o bezdôvodné obohatenie), ale nie k jeho zániku.

15. Štvorročná lehota uvedená v je z hľadiska jej formulácie, v ktorej ak si oprávnený (na vrátenie dane) užívateľský podnik, neuplatní svoje právo na vrátenie dane, dochádza k jeho zániku, čiže daň mu nebude vrátená, aj keby ostatné podmienky ( ) spĺňal.

III.

Zhrnutie argumentov žalobcu

16. Žalobca vo včas podanej žalobe namietal, že mal celkový nárok na vrátanie dane vo výške 143.352,70 €, ktorého sa musel rôznymi právnymi postupmi (daňová kontrola, odvolania, správna žaloba a pod.) domáhať bezmála 4 roky, pretože správca dane neustále hľadal spôsoby ako tento nárok žalobcovi nepriznať. Napokon sa žalobcovi podarilo napriek prekážkam dosiahnuť vrátenie spotrebnej dane vo výške 126.838,98 € s tým, že suma 16.513,72 € nebola priznaná iba pre zmeškanie lehoty. V tomto kontexte sa javí uloženie pokuty ako zjavne šikanózne a nespravodlivé.

17. V rozhodnutí Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné, číslo: 680032762/2020 zo dňa 21. júla 2020 - ide o rozhodnutie o určení rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane - bolo vo vzťahu k sume 16.513,72 € rozhodnuté tak, že túto sumu prvostupňový orgán nevráti, pričom však bolo skonštatované naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na vrátenie dane v uvedenej sume. Skutočnosť, na ktorú poukazuje žalovaný na str. 6-7 v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobca vo svojom odvolaní zo dňa 12. februára 2021 nenamietal výšku uplatneného nároku na vrátenie dane o 16.513,72 € viac ako podľa názoru Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné a žalovaného mal žalobca nárok, je z dôvodu, že žalobca si uplatňoval nárok na vrátenie dane v príslušnej výške na základe oprávnenosti daného nároku žalobcu a splnenia všetkých zákonných podmienok, nakoľko žalobca daň riadne zaplatil. Žalovaný nepresne uvádza, že v rozhodnutí Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné, číslo: 680032762/2020 zo dňa 21. júla 2020, nebolo skonštatované naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok na vznik nároku odvolateľa (teda žalobcu) na vrátenie dane. V predmetnom rozhodnutí (str. 8) jednoznačne správca dane uvádza, že „[...] užívateľský podnik má nárok na vrátenie spotrebnej dane z preukázateľne zdaneného minerálneho oleja prevzatého na účely oslobodené od dane. [...]“ Rovnako, správca dane ďalej konštatoval, že cit.: „Užívateľský podnik zdanenie minerálneho oleja, doložil dokladmi potvrdzujúcimi jeho nadobudnutie za cenu s daňou a dokladmi potvrdzujúcimi zaplatenie dane v cene minerálneho oleja." Žalobca osobitne poukazuje aj na prvostupňové rozhodnutie, kde prvostupňový orgán na strane 5, odsek 3, prvá veta, cit.: „Colný úrad Prešov k vyjadreniu účastníka daňového konania uvádza, že spotrebná daň z minerálneho oleja vo výške 16 513,72 € bola zaplatená do štátnej pokladnice dňa 19.04.2012. [...]"Uvedené potvrdzuje aj konštatovanie prvostupňového orgánu na strane 5, odsek 4, predposledná veta, cit: „[...] Správca spotrebnej dane nenamieta opodstatnenosť nároku z pohľadu predložených dokladov, ale z pohľadu zákonnej lehoty. [...]" Z vyššie uvedených citácií predmetných rozhodnutí Colného úradu Prešov vyplýva, že prvostupňový orgán jasne a nepochybne skonštatoval splnenie všetkých zákonom požadovaných podmienok na vznik nároku na vrátenie dane žalobcom. Logicky, ani iný záver z uvedeného nie je možné vyvodiť, keďže prevažná časť žalobcom uplatneného nároku na vrátenie dane mu priznaná bola. V prípade nesplnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na vrátenie dane by žalobcovi nemohla byť vôbec vrátená požadovaná suma. Colný úrad Prešov, už raz pochybil, keď nezákonne neuznal žalobcov nárok na vrátenie uplatnenej dane v uplatňovanej výške rozhodnutím číslo: 680005446/2018 zo dňa 29. januára 2018, uvedené rozhodnutie potvrdilo aj Finančne riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací organ po podaní odvolania žalobcom zo dňa 08. februára 2018, rozhodnutím číslo: 680028889/2018 zo dňa 28. mája 2018, kedy až samotný Krajský súd v Prešove po podaní správnej žaloby žalobcom, rozhodnutie zrušil a vrátil vec na nové konanie. Z uvedeného je možné skonštatovať, že nejde o prvý prípad, kedy Colný úrad Prešov nesprávne rozhodol o výške uplatneného nároku na vrátenie dane a tým porušil subjektívne práva žalobcu. Oprávnenosť a opodstatnenosť žalobcovho nároku na vrátenie dane a naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok teda jednoznačne splnené boli, pretože žalobca daň riadne zaplatil. To, že správca dane určitú časť sumy žalobcovi nepriznal však neznamená, že zákonné podmienky zo strany žalobcu neboli naplnené. Jediným nedostatkom, ktorý podľa správcu dane existoval bolo nedodržanie 4-ročnej zákonnej lehoty uvedenej v § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja, ktorá však priamo nesúvisí s opodstatnenosťou vzniku uplatneného nároku žalobcu a rovnako nie je zákonom stanovená ani ako ďalšia kumulatívna podmienka pre možnosť uplatnenia si nároku na vrátenie dane daňovým subjektom (ako to tvrdí žalovaný na str. 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Správca dane nenamietal výšku nároku na vrátenie dane ako takého, ale namietal skutočnosť, že časť tohto nároku bol uplatnený oneskorene, čo predstavuje úplne rozdielnu situáciu. Po obsahovej stránke sú znenia ustanovenia § 15 ods. 5 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení účinnom v čase podania daňového priznania (t. j. z 15. decembra 2016) so znením v § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja s účinnosťou od 01.01.2021 totožné, a teda nijakým spôsobom nemenia ich podstatu ani účel v danej veci. V žiadnom z uvedených zákonných ustanovení, ktoré upravujú podmienky pre vrátenie dane nie je exaktne uvedené, že ďalšou kumulatívnou podmienkou pre možnosť uplatnenia si nároku na vrátenie dane je dodržanie lehoty štyroch rokov. Zákon síce uvádza danú lehotu, ale nie pri podmienkach týkajúcich sa oprávnenosti nároku na vrátenie dane, pričom rovnako sa zákon vôbec nezmieňuje o tom, že v prípade uplatnenia si nároku na vrátenie dane po uplynutí tejto lehoty, správny orgán nemôže vrátiť uplatnenú daň, resp. že nárok na vrátenie dane zaniká. Žalovaný správny orgán teda nezákonným spôsobom a svojvoľne uložil žalobcovi pokutu, hoci neboli naplnené znaky skutkovej podstaty správneho deliktu.

18. Na konanie žalobcu nie je možné uplatniť § 154 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku ako sa to posúdil žalovaný. Základným znakom objektívnej stránky uvedenej skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu je konanie daňového subjektu spočívajúce v uplatnení si nároku vo výške väčšej než v akej nárok žiadateľovi skutočne prislúcha. Žalobca si však uplatnil nárok na vrátenie dane v takej výške, na ktorú mal nárok na základe riadne zaplatenej dane žalobcom. Žalobca si teda riadne uplatnil nárok na vrátenie dane na základe oprávnenosti jeho nároku a splnenia všetkých zákonných podmienok. Skutočnosť, že si nárok na vrátenie dane daňový subjekt uplatní oneskorene, nespadá pod skutkovú podstatu uvedeného správneho deliktu a teda nie je možné aplikovať uvedené zákonné ustanovenie na prípad žalobcu. Vychádzajúc zo systematického a logického výkladu relevantných zákonných ustanovení, je žalobca toho názoru, že správnym deliktom podľa § 154 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku je také konanie daňového subjektu, kedy dôjde k uplatneniu si fiktívneho nároku na vrátenie dane v sume, vo vzťahu ku ktorej nikdy nedošlo k splneniu podmienok na vrátenie dane. Ustanovenie § 154 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku teda pokrýva situácie, kedy daňový subjekt uplatňuje nikdy nevzniknutý nárok na vrátenie dane. Toto ustanovenie preto nemôže byť aplikované na danú situáciu, kedy žalobcovi nárok na vrátenie dane v rozsahu nevrátenej sumy skutočne vznikol, avšak si ho uplatnil neskoro. V nadväznosti na vyššie uvedené existujú dôvodné pochybnosti, či sa § 154 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku vzťahuje aj na situáciu, kedy si daňový subjekt uplatní svoj riadne vzniknutý nárok na vrátenie dane oneskorene (kedy je sankciou pre daňový subjekt už to, že mu riadne zaplatená daň nebude vrátená) alebo len na situácie, ak niekto uplatní celkom alebo sčasti domnelý resp. fiktívny nárok na vrátenie dane, ktorý mu nikdy riadne nevznikol (vtedy by pre neho nebolo žiadnou sankciou to, že by mu ním nikdy riadne nezaplatená daň nebol vrátená, preto takéto „pokusy“ daňových subjektov majú byť sankcionované pokutou). Správca dane je pri rozhodovaní povinný postupovať jednotným spôsobom v skutkovo zhodných prípadoch tak, aby pri jednotlivých rozhodnutiach nevznikali medzi nimi neodôvodnené rozdiely v zmysle základnej zásady daňového konania uvedenej v § 3 ods. 9 Daňového poriadku. Skutkovo však nie je možné stotožňovať prípad, kedy si daňový subjekt uplatní svoj riadne vzniknutý nárok na vrátenie dane, avšak oneskorene a prípad ak si niekto uplatňuje vyšší nárok na vrátenie dane, ktorý mu však riadne nikdy nevznikol. Ide o skutkovo rozdielne situácie, ktoré správca dane musí v jednotlivom prípade pri rozhodovaní brať do úvahy a formalisticky ich nestotožňovať, čo súvisí aj so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu veci, ktorú je správca dane povinný aplikovať. Rovnako sa v daňovom práve uplatňuje zásada, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje a v prípade pochybností sú orgány verejnej moci, v danom prípade daňové orgány, povinné postupovať voči daňovníkovi miernejšie - in dubio mitius (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. septembra 2008). S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je žalobca toho názoru, že zákonné ustanovenia, na ktorých správca dane založil prvostupňové rozhodnutie a uložil žalobcovi pokutu a ktoré odvolací orgán napadnutým rozhodnutím potvrdil, pripúšťajú rôzny výklad, resp. prinajmenšom existujú dôvodné pochybnosti o tom, či sa tieto ustanovenia vzťahujú na skutkový stav zistený správcom dane v príslušnej veci. Podľa názoru žalobcu došlo k nedostačujúcemu zisteniu skutkového stavu pre riadne posúdenie veci a aplikáciu vyššie uvedených zákonných ustanovení správnymi orgánmi v žalobcovom prípade.

19. Zákon v § 15 ods. 4 o spotrebnej dani z minerálneho oleja explicitne nestanovuje, že v prípade uplatnenia si nároku na vrátenie dane po uplynutí lehoty 4 rokov, nie je možné riadne uplatnenú daň vrátiť, a teda uvedená lehota nie je podľa názoru žalobcu prekluzívnou lehotou. Žalovaný síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 8) popisným spôsobom uvádza všeobecne platný výklad inštitútov premlčania a preklúzie, to však žiadnym spôsobom neovplyvňuje skutočnosť, že z ustanovenia § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja výslovne nevyplýva, že ide o prekluzívnu lehotu, pretože ak by skutočne malo ísť o lehotu tohto charakteru, zákonodarca by to nepochybne v danom ustanovení jednoznačne upravil, za účelom zamedzenia vzniku pochybností o charaktere lehoty v danom prípade (teda, či sa jedná o premlčaciu alebo prekluzívnu lehotu). Správca dane však arbitrárne bez prihliadania na odôvodnenie a dôkazy predložené žalobcom, skonštatoval záver o tom, že ide o prekluzívnu lehotu a nezaoberal sa dôvodnými pochybnosťami o možnosti pripustenia iného výkladu predmetného ustanovenia (pričom jednoznačne uvedené ustanovenie rôzne výklady pripúšťa). V prípade preklúzie ide o inštitút osobitnej povahy, kedy musí byť v každom jednotlivom prípade jasne a určito stanovené, že sa v prípade uplynutia príslušnej lehoty uplatní preklúzia, a teda konkrétne právo zanikne. V prípade ak nie je v zákone výslovne uvedený zánik práva ako dôsledok neuplatnenia si subjektívneho práva oprávnenej osoby, uplatní sa inštitút premlčania. Pokiaľ by zákonodarca skutočne mal úmysel zakotviť uvedenú štvorročnú lehotu ako prekluzívnu, nepochybne by v zmysle právnej istoty účastníkov daňového konania exaktne uviedol v prípade jej uplynutia ako dôsledok zánik práva, ktorý

daňový subjekt nestihol počas jej plynutia uplatniť. Správca dane napriek nejednoznačnému výkladu tohto ustanovenia formalistický a arbitrárne vyvodil jednoznačný záver o existencii prekluzívnej lehoty. Nakoľko však ako dôsledok uplynutia tejto lehoty, nie je výslovne v zákone uvedený zánik práva na vrátenie dane, logickým výkladom nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, že daňovému subjektu nie je možné vrátiť uplatnenú daň. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja výslovne nenormuje, že by právo daňového subjektu uplatniť si nárok na vrátenie dane v dôsledku zmeškania tam uvedenej lehoty zaniklo (teda, že by lehota tam uvedená bola lehotou prekluzívnou). Podľa názoru žalobcu z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva iba stanovenie lehoty, v ktorej je potrebné takýto nárok uplatniť, aby bol vymáhateľný (premlčacia lehota). Nakoľko z ustanovenia § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja vôbec nie je jednoznačné, či tam uvedená štvorročná lehota je lehotou prekluzívnou alebo premlčacou a žalovaný správny orgán napriek tomu svojvoľne a arbitrárne jednoznačne skonštatoval, že v danom prípade ide o lehotu prekluzívnu, tým sa správny orgán v dôsledku nesprávneho zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu veci dopustil svojvoľného a formalistického právneho posúdenia, ktoré je v zjavnom rozpore so zákonom.

20. Daňový subjekt, by taktiež podľa názoru žalobcu nemal byť postihovaný v prípade, ak teda naplnil všetky zákonné podmienky potrebné pre vrátenie dane po jej reálnom zaplatení a nedopustil sa žiadneho protiprávneho konania. Pre daňový subjekt, ktorý v skutočnosti daň zaplatil a splnil ostatné podmienky pre vrátenie dane, je v prípade zmeškania lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie dane pomerne tvrdou zákonom stanovenou sankciou už to, že mu správca dane takúto daň nevráti (z dôvodu zmeškania zákonnej lehoty), a takýto zmeškaný nárok na vrátenie dane nebude môcť daňový subjekt v takom prípade vymáhať. Účelom a zmyslom zákonnej úpravy § 154 ods. 1 písm. g) v spojení s § 155 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku z vyššie uvedených dôvodov nie je duplicitné sankcionovanie daňového subjektu za zmeškanie lehoty uplatniť svoj vlastný nárok, ktorý daňovému subjektu naozaj vznikol. Toto ustanovenie preto nemôže byť aplikované na danú situáciu, kedy žalobcovi nárok na vrátenie dane v plnom rozsahu skutočne vznikol, avšak si ho uplatnil neskoro. V tomto prípade je žalobca sankcionovaný už tým, že z dôvodu zmeškania zákonnej lehoty mu správca dane daň zodpovedajúcu príslušnej sume už nevráti. Taktiež nie je možne súhlasiť s názorom žalovaného uvedeným na str. 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho reštriktívnym výkladom pojmu sankcia, ktorý stotožňuje len s konkrétnou sankciou udelenou daňovému subjektu za príslušný správny delikt. V právnom poriadku Slovenskej republiky nie je exaktne definovaný pojem sankcie a v teórii práva sa pripúšťajú rôzne definície pojmu sankcia. Sankciu je možné charakterizovať nielen ako konkrétny trest uložený porušiteľovi za správny delikt, ale aj ako akúkoľvek ujmu postihujúcu toho, kto za podmienok stanovených hypotézou nedodržal pravidlo správania sa vyjadrené dispozíciou. V prípade nedodržania zákonnej lehoty na uplatnenie si nároku na vrátenie dane, daňovému subjektu teda hrozí ujma v podobe nemožnosti vrátenia dane (v prípade, ak by lehota uvedená v § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja bola prekluzívnou lehotou, s čím sa žalobca nestotožňuje). Žalobca sa nedopustil žiadneho závažného protiprávneho konania, ak si uplatnil nárok na vrátenie dane riadne zaplatenej štátu, na ktorú zo zákona žalobcovi vznikol nárok, avšak priznaný nebol len pre zmeškanie lehoty na jeho uplatnenie. V takomto prípade je nanajvýš rigorózne rozhodnutie o uložení pokuty, kedy by mal správca dane dôsledne prihliadať na daný skutkový stav (a či je vôbec účelne takúto sankciu ukladať), a v prípade rozhodnutia o jej udelení je nutne prihliadať v zmysle § 155 ods. 4 Daňového poriadku na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Žalobca je toho názoru, že v danom prípade nedošlo k žiadnemu protiprávnemu závažnému konaniu a uloženie pokuty žalobcovi bolo neadekvátne, svojvoľné a nezákonné.

21. Navrhol zrušiť rozhodnutie Colného úradu Prešov číslo: 680055977/2020 zo dňa 21. decembra 2020 a zároveň aj rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 680014674/2021/CI zo dňa 26. apríla 2021.

IV.

Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že daňové právo stavia inštitút vrátenia dane na jasných, striktných a prísnych pravidlách, čo je prirodzeným dôsledkom „rizikovosti“ uvedeného inštitútu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu pre jeho možné zneužitie daňovými subjektmi. Právna úprava preto v súvislosti s uplatnením požiadavky na vrátenie dane „pozná“, resp. rozlišuje iba dva právne stavy, a to

splnenie podmienok na uplatnenia si (čo i existujúceho) nároku a nesplnenie podmienok na vrátenie dane. Daňový subjekt vznáša svoj nárok na vrátenie dane prostredníctvom daňového priznania, v ktorom existenciu a výšku nárokovaného vrátenia dane subjekt premietne do +, - výslednej nominálnej hodnoty. Z pozície prípadných právnych dôsledkov uplatnenia nároku na vrátenie dane podľa ani formulár daňového priznania, ani rozhodovanie colného úradu o uvedenom nároku, ani právna úprava nepozná akýsi „hybrid“ právneho stavu uplatneného nároku na vrátenie dane, kedy by síce požadované vrátenie dane nebolo daňovému subjektu správcom dane priznané, avšak na druhej strane by sa malo mať za to, že jeho nárok bol oprávnený, preto sa nemohol dopustiť správneho deliktu podľa . Takáto koncepcia, ktorú deklaruje samotný žalobca, by bola sama o sebe vnútorne nelogická, rozporná, popierajúca princíp zodpovednosti daňových subjektov za uplatnenie si vyššieho nároku na vrátenie dane, než výška dane, ktorej vrátenie si mohol uplatniť. Samotný colný úrad ako správca dane v prípade vykonania daňovej kontroly uskutočnenej v súvislosti so vznesenou požiadavkou na vrátenie dane, ako mu to umožňuje môže dôjsť iba k dvom záverom. Buď nezistí rozdiel medzi požadovanou a skutočnou výškou dane, ktorú si daňový subjekt mohol uplatniť (teda potvrdí, že k uplatneniu príslušnej výšky dane došlo v súlade so zákonom) alebo vydá rozhodnutie, v ktorom uvedená výška dane sa bude odlišovať od výšky dane uvedenej (uplatňovanej daňovým subjektom) v daňovom priznaní. A práve nominálne „+“ vyčíslenie dane colným úradom v jeho rozhodnutí predstavuje skonštatovaný záver, že daňový subjekt nemal právo uplatniť si vrátenie príslušnej výšky dane. Opätovne žalovaný poznamenáva, že colný úrad po vykonaní daňovej kontroly nemôže vydať akýsi iracionálny „hybrid“ rozhodnutia, v ktorom by skonštatoval, že síce daňový subjekt splnil všetky podmienky uplatnenia vrátenia dane (vrátane lehoty na uplatnenie si vrátenia dane), ale táto daň sa mu nevráti. To isté bolo učinené v právoplatnom rozhodnutí colného úradu zn. zo dňa 21.07.2020, v ktorom colný úrad určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú si žalobca uplatnil nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja, vo výške 16.513,72 eur. Žalovaný iba dodáva, že samotnú existenciu, zákonnosť, či právoplatnosť uvedeného rozhodnutia nespochybňuje ani žalobca. Ak teda v rozhodnutí o určení dane colný úrad skonštatuje existenciu a výšku dane, na ktorej vrátenie nemá daňový subjekt nárok, toto konštatovanie de-iure nemôže znamenať nič iné, len to, že daňový subjekt nesplnil všetky zákonné podmienky, ktoré musia existovať, aby si subjekt mohol uplatniť vrátenie dane. Aby bolo možné skonštatovať, že daňový subjekt si v súlade so zákonom uplatnil nárok na vrátenie dane podľa , musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky, aby mu bola daň vrátená. Charakter týchto podmienok je rôzny, či už ide napr. o splnenie: základných fiskálnych podmienok ( ), formálnych podmienok (vznesenie požiadavky na vrátenie dane formou daňového priznania, zdokladovanie prevzatia minerálneho oleja, úhrady kúpnej ceny), časových podmienok (vznesenie požiadavky do štyroch rokov od prevzatia minerálneho oleja a uskutočnenia úhrady). Iba splnenie základných (fiskálnych) podmienok na vrátenie dane v zmysle z pozície zákonného uplatnenia nároku na vrátenie dane nepredstavuje akési absolútno (ako sa to snaží tlmočiť žalobca), teda z pohľadu uznania jeho nároku colným úradom, resp. z pohľadu naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu zakotvenej v nemožno tvrdiť, že žalobcovo uplatnenie nároku bolo zákonné, že sa mu daň v príslušnej výške vráti, resp. že sa nemohol dopustiť uvedeného správneho deliktu. Podmienka (ne)uplynutia štvorročnej lehoty na existenciu nároku na vrátenie dane teda nie je akousi sekundárnou okrajovou okolnosťou, ako ju de-facto vykresľuje žalobca, ale zásadnou a podstatnou časovou podmienkou kreovanou v právnej úprave zaručujúcou zachovanie právnej istoty v rozpočtovej oblasti štátu. V kontexte vyššie uvedeného je žalovaný nútený konštatovať, že tvrdenia žalobcu v časti a) žalobných námietok o tom, že údajne v rozhodnutí colného úradu zn. zo dňa 21.07.2020 je „jasne a nepochybne skonštatované splnenie všetkých zákonom požadovaných podmienok na vznik nároku na vrátenie dane“, je účelovým tvrdením vytrhnutým z kontextu obsahu rozhodnutia colného úradu. Predsa už len to, že colný úrad uvedeným rozhodnutím nepriznal nárok žalobcu na vrátenie dane vo výške 16.513,72 eur, odporuje tvrdeniu žalobcu, že colný úrad potvrdil splnenie všetkých zákonných podmienok pri uplatnení si nároku na vrátenie dane. Žalobca pritom len účelovo cituje konštatovania colného úradu v jeho rozhodnutí v tom zmysle, že síce žalobca splnil základné hmotno-právne podmienky zakladajúce nárok na vrátenie dane, avšak nie časovú podmienku vznesenia (uplatnenia) uvedeného nároku do štyroch rokov, ktorá by oprávňovala žalobcu si nárok uplatniť.

23. V skutkovej podstate správneho deliktu uvedenej v sa jednoznačne a bez výnimiek konštatuje, že „Správneho deliktu sa dopustí ten, kto uplatní si nárok podľa

osobitných predpisov vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť podľa osobitných predpisov.“ A práve právoplatné rozhodnutie colného úradu zn. zo dňa 21. 07. 2020 (pri ktorom sa žalobca vzdal odvolania), v ktorom colný úrad určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú si žalobca uplatnil nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja, vo výške 16.513,72 eur, predstavuje rozhodujúcu skutočnosť deklarujúcu naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa .

24. Vo vzťahu k štvorročnej lehote uvedenej v v znení účinnom do 31.12.2020 (od 01.01.2021 ustanovenie preklasifikované pod ) je zásadne irelevantné čo len diskutovať o tom, či lehota je premlčacia, alebo prekluzívna. Inštitút preklúzie práva predstavuje právny dôsledok uplynutia lehoty, kedy zaniká existujúce právo voči tretej osobe. Pri premlčaní uplynutím lehoty právo voči tretej osobe nezaniká, ale je oslabené pre možnosť vznesenia námietky premlčania pri vymáhaní tohto práva. Lehota uvedená v (jej uplynutie) však nie je premlčaním, či preklúziou, ale rozväzujúcou právnou skutočnosťou, ktorej dôsledkom je zánik časovej podmienky na možnosť zákonného uplatnenia si nároku na vrátenie dane. V momente uplynutia uvedenej lehoty podľa nemá daňový subjekt vo vzťahu k colnému úradu (ani nikomu inému), žiadne právo, či pohľadávku. Dokonca daňový subjekt nemá vo vzťahu k colnému úradu pohľadávku, aj keby si nárok na vrátenie dane uplatnil v uvedenej štvorročnej lehote, keďže splatnosť vrátenia dane by nastala až 30 dní po podaní daňového priznania, resp. po ukončení daňovej kontroly. Uplynutím uvedenej lehoty z dôvodu svojej pasivity, daňový subjekt si už nemôže úspešne uplatniť nárok na vrátenie dane. S jej uplynutím však žiadnym spôsobom nesúvisí právny inštitút premlčania, či preklúzie práva. Žalovaný následne už len okrajovo vo svojom rozhodnutí doplňujúco skonštatoval, že o preklúzii, či premlčaní nemožno v prípade hovoriť ani z gramatického náhľadu.

25. V zásade platí pravidlo, že v zakotvených definíciách skutkových podstát správnych deliktov splýva dispozícia s hypotézou, teda nie je rozhodujúce, či právna úprava pri zakotvení skutkových znakov správneho deliktu expressis verbis označí konanie daňového subjektu ako protiprávne. Odhliadnuc od uvedeného v predchádzajúcom odseku pritom žalovaný poznamenáva, že skutková podstata správneho deliktu uvedená v v samotnom svojom obsahu konštatuje uplatnenie si nároku vo výške väčšej, než je nárok podľa osobitných predpisov, čo „v preklade“ znamená uplatnenie si nároku vo väčšej výške než bol subjekt oprávnený podľa osobitného predpisu (), čiže si ho uplatnil v rozpore s osobitným predpisom, a teda ide o protiprávne uplatnenie si nároku. Poukázal na vyjadrenie žalobcu v predchádzajúcom súdnom konaní sp. zn. , keď v ňom sám žalobca argumentoval, že „v zmysle môže byť nárok na vrátenie dane uplatnený najneskôr do 4 rokov od ...“ (rozsudok súdu sp. zn. zo dňa 21.01.2020, odsek 28.). Teda aj z uvedeného žalobcovho tvrdenia logicky vyplýva, že v zmysle po uplynutí štvorročnej lehoty nárok na vrátenie dane nemôže byť uplatnený, a teda ak sa tak stane, uplatnenie tohto nároku bude v rozpore so zákonom. V súvislosti s tvrdením žalobcu o jeho údajnom „duplicitnom“ trestaní žalovaný (tak, ako už uviedol v jeho rozhodnutí) konštatoval, že sankciou je trest uložený daňovému subjektu za porušenie daňových predpisov jeho konaním, či opomenutím.

26. Za sankciu však nemožno považovať právny stav, resp. právne dôsledky, ktoré daňovému subjektu subjektívne nevyhovujú. Sankciou v právnom slova zmysle teda nemôže byť na základe zákona konštatované nesplnenie podmienok na vznik nároku na vrátenie dane v čase jeho uplatnenia, a to bez ohľadu na to, o aký charakter absentujúcej kumulatívnej podmienky ide. Už v momente uplatnenia nároku (podania žiadosti po štyroch rokoch) na vrátenie dane zo zákona neprislúchalo právo žalobcovi na uvedené vrátenie dane. Teda rozhodnutím colného úradu, v ktorom sa deklarovala nemožnosť vrátenia časti nárokovanej výšky dane, nemohol byť žalobca v ničom ukrátený, či postihovaný. Inak povedané, ak daňový subjekt nemá právo na vrátenie dane, skonštatovanie neexistencie tohto práva nemôže predstavovať jeho trestanie. Stanovenie hraničnej lehoty štyroch rokov na uplatnenie nároku na vrátenie dane nie je samoúčelné, ale chráni právnu istotu v rozpočtovej oblasti štátu. V prípade, ak by hraničná lehota 4 rokov nebola v ustanovení zakotvená, uplatnenie nároku na vrátenie dane spätne za ľubovoľné obdobie by navodzovalo značné riziko správnosti posúdenia oprávnenosti uvedeného nároku zo strany colného úradu, či už podľa prvej alebo druhej vety ustanovenia . Uplatnenie nároku na vrátenie dane po uplynutí uvedených štyroch rokov preto už z povahy veci samej z pohľadu závažnosti, či nebezpečnosti

konania nepredstavuje zanedbateľné, či bezvýznamné porušenie konanie žalobcu charakterizuje ako dopustenie sa správneho deliktu, kde zodpovednosť daňového subjektu za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa je objektívna. To znamená, že daňový subjekt je zodpovedný za dopustenie sa správneho deliktu bez ohľadu na akékoľvek subjektívne skutočnosti prípadu. Špecifickosť (objektivita/sprísnenie) zodpovednosti za dopustenie sa správnych deliktov právnických osôb alebo fyzických osôb podnikateľov je založená už len na skutočnosti, že daňový subjekt je podnikateľ a v rámci svojej podnikateľskej činnosti (so zvýšenou rizikovosťou) nakladá s komoditou podliehajúcou spotrebnej dani z minerálneho oleja. Materiálna stránka konkrétneho správneho deliktu (nebezpečnosť, závažnosť konania subjektu) sa tak implicitne premieta v samotnom formálnom definovaní konkrétnej skutkovej podstaty deliktu, kedy už len samotné naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty správneho deliktu predstavuje závažnosť/ nebezpečenstvo protiprávneho konania podnikateľa. Aj z týchto dôvodov má žalovaný zato, že námietky žalobcu o absencii závažnosti konania nie sú opodstatnené a nie je ani možné tvrdiť, že colný úrad uložil žalobcovi pokutu „neadekvátne“, „svojvoľne“ a „nezákonne“. Uplatnenie zásady proporcionality správcom dane pri rozhodovaní v konaní nie je rozhodujúce, pretože uplatňovanie tejto zásady pri správnom trestaní za správne delikty nemožno uprednostniť pred zásadou zákonnosti, t. j. pred povinnosťou colného úradu uložiť pokutu žalobcovi obligátne stanovenú ustanovením . Správca dane pritom pri svojom rozhodovaní je viazaný zásadou zákonnosti v zmysle SR. Ak colný úrad zistil dopustenie sa správneho deliktu žalobcom podľa , ex

- offo, zo svojej úradnej povinnosti pristúpil k jeho sankcionovaniu podľa .

27. Navrhol žalobu zamietnuť.

V.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

28. Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne a miestne príslušný ( v spojení s , ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a konanie ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

29. Správny súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania podľa . Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 23.09.2022. Rozsudok správny súd vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní podľa dňa 29.09.2022.

30. Podľa ustanovenia v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa ustanovenia každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32. Podľa ustanovenia správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

33. Podľa ustanovenia ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

34. Podľa ustanovenia správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

35. Podľa ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

36. Podľa v znení účinnom do 31.12.2020 daň z minerálneho oleja preukázateľne zdaneného na daňovom území možno vrátiť užívateľskému podniku, ak prevzal taký minerálny olej na účely oslobodené od dane alebo má minerálny olej zdanený podľa tohto zákona.

37. Podľa v znení neskorších predpisov daň z minerálneho oleja preukázateľne zdaneného na daňovom území možno vrátiť užívateľskému podniku, ktorý má v čase použitia preukázateľne zdaneného minerálneho oleja vydané povolenie na použitie a ktorý použil tento minerálny olej na účely použitia uvedené v povolení na použitie; vrátenie dane z tohto minerálneho oleja si užívateľský podnik uplatní súhrne za celý kalendárny mesiac, v ktorom použil tento minerálny olej na účely použitia uvedené v povolení na použitie.

38. Podľa vrátenie dane sa uplatní v zdaňovacom období, v ktorom osobe nárok na vrátenie dane vznikol, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania má doklad podľa odseku 1, 2 alebo odseku 3. Ak osoba, ktorá má nárok na vrátenie dane, nemá doklad podľa odseku 1, 2 alebo odseku 3 do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, nárok na vrátenie dane si uplatní v zdaňovacom období, za ktoré tento doklad priloží k daňovému priznaniu, v ktorom si uplatňuje vrátenie dane, najneskôr však do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol.

39. Podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten, kto uplatní si nárok podľa osobitných predpisov vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť podľa osobitných predpisov.

40. Podľa § 155 ods. 1 písm. f/ bod 2. Daňového poriadku správca dane uloží pokutu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ročne zo sumy o ktorú správca dane znížil uplatnený nárok podľa osobitných predpisov, za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. g).

41. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov zo dňa 21.12.2020, ktorým uznal žalobcu zodpovedným z dopustenia sa správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, nakoľko dňa 15.12.2016 uplatnil nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške - 143 352,70 eur, ktorá bola väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť podľa zákona číslo Spotrebná daň bola vrátená vo výške - 126 838,98 eur 12.06.2018 a 04.08.2020. Rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie spotrebnej dane + 16 513,72 eur. Za toto protiprávne konanie Colný úrad Prešov uložil žalobcovi podľa , , , a v spojení s Daňového poriadku pokutu vo výške 165, eur.

42. V zásade platí, že správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom prieskum zákonnosti administratívneho konania je oprávnený vykonať len z dôvodov uplatnených v žalobe ( ). V preskúmavanej veci išlo o správnu žalobu vo veciach správneho trestania. Správny súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie aj mimo žalobných bodov z dôvodov podľa , pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie a predchádzajúce konanie nezákonnosťou podľa tohto ustanovenia netrpí.

43. Skutkový stav medzi účastníkmi konania nebol sporný. Sporné bolo právne posúdenie veci. Zásadný právny problém spočíva vo výklade ust. Daňového poriadku v spojení s ust. v platnom znení. Aktuálne znenie ustanovenia nahradilo znenie ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2020. Obsah ust. je totožný s obsahom ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2020. Tzn. došlo iba k zmene odsekov, nie k zmene obsahu znenia.

44. Žalobca si uplatnil nárok na vrátenie spotrebnej dane z minerálneho oleja vo výške 143 352,70 eur. Colný úrad rozhodnutím zo dňa 20.07.2020 určil žalobcovi rozdiel v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane za zdaňovacie obdobie november 2016 vo výške 16 513,72 eur. Dôvodom nevrátenia

tejto časti dane bola skutočnosť, že žalobca nedodržal 4-ročnú lehotu na uplatnenie si nároku na vrátenie tejto časti dane.

45. Správneho deliktu podľa Daňového poriadku sa dopustí ten, kto uplatní si nárok podľa osobitných predpisov vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť podľa osobitných predpisov. Poznámka pod čiarou odkazuje okrem iného aj na

46. Správneho deliktu sa teda dopustí ten, kto uplatní si nárok aj podľa vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť.

47. Pre posúdenie veci, je preto nevyhnutné vyložiť význam spojenia : ,,kto uplatní si nárok vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť“ a odpovedať na otázku: či si žalobca uplatnil nárok na vrátenie dane vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť.

48. Nie je sporné, že žalobca si uplatnil nárok na vrátenie dane vo väčšej výške, ako mu bola daň vrátená. Podstatné je preto, či žalobca nárok v časti, v ktorej mu daň nebola vrátená, si mal právo uplatniť.

49. Podľa názoru správneho súdu, je potrebné zodpovedať otázku, či žalobca si mal právo uplatniť aj časť dane, ktorá mu nebola vrátená. Pokiaľ by mal právo si uplatniť aj túto časť dane, správneho deliktu by sa nedopustil.

50. Nebolo sporné, že žalobca splnil podmienky ust. na vrátenie dane. Znenie tohto ustanovenia je síce odlišné, ku dňu rozhodovania správneho súdu, so znením účinným do 31.12.2020, avšak na posúdenie prípadnej beztrestnosti žalobcu, nemá vplyv, pretože podmienky tohto ustanovenia na vrátenie dane boli splnené, ale neboli dané podmienky ust.

51. Ust. upravuje podmienky, dokedy si možno uplatniť nárok na vrátenie dane. Najneskôr nárok na vrátenie dane si možno uplatniť do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol.

52. Tiež nie je sporné, že žalobca si uplatnil nárok na vrátenie časti dane po uplynutí štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol.

53. Neuplatnenie nároku na vrátenie dane do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, v tomto prípade znamená zánik procesného práva na uplatnenie nároku na vrátenie dane. Na túto skutočnosť prihliada správny orgán ex offo. Ust. neuvádza vznesenie námietky premlčania. Námietku premlčania, v prípade inštitútu premlčania, by bol oprávnený vzniesť daňový subjekt, a nie správny orgán, preto je vylúčené, aby v danom prípade išlo o premlčanie. V oblasti verejného práva, neexistuje všeobecný predpis, ktorý by subsidiárne definoval všeobecné podmienky pre premlčanie práva a zánik práva. pri jednotlivých inštitútoch upravuje napr. zánik práva vyrubiť daň, zánik daňového nedoplatku ako aj napr. premlčanie a zánik práva vymáhať daňový nedoplatok, teda aj zánik práva a premlčanie. Aj keď ust. nepoužíva pojem zánik práva, neuplatnenie nároku na vrátenie dane do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, svojimi dôsledkami zodpovedá pojmu preklúzie v súkromnom práve.

54. Na základe uvedeného správny súd dospel k právnemu záveru, že neuplatnením nároku na vrátenie dane do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, žalobcovi zaniklo právo na uplatnenie nároku na vrátenie dane. A keďže nárok na vrátenie dane zanikol, žalobca už nemal nárok, ktorý si mal právo uplatniť.

55. Skutková podstata správneho deliktu podľa ust. Daňového poriadku je všeobecná v tom, že správneho deliktu sa dopustí každý, bez rozdielu, kto uplatní si nárok aj podľa na vrátenie dane vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť. Zbaviť sa zodpovednosti za porušenie povinnosti, ktoré sú správnym deliktom môže iba fyzická osoba, ktorá nemá oprávnenie na podnikanie podľa ust. Daňového poriadku. Ani v prípade

uplatnenia nároku na vrátenie dane po štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, zákon nepripúšťa zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt.

56. Žalobca si uplatnil nárok na vrátenie dane väčší, ktorý si mal právo uplatniť, keďže jeho nárok po štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, zanikol, preto správny súd dospel k záveru, že colný úrad, pokiaľ žalobcu uznal vinným zo spáchania správneho deliktu podľa ust. Daňového poriadku, a žalovaný ak rozhodnutie colného úradu potvrdil, postupovali správne a v súlade so a Daňovým poriadkom.

57. Nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu, aby rozhodnutie bolo zjavne šikanózne, nespravodlivé alebo svojvoľné, keďže suma 16 513,72 eur nebola priznaná pre zmeškanie lehoty, pretože ust. § 155 ods. 1 písm. f/ bod 2. Daňového poriadku nedáva správcovi dane možnosť, teda nenecháva na zváženie správcovi dane, či pokutu uloží za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku. Pokiaľ sa žalobca dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku, správca dane musel žalobcovi uložiť pokutu. Ani pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty 165,10 eur, nemožno rozhodnutie označiť za neadekvátne, šikanózne a nespravodlivé.

58. Žalobca v žalobe tvrdí, že v rozhodnutí Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné zo dňa 21.07.2020, bolo skonštatované naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na vrátenie dane v sume 16 513,72 eur a cituje jednotlivé vety z rozhodnutia Colného úradu Prešov, Pobočka colného úradu Humenné zo dňa 21.07.2020, ďalej cituje aj jednotlivé vety z prvostupňového rozhodnutia Colného úradu Prešov zo dňa 21.12.2020, medzi nimi aj vetu : ,,Správca spotrebnej dane nenamieta opodstatnenosť nároku z pohľadu predložených dokladov, ale z pohľadu zákonnej lehoty.“ Už z tejto poslednej citovanej vety, jednoznačne vyplýva, že nárok nebol opodstatnený z pohľadu zákonnej lehoty. Pokiaľ by žalobca splnil všetky podmienky na vrátenie dane, aj časti vo výške 16 513,72 eur, colný úrad by vrátil aj túto časť dane.

59. Nevyplýva z citácií rozhodnutí to, ako tvrdí žalobca, že prvostupňový orgán jasne a nepochybne skonštatoval splnenie všetkých zákonom požadovaných podmienok na vznik nároku na vrátenie dane žalobcom. Uvedené tvrdenie žalobcu, možno aplikovať iba na časť spotrebnej dane, ktorá bola vrátená. K časti nevrátenej dane vo výške 16 513,72 eur, Colný úrad Prešov, Pobočka Colného úradu Humenné v rozhodnutí zo dňa 20.07.2020 uviedol : ,,Vo vyrubovacom konaní, so zreteľom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -55 zo dňa 21.01.2020, správca dane dospel k záveru, že užívateľský podnik nedodržal 4-ročnú lehotu na uplatnenie si nároku na vrátenie dane v prípadoch uvedených v tabuľke č. 3 pod por. číslom 1 a 2 z množstva 1 659,67 ton minerálneho oleja nadobudnutého so spotrebnou daňou, KKN 2710 1968 (prevzatý dňa 31.10.2011 a 02.11.2011 na základe faktúr č. 2011159 a 2011161), nakoľko spotrebná daň bola zaplatená dňa 19.04.2012. Užívateľský podnik si mohol uplatniť vrátenie dane z daného množstva minerálneho oleja v lehote do 30.04.2016. Daňové priznanie podal dňa 15.12.2016 po uplynutí 4-ročnej lehoty. Správca dane na základe vyššie uvedených skutočností spotrebnú daň z minerálneho oleja: kódu kombinovanej nomenklatúry 2710 19 68 z množstva 1 659,67 t vo výške 16 513,72 eur nevráti.“

60. Podľa žalobcu je logické, že keďže prevažná časť žalobcom uplatneného nároku na vrátenie dane mu priznaná bola, splnil všetky zákonom požadované podmienky na vznik nároku na vrátenie dane a že v prípade nesplnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na vrátenie dane by žalobcovi nemohla byť vôbec vrátená požadovaná suma. Práve naopak, za logické sa javí to, že v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok na vrátenie dane, bola by mu vrátená aj časť dane vo výške 16 513,72 eur. Keďže žalobcovi bola vrátená iba časť dane, vyplýva z toho, že žalobca splnil podmienky na vrátenie dane iba v časti, ktorá mu bola vrátená a v nevrátenej časti, podmienky na vrátenie dane nesplnil.

61. Nie je účelom tohto konania posudzovať, či zo strany žalobcu boli naplnené zákonné podmienky na vrátenie dane. Tieto skutočnosti skúmal Colný úrad Prešov, Pobočka colného úradu Humenné v rozhodnutí o určení rozdielu v sume, na ktorú bol uplatnený nárok na vrátenie dane zo dňa 20.07.2020. Podstatné pre posúdenie, či sa žalobca dopustil správneho deliktu bolo posúdenie toho, či žalobca celý nárok na vrátenie dane, teda aj tej časti, ktorá mu nebola vrátená, si mal právo uplatniť.

62. Žalobca namietal, že sa zákon vôbec nezmieňuje o tom, že v prípade uplatnenia si nároku na vrátenie dane po uplynutí lehoty, správny orgán nemôže vrátiť uplatnenú daň, resp. že nárok na vrátenie dane

zaniká. upravuje lehotu, do uplynutia ktorej si najneskôr môže daňový subjekt uplatniť nárok na vrátenie dane. Zákon sa taktiež nezmieňuje o tom, že v prípade uplatnenia si nároku na vrátenie dane po uplynutí lehoty, správny orgán môže vrátiť uplatnenú daň. A keďže štátne orgány môžu konať iba to, čo im zákon dovoľuje, s poukazom na ust. ktorý upravuje možnosť, dokedy si možno uplatniť nárok na vrátenie dane, najneskôr do štyroch rokov od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na vrátenie dane vznikol, pretože zákon neumožňuje colnému úradu vrátiť aj neskôr uplatnenú daň na vrátenie, colný úrad nie je oprávnený neskôr uplatnenú daň vrátiť.

63. Aj napriek tomu, že v ust. nie je výslovne uvedené, aby daňovému subjektu nárok na vrátenie dane po uplynutí tam stanovenej lehoty zanikol, z tohto ustanovenia vyplýva, že takýto nárok na vrátenie dane stráca neuplatnením si ho v príslušnej lehote. Nemožno vzťahovať inštitúty súkromného práva, premlčanie a preklúziu, upravené v , konkrétne ust. , podľa ktorého k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone, na oblasť verejného práva. Z nijakého ustanovenia, ani , ani Daňového poriadku, nemožno dospieť k záveru, aby daňový subjekt mohol si uplatniť nárok na vrátenie dane aj neskôr ako je stanovené ust. a aby colný úrad mohol v prípade oneskoreného uplatnenia nároku daň vrátiť.

64. K nenaplneniu znakov skutkovej podstaty správneho deliktu tvrdeným žalobcom, správny súd uvádza, že žalobca nemal nárok na vrátenie celej časti dane, z dôvodu že ju zaplatil, pokiaľ by žalobca mal nárok na vrátenie celej časti dane, colný úrad by ju žalobcovi vrátil.

65. Skutková podstata správneho deliktu podľa ust. § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku je všeobecná v tom, že správneho deliktu sa dopustí každý, kto uplatní si nárok vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť. Je irelevantné z akého dôvodu si uplatnil nárok daňový subjekt vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť, teda či si ho uplatnil len oneskorene alebo či si uplatnil fiktívny nárok na vrátenie dane. Táto skutková podstata zahŕňa všetky prípady uplatnenia si nároku vo výške, ktorá je väčšia ako nárok, ktorý si mal právo uplatniť.

66. Pokiaľ žalobca namietal, že nie je možné stotožňovať prípad, kedy si daňový subjekt uplatní svoj riadne vzniknutý nárok na vrátenie dane, avšak oneskorene a prípad, ak si niekto uplatňuje vyšší nárok na vrátenie dane, ktorý mu však riadne nikdy nevznikol, správny súd uvádza, že skutkové podstaty či už správnych deliktov alebo trestných činov môžu byť a sú formulované rôzne. Opisné skutkové podstaty opisujú znaky trestného činu buď užšie alebo širšie. Skutková podstata správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku opisuje znaky správneho deliktu širšie, tzn. že pod túto skutkovú podstatu možno subsumovať viaceré formy konania. Vytvorenie zákonných znakov skutkových podstát je vecou zákonodarcu a posúdenie či konanie daného subjektu naplnilo tieto znaky je úlohou príslušného orgánu rozhodujúceho o správnom delikte.

67. K námietke žalobcu, že z ust. § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja výslovne nevyplýva, že ide o prekluzívnu lehotu, pretože ak by skutočne malo ísť o lehotu tohto charakteru, zákonodarca by to nepochybne v danom ustanovení jednoznačne upravil, za účelom zamedzenia vzniku pochybnosti o charaktere lehoty v danom prípade (teda, či sa jedná o premlčaciu alebo prekluzívnu lehotu), správny súd uvádza, že z tohto ustanovenia nevyplýva ani to, že ide o premlčaciu lehotu a žalobca ďalej už neuvádza, že podľa jeho názoru ak ide o premlčaciu lehotu, aké následky by malo uplatnenie nároku na vrátenie dane po uplynutí premlčacej lehoty a kto, či sám colný orgán, by mal vzniesť námietku premlčania, čo je nelogické. V prípade posúdenia štvorročnej lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie dane ako premlčacej, by bola táto časť ustanovenia obsoletná, pretože námietku premlčania by nemal kto vzniesť a štvorročná lehota na uplatnenie nároku na vrátenie dane by bola v danom ustanovení nadbytočná, keďže by aj neuplatnenie nároku na vrátenie dane v stanovenej lehote, nemalo žiadne následky.

68. Žalobca poukazuje, že v prípade preklúzie ide o inštitút osobitnej povahy, kedy musí byť v každom jednotlivom prípade jasne a určito stanovené, že sa v prípade uplynutia príslušnej lehoty uplatní preklúzia, a teda konkrétne právo zanikne. V prípade ak nie je v zákone výslovne uvedený zánik práva ako dôsledok neuplatnenia si subjektívneho práva oprávnenej osoby, uplatní sa inštitút premlčania. Takýto výklad zodpovedá inštitútu preklúzie v súkromnom práve. Avšak vo verejnom práve, môže právo

nevykonaním zaniknúť, nie premlčať sa, pokiaľ to nie je stanovené zákonom, pretože premlčanie súvisí so subjektívnym právom. V oblasti verejnej správy možno hovoriť o verejných subjektívnych právach, a nie rýdzo subjektívnych právach.

69. Podľa názoru žalobcu z ust. § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja vyplýva iba stanovenie lehoty, v ktorej je potrebné takýto nárok uplatniť, aby bol vymáhateľný (premlčacia lehota), z ktorého konštatovania žalobcu však nie je zrejmé, že pokiaľ by colný orgán priznal aj nárok na vrátenie dane uplatnený po štvorročnej lehote, z akého dôvodu by nebol vymáhateľný, pokiaľ by bol priznaný colným úradom, podľa ktorého zákonného ustanovenia, akého predpisu.

70. Aj keď ust. § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z minerálneho oleja výslovne neuvádza, či ide o lehotu prekluzívnu alebo premlčaciu, výkladom príslušných ustanovení správny orgán ustálil charakter tejto lehoty, a nemožno jeho výklad považovať za svojvoľný, arbitrárny ani formalistický, len z toho dôvodu, že sa s ním žalobca nestotožňuje.

71. Žalobca uvádza, že v prípade zmeškania lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie dane je pomerne tvrdou zákonom stanovenou sankciou už to, že mu správca dane takúto daň nevráti. Správny súd poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Tzn. pokiaľ žalobca svoj nárok na vrátenie dane neuplatnil včas, sám sa pripravil o možnosť jeho vrátenia colným úradom. V danom prípade nejde o žiadne duplicitné sankcionovanie ako sa domnieva žalobca. Nevrátenie dane z dôvodu oneskoreného uplatnenia nároku, nie je žiadnou sankciou, ale uplynutie lehoty má iba za následok zánik žalobcovho práva na uplatnenie si nároku, pričom bolo v dispozičnej sfére žalobcu počas lehoty štyroch rokov, nárok na vrátenie dane si kedykoľvek v priebehu plynutia lehoty uplatniť.

72. Ak žalobca v replike argumentuje vznikom nároku a jeho existenciou, tak skutočnosť či vznikol nárok nie je relevantná na posúdenie danej veci, s poukazom na už vyššie uvedené, že podstatné je, či žalobca si uplatnil nárok na vrátenie dane väčší ako si mal právo uplatniť, teda to, aký nárok, v akej výške si mal žalobca právo uplatniť. Nielen uplatnenie neexistujúceho nároku je konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu správneho deliktu v § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku. K formulácii skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku sa taktiež správny súd vyjadril už vyššie.

73. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že skutková podstata správneho deliktu nie je definovaná jasným spôsobom a že existuje možnosť viacerých výkladov, preto treba uprednostniť takú interpretáciu, ktorá je z pohľadu trestaného subjektu výhodnejšia. Správny súd má za to, že skutková podstata správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku je dostatočne jasná a zrozumiteľná a zahŕňa nielen prípady uplatnenia fiktívneho nároku na vrátenie dane, ale všetky prípady uplatnenia si nároku na vrátenie dane väčšieho ako mal daňový subjekt právo uplatniť.

74. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol.

75. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Pre priznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému nevzhliadol správny súd výnimočné okolnosti.

76. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť: označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Podľa

(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a)ktorému správnemu súdu je určené, b)kto ho robí, c)ktorej veci sa týka, d)čo sa ním sleduje a e)podpis.

(2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa

(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).