Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11CoP-23-2022.pdf
PDF · 106.12 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/23/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XXXX/XX, B., zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, dieťa rodičov: matka E. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, B.-R., právne zastúpená: JUDr. Andrej Bryja, advokát, so sídlom X. XX, V., a otec Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XXXX/XX, B., právne zastúpený: JUDr. Ján Vajda, advokát, so sídlom X. V. XXX, V., v konaní o návrhu matky na zníženie výživného, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č. k. 4P/22/2019 - 196 zo dňa 10. marca 2022, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Námestovo (ďalej aj ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Uvedené uznesenie vychádza zo skutočnosti zrušenia výroku II. o trovách konania uznesenia okresného súdu č. k. 4P/22/2019-157 zo dňa 28.04.2020 a vrátenia veci v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoP/38/2020-186 zo dňa 25.02.2021. Otázku náhrady trov konania súd prvej inštancie oprel o § 55 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd k otázke náhrady trov konania toho času uviedol, že na to, aby súd priznal náhradu trov konania niektorému z účastníkov mimosporového konania, je potrebné, aby boli skutočnosti, ktoré majú nasvedčovať dôvodnosti postupu súdu v zmysle ustanovenia § 55 CMP nad mieru všetkých pochybností preukázané, pretože ide o výnimku z generálnej klauzuly (§ 52 CMP) o rozhodovaní súdu o nároku na náhradu trov konania, ktorá sa primárne aplikuje v sporových konaniach. Z odôvodnenia toho času napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 4P/22/2019-157 zo dňa 28.04.2020 nevyplývalo, že by súd prvej inštancie skúmal osobné a majetkové pomery navrhovateľky, a taktiež tvrdenie súdu, že vo vyjadrení otca zo dňa 13.07.2019 sa zrejme uvádzajú relevantné skutočnosti, spochybňujúce podaný návrh, nepokladal odvolací súd za dostatočne preukázané, z ktorých dôvodov vtedy pristúpil k zrušeniu uznesenia v časti výroku o trovách konania.
3. Následným postupom okresného súdu bolo vydané nové uznesenie o trovách konania č. k. 4P/22/2019 - 196 zo dňa 10.03.2022. V predmetnom uznesení súd prvej inštancie uviedol, že prehodnotil svoj prechádzajúci názor vyjadrený v uznesení č. k. 4P/22/2019-157 zo dňa 28.04.2020 a s prihliadnutím na sociálnu, resp. majetkovú situáciu najmä matky maloletého dieťaťa, mal za preukázané, že v danom prípade nemožno aplikovať ust. § 55 CMP, ale je nutné použiť ust. § 52 CMP, teda zásadu uplatňovanú v mimosporovom konaní, podľa ktorej si každý z účastníkov konania sám znáša trovy, ktoré v konaní platil. Konania podľa CMP sú spravidla uskutočňované vo verejnom záujme, a preto prípadnému
navrhovateľovi, pokiaľ sa konanie začalo na návrh, nemožno klásť na ťarchu, pokiaľ konanie vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrhu vyhovie. Taktiež nemôže ani samotné späťvzatie návrhu na začatie konania byť okolnosťou pre aplikáciu ust. § 55 CMP, ktoré súd použije len vo výnimočných prípadoch. Okresný súd vo veci ustálil s prihliadnutím na osobné, majetkové pomery navrhovateľky - matky mal. dieťaťa, že jej zaviazanie na náhradu trov konania by bolo neprimerane tvrdé, pričom u otca mal. dieťaťa nepriznaním náhrady trov konania nedôjde k neprimeranému zásahu do jeho práv.
4. Proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie otec mal. dieťaťa, ktorý navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok I. napadnutého uznesenia tak, že zaviaže matku maloletého dieťaťa na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Konaniu pred súdom prvej inštancie vytýkal odvolacie dôvody podľa § 389 ods. 1 písm. b), e), f) CSP dôvodiac, že súd prvej inštancie neskúmal povahu a okolnosti konania, nezaoberal sa podielom účastníkov konania na vzniku a priebehu konania, a to i napriek tomu, že mu to nariadil odvolací súd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoP/38/2020-186 zo dňa 25.2.2021. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd neskúmal osobné pomery všetkých účastníkov konania, skúmal iba pomery matky maloletého. Odvolateľ je toho názoru, že okresný súd vo veci rozhodol predčasne, bez dostatočného zistenia skutočného stavu veci, pretože nevykonal potrebné dokazovanie a vykonané dôkazy nesprávne skutkovo a právne posúdil. V dôsledku nesprávneho postupu súdu pri vykonávaní dokazovania došlo k stavu, že súd na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Napadnuté uznesenie považuje zároveň za nepreskúmateľné, keďže nie je dostatočne odôvodnené. Naviac odôvodnenie vychádza z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a z nesprávneho právneho názoru súdu.
5. Ku skutkovým okolnostiam danej veci odvolateľ uviedol, že matka maloletého dieťaťa si dňa 16.5.2019 podala na okresný súd zjavne bezdôvodný návrh na zníženie výživného na maloletého. Na pojednávaní konanom dňa 28.11.2019 zotrvala na tomto svojom návrhu i potom, ako bola oboznámená s názorom súdu podľa § 181 ods. 2 CSP. Matka maloletého dieťaťa vzala svoj návrh na zníženie výživného v celom rozsahu späť až potom čo zistila, že má byť na pojednávaní nariadenom na termín 13.02.2020 vypočutá ako svedkyňa jej matka L. X.. Pri výsluchu svedkyne L. X. by sa podľa názoru odvolateľa preukázala nepravdivosť tvrdení matky maloletého dieťaťa. Podaním zo dňa 15.03.2020 odvolateľ vyjadril súhlas so späťvzatím návrhu matky maloletého dieťaťa na zníženie výživného a so zastavením tohto konania v celom rozsahu. Zároveň si podľa § 55 CMP riadne a včas voči matke maloletého dieťaťa uplatnil nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v sume 255,54 eur. Súd prvej inštancie rozhodol podľa jeho názoru pôvodne správne, keď mu podľa § 55 CMP výrokom č. II. uznesenia okresného súdu č. k. 4P/22/2019-157 zo dňa 28.4.2020 priznal nárok na náhradu trov konania voči matke maloletého dieťaťa v rozsahu 100 %. Súd podľa jeho názoru správne vtedy zohľadnil okolnosti konania, keďže bolo nesporné, že matka maloletého dieťaťa podala na súd zjavne bezdôvodný návrh na zníženie výživného na maloletého a naviac svojím konaním zavinila zastavenie konania. Súd prvej inštancie mal pri vydaní napadnutého uznesenia zohľadniť okolnosti konania, čo bezdôvodne neurobil. Naviac mal zohľadniť i tú skutočnosť, že konanie prebieha už takmer 3 roky a vznikajú v ňom prieťahy zapríčinené matkou maloletého. Medzičasom na Okresnom súde Námestovo začalo ďalšie konanie pod sp. zn. 7P/11/2021 z iniciácie matky maloletého, z ktorej skutočnosti vyplýva, že matka maloletého opakovane podáva na súdy bezdôvodné a šikanózne návrhy na zníženie výživného na maloletého. Takéto konania matky maloletého odvolateľa psychicky vyčerpávajú a nepriaznivo vplývajú i na maloletého. Zastáva názor, že matka maloletého dieťaťa zneužíva platnú právnu úpravu vo svoj prospech a v neprospech maloletého. Matka maloletého svojím konaním zavinila vznik trov konania otca maloletého dieťaťa. Takéto účelové konanie matky maloletého by v súlade s článkom 5 CMP nemalo požívať právnu ochranu. Vzhľadom na okolnosti tejto veci je spravodlivé, aby matka maloletého bola zaviazaná podľa § 55 CMP zaplatiť mu 100 % náhradu trov konania. Iba takýmto spôsobom zistí, že ako rodič maloletého má nielen práva, ale aj povinnosti, a že jej zneužívanie rodičovských práv, ktoré je na ujmu maloletého, bude mať pre ňu nepriaznivé finančné následky v podobe povinnosti uhradiť trovy konania otcovi maloletého dieťaťa. Poukazujúc na pravidelnú obmenu právnych zástupcov matky maloletého, odvolateľ konštatuje, že matka maloletého má dostatok finančných prostriedkov na platenie trov svojho právneho zastúpenia v opakovaných konaniach, týkajúcich sa maloletého, ktoré ona sama vyvoláva. Matka maloletého svojich právnych zástupcov neustále mení, čím navyšuje trovy svojho právneho zastúpenia, pretože každý nový právny zástupca si najskôr musí naštudovať predchádzajúce súdne spisy ohľadom maloletého. Pritom matka maloletého zároveň tvrdí, že nemá dostatok finančných prostriedkov na platenie výživného na maloletého a domáha sa zníženia výživného na maloletého.
6. K odvolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý odporučil potvrdiť napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu.
7. Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 4P/22/2019-196 zo dňa 10. marca 2022 považuje za vecne správne a vydané v intenciách uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 11CoP/38/2020-186 zo dňa 25.02.2021. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté uznesenie potvrdiť a zaviazať otca maloletého na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolanie otca maloletého dieťaťa považuje za účelové a nedôvodné, keďže tvrdenia uvedené v odvolaní nie sú ničím preukázané a jedná sa len o domnienky otca maloletého dieťaťa. Ako je zrejmé z obsahu spisu, otec nepredložil na výzvu okresného súdu nijaké doklady, ktoré požadoval, nedostavil sa na pojednávanie bez ospravedlnenia a okresný súd vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti, odôvodnenej jeho právnym zástupcom, odcestovaním za prácou. Naopak, matka maloletého dieťaťa v konaní tvrdenia podložila dokladmi, ktoré preukazujú jej sociálnu situáciu a zároveň s vyjadrením predložila ďalšie doklady o zhoršení jej situácie, a to rozhodnutia Centra právnej pomoci
- kancelárie Tvrdošín.
8. V rámci odvolacej repliky sa otec maloletého dieťaťa pridržal svojich predchádzajúcich vyjadrení a prednesov, nakoľko zastal názor, že sa okresný súd riadne nezaoberal jeho vyjadreniami a argumentami, a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení napadnutého uznesenia. Zároveň reagoval na vyjadrenie matky maloletého dieťaťa k podanému odvolaniu, ktoré považuje za veľmi stručné, a v ktorom sa matka maloletého konkrétne nevyjadrila k jeho tvrdeniam a odvolacím dôvodom, čím matka maloletého uznala ich pravdivosť a ich relevantnosť. V ďalšom poukázal na nesprávnosť rozhodnutí Centra právnej pomoci, kancelária Tvrdošín, ktoré matke maloletého dieťaťa priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní o zníženie výživného na maloletého a v konaní o úpravu práv a povinností k maloletému. Poukázal na to, že v oboch konaniach bol matke maloletého ustanovený advokát JUDr. Ľubomír Kuboš, a i napriek tomu matku maloletého v tomto konaní zastupuje advokát JUDr. Andrej Bryja, čo znamená že matka maloletého si tohto advokáta musela zvoliť a je povinná tomuto poskytnúť odmenu za poskytnutú právnu pomoc. Z danej skutočnosti usudzuje solventnosť matky maloletého dieťaťa.
9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 65 a § 66 CMP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správne.
10. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
12. V konaniach podľa CMP, v dôsledku verejného záujmu, ktorý je prítomný v prevažnom okruhu týchto vecí, nie je možné uplatňovať sankčnú funkciu trov konania, ktorá by sa mala pomeriavať v súlade so zásadou úspechu. Konania podľa CMP sú spravidla uskutočňované vo verejnom záujme a aj prípadnému navrhovateľovi, ak sa konanie začalo na jeho návrh, nemožno klásť na ťarchu, pokiaľ konanie vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrhu vyhovie. Ak nie sú splnené podmienky pre aplikáciu § 53 alebo § 55 CMP, súd v meritórnom rozhodnutí rozhodne o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V konaniach podľa CMP, kam patrí aj konanie o zníženie výživného na maloleté dieťa, sa teda pri platení trov konania vychádza z tzv. záujmovej zásady, čo znamená, že priebežne počas celého konania si každý účastník sám hradí všetky trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne alebo jeho zástupcovi.
13. Aplikácia § 55 CMP predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla. Predpoklad, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 CMP), musí súd vyhodnotiť z úradnej moci za predpokladu, že si účastník konania alebo iná osoba uplatnila nárok na náhradu trov konania a nejde o konania vymenované podľa § 53 CMP (konania vo veciach určenia rodičovstva a konania vo veciach notárskych úschov). Ustanovenie § 55 CMP patrí medzi právne normy s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. také, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale ponecháva súdu, aby podľa vlastného uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil hypotézu právnej normy sám, zo širokého,
vopred neobmedzeného okruhu okolností. Úvaha súdu, že sú tu isté okolnosti prípadu, ktoré v záujme spravodlivosti vyžadujú, aby sa účastníkovi alebo štátu dostala náhrada trov konania, ktoré platil, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri hodnotení kritéria, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, by nemal súd ako jediné kritérium zohľadňovať osobné a majetkové pomery účastníkov. Relevantné by mali byť práve okolnosti prejednávanej veci.
14. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na danú vec správne aplikoval § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Ako je zrejmé z obsahu spisu, matka maloletého dieťaťa podala návrh na zníženie výživného, ktoré jej bolo stanovené rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 1P/53/2015 -582 zo dňa 17.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoP/21/2018 zo dňa 30.01.2019. Vyživovacia povinnosť bola matke maloletého dieťaťa stanovená v sume 200,- eur mesačne s tým, že časť výživného v rozsahu 150,- eur mesačne je povinná platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca a časť výživného v rozsahu 50,- eur mesačne na tvorbu úspor maloletého. Návrh odôvodnila zmenou pomerov na svojej strane zvýšením výdavkov a znížením čistého dosahovaného príjmu oproti príjmu, z ktorého okresný súd v rozhodnutí o určení vyživovacej povinnosti vychádzal a okresnému súdu navrhla rozhodnúť o znížení výživného pre maloleté dieťa na sumu 100,- eur mesačne. Po vykonanom pojednávaní dňa 28.11.2019 matka maloletého dieťaťa podaním zo dňa 27.01.2019 vzala návrh na zníženie výživného späť.
15. Pokiaľ otec maloletého dieťaťa poukazoval na podiel účastníkov konania (matky maloletého dieťaťa) na vzniku a priebehu konania, prípadne na (ne)dôvodnosť podaného návrhu, odvolací súd k danému argumentu uvádza, že v konaniach upravených CMP nemožno klásť účastníkovi na ťarchu, že konanie vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrhu vyhovie. Pokiaľ sa matke maloletého dieťaťa zmenila ekonomická situácia od posledného rozhodnutia o výživnom na maloleté dieťa, táto má možnosť podať si návrh na jeho zníženie. Vzhľadom na to, že sa jedná o konanie, ktoré začína na návrh, matka maloletého s ním môže disponovať, a teda ho i vziať späť. Samotný výsledok takéhoto konania (zastavenie, či dokonca meritórne rozhodnutie o zamietnutí návrhu, prípadne znížení výživného) je preto celkom bezvýznamný pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania s poukazom na úpravu § 52 CMP. V danom konaní v dôsledku verejného záujmu, sa totiž neuplatňuje sankčná funkcia náhrady trov konania, ktorá je obrazom štandardného sporového konania a slúži na ochranu súkromnoprávnych záujmov. Okrem prítomnosti verejného záujmu, ktorý je rozhodujúci, prečo sa v danom prípade nevychádza z koncepcie sankčného mechanizmu trov konania, ako je to v sporovom konaní, ďalším dôvodom je i nejednoznačnosť nastavenia miery úspechu v tomto druhu konaní, kedy súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť aj viac (§ 40 CMP).
16. K namietanému odvolaciemu dôvodu, podľa ktorého súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§191 CSP) a vyhodnotenie uvedie v odôvodnení rozhodnutia. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja. Následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov môže v zásade dôjsť len nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, prípadne porušením pravidiel formálnej logiky. Posúdenie zákonných kritérií na aplikáciu toho-ktorého ustanovenia a hodnotiace úvahy súdu, na základe správne a zákonne vykonaných dôkazov bez mylnej interpretácie z nich vyvodených skutočností, nie je možné považovať za nesprávne skutkové zistenie.
17. Odvolací súd konštatuje, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde aj s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 základných princípov CMP, z ktorého vyplýva, že dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy, v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS 52/2003).
18. Pokiaľ teda otec maloletého dieťaťa vo svojom odvolaní poukazoval na skúmanie osobných pomerov všetkých účastníkov konania, je potrebné poukázať na skutočnosť, že matke maloletého
dieťaťa bol rozhodnutiami Centra právnej pomoci, Kancelária Tvrdošín, číslo spisu: KaTS/2357/2021 (kaTS/26382/2020) zo dňa 26.02.2021 a číslo spisu: KaTS/7038/2021 zo dňa 22.03.2021 priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci, pričom ako žiadateľka, okrem iného, splnila požiadavku nepriaznivej finančnej situácie, t. j. že sa nachádza v stave materiálnej núdze. Zároveň matka maloletého dieťaťa predložila dôkazy ohľadom zhoršenia jej ekonomickej situácie i do samotného návrhu na zníženie výživného. Na druhej strane otec maloletého dieťaťa vo svojich vyjadreniach, či v podanom odvolaní nenamietal zhoršenie vlastnej ekonomickej situácie od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu. Keďže použitie ustanovenia § 55 CMP podmieňujú výnimočné okolnosti v prípade, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, tak s poukazom na zhoršenie ekonomickej situácie na strane matky maloletého dieťaťa je možné uzavrieť, že použitie § 55 CMP by nebolo spravodlivé, a dokonca by sa mohlo javiť ako neprimerane tvrdé, čo správne skonštatoval v napadnutom rozhodnutí i súd prvej inštancie. Pokiaľ otec maloletého dieťaťa v odvolaní poukazuje na to, že jeho majetkové pomery sú oveľa horšie ako majetkové a zárobkové pomery matky maloletého dieťaťa, tu odvolací súd uvádza len toľko, že uvedené tvrdenia otca maloletého dieťaťa sú všeobecné, bez uvedenia konkrétnych okolností osobných, majetkových a zárobkových pomerov a bez ich preukázania dôkazmi (napriek tomu, že v odvolaní tvrdí, že uvedené preukazuje listinnými dôkazmi). Na takéto skutočnosti preto odvolací súd nemohol pri svojom rozhodovaní prihliadnuť. Rovnako tak tvrdenia otca maloletého dieťaťa ohľadom solventnosti matky maloletého dieťaťa vychádzajúce z jej vlastného právneho zastúpenia, považuje odvolací súd za ničím nepreukázané domnienky. V kontexte daných okolností sa odvolaciemu súdu nejaví ako hospodárne nad rámec skúmať majetkové pomery otca maloletého dieťaťa, zdôrazňujúc navyše i tú skutočnosť, že osobné a majetkové pomery účastníkov nie sú jediným kritériom na rozhodnutie podľa § 55 CMP.
19. Odvolací súd naviac konštatuje, že v predmetnej veci sa jedná o prvý návrh matky maloletého dieťaťa na zníženie výživného, čo objektívne nemôže vyvolávať pocit šikanóznych a opakovaných návrhov matky maloletého dieťaťa, ako vo svojom odvolaní poukazuje otec maloletého dieťaťa. Šikanóznym výkonom práva by bol taký výkon práva, ktorého hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou bol úmysel znevýhodniť druhého účastníka, prípadne kedy by výkon práva viedol k neprijateľným dôsledkom, prejavujúcim sa vo vzťahu medzi účastníkmi konania, ako aj na postavení niektorého z účastníkov konania, čo s ohľadom na všetky vyššie načrtnuté okolnosti nebolo možné konštatovať. Zároveň však odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že v prípade zmeny preskúmavaného stavu, napríklad podávaním (bezdôvodných) návrhov matky maloletého dieťaťa na zníženie výživného, nič nebráni súdu prvej inštancie (v odlišnom konaní od prejednávanej veci) po riadnom vyhodnotení všetkých skutkových okolností rozhodnúť o náhrade trov konania podľa ust. § 55 CMP.
20. Záverom je potrebné zdôrazniť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov. Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozhodnutie súdu nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorých odvolací súd nie
je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
21. S poukazom na tieto skutočnosti odvolací súd nevzhliadol dôvody na iné rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania a uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Súd prvej inštancie o trovách konania v danej veci rozhodol v súlade so zákonom, aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v danej veci relevantné, a to ust. § 52 CMP, ktoré aj správne interpretoval.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu týchto trov. V mimosporových konaniach platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 CMP). Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)