Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (74)Rozsudok_17Co-26-2015.pdf
PDF · 100.29 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/26/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: V. S. U., a.s., IČO: 36 234 176, O. XXXX/XXX, L. proti odporcovi: L. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, odporca a vedľajší účastník zastúpení JUDr. H. S., advokátom so sídlom v I., J. W. X/A, o zaplatenie 2.364,49 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23. októbra 2014, č. k. 5C/59/2014-87, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výroku o trovách konania m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania v sume 225,55 eur na trovách právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania v sume 131,15 eur, k rukám ich právneho zástupcu JUDr. H. S., advokáta, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 2.364,49 eur, kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 231,58 eur a úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 2.364,49 eur od 20.06.2014 do zaplatenia titulom uzavretej úverovej zmluvy. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 18.05.2004 uzavrel navrhovateľ ako veriteľ s odporcom ako dlžníkom Úverovú zmluvu č. 5404160628, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru do výšky úverového rámca 995,82 eur (30.000,- Sk), pri výške mesačnej splátky 39,83 eur (1.200,- Sk). Podľa hlavy 7 § 7 ÚZP bol odporca povinný hradiť navrhovateľovi poplatky za poskytnuté služby s tým, že špecifikácia poplatkových služieb a výška poplatkov je daná vždy sadzobníkom spoločnosti aktuálnym v dobe vzniku poplatkovej povinnosti. Podľa hlavy 7 § 9 ÚZP bol odporca povinný platiť navrhovateľovi úrok z poskytnutého úveru vo výške aktuálne platnej mesačnej úrokovej sadzby v okamihu splátky úveru, v ktorej je obsiahnutá platba úveru s tým, že základná úroková sadzba pre účely výpočtu úrokov je uvedená v aktuálnom sadzobníku. Zároveň bolo uvedené, že navrhovateľ je oprávnený meniť výšku základnej úrokovej sadzby v závislosti na vývoji úrokovej sadzby úverov na medzibankovom trhu v SR s tým, že je povinný klientovi zmenu základnej úrokovej sadzby bezodkladne oznámiť. Výška úverového rámca bola na základe žiadostí odporcu postupne navyšovaná, a to až na sumu 2.350 eur. Odporca z úveru postupne vyčerpal istinu 8.263,98 eur a splatil 9.049,32 eur, z ktorých navrhovateľ na istinu započítal sumu 6.038,63 eur a zvyšok započítal na úroky a poplatky. Súd citoval ust. § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť. Zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, čo napokon medzi účastníkmi nebolo sporné. Nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by zmluvu urobila v celom rozsahu neplatnou. V zmluve však neboli uvedené úroky ani poplatky, preto dospel k záveru, že navrhovateľ ich v zmysle § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch nemohol od odporcu požadovať. Navrhovateľ tak nemohol ani akúkoľvek platbu odporcu započítať na úroky a poplatky. Mohol by požadovať iba istinu a zákonný úrok z omeškania v prípade omeškania odporcu. Odporca tak preukázateľne uhradil navrhovateľovi viac ako bola istina poskytnutého úveru, a to sumu o 785,34 eur vyššiu, čím pohľadávka navrhovateľa na istine zanikla. Na úroky a poplatky navrhovateľ tak nemá nárok a pokiaľ by aj mal nárok na uplatnený úrok z omeškania, tak mu ho nebolo možné priznať, pretože suma uhradená odporcom prevyšuje aj úrok z omeškania uplatnený navrhovateľom. Skutočnosť, že úroky a poplatky sú uvedené v sadzobníku, na ktorý odkazujú iba ÚZP, na ktoré odkazuje zmluva, že sú jej súčasťou nemožno považovať za uvedenie úrokov a poplatkov v zmluve. Takéto ustanovenia zmluvy nemožno považovať za konkrétne a určité uvedenie úrokov a poplatkov v zmluve a teda za platné dojednanie ohľadne úrokov a poplatkov. Okrem toho ÚZP ani sadzobník nie sú odporcom podpísané a ani inak nebolo preukázané, že bol pred podpisom zmluvy s nimi oboznámený. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 334,84 eur na trovách právneho zastúpenia a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal trovy v sume 465,98 eur na trovách právneho zastúpenia.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d/, f/, b/ O.s.p..
Pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy na vopred pripravenom tlačive, tak uviedol, že poplatky a úroky boli uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Z úverovej zmluvy je jasné a zrozumiteľné, že sadzobník poplatkov a rovnako aj úverové zmluvné podmienky sú súčasťou zmluvy. Príručka, ktorej súčasťou je sadzobník poplatkov odporca prevzal a bol s ňou oboznámený. V tomto prípade ide o revolvingovú zmluvu, na ktorej rube boli úverové zmluvné podmienky, takže nie je dôvodné popierať, že neboli súčasťou zmluvy. Mal za to, že zmluva je celistvá, uzavretá v písomnej forme určitým, slobodným a vážnym prejavom odporcu. Svoju vôľu byť viazaný touto zmluvou a jej súčasťami potvrdil odporca aj podpísaním úverovej zmluvy. Vychádzajúc z právnej teórie mal za to, že písomná forma právneho úkonu spočíva v tom, že obsah prejavu vôle je zachytený v texte listiny. Písomnosť musí navonok predstavovať jeden uzavretý celok, aby sa zabránilo manipulácii s jeho jednotlivými časťami (jednotlivé náležitosti zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru sú uvedené v úverových zmluvných podmienkach, pričom ako je uvedené opäť na lícnej strane úverovej zmluvy, t. j. nad podpisom odporcu „nedoddeliteľnou súčasťou“ tejto úverovej zmluvy sú úverové podmienky v spoločnosti V. S. U., a.s. uvedené na rube tejto listiny (str. 1) a na samostatnom liste (str. 2). V súvislosti s písomnou formou úverovej zmluvy navrhovateľ poukázal aj na skutočnosť, že žiadny právny predpis neustanovuje, kde má byť na listine, zachytávajúcej písomný prejav vôle, umiestnený podpis. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 27.03.2008 sp. zn. 26Cdo/2317/2006. Nesúhlasil ani s trovami, ktoré v predmetnom rozsudku vyčíslil súd, keď súd vyčíslil trovy za vedľajšie účastníctvo a právne zastúpenie odporcu tomu istému advokátovi. Vyslovil názor, že pri priznaní trov vedľajšiemu účastníkovi by mal súd skúmať ich účelnosť, pričom podľa jeho názoru ak bol v jednej osobe právny zástupca odporcu a právny zástupca vedľajšieho účastníka nie sú trovy priznané jednému z nich účelne vynaložené, pretože poskytuje rovnaké právne stanoviská k predmetnej veci.
Odporca a vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Argumentáciu navrhovateľa ohľadne platného dojednania ročnej úrokovej sadzby označil, aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, za bezpredmetnú. Poukázal na skutočnosť, že dojednanie o dôležitých náležitostiach ako je ročná úroková sadzba majú byť súčasťou hlavnej časti úverovej zmluvy. Dojednanie obligatórnych náležitostí formou neurčitých odkazov na viaceré dokumenty, ktoré sú naviac ťažko čitateľné, nemožno považovať za platné. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR I. ÚS/35/12/11, ktorý možno analogicky použiť aj na prejednávanú vec. Ďalej poukázal na to, že odporca svojim podpisom nepristúpil k všeobecným obchodným podmienkam, taktiež nepristúpil ani k sadzobníku poplatkov, preto nemožno ani usudzovať, že bol s nimi oboznámený. K trovám konania uviedol, že vedľajší účastník a odporca nemôžu byť sankcionovaná nepriznaním náhrady trov len preto, že ich právny zástupca
zabezpečoval ich zastúpenie v konaní lege artis a dôsledne hájil záujmy svojich klientov. Poukázal na nutnosť zúčastňovať sa osobne na pojednávaniach aj v takejto z pohľadu navrhovateľa skutkovo a právne zdanlivo relatívne nenáročnej veci, nakoľko obdobné spoločnosti ako navrhovateľ majú tendenciu iniciatívne mimo súdneho konania manipulovať žalovaných dlžníkov a v súdnom konaní zastierať relevantné skutočnosti potrebné k objektívnemu posúdeniu veci a rozhodnutiu súdu.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo výroku, ktorým súd rozhodol o trovách odporcu podľa § 220 O.s.p. zmeniť a v zostávajúcej časti je potrebné rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť, pretože je vo výroku vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ v odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/, b/ O.s.p..
Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 až 135 O.s.p..
Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Navrhovateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z vykonaných listinných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa skutočnosti, či úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania obsahuje náležitosti upravené ust. § 4 ods. 2 Zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
Zároveň túto okolnosť považuje za nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..
Podľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Preskúmaním zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil obsah úverovej zmluvy, ktorú účastníci konania uzavreli dňa 18.05.2004, v dôsledku čoho vyvodil správny záver o tom, že predmetná zmluva neobsahuje žiadne úroky a poplatky, v dôsledku čoho v zmysle ust. § 4 ods. 5 cit. zákonného ustanovenia nemôže od odporcu ako spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Z predloženej úverovej zmluvy zo dňa 18.05.2004 jednoznačne vyplýva, že v nej nie sú uvedené žiadne úroky ani poplatky. Je tam uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú úverové zmluvné podmienky uvedené na rube listiny a samostatnom liste.
Vo všeobecnosti je možné akceptovať takýto postup veriteľa, keď úverové podmienky sú zahrnuté ako súčasť úverovej zmluvy, avšak musia byť koncipované spôsobom, ktorý nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že pre záver o tom, či boli dostatočne dojednané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak ako to je aj v danom prípade, vyžadované Zák. č. 258/2001 Z. z., nepostačuje poukaz na dobrovoľné uzavretie zmluvy a zmluvnú voľnosť.
Podľa viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj súdov Slovenskej republiky, prípadne iných členských štátov Európskej únie, je prípustné uplatnenie takých obchodných podmienok, podľa ktorých zmluvné strany si môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa budú vzájomne riadiť, pričom dohodnuté práva a povinnosti sú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, pričom nie je vylúčená aplikácia všeobecných či iných obchodných podmienok, na ktoré môže zmluva odkazovať. Uplatnenie obchodných podmienok však nie je neobmedzené, ale naopak právna úprava stanovuje zákonné limity. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nemôžu obsahovať dojednania, ktoré sú v rozpore s požiadavkami dobrej viery alebo znamenajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ďalej také, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy a pod..
Z technického hľadiska dochádza v praxi k prípadom, kedy zmluva činí svojou súčasťou všeobecné obchodné podmienky formou odkazu na ne. Ak sa však má ich záväznosť pre daný vzťah odvíjať od súhlasu zmluvných strán, musí k nemu pristúpiť oboznámenie sa s ich obsahom.
Pokiaľ ide o oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom týchto obchodných podmienok, tak opäť nemôže postačovať len samotné vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej zmluve o tom, že bol s podmienkami oboznámený. Účelom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa je snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy medzi zmluvnými stranami spotrebiteľských zmlúv tým, že budú právne vyrovnané ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi týmto stranami existujú. Nerovnosť východiskových pozícií bola preto korigovaná v pozitívnom práve z podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách alebo do podoby príkazu v pochybnostiach spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. V praxi sa to ďalej prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak sa jedná o formulárovú zmluvu má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú.
Zmluvná sloboda, na ktorú poukazuje navrhovateľ v odvolaní je fakticky pri určovaní, čo bude obsahom zmluvy a vo všeobecných podmienkach len zdanlivá, lebo obe listiny vo formulárovej podobe pripravuje dodávateľ a s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile dodávateľa a spotrebiteľa je zrejmé, že spotrebiteľ sa len ťažko môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných ustanovení. V prejednávanej veci je nepochybné, že úverové podmienky, ktoré podľa vyhlásenia účastníkov majú tvoriť súčasť úverovej zmluvy sú formulárového typu písané drobným typom ťažko čitateľného písma a najmä formulované nejednoznačných spôsobom, ktorým nemôže porozumieť bežný spotrebiteľ. Naviac ustanovenia úverových zmluvných podmienok obsahujú opäť len ďalší odkaz na sadzobník poplatkov, pričom nie je zrejmé, že so sadzobníkom poplatkov a odmien bol odporca oboznámený.
Záver súdu prvého stupňa o tom, že predmetné ustanovenia zmluvy nemožno považovať za konkrétne a určité uvedenie úrokov a poplatkov v zmluve, a teda za platné dojednanie ohľadne úrokov a poplatkov, treba považovať za správny.
V dôsledku toho nie je potom možné súdu prvého stupňa vyčítať ani jeho právne posúdenie, keď v zmysle ust. § 4 ods. 5 Zák. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy od spotrebiteľa nemôže veriteľ považovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý po vyhodnotení dôkazov a správnej aplikácii právnych predpisov vyvodil záver o tom, že návrh nie je dôvodný, pretože odporca úver, ktorý predstavoval 8.263,98 eur v celom rozsahu uhradil, keď zaplatil navrhovateľovi 9.049,32 eur, treba preto považovať za správny, v dôsledku čoho bol aj rozsudok okresného súdu potvrdený.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Za takúto inú vadu sa podľa súdnej praxe považuje totiž také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, pričom ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ v odvolaní neuvádzal o aké porušenie jeho procesných práv sa malo jednať, pričom zo spisu nevyplýva taký postup súdu prvého stupňa, ktorý by bolo možné hodnotiť za inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z správny považoval odvolací súd aj výrok súdu prvého stupňa o trovách spočívajúcich v odmene za právne zastúpenie vedľajšieho účastníka. Zo spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania oznámením zo dňa 26.08.2014 a vo veci sa písomne vyjadril podaním zo dňa 04.09.2014. Zo spisu taktiež vyplýva, že právny zástupca vedľajšieho účastníka sa zúčastnil pojednávania konaného dňa 23.10.2014, preto súd prvého stupňa správne priznal vedľajšiemu účastníkovi odmenu za právne úkony prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 04.09.2014 aj za zastupovanie na pojednávaní dňa 23.10.2014 (vo výške 50%, keďže v tom čase zastupoval už aj odporcu). Správne priznal vedľajšiemu účastníkovi aj režijný paušál k týmto trom úkonom právnej služby, polovicu cestovných náhrad, polovicu náhrady za straty času a 20% DPH.
Odvolací súd však zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o priznaných trovách odporcovi, ktorého zastupoval ten istý právny zástupca ako vedľajšieho účastníka v konaní, keď bol toho názoru, že odporcovi nepatrí náhrada trov konania za úkon právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia dňa 19.09.2014, nakoľko sa jedná o totožnú vec, kde právny zástupca bol nepochybne oboznámený s predmetom sporu, keďže v konaní zastupoval už vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V zostávajúcej časti výrok prvostupňového súdu o priznaných trovách odporcovi odvolací súd potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa priznal právnemu zástupcovi odporcu odmenu a náhradu hotových výdavkov len v jednej polovici (rovnako ako u vedľajšieho účastníka), keď rovnaký právny zástupca zastupoval oboch týchto klientov. Z uvedených dôvodov náhradu trov prvostupňového konania odporcovi znížil o sumu 101,25 eur za úkon: prevzatie a príprava zastúpenia dňa 19.09.2014 + režijný paušál 8,04 eur.
Pokiaľ sa jedná o navrhovateľom namietanú účelnosť právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, odvolací súd bol toho názoru, že úkony, ktoré vykonal právny zástupca vedľajšieho účastníka boli procesne nevyhnutné v záujme ďalšieho účelného bránenia práv odporcu v občianskom súdnom konaní. Odvolací súd sa stotožnil so stanoviskom vedľajšieho účastníka, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi by znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní. Pokiaľ je prípustné, aby samotný navrhovateľ bol právne zastúpený, môže aj vedľajší účastník na strane odporcu si zvoliť právneho zástupcu, ktorý má potom následne právo na náhradu trov konania, pokiaľ tu nie sú iné okolnosti brániace takémuto rozhodnutiu, pričom v prejednávanej veci žiadne takéto okolnosti zistené neboli. Pokiaľ ide o namietané zastúpenie tým istým zástupcom u vedľajšieho účastníka ako aj u odporcu, odvolací súd sa stotožňuje s názorom navrhovateľa, že za situácie, keď už v konaní vystupuje vedľajší účastník, ktorý bráni práva odporcu v konaní, nie je potrebné, aby sa odporca dal zastupovať tým istým právnym zástupcom, nakoľko jeho práva sú už dostatočne chránené. V danej veci však odvolací súd po zmene napadnutého výroku priznal právnemu zástupcovi týchto účastníkov odmenu v rozsahu, v akej by mu odmena patrila, aj keby zastupoval iba jedného z týchto účastníkov, keďže u každého z účastníkov mu bola odmena krátená o 50%.
V odvolacom konaní bol tak plne úspešný vedľajší účastník konania a aj odporca, ktorý bol neúspešný iba v nepatrnej časti, vedľajšiemu účastníkovi patrí teda podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a odporcovi podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 3 O.s.p. náhrada trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby: vyjadrenie k odvolaniu vo výške 101,25 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20% DPH v sume 21,86 eur, spolu 131,15 eur.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .