Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-2-2015.pdf
PDF · 142.1 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/2/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdelény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu SELIZE, s. r. o., so sídlom Štefánikova 775/3897, Bardejov právne zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo 1100305/1/498786/2014/5056 zo dňa 11. novembra 2014 na základe žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Preskúmavaným rozhodnutím č. 1100305/1/498786/2014/5056 zo dňa 11.11.2014 žalovaný na základe zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmení a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „Daňový poriadok“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9711401/5/2000122/2014 /4080/ Nem zo dňa 4.7.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2012 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 9 639,05 Eur potvrdil.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 04.07.2014 odvolal podaním zo dňa 22.07.2014, ktoré na základe výzvy správcu dane zo dňa 05.08.2014 doplnil podaním zo dňa 20.08.2014. V odvolaní žalobca namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a vec po právnej stránke nesprávne posúdil, čím z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pretože ignoroval svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti Valva, s.r.o, ktorý potvrdil dodanie tovaru na základe faktúr č. 0272012, č. 0282012, č. 0292012, č. 0302012 a č. 0312012. Tvrdil, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani s pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), pritom vznik daňovej povinnosti potvrdil konateľ odberateľa ako aj konateľ dodávateľa. Odberateľ ďalej odpredal tovar spoločnosti STELL ENERGO, s.r.o. Bardejov. Podľa správcu dane nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľného obchodu a to dodania stavebnej ocele, no neuviedol, aké ďalšie skutočnosti mal žalobca okrem tých, ktoré sú uvedené v zákone predložiť. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K tvrdeniu správcu dane, že pri deklarovanom zdaniteľnom obchode došlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty žalobca namietal, že spoločnosť Valva, s.r.o. uplatnila voči nemu na predmetných faktúrach daň. K porušeniu § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods.1 písm. a/ zákona o dani z
pridanej hodnoty namietal, že toto ustanovenie stanovuje jedinú podmienku pre uplatnenie odpočítania dane a to, aby mal faktúry od platiteľa vyhotovené podľa § 71. Táto skutočnosť bola pri daňovej kontrole preukázaná a správca dane neuviedol akými úvahami sa riadil pri konštatovaní, že došlo k porušeniu citovaného ustanovenia. Ďalej žalobca namietal, že správca dane tvrdí, že ani na základe opakovaného vyjadrenia žalobcu nebol zistený pôvod tovaru, jeho reálna existencia, teda ani reálne dodanie tovaru spoločnosťou Valva, s.r.o. pre žalobcu. Správca dane, však neuviedol na základe akých skutočnosti dospel k takému záveru i napriek tomu, že mu predložil doklady osvedčujúce, že pôvod tovaru je v spoločnosti Valva, s.r.o. Podľa žalobcu žiaden právny predpis neukladá odberateľovi, aby skúmal pôvod tovaru v reťazci od jeho výrobcu cez distributéra až po posledného dodávateľa. Ak konateľ žalobcu sa nevedel vyjadriť k pôvodu tovaru resp. od koho ho spoločnosť Valva, s. r.o. nadobudla, nie je to žiadnym dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru medzi uvedenými spoločnosťami nedošlo. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a 5 Sžf 22/2009 v ktorých súd v podobných veciach zaujal stanovisko, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 1/2011 výslovne uviedol, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty tvoria dôkazné bremeno žalobcu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno žalobcu a ani nemôže z týchto skutočnosti žalobca znášať dôkaznú núdzu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Electronics) a C-484/03 (Bond House), podľa ktorého nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.
Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Správca dane v danom prípade podľa žalobcu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že k nákupu tovaru na základe faktúr nedošlo, pritom reálnu existenciu tovaru preukazuje jeho odpredaj spoločnosti STEEL ENERGO, s.r.o., Bardejov. Poukázal na skutočnosť, že systém dane z pridanej hodnoty sa jednotne uplatňuje v rámci Európskej únie, preto je potrebné v tejto súvislosti poukázať na niektoré rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa podobných prípadov. Napríklad Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-285/11 konštatoval, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Podobne aj v rozsudku spojených veciach C-80/11 a C-42/11 sa uvádza, že nárok na odpočítanie dane môže byť zdaniteľnej osobe zamietnutý iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 citovaného rozsudku Kittel a Recolta Recycling (C-439/04 a C-440/04), podľa ktorého musí byť z ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočítanie dane vedel alebo vedieť mal, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Ďalej Súdny dvor EÚ v tomto rozsudku zdôraznil, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predtým tovarom a bola schopná ho dodať, splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Uviedol, že z týchto rozsudkov vyplýva, že správca dane nemôže bez akýchkoľvek dôkazov neuznať nárok na odpočítanie dane. Jeho pochybnosti o uskutočnených obchodných prípadoch musia byť podložené dôkazmi, pričom v prípade, že daňový subjekt disponuje dokladmi o uskutočnení týchto
obchodov, dôkazné bremeno na preukázanie opaku znáša správca dane. V danom prípade správca dane toto dôkazné bremeno neuniesol, lebo vo svojej podstate ho ani uniesť nemohol, pretože k obchodu deklarovanému faktúrami naozaj došlo.
Žalovaný konštatoval, že preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav: Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2012 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9711401/5/1977659/2013 zo dňa 17.05.2013. Kontrolou predložených dokladov správca dane zistil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období 3. štvrťrok 2012 uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 9 639,05 Eur z faktúr č. 0272012 zo dňa 04.07.2012, č. 0312012 zo dňa 03.07.2012, č. 0302012 zo dňa 13.07.2012, č. 0292012 zo dňa 09.07.2012, č. 0282012 zo dňa 06.07.2012 od spoločnosti Valva, s.r.o., Hlavná 58, Košice, za dodanie stavebnej ocele. Za účelom preverenia zdaniteľných obchodov a opodstatnenosti uplatnenia práva na odpočítanie dane, zaslal miestne príslušnému správcovi dane spoločnosti Valva, s.r.o. Daňovému úradu Košice dožiadanie zo dňa 25.06.2013. V odpovedi na dožiadanie zo dňa 25.11.2013 Daňový úrad Košice uviedol, že daňový subjekt aj napriek zaslaným viacerým výzvam sa na daňový úrad nedostavil a požadované doklady nepredložil. Daňové priznania podáva, no na výzvy správcu dane nereaguje, od 28.02.2012 konateľom tejto spoločnosti je A. S., U. X, C.. Pri ústnom pojednávaní dňa 12.08.2013 správca dane požiadal konateľa spoločnosti Valva, s.r.o. A. S. o predloženie dokladov spoločnosti za zdaňovacie obdobie roku 2012 a prvý štvrťrok 2013. Podľa vyjadrenia A. S. z dôvodu, že účtovník spoločnosti N. R. je odcestovaný, požadované doklady predloží 27.08.2013. V uvedený deň A. S. na daňový úrad neprišiel a požadované doklady nedoručil, preto správca dane výzvou zo dňa 11.09.2013 požiadal žalobcu, aby predložil dôkazy ktoré by potvrdili nákup stavebnej ocele od spoločnosti Valva, s.r.o. a aby sa vyjadril k priebehu deklarovaného zdaniteľného obchodu na základe vyššie uvedených faktúr. K výzve správcu dane žalobca zaslal písomné vyjadrenie zo dňa 20.09.2013, v ktorom uviedol, že nevie kde sídli dodávateľská spoločnosť, kde má podnikateľské priestory a kde má skladové priestory. Nevedel uviesť ani miesto nakladania tovaru, kto objednal prepravu, kto zaplatil za prepravu tovaru a kto uskutočnil prepravu. Dodacie listy za dodávateľa a odberateľa mal podpisovať pán S. alebo pán X.. Za účelom preverenia deklarovaného zdaniteľného obchodu správca dane vypočul ako svedka A. S. dňa 01.04.2014 v zariadení na výkon trestu v Sabinove, kde sa menovaný v tom čase nachádzal. O tejto skutočnosti upovedomil žalobcu písomným podaním zo dňa 25.03.2014. Žalobca sa výsluchu svedka nezúčastnil. A. S. uviedol, že v roku 2012 bol konateľom spoločnosti Valva, s.r.o., žalobcu pozná z obchodovania, pozná aj jej konateľa, ale nevedel uviesť akým spôsobom sa nakontaktovali, kde spoločnosť reálne sídli, kde má podnikateľské a skladové priestory. Obchodoval prevažne so stavebnou oceľou. Dodacie listy za spoločnosť Valva, s.r.o. podpisoval on a za žalobcu pán C.. Nevedel uviesť kde bol tovar nakladaný a vykladaný, kto zabezpečoval prepravu tovaru a spôsob jej úhrady, ani ďalšie konkrétne údaje. Uviedol, že nemôže predložiť žiadne doklady pokiaľ je vo výkone trestu. Z dôvodu, že ani po svedeckej výpovedi A. S. nebol zistený pôvod deklarovaného tovaru správca dane opakovane vyzval žalobcu na splnenie povinnosti predložením dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia v podaných daňových priznaniach za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2012, v ktorých uplatnil odpočítanie dane vo výške 18 600,16 Eur na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa Valva, s.r.o. a to písomnou výzvou zo dňa 04.04.2014. Na položené otázky konateľ žalobcu Q. C. odpovedal listom zo dňa 09.04.2014 rovnako ako pri odpovedi zo dňa 20.09.2013. Na výzvu správcu dane zo dňa 11.09.2013, pritom spresnil, že pán S. a pán X. sú konatelia spoločnosti STEEL ENERGO, s.r.o., ktorej dodával stavebnú oceľ a ktorí ju osobne prebrali v areáli Jas Bardejov. Pri ústnom pojednávaní dňa 05.05.2014 správca dane oboznámil žalobcu so zisteniami pri výkone daňovej kontroly a poukázal na rozpory vo výpovediach konateľov obidvoch spoločnosti na otázku akým spôsobom sa na seba kontaktovali. A. S. tvrdil, že pravdepodobne cez internet a Q. C. uviedol, že konateľa spoločnosti Valva, s.r.o. poznal už skôr. Rozdiel bol zistený aj vo vyjadreniach kto podpisoval dodacie listy. Q. C. uviedol, že dodacie listy podpisoval p. S. alebo p. X., pričom A. S. na rovnakú otázku uviedol, že dodacie listy podpisoval na bližšie nešpecifikovanom mieste on osobne a za odberateľa Q. C.. Podľa správcu dane ani na základe opakovaného vyjadrenia konateľa žalobcu nebol zistený pôvod tovaru, jeho reálna existencia a jeho reálne dodanie spoločnosťou Valva, s.r.o. Preto s poukázaním na vykonané právne úkony a z nich vyplývajúce zistenia dospel k záveru, že nebolo preukázané dodanie stavebnej ocele medzi uvedenými spoločnosťami. Tým došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty, neoprávneným uplatnením odpočítania dane žalobcom vo výške 9 639,05 Eur za dodanie stavebnej ocele spoločnosťou Valva, s.r.o., pretože nedošlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. O výsledku kontroly správca
dane vyhotovil protokol č. 9711401/5/1847991/2014 zo dňa 13.05.2014, ktorý s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 14.5.2014 doručil žalobcovi dňa 16.5.2014. Žalobca sa k výsledkom daňovej kontroly v stanovenej lehote nevyjadril, preto správca dane začal vyrubovacie konanie a rozhodnutím č. 9711401/5/2000122/2014/4080/Nem zo dňa 04.07.2014 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 9 639,05 Eur.
Citoval ustanovenia § 3 ods. 1 a 3, § 24 ods. 1, 2 a 4, § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku, § 19 ods. 1, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 pís. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty.
K námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane uviedol, že žalobca namietal, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav a vec po právnej stránke nedostatočne posúdil, čím došlo z jeho strany k porušeniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pretože ignoroval svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti Valva, s.r.o., ktorý potvrdil dodanie tovaru na základe predložených faktúr. Na túto námietku reagoval tým, že podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú v zákone o dani z pridanej hodnoty jednoznačne stanovené. Daňový subjekt, ktorý toto právo uplatňuje musí dodržanie zákonných podmienok bez akýchkoľvek pochybností preukázať. V danom prípade žalobca uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazoval iba faktúrami. Ďalšie dôkazy za tým účelom nepredložil ani na základe výziev správcu dane. Nevedel uviesť sídlo dodávateľa, jeho podnikateľské a skladové priestory, miesto nakladania tovaru a kto objednal, uskutočnil a zaplatil prepravu tovaru. Tieto dôležité skutočnosti nevedel preukázať ani dodávateľ. Zároveň z vyjadrenia žalobcu a jeho dodávateľa sa k priebehu zdaniteľného obchodu rozchádzali, preto správca dane podľa žalovaného oprávnene spochybnil skutočné dodanie tovaru a skonštatoval porušenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty.
K tvrdeniam žalobcu, že k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty nedošlo, pretože vznik daňovej povinnosti potvrdil konateľ odberateľa ako aj konateľ dodávateľa, pričom odberateľ tento tovar ďalej predal spoločnosti STEEL ENERGO, s.r.o., Bardejov žalovaný uviedol, že žalobca okrem faktúr nepredložil žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali skutočnú realizáciu deklarovaného zdaniteľného obchodu. Samotné faktúry, ktoré po formálnej stránke spĺňajú zákonom predpísané náležitosti nie sú automaticky dôkazom toho, že k dodaniu tovaru a vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty skutočne došlo. Vznik daňovej povinnosti je základnou podmienkou pre uplatnenie práva pre odpočítanie dane podala § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Tvrdenie dodávateľa bez toho, aby sa jeho tvrdenie dalo porovnať s údajmi v daňovom priznaní v prepojení na účtovné doklady a príslušnú evidenciu dane z pridanej hodnoty je na preukázanie vzniku daňovej povinnosti podľa žalovaného nedostatočné. Podobne i v prípade námietok žalobcu v súvislosti s porušením § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalobca argumentoval iba existenciou samotných faktúr od platiteľa dane z pridanej hodnoty vyhotovených podľa § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty. Uvedené kontrolné zistenia, na základe ktorých bola spochybnená reálna existencia a následné reálne dodanie tovaru spoločnosťou Valva, s.r.o., správca dane charakterizoval ako nedostatočné zistenie pôvodu tovaru. Relevantné doklady ohľadom existencie tovaru neboli predložené spoločnosťou Valva, s.r.o. ako dodávateľom, ale ani žalobcom ako odberateľom, preto poukazovanie na závery rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a 5 Sžf 22/2009 nemôže žalovaný akceptovať. V citovaných rozsudkoch najvyšší súd zaujal stanovisko v prípade, v ktorom správca dane zistil pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie u dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu. Predloženie ďalších dôkazov s poukázaním na povinnosti daňového subjektu vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku nemožno podľa žalovaného považovať za rozširovanie dôkazného bremena na preukázanie akýchkoľvek skutočností, resp. za vyvodenie dôkazného bremena daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.
K aplikácii rozsudkov Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, pretože vychádza z iného skutkového stavu. V danom prípade žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktorý sa na tento prípad nevzťahujú. Správca dane neposudzoval, či v reťazci dodávok sú niektoré transakcie zaťažené podvodom, ale na základe skutočností zistených pri daňovej kontrole konštatoval, že zo strany žalobcu nebolo dostatočne preukázané uskutočnenie zdaniteľného obchodu a to dodanie stavebnej ocele od spoločnosti Valva, s.r.o. Zároveň nebolo dostatočne preukázané, že na základe faktúr došlo v spoločnosti Valva, s.r.o. k vzniku daňovej povinnosti, preto správca dane oprávnene konštatoval, že pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty z
celkovej sumy 9 639,05 Eur došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty.
Na záver konštatoval, že na základe uvedených skutočností posúdil, že správca dane pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a namietal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný okrem iného uvádza skutočnosť, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia a ktorá nie je uvedená v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Touto podstatnou skutočnosťou je dátum spísania úradného záznamu o tom, že žalobca sa nevyjadril k protokolu v lehote určenej správcom dane. Tento úradný záznam správca dane vyhotovil dňa 16.06.2014. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený dňa 13.05.2014 protokol, ktorý bol žalobcovi spolu s výzvou zo dňa 14.05.2014 doručený dňa 16.05.2014. Citoval ustanovenie § 46 ods. 9 písm. a/, § 46 ods. 8, § 68 ods. 1 a § 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku na základe ktorých uviedol, že v tomto konkrétnom prípade bola daňová kontrola ukončená dňa 16.05.2014 a dňa 17.05.2014 začalo vyrubovacie konanie. Žalobca mal možnosť sa vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 15 dní t.j. do 06.06.2014. Túto svoju možnosť však nevyužil a k zisteniam uvedeným v protokole sa nevyjadril. Keďže lehota na vyjadrenie uplynula dňa 06.06.2014, bolo povinnosťou správcu dane v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku vydať rozhodnutie najneskôr do 21.06.2014. Správca dane túto zákonnú lehotu zmeškal a rozhodnutie vydal až dňa 04.07.2014. Zmeškaním lehoty na vydanie rozhodnutia sa v konaní správcu dane vyskytla vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia a preto je tu daný dôvod na postup súdu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. Správca dane nepostupoval vo vyrubovacom konaní v súlade so zákonom a zároveň ani žalovaný pri preskúmaní rozhodnutia správcu dane v odvolacom konaní nekonal v súlade s ustanovením § 74 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku, podľa ktorého ak vyjdú pri preskúmaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne. Toto zákonné ustanovenie ukladá povinnosť žalovanému pri preskúmaní odvolaniami napadnutých rozhodnutí správcov dane zisťovať všetky okolnosti, ktoré sú zjavné z daňového spisu a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Žalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil, pretože z daňového spisu je zrejmé a sám žalovaný to v odôvodnení napadnutého rozhodnutia potvrdzuje, keď uvádza, „že o výsledku kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 9711401/5/1847991/2014 zo dňa 13.05.2014, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 9711401/5/1879412/2014 zo dňa 14.05.2014 doručil kontrolovanému subjektu dňa 16.05.2014. Daňový subjekt sa k výsledkom daňovej kontroly v stanovenej lehote nevyjadril (úradný záznam č. 9711401/5/2805440/2014 zo dňa 16.06.2014), preto správca dane začal vyrubovacie konanie a rozhodnutím zo dňa 04.07.2014 vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 9 639,05 Eur.“ Žalovanému boli teda veľmi dobre známe dátumy doručenia protokolu spolu s výzvou ako aj dátum vyhotovenia úradného záznamu a preto bolo jeho povinnosťou v odvolacom konaní skúmať, či správca dane vydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj keby plynutie 15 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia malo začať odo dňa vyhotovenia úradného záznamu t.j. od 16.06.2014 aj tak by správca dane mal povinnosť vydať rozhodnutie do 02.07.2014. Žalovaný nevenoval pozornosť uplynutiu zákonom stanovenej lehoty na vydanie rozhodnutia, aj keď o tejto skutočnosti mal vedomosť, tým konal v rozpore s citovaným ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nadobudol dojem, že žalovanému ako štátnemu orgánu v danom prípade nejde o zaujatie objektívneho stanoviska k problematike dĺžky vyrubovacieho konania a aplikácii príslušného právneho predpisu. Postup žalovaného, ktorý zakrýva nedostatky zákonnosti v postupe správcu dane je v príkrom rozpore so základnou zásadou uvedenou v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to zásadou právneho štátu. Zdôraznil, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Správca dane nepostupoval vo vyrubovacom konaní v súlade so zákonom a žalovaný túto nezákonnosť pri preskúmaní jeho rozhodnutia nebral do úvahy.
Ďalej namietal zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia žalovaného uvedené v odôvodení napadnutého rozhodnutia na str. 6 posledný odsek, kde žalovaný uvádza, že v danom prípade žalobca uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazoval iba faktúrami. Z daňového spisu podľa názoru žalobcu je zrejmé, že dodanie tovaru na základe predmetných faktúr bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou konateľa dodávateľa. Svedecká výpoveď je podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku dôkazom, ktorý správca dane
nemôže ignorovať. V danom prípade z výpovede svedka A. S. vyplýva skutočnosť, ktorú ako svedok potvrdil, že spoločnosť Valva, s.r.o., ktorej bol konateľom dodala žalobcovi predmetný tovar.
Poukázal na tvrdenie správcu dane v odôvodnení jeho rozhodnutia, kde uvádzal, že rozdiel bol zistený aj v tvrdení p. C., ktorý na otázku kto podpisoval dodacie listy za dodávateľa a kto za odberateľa uviedol, že to bol p. S. alebo p. X., pričom p. S. na rovnakú otázku odpovedal, že dodacie listy podpisoval na bližšie nešpecifikovanom mieste on osobne a za odberateľa p. C.. Táto konštatácia správcu dane preukazuje, že správca dane „poplietol jablká s hruškami“, pretože je všeobecne známe, že na nesprávne položenú otázku nemôže existovať správna odpoveď. Otázky kladené svedkom, resp. daňovým subjektom pri výkone daňovej kontroly musia byť správcom dane koncipované tak, aby bolo adresátovi otázky jasné, na akú skutočnosť sa ho správca dane pýta. Ak správca dane položil otázku A. S., že kto podpisoval dodacie listy za dodávateľa a odberateľa, tak svedok odpovedal tak, ako položenej otázke rozumel t.j., že dodávateľom bol on osobne a odberateľom bol Q. C. konateľ žalobcu. Na tú istú otázku odpovedali tak svedok A. S. ako aj konateľ žalobcu Q. C. presne tak, ako jej porozumeli. S. A. S. bol dodávateľom spoločnosti Valva, s.r.o., ktorej bol konateľom a odberateľom bol žalobca, ktorého konateľom bol Q. C.. S. Q. C. bol dodávateľom žalobca a odberateľom spoločnosť STEEL ENERGO, s.r.o. v mene ktorej konali p. S. a p. X.. Správca dane pre tieto pre neho rozdielne výpovede nevyhodnotil a ďalej neskúmal prečo vyššie uvedené osoby vypovedali rozdielne, či správne pochopili význam položených otázok, z ktorých použil všeobecné pojmy dodávateľ a odberateľ. Tým konal v rozpore s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku podľa ktorého správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Túto skutočnosť žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ignoroval.
Ďalej namietal, že povinnosťou žalovaného bolo aj zaujať stanovisko k jeho argumentácii uvedenej v odvolaní zo dňa 20.08.2014 v súvislosti s aplikáciou rozsudkov Súdneho dvora na daný prípad. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že rozsudky Súdneho dvora majú priamy účinok, čo znamená že k ich aplikácii dochádza bez pomoci vnútroštátneho predpisu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že z citovaných rozsudkov Súdneho dvora vyplýva všeobecný záver, že od osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie dane nemožno všeobecne požadovať preukázanie, či jeho dodávateľ disponoval predmetným tovarom, odkiaľ ho nakúpil, či splnil svoje povinnosti podať daňové priznanie k DPH a daň aj zaplatil. Žalovaný na túto skutočnosť reagoval tým, že uviedol, že v danom prípade žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré sa na tento prípad nevzťahujú. Žalobca taktiež tvrdí, že sa na daný prípad nevzťahujú, pretože sa týkajú iných účastníkov z iných členských štátov EÚ, avšak zdôraznil, že Súdny dvor vo svojej judikatúre osobitne potvrdil aj povinnosť aplikácie všeobecných komunitárnych právnych zásad, ako prameňov komunitárneho práva vnútroštátnymi orgánmi aplikácie práva najmä súdnymi orgánmi a všetkými orgánmi verejnej moci a preto bolo povinnosťou žalovaného aplikovať citované rozsudky na konkrétny prípad. V prípade, že ich aplikovať nechcel, bolo jeho povinnosťou sa s argumentáciou judikatúry Súdneho dvora náležitým spôsobom vysporiadať. Podľa jeho názoru žalovaný konal v rozpore s rozhodnutím č. R 75/1998 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého sa na daňové konanie neviaže zásada koncentrácie konania, a ak sa odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní nevysporiada so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní je to dôvod aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.
K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 30.03.2015, ktorý námietky žalobcu uvedené v žalobe odôvodnil tým, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, že rozhodnutie správcu dane bolo vydané oneskorene v rozpore s § 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku, daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2012 bola u žalobcu podľa § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku ukončená dňa 16.05.2014 doručením protokolu č. 9711401/5/184799/2014 zo dňa 13.05.2014. Na základe výzvy zo dňa 14.05.2014 sa žalobca mal v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku vyjadriť k výsledkom daňovej kontroly najneskôr 15 pracovných dní odo dňa jej doručenia. Táto lehota uplynula dňa 06.06.2014. Žalobca, však toto svoje právo nevyužil, preto bol správca dane povinný podľa § 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku vydať rozhodnutie v danej veci najneskôr dňa 23.06.2014. Správca dane vydal rozhodnutie dňa 04.07.2014, čím podľa jeho názoru došlo zo strany správcu dane k nedodržaniu poriadkovej lehoty, ktorá nemá za následok zrušenie, či zmenu napadnutého rozhodnutia. Pri odvolaní žalobca správcom dane oneskorené vydanie rozhodnutia nenamietal, preto sa žalovaný k nemu ani nevyjadroval. Neakceptuje námietku žalobcu, že ignoroval svedeckú výpoveď ako jeden z dôkazných prostriedkov podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, pretože v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa zaoberal svedeckou výpoveďou konateľa, dodávateľa i odberateľa a poukázal pri tom na niektorých rozporuplné vyjadrenia. K námietkam žalobcu k nedostatočnému zaujatiu stanoviska k jeho argumentácii v súvislosti s aplikáciou rozsudkov Súdneho dvora EÚ uviedol, že každé rozhodnutie súdov je právne záväzne predovšetkým pre účastníkov súdneho konania. V odôvodnených prípadoch je možné aplikovať ich závery na podobné prípady. V danom prípade žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nevidel príčinnú súvislosť so závermi rozsudkov, ktorými žalobca argumentoval v takej miere, aby mohli ovplyvniť závery prijaté daňovými orgánmi. Na základe procesných a skutkových okolností uvedených v rozhodnutí správcu dane i v napadnutom rozhodnutí považuje všetky námietky za nedôvodné a v ničom neovplyvňujúce ich zákonnosť.
Podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1,2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a konanie ktorému predchádzalo, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie 3. Štvrťrok 2012 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 9 639,05 Eur.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. a 4. štvrťrok 2012, na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9711401/5/1977659/2013 zo dňa 17.05.2013. Pri daňovej kontrole zistil, že si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 9 639,05 Eur, na základe faktúr vystavených dodávateľom Valva, s.r.o., Hlavná 58, Košice za nákup tovaru - dodávka stavebnej ocele (faktúry č. 0272012 zo dňa 4.7.2012, č. 0312012 zo dňa 3.7.2012, č. 0302012 zo dňa 13.7.2012, č. 0292012 zo dňa 9.7.2012, č. 0282012 zo dňa 6.7.2012).
O výsledku kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 9711401/5/1847991/2014 zo dňa 13.05.2014. Protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil žalobcovi dňa 16.05.2014. Žalobca sa k výsledkom kontroly v stanovenej lehote nevyjadril, preto správca dane začal vyrubovacie konanie a rozhodnutím č. 9711401/5/2000122/2014/4080/Nem zo dňa 14.07.2014 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 9 639,05 Eur.
Žalobca v žalobe namietal, že správca dane bol podľa § 68 ods. 2 písm. c/ Daňového poriadku povinný vydať rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu ak sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve. Táto lehota uplynula dňa 21.6.2014, pričom správca dane rozhodnutie vydal až dňa 4.7.2014. Zmeškanie lehoty na vydanie rozhodnutia považuje žalobca za vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Namietal, že žalovaný si taktiež nesplnil svoju povinnosť odvolacieho orgánu a pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane nezisťoval, všetky okolnosti, ktoré sú zjavné z daňového spisu
a ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia t. j. neskúmal, či správca dane vydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, tak ako je uvedené aj vyššie, že správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly dňa 13.05.2014, ktorý spolu s výzvou adresovanou žalobcovi, aby sa vyjadril k výsledkom daňovej kontroly najneskôr 15 pracovných dní odo dňa jej doručenia, doručil žalobcovi dňa 16.05.2014.
Vyrubovacie konanie začalo dňa 17.5.2014, t. j. nasledujúci deň po dni doručenia protokolu podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku.
Podľa § 68 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 ak a/ sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam k protokole b/ daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole c/ sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vo výzve doručovanej spolu s protokolom žalobcovi zo dňa 14.05.2014 určil lehotu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Výzvu si žalobca prevzal dňa 16.05.2014 z čoho vyplýva, že písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly mal žalobca predložiť najneskôr do 06.06.2014(nie do 05.06.2014, ako to uvádza správca dane v úradnom zázname zo dňa 16.06.2014). Správca dane o skutočnosti, že sa žalobca nevyjadril k protokolu v určenej lehote, spísal úradný záznam č. 9711401/5/2805440/2014 zo dňa 16.06.2014. Správca dane bol podľa § 68 ods. 2 Daňového poriadku povinný vydať rozhodnutie do 23.06.2014. Uvedenú lehotu však nedodržal a vo veci rozhodol až rozhodnutím zo dňa 04.07.2014. Námietka žalobcu, že správca dane nevydal v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie bola teda dôvodná. Súd sa však nestotožňuje s názorom žalobcu že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia je takou vadou, ktorá ma vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Lehota určená v § 68 ods. 2 Daňového poriadku je lehotou procesnou, teda nejedná sa o takú nezákonnosť na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Žalobca v žalobe ani nepreukázal, aké jeho subjektívne práva mali byť takým namietavým postupom správcu dane porušené.
Žalobca ďalšou žalobnou námietkou namietal, že správca dane ignoroval svedeckú výpoveď konateľa spoločnosti Valva, s.r.o.. A. S., na ktoré bol podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako jeden z dôkazov povinný prihliadať.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými záväznými predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že v daňovom konaní bol vypočutý ako svedok A. S., konateľ spoločnosti Valva, s.r.o. dňa 01.04.2014, o čom bola spísaná zápisnica č. 9711401/5951517/2014/Pot. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane nesporne vyplýva, že výsluch svedka A. S. ako dôkaz daňové orgány použili a vyhodnotili. Správca dane konštatoval, že z vyjadrenia konateľa spoločnosti Valva, s.r.o. nebol preukázaný pôvod deklarovaného dodania tovaru, pretože nevedel od koho tovar (stavebnú oceľ) nakupoval, kto uskutočnil jej prepravu, odkiaľ bol tovar prepravovaný, kto uhrádzal náklady na prepravu a nepredložil ani doklady preukazujúce túto obchodnú transakciu. Námietka žalobcu je preto neopodstatnená. Ak daňové orgány v konaní vyjadrenie svedka, ktorý potvrdil, že so žalobcom obchodoval v roku 2012 so stavebnou oceľou nepovažovali za dôkaz na
preukázanie pôvodu deklarovaného dodania tovaru, nemožno konštatovať, že tento dôkaz ignorovali tak ako to namietal žalobca.
Žalobca ďalej namietal, že správca dane „ignoroval“ ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku pri dokazovaní v rámci ktorého kládol rovnaké otázky svedkom Q. C. a A. S., t. j. otázku: Kto podpisoval dodacie listy za dodávateľa a kto za odberateľa, pričom rozdielne výpovede na túto otázku nevyhodnotil a neskúmal dôvod rozdielnych výpovedí svedkov a či správne pochopili význam položených otázok.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 1.4.2014 kedy bol vypočutý ako svedok A. S. nesporne vyplýva, že správca dane položil svedkovi otázku akým spôsobom sa nakontaktoval na žalobcu ako jeho odberateľa, taktiež bola mu položená otázka aby uviedol akým spôsobom komunikoval s odberateľom, načo svedok odpovedal, že za spoločnosť Valva, s.r.o. komunikoval osobne, písomne alebo telefonicky priamo s konateľom p. C. a na otázku kto a kde podpisoval dodacie listy za dodávateľa a odberateľa odpovedal, že miesto nevie uviesť a dodacie listy podpisoval on ako konateľ a za SELIZE, s.r.o. - žalobcu podpisoval p. C.. Rovnako na kladené otázky správcu dane vo výzve zo dňa 11. 09.2013 odpovedal konateľ žalobcu listom zo dňa 20.09.2013, v ktorom na otázku akým spôsobom sa nakontaktoval na spoločnosť Valva, s.r.o., teda na jeho dodávateľa tovaru odpovedal prostredníctvom jeho konateľa a na otázku kto za dodávateľa komunikoval a akým spôsobom s odberateľom konateľ žalobcu odpovedal, že za odberateľa konateľ Q. C. a za dodávateľa A. S.. Na otázku kto a kde podpisoval dodacie listy za dodávateľa a odberateľa odpovedal bol to p. S. alebo p. X.. Z uvedených výpovedí je zrejmé, že tak ako A. S. tak aj konateľ žalobcu Q. C. identifikovali v odpovediach kto bol dodávateľom a kto odberateľom, preto nie je možné z toho vyvodiť, že na otázku kto za dodávateľa a odberateľa podpisoval dodacie listy im nebolo zrejmé kto bol identifikovaný v otázke ako dodávateľ a ako odberateľ. Námietky žalobcu sú preto v tomto smere nedôvodné.
Žalobca namietal, že žalovaný si nesplnil povinnosť zaujať stanovisko k jeho argumentáciám uvedeným v odvolaní zo dňa 20.8.2014, v súvislosti s aplikáciou rozsudkov Súdneho dvora EÚ na daný prípad. Aj túto námietku považuje súd za nedôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nesporné, že s aplikáciou rozsudkov Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyrovnal a to tým, že závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a 5 Sžf 22/2009 nemôže akceptovať z dôvodu, že relevantné doklady ohľadom existencie tovaru neboli predložené spoločnosťou Valva, s.r.o. ako dodávateľom, ale ani žalobcom ako odberateľom. V citovaných rozsudkoch Najvyšší súd SR zaujal stanovisko v prípade, v ktorom správca dane zistil pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie u dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu. K aplikácii rozsudkov Súdneho dvora EÚ uviedol, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, pretože vychádza z iného skutkového stavu. V danom prípade žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré sa na tento prípad nevzťahujú. Správca dane neposudzoval, či v reťazci dodávok sú niektoré transakcie zaťažené podvodom, ale na základe skutočností zistených pri daňovej kontrole konštatoval, že zo strany žalobcu nebolo dostatočne preukázané uskutočnenie zdaniteľného obchodu a to dodanie stavebnej ocele od spoločnosti Valva, s.r.o. Zároveň nebolo dostatočne preukázané, že na základe faktúr došlo v spoločnosti Valva, s.r.o. k vzniku daňovej povinnosti.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o dane z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok, preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51ods. 1
písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani po vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu, ani za dobromyseľnosti platiteľa. Platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje je povinný preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil teda, že zdaniteľné obchody na základe, ktorých došlo k dodaniu tovaru alebo služby boli uskutočnené. Dôkazné bremeno je tak v tomto prípade na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie do vtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahy, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočností a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré má správca dane v priebehu konania k dispozícii (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžf 18/2011 zo dňa 7.9.2011).
Samotná existencia a zaúčtovanie faktúr nie je relevantným dôkazom, že k dodaniu tovaru skutočne došlo tak, ako to deklaruje žalobca a nezakladá automaticky možnosť uplatnenia práva na odpočítanie dane z deklarovaného zdaniteľného obchodu. Správca dane pri nepriznaní práva na odpočítanie dane, pritom nevychádzal len z predložených faktúr, ale vykonal aj dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu údajov o tom, či a ako žalobca prijal fakturovaný tovar a či údaje uvedené vo faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. V danom prípade preverovaním správcu dane nebol zistený pôvod tovaru, jeho reálna existencia a jeho reálne dodanie spoločnosťou Valva, s.r.o. pre žalobcu a teda nebolo preukázané skutočné dodanie stavebnej ocele medzi uvedenými spoločnosťami. Ak teda správca dane konštatoval, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty rozhodol v súlade so zákonom a na základe zisteného skutkového stavu.
Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. podľa ktorého právo na náhradu trov konania má iba úspešný žalobca. Žalobca v predmetnom konaní bol neúspešný a žalovaný aj pri úspechu v konaní nemá zo zákona právo na náhradu trov konania. Preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.