Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_5CoP-3-2016.pdf
PDF · 109.1 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoP/3/2016
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti C. S., nar. XX.XX.XXXX a O. S., nar. XX.XX.XXXX, obe štátna príslušnosť Francúzskej republiky a Slovenskej republiky, toho času bytom u matky, v konaní zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, deti rodičov: matky W. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - K. I., E. XXX/XX, v konaní zastúpenej JUDr. Michalom Luprichom, bytom Nitra, Turistická č. 22 a otca I. A. M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. republika, XXXXX M., XXXX rue de la I. de T., v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so sídlom Trenčín, Brnianska 1K, o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia a o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, na odvolanie otca maloletých detí proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 1P/34/2015-213 zo dňa 09. septembra 2015, v senáte jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo výrokoch I. a II. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci maloletých detí C. S., nar. XX.XX.XXXX a O. S., nar. XX.XX.XXXX o návrhu otca maloletých detí na nariadenie výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine /výrok I./ a konanie vo veci maloletých detí C. S., nar. XX.XX.XXXX a O. S., nar. XX.XX.XXXX o návrhu otca maloletých detí na nariadenie výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine zastavil /výrok II./, vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci maloletých detí C. S., nar. XX.XX.XXXX a O. S., nar. XX.XX.XXXX o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom /výrok III./ a konanie vo veci maloletých detí C. S., nar. XX.XX.XXXX a O. S., nar. XX.XX.XXXX o návrhu matky maloletých detí na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom zastavil /výrok IV./, štátu náhrada trov konania nepriznal /výrok V./ a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania /výrok VI./. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že dňa 12.03.2015 mu bol doručený návrh otca maloletých detí na nariadenie výchovného opatrenia v zmysle § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine. V návrhu otec uviedol, že s matkou maloletých nikdy neboli manželia, ale maloleté deti pochádzajú z ich vzťahu a obe sa narodili vo Francúzsku. Matka maloletých mu bráni v osobnom styku s deťmi a robí všetko pre to, aby maloleté na neho zabudli, pričom maloleté deti sa na základe manipulácie matkou s ním odmietajú čo i len rozprávať. Ďalej uviedol, že v súčasnosti nemá možnosť sa s deťmi stretnúť a má za to, že deti potrebujú odbornú pomoc, ktorej účelom je odbúranie neodôvodneného strachu, ktorý deti pociťujú pred stretnutím s ním, pričom tento strach v nich, podľa jeho názoru, živí matka maloletých. Navrhol preto, aby súd nariadil výchovné opatrenie v zmysle § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, pričom by súd uložil matke povinnosť zabezpečiť účasť maloletých detí na psychologických konzultáciách, ktorých účelom je odbúranie strachu detí z otca. On sám je ochotný a pripravený takýchto konzultácií sa zúčastniť za prítomnosti tlmočníka. Dňa 15.05.2015 bolo súdu doručené vyjadrenie matky maloletých k návrhu otca, v ktorom matka uviedla, že návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia v zmysle § 37 ods. 2 písm. b) Zákona o rodine nepovažuje za dôvodný
a navrhla ho zamietnuť. Zároveň týmto podaním žiadala upraviť výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, pričom maloleté deti žiadala zveriť do svojej osobnej starostlivosti, otca zaviazať prispievať na ich výživu sumou 500 eur mesačne na každé dieťa a upraviť styk otca s maloletými po dohode s matkou. Pred meritórnym posúdením uvedených návrhov otca a matky maloletých detí súd podľa § 103, § 104 ods. 1 O.s.p. najskôr riešil otázku, či má právomoc konať o predmetných návrhoch otca i matky maloletých detí. Tu vec posúdil podľa bodu 12 a čl. 1, 2, 8, 10, 12, 17 a 20 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (Brusel II), /ďalej len "Nariadenie Brusel II bis"/ a uviedol, že pri určení právomoci vychádzal z článku 8 ako generálnej klauzuly pre určovanie právomoci vo veciach výkonu rodičovských práv a povinností. Zároveň však musel dôsledne skúmať, či nie je daný niektorý z dôvodov pre uplatnenie doplnkového pravidla určenia právomoci. Vo vzťahu k určeniu právomoci súdu v zmysle článku 8 Nariadenia Brusel II bis /teda určenie právomoci z hľadiska obvyklého pobytu/, zastáva súd názor, že miestom /krajinou/ obvyklého pobytu maloletých detí S. je aj v súčasnosti Francúzsko, kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.06.2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že maloleté sú už od 27.06.2010 až do súčasnosti na Slovensku, nakoľko krajinu obvyklého pobytu opustili so svojou matkou, pričom súhlas na trvalé vysťahovanie a zmenu obvyklého pobytu nemali aj od svojho otca, pričom na Slovensku sa aj vedie konanie o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu /na Okresnom súde Bratislava I/. V tomto konaní sa Okresný súd Bratislava I vo svojom rozhodnutí zo dňa 15.03.2013 č.k. 1P/123/2011-669 náležite vysporiadal s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí, kde jednoznačne konštatoval, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Francúzsko a s jeho závermi sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č.k. 11CoP/267/2013-760 z 13.08.2013. Na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23.05.2014 bolo síce vyššie zmienené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie pre porušenie základného práva matky maloletých ako aj maloletých detí na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na základe tohto rozhodnutia a následne krajský súd zrušil vyššie zmienené rozhodnutie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak v čase rozhodovania tunajšieho súdu stále platí, že obvyklý pobyt maloletých detí je vo Francúzsku a ani ústavný súd nespochybnil závery tak okresného ako aj krajského súdu o určení obvyklého pobytu maloletých detí. Za tejto situácie mal potom súd za to, že v zmysle článku 8 Nariadenia Brusel II bis má právomoc rozhodovať vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletým deťom Francúzsko /francúzske súdy/. Súd ďalej skúmal, či nie je možné jeho právomoc vyvodiť z článku 10 Nariadenia Brusel II bis. Pri skúmaní, či nie je právomoc súdu založená niektorou z podmienok, uvedených v tomto článku nariadenia, dospel súd k záveru, že jeho právomoc nie je možné založiť v zmysle tohto článku. Otec maloletých detí sa až do súčasnosti nezmieril s tým, že maloleté deti bez jeho súhlasu opustili Francúzsko /krajinu svojho obvyklého pobytu/ a v lehote jedného roka podal na slovenskom súde /Okresný súd Bratislava I/ návrh na nariadenie návratu maloletých detí na územie krajiny ich obvyklého pobytu Francúzska /návrh bol podaný dňa 27.06.2011/. Otec maloletých odvodzoval právomoc slovenského súdu, avšak len vo vzťahu k jeho návrhu na nariadenie výchovného opatrenia v zmysle § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, tiež z článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis podľa ktorého v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. V tejto súvislosti otec tvrdil, že pokiaľ ide o právomoc slovenského súdu nariadiť výchovné opatrenie, ktorého cieľom je obnovenie styku otca s maloletými deťmi, tak na rozdiel od konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v otázke výchovného opatrenia je daná právomoc slovenského súdu práve na základe vyššie citovaného článku, pričom má za to, že navrhované výchovné opatrenie možno považovať za druh ochranného opatrenia, ktoré má na mysli čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis. Súd sa nestotožnil s názorom otca maloletých, že ním navrhované výchovné opatrenie možno považovať za druh ochranného opatrenia, ktoré má na mysli čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis. Keď zákonodarca upravoval v článku 20 inštitút ochranného opatrenia spolu s predbežným opatrením, podľa názoru súdu mal na mysli inštitút slúžiaci na krátkodobú a predbežnú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na bod 16. Nariadenia Brusel II bis podľa ktorého toto nariadenie nemá brániť súdom členského štátu, aby v naliehavých prípadoch prijímali predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, ktoré sa týkajú osôb alebo majetku nachádzajúcich sa v danom štáte. Tu opätovne súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade ochranného opatrenia uvedeného v Nariadení Brusel II bis by malo ísť len o predbežnú a krátkodobú
úpravu. Inštitút výchovných opatrení uvedených v ustanovení § 37 ods. 2 Zákona o rodine na rozdiel od vyššie uvedeného takýmto inštitútom nie je. Aj keď nemožno spochybniť naliehavosť záujmu otca na vytvorení si vzťahu so svojimi deťmi, v danom prípade však uloženie tohto výchovného opatrenia by nemalo povahu predbežnú a krátkodobú, ale išlo by o rozhodnutie vo veci samej, ktoré môže trvať aj pomerne dlhý čas. Nakoľko zákonodarca v článku 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis použil termín predbežné opatrenie vrátane ochranného opatrenia má súd za to, že týmto spôsobom riešil rozdielnosť úprav v jednotlivých členských štátov /z hľadiska pomenovania inštitútov/, pričom v našom právnom poriadku inštitút predbežného opatrenia upravený máme a jednotlivé výchovné opatrenia uvedené v § 37 ods. 2 Zákona o rodine takýmito nie sú. Za týchto okolností bolo možné založiť právomoc slovenských súdov na prejednanie návrhov účastníkov len Dohodou účastníkov o súdnej právomoci v zmysle článku 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II bis. Zo znenia tohto článku vyplýva, že tam uvedené podmienky založenia právomoci súdu dohodou účastníkov musia byť splnené kumulatívne. Súd preto dal možnosť účastníkom konania, aby sa poradili o tejto možnosti. Po tom, ako sa jednotliví účastníci poradili, právny zástupca otca maloletých uviedol, že trvajú na podanom návrhu, čo sa týka nariadenia výchovného opatrenia, súhlasia s prejednaním, keď majú za to, že tunajší súd má právomoc na prejednanie veci, s poukazom na článok 20 Nariadenia Brusel II bis. Čo sa týka úpravy rodičovských práv a povinností trvajú na tom, že tunajší súd nemá právomoc na prejednanie tohto návrhu a súhlas na prejednanie nedávajú. Zástupca matky maloletých detí uviedol, že súhlasia s tým, aby tunajší súd prejednal tak návrh otca na uloženie výchovného opatrenia ako aj návrh matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností. Kolízny opatrovník uviedol, že súhlasí s prejednaním veci tunajším súdom, najmä z dôvodu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a určenie výživného pre maloleté deti. Vo vzťahu k výchovnému opatreniu uviedol, že účel, ktorý má dosiahnuť, je najmä v možnostiach rodičov a v ich záujme, aby sa na tomto dohodli. Keďže v danom prípade nedošlo k dohode účastníkov ohľadne právomoci slovenského súdu prejednať tak návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia ako aj návrh matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností /všetci účastníci zaujali súhlasné stanovisko len k prejednaniu návrhu otca, nedošlo však ku konsenzu ohľadne návrhu matky/, pričom súd má za to, že dohoda sa musí vzťahovať na oba návrhy súčasne a pokiaľ k dohode nedošlo ohľadne oboch návrhov, nie je založená právomoc slovenských súdov ani na prejednanie návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že v oboch prípadoch, tak ohľadne návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia, ako ani ohľadne návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, nemá slovenský súd právomoc konať, nakoľko obvyklý pobyt maloletých detí je naďalej vo Francúzsku a nie je daná žiadna výnimka, aby konal súd v Slovenskej republike. Právomoc francúzskeho súdu je daná článkom 8 Nariadenie Brusel II bis. Výnimky, kedy by právomoc slovenského súdu konať bola daná, nenastali, a preto musel súd vyhlásiť, že nemá právomoc konať v danej veci. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ako aj zákonné ustanovenia a Nariadenie Brusel II bis, súd vyhlasil, že nemá právomoc konať v danej veci o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia a o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností podľa článku 17 Nariadenia Brusel II bis a zároveň zastavuje konanie vo veci samej podľa § 103, § 104 ods. 1 O.s.p.. O trovách konania účastníkov súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a o trovách konania štátu podľa § 148 ods. 1 prvá veta O.s.p..
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa do výrok I. a II. podal včas odvolanie otec maloletých detí. Poukázal na čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa /vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/1991 Zb./, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Súdy teda majú povinnosť konať a rozhodovať v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. V predmetnej veci je podľa otca nesporné, že maloleté deti sú pod silným psychickým tlakom v súvislosti so súdnym konaním o ich návrat do Francúzska. Okrem toho matka maloleté deti využíva v súdnych sporoch proti nemu, snaží sa ich získať na svoju stranu a cieľavedome ich proti nemu ovplyvňuje. Je neodškriepiteľným faktom, že deti za tejto situácie psychicky trpia. Pokiaľ sa súd výlučne z procesných dôvodov odmietol zaoberať návrhom otca na nariadenie výchovného opatrenia, ktoré by mohlo viesť k zlepšeniu psychického stavu maloletých detí, neriadil sa dôsledne uvedeným čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a nedbal na najlepší záujem maloletých detí. Otec sa stotožňuje s tým, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Francúzsko, avšak poukazuje na to, že matka proti takémuto záveru brojí a v súčasnosti neexistuje žiadne právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré by krajinu obvyklého pobytu maloletých detí ustálilo. Za tejto situácie mal súd prvého stupňa zvoliť taký procesný postup, ktorý bude v najlepšom záujme maloletých detí a nie konanie zastaviť. Okrem tho súd prvého stupňa podľa navrhovateľa pochybil pri výklade čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II. bis. Vzhľadom na psychický stav maloletých detí, ktoré
trpia, musia byť pod pravidelným dohľadom psychológa a psychiatra a sú im v pomerne nízkom veku predpisované psychofarmaká, je potreba riešenia situácie viac ako naliehavá. Neriešenie psychických problémov maloletých detí môže mať trvalé následky a traumu do ďalšieho života. Ak za tohto stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhované výchovné opatrenie nemožno podradiť pod pojem ochranné opatrenie použité v čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis, tak ide o neprípustný formalizmus. Treba pritom prihliadnuť aj na to, že toto nariadenie ako právny predpis platný vo všetkých členských štátoch EÚ obsahuje všeobecnú terminológiu a nemôže zahŕňať všetky právne inštitúty, ktoré sú v členských štátoch dostupné. Úvahy súdu prvého stupňa o tom, že navrhované výchovné opatrenie nemá predbežnú a krátkodobú povahu sú arbitrárne a bez opory v uvedenom nariadení. Otec maloletých detí sa ďalej domnieva, že súdu prvého stupňa nič nebránilo prejednať a rozhodnúť jeho návrh na nariadenie výchovného opatrenia, keď mal za to, že nemá právomoc konať o návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Ide o samostatné konania, ktoré navzájom nesúvisia. Súd prvého stupňa si mohol navyše právomoc konať a rozhodnúť o návrhu otca založiť podľa čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II bis, pretože obaja rodičia súhlasili s právomocou slovenského súdu vo veci návrhu otca. Nakoniec otec maloletých detí poukázal na to, že matka maloletých detí môže kedykoľvek na francúzsky súd podať návrh vo veci úpravy práv a povinností k maloletým deťom a o takomto jej návrhu musí tamojší súd rozhodnúť. Na druhej strane otec takúto možnosť vo vzťahu k výchovnému opatreniu, ktoré požaduje nemá, pretože takéto opatrenie si vyžaduje operatívnu komunikáciu súdu so špecializovaným zariadením poskytujúcim sociálne alebo odborné poradenstvo a vyžaduje, aby súd sledoval efektivitu výchovného opatrenie v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, obcou a podobne. Je teda zrejmé, že tieto úkony môže vykonať len súd v štáte, v ktorom sa maloleté deti nachádzajú. Na základe uvedeného otec maloletých detí navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Matka maloletých detí ani ich kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadrili.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch I. a II. podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v tejto časti potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
Od 1. marca 2005 sa právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach spravuje Nariadením Brusel II bis. Toto sa uplatňuje sa vo všetkých členských štátoch Európskej únie s výnimkou Dánska, je záväzné a priamo vykonateľné v členských štátoch v súlade so zmluvou a založení Európskeho spoločenstva a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi normami. Rozsah pôsobnosti Nariadenia vymedzuje jeho článok 1, podľa ktorého Nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, ako i na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností. Pojem rodičovské práva a povinnosti sa v zmysle článku 2 bod 7 Nariadenia Rady vzťahuje na všetky práva a povinnosti nositeľa rodičovských práv a povinností, týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa. Zahŕňa preto nielen právo osobnej starostlivosti a právo styku s dieťaťom, ale aj veci ako poručníctvo, umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do ústavnej starostlivosti. Zoznam vecí spadajúcich pod pojem rodičovské práva a povinnosti nie je v uvedenom ustanovení taxatívny, ale len demonštratívny a je determinovaný len odsekom 3 článok 1, kde je výslovne uvedené, na ktoré veci sa Nariadenie nevzťahuje.
Právomoc súdov členského štátu konať o návrhu vo veci rodičovských práv a povinností je konkrétne upravená v ustanoveniach článkov 8 až 14 Nariadenia Brusel II bis. Tieto obsahujú ucelený systém princípov právomoci na určenie členského štátu, ktorého súdy majú právomoc vo veci konať, nie však vecne a miestne príslušný súd v rámci tohto členského štátu. Základnou zásadou nariadenia je, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veci rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Pojem „obvyklý pobyt“, ktorý sa čoraz častejšie používa v medzinárodných právnych nástrojoch, nie je v nariadení definovaný. Jeho existenciu musí určiť sudca v každom jednotlivom prípade na základe skutkového stavu. Obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. Pojem obvyklý pobyt je potrebné podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora v zmysle Nariadenia Rady vykladať tak, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, na tento účel treba vziať do úvahy najmä
trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto členského štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej alebo predškolskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.
V danom prípade je predmetom konania a rozhodovania súdu návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, podľa ktorého by bola otcovi, matke a maloletým deťom uložená povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu a terapii u špecializovaného súdom určeného psychológa v rozsahu stanovenom týmto psychológom, a to za účelom odbúrania strachu maloletých detí zo stretávania sa s otcom, za účelom obnovenia citových väzieb medzi maloletými deťmi a otcom, za účelom zlepšenia schopnosti rodičov komunikovať o výchove maloletých detí a s cieľom naučiť sa akceptovať úlohu druhého rodiča vo výchove.
Predmetná vec, v zmysle vyššie uvedeného, nepochybne spadá pod rozsah pôsobnosti Nariadenia Brusel II bis, keďže ide v podstate o vec výkonu rodičovských práv a povinností /práva rodiča na s maloletým dieťaťom a práva rodiča na výchovu maloletého dieťaťa/. Právomoc slovenských súdov, na ktoré sa otec maloletých detí obrátil so svojím návrhom na nariadenie výchovného opatrenia treba preto nepochybne posúdiť podľa uvedeného nariadenia.
Nariadenie Brusel II bis stanovuje v článku 8 generálnu klauzulu pre určovanie právomoci vo veciach výkonu rodičovských práv a povinností, podľa ktorej súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, v prejednávanej právnej veci je miestom /krajinou/ obvyklého pobytu maloletých detí S. až do súčasnosti Francúzsko. Tam sa maloleté deti narodili a žili tam až do 27.06.2010 v spoločnej domácnosti s rodičmi. Aj keď sa maloleté deti od 27.06.2010 až do súčasnosti nachádzajú na Slovensku, matka nemala na presťahovanie maloletých detí z Francúzska na Slovensko súhlas ich otca a otec maloletých detí sa s ich presťahovaním na Slovensko nezmieril a na jeho návrh je na Okresnom súde Bratislava I. vedené konanie o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Súdy Slovenskej republiky si preto právomoc na konanie a rozhodovanie o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia nemôžu založiť na uvedenom čl. 8 Nariadenia Brusel II bis.
Súd prvého stupňa potom správne skúmal, či právomoc slovenských súdov nemožno založiť na uplatnení niektorého doplnkového pravidla určenia právomoci, ktoré nariadenia stanovuje.
Tu je potom odvolací súd v zhode s vysloveným záverom súdu prvého stupňa, že takúto právomoc slovenských súdov nie je možné založiť na článku 10 Nariadenia Brusel II bis /súdna právomoc v prípade únosu dieťaťa/.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa sa však odvolací domnieva, že právomoc slovenských súdov na konanie a rozhodovanie vo veci návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia možno založiť podľa čl. 12 ods. 3 /dohoda o súdnej právomoci/ i podľa článku 20 ods. 1 /predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení/ Nariadenia Brusel II bis.
Podľa čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II bis 3. súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Uvedené podmienky čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II bis založenia právomoci súdu cestou dohody o súdnej právomoci musia byť splnené kumulatívne. V predmetnej právnej veci majú maloleté deti C. a O. vo vzťahu k Slovenskej republike podstatnú väzbu, pretože podľa obsahu spisu tu od roku 2010 spolu so svojou matkou žijú, navštevujú tu základnú školu a majú aj štátne občianstvo Slovenskej republiky. Ďalej bolo zistené /zápisnica o pojednávaní zo dňa 09.09.2015 z č.l. 208 a nasl. spisu/, že otec maloletých detí, ich matka ako aj kolízny opatrovník pri prvom súdnom pojednávaní vo veci samej výslovne súhlasili s tým, aby súd prvého stupňa konal a rozhodol o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia. V neposlednom rade sa odvolací súd domnieva, že právomoc slovenského súdu prejednať a rozhodnúť o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia je v najlepšom záujme maloletých detí, pretože podľa
obsahu spisu maloleté deti nie sú v styku s otcom od roku 2010, otec sa od tej doby nijako nepodieľa na ich výchove a citové väzby medzi maloletými deťmi a otcom sú narušené, keď maloleté deti styk s otcom i kontakt s ním odmietajú, majú strach, že ich otec unesie a celá situácia viedla k tomu, že maloletým deťom musela byť poskytnutá pomoc psychológa i detského psychiatra. Zároveň záveru o tom, že právomoc slovenského súdu prejednať a rozhodnúť o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia je v najlepšom záujme maloletých detí, svedčí podľa odvolacieho súdu aj tá skutočnosť, že vzhľadom na dlhodobý pobyt maloletých detí a ich matky na území Slovenskej republiky je praktická vykonateľnosť rozhodnutia súdu iného členského štátu /napríklad francúzskeho podľa obvyklého pobytu maloletých detí/ v tejto veci v podstate nemožná.
Odvolací súd sa preto domnieva, že boli splnené všetky podmienky, ktoré stanovuje čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II bis na založenie právomoci súdu členského štátu dohodou účastníkov o súdnej právomoci a že účastníci konania sa tak dohodli, že právomoc na konanie a rozhodovanie o návrhu otca maloletých detí na nariadenie výchovného opatrenia majú súdy Slovenskej republiky. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že účastníci konania sa nedohodli aj na právomoci súdov Slovenskej republiky konať a rozhodovať o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností, ktorý bol v tomto konaní podaný /otec s takouto dohodou nesúhlasil/. Uvedené dva návrhy, návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia a návrh matky na úpravu rodičovských práv a povinností, možno od seba oddeliť a meritórne rozhodnutie o jednom z nich nevyžaduje meritórne rozhodnutie o druhom. Dohoda účastníkov konania o právomoci slovenských súdov sa tak podľa odvolacieho súdu nemusí nutne vzťahovať na obe veci, tak návrh otca ako aj návrh matky.
Okrem toho možno právomoc súdov Slovenskej republiky konať a rozhodovať o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia založiť aj na čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis. Podľa neho v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. Tento článok nariadenia tak stanovuje právomoc na nariadenie predbežných alebo ochranných opatrení /dostupných podľa vnútroštátneho práva/ pre súdy, ktoré inak nie sú vo veci samej právomocné, ale na území ich štátu sa nachádzajú osoby alebo majetok, ktorých sa má opatrenie týkať. Pojem predbežných a ochranných opatrení nariadenie nijako nedefinuje, avšak nemožno ho vykladať cestou národného právneho poriadku /ani slovenského/ ale len ako autonómny pojem európskeho práva, ktorého obsah musí byť v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora pod pojem predbežné a ochranné opatrenia treba chápať opatrenia, ktoré sú vo veciach spadajúcich do rozsahu pôsobnosti dohovoru, určené na zachovanie skutkového alebo právneho stavu s cieľom ochrany práv, ktorých uznanie sa navrhuje na súde s právomocou konať vo veci samej /rozhodnutia St. Paul Dairy Industries NV proti Unibel Exser BVBA / C-104/03/, Reichert a Kockler /C-261/90/ a podobne/. Návrh otca maloletých detí C. a O. sa týka jeho rodičovských práv, teda veci, ktorá spadá pod pôsobnosť Nariadenia Brusel II bis a smeruje k zachovaniu, resp. obnoveniu vzájomných citových väzieb medzi otcom a maloletými deťmi s cieľom ochrany rodičovských práv otca. Opatrenie, ktoré otec žiada svojím návrhom nariadiť preto možno zahrnúť pod pojem predbežné oparenie v zmysle čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis. Nie je pritom podstatné, či z hľadiska vnútroštátneho práva Slovenskej republiky ide po formálnej stránke o predbežné opatrenie podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo o výchovné oparenie podľa Zákona o rodine.
Z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora z 2. apríla 2009 vo veci návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein hallinto-oikeus - Fínsko /C-523/07/ potom vo vzťahu ku konaniam o rodičovských právach a povinnostiach vyplývajú tri podmienky, za ktorých možno opatrenia podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis nariadiť: 1/ opatrenia sa môžu týkať len detí, ktoré sa nachádzajú v štáte súdu, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania, pretože súd štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, je schopný z dôvodu geografickej blízkosti posúdiť, aké naliehavé opatrenia je v prípade potreby vhodné prijať a môže dohliadať na vykonanie opatrení; 2/ musí ísť o naliehavý prípad, teda prípad, keď je nevyhnutné okamžité prijatie opatrenia, z hľadiska súdu, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania, v štáte, v ktorom sa dieťa nachádza, na ochranu záujmu dieťaťa a 3/ možno prijať len opatrenie dočasnej povahy, konečné rozhodnutie vo veci môže vydať výlučne súd, ktorý má právomoc rozhodovať vo veci samej /uvedený článok nariadenia nestanovuje časové obmedzenie, pokiaľ ide o trvanie platnosti predbežných opatrení a ak súd, ktorý prijal ochranné opatrenie, neobmedzil jeho časovú
platnosť alebo ho nezrušil, toto opatrenie zostáva v platnosti v súlade s článkom 20 ods. 2 nariadenia, až kým súd, ktorý má právomoc rozhodovať vo veci samej, nekoná/.
Posúdiac návrh otca na nariadenie výchovného opatrenia podľa vyššie uvedeného, dospel odvolací súd k záveru, že v tomto prípade majú slovenské súdy aj podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis právomoc na konanie a rozhodovanie o návrhu otca. Návrh otca sa nepochybne týka jeho rodičovských práv k maloletým deťom C. a Juliette. Maloleté deti sa nachádzajú už viac ako päť rokov na území Slovenskej republiky. Z hľadiska odvolacieho súdu sa jedná o naliehavý prípad, keď otec maloletých detí žiada nariadiť výchovné opatrenie, ktorého podstatou je odborná pomoc potrebná pre opätovné nadviazanie styku medzi ním a maloletými deťmi, čo je nepochybne nielen v záujme otca ale aj samotných maloletých detí. Nakoniec má otcom požadované výchovné opatrenie len dočasnú povahu, pretože je obmedzené na dobu, kým nepríde k obnoveniu citových väzieb medzi otcom a maloletými deťmi. V prípade, že by toto opatrenie bolo nariadené a neviedlo by k želanému výsledku, nič nebude brániť konajúcemu súdu, aby toto opatrenie zrušil.
Podľa vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu tak majú súdy Slovenskej republiky právomoc konať a rozhodovať o návrhu otca na nariadenie výchovného opatrenia a to podľa čl. 12 ods. 3 ako aj podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis. a preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo výrokoch I. a II. a vec mu vrátil podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .