Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-90-2014.pdf
PDF · 91.84 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/90/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu L. M. W. T. AG, so sídlom V. 2, CH-63XX R., S., IČO: CHE-100.023.266, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, P.O.BOX 205, proti žalovanej MP. M., D.. XX.X.XXXX, N. G.Š., G. XXX/X, R.. P. O. B., D.. X.X.XXXX, N. G., G. X, v konaní o zaplatenie 5.115,57 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 38C 288/2010-186 z 29.11.2013 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom konanie o zaplatenie 1.450,- € s príslušenstvom zastavil, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 214,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 22.3.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 497, § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 2 písm. b) a § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zák. č. 71/1986 Zb. v znení neskorších predpisov súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba čiastočne. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu (I. SK, s.r.o.) a žalovanou došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 27.5.2008, na základe ktorej právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke spotrebiteľský úver na nákup motorového vozidla vo výške 225.000,- Sk (7.468,63 €) bez poplatkov a navýšenia, ktorý bol splatný do 15.5.2012 v 48 splátkach vo výške 9.246,- Sk (306,91 €) mesačne a s navýšením bola celková hodnota úveru 14.731,73 € (dvojnásobok poskytnutého úveru, pričom z dlžnej sumy žalovaná doposiaľ (aj v priebehu konania) zaplatila 1.450 €. Úverovú zmluvu - typovo určenú v Obchodnom zákonníku (§ 497), ktorá bola uzavretá v podobe štandardnej formulárovej zmluvy, súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú aplikoval špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) obsiahnutú v § 52 a nasl. Občianskemu zákonníku, a v osobitnom zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, popri ustanoveniach Obchodného zákonníka upravujúcich daný zmluvný typ. Po zistení, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 17.2.2009, doručeným žalovanej 16.3.2009, od zmluvy o úvere odstúpil (čl. V bod 9 Obchodných podmienok), vychádzajúc z
ust. § 48 ods. 1 a 2, § 457 a § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ktoré sú v danom prípade priaznivejšie pre spotrebiteľa než ustanovenia Obchodného zákonníka, bol toho názoru, že odstúpením od zmluvy o úvere zo strany veriteľa došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku v súlade s § 48 ods. 2 OZ, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 214 € titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje rozdiel sumy skutočne poskytnutej veriteľom 7.468,63 € a sumy 5.000,- € získanej z predaja zálohu dňa 27.7.2009 spolu s úhradami vo výške 1.450,- €, ktoré žalovaná zaplatila v priebehu súdneho konania (7.468,63 € - 5.000 - 1.450 €). Žalobcovi nepriznal plnenie, ktoré zaväzovalo zmluvné strany podľa obchodných podmienok k zmluve o úvere, t.j. poplatky za odstúpenie od zmluvy, poplatky za predaj zálohu, ktoré umelo navýšili hodnotu dlžnej sumy ku dňu odstúpenia od úverovej zmluvy (16.3.2009), a navyše je v rozpore so zákonom aj dohoda o platení zmluvnej pokuty za odstúpenie od zmluvy vo výške 10 % z dlžnej istiny + 30 % z kúpnej ceny motorového vozidla a za predaj zálohu, preto žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi priznal tiež úroky z omeškania z dlžnej sumy 214 € vo výške 9,5 % ročne určenej podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to odo dňa 22.3.2009 nasledujúceho po účinnom odstúpení od zmluvy, kedy žalovaná sa dostala do omeškania s plnením dlžnej sumy, až do zaplatenia. Vzhľadom na to, že žalobca v priebehu konania vzal žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 1.450,- € s prísl., v tejto časti súd konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu súdom prvého stupňa zistený skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkové zistenia i právne posúdenie veci sú nesprávne. Za nesprávny považoval právny záver súdu prvého stupňa o založení režimu bezdôvodného obohatenia v dôsledku ukončenia úverového vzťahu odstúpením, nakoľko takýto názor nemá oporu v zákone. Uviedol, že odstúpenie od úverovej zmluvy je inštitút slúžiaci na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ logicky nemôže ocitnúť v horšom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy, že prípade využitia práva veriteľa na odstúpenie od zmluvy sa na tento inštitút bude aplikovať úprava v zmysle Obchodného zákonníka, a nie Občianskeho zákonníka, a to z toho dôvodu, že úverová zmluva ako samostatný zmluvný typ je upravená len v Obchodnom zákonníku. Navyše zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch osobitne neupravuje. Spotrebiteľský úver nie je osobitným typom zmluvy, jedná sa o tzv. subtyp zmluvy o úvere, nakoľko kauzou spotrebiteľského úveru je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov za odplatu konkrétnemu subjektu - spotrebiteľovi. Citoval právny názor z publikácie Mgr., L.. M. W.: Z. právo v Z. republike a v Európskej únii, Heuréka 2007, s. 172, v ktorej je uvedené, že „pre platnosť všetkých obchodných zmlúv sa podľa práva Slovenskej republiky vyžaduje, aby mali náležitosti určené Obchodným zákonníkom, prípadne Občianskym zákonníkom, ak tento predpis predstavuje subsidiárny prameň práva a aby boli v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ak tento zahŕňa ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vzťah, ktorý je predmetom zmluvnej úpravy, a v prípade spotrebiteľských zmlúv takým zákonom je zákon o ochrane spotrebiteľa. Obchodný zákonník sa môže stať prameňom práva pre spotrebiteľské zmluvy aj vtedy, keď zákon takú možnosť výslovne neustanovil. Dohodou strán - podnikateľa so spotrebiteľom, môže dôjsť k výberu Obchodného zákonníka za prameň práva, podľa ktorého sa riadi spotrebiteľská zmluva.“ Podľa žalobcu z uvedeného jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu, aby sa na ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere neupravené v zákone o spotrebiteľských úveroch, použili ustanovenia Obchodného zákonníka. V prípade použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na odstúpenie od úverovej zmluvy by vlastne nastal stav, kedy by dlžníci, ktorí si riadne neplnili svoje povinnosti zo zmluvného vzťahu v prípade využitia práva veriteľa od zmluvy odstúpiť, tak boli zvýhodnení voči tým dlžníkom, ktorí si svoje platobné povinnosti z úverovej zmluvy plnia riadne a včas, pretože títo dlžníci by riadne splácali úrok i dojednané poplatky po celú dobu trvania záväzkovo-právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou. Dlžníkom porušujúcim zmluvné povinnosti by vlastne veriteľ bol povinný v prípade použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na odstúpenie od úverovej zmluvy vrátiť dojednané účtované úroky a poplatky. Takýto zámer s určitosťou nemal ani zákonodarca pri uzákonení právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa. Záver zvýhodňovať nepoctivých a ľahkovážnych spotrebiteľov pred tými, ktorí si svoje povinnosti plnia riadne a včas, je neudržateľný a neprípustný. K uvedenému podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
20.6.2000 sp. zn. 32Cdo 2782/99, podľa ktorého „veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 15.3.2000 sp. zn. 31Cdo 2851/99-58 judikoval, že vo vzťahu k dlžníkovi sa v ust. § 506 Obchodného zákonníka uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú čiastku s úrokmi“. Povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi po odstúpení od zmluvy o úvere podľa § 506 Obchodného zákonníka teda nepredstavuje „sekundárny záväzok“, ale záväzok „pôvodný“, ktorý sa odstúpením od zmluvy modifikoval vo svojej splatnosti.“ V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s uvedeným právnym názorom, žalobca tvrdil, že odstúpením od úverovej zmluvy nedošlo k zrušeniu zmluvy od počiatku, nakoľko zmluvnými stranami boli dohodnuté iné následky odstúpenia od zmluvy, a to v čl. V bod 4 Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy (ďalej len „VOP“), v zmysle ktorého „ukončením zmluvy odstúpením nezanikajú záväzky, práva a zmluvné ustanovenia, ktoré vzhľadom k svojej povahe majú trvať aj po ukončení zmluvy, a to najmä platobné záväzky vrátane úrokov a nákladov, záväzky zo zabezpečenia na základe záložnej zmluvy alebo iné záväzky zo zabezpečenia“, a podľa čl. V bod 2 posledná veta VOP účinnosťou odstúpenia od úverovej zmluvy sa stáva splatným celý dlh. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že odstúpením od úverovej zmluvy nedošlo k zrušeniu zmluvy od počiatku a založeniu režimu bezdôvodného obohatenia, ale pohľadávka jeho právneho predchodcu z titulu nesplateného úveru sa odstúpením od úverovej zmluvy stala dňa 17.2.2009 splatnou v celosti, a vzniklo mu preto právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky v rozsahu ním uplatnenom v žalobe, ako aj právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 os. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 14.1.2016 v súlade s § 211 os. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené, je podané neoprávnenou osobou, lebo žalobcovi týmto rozhodnutím (výrokom) nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, ani sa jeho postavenie v dôsledku uvedeného rozhodnutia nijak nezhoršilo, preto z procesného hľadiska žalobca nemôže mať záujem na tom, aby rozsudok v uvedenom výroku bol odvolacím súdom zmenený alebo zrušený. Z tohto dôvodu odvolanie žalobcu smerujúce proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku muselo byť odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Po preskúmaní rozsudku v ostatnej odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú dané, preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v súlade s cit. ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje.
Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk skutkových a právnych záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, správne skutkové zistenia boli súdom podradené
pod správne hmotnoprávne predpisy, ktoré súd aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť napadnutého rozsudku (vo výroku o zamietnutí žaloby) z hľadiska zisteného skutkového stavu, postupu súdu pri hodnotení zistených skutočností (skutkového stavu), či právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa v rámci právneho posúdenia prejednávanej veci. Odvolanie žalobcu nemožno považovať za opodstatnené a dôvodné. Odvolací súd sa predovšetkým nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého na záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi a dôsledky odstúpenia od úverovej (spotrebiteľskej) zmluvy veriteľom v posudzovanom prípade by sa mala aplikovať právna úprava v zmysle Obchodného zákonníka, a nie úprava Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere uzavretá dňa 27.5.2008 medzi právnym predchodcom žalobcu I. Z. s.r.o. so sídlom v Bratislave a žalovanou, ktorá ju uzavrela ako fyzická osoba - nepodnikateľ, nepochybne má povahu spotrebiteľskej zmluvy, preto na práva a povinnosti jej účastníkov (zmluvných strán) a nároky z nej vyplývajúce sa vzťahuje občianskoprávna úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľa a prednostne sa použije Občiansky zákonník ako lex generalis upravujúci spotrebiteľské vzťahy v širšom slova zmysle, a nie Obchodný zákonník. Uplatnený nárok súd prvého stupňa preto správne posúdil podľa právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku ako lex generalis, ktorá je aplikovateľná aj na posudzovaný nárok v záväzkovo-právnom vzťahu účastníkov zo zrušenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa), keďže osobitný právny predpis, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov právnu úpravu následkov v prípade odstúpenia veriteľa od zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje (ust. § 5 cit. zákona upravujúce oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy v prípade omeškania spotrebiteľa, odkazuje na ust. § 48 Občianskeho zákonníka). Podľa Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc), ak nie je právnym predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 OZ), a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Ust. § 457 OZ má v tejto súvislosti reštitučný charakter a každý zo zmluvných subjektov je povinný vrátiť druhému, čo od neho podľa zmluvy dostal. Od okamihu odstúpenia od zmluvy má preto žalobca voči žalovanej nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho nárok nezahŕňa zmluvné pokuty a ďalšie sankčné úroky či poplatky.
Za neopodstatnenú odvolací súd považuje i argumentáciu žalobcu s poukazom na zmluvné dojednanie v čl. V bod 4 Obchodných podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. K tejto námietke treba poukázať na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom. Aj z citovaného ust. vyplýva, že právna úprava v Obchodnom zákonníku, príp. zmluvné dojednanie upravujúce nepriaznivejšie podmienky pre spotrebiteľa, ako sú upravené Občianskym zákonníkom, ktoré by znamenali zmluvné obmedzenie práv spotrebiteľa alebo zhoršenie jeho postavenia (akým je aj ust. čl. V bod 4 zmluvných podmienok), má za následok neplatnosť či už zmluvného dojednania alebo neplatnosť jednostranného prejavu spotrebiteľa.
Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, pokiaľ priznal žalobcovi zostatok dlžnej sumy (istiny) z poskytnutého spotrebiteľského úveru 214 € spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej výške 9,5 % ročne od 22.3.2009 do zaplatenia, a nárok na ďalšie úroky, pokuty a poplatky ako nedôvodne uplatnený zamietol.
Vzhľadom na uvedené, ako aj na dôvody obsiahnuté v preskúmavanom rozsudku, odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak v odvolacom konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) a žalovaná ich náhradu neuplatnila, preto o jej trovách nebolo ani rozhodnuté (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.