Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/165/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: R. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. F., H. XX, okres Z. A., Česká republika, štátny občan Českej republiky, zast. JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám. osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: F.. F. P., advokát, so sídlom A. XXX, XXX XX Q., IČO: 43 341 999, zast. JUDr. Lenka Csikyová, advokátka, so sídlom Hlavná 37, 080 01 Prešov, o zaplatenie sumy 1 932,12 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -64 zo dňa 17.03.2015 takto jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.932,12 eur s 5,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.932,12 Eur od 20.07.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutia citujúc ust. § 24 ods. 1, § 3 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 - 3, § 11 písm. a/, § 16 ods. 2, 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 37 ods. 1, § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka ako aj § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a po vykonanom dokazovaní zistil, že je dôvodný žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.932,12 Eur s prísl. ako nevrátený preddavok poskytnutý žalovanému vo výške 2.000,- eur v súvislosti so zastupovaním ho žalovaným na základe plnej moci v konaní na Colnom úrade Banská Bystrica.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že žalobca sa so žalovaným dohodol o poskytnutí právnej služby, v plnomocenstve konkretizovanej zastúpením v konaní vedenom na Colnom úrade Banská Bystrica, stanica Colného úradu Lučenec č. k. . Podľa súdu prvého stupňa vzhľadom na rozporné tvrdenia účastníkov k tomu, či v súvislosti so vznikom právneho vzťahu o poskytnutí právnej služby a poskytnutia sumy 2.000,- Eur žalobcom žalovanému došlo aj k dohode o inej ako mimozmluvnej odmene za právnu službu bolo kľúčovým z vykonaných dôkazov posúdiť, či k dohode o zmluvnej dohode došlo alebo nedošlo.

Žalovaný tvrdil, že obsah dohody o zmluvnej odmene vyplýva z textu uvedeného v plnomocenstve.

Je bežné, že obsah viacerých právnych úkonov sa nachádza na jednej listine. V tomto zmysle argumentácia žalobcu, že k dohode by nemohlo dôjsť, nakoľko listina je označená ako „Plnomocenstvo“,

nebola správna. Čo sa týka formulácie, z ktorej má obsah dohody vyplývať, žalovaný uviedol, že ide u neho o obvyklú prax, vždy je ale odmena s klientom dohodnutá vopred.

Obsahom dohody o právnom zastúpení bolo zastúpenie v konaní vedenom na colnom úrade. Colné konanie je osobitným konaním, v ktorom sa postupuje podľa colného zákona - zákona č. 199/2004 Z. z. a správneho poriadku. V texte, na ktorý poukázal žalovaný je uvedené, že odmena je dohodnutá ako 0,99 násobok základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 9 až § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. z prísudkov podľa § 149 ods. 1 O. s. p.

Prvostupňový súd uviedol, že je zrejmé, že dôsledkom, resp. výsledkom úkonov, ktoré žalovaný ako zástupca mal realizovať v colnom konaní, nemohol byť žiadny prísudok vyplývajúci z Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené tak nemôže evokovať iný záver ako ten, že žalovaný dal žalobcovi podpísať tlačivo s vopred naformulovaným textom obvykle ním používaným v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, čo napokon aj sám potvrdil v tom zmysle, že ide u neho o bežnú prax. Je totiž viac ako pravdepodobné, že pokiaľ by išlo o iný ako obvyklý spôsob dohody o odmene za právnu službu, bol by text dohody zvýraznený podobne ako identifikácia konania, v ktorom mal žalovaný žalobcu zastupovať.

Záver o žalovaným tvrdenej ústnej dohode o zmluvnej odmene za poskytnutú právnu službu nevyplynul ani z výsluchov svedkov. Podstatnými pritom neboli tvrdenia svedkov k tomu, či pri jednaní medzi žalovaným a žalobcom bol aj svedok Knap, ktoré zhodnými neboli, ale to, že ani jeden z týchto svedkov, t. j. ani svedok Knap, ani svedok Brebera, netvrdili, že by medzi účastníkmi konania došlo k dohode o zmluvnej odmene. Svedok Knap uviedol, že žalobca so žalovaným komunikovali medzi sebou, on nevedel, o čo išlo. J. svedkovia sa vedeli vyjadriť len k sume 2.000,- Eur, ktorú na požiadanie žalovaného mal zložiť žalobca, pričom svedok Knap sa k charakteru sumy 2.000,- Eur vyjadroval rozporne, keď uviedol, že nevie, ako by to mal nazvať, či sa jedná o zálohu alebo o nejaké výdavky. Pri nejednoznačnosti posúdenia charakteru sumy 2.000,- Eur bolo podľa názoru súdu prvého stupňa nepresvedčivé, resp. pochybné tvrdenie tohto svedka, že čiastka 2.000,- Eur mala byť nenávratnou, že malo ísť o výdavky žalovaného, a to aj v súvislosti s jeho vlastným tvrdením, že žalobca so žalovaným komunikovali medzi sebou a on nevedel o čo šlo. Aj keď by sa v kontexte toho, že svedok Brebera je v priateľskom vzťahu so žalobcom mohlo javiť otáznym jeho tvrdenie o tom, že suma 2.000,- Eur bola ním charakterizovaná ako záloha, je podľa názoru súdu vysoko pravdepodobné, že suma 2.000,- Eur bola žiadaná len ako záloha. Ak totiž z dôkazov výsluchov svedkov nevyplynul záver o uzavretí dohody o zmluvnej odmene za právne služby, nemohlo dôjsť ani k dohode o tom, že suma 2.000,- Eur má byť sumou hotových výdavkov, ktoré by žalovaný žalobcovi nemusel špecifikovať.

Žalovaným tvrdenú dohodu o zmluvnej odmene, ktorá mala byť napísaná na listine označenej ako „Plnomocenstvo“, prvostupňový súd vyhodnotil ako neplatný právny úkon z dôvodu jeho neurčitosti. V zmysle citovaného ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, obsah žalovaným tvrdenej dohody o zmluvnej odmene je síce napísaný zrozumiteľne z hľadiska jazykového prejavu, ale nie je určitý v tom zmysle, že by akákoľvek tretia osoba mohla posúdiť, na čom sa účastníci takto zapísaného právneho úkonu dohodli, nakoľko predmetom zastúpenia malo byť zastúpenie v colnom konaní a výška odmeny odkazovala na konanie upravené Občianskym súdnym poriadkom - § 149 ods. 1 O. s. p.

K hodnoteniu dôkazných prostriedkov v zmysle posúdenia, či z výsluchov svedkov, osobitne svedka Knapa, nemohol súd dospieť k záveru, že suma 2.000,- Eur bola sumou určenou na hotové výdavky, uviedol záver o menšej vierohodnosti výsluchu svedka Knapa. Tento svedok totiž na jednej strane uviedol, že nevedel presne, o čom sa žalobca so žalovaným rozprávali, na druhej strane uviedol, že komunikácia medzi nimi bola v tom zmysle, že suma 2.000,- Eur mala byť sumou na hotové výdavky nevratnou, tvrdiac taktiež, že v deň jednania mal žalobca žalovanému dať sumu 2.000,- Eur, nakoľko ju išiel vybrať v deň jednania z bankomatu. Z príjmového dokladu ale vyplýva, že žalobca žalovanému zaplatil sumu 2.000,- Eur nie v deň, keď bolo podpísané plnomocenstvo, t. j. 10.05.2013, ale až 20.05.2013.

Z výpovede plnomocenstva, prevzatie ktorej žalovaný potvrdil, mal súd prvého stupňa za preukázané, že dohoda o právnom zastúpení bola ukončená momentom, keď sa tento úkon o vypovedaní plnej moci dostal do dispozičnej sféry žalovaného. Žalovaný nepreukázal, že by v súvislosti s právnym zastúpením žalobcu na základe plnej moci z 10.5.2013 realizoval aj iný úkon právnej služby, za ktorý by mal mať nárok na odmenu, okrem prípravy a prevzatia zastúpenia. Nie je síce vylúčené, nakoľko žalobca

tvrdenie žalovaného nerozporoval, že vzájomne komunikovali aj o iných potrebách žalobcu než tých, ktoré boli predmetom konkrétneho zastúpenia. Žalovaný totiž uviedol, že sa „tomu“ venoval celé leto (plnomocenstvo pritom bolo vypovedané ešte v polovici júla 2013). Uvedené však nemalo žiaden vplyv na posúdenie konkrétnej veci, ktorá bola predmetom konania. V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. má preto žalobca nárok na náhradu za 1 úkon právnej služby - prípravu a prevzatie zastúpenia, podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. vo výške 1/13 výpočtového základu. V čase uzavretia zmluvy o právnom zastúpení jednalo sa o sumu 60,70 Eura a k úkonu právnej pomoci patrí režijný paušál 7,81 eura. Pokiaľ žalovaný prevzal od žalobcu sumu 2.000,- Eur, je jeho povinnosťou vrátiť rozdiel medzi čiastkou 2.000,- Eur a sumou hodnoty jedného úkonu právnej služby, t. j. 67,88 Eura, povinnosťou žalovaného je preto vrátiť žalobcovi sumu 1.932,12 eura. S vydaním tejto sumy žalovaný mešká, sumu, ktorú mu žalobca poskytol ako zálohu riadne nezúčtoval, je jeho povinnosťou preto zaplatiť aj úrok z omeškania, výška úrokovej sadzby vyplýva z citovaného právneho predpisu a čo sa týka času, od ktorého sa dostal žalovaný do omeškania, tento začal plynúť odo dňa nasledujúceho po tom, ako žalovaný prevzal vypovedanie plnej moci, z potvrdenia Českej pošty, s. p. vyplýva, že zásielka bola mu doručená 19.07.2013.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe vyhovel.

Skonštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Podľa odvolateľa medzi účastníkmi konania došlo k dohode o odmene za poskytnutie právnych služieb a to ako tarifná odmena dohodnutá inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny podľa § 2 ods. 2 písm. d/ vyhl. č 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov a to ako 0,99-násobok základnej sadzby tarifnej odmeny. V súlade s ust. § 16 ods. 2 vyhl. došlo k dohode o náhrade hotových výdavkov paušálnou sumou. Tomu zodpovedá aj zaplatená suma 2.000 Eur, čo preukazuje aj príjmový doklad zo dňa 20.05.2013, ktorý je súčasťou spisu. Prvostupňový súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Záver o neexistencii dohody o zmluvnej odmene za právne služby podľa § 2 ods. 2 písm. d/ vyhl. vyvodil z toho, že žalovaný dal podpísať žalobcovi tlačivo s vopred formulovaným textom obvykle ním používaným, z ktorého síce vyplýva dohoda o odmene vo výške 0,99-násobku sadzby tarifnej odmeny podľa § 9 - 14 vyhlášky, z prísudkov podľa § 149 O.s.p., ale keďže predmet právnej služby sa mal týkať colného konania, nemohol žiaden prísudok v zmysle O.s.p. vzniknúť. Ak by išlo o iný ako obvyklý spôsob dohody o odmene za právnu službu, text by bol zvýraznený podobne ako identifikácia konania. Tieto závery súdu prvého stupňa sú účelové a ničím nepodložené domnienky. Podľa odvolateľa text dohody o odmene advokáta za právne služby bol naformulovaný jednoznačne, keďže odkazuje aj na príslušné ustanovenia vyhlášky, podľa ktorých možno bez pochybnosti stanoviť výšku odmeny advokáta. Dodatok týkajúci sa prísudkov mohol byť len obyčajnou chybou v písaní, čím sa súd vôbec nezaoberal.

Ďalej uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu (ani zo zákona o advokácii) nevyplýva povinnosť, aby advokát dohodu uzatváral v písomnej forme a aby táto dohoda bola v texte osobitne zvýraznená. Advokát mal podľa tejto dohody nárok na odmenu za 1 úkon právnej služby vo výške 0,99 násobku tarifnej odmeny, teda vo výške nižšej, ako by mu prislúchal bez takejto dohody. Je rovnako bežnou praxou, že základ textu plnomocenstva je vopred formulovaný, čo však nevylučuje skutočnosť, že text plnomocenstva je vždy prispôsobený.

Odvolateľ poukázal na to, že neplatnosť dohody o odmene za právne služby súd prvého stupňa posúdil ako neurčitý úkon vzhľadom na text, že výška odmeny odkazuje na konanie upravené Občianskym súdnym poriadkom podľa § 149 O.s.p. Uvedené ustanovenie sa netýka výšky odmeny, ale otázky náhrady trov konania účastníkovi konania, pokiaľ ide o platobné miesto. Poukázal na to, že text plnomocenstva bol formulovaný advokátom, ktorý má vedomosť o tom, ako môže s klientom odmenu dohodnúť. Text „z prísudkov podľa § 149 O.s.p.“ bol zakomponovaný nedopatrením.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že vzal do úvahy výpoveď svedka Brebera, ktorý je v priateľskom vzťahu k žalobcovi, keď tvrdil, že bola suma žiadaná ako záloha. Naopak, výpoveď svedka Knapa súd vyhodnotil ako nepresvedčivú, aj keď tento uviedol, že suma 2.000,- Eur mala

predstavovať nenávratnú platbu za hotové výdavky. Jeho výpoveď vyhodnotil tak, že nevedel o čo šlo, lebo účastníci komunikovali len medzi sebou. Ide o účelovo vytrhnutý záver z kontextu, lebo svedok nepočul, o čom účastníci konania komunikovali v súvislosti s predmetom právnej služby, ale nie pokiaľ ide o povahu platby 2.000,- Eur. Súd si prisvojil len tvrdenia žalobcu a bez relevantného podkladu spochybnil pravdivosť tvrdenia žalovaného ani navrhnutého svedka pána Knapa. Pričom počas konania vznikol dôvod pochybovať o vierohodnosti výpovede žalobcu a ním navrhnutého svedka Breberu. Žalobca najprv tvrdil, že pána Knapa nepozná, neskôr sa vyjadroval opačne. Aj svedok Brebera potvrdil, že s pánom Knapom sa viackrát videl aj v prítomnosti žalobcu. Svedok Breber svoju výpoveď menil, fakty zo stretnutia z 10.05.2013 si nepamätal, ale pamätal si, že suma 2.000,- Eur mala slúžiť iba ako záloha na právne služby. Ak uvedený svedok tvrdil, že colné konanie sa istým spôsobom týkalo aj jeho, je možné z uvedeného vyvodiť záver o tendečnosti a účelovosti jeho výpovede. Súd však poukazuje na nepresvedčivosť a nepravdepodobnosť pravdivosti výpovede svedka Knapa.

Súd prvého stupňa sa tiež nevysporiadal s dôkazom a to príjmovým dokladom zo dňa 20.05.2013 a to, že žalovaný prevzal od žalobcu sumu 2.000,- Eur aj na náhradu za hotové výdavky. Nebolo prihliadnuté tiež na dôkaz „Opakovanú žiadosť o stretnutie, vyúčtovanie odmeny advokáta“ zo dňa 15.01.2014, z ktorého vyplýva, že žalovaný si nevyúčtoval odmenu za poskytnuté právne služby, ale len paušálnu sumu hotových výdavkov vo výške 2.000,- Eur s poukazom na ust. § 16 ods. 2 vyhlášky. Z § 24 ods. 1, 2 zák. o advokácii vyplýva, že advokát má nárok na náhradu hotových výdavkov popri svojej odmene a to bez toho, či išlo o odmenu dohodnutú alebo tarifnú. Colné konanie sa pritom viedlo na strednom Slovensku, vo veľkej vzdialenosti od sídla žalovaného, bol preto daný predpoklad vzniku hotových výdavkov na cestovnom. S poukazom na to, že výška odmeny za 1 úkon právnej služby bola v tomto prípade 59,49 Eur (0,99 násobok tarifnej odmeny), možno usúdiť, že suma 2.000,- Eur bola skoro v celej výške určená na náhradu hotových výdavkov. Žalovaný realizoval viaceré cesty za účelom zisťovania stavu veci do Banskej Bystrice, Bratislavy, Rimavskej Soboty.

Ďalej namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a poukázal na nálezy Ústavného súdu SR , , I.ÚS/402/2008, III.ÚS/328/05, III.ÚS/116/06, z ktorých vyplýva pre všeobecný súd povinnosť uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil a ktoré sa musia týkať skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia.

Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil si zároveň aj trovy odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že navrhol napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 O.s.p. potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 81,33 eur + 20 % DPH, čo je 71,59 eur + 8,39 eur režijný paušál, spolu 105,98 eur. Poukázal na to, že obsah predmetného plnomocenstva nie je možné hodnotiť ako písomnú dohoda o odmene advokáta, lebo jeho text bol vopred pripravený, čo potvrdil sám žalovaný. Takýto text používa paušálne a ním bolo udelené plnomocenstvo na zastupovanie v predmetnom colnom konaní. Takáto písomná dohoda o odmene advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom, v rozpore s dobrými mravmi a etikou advokáta. Poukazujúc na ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii advokát je povinný informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby o výške odmeny za úkon právnej služby, ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. Žalovaný žalobcu o uvedenom neinformoval. Žalobca vypovedal plnomocenstvo žalovanému 20.06.2013 a podľa § 13 advokátskeho poriadku, po skončení zastúpenia je advokát bez zbytočných odkladov povinnosť vec s klientom písomne finančne vysporiadať. Znamená to, že má klientovi doručiť presnú špecifikáciu úkonov, ktoré vykonal, čo žalovaný dodnes so žalobcom nevysporiadal. Keďže medzi advokátom a klientom nebola uzatvorená žiadna dohoda o poskytnutí právnych služieb, advokátovi patrí tarifná odmena (viď § 24 ods. 3 zákona o advokácii). Z listu žalovaného zo dňa 15.01.2014 adresovaného žalobcovi vyplýva požiadavka, aby žalobca navštívil ho v sídle jeho kancelárie, lebo tento má preňho dôležité informácie. Nešlo o vyúčtovanie odmeny advokáta v zmysle § 13 advokátskeho poriadku. Uvedené možno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď žalobca sa mal dostaviť do sídla advokáta pol roka po vypovedaní plnomocenstva.

K namietaniu súdom vyhodnotených svedeckých výpovedí poukázal, že svedok Knap sa nevedel vyjadriť k tomu, o čom bola dohoda medzi žalobcom a žalovaným. Uviedol však, že suma 2.000,- eur mala byť nenávratnou sumou ako výdavky žalovaného. Žalovaný však v konaní nevyprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval, že mal nejaké výdavky s prevzatím právneho zastúpenia. V prospech

žalobcu vo veci neurobil žiaden právny úkon. Svedok Brebera potvrdil, že žalobca dal žalovanému zálohu 2.000,- Eur v jeho prítomnosti, podpísal plnú moc. Tiež potvrdil, že žiadna dohoda o výške odmeny medzi účastníkmi nebola dohodnutá. K námietke žalovaného, že zákon mu priznáva nárok na hotové výdavky napr. cestovné atď. uviedol, že žalovaný nevykonal žiadny právny úkon v prospech žalobcu. Nikdy sa žiadneho colného konania nezúčastnil ani neabsolvoval cesty do Banskej Bystrice, Bratislavy či Rimavskej Soboty. Na tieto cesty ho žalobca nesplnomocnil.

V ďalšom k výpovedi žalovaného, keď tvrdil, že v rámci služieb pre žalobcu bude musieť min. jedenkrát týždenne cestovať do Bratislavy so zastavením sa v Banskej Bystrici s potrebou tam prenocovať, prípadne stretnúť sa s osobami, funkcionármi v rámci colného konania a že suma 2.000,- nebola ani vzhľadom na uvedené vysoká, poukázal na vyhlášku č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorej advokát je povinný špecifikovať každý úkon právnej služby a vyúčtovať ho. Žalovaný neurobil v prospech žalobcu na zastupovanie v colnom konaní žiaden úkon právnej služby, žalobca ho nesplnomocnil na cesty, ktoré žalovaný uvádza. Žalovaný nepredložil jediný relevantný dôkaz, že ich absolvoval. Konanie žalovaného ako advokáta preto hodnotí v rozpore s dobrými mravmi a ako porušenie pravidiel etiky advokáta.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. po tom, čo oznámil na verejnej tabuli súdu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 15.12.2015 zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a stotožňuje sa s ním v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. Len na zvýraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím dôvodom, odvolací súd uvádza, že advokát právne služby poskytuje za odmenu a má právo požadovať na ne primeraný preddavok. Popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Hotové výdavky však musia byť účelne a preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Za hotové výdavky je potrebné považovať výdavky na súdne a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky, za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z verených registrov. Odmena advokáta sa určuje buď na základe dohody medzi advokátom a klientom, a ak k dohode nedôjde, patrí advokátovi tarifná odmena.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie ustálil, že medzi účastníkmi konania nebola preukázaná existencia platnej dohody o odmene advokáta ta, ako to žalovaný tvrdil, na základe ktorej by mu mala patriť suma 2.000,- Eur poskytnutá žalobcom dňa 20.05.2013, a ktorú by nebol povinný riadne vyúčtovať.

Z textu plnomocenstva v žiadnom prípade nevyplýva záver tvrdený žalovaným, a to o dohode o odmene žalovaného ako advokáta. Text plnej moci jednoznačne je treba posúdiť ako neurčitý, nezrozumiteľný a nejasný a to najmä z dôvodov, že sa v ňom uvádza okrem iného aj to, že odmena je určovaná z prísudkov podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Keďže text plnej moci vyhotovoval žalovaný ako advokát, je nutné vyžadovať od neho, aby ním vyhotovený písomný prejav obsahujúci právny úkon bol jasný, zrozumiteľný a určitý, bez toho, aby vzbudzoval akékoľvek pochybnosti a aby sa nedalo z neho jednoznačne usúdiť, čo bolo úmyslom zmluvných strán. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu. Rovnako právny úkon musí byť určitý a je určitý vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadne rozpor možno odstrániť výkladom, ktorým však nemožno dopĺňať právny úkon.

Písomnú plnú moc zo dňa 10.05.2013, z ktorej si žalovaný odvodzuje záver o dohode o odmene advokáta uvedené kritériá nespĺňa. Určitosť a zrozumiteľnosť právnych úkonov sa vyžaduje od všetkých účastníkov konania, a ak je realizátorom písomného právneho úkonu advokát, táto požiadavka musí byť na advokáta kladená ešte dôraznejšie.

K odvolacím dôvodom žalovaného, týkajúcich sa existencie dohody o odmene advokáta, ktorá by mala vyplývať z písaného plnomocenstva naformulovaného žalovaným, táto skutočnosť jednoznačná nie je. Aj text v plnomocenstve „z prísudkov podľa § 149 O.s.p.“ mal podľa žalovaného byť zakomponovaný iba nedopatrením, no ide o text tiež spochybňujúci platne uzavretú dohodu účastníkov konania o odmene advokáta tak, ako to tvrdí žalovaný.

K tvrdeniam o nesprávnom vyhodnotení svedeckých výpovedí, najmä svedka Knapa, navrhnutého žalovaným, odvolací súd uvádza, že z výpovedí oboch svedkov tak Brebera ako aj Knapa vyplývajú nezrovnalosti, nepresnosti a neurčitosti, ale z výpovedí jednoznačne nevyplýva existencia dohody medzi účastníkmi konania o advokátskej odmene. Existencia dohody o advokátskej odmene nie je preukázaná ani listinným dôkazom príjmovým dokladom zo dňa 20.05.2013 preukazujúcim prijatie sumy 2.000,- Eur žalovaným od žalobcu. V jeho texte je uvedené, že zahŕňa aj náhradu za hotové výdavky, načo poukazuje správne žalovaný, avšak úlohou žalovaného bolo prípadne hotové výdavky vyúčtovať a preukázať ich vynaloženie. Žalovaný uvedené v konaní však nepreukázal, iba to tvrdil.

Je potrebné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že žiaden zákon neustanovuje povinnosť advokátovi vyhotovovať dohody o odmene v písomnej forme. Ak však takého dohody nie sú uzavreté v písomnej forme riadne, dostáva sa advokát do dôkaznej núdze o preukázaní existencie takejto dohody.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p., lebo o nich rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.