Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5CoE-89-2015.pdf
PDF · 114.64 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/89/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, proti povinnému: Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX F., štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o vymoženie 915,82 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er/344/2015-41 zo dňa 13.07.2015 a proti uzneseniu č. k. 2Er/344/2015-48 zo dňa 14.07.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa č. k. 2Er/344/2015-41 zo dňa 13.07.2015.
P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa č. k. 2Er/344/2015-48 zo dňa 14.07.2015.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením č. k. 2Er/344/2015-41 zo dňa 13.07.2015 súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. P. W. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 36 ods. 2 veta prvá; 41 ods. 2 písm. d) v znení účinnom do 31.12.2014, ods. 2; 41 ods. 2 písm. c), d); 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, §§ 261 ods. 3 písm. d); 497 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 veta prvá zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, §§ 1 ods. 2, 8; 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, §§ 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1 až 5; 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.
Konštatoval, že v danom prípade sa oprávnený domáha voči povinnému vymoženia istiny spolu s príslušenstvom na základe návrhu zo dňa 15.03.2015, doručeného súdnemu exekútorovi dňa 31.03.2015. Súd podrobil kontrole, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd oprávnený prejednať vzniknutý spor. Pri riešení tejto otázky nie je exekučný súd viazaný záverom rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd v danom prípade, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, svoju právomoc rozhodovať vo veci odôvodnil z rozhodcovskej doložky osobitne upravenej v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok. pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, je súd podľa Exekučného poriadku oprávnený a zároveň povinný posúdiť, či rozhodcovský rozsudok nie je v rozpore so zákonom a prioritne sa vysporiadať s otázkou, či rozhodcovské konanie prebehlo v súlade s právnym poriadkom, na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky.
V danom prípade sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaná Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc prejednať spor, je dojednaná v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Aj v tomto prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah Všeobecných obchodných podmienok, nakoľko tieto boli spísané na predtlačenom formulári. Všeobecné obchodné podmienky ako súčasť zmluvy mohol spotrebiteľ buď prijať ako celok, alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovský súd je vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie dojednanie rozhodcovskej doložky.
Občiansky zákonník pripúšťa výnimku z ustanovení o neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok dojednaných v štandardných spotrebiteľských zmluvách, a to v prípadoch, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nebolo v danom prípade žiadnym spôsobom preukázané. nevyplýva, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh spolu s jasnými a zrozumiteľnými informáciami, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Rozhodcovská zmluva resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktorá voľba konkrétne znamená. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak. zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
V danom prípade oprávnený individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nepreukázal.
Dojednaná rozhodcovská doložka vo Všeobecných obchodných podmienkach je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v rozpore so Smernicou rady 93/13/EHS. Je v rozpore s dobrými mravmi a podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná.
Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že právnym predchodcom oprávneného bola Poštová banka a.s., prihliadol aj na ustanovenie § 93b Zákona o bankách. V súvislosti s tým konštatoval, že požiadavku na ponúknutý návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky začlení medzi iné zmluvné či všeobecné obchodné podmienky, u ktorých je známe, že klient sa s nimi v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často vôbec, neoboznamuje.
Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. V prípade, ak by súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného contra legem, majúceho účinky tzv. paktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
V odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín, ako pripúšťa výslovné znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúcie nie je vecne príslušný vo veci konať ak súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Súd prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a táto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Je tu prekážka res iudicatae. Postupom súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa nesprávne vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona o rozhodcovskom konaní nesprávnou aplikáciou právnych predpisov. Oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky a.s. postupoval v súlade s ust. § 93b) Zákona o bankách, ktoré mu ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient nie je povinný návrh prijať. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, nesprávne aplikoval ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Exekučný súd sa tiež nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa.
Oprávnený ďalej poukázal na konanie pred Stálym rozhodcovským súdom a namietal, že súd prvého stupňa konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, napr. vykonať dokazovanie, alebo rozsudok zmeniť či zrušiť.
Podľa oprávneného súd prvého stupňa nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Porušil právnu istotu a legitímne očakávania oprávneného, lebo exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenie vydajú aj zamietajú. Exekučný súd tiež neprimerane zvýhodnil povinného na základe jeho postavenia a oprávnenému odňal možnosť uplatniť si svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alternatívne aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uznesením č. k. 2Er/344/2015-48 zo dňa 14.07.2015 súd prvého stupňa uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami, ktorý vytvorí súdny spis, ktorý je 3,- eur (položka č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
V odvolaní uviedol, že rozhodnutie je neodôvodnené a arbitrárne, čím bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom. Objektom poplatkovej povinnosti v zmysle položky 20a ods. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov je vyhotovenie rovnopisu (podania a jeho príloh, ktoré vytvoria súdny spis) za predpokladu, že toto podanie bolo podané elektronickými prostriedkami a podpísané ZEP-om. Z uvedeného vyplýva, že doručenie ani prijatie podania podpísaného ZEP-om poplatkovým úkonom nie je. Keďže v predmetnom konaní oprávnený výslovne nenavrhol súdu, aby vykonal poplatkový úkon, t. j. nežiadal vyhotoviť rovnopis, možno konštatovať, že takýto výslovný prejav vôle účastníka konania absentuje. Súd vykonal spoplatňovaný úkon bez návrhu účastníka konania. Ak súd vyrubil poplatok za úkon, ktorý vykonal bez návrhu účastníka, v Zákona o súdnych poplatkoch absentuje výslovné určenie poplatníka poplatku za vyhotovenie takéhoto rovnopisu a rovnako zákon neobsahuje ustanovenia, na
základe ktorých by bolo možné určiť poplatníka, teda subjekt poplatkovej povinnosti. ustanovenie § 2 ods. 1 Sadzobníka stanovuje poplatníka taxatívnym výpočtom, Vzhľadom na znenie ustanovenia § 2 ods. 1 Sadzobníka pri poplatníkovi podľa položky 20a Sadzobníka prichádza do úvahy len aplikácia ustanovenia písmenom a). Uloženie povinnosti zaplatiť poplatok podľa položky 20a Sadzobníka je neprípustné v prípade absencie výslovného návrhu na vykonanie tohto úkonu účastníkom. Poplatok znáša ten, kto činnosť údu žiada alebo kto z nej má prospech. Z vyhotovenia rovnopisu podania prijatého elektronickými prostriedkami (podpísaného ZEP) súdom nemá navrhovateľ žiadny prospech. Uloženie poplatkovej povinnosti aj za spôsob podania návrhu je duplicitným spoplatnením toho istého úkonu a zákon takýto postup nepripúšťa. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok je v rozpore so zákonom z dôvodu nedostatku návrhu a nedostatku v stanovení osoby poplatníka a zároveň v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté o veci samej.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal uznesenia súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p. a zistil, že odvolania oprávneného nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
K odvolacím námietkam oprávneného proti uzneseniu č. k. 2Er/344/2015-41 zo dňa 13.07.2015 odvolací súd konštatuje:
Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.
Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 tohto zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i eurokonformný.
Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.
Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že „ak súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53)“.
Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/ EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Odvolací súd poukazuje taktiež na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor
vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého „Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného v spojení s čl. 11 bod 11.2 obchodných podmienok, odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu“.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorá je neprijateľná.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného. Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu
odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, ku ktorým súdu dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013 zo dňa 24.10.2013).
S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „Zákona o bankách“).
Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.
Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).
Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).
V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné odvolacie námietky oprávneného.
Vo vzťahu k uzneseniu č. k. 2Er/344/2015-48 zo dňa 14.07.2015 odvolací súd konštatuje:
V tejto exekučnej veci sa oprávnený návrhom domáhal vykonania exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd vyzval dňa 28.05.2015 oprávneného prostredníctvom súdneho exekútora na predloženie všeobecných obchodných podmienok, aby preskúmal rozhodcovskú doložku v nich obsiahnutú, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu. Oprávnený na základe tejto výzvy urobil podanie elektronickými prostriedkami a toto bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Exekučný súd následne vyhotovil rovnopis tohto podania a založil ho do spisu.
Podľa Položky 20a II. Časti Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch) vzniká za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona povinnosť poplatníka uhradiť súdny poplatok za každú stranu 0,10 Eur najmenej 10 Eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.
Aplikácia položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov prichádza do úvahy v prípade, ak účastník urobil podanie elektronickou formou a podpísal ho zaručeným elektronickým podpisom, a toto podanie bude súčasťou spisu. Uvedené znamená, že jednak bolo toto podanie potrebné pre konanie, jednak že bolo nevyhnutné vyhotoviť rovnopis tohto podania a založiť ho do spisu ako jeho súčasť (§ 42 O.s.p.).
Súd prvého stupňa nespoplatnil doručenie alebo prijatie podania oprávneného, toto prebieha elektronickou formou, ale vyhotovenie rovnopisu podania podaného elektronickou formou, pretože bolo potrebné podanie v listinnej forme založiť do spisu vedeného nie elektronickou formou. Teda spoplatnil vlastný úkon vyhotovenia rovnopisu, a toto bolo vykonané v prospech oprávneného, pretože on bol tým, kto sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal svojho práva a exekučný súd musel preskúmať dôvodnosť jeho nároku aj preskúmaním skutočností vyplývajúcich z tohto podania.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3,- eur za vyhotovenie rovnopisu podania urobeného elektronickými prostriedkami, ktoré vytvorilo súdny spis.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenia č. k. 2Er/344/2015-41 zo dňa 13.07.2015 a č. k. 2Er/344/2015-48 zo dňa 14.07.2015 podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.