Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

35Cpr/2/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: IDEAL- Trade Service, spol. s r.o., so sídlom: Bratislavská 553/76, 911 05 Trenčín, IČO: 31 700 659, v zastúpení: JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Hlavná 25, 040 01 Košice, proti žalovanému: L., v zastúpení: JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému priznáva náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia vo výške 570,58 €, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 30.8.2013 domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočneného žalovaným listom zo dňa 26.7.2013 doručeným žalobcovi v deň 29.7.2013 je neplatné. Žalobca žiadal aj priznať náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že 1.4.2009 uzavrel žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným ako zamestnancom pracovnú zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, kedy pracovný pomer vznikol 1.4.2009. Dňa 29.7.2013 doručil žalovaný žalobcovi list zo dňa 26.7.2013 nazvaný ako okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ako dôvod žalovaný uviedol nevyplatenie cestovných náhrad žalovanému zo strany žalobcu za mesiac máj 2013 ani v lehote 15 dní po ich splatnosti. Nakoľko žalovaný tvrdí, že predložil podklady pre vyúčtovanie - cestovný príkaz č. 296 za mesiac máj 2013 dňa 31.5.2013, ktoré sú splatné do 10 dní po predložení dokladov, dozvedel sa o tom, že mu neboli vyplatené cestovné náhrady v lehote splatnosti, najneskôr dňa 10.6.2013. S poukazom na § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovanému by vznikol nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 25.6.2013. Keďže žalovaný skončil pracovný pomer dňa 29.7.2013, skončil ho po mesačnej lehote určenej v § 63 ods. 3 Zákonníka práce, ktorá márne uplynula dňa 25.6.2013, teda sa jedná o prekludované právo zamestnanca, ktoré v zmysle § 36 Zákonníka práce zaniklo a žalobca vznáša námietku preklúzie, na základe čoho navrhuje žalobe vyhovieť. Aj v prípade, ak by súd nepovažoval právo žalovaného na okamžité skončenie pracovného pomeru za prekludované, nebol by naplnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, podľa ktorého je zamestnanec povinný do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady, podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve alebo v písomnej

dohode so zamestnancom dohodnutá alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady, skončená. Žalobca nepredložil zamestnávateľovi riadne písomné doklady pre vyúčtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, teda žalobca sa nedostal do omeškania s plnením v uvedenej veci voči žalovanému. Žalovaný nepredložil žalobcovi úplný cestovný príkaz za mesiac máj 2013, predložený cestovný príkaz a podklady obsahovali aj súkromné cesty žalovaného, žalovaný nepredložil doklady platieb za pohonné hmoty v súvislosti s predmetným cestovným príkazom.

Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním zo dňa 22.10.2013, v ktorom uviedol, že dňa 31.5.2013 žalovaný e-mailom doručil žalobcovi podklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad, ktoré mu vznikli pri uskutočňovaní pracovných ciest v mesiaci máj 2013, prílohu tohto e-mailu tvoril cestovný príkaz č. 296, prehľad dochádzky a kniha jázd. Vychádzajúc z bodu 9.4 pracovnej zmluvy a § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, žalovaný predložil žalobcovi písomné doklady dňa 31.5.2013 (piatok), to znamená, že lehota splatnosti cestovných náhrad začala plynúť prvým pracovným dňom - 3.6.2013 (pondelok) a skončila dňa 14.6.2013 vrátane, ktorým uplynulo 10 pracovných dní k vyplateniu cestovných náhrad zo strany žalobcu. Dňa 15.6.2013 sa tak žalobca dostal do omeškania s platením cestovných náhrad. Posledným 15-dňom v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce po uplynutí splatnosti (14.6.2013) bol deň 29.6.2013 vrátane. Lehota jedného mesiaca podľa vyššie citovaného paragrafu tak mohla začať plynúť najskôr dňom 30.6.2013 a skončiť dňa 30.7.2013. Žalovaný dňa 26.7.2013 podal na pošte oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru adresované žalobcovi, ktoré mu bolo doručené dňa 29.7.2013, čím bola zachovaná lehota jedného mesiaca podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce a preto jeho právo nie je prekludované. Čo sa týka námietky o nepredložení dokladov zo strany žalovaného, tento má za to, že si riadne splnil povinnosť vyplývajúcu z § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách, keďže dňa 31.5.2013 zaslal žalobcovi e-mailom všetky potrebné doklady, cestovný príkaz č. 296, prehľad dochádzky a knihu jázd. Doručovanie týchto dokladov žalovaný uskutočnil spôsobom u žalobcu dovtedy obvyklým, t.j. elektronickými prostriedkami, pričom tieto doklady boli elektronicky zaslané aj Ing. Márii Štilichovej, ktorá má na starosti ekonomický úsek žalobcu a súčasne v kópii aj Ing. Jaromírovi Vrátilovi, riaditeľovi divízie žalobcu, ktorý má na starosti ich schvaľovanie. Žalobca voči obsahu doručených dokladov nevzniesol žiadne námietky, nepožadoval ich doplnenie, práve naopak, považoval ich za smerodajné pre výpočet mzdy za mesiac máj 2013. Z prehľadu o dochádzke vyplýva, že žalovaný vykonal v mesiaci máj 2013 štyri služobné cesty, 15 dní pracoval v kancelárii (domáca práca) a 2 dni čerpal dovolenku, čo predstavuje dokopy 21 dní. Tento počet 21 dní je uvedený aj na výplatnej páske za máj 2013. Žalovaný odmietal, že by v mesiaci máj 2013 uskutočnil služobným vozidlom nejaké súkromné cesty. Pri poskytnutí služobného motorového vozidla zamestnávateľa zamestnancovi aj na súkromné účely sa za príjem zamestnanca považuje nepeňažný príjem zo závislej činnosti a to suma vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla, za každý aj začatý kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na používanie na služobné a súkromné účely. Tento zdaniteľný príjem vstupuje do vymeriavacieho základu pre sociálne a zdravotné odvody a okrem dane musí zaplatiť z tohto príjmu zamestnanec aj odvody. Odvodovú povinnosť má aj zamestnávateľ. Ak má zamestnanec podpísanú dohodu, aj keď nevykoná ani jeden kilometer za daný mesiac na súkromné účely, napriek tomu sa to považuje za nepeňažný príjem, ktorý sa uvedie vo výplatnej páske, čo však žalobca vo výplatnej páske nevykonal ani raz v roku 2013. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu, že mu nepredložil doklady od platieb za pohonné hmoty v súvislosti s predmetným cestovným príkazom, pretože takto to žalovaný činil voči žalobcovi a doručoval origináli pokladničných dokladov za nákup pohonných hmôt. Okrem iného zamestnanci žalobcu vyhotovujú cestovné príkazy prostredníctvom on line evidenčného systému prevádzkovaného spoločnosťou CCS Česká spoločnosť pro platební karty s.r.o. na webovom portáli www.sledovanieaut.cz. Tento systém umožňuje aj monitoring vozidiel, vďaka GPS navigácii a zaznamenáva aj nákup pohonných hmôt realizovaných prostredníctvom tzv. CCS karty. Do tohto systému má žalobca neobmedzené prístupové práva a mal tak možnosť sledovať údaje tam zaznamenávané. Nákup pohonných hmôt v mesiaci máj 2013 uskutočniť žalovaný prostredníctvom CCS karty 7079323 902811100902 PIN: 6954, ktorú na ten účel dostal od žalobcu, ich nákup, cena a množstvo bol tak zaznamenaný v evidenčnom systéme a súčasne aj v knihe jázd, ktorá bola týmto systémom vygenerovaná a následne žalovaným doručená žalobcovi už spomínaným e-mailom zo dňa 31.5.2013. Žalobca takto objektívne disponoval všetkými údajmi potrebnými na vyúčtovanie cestovných náhrad. Lehota v ustanovení § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách je lehotou poriadkovou medzi zamestnancom a zamestnávateľom a teda ak by si zamestnanec nesplnil zákonnú lehotu, neznamená to, že uplynutím tejto lehoty mu zaniká nárok na

tieto náhrady. Navyše v situácii, kedy zamestnanec by aj bol nečinný pri preukázaní dokladov za účelom vyúčtovania pracovnej cesty, konkrétny postup zamestnávateľovi určuje § 35 zákona o cestovných náhradách, ktorý ho oprávňuje poskytnúť zamestnancovi náhrady v nim uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ si mohol pri konkrétnom určovaní výšky náhrad pomôcť ustanovením § 34 zákona o cestovných náhradách a náhrady zamestnancovi za splnenia zákonných podmienok paušalizovať. Z toho vyplýva, že dokonca ani nečinnosť zamestnanca by nebola dôvodom na nevyplatenie cestovných náhrad zamestnávateľom, čo však nebol prípad žalovaného, ktorý si svoje povinnosti riadne splnil. Na základe uvedených skutočnosti žalovaný žiadal návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

V konaní žalobca ďalej predniesol, že žalovaný nepostupoval pri skončení pracovného pomeru u žalobcu v súlade s dobrými mravmi, nakoľko sa snažil zneužiť predmetné ustanovenia Zákonníka práce a Zákona o cestovných náhradách kedy využil údajné porušenie povinnosti zamestnávateľa a žalobcu za mesiac máj 2013 v podobe nevyplatenia náhrady cestovných nákladov za mesiac máj 2013. Čo sa týka vyúčtovania cestovných náhrad žalovaný počas celej existencie pracovného pomeru u žalobcu si neplnil svoje povinnosti riadne a cestovné príkazy napriek urgenciám zo strany zodpovedných zamestnancov žalobcu nedodržiaval a odovzdával oneskorene. Žalovaný nepredložil za mesiac máj 2013 vyúčtovanie cestovných náhrad riadne, nakoľko kilometre najazdené služobným vozidlom nie sú totožné s kilometrami uvedenými v programe CARNET. Zároveň žalovaný v mesiaci máj 2013 najazdil minimálne 196 kilometrov na trasách, ktoré nekorešpondujú s výkonom činnosti pre zamestnávateľa. Čo sa týka možnosti žalobcu sledovať služobné cesty žalovaného prostredníctvom portálu www.sledovanieaut.cz <http://www.sledovanieaut.cz>, v tomto programe dochádza k ich chybám a obvyklou praxou vo vzťahu účastníkov konania pri účtovaní cestovných náhrad bolo, že žalobca čakal na predloženie originálnych dokladov od žalovaného, prípadne na jeho osobnú návštevu v sídle spoločnosti v Trenčíne, kde žalovaný osobne s povereným zamestnancom žalobcu riadne vyplnil cestovný príkaz. Žalobca nemal možnosť riadne vypočítať výšku cestovných náhrad za mesiac máj 2013, nakoľko žalovaného viackrát urgoval on sám na doplnenie podkladov, avšak žalovaný v tom čase už prestal so zamestnávateľom komunikovať, neodpovedal na telefonáty. Žalovaný okamžitým skončením pracovného pomeru sa snažil obísť zákon a vyhnúť sa podaniu výpovede z pracovného pomeru u žalobcu a zároveň si zabezpečiť možnosť nárokovať si práva súvisiace s okamžitým skončením pracovného pomeru, teda nekonal v súlade s dobrými mravmi, pričom takéto správanie nepožíva ochranu zákona. Žalovaný si nárokuje vyplatenie takých ciest, ktoré v súvislosti s jeho prácou pre zamestnávateľa nevykonal a zrejme spôsobil škodu práve zamestnávateľovi a preto podanie výpovede - okamžitého skončenia pracovného pomeru je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca vyzval žalovaného, aby nastúpil riadne do práce a v práci pokračoval, čo sa aj stalo. Teda sám nepovažoval skončenie pracovného pomeru za platné. Žalovaný sa dopustil voči žalobcovi nekalého konania podvodu voči spoločnosti, k čomu boli podané 2 trestné oznámenia a vyšetrovatelia začali trestné stíhanie vo veci. Z programu Carnet sa zistilo, že žalovaný užíval motorové vozidlo na súkromné jazdy. Čo sa týka listu Inšpektorátu práce predloženého žalovaným, je to len vyjadrenie, resp. závery žalovaného, aj keď to budí v prvom rade dojem opačný, v závere je to jasné. V podaní zo dňa 26.6.2015 žalobca uviedol, že v roku 2013 január až máj neboli žalovanému vyplatené cestovné príkazy, pretože knihy jázd za toto obdobie boli v rozpore s internou smernicou. Kontrolou cestovných príkazov boli zistené súkromné jazdy, ktoré boli označené ako služobné, na ktorú skutočnosť bol upozornený žalovaný. Mal predložiť cestovné príkazy opravené a následne by mu boli aj vyplatené. Od 1.1.2012 žalobca vytvoril internú smernicu pre vedenie účtovníctva, ktorá obsahuje metodický pokyn na správne vedenie účtovníctva. Na strane 19 je dané, že pracovníčka je povinná kontrolovať vyúčtovanie, rozčleniť na nárokové a nenárokové a na daňové a nedaňové. Na strane 21 je napísaný pokyn na využívanie Carnetu a to, že musia byť doňho doplnené náležitosti, a to správne označenie súkromných a služobných jázd, nákupy PHM. Ďalší odsek hovorí o tom, že v prípade, ak sa zistí, že v cestovnom príkaze nesedia služobné a súkromné km, cestovný príkaz sa vracia zamestnancovi na prepracovanie. Až po oprave a predložení správneho cestovného príkazu sa cestovný príkaz vyúčtuje. To isté platí aj pre nesprávne vyúčtovanie cestovných náhrad. Aj cestovný príkaz sa vráti zamestnancovi a vyplatí sa až po predložení správneho cestovného príkazu. Žalovaný bol upozornený na nesprávne vypracovanie cestovných príkazov v roku 2013 v januári až máji, boli mu vrátené na prepracovanie, on znemožnil vyplatenie svojich náhrad a to tým, že nedodržal pravidlo o predložení prepracovaného cestovného príkazu. Ak pani Štilichová žiadala predložiť dňa 31.5. podklady pre účtovníctvo, žiadala podklady na mzdy, nie zaslanie cestovného príkazu, pričom ako podklad na mzdy slúži excelovská tabuľka na evidenciu dochádzky. Cestovný príkaz nie je súčasťou podkladov na mzdy. Žalovaný mal teda dosť času na to, aby cestovný príkaz za máj 2013 vypracoval

správne. Keďže žalovaný nepreukázal, že všetky služobné cesty boli služobné, neboli mu zaúčtované tieto náhrady. Ten, kto kontroluje tieto príkazy, nezasahuje do ich obsahu, ale upozorní pracovníka na to, že cestovný príkaz nesedí a nespĺňa náležitosti a pracovník je povinný tento cestovný príkaz opraviť a poslať opravený a následne cestovný výkaz podlieha vyplateniu, čo žalovaný neurobil. Žalovaný bol pani Štilichovou viackrát na nezrovnalosti v cestovných príkazoch upozornený, čo priamo dokazuje aj skutočnosť, že tieto cestovné príkazy neboli preplatené.

Žalovaný v konaní argumentoval, že v danom prípade nemožno poukazovať na stanovisko Najvyššieho súdu ČR, ktoré predložil žalobca, pretože v danom prípade sa nejedná o chybu v počítaní, ale jedná sa o úmyselné nezaplatenie cestovných náhrad. Tvrdenie, že sa to nevyplatilo z dôvodu, že zamestnanec pochybil, dával nedostatočné podklady, nie je pravdou, o čom svedčí stanovisko Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.8.2013. O skutočnosti, že žalovaný najazdil nejakých 193 km naviac, nemá žiadne vedomosti a zo strany zamestnávateľa mu ani nič nebolo vytýkané. Z opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania, nakoľko v priebehu konania žalobca skutkovo menil dôvody žalobného návrhu a v zmysle ústavnej judikatúry zmena skutkových okolností znamená aj zmenu návrhu. V žalobnom návrhu bola neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zdôvodnená tým, že žalobca po uplynutí lehoty doručil oznámenie o skončení pracovného pomeru a druhým zástupným dôvodom mala byť skutočnosť, že žalobca nepredložil zamestnávateľovi riadne vyúčtovanie pracovných ciest, čo majú za to, že v konaní toto však bolo preukázané a v žalobnom návrhu neuvádzajú tie konkrétne cesty, ktoré mali byť súkromné. K rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.3.2011 žalovaný uviedol, že je bez právnej relevancie vo vzťahu k predmetu sporu a nemá žiaden súvis s osobou žalovaného. V predmetnom rozhodnutí sa okrem iného rieši to, že u zamestnanca odovzdávali cestovné príkazy s vykázanými súkromnými cestami, čo nebol prípad žalovaného. Ten vykázal len služobné jazdy. Žalobca sa cestovnými príkazmi žalovaného nikdy nezaoberal, od začiatku roka 2013 žalobca nevyplatil žalovanému cestovné náhrady ani za jeden mesiac, napriek tomu, že žalovaný si ich u žalobcu preukázateľne riadne uplatňoval. V tomto období nebol ani raz upozornený, že by ním predkladané cestovné príkazy by vykazovali nejaké vady. Žalobca až v súdnom konaní prišiel s verziou, že žalovaný si uplatňoval cestovné náhrady za súkromné jazdy, ktoré tvrdenie žalovaný odmieta. Vyjadrenie Audítorskej a poradenskej spoločnosti D.E.A. consult Trenčín, s.r.o. zo dňa 12.6.2015 je tiež bez právnej relevancie k prejednávanej právnej veci. Audítorská spoločnosť analyzuje právny stav v prípade, ak by boli jazdy vykázané zamestnancom aj súkromné. Žalovaný však žiadne súkromné jazdy nevykázal, ani také jazdy nevykonal. K výsluchu svedkyni Ing. Márii Štilichovej žalovaný uviedol, že vyjadrenie svedkyne sa nezakladá na pravde, že by mu volala na jeho súkromné telefónne číslo, resp. ho kontaktovala na súkromný e-mail za účelom odstránenia nezrovnalostí v danom cestovnom príkaze za máj 2013. Tak svedkyňa, ako nikto iný v mene žalobcu ho nikdy predtým neupozornil na nejaké chyby v cestovných príkazoch. To znamená, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal, že žalovaný uskutočnil súkromné cesty a tieto následne uplatňoval v cestovnom príkaze.

Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi účastníkov konania, svedkov a zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 1.4.2009 bola medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená pracovná zmluva, kedy žalovaný bol zaradený do funkcie manager predaja, s miestom výkonu práce Košice. Podľa potrieb a pokynov zamestnávateľa žalovaný súhlasil, že sa bude zúčastňovať pracovných ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na území Slovenska, aj v zahraničí. Deň nástupu do práce bol stanovený na 1.4.2009, ktorý je zároveň dňom vzniku pracovného pomeru uzatvoreného na dobu neurčitú, s 3-mesačnej skúšobnou dobou. Za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda vo výške 800 € mesačne, vyplácaná v čase výplaty mzdy, a to do 10 dní po uplynutí kalendárneho mesiaca, na účet uvedený zamestnancom. Zamestnanec sa zaviazal zariaďovať všetky jemu zverené úlohy s odbornou starostlivosťou, v záujme zamestnávateľa, podľa svojich najlepších znalostí a schopností, podľa pokynov nadriadených v súlade s právnymi predpismi a touto zmluvou. Zamestnanec bol povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne v súlade s touto pracovnou zmluvou, v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu a zamestnanec bol povinný pracovať zodpovedne a riadne plniť pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi, byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu, odchádzať z neho až po skončení pracovného času, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú, ak by bol s nimi riadne oboznámený.

Listom zo dňa 26.7.2013 žalovaný oznámil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru a to z dôvodu, že ani do 15 dní po uplynutí splatnosti cestovných náhrad za pracovné cesty vykonané v mesiaci máj 2013 a špecifikované v cestovnom príkaze č. 296 neboli mu vyplatené cestovné náhrady a teda využil právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, okamžite skončiť pracovný pomer u žalobcu. Žalovaný poukázal v predmetnom liste na bod 9.4 pracovnej zmluvy, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Z podacieho lístku, ako aj zo správy pošty pri zásielke F. súd zistil, že list - okamžité skončenie pracovného pomeru bol podaný na poštovú prepravu dňa 26.7.2013 a doručený adresátovi 29.7.2013.

Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a pani O. v kópii M. súd zistil, že žalovaný dňa 31.5.2013 o 7:36 hod. posielal vyššie citovaným osobám podklady k schváleniu, a to dochádzku za máj 2013, cestovný príkaz za máj 2013 a knihu jázd za máj 2013.

Z cestovného príkazu č. 296 súd zistil, že za mesiac máj 2013 žalovaný uviedol obchodné cesty dňa 6.5.2013, 7.5.2013, 13.5.2013, 15.5.2013, 16.5.2013, 17.5.2013, 24.5.2013, 27.5.2013 a 30.5.2013, súhrnne v sume účtovanej náhrady 31,25 €. V prílohe bol aj priebeh pracovnej cesty, t.j. presný popis, v ktorom čase bol použitý dopravný prostriedok H. a na akom mieste. Ďalej v prílohe sa nachádzala tabuľka za mesiac máj 2013, v ktorej boli uvedené dni, kedy trávil žalovaný prácou doma, v kancelárii, resp. služobnými cestami, kedy si uplatnil dovolenku a ktoré dni predstavovali sviatok.

Z knihy jázd za mesiac máj 2013 súd zistil podrobný rozpis jázd žalovaného motorovým vozidlom H. za obdobie od 1.5.2013 do 31.5.2013, pri počte jázd 18, celkom najazdených 1.840 kilometrov, z toho všetky služobné cesty, doba jázd 37,44 minút, bol tam uvedený počiatočný aj konečný stav tachometra, takisto čerpanie PHM, aj s uvedenou priemernou spotrebou.

Z výplatnej pásky za mesiac máj 2013 súd zistil, že celková cena práce žalovaného bola 1.745,83 €, výplata na účet 970,62 €.

V konaní bola predložená e-mailová komunikácia medzi pani O. a M.m ohľadom cestovného príkazu žalovaného za máj 2013, bola priložená aj dochádzka za máj 2013, pričom pani S. uviedla, že kilometre napísané v knihe jázd žalovaného neboli vykázané ako služobné, kilometre sú skôr cesty po Košiciach, jedna do Prešova. V knihe jázd k 31.5.2013, ktorú poslal žalovaný je súhrn kilometrov 1.840, pričom kniha jázd, ktorú vykazuje Y.t, tam je súhrn km 1.880 s počtom jázd 24, pričom navyše bola uvedená jazda dňa 31.5. (piatok) z Českej ulice 22 km a zároveň naspäť 18 km.

Z e-mailu pani O. mimo iných aj pre žalovaného zo dňa 22.3.2012 súd zistil, že táto upozornila adresátov, že majú cestovné príkazy posielať na schválenie svojim nadriadeným, až potom nastane preplatenie podľa pokynu z Brna. S takým istým obsahom, že cestovné príkazy si má žalovaný dávať schvaľovať pánom Vrátilom, bol zaslaný A. žalovanému dňa 4.2.2013.

V konaní bola predložená ďalšia rozsiahla komunikácia medzi pani S. a obchodnými zástupcami, resp. manažérmi, medzi inými aj so žalovaným za obdobie roku 2012, z ktorej vyplynulo, že táto ich vyzývala na predloženie cestovných príkazov, dodržanie termínov, zaslanie vyúčtovania a podobne. Konkrétne žalovaný bol upozornený, že je pozadu s predkladaním cestovných príkazov v roku 2012.

Z listu Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 17.1.2014 súd zistil, že žalovaný podal podnet na Inšpektorát práce na porušenie v oblasti dodržiavania vybraných ustanovení pracovno-právnych a mzdových predpisov, pričom inšpekcia práce zistila viaceré skutočnosti a viaceré porušenia pracovno-právnych predpisov, avšak čo sa týka cestovných náhrad v predmetnej odpovedi bolo uvedené, že zamestnávateľ porušil ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách tým, že mu neposkytol pri vyslaní na pracovnú cestu v období január 2013 až jún 2013 stravné v sume, ktorá je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v súlade s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (pre jednotlivé časové pásma). Ďalej že zamestnávateľ porušil § 99 Zákonníka práce o tom, že nevedie evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. V tejto časti považoval Inšpektorát práce jeho podnet za opodstatnený. Čo sa týka ostatných skutočností ohľadom vyplatenia iba mzdy za 2 dni za mesiac júl 2013, ďalej nevyplatenia odmien a neuhradenie odstupného za 2 mesiace, zrušenie

zostatkovej dovolenky, tieto Inšpektorát práce nemohol posúdiť, nakoľko bola zo strany zamestnávateľa (žalobcu) podaná uvedená žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že Inšpektorát práce ho upovedomil, že spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom o nárok z pracovno-právnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

Ďalej súd zistil z e-mailovej korešpondencie medzi pánom M., štatutárnym orgánom žalobcu a žalovaným z 2.7.2013, že sa táto týkala zákaziek z minulého týždňa, avšak v uvedenej korešpondencii nebola zmienka o cestovnom príkaze za mesiac máj 2013.

V konaní žalovaný predložil do súdneho spisu e-mailovú korešpondenciu, na základe ktorej mu zasielal cestovné príkazy a knihy jázd za mesiace január až máj 2013 a to vždy na začiatku toho-ktorého mesiaca za predchádzajúci mesiac a to p. O. a v kópii p. M. a to dňa 3.2.2013, 1.3.2013, 1.3.2013, 4.3.2013, 1.4.1 2013, 1.5.2013 a 31.5.2013.

Z e-mailovej komunikácie od p. U. žalovanému, v kópii p. Jaromírovi Vrátilovi zo dňa 7.2.2013 súd zistil, že žalovanému bolo oznámené, že po dohode s JV. sankcia je vyriešená zápočtom oproti odmene, ktorú má za starostlivosť o dom v Košiciach.

V konaní bola predložená ďalšia e-mailová komunikácia medzi žalovaným a Máriou Štilichovou ohľadom HCC Ilava neuzatvorenej zákazky, kde sa takisto nenachádza zmienka o cestovnom príkaze č. 296 za máj 2013.

Z internej smernice prevedenie účtovníctva platnej od 1.1.2012 súd zistil, že v článku 21 bolo upravené poskytovanie cestovných náhrad a to v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnancom a členom štatutárnych orgánov spoločnosti s tým, že cestovné náhrady sa vyplácajú len v zákonnom stanovenej výške. Pri všeobecných ustanoveniach týkajúcich sa cestovných náhrad bolo uvedené, že:

- Zamestnanec je povinný každú tuzemskú a zahraničnú pracovnú cestu vyúčtovať v správnej výške podľa skutočnosti a vrátiť nevyúčtovaný preddavok do 10 pracovných dní po skončení pracovnej cesty. Táto je lehota je poriadková, preto pri jej nedodržaní nárok zamestnanca na cestovné náhrady nezaniká, cestovné náhrady sa vyplatia zamestnancovi aj po tejto lehote, na základe jeho predloženého vyúčtovania pracovnej cesty zodpovedajúce skutočnosti. V prípade nedodržania lehoty na vrátenie poskytnutého preddavku sa zamestnancovi v najbližšom výplatnom termíne suma vo výške poskytnutého preddavku zrazí zo mzdy.

- Vyúčtovanie pracovnej cesty vyhotovuje zamestnanec sám, prílohu vyúčtovania tvoria originálne doklady preukazujúce vznik nároku na náhradu výdavkov. Doklady musia byť v zhode s miestom a časom konania pracovnej cesty. Zamestnancom vyhotovené vyúčtovanie pracovnej cesty podlieha schváleniu vedúcim zamestnancom, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

- Zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo dňa predloženia dokladov od zamestnanca vykonať zúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca, až po tejto lehoty sa môže zamestnanec domáhať svojho nároku.

- Zúčtovanie pracovnej cesty spočíva v odkontrolovaní vyúčtovania z hľadiska nároku na cestovné náhrady čo do druhu a výšky, z hľadiska zákona o cestovných náhradách a tejto smernice, preukázateľnosti nárokov a náležitosti vyúčtovania. Za vykonanie zúčtovania zodpovedá poverená pracovníčka ekonomického úseku, ktorá je oprávnená vyúčtovanie kontrolovať v zmysle platných právnych predpisov a poskytnuté náhrady rozčleniť na nárokové a nenárokové, a z hľadiska zákona o dani z príjmov na daňové a nedaňové. Za vyplatenie vyúčtovanej čiastky zodpovedá pokladníčka. Ďalej v článku 23 boli uvedené pravidlá pre používanie služobných a súkromných vozidiel pod názvom: Využívanie Carnet monitoring vo firemných vozidlách CCS karty, pričom tam bolo uvedené

- vo firemných vozidlách spoločnosti je inštalovaný systém Carnet, ktorý prepojením na zbernicu Canbus vykonáva korekciu tachometru a sleduje stav nádrže v aute. Ide o systém sledovania a vykazovania služobných a súkromných jázd a cestovných príkazov. Zamestnanci sú povinní používať tento systém pre účely spracovania knihy jázd a cestovných príkazov svojich pracovných ciest.

- zmeny v cestovných príkazoch, týkajúce sa času stráveného na pracovnej ceste sa môžu vykonávať len po predchádzajúcom schválení nadriadeným pracovníkom. Zmeny vykonané bez takéhoto schválenia budú posudzované ako vážne porušenie pracovných povinností zamestnancom.

- V prípade, že internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného (cestovných diét) a cestovných náhrad, tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.

- V prípade, že dôjde k zisteniu nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov, nesprávne označenie služobných kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM ...), tento cestovný príkaz vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.

Z pripojeného vyjadrenia spoločnosti D.E.A. Consult Trenčín, s.r.o. zo dňa 12.6.2015 súd zistil, že žalobca si nechal vypracovať vyjadrenie k nezúčtovaným cestovným príkazom v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z., kedy mu bola daná odpoveď:

- Nároky na priznanie a vyplatenie cestovných náhrad sú upravené v zákone č. 283/2002 Z.z.. V citovanom zákone sa v § 35 ods. 1 uvádza, že ak sa požaduje preukázanie cestovných výdavkov a zamestnanec ich nepredloží, zamestnávateľ mu môže poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutým na podmienky pracovnej cesty.

- V spomínanom zákone o cestovných náhradách § 36 ods. 7 sa uvádza povinnosť zamestnanca do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad. Následne je v ods. 8 uvedená tiež povinnosť zamestnávateľa do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty a uspokojiť oprávnené nároky zamestnanca.

- Ak zamestnanec nepreukázal svoje oprávnené nároky, nebolo u zamestnávateľa účtované o poskytnutých cestovných náhrad, čo malo za následok, že do nákladov spoločnosti sa neúčtoval náklad uvedeného charakteru.

- Z pohľadu zákona o dani z príjmov 595/2003 Z.z. je postup v súlade s ustanovením § 19, podľa ktorého je možné uplatniť výdavky zahrňované do základu dane len vo výške na ktorú vzniká nárok podľa zákona o cestovných náhradách (§ 19 ods. 2 písm. d). V súvislosti s účtovaním nákupu spotrebovaných PHL podľa evidencie v systéme Carnet vo vašej spoločnosti, je aplikovateľné ustanovenie § 19 ods. 2 písm. l) bod 2, podľa ktorého je výdavok na spotrebované pohonné látky uznaný do základu dane podľa prvotných dokladov o nákupe PHL, najviac však do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky. Takže, ak zamestnanec vykázal cestovné náhrady, ktoré boli satelitným systémom označené ako súkromné jazdy, nemôže byť spotreba nakúpených PHL ani účtovaná do nákladov uznaných do základu dane v spoločnosti.

- Ak pracovník vykázal údaje o cestovných náhradách, ktoré nezodpovedali údajom podľa satelitného systému sledovania prevádzky, pri zaúčtovaní týchto nadlimitných nákladov by v spoločnosti vznikol náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý musí byť pripočítaný do základu dane z príjmov v spoločnosti. Súčasne časť DPH prislúchajúca neuznanému výdavku nemôže byť uplatnená na odpočet a musí sa vrátiť späť na účet daňového úradu. Takýto stav súčasne dáva možnosť zistenia, že firemné vozidlo bolo zamestnancom využité na súkromné účely. Ak je firemné vozidlo využité aj na súkromné účely, musí sa danému zamestnancovi vykonať zdanenie jeho použitia vo výške 1 % obstarávacej ceny auta vrátane DPH (zákon o dani z príjmu § 5 ods. 3 písm. a) v tom mesiaci, v ktorom sa použitie auta na súkromné účely vyskytlo.

- Na základe predchádzajúcich bodov uvádzam, že ak zamestnanec nepredložil oprávnené nároky na cestovné náhrady, na základe čoho nebolo účtované u zamestnávateľa o týchto nákladoch, uvádzame, že postup bol v súlade s postupmi účtovania v podvojnom účtovníctve § 2 ods. 1, pretože skutočnosti, ktoré sú predmetom účtovania musia byť doložené potrebnými podkladmi, ktoré dokumentujú účtované skutočnosti. Bez písomného podkladu alebo prvotného dokladu nie je možné vykonať účtovnú operáciu.

V konaní vypovedal žalovaný, ktorý uviedol, že cestovné príkazy zasielal načas, v ústne dohodnutej lehote. Cesty sa robili ešte aj v posledný deň kalendárneho mesiaca s tým, že v roku 2013 on zasielal cestovný príkaz, dochádzku, knihu jázd v posledný deň v mesiaci, alebo v prvý deň nasledujúceho mesiaca, vždy na Ing. Štilichovú e-mailom a v kópii na L., ktorý bol splnomocnený tieto cestovné príkazy schvaľovať. V minulosti mu vznikol problém spôsobený z jeho časových a zdravotných dôvodov, aj technických, to znamená, že neboli načas urobené cestovné príkazy z jeho strany a s pani Ing. Štilichovou sa dohodli, že to urobí nárazovo s tým, že za celý rok 2012 cestovné príkazy budú odovzdané v januári 2013. V januári 2013 ich odovzdal, aj napriek tomu mu bola udelená pokuta 40 €, ale od toho dátumu už robil všetko načas, čiže za mesiace január až jún 2013 posielal všetky cestovné príkazy načas, v deň aj hodinu. Čo sa týka neslužobných, resp. súkromných ciest, nevykonal žiadne cesty okrem služobných ciest, nemal dôvod, pretože nemal splnomocnenie na užívanie motorového vozidla na

súkromné účely. Čo sa týka určitých konkrétnych jázd, ktoré namietal žalobca, ako projektový manažér pracoval pre žalobcu aj v nadčasoch, ktoré vie preukázať, aj počas víkendov a navštevoval zákazníkov a spolupracujúce firmy v ich miestach bydliska, v sídlach firiem. Počas pracovného pomeru u žalobcu vykonal služobné jazdy počas víkendu v nedeľu mimo územia Košíc viacnásobne, bolo to aj v roku 2012, aj v roku 2013, aj v roku 2011. Čo sa týka odsúhlasovania cestovných príkazov, tieto mu boli zasielané, potom odsúhlasované vedením a následne vyplatené. Skutočnosť, že cestovný príkaz za mesiac máj 2013 nebol správne urobený, mu nebolo oznámené. Komunikácia v prípade odstraňovania vád cestovného príkazu prebiehala väčšinou e-mailom alebo telefonicky. V tomto prípade to však tak nebolo, pani Štilichová mu nevolala, za služobné cesty v mesiaci máj 2013 už nedostal žiadnu náhradu, ani za jednu z nich. Žalovaný sa nevedel vyjadriť konkrétne, u ktorého zákazníka, na akej adrese, v akom čase, čo riešil dňa 6.5., 13.5. a 27.5.2013, pričom poprel, že by v mesiaci máj 2013 už vykonával funkciu aj pre firmu Martex, tak ako predpokladal žalobca.

V konaní bol vypočutý pán Ing. Jaromír Vrátil, ktorý uviedol, že žalovaný u nich pracoval od leta 2009 do leta 2013 ako obchodný manažér so zodpovednosťou za východné Slovensko, pričom potom mu dali výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny. Čo sa týka výkazov, tie sa u nich realizovali vždy na konci každého mesiaca a pani Štilichová, ktorá je vo firme zodpovedná za výpočet náhrad, vždy na základe podkladov od každého zamestnanca vypočítala tieto náhrady a dala aj podnety k vyplateniu. So žalovaným boli opakované reporty, resp. tieto záznamy upravované za celý rok 2012, čiastočne za rok 2013. K tomu existuje nespočetne veľa e-mailov a komunikácie medzi pani S. a ním, ním a pánom Zubkom ako finančným riaditeľom spoločnosti. Jeho výkazy vždy vykazovali chyby, ktoré sa museli opravovať a vždy to prebiehalo pri osobnom stretnutí v Trenčíne. Posledný cestovný príkaz za máj 2013 bol zle vykázaný, vyplnený, pretože obsahoval služobné jazdy, ktoré však boli aj súkromné, na ktoré nemal žalovaný nárok. Z toho dôvodu nedošlo k vyplateniu cestovnej náhrady a až potom bol s pani S. správne upravený výkaz tak, aby zodpovedal realite. Svedok uviedol, že podľa upraveného výkazu už boli žalovanému vyplatené cestovné náhrady. Výkazy sa robia zo systému Carnet, čo je vlastne GPS monitoring automobilu, kde má žalobca absolútne presnú predstavu, kde sa auto nachádza. Vo výkaze žalovaného boli určité jazdy, ktoré neboli služobné. Z toho dôvodu výkaz neuznali a muselo dôjsť k jeho oprave podľa skutočnosti. Čo sa týka uvedenia presných vád, ktorými trpeli výkazy zo strany žalovaného, to nevedel uviesť, nakoľko to bolo vecou pani S. Potom, čo žalovaný doručil žalobcovi okamžité zrušenie pracovného pomeru, ho žalobca vyzval na nastúpenie do práce dňa 2. alebo 3.7.2013, kedy mali poradu v Brne, avšak žalovaný sa ani na jeho vyslovenú žiadosť na túto poradu nedostavil. Preto ho potom žiadal, aby dorazil do Trenčína alebo do Brna, aby ujasnili ďalšie vzťahy fungovania, avšak žalovaný prestal komunikovať, nedvíhal telefóny, na sms nereagoval. Jediný s kým komunikoval, bola pani S., s ktorou dokončoval nejaké vyjasnenie obchodných zákaziek a predaja vecí a ten konkrétny sporný cestovný výkaz. V priebehu júla 2013 sa svedok dozvedel, že žalovaný jednal menom firmy Marfex s jedným ich zákazníkom, kde komunikoval ohľadne projektu, ktorý započal riešiť menom ich firmy a z toho dôvodu videli, že je tu problém, že nechce pre nich pracovať, pretože fakticky pracuje už pre firmu O. a po detailnom skúmaní jeho pracovných ciest za posledného polroka dospeli k záveru, že mnoho týchto vykonaných ciest, ktoré sa javili ako služobné, zrejme služobnými neboli, pretože už vtedy zrejme vykonával žalovaný cesty a práce v prospech spoločnosti Marfex, čo bol hlavný dôvod skončenia pracovného pomeru s ním pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, pretože v pracovnej zmluve má jasne napísané, že nie je oprávnený vykonávať žiadne činnosti súbežne so zamestnaním. Týkalo sa to projektov realizovaných firmou ITS. To, že sa nejednalo o služobné cesty dôvodia tým, že na tých adresách, kde sa nachádzalo auto, neboli žiadni klienti, ani starí, ani noví, ani potencionálni. V týchto oblastiach, kde sa pohyboval žalovaný nemajú žiadneho zákazníka. Teda neuznali žalovanému v mesiaci máj niekoľko málo jázd, avšak za rok 2013 bolo zistené, že ich bolo podstatne viac. V mesiaci máj 2013 bola firma určite platby schopná vyplatiť cestovné náhrady. Po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo strany žalovaného to žalobca považoval za zastúpený dôvod alebo šikanózny, ktorým chcel žalovaný zastrieť to, že nechcel už pre nich pracovať, pretože ich firma nikdy nemala dôvod nevyplatiť alebo robiť problémy s vyplatením cestovných náhrad v rozsahu takýchto pár drobných. Svedok uviedol, že on nenamietal nesprávnosť vyčíslenia cestovných náhrad, pretože to bolo poslané pani S. a v prípade, ak bol aj poslaný e-mail aj jemu, on bol udaný len v kópii, ako nadriadený pre informáciu. Ďalej uviedol, že sa domnieva, že pani ŠH. rozporovala vyúčtovanie cestovných náhrad za mesiac máj 2013 vo vzťahu k žalovanému, táto sa s ním aj spojila, aby dali do poriadku výkaz a predpokladá, že to bolo telefonicky. Štandardne to u nich funguje tak, že zamestnanec pošle výkaz, vykáže koľko dní bol v kancelárii, koľko dní na cestách a na základe toho dochádza k preplateniu. Na otázku, prečo akceptoval počet pracovných dní u žalovaného a počet vydaných stravných lístkov,

ak teraz rozporuje pracovné cesty, odkázal na vyjadrenia pani S. Čo sa týka nejakých iných sporov s bývalými zamestnancami, tieto sa neviedli ani tu, ani v Trenčíne, ani v Čechách, ani na Slovensku, mali jedine spor s bývalým zamestnancom, ktorý im odcudzil všetky kontakty a následne si vytvoril firmu a prebral im zákazníkov. Samozrejme sa ho snažili právne zastrašiť, aby to nevykonával, avšak žiadny súdny spor s ním neviedli. Je to identický prípad s prípadom žalovaného, kedy vykonával úkony proti firme, v ktorej bol zamestnaný a z toho dôvodu mu dali okamžité skončenie pracovného pomeru. Je to jediný súdny spor s ich zamestnancom za viac ako 20 ročnú existenciu spoločnosti.

V konaní bola vypočutá svedkyňa L. ktorá uviedla, že žalovaný vykonával svoju prácu v Košiciach formou home officu, ich vzájomná spolupráca fungovala vo veľkej miere e-mailovou komunikáciou. Čo sa týka cestovného príkazu za máj 2013, žalovaný ho poslal e-mailom jej, na e-mailovú adresu 1.6., teda poslal cestovný príkaz včas. Avšak ona po následnej kontrole zistila, že je neúplný. Cestovný príkaz spočíva v príprave cestovného príkazu a knihy jázd. Na základe toho následnou kontrolou sa zistilo, že jeho kniha jázd k cestovnému príkazu je neúplná. To znamená, že tú knihu jázd, čo on odovzdal, vytlačil, tam bol iný počet kilometrov ako si ona potom skontrolovala so systémom, takže sa jej nerovnal počet najazdených kilometrov. Následne zistila, že knihu jázd tlačil 29.5.2013, ale cestovný príkaz je k 31.5.2013, kedy on potom ešte robil nejaké cesty služobným autom, avšak tieto neboli zaevidované v knihe jázd. Na túto skutočnosť ho upozornila cca hodinu-dve po doručení jeho emailu telefonicky, že cestovný výkaz je neúplný, nesprávny a že potrebuje doložiť správnu knihu jázd, a to ku každému tomuto úkonu ešte patrí poslať doúčtovanie, to znamená účtovné doklady na tankovanie PHM. V prípade, ak je neúplný cestovný príkaz, nevyplácajú cestovné náhrady len sčasti, pretože tým, že vo firemných vozidlách je zabudovaný systém Carnet na sledovanie jázd, zamestnanci sú povinní toto povyplňovať a prebieha to všetko elektronickou formou, takže sa cestovný príkaz vypláca až potom, keď je úplný a podpísaný. Čo sa týka za rok 2012, tak odovzdal cestovné príkazy za celý rok naraz, kde ona potom nasčítala sumu, aká má byť vyplatená a túto mu vložila na účet. Za mesiac máj 2013 mu neboli vyplatené cestovné náhrady, pretože cestovný príkaz bol neúplný a doteraz ho oni nemajú zaevidovaný v účtovníctve, ani v nákladoch. V spoločnosti majú internú smernicu na vyplácanie cestovných náhrad a tieto sa vyplácajú len keď sú úplné a slúžia ako úplný doklad pre ich účtovné potreby. S internou smernicou je oboznamovaný zamestnanec pri začatí pracovného pomeru. Ona nemôže vyplatiť cestovné náhrady na základe neúplného cestovného príkazu, pretože by bola postihovaná zo strany vedenia firmy, ako aj v zmysle daňových predpisov. Následne po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného sa snažila s ním skontaktovať, lebo odmietol komunikáciu s ich nadriadeným, pánom Vrátilom, nereagoval na jeho e-maily, telefonáty a ona so žalovaným komunikovala na základe jeho súkromného e-mailu. Čo sa týka výzvy pani S., ktorú e-mailom doručila žalovanému s tým, že má do 9.00 hodiny dňa 31.5.2013 doručiť cestovný príkaz, táto uviedla, že to, čo poslal žalovaný, bola neúplná kniha jázd a stačí pozrieť dátum tlače knihy jázd. Medzi nimi bola taká dohoda, že keď už niekto uzavrie cestovný príkaz, tak už v ten deň žiadnu jazdu nevykoná. Ak ju vykoná, potom musí urobiť cestovný príkaz ešte raz. Svedkyňa priznala, že za mesiace január až jún 2013 jej žalovaný posielal cestovné výkazy vždy riadne a načas. Čo sa týka predmetného cestovného príkazu, bol tam rozdiel kilometrov a v tom bola jeho nesprávnosť, nakoľko tam chýbal deň 31.5.. Ak žalovaný vedel, že ešte 31.5. niekde pôjde, mal ešte raz cestovný príkaz urobiť. Na otázku, že ak predmetný cestovný príkaz bol akceptovaný a na jeho základe a na základe týchto podkladov, ktoré zaslal žalovaný mu boli vydané stravné lístky, prečo sa takto nepostupovalo aj pri výplate cestovných náhrad, svedkyňa zotrvala na svojej výpovedi, že cestovný príkaz za máj bol neúplný a ako taký ho nemohla dať do účtovníctva a nie jej povinnosťou, aby vytlačila cestovný príkaz žalovaného a aby ho ona upozorňovala na jeho nedostatky.

Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce účinného do 21.8.2013 (ďalej len „ZP“), , pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe .

Podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,

Podľa § 69 ods. 3 ZP, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

Podľa § 69 ods. 4 ZP, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 36 ZP, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, účinného do 28.2.2015 (ďalej len „zákon o CN“), tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len "náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len "vyslanie do štátu Európskej únie"), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len "vznik pracovného pomeru"), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť

Podľa § 2 ods. 1 zákona o CN, pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o CN, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o CN, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3) alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o CN, preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Podľa § 34 zákona o CN, náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o CN, ak tento zákon požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty ( § 3).

Podľa § 35a zákona o CN , zamestnanec je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť zamestnávateľovi zmenu skutočností, ktoré sú rozhodné pre poskytovanie náhrad.

Podľa § 36 ods. 7 zákona o CN, zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.

Podľa § 36 ods. 8 zákona o CN, zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa § 36a zákona o CN, náhrady poskytované podľa tohto zákona sú splatné v lehote podľa § 36 ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v eurách.

Skončenie pracovného pomeru je obsahom ústavného práva na slobodný výkon povolania, zamestnania alebo inej zárobkovej činnosti. To platí nielen pre prípady, ak sa pracovný pomer končí na základe vzájomnej dohody účastníkov, ale aj v prípadoch, keď ku skončeniu pracovného pomeru dochádza na základe jednostranného právneho úkonu jedného z účastníkov. Už pri založení pracovného pomeru na neurčitý čas sú si zmluvné strany vedomé toho, že nejde o nevypovedateľný právny vzťah. Inými než zákonnými spôsobmi nemožno platne skončiť pracovný pomer.

V ustanovení § 59 Zákonníka práce zakotvené spôsoby skončenia pracovného pomeru platia pre skončenie platného pracovného pomeru, nie faktického, t.j. neplatného pracovného pomeru. Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj v prípade, ak mu zamestnávateľ nevyplatil v uvedenej lehote aj časť mzdy (platu) alebo náhradu mzdy (platu). Povinnosť poskytovať odmenu za vykonanú prácu je základnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá súčasne tvorí súčasť právnej povahy pracovného záväzku. V prípade neplnenia tejto základnej povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje zamestnancovi možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnancom je aj nevyplatenie časti mzdy. U zamestnanca ide o veľmi vážny dôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje aj okamžite skončiť pracovný pomer.

Čo sa týka § 69 ods. 3, ktorý zakotvuje lehotu na podanie okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k žalobcovi, ide o subjektívnu mesačnú lehotu, ktorá sa končí dňom, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť rozhodná pre jej začiatok. Pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplatia výpovedné doby, teda ku skončeniu pracovného pomeru dochádza doručením zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru u oboch účastníkov pracovného pomeru majú prekluzívny charakter. Ich nevyužitím pre obidve zmluvné strany zaniká možnosť neskoršieho uplatnenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súd v prvom rade skúmal, či bola žaloba žalobcu podaná včas a riadne, t.j. v zákonnom stanovenej lehote v zmysle § 77 ZP. Okamžité skončenie pracovného pomeru - list žalovaného zo dňa 26.7.2013 bol

žalobcovi doručený dňa 29.7.2013. Žaloba bola podaná na poštovú prepravu dňa 28.8.2013, doručená súdu dňa 30.8.2013 a teda je nutné konštatovať, že táto bola podaná v zákonnej lehote.

Svoj nárok žalobca na vyslovenie a určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodil: a) preklúziou práva, t.j. že žalovaný neuskutočnil právny úkon okamžité zrušenie pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote. Pre prípad, ak by súd nepovažoval právo žalovaného na okamžité skončenie pracovného pomeru za prekludované, má za to, že: b) nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko žalobca (poznámka: správne má byť žalovaný) nepredložil zamestnávateľovi riadne písomné doklady pre účtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, preto sa žalobca nedostal do omeškania s plnením uvedenej veci voči žalovanému. Žalovaný nepredložil žalobcovi úplný cestovný príkaz za mesiac máj, pretože tento obsahoval aj súkromné cesty žalovaného, a takisto nepredložil doklady od platieb za pohonné hmoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, na základe ktorých žalobca dôvodil svoju žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd v prvom rade skúmal včasnosť uskutočnenia predmetného úkonu zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, t.j. okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 26.7.2013.

Vychádzajúc z ustanovení § 69 ods. 3 je nutné konštatovať, že žalovaný ako zamestnanec sa dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 36 ods. 8 zákona o CN. Ak teda žalovaný zaslal žalobcovi (zamestnávateľovi) podklady na vyplatenie cestovných náhrad dňa 31.5.2013 (piatok), žalobcovi začala plynúť lehota 10 pracovných dní na ich vyplatenie dňa 3.6.2013 (pondelok) a uplynula dňa 14.6.2013 (piatok), kedy bol posledný deň splatnosti. Následne v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) žalovaný tzv. musel počkať na uplynutie ďalších 15 dní po splatnosti cestovných náhrad (14.6.2013 + 15 dní) a až počnúc dátumom 29.6.2013 mohol okamžite skončiť pracovný pomer u zamestnávateľa a to v lehote jedného mesiaca, t.j. najneskôr do 29.7.2013. Žalovaný list - Okamžité skončenie pracovného pomeru podal na poštovú prepravu dňa 26.7.2013, ktorá zásielka bola žalobcovi doručená dňa 29.7.2013. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný uplatnil skončenie pracovného pomeru u zamestnávateľa - žalobcu v zákonnej lehote a teda jeho právo nepodlieha preklúzii.

Následne súd preskúmaval druhý dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru definovaný v žalobe a to, že nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Súd mal preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ uzavrel so žalovaným ako zamestnancom pracovný pomer dňa 1.4.2009, kedy žalovaný pracoval vo funkcii manager predaja, ku ktorému výkonu práce používal motorové vozidlo žalobcu, kedy mal oprávnenie ho využívať len na pracovné (služobné) cesty, nie súkromné. V spoločnosti žalobcu vyplácanie mzdy a cestovných náhrad fungovalo tak, že manageri predaja po skončení mesiaca, t.j. hneď začiatkom ďalšieho mesiaca emailom doručovali žalobcovi podklady na výpočet mzdy, cestovných náhrad, dovolenky a ostatných nárokov a to vo forme excelovskej tabuľky s údajmi o počte dní práce v kancelárii, doma (home office), koľko dní zamestnanec odpracoval tzv. v teréne, kedy čerpal dovolenku, resp. kedy bol práceneschopný. Spolu s uvedeným zasielali zamestnanci žalobcovi cestovný príkaz, knihu jázd a doklady o nákupe PHM. V zmysle pokynu im danému ešte v roku 2012 a opakovane i v roku 2013, uvedené doklady mali zasielať emailom nadriadenému na ich schválenie a účtovníčke p. Štilichovej na prekontrolovanie údajov. V zmysle platnej pracovnej smernice žalobcu v prípade, že internou kontrolou došlo k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného (cestovných diét) a cestovných náhrad resp. k zisteniu nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov, nesprávne označenie služobných kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM ...), tento cestovný príkaz sa mal vrátiť zamestnancovi na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz mal podliehať vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.

U žalobcu osobou, ktorá mala prekontrolovať vyššie citované poklady bola účtovníčka p. S. a v prípade, ak táto zistila nejaký nesúlad resp. že podklady sú nesprávne vyplnené, chybné, neúplné, zvyčajne kontaktovala dotyčného zamestnanca s výzvou na opravu. Uvedená zamestnankyňa urgovala zamestnancov aj v prípadoch, ak títo potrebné podklady nepredložili vôbec. Podklady mali byť

schvaľované štatutárnym orgánom - p. S. a následne z nich vzniknuté nároky boli zamestnancom aj vyplácané. Uvedené vyplynulo z rozsiahleho vykonaného dokazovania predloženou emailovou poštou v spojení s internou smernicou žalobcu ako aj výpoveďami účastníkov konania a svedkov.

Dňa 30.5.2013 p. S. zaslala zamestnancom emailovú výzvu, aby podklady na mzdy doručili v piatok do 31.5.2013 do 9,00 hod. V súlade s uvedenou výzvou tak žalovaný učinil dňa 31.5.2013 o 7,36 hod., kedy v prílohe doručil cestovný príkaz, excelovskú tabuľku dochádzky a knihu jázd za máj 2013. V uvedenej knihe jázd boli zaznamenané jazdy žalovaného za mesiac máj okrem jázd vykonaných dňa 31.5.2013, ktoré tam žalovaný nezahrnul z dôvodu, že tieto podklady doručoval žalobcovi ešte v skorých raňajších hodinách v zmysle výzvy, avšak potom ešte vykonal ďalšiu jazdu. Vzhľadom k tomu následnou kontrolou jázd cez systém Carnet bol p. S. zistený rozdiel 40 najazdených km v mesiaci máj 2013.

Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, to znamená, že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo aspoň označiť dôkazy osvedčujúce ich pravdivosť. Dôkaznými prostriedkami v súdnom konaní sú v zmysle § 125 O.s.p. všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutkový stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov konania. To znamená, že ako dôkazný prostriedok nemôže súd použiť dohady, predpoklady, indície a podobne. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd nahromadením dostatočných podkladov vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Ak účastník nesplní svoju povinnosť predloženia dôkazov spôsobilých preukázať pravdivosť svojich tvrdení, dostáva sa do procesnej situácie neunesenia tzv. dôkazného bremena a súdu neostáva nič iné, len na okolnosti a skutočnosti, ktoré neboli riadne preukázané neprihliadať.

Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaného na odstránenie danej chyby, nesúladu, nesprávnosti, resp. chýbajúcich dokladov k cestovnému príkazu za mesiac máj 2016 mnohokrát vyzval, a to prostredníctvom p. S. ktorá tak mala učiniť hodinu-dve po doručení emailu žalovaného z 31.5.2013 telefonicky a následne aj neskôr na jeho súkromný email. I keď uvedenú argumentačnú líniu si žalobca zachoval počas celého súdneho konania, tento danú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal. Súd neuveril výpovedi p. S. o oznámení vád cestovného príkazu telefonicky, nakoľko tá je stále zamestnankyňou žalobcu a samozrejme, že jej výpoveď bola poznačená existenciou pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi. Naviac, ak v konaní žalobca bol schopný predkladať dôkazy vo forme emailovej korešpondencie, ktorú bežne viedol so svojimi zamestnancami ohľadom nielen podkladov na mzdy, cestovných príkazov, a podobne, ale aj závažnejších záležitostí ako napríklad rozpracované zákazky, starostlivosť o dom v Košiciach a mnohé iné, súdu sa javilo veľmi neštandardné, že práve dôkaz o existencii výzvy na opravu cestovného príkazu žalovaného za máj 2013, žalobca počas celého konania predložiť nevedel, z čoho súd mal za to, že takýto dôkaz vôbec neexistuje a predmetný email nebol nikdy vo vzťahu k žalovanému vykonaný. Tento názor podporuje aj tá skutočnosť, že žalovanému neboli vyplatené cestovné náhrady nielen za mesiac máj 2013, ale za celých 5 mesiacov január až máj 2013, pričom žalobca nepreukázal ani v jednom prípade, že by akýmkoľvek spôsobom vyzýval žalovaného na odstránenie nedostatkov cestových príkazov napr. i v podobe predloženia dokladov o nákupe PHM.

Nakoľko žalobca žalovaného nikdy nevyzval na odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac máj 2013, tento sa úplne legitímne domnieval, že cestovný príkaz ako aj ostatné podklady sú v poriadku, nakoľko na ich základe mu bola dokonca vyplatená aj mzda za uvedený mesiac. Z tohto dôvodu legitímne očakával aj vyplatenie cestovných náhrad. Nakoľko tak žalobca neučinil, žalobcovi vznikol nárok na okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu

V konaní žalobca nepreukázal bez pochybností, že by žalovaný vykonal akékoľvek súkromné cesty služobným motorovým vozidlom. Žalobca opätovne v konaní zostal nečinný a len tvrdil, že na adresách, kde sa nachádzal žalovaný v žalobcom označených dňoch žiadnych klientov nemajú, a to ani starých, nových, ani potenciálnych. pričom na preukázanie tohto svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz. Naviac si súd dovoľuje poznamenať, že už len z náplne práce žalovaného ako managera predaja je zrejmé, že tento mal na starosti získavanie aj nových kontaktov, klientov, zabezpečovanie a preddohodnutie kontraktov medzi nimi a žalobcom, čo je činnosť tak osobitá, že sa jednoznačne nedá podľa názoru súdu tvrdiť, že žalovaný na danom mieste a v danom čase sa nachádzal alebo nenachádzal na mieste nového odberateľa resp. klienta, pretože je možné, že nakoniec k uzavretiu daného predpokladaného a dohodovaného obchodu nakoniec nedošlo.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je nedôvodná a preto ju zamietol.

Podľa § 151 ods. 1 veta prvá zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokát za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa § 13a ods. 1 citovanej vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej, d) účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, e) vypracovanie právneho rozboru veci, f) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu, g) návrh na predbežné opatrenie, ak k nemu dôjde pred začatím konania, odvolanie proti takémuto rozhodnutiu o predbežnom opatrení, návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, návrh na podanie mimoriadneho dovolania, h) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.

Podľa § 3a ods. 2 citovanej vyhlášky, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na predbežné opatrenie, ak k nemu dôjde po začatí konania, návrh na zabezpečenie dôkazu alebo dedičstva, b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu, d) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina, e) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina, f) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu rozhodnutia o plnení v splátkach.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58 € predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za 11 úkonov poskytnutej právnej služby v zmysle vyššie citovanej vyhlášky a to:

- v roku 2013: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ písomné vyjadrenie sa zo dňa 22.10.2013, každý úkon po 60,07 € plus 2x režijný paušál 7,81 €,

- v roku 2014: 3/ účasť na pojednávaní dňa 28.10.2014, 4/ porada advokáta s klientom dňa 4.12.2014, každý úkon po 61,87 € plus 2x režijný paušál 8,04 €,

- v roku 2015: 5/ účasť na pojednávaní dňa 3.3.2015, 6/ porada advokáta s klientom dňa 5.5.2015, 7/ účasť na pojednávaní dňa 19.5.2015, 8/ písomné vyjadrenia zo dňa 28.10.2015, 9/ účasť na pojednávaní dňa 3.11.2015, každý úkon po 64,53 € plus 5x režijný paušál 8,39 €,

- v roku 2016: 10/ porada advokáta s klientom dňa 12.1.2016, 11/ účasť na pojednávaní dňa 21.1.2016, každý úkon po 66 € plus 2x režijný paušál 8,58 €. Uvedenú sumu je žalobca povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu žalovaného JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, 040 01 Košice.

Súd nepriznal žalovanému odmenu za ním uplatnený úkon právnej služby - písomný návrh na vypočutie svedka zo dňa 14.5.2015, nakoľko sa nejedná o úkon podľa § 13a ods. 2 písm. a) vyhlášky, t.j. návrh na zabezpečenie dôkazu (čím sa rozumie návrh na konanie podľa § 78-§78h Občianskeho súdneho poriadku), ale sa jedná len o bežný procesný úkon v procese dokazovania, návrh na vykonanie dôkazu výsluchom navrhovaného svedka. Zároveň súd nepriznal ani odmenu za úkon právnej služby - porada advokáta s klientom zo dňa 31.8.2015, nakoľko dôkaz o realizovanej porade z uvedeného dňa žalovaný nepredložil, tento nebol prílohou vyčíslenia trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3 písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.