Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_40C-177-2015.pdf
PDF · 97 KB
Case nature
Area
Subarea
40C/177/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou Mgr. Annou Mihálikovou, vo veci navrhovateľa: A. O., A. A. F.. XX. Q. Č.. X - XX, XXX XX K., T.: XX XXX XXX, proti odporcovi: A. N. B.. M. B., N. Ú. A. A. A. A. XXX/XX, XXX XX Ž., zastúpený splnomocneným zástupcom: M.. O. B., Q., A. A. Q. K. XXXX/XX, XXX XX Ž., o zaplatenie 44,72 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania na účet právneho zástupcu odporcu pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 100,15 Eur a iných trov konania vo výške 16,50 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.03.2015, sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 44,72 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. Zo skutkového odôvodnenia podaného návrhu vyplýva, že navrhovateľ zo starobného dôchodku M. O., P.. Y., G.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XXXX/XX, Ž., ako orgán vyplácajúci dôchodkové dávky, ktorých poberateľkou bola povinná, na základe príkazu na začatie exekúcie č. N. zo dňa 14.09.2012 v súlade s jeho opravou č. N. z 21.09.2012 vydaných žalovaným vykonával zrážky na úhradu pohľadávky v sume 65,70 Eur a jej príslušenstva. Povinná M. O. dňa 01. februára 2013 zomrela a oznámenie o úmrtí bolo navrhovateľovi doručené dňa 12.02.2013. Starobný dôchodok pri splatnosti 20-teho dňa v mesiaci povinnej patril do 19. marca 2013. Poukazovanie súm zrážok zo starobného dôchodku povinnej bolo zastavené od 20. marca 2013. Za obdobie od 20. februára 2013 do 19. marca 2013 bola exekútorskému úradu naviac poukázaná suma 44,72 Eur zo základného fondu starobného poistenia, t. j. z verejných prostriedkov. Poukázaná suma nebola zrážka z dôchodku dlžníka, ale o tieto sumy bol znížený základný fond starobného poistenia. O vrátení neoprávnene vyplatenej sumy bol odporca požiadaný listami z 08. marca 2013, 05. júna 2013, 28. novembra 2013 a 12. novembra 2014. Žalovaný napriek týmto výzvam, neprávom vyplatenú sumu nevrátil. Ďalej navrhovateľ poukázal na § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, že ako platiteľ dôchodkovej dávky nebol účastníkom exekučného konania a na zodpovednosť dedičov do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. Sumu 44,72 Eur považuje za neprávom poukázanú na účet žalovaného, pretože nebola exekučnou zrážkou, čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, teda k zväčšeniu majetku bezdôvodne na úkor navrhovateľa. Podľa navrhovateľa je nesporné a preukázané, že došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý smrťou povinnej odpadol, t. j. presun majetkovej hodnoty z majetkovej sféry navrhovateľa do majetkovej sféry odporcu. Keďže suma 44,72 Eur už nebola exekučnou zrážkou z dôchodku, nie je vo vzťahu k žalovanému, možné považovať za dôchodkovú dávku, a preto ani na jej vrátenie aplikovať ustanovenie Zákona č. 461/2003 Zbierky zákonov. Poukázanie exekučnej zrážky po smrti dôchodcu,
je preto občiansko-právnym vzťahom bezdôvodného obohatenia, v ktorom Sociálna poisťovňa nemá verejno-právne postavenie, ale jej postavenie vychádza z občiansko-právneho princípu rovnosti strán.
Odporca sa prostredníctvom splnomocneného zástupcu vyjadril k predmetnej žalobe, a toto vyjadrenie doručil súdu dňa 23.06.2015, vo svojom vyjadrení poukázal predovšetkým na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/58/2009, v zmysle ktorého exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, preto vzhľadom na povahu tohto vzťahu nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia §-u 451 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom na výkon núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí („exekučná činnosť“). Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej moci sa exekútor podieľa na realizácií základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, pričom ustanovenie §-u 5 ods. 2 Exekučného poriadku výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti, je výkon verejnej moci. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromno-právny vzťah. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejno-právne.
Pre vyriešenie otázky, či daný právny vzťah je súkromno-právny alebo verejný, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, žalobca je povinný uviesť vždy v žalobe rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov významných nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy, ale aj pre posúdenie veci.
V danom prípade žalobca svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako platiteľom dôchodku a žalovaným ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť. Netýkal sa niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo o verejno-právny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve.
Preto navrhovateľ nemôže podať proti exekútori návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, z tohto dôvodu žiadal návrh zamietnuť. Vyjadrenie odporcu bolo doplnené v podanom odpore proti platobnému rozkazu, z ktorého ďalej vyplynulo, že všetky zrážky, ktoré boli v priebehu exekučného konania navrhovateľom poukázané, prijal oprávnene. Oprávnený mal nárok na zrážky z dôchodku povinnej odo dňa doručenia Exekučného príkazu žalobcovi, minimálne mal nárok na štyri zrážky, pričom z jeho hľadiska a z hľadiska exekučného konania je nepodstatné, kedy boli žalobcom ako platiteľom mzdy exekútorovi poukázané, t. j., aj keď sa tak stalo po smrti povinnej, po 01.02.2013. Namietal aj nedodržanie povinnosti platiteľa mzdy vykonávať zrážky akonáhle mu bol doručený exekučný príkaz. Navrhovateľ poukázal odporcovi ako súdnemu exekútorovi štyri zrážky, pričom posledná bola pripísaná na účet súdneho exekútora dňa 28.02.2013 v sume 44,72 Eur. Týmto bola vymáhaná pohľadávka s príslušenstvom uspokojená, exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky, čo žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 05.03.2013. Listom zo dňa 13.03.2013 bol žalovaný žalobcom vyzvaný, aby vrátil sumu 44,72 Eur z dôvodu, že povinná zomrela 01.02.2013. Je zrejmé, že v danom prípade chýba jeden zo základných znakov bezdôvodného obohatenia, a to jeho protiprávnosť. Žalovaný prijal žalobcom poukázanú sumu riadne v súlade so zákonom na základe platného poverenia za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného vyplývajúcej z platného exekučného titulu. Odporca namieta jednak, že žaloba je nedôvodná z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného a rovnako znáša aj z opatrnosti námietku premlčania v zmysle §-u 107 Občianskeho zákonníka, k čomu uvádza, že navrhovateľ sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel najneskôr dňom, keď sa dozvedel o smrti povinnej dňa 13.03.2013, kedy vyzval žalovaného na vrátenie vyplatenej sumy, už o smrti povinnej mal vedomosť, keďže odkazuje na svoj list, návrh bol podaný dňa 17.03.2015, teda ku dňu podania žaloby uplynuli viac ako dva roky, odo dňa, keď sa oprávnený dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil, súd disponoval len písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 26.11.2015 ako reakciu na podaný odpor proti platobnému rozkazu a pripojený dávkový spis. Súd poukazuje na písomné vyjadrenie navrhovateľa doručené súdu dňa 26.11.2015, keďže sa
nezúčastnil navrhovateľ konania vo veci. Z tohto písomného vyjadrenia predovšetkým vyplynulo, že navrhovateľ z dôchodku povinnej vykonal za obdobie od 20. novembra 2012 do 19. marca 2013 zrážky v celkovej sume 171,40 Eur, pričom podrobne uviedol rozpis jednotlivých zrážok vždy k 20-temu dňu príslušného mesiaca a sporná posledná zrážka bola za obdobie od 20. februára 2013 do 19. marca 2013 z dôchodku povinnej zrazená suma 44,72 Eur a dňa 28. februára 2013 bola poukázaná na účet odporcu. Opätovne poukázala na skutočnosti uvedené už v žalobnom návrhu so zdôraznením, že poukázaná suma poslednej zrážky, nebola zrážkou z dôchodku povinnej, ale o túto sumu bol znížený dôchodkový fond starobného poistenia. Zrazené sumy považuje exekútor za vyplatené právom, pričom namietal, že navrhovateľ začal zrážať z dôchodku povinnej až dňa 30. novembra 2012, hoci exekučný príkaz bol platiteľovi dôchodku doručený 27.09.2012. Túto námietku považoval navrhovateľ za irelevantnú, prípadné nedodržanie povinnosti spočíva v spôsobe poukazovania dôchodkov a spracovania výplat dôchodkových dávok, ktoré sa v súlade s ustanovením §-u 116 Zákona č. 461/2003 Zbierky zákonov o sociálnom poistení vyplácajú vopred. Exekútor pri svojej činnosti zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Pod pojmom vynaloženie všetkého úsilia, je potrebné rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Týmto reagoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je označené vyššie na podporu argumentácie odporcu. Na základe uvedeného, navrhovateľka zotrvala na pôvodnom žalobnom návrhu s prihliadnutím na ďalšie uvádzané skutočnosti.
Súd vykonal vo veci dokazovanie z listinných dôkazov predložených navrhovateľom predovšetkým rozhodnutím A. O. ústredie zo dňa 06.12.2012 o zvýšenie starobného dôchodku pre povinnú, príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov zo dňa 14.09.2012 pod číslom N., ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni 21.09.2012 v spojení s opravou exekučného príkazu vydaného dňa 21.09.2012. Značka opravy XXXXXXXXXX a tento bol doručený A. O. 27.09.2012. Oznámením o úmrtí povinnej vyhotoveným Matričným úradom Mesta Žilina zo dňa 07.02.2013, ktorým mal súd preukázaný dátum úmrtia povinnej XX.XX.XXXX. Z výpisu účtu Sociálnej poisťovne ku dňu 28.02.2013, z ktorého mal potvrdenú poukázanú platbu vo výške 44,72 Eur, ktorú odporca prijal tak, ako uviedol vo svojom vyjadrení a následne navrhovateľ predložil aj výzvy na vrátenie bezdôvodného obohatenia adresované súdnemu exekútorovi zo dňa 12.11.2014, 17.02.2014, 28.11.2013, 13.03.2013, 05.06.2013 spolu s pripojenými doručenkami o prevzatí tohto listu súdnym exekútorom. Súd mal k dispozícií aj originál spisu Sociálnej poisťovne č. XXXXXXXXXXX-M. O.. Z predloženého originálu spisu vyplýva zo záznamov o rozhodnutí , že dôchodok patril povinnej do 19.02.2013.
Vychádzajúc z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu vykonaného dokazovania zo strany súdu je potrebné vyjadriť sa k niekoľkým okruhom načrtnutých problémov. V prvom rade súd poukazuje na ustanovenie §-u 61 Zákona č. 233/95 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu, je v exekučnom konaní vylúčené.
K argumentácií odporcu, ktorej podkladom bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je vyššie označené, k tomuto treba uviesť, že toto rozhodnutie podrobne rieši postavenie exekútora pri výkone exekučnej činnosti, ako aj charakter vzťahu medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania, ako vyplýva hneď z druhej vety rozhodnutia právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania, sa nemôže považovať za súkromno-právny vzťah. V posudzovanom prípade však ide o právny vzťah súdneho exekútora a platiteľa mzdy povinného t. j. Sociálnej poisťovne, ktorá v zmysle zákona nie je považovaná za účastníka exekučného konania. Jedným zo záverov cit. rozhodnutia je, že exekútor vykonáva činnosť - nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorá inak prislúcha štátu, pri výkone tejto exekučnej činnosti exekútor nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, ale vykonáva činnosť, ktorá mu je zverená predpismi verejného práva.
Nárok vyplatený súdnemu exekútorovi platiteľom dôchodku povinnej v rámci exekučného konania, súd musel posúdiť v zmysle §-u 33 Exekučného poriadku.
Súd poznamenáva, že povinnosťou navrhovateľa nie je uplatnený nárok právne kvalifikovať, je povinný uviesť skutkové okolnosti rozhodujúce pre uplatnený nárok a na ich preukázanie predložiť dôkazy,
preto vznesená námietka odporcom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu v kontexte jeho zvolenej obrany, je neopodstatnená.
Podľa §-u 33 Exekučného poriadku - ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.
Exekútor ručí za škodu, ktorú spôsobili jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona celým svojim majetkom. Zodpovednosť zamestnancov exekútora podľa občiansko-právnych alebo pracovno-právnych predpisov, tým nie je dotknutá. Ako osobitný zákon je označený Zákon č. 514/2003 Zbierky zákonov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkonnej verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V súvislosti s citovaným ustanovením zákona, súd poukazuje na to, že samotný návrh neobsahuje, i keď sa vyjadrenie navrhovateľa neskôr odvoláva na toto ustanovenie Exekučného poriadku skutkové okolnosti k objasneniu základných predpokladov zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávne konanie, teda porušenie zákonom stanovených práv alebo povinností, vznik škody a príčinná súvislosť medzi takýmto konaním alebo opomenutím a vznikom škody. Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu musí preukázať poškodený, ako to správne navrhovateľ uviedol vo vyjadrení k žalobe.
V tejto súvislosti sa teda súd dotkol len veľmi okrajovo právneho dôvodu, pre uplatnenie žalovaného nároku - ako zodpovednosti zo škody, a to vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, či už by tento nárok súd posúdil ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, resp. ako nárok zo škody, „bez ohľadu na to, ako bude právny nárok s konečnou platnosťou právne kvalifikovaný.“
Podľa §-u 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka - právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Pretože súd by uplatnený nárok posudzoval ako nárok zo vzniknutej škody s poukazom na vznesenú námietku a vyššie citované znenie ustanovenia, zákonného ustanovenia uzatvára, že vzhľadom na vznesenie námietky premlčania, uplatnený nárok navrhovateľovi nepriznal a žalobu zamietol.
Súd poukazuje na správne vyhodnotenie skutkových okolností odporcom v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku vzniknutého zo zodpovednosti za škodu, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sám navrhovateľ v podanom návrhu uviedol, že oznámenie o úmrtí povinnej bolo navrhovateľovi doručené dňa 12.02.2013, čiže už týmto dňom disponoval informáciou, ktorá bola rozhodná z hľadiska času pre uplatnenie tejto pohľadávky. Návrh bol doručený súdu dňa 17.03.2015, pričom z obálky vyplýva, že na poštovú prepravu bol daný 13.03.2015, avšak z hľadiska plynutia hmotno-právnej lehoty - dvojročnej, tento mal byť súdu doručený najneskôr 13.02.2015. Z uvedeného je evidentné, že navrhovateľ uplatnil svoj nárok po uplynutí zákonnej premlčacej lehoty a teda v intenciách citovaného zákonného ustanovenia súd tento nárok vyhodnotil ako premlčaný. Z tohto dôvodu sa bližšie nezaoberal, skúmaním predpokladov vzniku nároku na náhradu škody.
O trovách konania rozhodol súd podľa §-u 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo úspech nemal. Splnomocnený zástupca odporcu si uplatnil trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor vo výške 16,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 100,15 Eur za 4 úkony právnej služby uplatnené v zmysle §-ov 10 ods. 1, §-u 13a ods. 1 písm. a), c) a d), §-u 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Zbierky zákonov v platnom znení a tieto označil ako príprava a prevzatie veci - 16,60 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, písomné podanie na súd - vyjadrenie k žalobe - 16,60 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, odpor proti platobnému rozkazu 16,60 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, účasť na pojednávaní dňa 19.01.2016 - 16,60 Eur + 8,58 Eur. Súd len konštatuje, že právny zástupca odporcu si správne vyúčtoval trovy právneho zastúpenia za úkony právnej služby, ktoré boli z jeho strany v tejto veci vykonané, a preto mu trovy právneho zastúpenia priznal v rozsahu 100,15 Eur a iné trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za podaný odpor vo výške 16,50 Eur. Celkové trovy konania sú teda vo výške 116,65 Eur, tieto je navrhovateľ povinný nahradiť na účet právneho zástupcu odporcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Pre úplnosť veci treba uviesť ešte obranu odporcu spočívajúcu v tom, že platiteľ mzdy, t. j. navrhovateľ ako platiteľ dôchodku, bol povinný odo dňa doručenia exekučného príkazu, vyplácať oprávnenému sumy zrazené zo mzdy povinného, resp. na účet exekútora. Podľa §-u 82 Exekučného poriadku - ak platiteľ mzdy nevykoná zo mzdy povinného zrážky riadne a včas, ak ich vykoná v menšom rozsahu, ako je určený alebo ak nevyplatí zrážky oprávnenému bezodkladne potom, keď sa mu doručil exekučný príkaz, alebo keď sa stali splatnými ďalšie mesačné sumy mzdy, môže oprávnený uplatniť proti platiteľovi mzdy na súde právo na vyplatenie súm, ktoré sa mali zo mzdy povinného zrážať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP), t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak: a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. v platnom znení).