Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2C-281-2010.pdf
PDF · 124.58 KB
Case nature
Area
Subarea
2C/281/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Žiline v konaní pred samosudcom JUDr. Jánom Rybárikom, v právnej veci navrhovateľa: V.. N. C., nar. X.X.XXXX, S. XXX/XXX, F. - G., právne zastúpený: Mgr. Peter Lupták, advokát so sídlom Námestie Štefana Moyzesa 3, Banská Bystrica, IČO: 43883907, proti odporcovi: ISTROFINAL, a.s., Mydlárska 8718/7A, Žilina, IČO: 36396761, právne zastúpený JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, advokátkou, so sídlom Národná 10, Žilina, IČO: 47240997, o zaplatenie 14.474,43 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 14.474,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške:
- 9% ročne zo sumu 5.743,95 eur od 4.8.2010 do 27.2.2011,
- 9% ročne zo sumy 5.581,24 eur od 28.2.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V časti úrokov z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 8.893,19 eur od 2.9.2013 do zaplatenia súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.
Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 344,50 eur a trovy právneho zastúpenia zástupcovi Mgr. Petrovi Luptákovi v sume 2.590,13 eur na účet vedený v Tatra banke, a.s., IBAN G do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal spočiatku zaplatenia istiny vo výške 6.402,95 eur, neskôr svoj návrh rozšíril a žiadal uhradiť 14.474,43 eur s príslušným úrokom z omeškania. Svoj návrh v podstate odôvodnil tým, že spoločne s manželkou boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. XX, na I. poschodí obytného domu súp. č. XXXX, ktorá nehnuteľnosť bola zapísané Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre kat. úz. Žilina. V roku 2003 spolu s manželkou ako dlžníci a odporcom - spoločnosťou ISTROFINAL uzatvorili zmluvu, na základe ktorej si požičali sumu 16.596,96 eur. Na zabezpečenia pôžičky a celého jej príslušenstva uzavreli s odporcom zmluvu o zabezpečovanom prevode vlastníckeho práva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti. V roku 2004 zaslal odporcovi list - odstúpenie od zmluvy, a to z toho dôvodu, že zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. I napriek tejto skutočnosti odporca previedol vlastnícke právo k ich nehnuteľnosti na tretiu osobu, ktorá ho následne previedla v tom čase na vlastníkov I. H. a I. K.. Za účelom vyriešenia svojej bytovej otázky uzavrel navrhovateľ 5.6.2008, ako nájomca so G. N., ako prenajímateľom nájomnú zmluvu a dňa 10.6.2008 jej dodatok. V zmysle nájomnej zmluvy prenajímateľ prenechal navrhovateľovi do užívania byt č. XX nachádzajúci sa vo vchode č. X, na IV. poschodí obytného domu súp. č. XXXX, ktorá nehnuteľnosť je zapísaná Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor, na LV č. XXXX. Na základe uzavretej nájomnej zmluvy uhradil prenajímateľovi spočiatku v čase podanie návrhu za čas od 5.8.2008 do 3.5.2009 sumu 6.402,95 eur. Dňa 2.9.2013 rozšíril svoju žalobu zo dňa 4.8.2010 o ďalšie sumy nájomného, a to za čas od 3.6.2010 do 12.4.2013 o sumu 8.893,19 eur. Konkretizoval, že svoj návrh opiera a domáha sa návrhom náhrady škody v celkovej výške 14.474,43 eur pozostávajúcej zo sumy 5.581,24 eur, ktorá predstavuje nájomné navrhovateľom uhradené v období od 5.8.2008 do 3.5.2010 a sumy vo výške 8.893,19 eur, čo predstavuje nájomné za obdobie od 3.6.2010 do 12.4.2013 a žiadal uhradiť aj príslušný úrok z omeškania. V ďalšom poukázal aj na konanie vedené pred tunajším súdom 13C/371/2004. Toto konanie právoplatne skončilo dňa 12.7.2012 a jednalo sa o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t.j. k bytu, o ktorý na základe zabezpečovacieho práva prišiel.
Súd v tejto veci vydal platobný rozkaz 25Ro/178/2010 ešte dňa 12.11.2010, kedy prvotnému žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Proti platobnému rozkazu podal odporca v zákonnej lehote odpor. V odpore sa vyjadril aj k návrhu navrhovateľa. Žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť, pretože on ako odporca nespôsobil navrhovateľovi žiadnu škodu. Navrhovateľovi a jeho manželke zapožičal na základe zmluvy o pôžičke 002/2003 dňa 19.6.200 sumu 16.596,96 eur. Na zabezpečenie pôžičky a jej príslušenstva uzavreli s navrhovateľom a jeho manželkou zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v zmysle ktorej zmluvy dlžníci previedli svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti na odporcu. Navrhovateľ síce odstúpil od zmluvy, avšak neuviedol podstatnú skutočnosť, že odporcovi nevrátil poskytnutú pôžičku s príslušenstvom v určenej lehote. Keďže bol výlučným vlastníkom bytu, tak jemu ako takému nebránila žiadna okolnosť nakladať s týmto bytom, tento predať a previesť právo k bytu na tretiu osobu a uspokojiť si pohľadávku, ktorú neuhradil navrhovateľ. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že po zrušení zmluvy bol pripravený splniť svoju povinnosť, teda vrátiť požičané finančné prostriedky. V žiadnom prípade nemohlo dôjsť na strane odporcu k porušeniu žiadnej právnej povinnosti tvrdenej navrhovateľom.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, vypočul svedka V.. I. H., J. C., oboznámil sa so zmluvou o pôžičke, zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, samotným výpisom z LV, nájomnou zmluvou, potvrdeniami pokladničných operácií, návrhom na jednostranný zápočet pohľadávok, rozsudkom Okresného súdu Žilina 13C/371/2004, písomným rozšírením návrhu, uznesením Najvyššieho súdu SR 7Cdo 67/20013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline 8Co/201/2011, pripojeným spisom Okresného súdu Žilina 7C/324/2005 a zistil nasledovné:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia istiny v celkovej výške 14.474,43 eur. So svojou manželkou a odporcom podpísal zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu odporca zapožičal sumu 6.057,89 eur. Na zabezpečenie pôžičky a celého jej príslušenstva uzatvorili zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v zmysle ktorej previedli svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na odporcu. Keďže následne zistil, že táto zmluva o pôžičke bola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, od zmluvy odstúpil. I napriek tejto skutočnosti však odporca previedol svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretiu osobu. Kvôli riešeniu bytovej otázky musel uzavrieť nájomnú zmluvu, na základe ktorej prenajímateľ G. N. mu prenechal do užívania byt č. XX tak, ako je vyššie popísaný. V súvislosti s nájomnou zmluvou uhrádzal tejto sumy od 280,75 eur až do 303 eur do doby 3.5.2010 a neskôr od 3.6.2010 sumy od 303 eur do 311 eur do času 12.4.2013.
Predmetom sporu je tak, ako napísal aj navrhovateľ, náhrada škody v zmysle § 420 ods. 1 O.z. Ako to uviedol navrhovateľ, bol to odporca, ktorý mu spôsobil škodu, ktorá spočívala v tom, že v dôsledku jeho konania si musel prenajať byt, za ktorý musel platiť vyššie uvedené finančné prostriedky.
Prakticky na pojednávaniach účastníci konania zotrvali na svojich písomných prednesoch. Navrhovateľ doplnil, že v priebehu tohto konania sa na základe rozsudku tunajšieho súdu opätovne s bývalou manželkou stali vlastníkmi bytu, ktorý je predmetom tejto žaloby, ako aj ďalších konaní. Situácia je taká, že sú vlastníkmi tohto bytu, ale sa doň nemôžu nasťahovať, pretože terajší vlastník sa má odsťahovať až niekedy v roku 2014. Navrhovateľ naďalej obýval nájomný dvojizbový byt. Navrhovateľ sa vyjadril aj k vyjadreniu odporcu ohľadne svojho trvalého bytu v G.. Trvalý pobyt v G. má nahlásený len z jedného dôvodu, že je držiteľom strelnej zbrane. Držiteľ strelnej zbrane podľa zákona o strelných zbraniach a strelive musí mať trvalý pobyt, nemôže mať prechodné bydlisko. Práve preto požiadal svojho synovca, aby sa mohol k nemu prihlásiť na trvalý pobyt. To je jediný dôvod, prečo má trvalé bydlisko v G. i napriek tomu, že tam nebýva.
Odporca doplnil, že súd v konaní 13C jednoznačne konštatoval, že odstúpenie od zmluvy nie je platným právnym úkonom. Čiže pokiaľ odstúpenie od zmluvy nie je neplatným právnym úkonom, tak potom nevznikajú ani následky spojené s odstúpením od zmluvy, čiže bola platná a účinná až do 12.7.2012. Hypoteticky by mohol navrhovateľ žiadať náhradu škody od 12.7.2012, vtedy sa stal tento rozsudok o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti právoplatný. Ďalej uviedol, že je priam nezodpovedné zo strany navrhovateľa, keď sa stal rozsudok o určenie vlastníckeho práva k bytu právoplatný v roku 2012, prečo zaslal len jednu výzvu súčasným nájomcom jeho bytu, aby sa vysťahovali.
Súd na pojednávaní vypočul svedkyňu J. C. - bývalú manželku navrhovateľa. Táto ako svedkyňa na pojednávaní uviedla, že ona nikdy nebola vlastníčkou bytu, ktorý bol predmetom zabezpečovacej zmluvy. Po rozvode manželstva spoločne s navrhovateľom žijú v spoločnej domácnosti, bývajú v prenajatom byte. Po rozvode manželstva, ktorý ťažko prežívala, bola aj liečená, dokonca ostala na invalidnom dôchodku. V jednom byte bývajú spoločne so svojím synom.
Súd vypočul aj bývalého vlastníka sporného bytu V.. I. H. ako svedka. Tento na pojednávaní priznal, že bol vlastníkom bytu č. XX na D., na Nám. Ľ. Q.. Priznal, že v súčasnosti už nie je vlastníkom tohto bytu. Navrhovateľ ho kontaktoval listom za účelom vypratania bytu, a to konkrétne 11.10.2013. Predtým ani potom ho navrhovateľ nikdy nekontaktoval, aby uvoľnil predmetný byt. Priznal, že výzvu na vypratanie nehnuteľnosti reagoval, avšak nemohol splniť podmienky tak, ako mu ich adresoval navrhovateľ. Spoločne s manželkou majú dve deti v predškolskom veku a bolo veľmi ťažké zohnať náhradné ubytovanie pre krátkosť času.
Na ozrejmenie ešte tunajší súd poukazuje na listinné dôkazy, ktoré produkovali účastníci konania. Navrhovateľ do spisového materiálu založil zmluvu o pôžičke zo dňa 19.6.2003. Z tejto je zrejmé, že to boli N. C. a J. C., ktorí si od veriteľa ISTROFINAL, s.r.o., požičali finančné prostriedky v sume v tom čase 500.000,-Sk, spolu s úrokom vo výške 182.500,-Sk.
Zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyplýva, že na zabezpečenia splnenia svojho záväzku, t.j. vrátenia finančných prostriedkov a úrokov previedol terajší navrhovateľ v prospech veriteľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti, t.j. k trojizbovému bytu č. XX na I. poschodí, vo vchode č. XX obytného domu č. súp. XXXX.
Z listinného dôkazu zo dňa 17.3.2004 vyplýva, že navrhovateľ zaslal odporcovi písomné odstúpenie od zmluvy o pôžičke zo dňa 19.6.2003. V podstate to bolo z toho dôvodu, že táto zmluva o pôžička bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok využijúc tieseň navrhovateľa.
Z pripojeného LV č. XXXX je zrejmé, že vlastníkom bytu sa stal I. H. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.4.2007.
Z nájomnej zmluvy, od ktorej prakticky navrhovateľ odvíjal svoj nárok na náhradu škodu vyplynulo, že G. N. v zmysle § 685 a nasl. O.z. prenajala nájomcovi V.. N. C. trojizbový byt na Ul. U., kat. úz. F.. Táto nájomná zmluva bola podpísaná dňa 5.6.2008. Nájomné bolo spočiatku stanovené na sumu v tom čase 4.500,-Sk (149,37 eur) + za služby spojené s užívaním bytu vo výške 3.958,-Sk, spolu vo výške 8.458,- Sk (180,75 eur).
Z pripojeného dodatku zo dňa 10.6.2009 vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na zmene nájomnej zmluvy, a to ohľadom mesačných zálohových platieb a nájomného. Nájomné bolo stanovené vo výške 149 eur a mesačné zálohové platby za služby vo výške 146,17 eur. Z celého radu potvrdení, ktoré doložil do spisového materiálu navrhovateľ, vyplýva (sú to predovšetkým výpisy z účtu), že svoje povinnosti ako nájomca si riadne a včas plnil a prenajímateľovi zasielal pravidelne finančné prostriedky. Tieto listinné dôkazy, ktoré produkoval navrhovateľ, nerozporoval ani odporca. Rozporoval však dôvodnosť nájomnej zmluvy.
Z pripojeného rozsudku 13C/371/2004-190 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline 8Co/201/2011-242 vyplynulo, že v tomto konaní navrhovateľ V.. N. C. žaloval odporcu v rade 1/ V.. I.
H. a odporcu v rade 2/ I. H. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom trojizbového bytu č. XX, nachádzajúceho sa vo vchode č. XX obytného domu súp. č. XXXX, T.. Ľ. Q. v F.. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd považoval zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú a spoločnosť ISTROFINAL nemohla tak na jej základe nikdy platne a riadne nadobudnúť svoje vlastnícke právo k bytu. Súd vyslovil aj právny názor, že pre meritórne rozhodnutie súdu ostáva bez právneho významu aj otázka, či navrhovateľ platne od zmluvy o pôžičke odstúpil, a teda táto by zanikla od začiatku, malo by to za následok aj zánik zmluvy o zabezpečovacom prevode od jej začiatku ako záväzok akcesorického k hlavnému záväzku, teda k pôžičke, a teda výsledok sporu by bol rovnaký, nakoľko by sa obnovilo vlastnícke právo navrhovateľa k bytu z iného právneho dôvodu. V odôvodnení sa ďalej píše, že sú dospel k záveru, že toto odstúpenie od zmluvy nie je platné, nakoľko navrhovateľ dôvod odstúpenia uviedol, že predmetnú zmluvu o pôžičke uzavrel v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.7.2012.
V tomto konaní podal odporca 2.8.2013 vzájomný návrh, na základe ktorého žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 12.558,32 eur od navrhovateľa. Súd tento návrh vylúčil na samostatné konanie a táto vec bola prejednávaná osobitne.
Ako to už bolo vyššie konštatované 2.9.2013 podal na tunajší súd navrhovateľ rozšírenie svojho návrhu. Týmto návrh sa domáhal zaplatenia náhrady škody za ďalšie mesiace nájomného vo výške 8.893,19 eur spolu s predošlou pohľadávkou vo výške 14.474,43 eur. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že v priebehu konania navrhovateľ zobral v časti svoj návrh späť. Na základe jednostranného zápočtu odporcu zo dňa 9.9.2010 došlo k 1.8.2010 k úhrade časti sumy uplatnenej navrhovateľom v tomto konaní, a to vo výške 659 eur. Preto požadoval náhradu škody vo výške 5.743,95 eur, a to za čas od 4.8.2010 do 27.2.2011.
Z listinného dôkazu zo dňa 11.10.2013 vyplýva, že bývalí vlastníci sporného bytu I. a I. H. oznamovali navrhovateľovi, že nie je reálne, aby sa do 7 dní vysťahovali z tohto bytu.
Čo sa týka právneho posúdenia navrhovateľ svoj oprel o ustanovenia § 420 ods. 1 a nasl. O.z.
Podľa § 420 ods. 1 O.z., každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti
Podľa § 420 ods. 3 O.z., zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ porušenie právnej povinnosti, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d/ zavinenie.
Čo sa týka porušenia právnej povinnosti, k tomuto súd uvádza, že je nepochybné a vyplýva to predovšetkým z rozsudku tunajšieho súdu 13C/371/2004 zo dňa 8.2.2011, že to bol v tomto prípade odporca, ktorý zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníctva práva k nehnuteľnosti zo dňa 19.6.2003 porušil svoju právnu povinnosť. Súd túto zmluvu považoval za absolútne neplatnú, pretože táto svojím obsahom a účelom odporovala zákonu. Navyše táto zmluva je v rozpore s dobrými mravmi, keď pri zabezpečovacom prevode práva dohoda o prevode vecí do vlastníctva veriteľov vrátane zložky je aj to, že hodnota bytu 1.200.000,-Sk je v zrejmom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného záväzku poskytovania peňažných prostriedkov za odplatu, t.j. pôžička vo výške 500.000,- Sk. Ďalej z tohto rozsudku vyplýva, že v tejto zmluve nebolo obsiahnuté vzájomné dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník nesplní svoj záväzok uspokojiť zabezpečenú pohľadávku. Zmluvu považoval za neplatnú aj pre jej neurčitosť. Navyše z tohto rozsudku vyplýva, že navrhovateľ zaplatil, i keď s určitým oneskorením, svoje pohľadávky, dlžník odmietol prevziať zaplatenú istiny z pôžičky. Navyše porušenie právnej povinnosti videl súd aj v tom, že odporca na základe tejto zabezpečovacej zmluvy následne previedol na inú osobu vlastnícke právo k bytu, v tom čase za sumu 1.200.000,-Sk a túto sumu si tiež ponechal ako zisk. Dostal sa do rozporu s dobrými mravmi. Keď súd vychádza z odôvodnenia tohto rozsudku je nepochybné, že to bol navrhovateľ, ktorý porušil svoju právnu povinnosť, ako osoba znalá na finančných trhoch, dalo by sa povedať využil tieseň navrhovateľa a tento podpísal túto zmluvu o zabezpečovacom prevode k bytu. Odporca mal postupovať pri uzatváraní zmluvy o zabezpečovacom prevode v osobitnej starostlivosti, pokým bola navyše dlžníkom fyzická osoba. Práve naopak, porušil svoje povinnosti ako spoločnosti, ktorá sa pohybuje na finančnom trhu a zaoberá sa financovaním a požičiavaním finančných prostriedkov tým, že za nápadne nevýhodných podmienok poskytol pôžičku, ktorú si istil zmluvou o zabezpečovacom prevode k jeho bytu. Z vyššie citovaného rozsudku je nepochybné, že súd považoval zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú z vyššie uvedených skutočností.
Čo sa týka existencie škody, tak podľa názoru súdu škoda na strane navrhovateľa vznikla. Tento sa ocitol v ťaživej situácii, bol zo dňa na deň prakticky deložovaný zo svojho trojizbového bytu. Ostal s manželkou a synom bez akéhokoľvek ubytovania. Narýchlo musel riešiť situáciu tým spôsobom, že si prenajal dvojizbový byt od G. N., o tomto svedčí aj pripojená nájomná zmluva zo dňa 5.6.2008. Po tom, ako boli deložovaní, ako to vyplynulo aj z výpovede svedkyne J. C., predtým ako bola uzatvorená nájomná zmluvu so G. N., mali ešte dva predošlé nájmy. Prenajímali si jednoizbové byty. Dva nájmy boli v jednoizbových bytoch, tretí nájom, ktorý podpísali s prenajímateľom G. N., bol dvojizbový byt na Ul. U.. Bolo to na Štedrý večer, kedy ich deložovali, dokonca sa ocitli v cele policajného zadržania. Navrhovateľ si náhradu škody však uplatňoval od nájmu od 5.8.2008. Návrh podal na tunajší súd 4.8.2010. Je nepochybné, že aj vzhľadom na to, že navrhovateľ odstúpil od zmluvy (ktorú súd v konaní 13C nepovažoval za platné podstúpenie od zmluvy) domáhal sa určovacou žalobou opätovne získania trojizbového bytu. Škoda mu nepochybne vznikla za nájom, ktorý musel platiť prenajímateľovi. Výšku nájmu v prvotnom podaním vyčíslil na 6.402,95 eur /neskôr v časti zobral späť/ za obdobie od 5.8.2008 do 3.5.2010. Súdu doložil všetky relevantné dôkazy o výške nájmu, predovšetkým sú to výpisy z banky, z ktorých je nepochybné, že tieto sumy poukazoval na účet prenajímateľa. Už to súd vyššie konštatoval, že v časti zobral svoj návrh späť a to o sumu 659 eur, ktorú mu uhradil odporca. V ďalšom rozšírenom návrhu, ktorý podal v tomto konaní, žiadal aj úhradu škodu vo výške 8.893,19 eur od 28.2.2011, aj pri tomto rozšírenom návrhu doložil výpisy z banky, na základe ktorých je zrejmé, aká vznikla navrhovateľovi celková škoda z titulu platenia nájomného. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a samotnou škodou. Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Už to súd vyššie rozoberal, v čom videl protiprávnosť konania odporcu (viď rozhodnutie tun. súdu 13C). Toto protiprávne konanie odporcu malo jednoznačne príčinnú súvislosť so samotnou vzniknutou škodou. Spomínal súd, že navrhovateľ bol deložovaný z bytu v decembri 2003, stalo sa tak na základe protiprávneho konania odporcu, ako to konštatoval rozsudok tunajšieho súdu 13C. Prakticky od tohto dátumu vystriedal navrhovateľ viacero nájmov. Naposledy uzatvoril nájomnú zmluvu so G. N.. Pokým by neexistovala protiprávnosť konania u odporcu, tak by na strane navrhovateľa nemohla vzniknúť ani škoda, ktorá vyplynula z platenia nájomného. V konkrétnom prípade bola nepochybne preukázaná príčinná súvislosť protiprávneho konania odporcu so vzniknutou škodou. Hlavná príčina bolo to, že musel okamžite navrhovateľ opustiť byt.
Čo sa týka zavinenia, tak v tomto smere má zavinenie charakter subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Zvinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné. Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti. Následne súd uzatvára, že navrhovateľ v plnom rozsahu preukázal aj základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
Odporca uvádzal, že navrhovateľ si uplatňoval nájomné prakticky od 5.8.2008 a údajná protiprávnosť, ktorá bola konštatovaná v konaní 13C mala vzniknúť až právoplatnosťou rozsudku 13C dňa 12.7.2012. Pokým by súd ustálil, že skutočne sa odporca dopustil protiprávneho konania, že nároky, ktoré si uplatňoval navrhovateľ od 5.8.2008 sú neopodstatnené, až právoplatnosťou rozsudku 13C od 12.7.2012 by mohlo dôjsť k úvahám o nejakej náhrade škody. Ďalej odporca vzniesol aj námietku premlčania vo vzťahu k časti rozšíreného návrhu, a to obdobia od 3.6.2010 do 8.8.2011 na sumu 2.881,19 eur, a to z dôvodu nedodržania subjektívnej lehoty. Rozšírený návrh bol podaný na súd dňa 5.9.2013, teda po uplynutí tejto lehoty. Ďalej právny zástupca uvádzal, že je podozrivé, že samotný navrhovateľ si prakticky od doby, ako on uvádza, kedy odstúpil od zmluvy o pôžičke, t.j. 18.3.2004, a od tohto roku si do roku 2006 nenárokoval voči odporcovi žiadne nároky. Nájomná zmluva bola uzavretá až 5.8.2008, teda po viac ako 4-och rokoch od okamihu, kedy mal navrhovateľ odstúpiť od zmluvy o pôžičke. Napokon odporca ešte zdôraznil na pojednávaní, že z LV vyplynulo, že navrhovateľ je vedený ako vlastník tohto bytu od 4.8.2013. Byt následne previedol na svojho syna C. C. na základe darovacej zmluvy zo dňa 29.10.2013.
K týmto vyjadreniam odporcu zaujal súd po vykonanom dokazovaní toto stanovisko: Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, túto súd nemohol akceptovať. Je nepochybné, že navrhovateľ podal na súd žalobu 4.8.2010. Žaloval náhradu škody prakticky od 5.8.2008, ako uzatvoril nájomnú zmluvu až do dátumu 3.5.2010, t.j. 3 mesiace pred podaním návrhu. Konanie v tejto veci prebiehalo skoro 5 rokov. Je logické, že v priebehu konania navrhovateľ, podľa názoru súdu, oprávnene požadoval rozšírením návrhu náhradu škody za ďalšie nájomné obdobie, a to od 3.6.2010 (súd dáva do pozornosti, že prvotná žaloba bola do 3.5.2010) do 12.4.2013. Navrhovateľ žalobu rozšíril len o ďalšie nájomné mesiace, za ktoré musel zaplatiť finančné prostriedky. Súd nevidí dôvod na vznesenie námietky premlčania, ako to bolo koncipované právnym zástupcom odporcu. Odporca túto námietku vzniesol za obdobie od 3.6.2010 do 8.8.2011. Pozabudol však na jednu dôležitú skutočnosť a to tú, že sám v tomto konaní navrhoval súdu prerušenie konania až do právoplatného skončenia veci 13C. Právny zástupca podal tento návrh dňa 7.5.2013. Ďalej, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 9.5.2013, bol to navrhovateľ, ktorý požiadal o rozšírenie podaného návrhu o dĺžku nájomného. Takže rozšírenie návrhu bolo podané ústne do zápisnice z pojednávania už prakticky 9.5.2013 a nie tak, ako to tvrdí právny zástupca odporcu, že to bolo až 5.9.2013. 5.9.2013 bol doručený súdu v písomnej podobe, ale v ústnej podobe bol prezentovaný už na pojednávaní dňa 9.5.2013. V žiadnom prípade nemohol súd brať do úvahy premlčanie za toto obdobie od 3.6.2010 do 8.8.2011 s prihliadnutím aj na trojročnú premlčaciu lehotu, ktorá by končila 3.6.2013. Súd nemohol akceptovať ani obranu odporcu, že to bol navrhovateľ, ktorý si aj sám spôsobil túto škodu, že musel platiť nájomné. Je pravdou, že 12.7.2012 nadobudol právoplatnosť rozsudok 13C o určení vlastníckeho práva k bytu. Z listinných dôkazov, ktoré boli predložené súdu vyplýva, že jeden krát aj písomne vyzval navrhovateľ vtedajšieho nájomcu na vypratanie tejto nehnuteľnosti. Tento však v rozhodujúcom čase staval rodinný dom a požiadal navrhovateľa o poskytnutie primeranej lehoty, v ktorej by sa mohol odsťahovať.
Určite navrhovateľ nemienil postupovať v tomto prípade takým razantným spôsobom ako to urobil odporca, keď vysťahoval navrhovateľa jeho manželku z bytu. Navyše je na tomto mieste potrebné poznamenať, že čakalo sa aj na rozhodnutie NS SR v tejto veci i napriek tomu, že rozsudok bol právoplatný 12.7.2012, odporca sa voči nemu dovolal a NS SR v tejto veci v konečnom dôsledku rozhodoval až 18.4.2013, pričom spisový materiál sa na tunajší súd vrátil 2.5.2013. Práve preto až v októbri 2013 vyzýval navrhovateľ vtedajšieho nájomcu o vypratanie bytu. Aj túto obranu súd vzhľadom na uvedené považoval za účelovú.
Napokon odporca namietal aj úroky z omeškania. Teoreticky v prípade úspechu si mohol žiadať tieto úroky odo dňa doručenia rozšíreného návrhu odporcovi, pretože predtým nezaslal navrhovateľ odporcovi výzvu na zaplatenie istiny, ktorá je predmetom rozšíreného návrhu a z hľadiska hmotného práva si navrhovateľ uplatnil rozšírenú časť náhrady škody voči odporcovi až podaním doručeným na pojednávaní dňa 5.9.2013. Táto výzva teda nadobudla hmotno-právne účinky až dňom doručenia žalovanému t.j. 5.9.2013. V tejto časti by preto prvý možný deň omeškania prichádzal do úvahy až nesledujúci deň po doručení tohto procesného podania odporcovi, najneskôr od 6.9.2013 by bol odporca objektívne v omeškaní. V tomto smere musel dať za pravdu odporcovi. Pred podaním rozšíreného návrhu žiadnym spôsobom nevyzval navrhovateľ odporcu na zaplatenie zvyšnej čiastky vychádzajúcej z tohto návrhu. Skutočne až dňom doručenia tohto procesného návrhu, t.j. dňom 5.9.2013 sa odporca dozvedel o ďalšej škode, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi. Úrok z omeškania by si teda mohol uplatniť od 6.9.2013. Preto v tejto časti, čo sa týka úrokov z omeškania zo sumy 8.893,19 eur súd návrh zamietol. Navrhovateľ si uplatňoval 8,5% úrok z omeškania od 2.9.2013, t.j. od dátumu, kedy tento rozšírený návrh podal na súd. Do dispozičnej sféry sa dostal odporcovi až 5.9.2013. Keďže navrhovateľ nevyzval odporcu na zaplatenie sumy z rozširujúceho návrhu, súd mu úrok z omeškania v tomto smere nepriznal.
O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. V tomto konaní bol navrhovateľ skoro v plnej miere úspešný. V počiatočnom štádiu ho zastupoval Mgr. Richard Karkó, neskôr Mgr. Peter Lupták, ktorý si vyčíslil nasledovné trovy právneho zastúpenia aj za predchádzajúceho právneho zástupcu, a to nasledovne:
- súdny poplatok za návrh 868 eur,
- odmena za prevzatie a prípravu zastupovania 4.8.2010 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,21 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 213,82 eur,
- odmena za spísanie návrhu suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,21 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 213,82 eur,
- odmena za čiastočné späťvzatie návrhu z 21.9.2009 odmena v 1 = 85,49 eur + 20% DPH + RP 7,21 eur 20% DPH, spolu za tento úkon 111,24 eur,
- odmena za čiastočné späťvzatie žaloby 11.5.2011 2009 odmena v 1 = 85,49 eur + 20% DPH + RP 7,21 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 111,24 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 12.5.2011 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,41 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,06 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 26.9.2011 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,41 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,06 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 8.12.2011 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,41 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,06 eur,
- odmena za návrh na pokračovanie v konaní 7.8.2012 1 úkonu suma 85,49 eur + 20% DPH + RP 7,64 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 111,74 eur,
- odmena za rozšírenie návrhu 2.9.2013 1 úkon suma 85,49 eur + 20% DPH + RP 7,81 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 111,96 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 9.5.2013 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,81 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,54 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 5.9.2013 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,81 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,54 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 28.10.2013 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 7,81 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,54 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 10.2.2014 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 8,04 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon 214,81 eur,
- odmena za zastupovanie na pojednávaní 18.1.2016 suma 170,97 eur + 20% DPH + RP 8,58 eur + 20% DPH + náhrada za použitie motorového vozidla na trase Banská Bystrica - Žilina a späť 96 km x 2 pri priemernej spotrebe 8 litrov/100 km, cena nafty 0,979 eur/liter a paušálna náhrada 0,183 eur/km 50,17 eur + 20% DPH + náhrada za stratu času 2 x 3 polhodiny á 14,30 eur, 85,80 eur + 20% DPH, spolu za tento úkon právnej služby 368,33 eur.
Celkovo trovy právneho zastúpenia vyčíslil na sumu 3.611 eur.
Súd preskúmal takto vyčíslené trovy a konštatoval, že boli v podstate vyčíslené správne, až na náhrady za použitie motorového vozidla a náhrady za stratu času. V konkrétny deň, kedy prebehlo pojednávanie dňa 18.1.2016 zastupoval Mgr. Peter Lupták svojho klienta Ing. N. C. aj v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia č.k. 13C/269/2013, kedy pojednávanie začalo o 9.00 hod. Pojednávanie vo veci 2C/281/2010, kde jeho klient žaloval odporcu o náhradu škody začalo o 9.45 hod. Cestu vykonal advokát motorovým vozidlom aj na konanie 13C/269/2013, v ktorom konaní mu súd už priznal cestovné ako aj náhradu za stratu času. Keby schválil takúto odmenu na zastupovania za deň 18.1.2016, duplicitne by rozhodol o cestovnom a paušálnej náhrade a náhrade za stratu času. Priznal mu teda len úkon na zastupovanie v sume 170,97 eur + RP 8,50 eur + 20% DPH, čo činí za tento úkon 2.015,46 eur.
Súd preskúmal takto vyčíslené trovy právneho zastúpenia a konštatoval, že právny zástupca si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Správne vychádzal z hodnoty predmetu sporu, ktorá bola vo výške 6.402,95 v čase podania tohto návrhu. Jeden úkon právnej služby bol správne teda vyčíslený na sumu 170,97 eur. Je nepochybné a doložil to aj právny zástupca, že je platiteľom DPH, preto mu súd priznal aj 20% DPH. Čo sa týka súdneho poplatku, žiadal uhradiť súdny poplatok vo výške 868 eur avšak zo spisového materiálu vyplýva, že tento zaplatil len vo výške 344,50 eur, o čom svedčí záznam o zložení ešte zo dňa 11.1.2011. Súd má preukázanú len vyššie uvedený súdny poplatok a nie tak, ako to žiadal právny zástupca navrhovateľa. Po odrátaní časti súdneho poplatku a po odrátaní cestovného a náhrady za stratu času súd vyrátal trovy právneho zastúpenia na sumu (rozdiel medzi zaplateným súdnym poplatkom a vyčísleným suma 523,50 eur, rozdiel medzi odmenou za zastupovanie a cestovným a náhradou za stratu času 152,87 eur, rozdiel celkovo 676,37 eur), 2.934,63 eur, ktoré trovy mu bude povinný uhradiť odporca tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).