Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4Co-54-2015.pdf
PDF · 87.72 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/54/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa H. A. a.s. so sídlom v N., Z. B. č. 7, L.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. V. Z., advokátom so sídlom v N., Na vŕšku č. XX proti odporkyni L. S., bytom U., C. XX/XX, o zaplatenie 550 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. októbra 2014, č.k. 6C/112/2014-19 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporkyni zaplatenia 550 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 20.11.2010 do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 9.4.2010 uzavrel s odporkyňou ako dlžníkom zmluvu o úvere na sumu 500,- eur za poplatok za správu úveru 345,- eur. Odporkyňa sa zaviazala celkovú čiastku 845,- eur zaplatiť v 13 mesačných splátkach po 65,- eur. Prvá splátka bola splatná 10.deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia 30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom v prípade neuhradenia troch splátok je veriteľ oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi. Odporkyňa zaplatila celkom len sumu 295,- eur, posledná úhrada 25,- eur bola uhradená 19.11 2010. Odporkyňa neplnila riadne a včas splátkový kalendár, navrhovateľ jej oznámil stratu výhody splátok a žiadal vrátenie celej pohľadávky. Rozdiel medzi poskytnutým úverom s poplatkom a zaplatenou sumou 295,- eur predstavuje 550,- eur. Odporkyňa vzniesla námietku premlčania. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie kópiou zmluvy č. 320100689 zo dňa 9.4.2010, predžalobnou upomienkou z 21.9.2010, oznámením o zosplatnení záväzku z 1.3.2011 a zistil, že dňa 9.4.2010 uzavreli účastníci zmluvu o úvere pod č. 320100689, na základe ktorej navrhovateľ ako veriteľ poskytol odporkyni ako dlžníkovi úver vo výške 500,- eur za odplatu a úrok vo výške 20% istiny /poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje tak odplatu, tak dohodnutý úrok/ a odporkyňa ako dlžník sa zaviazala uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške 500,- eur a celkový poplatok za správu 345,- eur, t.j. 845,- eur v pravidelných mesačných splátkach v počte splátok 13 pri výške mesačnej splátky 65,- eur. Prvá splátka je splatná 10.deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia je splatná 30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky s tým, že veriteľ je oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy s úrokmi po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Priemerná RPMN je ku dňu podpisu zmluvy 48,66%. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky a rozhodcovská doložka upravené na zadnej strane zmluvy. Navrhovateľ vyzýval odporkyňu predžalobnou upomienkou z 21.9.2010 k zaplateniu dlhu 130,- eur a upozorňoval na zosplatnenie celého dlhu. Z písomných vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že odporkyňa zaplatila splátky 295,- eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou
ustanovení § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere), § 497 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Medzi účastníkmi konania existoval záväzkovo právny vzťah na základe zmluvy o úvere, ktorý s poukazom na vyššie citované ustanovenia, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že vzhľadom na právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z.z., predmetnú zmluvu uzavretú medzi navrhovateľom a odporcom je možné podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, preto pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch podľa prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 až 60 Občianskeho zákonníka je potrebné vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho zákonníka aplikovať všeobecné ustanovenia o občianskoprávnych vzťahoch. Vyplýva to i zo znenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veta druhá, podľa ktorej možno vyvodiť, že spotrebiteľ si zmluvou nemôže zhoršiť postavenie, ktoré by inak mal pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako celku. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (nie Obchodného zákonníka). Nakoniec v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (od akýchkoľvek, t.j. aj od všeobecných ustanovení, a teda i ustanovení o premlčaní). Mal za to, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, na základe ktorého boli odporkyni poskytnuté finančné prostriedky vo výške 500,- eur a odporkyňa sa zaviazala dlžnú sumu uhradiť spolu s poplatkom za správu úveru vo výške 65,- eur v pravidelných 13. mesačných splátkach. Rovnako bolo preukázané, že odporkyňa si povinnosti zo zmluvy neplnila, preto právny predchodca navrhovateľa vyhlásil dňa 1.3.2011 mimoriadnu splatnosť celého úveru a odporkyňa bola vyzvaná bezodkladne uhradiť celú dlžnú sumu. Navrhovateľ si voči nej v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa nasledujúceho po zosplatnení celého dlhu, t.j. od 19.11.2010 až do zaplatenia. Odo dňa zosplatnenia dlhu teda začala plynúť navrhovateľovi premlčacia doba 3 roky na uplatnenie nároku voči odporkyni. Navrhovateľ si teda mohol svoj nárok uplatniť najneskôr dňa 19.11.2013. Návrh však bol na súd podaný až dňa 13.6.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ svoj návrh voči odporkyni na súde uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, súd na premlčanie prihliadol z úradnej povinnosti, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p..
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.. V odvolaní spochybnil záver súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného nároku s tým, že v danej právnej veci premlčacia lehota spočívala, a to minimálne počas časového obdobia odo dňa 11.12.2012, t. j. od dátumu, kedy bola podaná žaloba na Medzinárodný rozhodcovský súd v Bratislave do právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013 o zastavení exekučného konania, kedy prebiehali konania, ktoré zapríčinili spočívanie premlčacej lehoty. Vyslovil súhlas so zistením súdu prvého stupňa, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 19.11.2010, pričom vyslovil názor, že dňom 20.11.2010 t. j. prvým dňom po zosplatnení záväzku začala plynúť premlčacia lehota, a to vo všeobecnom trvaní troch rokov. Ďalej uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty v tomto prípade predstavuje okamih, kedy navrhovateľ mohol prvý krát uplatniť ochranu svojho práva, čiže navrhovateľ mohol dňa 20.11.2010 prvý krát uplatniť ochranu svojho práva vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Uvedený začiatok plynutia premlčacej lehoty potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/44/97. V danej právnej veci však začala dňa 11.12.2012 premlčacia lehota spočívať, lebo navrhovateľ uplatnil svoje právo na Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Bratislave zriadeným Rozhodcovskou spoločnosťou a.s.. Tento súd vydal dňa 25.02.2013 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 0352/2012. Na základe tohto právoplatného a vykonateľného rozhodnutia navrhovateľ podal návrh na začatie exekučného konania súdnemu exekútorovi. Okresný súd Prievidza dňa 14.08.2013 uznesením sp. zn. 9Er/1769/2013-13, zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne mal exekučné konanie zastaviť. Vyslovil názor, že počas časového intervalu od doručenia žaloby navrhovateľa
medzinárodnému rozhodcovskému súdu po deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013 o zastavení exekučného konania premlčacia lehota spočívala. Navrhovateľ splnil podmienky § 112 Občianskeho zákonníka, teda sám inicioval predmetné konanie, riadne v tomto konaní pokračoval, pričom v danej veci bol vydaný právoplatný rozsudok. Rovnako mal navrhovateľ za to, že inicioval exekučné konanie, teda boli splnené podmienky na spočívanie premlčacej lehoty, čiže uplatnil svoje práva. V tejto súvislosti citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/41/2000, sp. zn. 26 Cdo/582/2005, ako aj Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/129/1999, rovnako aj sp. zn. 33Odo/454/2006. Domnieval sa, že uplatnenie svojho práva na Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Bratislave spĺňa uplatnenie práva podľa § 112 Občianskeho zákonníka a nie je potrebné uplatniť právo len na súde, ale je ho možné uplatniť aj pred iným orgánom, príslušným alebo nepríslušným. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 149/2010 zo dňa 2.10.2012 ako i rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/454/2006 zo dňa 29.5.2008. Podľa názoru navrhovateľa premlčacia lehota začala plynúť dňom 20.11.2010 a začala spočívať dňa 11.12.2010. Spočívanie tejto konkrétnej premlčacej lehoty skončilo nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zastavení exekučného konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 9Er/1769/2013, pričom nasledujúcim dňom opäť začala plynúť premlčacia lehota, a to až do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predmetná pohľadávka v žiadnom prípade nemôže byť premlčaná a preto nie je na túto vec možné aplikovať ustanovenie Občianskeho zákonníka o premlčaní. V závere uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné v danej veci rozhodnúť o jeho právnom nároku ani ako o veci „res iudicata“, vo vzťahu k rozhodnutiu Medzinárodného rozhodcovského súdu v Bratislave, pričom v tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoE/308/2011-39.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia. Navrhovateľ uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. (doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Citovaný dôvod na odvolanie je daný v prípade, ak účastník konania oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c/, d/ a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia. Vtedy je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.
Občiansky súdny poriadok tak pripúšťa skutočnosti, alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda prvostupňové rozhodnutie len v obmedzenom rozsahu, a to za podmienok upravených v ustanovení § 205a O.s.p.. Navrhovateľ uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. s poukazom na ust. § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. V prejednávanej veci odvolateľ považuje za ďalšiu skutočnosť, alebo iný dôkaz, ktoré neboli uplatnené v dovtedajšom konaní, existenciu rozhodcovského rozsudku sp. zn. 0352/2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013. Ako dôkaz v odvolacom konaní navrhol uvedený exekučný spis Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013. Zo spisu je však jednoznačné, že rozhodnutia ani iné listiny týkajúce sa daných konaní navrhovateľ nepripojil, a to ani spolu s odvolaním, v ktorom tieto skutočnosti uplatňuje. Pokiaľ ide o prvostupňové konanie, tak súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 15.10.2014, pričom predvolanie prevzal navrhovateľ ako i jeho právny zástupca dňa 22.08.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že súčasťou tohto predvolania bolo aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.Listom zo dňa 14.10.2014, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 14.10.2014 navrhovateľ svoju neúčasť ospravedlnil s odkazom na zásadu hospodárnosti konania a nenavyšovania ďalších trov konania s tým, že ak bude súd pojednávať, súhlasí s tým, aby vo veci bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti. Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 15.10.2014 a na ktorom nebol prítomný navrhovateľ ani jeho právny zástupca, ale bol prítomný odporca, ktorý bol aj vypočutý ako účastník konania je zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal okrem výsluchu odporcu
ako účastníka konania aj dokazovanie oboznamovaním listinnými dôkazmi a v závere zápisnice je uvedené, že bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Podľa cit. zákonného ustanovenia súd je povinný okrem veci podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. V danej veci sa navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nezúčastnil pojednávania súdu prvého stupňa, pričom výslovne uviedol, že súhlasí aby bolo pojednávané v jeho neprítomnosti. Takýmto postupom sa sám zbavil možnosti včas uplatniť skutočnosti a dôkazy, ktoré sa uplatňuje v odvolacom konaní, rovnako ako aj opakovaného prijatia poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a jeho dôsledkov. Nie je preto akceptovateľný dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. s odkazom na ust. § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Navrhovateľ preto nemôže za takýchto okolností úspešne uplatniť existenciu ďalšej skutočnosti, ktorá nebola uplatnená v prvostupňovom konaní, a to existenciu rozsudku rozhodcovského súdu. Neobstojí zároveň odvolacia námietka navrhovateľa uvedená v závere odvolania o tom, že súd prvého stupňa mal lustrovaním zistiť, že v danej veci prebieha konanie o ten istý predmet, keďže konanie prebiehalo pred rozhodcovským súdom a exekučné konanie nie je konaním, ktoré by mal súd v súvislosti s podaním návrhu na začatie konania v občianskom súdnom konaní zisťovať ako okolnosť, ktorá sa aj na takomto návrhu vyznačuje a má signalizovať súdu prekážku veci rozhodnutej, prípadne litispendenciu. Keďže navrhovateľom uvádzaný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. nebol uplatnený opodstatnene, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni nebola táto náhrada priznaná, nakoľko si ju neuplatnila.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.