Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_10Cpr-6-2015.pdf
PDF · 100.21 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cpr/6/2015
Rozhodnutie
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu O.. S. G., A.., D.. XX. XX. XXXX, N. G., Z. XX proti žalovanej O. Z. Z. Z. O., A.. O. X právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Svätoplukova 30, IČO: 35 918 098 v konaní o vyplatenie odstupného v sume 1 400 € s prísl. takto
rozhodol:
Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.
Žalobca je žalovanej povinný nahradiť trovy konania v sume 626,33 € na účet vedený v H. N. V..Z.., IBAN: Z., Z. G.: H. do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovanej.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajšom súde 11. 08. 2015 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1 400 € titulom odstupného spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11. 05. 2015 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.
Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že u žalovanej pracoval od 01. 02. 2012 vo funkcii výskumného a vývojového pracovníka s mesačnou dohodnutou mzdou 700 €. Pracovný pomer medzi stranami bol ukončený na návrh žalobcu dohodou ku dňu 30. 04. 2015. Žalobca si však uplatňuje podľa článku 35 kolektívnej zmluvy zamestnancov uzatvorenej medzi Základnou organizáciou Odborového zväzu verejnej správy a žalovanou na roky 2013 až 2015 odstupné, pretože podľa tohto článku 35, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné podľa podmienok stanovených v tomto článku, ak pracovný pomer končí dohodou alebo výpoveďou z dôvodu uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Výška odstupného sa odvíja výlučne od dĺžky nepretržitého pracovného pomeru zamestnanca začatého na základe pracovnej zmluvy v organizácii a v prípade ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej 2 roky a menej ako 5 rokov je odstupné vo výške 2-násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Na základe týchto ustanovení požadoval žalobca svoje mzdové nároky voči žalovanej.
V priebehu konania žalobca na žalobe zotrval.
Vo svojej výpovedi na pojednávaní poukázal na skutočnosť, že kolektívna zmluva môže pre zamestnanca priniesť viaceré výhody a to aj nad rámec Zákonníka práce a článok 35 Kolektívnej zmluvy vo svojom prvom odseku jasne stanovil kedy zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné a podľa jeho názoru je tomu tak vždy v zmysle výkladu príslušného článku kolektívnej zmluvy, keď pracovný pomer končí dohodou alebo výpoveďou ale len v tam taxatívne uvedených dôvodov. Podľa výkladu, ktorý poskytol žalobca, rozviazanie pracovného pomeru z akéhokoľvek dôvodu zakladá právo zamestnanca na odstupné, v jeho prípade vo výške dvojnásobku platu, vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru.
Vo svojej výpovedi potom žalobca uviedol, že od februára roku 2012 pracoval u žalovanej ako výskumný a vývojový pracovník v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej a o rozviazanie pracovného pomeru dohodou požiadal sám. Viedli ho k tomu dôvody, ktoré spočívali v zhoršovaní vzťahov u zamestnávateľa, ukladanie pracovných úloh, ktoré nesúviseli s jeho pracovnou náplňou a negatívne vyjadrenia k existencii Slovenského historického ústavu a jeho pracovníkom. V Matici slovenskej sa začalo povrávať o očiste ústavu, prípadne o prepúšťaní zamestnancov, takže žalobca sa prestal komfortne cítiť v pracovnom pomere a rozhodol sa ho ukončiť. Našiel si nové zamestnanie, pretože hneď po ukončení pracovného pomeru nastúpil ako historik do Východoslovenského múzea v Košiciach, kde pracuje doposiaľ. O ukončenie pracovného pomeru rokoval so správcom Matice slovenskej pánom Z. a s ním uskutočnil aj emailovú komunikáciu, ktorú žalovaná pripojila do súdneho spisu. On sám požiadal sekretárku žalovanej, aby doplnila do textu dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý mu zaslal zamestnávateľ, že žiada, aby mu bolo vyplatené odstupné, čo však ona odmietla, on nakoniec sám dohodu podpísal, pretože k 01. 05. 2015 mal nastúpiť do nového zamestnania, avšak v dohode uviedol, že požaduje vyplatenie odstupného. Potvrdil však, že zamestnávateľ ho upozornil, že nárok za odstupné nemá.
Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prvýkrát podaním zo dňa 10. 09. 2015, ktoré na súd došlo 16. 09. 2015. Týmto podaním žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Poukázala na skutočnosť, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru ku 30. 04. 2015, ktorý spôsob skončenia pracovného pomeru navrhol samotný žalobca. Uviedla, že vzhľadom na znenie článku 35 Kolektívnej zmluvy, je zrejmé, že nárok na odstupné by žalobcovi vznikol len vtedy ak by došlo ku skončeniu jeho pracovného pomeru dohodou práve z dôvodov ustanovení v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo b/ Zákonníka práce, teda dohodou z organizačných dôvodov, takéto však u zamestnávateľa neexistovali.
Zamestnanec si nemôže nárokovať skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, nakoľko organizačná zmena zamestnávateľa je vždy na rozhodnutí zamestnávateľa, nie zamestnanca a organizačná zmena musí teda u zamestnávateľa objektívne existovať, avšak u žalovanej neexistovala. Žalobca neosvedčil výšku požadovaného nároku, ak výšku nároku odvodil z hrubej mzdy, ktorá predstavovala 700 € mesačne. Odstupné sa totiž vypláca vo výške priemerného mesačného zárobku, ktorý sa určuje podľa § 134 a 135 Zákonníka práce. Názor žalobcu, že nárok na odstupné mu vzniká pri rozviazaní pracovného pomeru dohodou z akéhokoľvek dôvodu, je špekulatívny a absurdný. Odstupné podľa právnej teórie predstavuje jednorazový peňažný príspevok, ktorý má zamestnancovi pomôcť prekonať často zložitú sociálnu a finančnú situáciu, v ktorej sa ocitol pretože bez svojej viny z dôvodov na strane zamestnávateľa stratil doterajšiu prácu. Odstupné má kompenzovať pre zamestnanca nepriaznivý dôsledok organizačných zmien a poskytnúť mu k zmierneniu týchto dôsledkov zodpovedajúce hmotné zabezpečenie. Z emailovej komunikácie medzi účastníkmi konania je zrejmé, že skončenie pracovného pomeru dohodou bolo uskutočnené na základe žiadosti žalobcu a bez udania dôvodu. Za takýchto okolností nie je možné vyplatiť odstupné, pretože takéto oprávnenie nepripúšťa ani Zákonník práce a ani Kolektívna zmluva. Na tieto skutočnosti bol žalobca opakovane upozornený.
Na takýchto skutočnostiach nakoniec zotrvala žalovaná aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 13. 01. 2016, ktorý naviac uviedol, že žalovaná strana je inštitúcia zriadená priamo zákonom a je finančne napojená na štátny rozpočet. Z toho vyplýva, že nemá manévrovací priestor pre priznávanie plnení svojim zamestnancom nad rámec Zákonníka práce alebo dokonca v rozpore s ním. Ak žalobca argumentuje pri odôvodňovaní svojho nároku formuláciou ust. článku 35 Kolektívnej zmluvy je len zrejmé, že tento článok poskytuje možnosť, poskytnúť zamestnancovi v prípade ak dohoda alebo výpoveď boli dané z dôvodov, ktoré uvádza ust. § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ Zákonníka práce. Je absurdnou situáciou ak zamestnanec sa dožaduje vyplatenie odstupného v prípade, že sám požiadal bez udania dôvodu o rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Na nárokoch žalobcu nezmení nič ani tá skutočnosť, že sám na listine dohody vyznačil svoju žiadosť o vyplatenie odstupného.
Skutočnosť, že pri formulácii článku 35 obidve zmluvné strany Kolektívnej zmluvy mali namysli ustanovenia a podmienky § 76 Zákonníka práce, vyplýva v podstate aj z 5 odseku článku 35 kde je odvolávka na toto ustanovenie. Ak žalobca argumentuje tým, že Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť niektoré plnenia výhodnejším spôsobom na základe dojednania v Kolektívnej zmluve ako to ustanovuje Zákonník práce, tak tým zákonodarca nemal namysli skutočnosť, že sa tým má umožniť zamestnávateľovi zavádzať nové inštitúty ale naopak, inštitúty a plnenia priznané zákonom má zamestnávateľ na základe dohody v kolektívnej zmluve, v niektorých prípadoch rozvinúť
pre zamestnanca priaznivejším spôsobom, napr. priznať odstupné vo vyššej miere než ho priznáva Zákonník práce.
Pokiaľ žalobca argumentoval skutočnosťou, že u žalovaného v čase súdneho konania prebieha prepracovanie daného ustanovenia Kolektívnej zmluvy tak to nie je pre to, žeby žalovaná strana uznávala argumentáciu žalobcu ale je to z toho dôvodu, aby sa odstránili prípadné nejasnosti a priestor pre nejaké obdobné špekulácie v súvislosti s týmto článkom.
Mimo výsluchu žalobcu súd prečítal aj listiny pripojené do súdneho spisu a takto vykonaným dokazovaním mal preukázaný tento skutkový sta veci:
Žalovaná ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec dňa 31. 01. 2012 podpísali pracovnú zmluvu, ktorá obsahovala aj prílohu č. 1 datovanú toho istého dňa, na základe ktorej žalobcovi vznikol pracovný pomer od 01. 02. 2012, ktorý bol uzavretý na dobu určitú do 31. 12. 2013 s trojmesačnou skúšobnou dobou u žalovanej. Žalobca mal pracovať vo funkcii výskumného a vývojového pracovníka III so zaradením do Slovenského historického ústavu. Medzi účastníkmi zostalo nesporné, že pracovný pomer bol následne dohodou účastníkov zmenený na dobu neurčitú.
Listom zo dňa 16. 04. 2015, ktorý adresoval žalobca O.. O. Z., správcovi Matice slovenskej, žalobca požiadal o ukončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce a článku 35 bod 3 Kolektívnej zmluvy na roky 2013 až 2015 k termínu 30. 04. 2015.
Následne sa medzi správcom Matice slovenskej O.. O. Z. a žalobcom rozvinula emailová komunikácia, z ktorej vyplynulo, že žalovaná zaslala žalobcovi návrh dohody o ukončení pracovného pomeru, ktorú vzhľadom na pisársku chybu neskôr prepracovala, súčasne však správou z 24. 03. 2015 žalovaná informovala žalobcu, že zapracovanie žalobcom navrhovaného bodu do dohody, o ktorý žiada na základe Kolektívnej zmluvy na roky 2013 - 2015 podľa článku 35 bod 3, pri dohode podľa § 60 nie je možné. V tomto bode sa hovorí, že nárok na odstupné má len ten, kto pracovný pomer končí dohodou alebo výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ a b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec, vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Keďže žalobca navrhol ukončenie pracovného pomeru podľa § 60, nie je možné uplatniť nárok na uvedené odstupné.
Následne došlo medzi účastníkmi konania k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 28. 04. 2015, z ktorej vyplynulo, že žalovaná ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec sa dohodli, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 31. 01. 2012 v znení následných zmien a doplnkov, zaniká ku dňu 30. 04. 2015. Mzda bude zamestnancovi vyplatená v najbližšom výplatnom termíne po s končení pracovného pomeru a dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá na návrh zamestnanca. Zamestnanec bol povinný ku dňu skončenia pracovného pomeru vysporiadať si svoje náležitosti vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru. Účastníci konania potom urobili v dohode vyhlásenie, že potvrdzujú, že ich vôľa prejavená v dohode o skončení pracovného pomeru je slobodná, vážna a bez omylu. Žalobca nad svoj podpis do dohody vyznačil poznámku „požadujem vyplatenie odstupného“.
Medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobcovi nebolo vyplatené žiadne odstupné, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca 03. 06. 2015 adresoval predsedovi Matice slovenskej list nazvaný ako „pokus o pokonávku - predžalobná výzva“, kde argumentujúc podobne ako v samotnej žalobe, žiada o vyplatenie odstupného v lehote 7 dní v opačnom prípade sa obráti na súd.
Na tento list žalovaná reagovala listom zo dňa 15. 06. 2015, ktorým argumentovala podobne ako v súdnom konaní a opätovne poukazovala výklad článku 35 ods. 1 Kolektívnej zmluvy, obdobnou argumentáciou ako je uvedená vyššie.
Súd sa oboznámil aj s Kolektívnou zmluvou uzavretou medzi Maticou slovenskou a Základnou organizáciou Slovenského odborového zväzu verejnej správy pri Matici slovenskej, uzavretou na roky 2013 - 2015 dňa 02. 04. 2013.
Podľa článku 35 ods. 1 predmetnej Kolektívnej zmluvy, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné podľa podmienok stanovených v tomto článku, ak sa pracovný pomer končí dohodou alebo výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1, písm. a/ alebo b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.
Podľa článku 35 ods. 2 Kolektívnej zmluvy, výška odstupného sa odvíja výlučne od dĺžky nepretržitého pracovného pomeru zamestnanca začatého na základe pracovnej zmluvy v organizácii.
Podľa článku 35 ods. 3 Kolektívnej zmluvy, pri skončení pracovného pomeru dohodou je výška odstupného určená nasledovne:
- ak pracovný pomer zamestnanca trval menej ako 2 roky vo výške jeho priemerného mesačného zárobku,
- ak pracovný pomer zamestnanca trvale najmenej 2 a menej ako 5 rokov vo výške dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku,
- ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej 5 a menej ako 10 rokov vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku,
- ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej 10 a menej ako 20 rokov vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku,
- ak pracovný pomeru zamestnanca trval najmenej 20 rokov vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Článok 35 ods. 4 potom upravoval výšku odstupného pri ukončení pracovného pomeru výpoveďou.
Podľa článku 35 ods. 5 Kolektívnej zmluvy, odstupné vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi v najbližšom mzdovom výplatnom termíne, ak sa so zamestnancom nedohodne inak (ust. § 76 ods. 1, ako aj § 231 ods. 1 Zákonníka práce).
Majúc preukázané tieto skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.
Nároky žalobcu súd posudzoval podľa ust. § 76 a nasl. Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.).
Podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa jeho časť zrušuje alebo premiestňuje a zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume a/ jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov, b/ dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej päť rokov a menej ako desať rokov, c/ trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov, d/ štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dvadsať rokov.
Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce, Zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, odstupné najmenej v sume a/ jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval menej ako dva roky, b/ dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov, c/ trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej päť rokov a menej ako desať rokov, d/ štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov, e/ päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dvadsať rokov.
Podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 2.
Z citovaných zákonných ustanovení pri porovnaní článku 35 Kolektívnej zmluvy uvádzanej vyššie je pre súd zrejmé, že v článku 35 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ, teda žalovaná, kopírovala citované ustanovenia § 76 pokiaľ ide o dôvody skončenia pracovného pomeru a spôsob skončenia pracovného pomeru, avšak v istej „skratke“, keď do článku 35 ods. 1 účastníci Kolektívnej zmluvy zahrnuli ako spôsob skončenia pracovného pomeru tak dohodu ako aj výpoveď, avšak oba spôsoby skončenia pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 a/ a b/ Zákonníka práce alebo z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.
Vzhľadom na stanovisko žalovanej a na charakter žalovanej ako organizácie, ktorá je napojená na štátny rozpočet bol pre súd neprijateľný výklad tohto ustanovenia spôsobom, akým ho vykladal žalobca, nakoľko je absurdné, aby zamestnávateľ dohodol odstupné, ktoré dokonca pri ukončení pracovného pomeru dohodou, z akéhokoľvek dôvodu, (ako to prezentoval žalobca) by malo byť vyššie ako odstupné pri rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov alebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav zamestnanca.
Takýto výklad by umožňoval požadovať odstupné aj v prípade, že zamestnanec sám požiada o ukončenie pracovného pomeru dohodou, z dôvodu nástupu do nového výhodnejšieho zamestnania, ako to nakoniec urobil žalobca ale aj napríklad v takých absurdných prípadoch, ak dochádza k nespokojnosti účastníkov pracovného pomeru a alebo dokonca k porušovaniu pracovnej disciplíny, avšak účastníci pracovného pomeru zvolia dohodu o rozviazaní pracovného pomeru ako pre nich vhodný spôsob ukončenia pracovného pomeru.
Je zrejmé, že zákonodarca pri inštitucionalizácii odstupného nemal na mysli takéto situácie ale možno sa stotožniť s tvrdeniami žalovanej strany, že odstupné má charakter jednorazového peňažného príspevku, ktorý má zamestnancovi pomôcť prekonať často zložitú sociálnu a finančnú situáciu, v ktorej sa ocitol bez svojho zavinenia, práve z dôvodov, ktoré vzhľadom na organizačné zmeny existovali na strane zamestnávateľa alebo napríklad, ak sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, že dlhodobo stratil spôsobilosť, vzhľadom na zdravotný stav, vykonávať doterajšiu prácu.
Skutočnosť, že odstupné je určitou satisfakciou poskytovanou zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer sa končí skôr ako účastníci v pracovnej zmluve predpokladali a, že skončenie pracovného pomeru nespočíva v osobe zamestnanca ale v osobe zamestnávateľa, v jeho hospodárskych problémoch, ktoré vo vzťahu k zamestnancovi vystupujú, ako ním nezavinené sociálne riziko, nakoniec vyplýva už zo samotného termínu „odstupné“ a skutočnosť, že nároky zamestnanca v prípade rozviazania pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ a c/, a pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav sú vzhľadom na dobu trvania pracovného pomeru upravené výhodnejšie ako pri výpovedi, je odôvodnená tým, že zamestnanec sa vzdáva výpovednej doby napr. tým, že požiada zamestnávateľa o skončenie pracovného pomeru aj počas jej plynutia.
Vzhľadom na účel tohto inštitútu je absurdné vyložiť napadnuté ust. článku 35 ods. 1 Kolektívnej zmluvy uzatvorenej inštitúciou napojenou na štátny rozpočet spôsobom, akým ho uskutočňoval žalobca a vzhľadom na účel inštitútu odstupného a vymedzenie podmienok nároku naň v Zákonníku práce, by podľa presvedčenia súdu dojednanie nároku na odstupné u zamestnanca, ktorý sám požiada o ukončenie pracovného pomeru kvôli nástupu do výhodnejšieho zamestnania, bolo podľa presvedčenia súdu obchádzaním zákona a jeho účelu a také dojednanie by bolo neplatné (§ 39 Obč. zák.).
Súd preto dal za pravdu žalovanej strane a konštatoval, že z ustanovenia článku 35 ods. 1 Kolektívnej zmluvy, o ktoré opieral svoje nároky žalobca, pre žalobcu nevyplýva nárok na odstupné tak, ako ho požadoval za situácie, keď u zamestnávateľa pre rozviazanie pracovnému pomeru neexistovali dôvody a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaná bola v konaní plne úspešná a preto má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Žalovanej vznikli trovy jej právnym zastúpením a tie boli vyčíslené a priznané v súlade s Vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia žalovanej sú tvorené odmenou právneho zástupcu žalovanej za 3 úkony právnej služby po 71,37 € (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, spísanie vyjadrenia k žalobe a účasť na pojednávaní dňa 13. 01. 2016). K úkonom právnej služby urobeným v roku 2015 patrí právnemu zástupcovi žalovanej aj režijný paušál vo výške 8,39 € a za účasť na pojednávaní dňa 13. 01. 2016 mu patrí režijný paušál vo výške 8,58 €. Okrem toho právnemu zástupcovi žalovanej vznikli hotové výdavky, a to cestovné náklady pri ceste zo sídla advokáta do sídla súdu a späť na pojednávanie dňa 13. 01. 2016 v celkovej výške 125,17 € (pri počte najazdených 460 km, priemernej spotrebe 9 l PHM/100 km, cene pohonných hmôt 0,990 €/1 l bez DPH, sadzbe základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel vo výške 0,183 €/1 km). Ďalej má právny zástupca žalovanej právo na náhradu za stratu času pri ceste na pojednávanie z Bratislavy do Martina a späť, čo predstavuje náhradu 14,30 € za každú začatú polhodinu a pri ceste, ktorá trvala 5 hodín a 20 minút, to predstavuje 11 začatých polhodín, čiže sumu 157,30 €. Spolu s 20 % DPH potom celkové trovy právneho zastúpenia žalovanej predstavujú sumu 626,33 € a žalobca je povinný ich žalovanej nahradiť na účet jej právneho zástupcu - advokáta.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,
h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.