Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9C-107-2015.pdf
PDF · 115.8 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/107/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpeného: JUDr. Alan Strelák, advokát, so sídlom Na vŕšku 19, 811 01 Bratislava, proti žalovanomu: P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX F., o zaplatenie 886,50 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 639,50 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 253,78 € od 09.01.2014 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Určuje, že zmluvná podmienka nachádzajúca sa v bode 3 Obchodných podmienok Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 5201220208 zo dňa 28.12.2012 v znení:
„Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa čl. 2 Zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 3,1 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac z omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky.“
je pre svoju neprijateľnosť neplatná.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Alana Streláka náhradu iných trov konania vo výške 18,56 €a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom došlým súdu dňa 17.02.2015 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 886,50 €, zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 886,50 € od 09.01.2014 až do zaplatenia a zmluvnej pokuty spolu vo výške 85,80 € (ako mesačnej zmluvnej pokuty vo výške 21,45 € za 4 mesiace omeškania od 01/2014 do 04/2014).
Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.06.2013 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 520131247 na čiastku 650 €, za odplatu vo výške 247 €. Zmluvou sa dlžník zaviazal celkovú čiastku 897 € uhradiť v 13 mesačných splátkach, a to v prvých troch mesačných splátkach vo výške 3,25 € a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 88,73 €. Žalovaný celkove do dňa podania návrhu uhradil 10,50 €. Vzhľadom na neplnenie záväzku žalovaným, žalobca mu zaslal predžalobnú upomienku zo dňa 30.10.2013, v ktorej ho upozornil na uplatnenie práva
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. V oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 29.01.2014 žalobca oznámil žalovanému, že celý dlh sa stal splatným ku dňu 08.01.2014. V zmysle bodu 3 Obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa žalovaný zaviazal uhradiť v prípade porušenia podmienok zmluvy zmluvnú pokutu vo výške 3,30 % z istiny úveru, a to za každý začatý kalendárny mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky. Keďže istina úveru je vo výške 650 €, tak dohodnutá mesačná zmluvná pokuta je vo výške 21,45 €, t.j. 3,30 % z 650 €. Vzhľadom na uvedené je odporca podľa zmluvy povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 26,40 € za každý začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 115a ods. 2 O.s.p.) z dôvodu, že išlo o drobný spor podľa § 200ea O.s.p. Súd vychádzal z obsahu spisu a zistil nasledujúce:
Dňa 28.06.2013 došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 520131247. Podľa bodu 1 tejto zmluvy veriteľ poskytuje dlžníkovi spotrebiteľský úver vo výške 650 €. Úver je poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov, pričom za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 %. Ďalej sú úrok a odmena spoločne označované ako odplata. RPMN je 67,70%. Podľa bodu 2 zmluvy dlžník má uhradiť veriteľovi istinu vo výške 650 €, odplatu vo výške 247 € a celkovú čiastku 897 €. Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi úver riadne a včas, vrátane odplaty v 13 mesačných splátkach, a to nasledovne: v prvých troch mesačných splátkach vo výške 3,25 € a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 88,73 €. Podľa zmluvy je veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením jednotlivej splátky, ak sa zmluvné strany nedohodnú písomne inak. Priemerná RPMN je pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov 48,52 %.
Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Obchodné podmienky, ktoré tvoria prílohu tejto zmluvy.
Podľa bodu 1 Obchodných podmienok veriteľ má právo žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením ktorejkoľvek splátky v jej plnej výške. RPMN činí pri splatnosti úveru na 7 mesiacov 66,19 %, 13 mesiacov 67,70 %. Podľa bodu 3 Obchodných podmienok zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku 2 Zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškania vo výške 3,3 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 3,1 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania až do zaplatenia celkovej dlžnej čiastky.
Listom zo dňa 30.10.2013 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške 709,09 €. Zároveň touto výzvou bol žalovaný upozornený, že v prípade, ak nevykoná bezodkladnú úhradu svojho dlhu, žalobca si uplatní po uplynutí 15-dňovej lehoty v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka zosplatnenie úveru a bude žiadať zaplatenie celej dlžnej splátky.
Listom zo dňa 29.01.2014 s názvom „Oznámenie o zosplatnení záväzku“ žalobca oznámil žalovanému, že pre neplnenie podmienok úverovej zmluvy zosplatňuje ku dňu 08.01.2014 celý úver a žiada zaplatenie dlžnej sumy 886,50 €.
Súd prezentoval právnemu zástupcovi žalobcu, že hodlá zmluvnú podmienku uvedenú vo výroku tohto rozsudku vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka - Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka - Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka - Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa § 565 Občianskeho zákonníka - Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Nedostatok zmluvných náležitostí
Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 11 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa rozsudku OS Trnava spis zn. 27C/160/2014 zo dňa 23.10.2014 - súd vyhlasuje zmluvnú podmienku uvedenú v bode I. Zmluvy, podľa ktorej je úver poskytnutý za celkový úrok vo výške 20% z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 14% z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18% z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5% z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov (ďalej úrok a odmena spoločne označovaná ako odplata) za neprijateľnú,
- súd vyhlasuje zmluvnú podmienku uvedenú v bode 3. Obchodných podmienok, ktorá určuje, že pokiaľ dlžník/spoludlžník nesplní svoj záväzok podľa článku II. zmluvy o úvere, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka/spoludlžníka zároveň zmluvnú pokutu za omeškanie vo výške 3,3 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov, a to za každý aj začatý mesiac omeškania celkovej dlžnej čiastky. Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ je oprávnený účtovať dlžníkovi/spoludlžníkovi náhradu účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy pred začatím súdneho alebo
rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny, najmenej však 67,- €, ktorá nepodlieha vyúčtovaniu za neprijateľnú.
Podľa názoru procesného súdu, posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., a to podľa : § 9 ods.2 písm.f) - termín konečnej splatnosti úveru. Podľa súdu musí byť táto konečná splatnosť v rámci transparentnosti a jednoduchého a zrozumiteľného jazyka napísaná konkrétnym dátumom tak, aby nebolo pochybnosti o tom, kedy konečná splatnosť spotrebiteľského úveru nastáva a aby táto konečná splatnosť bola zrejmá spotrebiteľovi už pred uzavretím zmluvy bez toho, aby tento dátum musel zisťovať nejakým výpočtom. Konečná splatnosť úveru tak, musí byť dátumovo presne špecifikovaná, teda musí byť vyjadrená presným dátumom, aby spotrebiteľ mal jasnú predstavuje o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať. Uvedené v prejednávanej veci splnené nebolo.
: § 9 ods.2 písm.k) - rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky.
K otázke tzv. rozpisu splátok zaujali slovenské krajské súdy nasledujúce závery:
KS v Trnave, sp. 10Co/158/2013 zo dňa 18.02.2014 - Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (u každej takejto čiastkovej položky), čo je navzdory odchylnosti takejto (úpravy úročenia spotrebiteľských úverov od úročenia úverov všeobecne) práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa, ktorý by takto nemal byť pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, zavádzaný ani problematickým údajom o úrokoch, z ktorého nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť.
KS v Prešove, sp. zn. 7Co/220/2014 zo dňa 27.11.2014 - Jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov.
KS v Trnave sp. zn. 10CoE/313/2010 - Každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami suma, počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež prípadne iným poplatkom. Je teda zrejmé, že predložená Úverová zmluva žiadne takéto rozčlenenie neobsahuje, preto aj z tohto dôvodu je táto Úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov.
Súd teda konštatuje, že z dôvodu nedostatku základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov.
Neprijateľná zmluvná podmienka
Je už notorietou súdnych rozhodnutí záver, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a z ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovni informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vytvoreným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.
V spotrebiteľskom práve je teda dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje, a preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa tiež očakávať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať v obecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje mimo iné tým, že text spotrebiteľskej zmluvy obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výraznejšie menšej veľkosti, než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok. Treba teda uviesť, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite formulovanej a malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Procesný súd je presvedčený, že otázku základných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, otázku sankcií za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa ako aj otázku možného rozhodcovského konania treba považovať za tak dôležité, že musia byť uvedené v samotných zmluvách a nie vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorým spotrebiteľ vo všeobecnosti prikladá menší dôraz ako zmluve samotnej. Na tom nič nemení to, že v prejednávanej veci Obchodné podmienky boli podpísané žalovaným.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, súd túto vyhlásil za neprijateľnú zmluvnú podmienku jednak preto, že bola súčasťou iba Obchodných podmienok (viď závery vyššie uvedené) a nie zmluvy samotnej, ako aj podľa § 53 ods.4 písm.k) Občianskeho zákonníka - Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Zmluvná pokuta mala výšku 3,3% mesačne, čo predstavuje výšku 39,6% ročne. V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 28.12.2012 už platili nasledujúce ustanovenia NV SR č. 87/1995 Z.z.:
§ 3a ods.1 - Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. § 3a ods.2 - Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov.
Citované ustanovenia obmedzujú výšku zmluvnej pokuty tak, že táto spolu s úrokmi z omeškania nesmie byť vyššia ako trojnásobok úrokov z omeškania. Ku dňu 28.06.2013 mali úroky z omeškania výšku 5,50% ročne a trojnásobok tak predstavuje 16,50% ročne. Je teda zrejmé, že táto výška sankcie je prekročená aj bez uplatnenia ďalších sankcií, najmä teda bez pripočítania úrokov z omeškania a je teda sankciou neprimeranou a preto neplatnou.
Priznané plnenie
Keďže žalovanému bola poskytnutá suma 650 € a tento vrátil sumu 10,50 €, zostáva vrátiť 639,50 €.
Zaplatené sumy boli započítané na istinu jednotlivých splátok, tak ako ju oznámil žalobca (splátky 1. - 3. vo výške 3,25 € pozostávali z istiny = 2,36 €, úroku = 0,47 € a odmeny = 0,42 €; splátky 4. - 13. vo výške 88,73 € pozostávali z istiny = 64,30 €, úroku = 12,86 € a odmeny = 11,57 €) a zaplatená tak bola celá istiny splátok 1. - 3., istina zo splátky 4 v rozsahu 3,42 €.
Žalobca požadoval úrok z omeškania od dňa 09.01.2014 vychádzajúc z toho, že dňom 08.01.2014 došlo k zosplatneniu úveru. Tento názor žalobcu je nesprávny. Žalobca dňa 30.10.2013 zaslal žalovanému list s názvom „Predžalobná upomienka - výzva k úhrade dlžnej sumy“. Dňa 29.01.2014 zaslal žalobca žalovanému list s názvom „Oznámenie o zosplatnení záväzku“, v ktorom deklaroval zosplatnenie záväzku ku dňu 08.01.2014. Podľa vyššie citovaných ustanovení § 53 ods.9 a § 565 Občianskeho zákonníka, pozná tento predpis možnosť tzv. predčasného zosplatnenia úveru, teda stratu výhody splátok.
Zosplatneniu úveru však musí predchádzať relevantná výzva, ktorou veriteľ dlžníka na takýto postup upozorní. Aby takáto výzva bola relevantná, zastáva súd názor, že musí obsahovať aj výšku omeškanej sumy záväzku dlžníka. Je tomu tak preto, že upozornenie má viesť dlžníka k zaplateniu omeškanej sumy, aby sa tým vyhol zosplatneniu svojho záväzku. Aby mohol byť teda naplnený účel upozornenia, je nevyhnutné, aby toto upozornenie obsahovalo správnu výšku omeškanej dlžnej sumy. V prejednávanej veci je zrejmé, že ku dňu vyhotovenia upozornenia dňa 30.10.2013 žalovaný nebol v omeškaní so sumou 709,09 € (išlo o celý zostatok dlžnej sumy, nie však sumy splatnej a teda omeškanej), a preto nesprávnemu upozorneniu nemožno priznať právnu relevanciu.
Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka - Výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 09.01.2014, od ktorého žalobca požadoval úroky z omeškania, mala byť zaplatená istina vo výške 264,28 € (splátky 1 až 3 - 3 x 2,36 € a splátky 4 až 7 - 4 x 64,30 €) a zaplatená bola istina vo výške 10,50 €. Omeškaná tak bola istina vo výške 31,93 € a preto súd priznal úroky z omeškania z tejto sumy.
Náhrada trov konania.
Podľa § 142 ods.2 O.s.p. - Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Žalobca požadoval zaplatenie sumy 975,30 € (886,50 € + 85,80 €) a priznaná mu bola suma 639,50 €. Úspech žalobcu - 66 %, neúspech žalobcu - 34%, čistý úspech žalobcu - 32 %. Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v rozsahu 32% zo zaplateného súdneho poplatku 58 €, teda suma 18,56 €. Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia, k tejto súd uvádza nasledujúce:
NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“ Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc. Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška dlžnej sumy. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti. V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Súd má za to, že uvedený právny názor možno uplatniť nielen voči vedľajšiemu účastníkovi zastúpenému advokátom ale aj voči účastníkovi zastúpenému advokátom.
Na záver súd ešte poukazuje na ďalšie aktuálne rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 3678/12 - Ústavní soud ve svém usnesení sp. zn. I. ÚS 3372/11 uvedl, že „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- za prvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.