Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_44Cb-27-2018.pdf
PDF · 82.24 KB
Case nature
Subarea
44Cb/27/2018
Uznesenie
Okresný súd Žilina v právnej veci žalobcu: NAS TRADE s.r.o., so sídlom Biskupická 18, 821 06 Bratislava, IČO: 44 964 919, právne zastúpený: Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o., Hodžovo nám. 1/A, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 659 746, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO : 36 442 151, právne zastúpený Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, registračné číslo FL.0002.539.075-9, ktorá podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Dolná 370/6A, 97401 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428, o zaplatenie 177.460,10 eur s príslušenstvom, v časti o späťvzatí žaloby, takto
rozhodol:
I. Konanie z a s t a v u j e.
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.03.2018, v zmysle jej učinenej a súdom pripustenej zmeny uznesením č. k. 44Cb/27/2018 - 522 zo dňa 30.07.2019, domáhal zaplatenia sumy 177.460,10 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, a to titulom vrátenia platieb za prístup do distribučnej sústavy za roky 2016, 2017 a 2018, nakoľko žalobca od účinnosti Vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ktorú vydal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, uhrádzal žalovanému platbu za prístup, a to bez akejkoľvek zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
2. Podaním zo dňa 18.05.2022, doručeným súdu dňa 20.05.2022, vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť. Späťvzatie odôvodnil tým, že dňa 24.03.2022 prijal Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. III. ÚS 167/2022 - 250 (ďalej ako „Rozhodnutie Ústavného súdu"), ktorým odmietol sťažnosti štyroch výrobcov elektriny a potvrdil správnosť záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedených v rozhodnutiach sp. zn. 30bdo/18/2019, 10bdo/18/2019, 20bdo/15/2019 a 10bdo/13/2019 (ďalej ako „Rozhodnutia Najvyššieho súdu"). Podľa uvedených rozhodnutí, pokiaľ bola zmluva o pripojení uzatvorená v režime zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike (ďalej ako „Predošlý zákon o energetike"), automaticky bola uzatvorená aj zmluva o prístupe, keďže prístup bol podmienkou podnikania v energetike. Táto zmluva o prístupe zostala v platnosti aj po prijatí zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike (ďalej ako „Súčasný zákon o energetike"), bez potreby uzatvárania osobitnej zmluvy o prístupe a distribúcii. Žalobca sa s týmto právnym záverom nestotožňuje, tento však vzhľadom na zásadu právnej istoty musel pri posudzovaní dôvodnosti ďalšieho vedenia súdneho konania vziať do úvahy, nakoľko ide o skutkovo a právne obdobnú vec.
3. Podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
4. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
5. Podľa § 146 ods. 2 CSP, súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
6. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu rozhodol súd podľa § 145 ods. 1 CSP o zastavení konania (výrok I.). Žalovaný v podaní zo dňa 21.06.2022 vyjadril svoj súhlas so späťvzatím žaloby, zastavenie konania ním však podmienené nebolo.
7. O náhrade trov konania žalobca navrhol rozhodnúť podľa § 257 CSP, keďže má za to, že sú tu výnimočné okolnosti spočívajúce v samotnom predmete konania. Žalobca pri podávaní žaloby vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2014 (ďalej ako „Nález"), podľa ktorého je účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponentu) protiústavné v prípade absencie uzatvorenej zmluvy o prístupe a distribúcii podľa § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Súčasného zákona o energetike (v znení do 31.12.2018). Žalobca nemal so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny v zmysle Súčasného zákona o energetike (v znení do 31.12.2018), a preto mal za to, vychádzajúc z názoru ústavného súdu, že nie je povinný platiť G-komponent. Oprávnenosť podanej žaloby potvrdzovala prevažujúca rozhodovacia prax okresných a krajských súdov, ktoré v skutkovo a právne podobných veciach rozhodovali v prospech výrobcov elektriny, teda obdobným žalobám vyhovovali. Žalobca v čase podania žaloby z tejto rozhodovacej praxe vychádzal a v konaní na ňu poukazoval. Následne, až po podaní žaloby, najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach podal odlišný právny výklad, ktorého správnosť potvrdil aj ústavný súd. Žalobca s prihliadnutím na zmenu rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zobral podanú žalobu späť. Pri jej podávaní však vychádzal z iného výkladu, ktorý zastávali všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. Podstatná zmena v rozhodovacej praxi súdov, ktorá nastala po podaní žaloby, s prihliadnutím na celospoločenský významnú otázku uhrádzania platieb za G-komponent (najmä v čase hroziacej energetickej krízy), predstavuje podľa žalobcu výnimočnú okolnosť, ktorá ho vedie k späťvzatiu žaloby. Uvedené odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania, pretože priznanie náhrady trov konania žalovanému by bolo za týchto okolností krajne nespravodlivé (berúc do úvahy predchádzajúcu rozhodovaciu prax aj Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, z ktorej žalobca pri podávaní žaloby vychádzal). Žalobca má za to, že nepriznanie náhrady trov konania podstatne negatívne neovplyvní majetkové pomery žalovaného, ktorý v roku 2021 vykázal zisk pred zdanením v sume 94.295.000 EUR. Žalobca, na druhej strane, vykázal za rok 2021 zisk pred zdanením vo výške 119.024 EUR.
8. Žalovaný k návrhu žalobcu na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP uviedol, že nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznať žalovanému náhradu trov konania. Predmetom sporu je otázka, či existuje právny základ pre vyberanie poplatku za prístup výrobcov do distribučnej sústavy žalovaného. Ústavný súd v Náleze konštatoval, že pokiaľ je medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom uzatvorená zmluva o prístupe, právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v praxi predstavujú len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku. Ústavný súd nikdy nespochybnil legitímnosť poplatku za prístup výrobcu do distribučnej sústavy a rovnako tak nespochybnil ani samotný výpočet. Ústavný súd v Náleze neposudzoval existujúce zmluvné vzťahy medzi prevádzkovateľmi distribučných sústav a výrobcami elektrickej energie. Predmetom ústavného prieskumu bola otázka ústavnosti vyhlášky č. 221/2013 Z. z..
9. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca datuje svoj návrh na vydanie platobného rozkazu dňom 02.03.2018, pričom prvé rozhodnutia Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach boli vydané až v mesiaci september 2018. Žalobca teda založil oprávnenosť podanej žaloby na rozhodnutiach, ktoré ešte neboli právoplatné, a teda v čase podania žaloby mohli byť odvolacím súdom zrušené, prípadne zmenené v neprospech výrobcov elektriny. V čase podania žaloby nebola ešte ani jedna skutkovo a právne obdobná vec právoplatne skončená.
10. Žalovaný tiež uviedol, že o tom, že zo strany najvyššieho súdu ani ústavného súdu nejde o podstatnú zmenu v rozhodovacej praxi svedčí aj ods. 21 Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky: „Vzhľadom na právny záver o tom, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovanou nevzťahujú. Nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 17/2014 totiž dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán založený zmluvou.“
11. Nakoniec žalovaný poukázal na to, že hodnota sporov vo veciach G-komponentu je niekoľko desiatok miliónov Eur. Žalovaný bol nútený brániť svoje práva a právom chránené záujmy z dôvodu podania stoviek žalôb. Nepriznaním náhrady trov konania v tomto súdenom prípade by vznikol precedens aj v ostatných súdnych konaniach vo veciach G-komponentu, čo by bolo neprimerané vzhľadom na náklady, ktoré už žalovaný musel vynaložiť.
12. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
13. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
14. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
15. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. V zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodoval súd v tomto uznesení aj o nároku na náhradu trov konania.
17. Dôvodom, pre ktorý žalobca podľa svojho vyjadrenia zobral žalobu späť bola rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach, podporená Rozhodnutím Ústavného súdu. Procesné zavinenie na zastavení konania možno preto pričítať žalobcovi, nakoľko uvedený dôvod nepreukazuje zavinenie žalovaného na zastavení konania. Nárok na náhradu trov konania teda svedčí žalovanému.
18. Následne sa súd zaoberal návrhom žalobcu rozhodnúť o trovách konania podľa § 257 CSP, ktorý predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia súdom by znamenala, že súd by žalobcu nezaviazal na náhradu trov konania žalovaného, ale stranám by náhradu trov konania nepriznal. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je potrebné splnenie dvoch podmienok, a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Tieto žalobca vidí v predošlej rozhodovacej praxi súdu prvej i druhej inštancie, ktoré nárok, ktorý je predmetom aj tejto žaloby, súdy až do Rozhodnutia najvyššieho súdu priznávali. V čase, keď žalobca žalobu podával, vychádzal podľa svojho tvrdenia z konštantnej rozhodovacej praxe Okresného súdu Žilina i Krajského súdu v Žiline. Žalovaný naopak poukázal na to, že v čase podania žaloby ešte vo veci G-komponentu Krajský súd v Žiline nerozhodol.
19. Súd po posúdení veci a argumentácie strán dospel k záveru, že tu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti, ktoré by aplikáciu § 257 CSP odôvodňovali. Podľa názoru súdu nimi nemôže byť skutočnosť, že v iných veciach súdy prvej a druhej inštancie žalobou uplatnený nárok priznávali. Nakoniec, vzhľadom na množstvo sporov a výšku uplatnených nárokov voči žalovanému bolo možné dôvodne predpokladať, že žalovaný sa bude domáhať prieskumu rozhodnutí súdov nižšej inštancie aj na najvyššom súde a že najvyšší súd môže vec právne posúdiť odlišne. V praxi nejde o celkom ojedinelý jav. Preto samotná skutočnosť, že najvyšší súd o uplatnenom nároku rozhodol inak ako o ňom dovtedy rozhodovali súdy nižšej inštancie nemôže byť dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP. Navyše nešlo ani o zmenu už ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ale o rodiacu sa judikatúru o predmete sporu. Možno teda prijať záver, že vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach a následné odlišné posúdenie veci dovolacím súdom či ústavným súdom nemožno vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP.
20. S poukazom na vyššie uvedené je potom bez relevancie námietka žalovaného, že v čase uplatnenia nároku žalobcom na súde ešte neexistovalo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline o
obdobnom nároku, teda že argumentácia žalobcu, že pri podávaní žaloby vychádzal z ustálenej praxe odvolacieho súdu, neobstojí.
21. Dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP nie je ani žalobcom uvedené porovnanie dosiahnutého zisku strán sporu, nakoľko § 257 CSP primárne neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, navyše medzi podnikateľmi.
22. S poukazom na uvedené rozhodol súd tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému voči žalobcovi (výrok II.).
23. O samotnej výške náhrady trov rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia, dvojmo vrátane príloh, na Okresnom súde Žilina.
V odvolaní je potrebné uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku konania. Ďalej je potrebné uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.