Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/670/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Gizely Majerčák v právnej veci žalobcu F. X., narodeného XX. E. XXXX, bývajúceho Q. O., Y. X, zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou Homzovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, proti žalovanej P.Á. O., narodenej XX. U. XXXX, bývajúcej Q. O., W. X, zastúpenej JUDr. Michalom Treščákom, ml., advokátom, so sídlom v Košiciach, Slovenskej jednoty 8, o zaplatenie 1.800 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 6. mája 2014 č.k. -198 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 6. mája 2014 č.k. -198 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.800 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, počítaný zo sumy 1.800 € od 16. mája 2010 do zaplatenia a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 108 € a trov právneho zastúpenia vo výške 471,67 €, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 424,86 € na účet okresného súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Štátu náhradu trov v sume 426,86 € nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 15. januára 2010 zmluvu o pôžičke. Predmetom tejto zmluvy bolo podľa čl. I poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 1.800 €, ktoré boli odovzdané žalovanej v plnej výške pri podpise tejto zmluvy. Zmluvné strany sa dohodli, že požičaná suma bude vrátená v plnej výške dňa 15. mája 2010. Zmluvné strany sa nedohodli na žiadnom úroku z pôžičky. Pretože žalovaná tvrdila, že v zmluve o pôžičke je dodatočne dopísaná číslica „1“, i slovo „jedentisíc“, nariadil súd znalecké dokazovanie Znaleckým ústavom Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru, odboru prírodovedného skúmania a kriminalistických analýz, ktorý vypracoval znalecký posudok č. ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2012/12198. Zo znaleckého posudku vyplýva, že sporné zápisy na „Zmluve o pôžičke“ dňa 15. januára 2010 vyhotovila žalovaná P. O. a podpis pravdepodobne vyhotovila P. O.. V doplnku č. 1 ku znaleckému posudku, znalecký ústav uviedol, že nepredpokladá, že číslica „1“ bola dopísaná inou osobou; zápis „jedentisíc“ pred slovom „osemsto“ vyhotovila P. O.. V tomto dodatku znalec uviedol, že pri bežnej písmo-znaleckej expertíze je individuálna identifikácia jednej číslice nemožná, avšak v danom prípade na zhodné znaky zistené v sporných a porovnávacích čísliciach a vzhľadom k zápisu „jedentisíc“ nepredpokladá, že by bola písaná inou osobou. Po citácii § 39 Obč. zák. (ďalej len , § 657 a § 658 súd konštatoval, že zisťoval, či zmluva o pôžičke zo dňa 15. januára 2010 je platná, lebo žalovaná tvrdila, že túto zmluvu

uzavrela pod nátlakom, ktorý pociťovala v tom, že žalobca žiadal, aby mu dala za požičanú sumu 200 € do zábezpeky byt, a preto mala uzatvoriť zmluvu, ktorá bola pre ňu nevýhodná, lebo byt „založiť“ nechcela. Z dôkazov produkovaných žalovanou nevyplynulo, že by žalobca žiadal od nej založiť byt, rovnako nepreukázalaprepreukázaná ani tá ani tú skutočnosť, že by na základe reálnej pôžičky bola uzatvorená zmluva na 400 €, teda so 100 % úrokom, a následne sa táto zmenila zo sumy 400 € na sumu 800 €, tiež so 100 % úrokom. Súd neuveril žalovanej, lebo o opaku svedčí znalecký posudok, podľa ktorého údaje do zmluvy „dopisovala“ žalovaná. Ani výpoveď svedka P. O. nepotvrdila žalovanou tvrdenú skutočnosť o pôžičke 200 € s vysokým úrokom, lebo tento nebol ani pri podpise zmluvy, ani pri odovzdávaní peňazí. Svedok len vypovedal o veciach, ktoré sa dozvedel od samotnej žalovanej. Žalovaná počas konania neodôvodnila svoje „konanie“, prečo podpísala zmluvu, keď žiadne peniaze nedostala. Súd tvrdeniam žalovanej neuveril, lebo v odpore proti platobnému rozkazu nepoprela, že uzatvorila zmluvu o pôžičke so žalobcom a že sa dohodli na finančnej čiastke 800 €. Tvrdenia žalovanej súd vyhodnotil ako účelovú obranu, a zmluvu o pôžičke považoval za platne uzavretú, na základe ktorej žalobca požičal žalovanej sumu 1.800 €. Žalobca svoje tvrdenie preukázal nielen svojou výpoveďou, ale aj listinnými dôkazmi, zmluvou o pôžičke a znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že údaje do zmluvy ohľadne požičanej sumy vypisovala žalovaná. Súd vzal za preukázané, že bola uzavretá zmluva o pôžičke medzi účastníkmi konania, že predmetom pôžičky bola suma 1.800 €, ktorá bola dohodnutá bezúročne, a túto pôžičku žalovaná v lehote splatnosti nevrátila a neurobila tak ani „doposiaľ“. Z týchto dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súd nevykonal žalovanou navrhnutý dôkaz na kontrolné znalecké dokazovanie, lebo takýto dôkaz považoval za neúčelný a nehospodárny, a to s prihliadnutím na jednoznačný záver vyplývajúci zo znaleckého posudku. Naviac poznamenal, že doba, ktorá uplynula od uzavretia zmluvy o pôžičke je cez 4 roky, a nakoniec žalovaná už vie akým spôsobom sa posudok vykonáva, a tak by si mohla dávať na skúške písma väčší pozor na niektoré návyky a novovykonaný znalecký posudok by nemusel byť hodnovernejší. Súd priznal i úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 16. mája 2010, t.j. nasledujúci deň po splatnosti pôžičky, ktorá bola splatná do 15. mája 2010 (§ 517 ods. 2 . Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p.. O náhrade trov štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Žalovanej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %, a tak zaviazal súd žalovanú nahradiť trovy štátu v sume 424,86 € (50 % z vynaložených trov štátu). Vo zvyšku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Označila odvolacie dôvody v § 205 ods. 2 písm. a/, písm. d/ a písm. e/ O.s.p.. Uviedla, že v tomto konaní žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej sumy titulom uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 15. januára 2010, podľa ktorej žalobca požičal žalovanej 1.800 €. V konaní žalovaná namietala, že číslicu „1“, ako aj slovo „jedentisíc“ nenapísala ona sama, ale boli dopísané inou osobou a zároveň namietala, že suma 1.800 € jej nikdy nebola žalobcom odovzdaná, čím zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt nemohla vzniknúť. Zmluvu o pôžičke navyše „podpísala“ pod psychickým „nátlakom“. Súd považoval závery znaleckého dokazovania o tom, že „zápisy“ vyhotovila žalovaná za jednoznačné, a tvrdeniam o psychickom nátlaku a o tom, že k reálnemu odovzdaniu pôžičky nedošlo, súd neuveril. Odvolateľka vyčítala súdu, že sa „nijako“ nevysporiadal s reálnosťou zmluvy o pôžičke, ako jej podstatným charakteristickým znakom. Žalovaná opakovane namietala, že financie vo výške 1.800 € nikdy od žalobcu neprevzala. V odôvodnení rozhodnutia absentuje zmienka o tejto pre posúdenie veci zásadnej skutočnosti. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz o tom, že žalobca reálne odovzdal žalovanej predmetnú pôžičku. V odôvodnení rozhodnutia súd len skonštatoval, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume 1.800 €, ktoré boli odovzdané v plnej výške pri podpise zmluvy. Uviedla, že zmluva o pôžičke síce obsahovala ustanovenie o tom, že svojim podpisom dlžník potvrdzuje prevzatie finančných prostriedkov, ale toto ustanovenie možno považovať za štandardné a bežné v takýchto zmluvách. Počas konania dostatočne a podrobne opísala prečo bola spísaná predmetná zmluva o pôžičke, avšak iba na sumu 800 €. Poukázala na nelogické odôvodnenie súdu prečo a z akých dôvodov neuveril tvrdeniam žalovanej. Za zarážajúce považovala tvrdenie súdu, že žalovaná podpísanie zmluvy neodôvodnila a neuviedla, prečo v skutočnosti zmluvu podpísala, keď žiadne peniaze nedostala. Žalovaná počas konania niekoľkokrát uviedla, že zmluvu na 800 € musela podpísať, ak nechcela založiť byt na zabezpečenie pôžičky v sume 400 €. Súd konštatoval, že o nátlaku žalobcu na založenie bytu neboli predložené žiadne dôkazy. O tom, že žalobca žiadal „založenie bytu“ vypovedal syn žalovanej, ktorého výpoveď súd neuznal za dôveryhodnú. Opätovne vzniesla námietky voči znaleckému posudku, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa nepovažuje za jednoznačný. V konaní nebolo sporné, že zmluvu „vypísala“ a podpísala vlastnoručne žalovaná. Záver

znalca, že nepredpokladá, aby číslica „1“ bola napísaná inou osobou a zápis „jedentisíc“ vyhotovila žalovaná, rozhodne nie je jednoznačný. Písmo žalovanej na použitie jednej číslice a jedného slova nie je náročne si vopred nacvičiť a dostatočne dobre ho napodobniť. Nesúhlasila ani so spôsobom akým sa súd vyporiadal s jej návrhom na doplnenie dokazovania.

Žalobca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej lehote (§ 204 ods.1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. (účinného od 15. októbra 2008) s tým, že vyhlásenie rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22. decembra 2015, o 13.40 hod. v pojednávacej miestnosti č.dv. 202 na 2. poschodí (§ 156 ods.1,3 O.s.p. za použitia § 211 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaná ako odvolacie dôvody označila dôvody v § 205 ods. 2 písm. a/, písm. d/, písm. e/ O.s.p..

Podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je odvolacím dôvodom, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. ide o taxatívny výpočet dôvodov, pre ktoré odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v súdnej praxi vykladaný tak, že skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom k tomu, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., t.j., že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) umožňujúce doteraz zistený skutkový stav spochybniť len v miere obmedzenej výpočtom podľa § 205a ods. 1 O.s.p., ktorý je výpočtom taxatívnym.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Mimoriadne podrobné, presvedčivé, vecne správne a zákonné sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacím námietkam žalovanej považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné :

Podľa § 657 „OZ“ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Zmluva o pôžičke je tradične považovaná (ako správne z toho vychádza okresný súd i sama žalovaná) „za zmluvu reálnu“, t.j., že k zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému pri peňažnej pôžičke dochádza buď odovzdaním z ruky do ruky pri podpise alebo po podpise zmluvy alebo i bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, etc.

V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednávacia (a takýmto bolo i konanie v tejto veci) je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy k preukázaniu svojich skutkových tvrdení (§ 101 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p.). Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v celkom inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno).

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky „stíhajú“ aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyznelo v záver, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tu vymedzuje tzv. dôkazné bremeno (§ 120 ods. 1 O.s.p.) ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ak je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, kde aktívny účastník bez zvyšku, splní svoju povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v tých prípadoch, kde určitá skutočnosť, v spore rozhodujúca, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, keď výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v týchto prípadoch (tzv. dôkazná núdza) musí súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka, ktorého v záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v § 657 OZ, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkazné povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel zmluvu o pôžičke, že žalovanej predmet pôžičky odovzdal a že žalovaná požičané peniaze riadne a včas nevrátila.

Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplývalo dôkazné bremeno preukázať tvrdenie, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanej finančné prostriedky. Ak by veriteľ (žalobca) neuniesol bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, rozhodnutie súdu by muselo vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd zapodieval pravdivosťou tvrdenia, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného - dlžníka a za týmto účelom vykonával dokazovanie.

Zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá podľa § 657 a nasl. medzi účastníkmi konania dňa 15. januára 2010 vyplýva, že veriteľom je žalobca F. X. a dlžníkom žalovaná O.. Predmetom zmluvy podľa čl. I. je poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 1.800 € (slovom jeden stotisícosemsto) z titulu pôžičky s tým, že veriteľ odovzdal dlžníkovi požičanú sumu v plnej výške pri podpísaní tejto zmluvy. V čl. II tejto zmluvy je konštatované, že dlžník prevzal požičanú sumu a zaviazal sa ju vrátiť v plnej sume 1.800 €. Táto suma je splatná do 15. mája 2010.

Skutkový záver o tom, že bola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, okresný súd urobil, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku z výsledkov dokazovania, t.j. z výpovedí žalobcu, ako aj z listinných dôkazov pripojených v spise, osobitne zo zmluvy

o pôžičke zo dňa 15. januára 2010. Medzi účastníkmi konania nie je spor o tom, že predmetnú zmluvu podpísali ako veriteľ, tak aj dlžník. Spornou bola skutočnosť, že žalovaná tvrdila, že číslica „1“ bola napísaná inou osobou, ako aj slovo „jedentisíc“, že toto nevyhotovila žalovaná. Žalovaná argumentovala tým, že číslicu „1“ a slovo „jedentisíc“ nie je náročne vopred nacvičiť a dostatočne dobre ho napodobniť. Správne postupoval okresný súd, ak na preverenie tvrdenia žalovanej nariadil znalecké dokazovanie a v znaleckom posudku znalec kategoricky vyslovil záver, že slovo „jedentisíc“ jednoznačne napísala žalovaná. Pochybnosti ostali pri číslici „1“, i keď znalec logicky zdôvodnil, že nebol dôvod, aby túto číslicu „1“ napísala nejaká iná osoba, ak celú zmluvu o pôžičke vyhotovovala žalovaná. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca preukázal, že došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o pôžičke, o čom predložil originál zmluvy o pôžičke, ktorú vyplňovala žalovaná. Žalovaná toto tvrdenie, že zmluvu vlastnoručne „vypísala“ a podpísala, potvrdila, až na to, že číslicu „1“ nepísala ona, ani slovo „jedentisíc“. Tvrdenia žalovanej výsledkami vykonaného dokazovania preukázané neboli. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný opak.

Neopodstatnené sú tvrdenia žalovanej, že okresný súd sa nevenoval otázke, či došlo k odovzdaniu 1.800 € žalovanej, lebo aj táto „otázka“ bola predmetom dokazovania na súde prvého stupňa. Na pojednávaní dňa 21. februára 2012 bol vypočutý žalobca, kde na otázku právneho zástupcu žalovanej popísal akým spôsobom bola zmluva o pôžičke „vypisovaná“ a tiež, že peniaze boli vyplatené v hotovosti po podpísaní zmluvy a rozviedol aj v akých bankovkách (viď č.l. 73 spisu).

Odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci z bremena tvrdenia pre žalobcu (vyplývalo dôkazné bremeno) preukázať, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanej finančné prostriedky. Toto žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nepochybne preukázal, a tak uniesol dôkazné bremeno.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh na doplnenie dokazovania o ďalší kontrolný znalecký posudok z odboru grafológie, lebo závery znaleckého posudku a doplnku k znaleckému posudku sú presvedčivé a zodpovedajú aj listinným dôkazom, ktoré sú založené v spise.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná nemala úspech v odvolacom konaní, a tak jej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. Žalobca mal úspech v odvolacom konaní, ale nepodal návrh na priznanie trov odvolacieho konania, a tak odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.