Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cpr-6-2015.pdf
PDF · 131.02 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cpr/6/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Zuzanou Slušnou v právnej veci navrhovateľa K.. W. T., Š. V. I. W., D. H. XXX/XXX, J., zastúpeného Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce nad Bebravou proti odporcovi V. D., I. I. D. Č.. XX, X. XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Jurajom Klimčom, advokátom so sídlom Štefánikova 9, Trenčianske Teplice, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Súd u r č u j e, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 10.07.2015 doručeným navrhovateľovi dňa 13.07.2015 je neplatné.
Súd určuje, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2013 trvá.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 263,19 € k rukám zástupcu navrhovateľa Pavla Trnku, advokáta, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením. Uviedol, že dňa 31.10.2013 uzavrel ako zamestnanec s odporcom ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, na základe ktorej bol prijatý do zamestnania na pracovnú pozíciu riaditeľ Základnej školy v D. na plný úväzok a zároveň bol menovaný do funkcie riaditeľa Základnej školy v D. na päťročné funkčné obdobie s účinnosťou od 01.11.2013, z ktorej funkcie bol odvolaný dňa 01.04.2015. Dňa 13.07.2015 mu bolo doručené poštou okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré mu adresoval odporca listom zo dňa 10.07.2015 s tým, že pracovný pomer sa skončí dňom prevzatia tohto prejavu vôle zamestnávateľa zamestnancom. Závažné porušenie jeho pracovnej disciplíny videl odporca v tom, že sa v čase od 01.07.2015 do 03.07.2015 a od 06.07.2015 do 10.07.2015 bez súhlasu zamestnávateľa a zákonnej prekážky nenastúpil na svoje pracovisko, na tomto sa nezdržiaval, svoju neprítomnosť nenahlásil svojmu nadriadenému a ani sa neospravedlnil, z ktorého dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite s ním skončil pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Toto okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné, pretože pracovnú disciplínu neporušil závažným a ani iným spôsobom. Po tom, čo bol dňa 01.04.2015 odvolaný z funkcie, vyzval listom zo dňa 02.04.2015 odporcu, aby ho informoval ohľadne jeho ďalšieho pracovného zaradenia. Na výzvu odporcu, aby sa dňa 17.04.2015 v čase o 9:00 hod. dostavil na Obecný úrad D. za účelom podpisu pracovnej zmluvy ďalším listom zo dňa 15.04.2015 odporcovi oznámil, že sa dostaviť nemôže z dôvodu práceneschopnosti a opätovne odporcu požiadal o oznámenie jeho pracovného zaradenia, na ktorý list odporca nereagoval. Listom zo dňa 01.07.2015 odporcovi oznámil skončenie práceneschopnosti a opätovne ho vyzval na
zaslanie písomného návrhu ohľadne jeho pracovného zaradenia. Reakciou na tento list bolo okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2013 ho odporca prijal do pracovného pomeru na výkon pedagogickej činnosti vo funkcii riaditeľa školy na plný úväzok. Odvolaním z funkcie riaditeľa stratil možnosť prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať. Napriek tomu, že v čase od 01.04.2015, kedy bol z funkcie odvolaný až do 10.07.2015, kedy je datované okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu, mal odporca dostatočný priestor na to, aby vyriešil jeho pracovné zaradenie, resp. aby sa o to predložením návrhu zmeny pracovnej zmluvy aspoň pokúsil, čo však neurobil, čím vytvoril navrhovateľovi aj na dobu po skončení práceneschopnosti prekážku v práci. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1MCdo/13/2009 zo dňa 21.10.2010, podľa ktorého od zamestnanca, ktorému takáto prekážka bola vytvorená, nemožno spravodlivo požadovať, aby sa za tejto situácie dostavoval na pracovisko a zotrvával na ňom počas pracovnej doby, a ak tak neurobí, nie je možné takéto konanie pokladať za porušovanie pracovnej disciplíny, a to ani menej závažným spôsobom. Z týchto dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za nedôvodné.
Odporca sa k podanému návrhu písomne vyjadril listom zo dňa 15.11.2015, v ktorom uviedol, že pracovný pomer navrhovateľa vznikol uzavretím pracovnej zmluvy. Z potvrdenia o ukončení práceneschopnosti je zrejmé, že práceneschopnosť navrhovateľa skončila dňa 30.06.2015. Povinnosťou navrhovateľa bolo podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce nastúpiť dňa 01.07.2015 na svoje pracovisko a pokúsiť sa v intenciách § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka o dohodu so zamestnávateľom o zmene druhu práce, a to vzhľadom na jeho odvolanie z funkcie riaditeľa a s ohľadom na skutočnosť, že zamestnávateľ ho už počas trvania práceneschopnosti vyzýval na dostavenie sa na rokovanie za týmto účelom. Navrhovateľ sa však odmietol dostaviť a dôvodil navádzaním na porušovanie zákona počas práceneschopnosti. Zamestnávateľ navrhovateľa v žiadnom prípade na porušovanie nenavádzal, práve naopak. Vychádzal z okolnosti, že nie každá práceneschopnosť je bezpodmienečne viazaná na stabilné zdržiavanie sa v mieste bydliska a že nie každý pacient je upútaný na lôžko, ale naopak v záujme upevnenia svojho zdravia má dovolené či predpísané zdravotné vychádzky, chcel zamestnávateľ čo najskôr vyriešiť jeho nové pracovné zaradenie v súlade so záujmami oboch strán. Odporca mal pre navrhovateľa voľné pracovné miesto učiteľa. Navrhovateľ však zrejme o žiadnu dohodu o zmene druhu prác nestál, nakoľko sa zámerne a v rozpore s dobrými mravmi systematicky vyhýba akejkoľvek komunikácii so zamestnávateľom, včítane pokusu zamestnávateľa o telefonické spojenie sa s ním. Navrhovateľ sa zrejme cítil dotknutý tým, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa. Nakoľko navrhovateľ ignoroval všetky snahy odporcu o komunikáciu, všetky pokusy o dohovor, v čase od 01.07.2015 do dňa doručenia prejavu vôle zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru sa na pracovisko nedostavoval, telefón zámer nedvíhal, bez súhlasu zamestnávateľa a bez zákonnej prekážky nenastúpil na svoje pracovisko, na tomto sa nezdržiaval, svoju neprítomnosť nijakým spôsobom neospravedlnil, nezostávalo odporcovi iné než rozhodnutie o okamžitom skončením pracovného pomeru. Poukázal na to, že navrhovateľ porušil jednu zo základných zásad, na ktorých stojí celý Zákonníka práce, t.j. zásadu konania v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby súd návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol a priznal mu náhradu trov konania.
Navrhovateľ na pojednávaní dňa 08.12.2015 uviedol, že odporcu trikrát požiadal o to, aby mu oznámil jeho pracovné zaradenie. Splnil si svoju povinnosť komunikovať s odporcom zákonným spôsobom. odporcu trikrát písomne požiadal o oznámenie jeho pracovného zaradenia, a to výzvou zo dňa 02.04.2015, ktorá bola odporcovi doručená dňa 07.04.2015, výzvou zo dňa 15.04.2015, ktorá bola odporcovi doručená dňa 17.04.2015, oznámením o ukončení práceneschopnosti so žiadosťou o oznámenie pracovného zaradenia zo dňa 01.07.2015, ktoré bolo odporcovi doručené dňa 02.07.2015. Odporca ho jedenkrát vyzval, aby sa dostavil dňa 17.04.2015 v čase o 9:00 hod. na Obecný úrad D. za účelom jeho pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia v súlade so Zákonníkom práce, o čom predložil list odporcu zo dňa 13.04.2015. Odporcovi oznámil, že nemá celodenné vychádzky a dostaviť sa nemôže. Urobil všetko preto, aby pracovný pomer trval. Počas práceneschopnosti chodieval na rehabilitácie, mal iba súkromný mobil, služobný mobil nemal. Jeho zdravotné problémy počas práceneschopnosti spočívali v poškodení chrbtice. Odporca mu neoznámil, akú prácu mu chce ponúknuť. Okamžité skončenie mu doručil poštou 13.07.2015. Uviedol, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Od 25.08.2015 je zamestnaný v Základnej škole v D. R. D., má dohodnutý pracovný pomer so skúšobnou dobou na dobu určitú, na dobu jedného roka. V škole pracuje ako učiteľ. So zamestnávateľom je dohodnutý tak, že ho vie operatívne pustiť. Chce sa vrátiť k navrhovateľovi do zamestnania s tým, že by vykonával prácu adekvátnu jeho vzdelaniu a kvalifikácii. Na pojednávaní dňa 15.08.2015 navrhovateľ
zároveň požiadal o pripustenie zmeny návrhu, a to čo do rozšírenia návrhu s tým, že žiadal, aby súd určil, že pracovný pomer založený medzi navrhovateľom a odporcom pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2013 trvá.
Zástupca odporcu na pojednávaní dňa 08.12.2015 uviedol, že súhlasí s tým, že navrhovateľovi bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 13.07.2015. Tvrdil, že okamžité skončenie bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, dôkaz o tom však nemá. Navrhovateľovi zaslali písomnú žiadosť zo dňa 17.04.2015 a ešte jeden list, ktorý na pojednávaní nemal k dispozícii. Tvrdil, že navrhovateľa kontaktovali telefonicky, avšak navrhovateľ telefón nezdvíhal. Nemal vedomosť o tom, či odporca vykonal osobné stretnutie s navrhovateľom za účelom dojednania pracovného zaradenia navrhovateľa. Tvrdil, že ponuka pracovného miesta učiteľa navrhovateľovi je zrejmá z vyjadrenia zo dňa 13.04.2015. To, že odporca ponúkol navrhovateľovi miesto učiteľa sa dá z tohto listu interpretačnými pravidlami vyložiť s tým, že poukázal na písomné vyjadrenie navrhovateľa, ktorý tiež žiadal informáciu o pracovnom zaradení. Na výzvy navrhovateľa zo dňa 02.04.2015 a 15.04.2015 reagovali tak, že mali zato, že sa navrhovateľ na jednanie dňa 17.04.2015 dostaví. Navrhovateľ chodil k lekárovi, nebol pripútaný na lôžko, keby mal záujem na ďalšom zamestnaní, mohol sa dostaviť. Nevidel dôvod na preukázanie svojich tvrdení o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov a o tom, že telefonicky kontaktoval navrhovateľa a dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení nenavrhoval. Mal za to, že od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, nakoľko navrhovateľ sám svojou svojhlavosťou zavinil, že neprišiel na rokovanie s odporcom a s odporcom nekomunikoval. Po okamžitom skončení pracovného pomeru žiadnym spôsobom nevyjadril, že by na trvaní pracovného pomeru trval a do práce vôbec neprišiel. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že strany sa majú vždy pokúsiť o konsenzus, avšak navrhovateľ podal iba žalobu súdu. Tiež poukázal na to, že navrhovateľ je už zamestnaný na pozícii učiteľa v mieste svojho bydliska.
Uznesením č.k. 16Cpr/6/2015-39 zo dňa 08.12.2015 súd pripustil zmenu návrhu tak, že sa určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru založeného medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2013 vykonané listom odporcu zo dňa 10.07.2015 je neplatné. Určuje sa, že pracovný pomer medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2013 trvá.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa s podaným návrhom, pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2013, menovacím dekrétom zo dňa 31.10.2013, odvolaním riaditeľa zo dňa 26.03.2015, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.07.2015, žiadosťou zo dňa 02.04.2015 doručenou odporcovi dňa 07.04.2015, žiadosťou zo dňa 15.04.2015 doručenou odporcovi dňa 17.04.2015, ukončením zo dňa 01.07.2015 doručeným odporcovi dňa 02.07.2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 13/2009 zo dňa 21.10.2010, vyjadrením odporcu zo dňa 15.11.2015, záznamom z ponukového konania zo dňa 17.04.2015, podnetom na Inšpektorát práce zo dňa 24.05.2015, odpoveďou Inšpektorátu práce zo dňa 21.07.2015, listom odporcu zo dňa 13.04.2015 a zistil tento skutkový stav:
Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2013 vyplýva, že túto uzavrel navrhovateľ ako zamestnanec s odporcom ako zamestnávateľom s tým, že deň nástupu do práce bol 01.11.2013, druh práce bol dojednaný ako pedagogická činnosť - riaditeľ Základnej školy v D. na plný úväzok, miesto výkonu práce bola Základná škola v D., pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Účastníci konania si dohodli skúšobnú dobu do 01.02.2014. Mzdové podmienky čo do odmeňovania sa riadili podľa zákona o verejnej službe a výplatný termín bol najneskôr do 15. dňa v kalendárnom mesiaci.
Z menovacieho dekrétu č. 397/2013 zo dňa 31.10.2013 vyplýva, že navrhovateľ bol odporcom s účinnosťou od 01.11.2013 menovaný do funkcie riaditeľa Základnej školy v D. na päťročné funkčné obdobie.
Z odvolania riaditeľa č. 265/2015 zo dňa 26.03.2015 vyplýva, že odporca odvolal navrhovateľa z funkcie riaditeľa Základnej školy v D. ku dňu 01.04.2015.
Žiadosťou zo dňa 02.04.2015 doručenou odporcovi dňa 07.04.2015 navrhovateľ požiadal odporcu, aby bol písomne informovaný do 5 dní od prijatia tohto listu ohľadom náležitostí jeho súčasnej pracovnej zmluvy a jeho súčasného pracovného zaradenia v súlade so Zákonníkom práce.
Odpoveďou na žiadosť zo dňa 13.04.2015 odporca vyzval navrhovateľa, aby sa dostavil dňa 17.04.2015 o 09:00 hod. na Obecný úrad D. za účelom jeho pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia v súlade so Zákonníkom práce.
Žiadosťou zo dňa 15.04.2015 doručenou odporcovi dňa 17.04.2015 navrhovateľ informoval odporcu, že ide o porušenie zákona, ak zamestnávateľ žiada zamestnanca o porušenie liečebného poriadku. Ďalej odporcovi oznámil, že z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti sa nemôže dostaviť dňa 17.04.2015 o 9:00 na Obecný úrad D. za účelom podpisu pracovnej zmluvy v súlade so Zákonníkom práce. Opätovne vyzval odporcu, aby bol písomne informovaný (t.z. návrh pracovnej zmluvy so všetkými náležitosťami v súlade so Zákonníkom práce zaslať na korešpondenčnú adresu uvedenú v záhlaví listu) do 5 dní od prijatia tohto listu ohľadom náležitostí jeho súčasnej pracovnej zmluvy a jeho súčasného pracovného zaradenia v súlade so Zákonníkom práce.
Zo záznamu z ponukového konania pre zamestnanca K.. W. T. zo dňa 17.04.2015 vyplýva, že dňa 07.04.2015 odporca obdržal žiadosť navrhovateľa o informovanosti jeho pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia v súlade so Zákonníkom práce. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ je práceneschopný, nebolo mu možné ponúknuť konanie k jeho pracovnému zaradeniu. Preto mu starostka obce D. odpovedala, aby sa dostavil v určitý deň a hodinu na Obecný úrad v D. v tejto záležitosti. Ponukového konania sa zúčastnili zástupcovia Základnej školy, Odborového zväzu, Rady školy pri Základnej škole. V deň konania stretnutia obdržali opätovnú žiadosť navrhovateľa s tým, že navrhovateľ sa z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti nemôže dostaviť na stretnutie. Členovia pozvaní na ponukové konanie skonštatovali, že vzhľadom k pretrvávajúcej práceneschopnosti navrhovateľa nie je možné mu ponúknuť konanie ohľadom jeho zaradenia. Na jeho naliehanie mu bolo toto konanie ponúknuté, na ktoré sa nedostavil z dôvodu práceneschopnosti. V záverečnom skonštatovaní pozvaní členovia ponukového konania uviedli, že zákonné možnosti im neumožňujú v čase práceneschopnosti riešiť jeho pracovné zaradenie.
Z ukončenia zo dňa 01.07.2015 doručeného odporcovi dňa 02.07.2015 vyplýva, že navrhovateľ zaslal odporcovi ukončenie práceneschopnosti a uviedol, že v kontexte s dvomi výzvami zaslanými dňa 02.04.2015 a 15.04.2015 očakáva písomný návrh ohľadom jeho ďalšieho pracovného zaradenia.
Z okamžitého skončenia pracovného pomeru č. 532/2015 zo dňa 10.07.2015 doručeného navrhovateľovi dňa 13.07.2015 vyplýva, že navrhovateľ bol v čase od 20.02.2015 do 30.06.2015 práceneschopný. V prílohe listu zo dňa 01.07.2015 navrhovateľ zaslal odporcovi ukončenie práceneschopnosti ku dňu 30.06.2015. Odporca v čase od 01.07.2015 do 03.07.2015 a od 06.07.2015 do dňa vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bez súhlasu zamestnávateľa a bez zákonnej prekážky nenastúpil na svoje pracovisko, na tomto sa nezdržiaval, v dôsledku toho sa neriadil pokynmi a príkazmi zamestnávateľa týkajúcimi sa jeho pracovného pomeru. Svoju neprítomnosť na pracovisku neospravedlnil nijakým spôsobom a z jeho listu zo dňa 01.07.2015 vyplýva, že sa na pracovisko nedostavil zámerne a úmyselne. Za uvedené dni neprítomnosti v práci udelil navrhovateľovi neospravedlnenú absenciu. Dlhodobá, resp. opakovaná neprítomnosť zamestnanca na pracovisku zakladá dôvod na okamžité ukončenie pracovného pomeru. Nakoľko v čase od 01.07.2015 do 03.07.2015 a od 06.07.2015 do 10.07.2015 navrhovateľ bez súhlasu zamestnávateľa a bez zákonnej prekážky nenastúpil na svoje pracovisko, na tomto sa nezdržiaval, svoju neprítomnosť nenahlásil nadriadenému a ani ju nijak neospravedlnil, odporca podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s navrhovateľom okamžite ukončil pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. V okamžitom skončení pracovného pomeru odporca uviedol, že toto bolo prerokované v zákonom stanovenej lehote so zástupcami zamestnancov. Pracovný pomer sa skončí dňom prevzatia tohto prejavu vôle zamestnávateľa zamestnancom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo podpísané za odporcu starostkou obce.
Po právnej stránke posúdil súd vzťah v súlade s právnou úpravou platnou v deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. dňa 13.07.2015.
Podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení alebo vymenovaní.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve riaditeľa vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy alebo zriaďovateľ školského zariadenia.
Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa § 12a ods. 2, ods. 6, ods. 7 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ak príslušný ošetrujúci lekár rozhodol o dočasnej pracovnej neschopnosti osoby, vystaví potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti na predpísanom tlačive a určí osobe liečebný režim. Ak to povaha choroby umožňuje, ošetrujúci lekár podľa odseku 1 písm. a) môže dočasne práceneschopnej osobe spravidla pri prvom kontrolnom vyšetrení povoliť vychádzky, ktoré súčasne časovo vymedzí s prihliadnutím na charakter choroby. Ošetrujúci lekár podľa odseku 1 písm. a) môže zmeniť čas vychádzok, zrušiť vychádzky a zo závažných dôvodov povoliť zmenu miesta pobytu osoby počas jej dočasnej pracovnej neschopnosti na základe jej predchádzajúceho požiadania. Čas vychádzok a zmenu miesta pobytu osoby počas jej dočasnej pracovnej neschopnosti ošetrujúci lekár podľa odseku 1 písm. a) zaznamená, ak ich povolil, na potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti a v zdravotnej dokumentácii dočasne práceneschopnej osoby.
Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.
Posúdením výsledkov vykonaného dokazovania podľa citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že návrh je dôvodný v celom rozsahu.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca ako zriaďovateľ Základnej školy v D. dňa 31.10.2013 vymenoval podľa § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 596/2003 Z.z. navrhovateľa za riaditeľa tejto Základnej školy na päťročné funkčné obdobie s účinnosťou od 01.11.2013. V súlade s § 42 ods. 2 Zákonníka práce uzavreli navrhovateľ ako zamestnanec s odporcom ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, v ktorej si dohodli podstatné náležitosti, a to druhom práce bola pedagogická činnosť
- riaditeľ Základnej školy v D. na plný úväzok, miestom výkonu práce bola Základná škola v D., deň nástupu do práce bol 01.11.2013 a mzdové podmienky čo do odmeňovania sa riadili podľa zákona o verejnej službe a výplatný termín bol najneskôr do 15. dňa v kalendárnom mesiaci. Navrhovateľ bol v období od 20.02.2015 do 30.06.2015 práceneschopný. Listom zo dňa 26.03.2015 odporca odvolal navrhovateľa z funkcie riaditeľa Základnej školy v D. ku dňu 01.04.2015. Vzhľadom k tomu, že druh práce dojednaný v pracovnej zmluve bol pedagogická činnosť - riaditeľ Základnej školy v D. na plný úväzok, v pracovnoprávnom vzťahu účastníkov konania nastala situácia, kedy odvolaním z funkcie riaditeľa zanikla dohoda zamestnanca a zamestnávateľa o druhu práce, a teda nebola dohodnutá jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Navrhovateľ opakovane vyzval odporcu na riešenie tejto situácie, o čom svedčia výzvy zo dňa 02.04.2015, 15.04.2015 a 01.07.2015. Navrhovateľ požiadal odporcu o riešenie situácie písomnou formou, vzhľadom k tomu, že bol v tom čase práceneschopný. Odporca napriek tomu, že vedel, že navrhovateľ je v tom čase práceneschopný a že bydlisko navrhovateľa je vzdialené od sídla odporcu 41 km, požiadal navrhovateľa listom zo dňa 13.04.2015, aby sa dostavil k odporcovi dňa 17.04.2015 o 9:00 hod. za účelom jeho pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia. V tomto liste navrhovateľovi nenavrhol žiaden konkrétny druh práce, ktorý by mal navrhovateľ vykonávať a navrhovateľa počas trvania jeho práceneschopnosti osobne nenavštívil v mieste, kde sa zdržiaval, za účelom dohodnutia druhu práce. Odporca svoje tvrdenie o tom, že navrhovateľa opakovane kontaktoval telefonicky nepreukázal a ani nenavrhol vykonať dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Z uvedených skutočností preto súd dospel k záveru, že odporca sa ani nepokúsil dohodnúť sa s navrhovateľom na novom druhu práce, ktorú by navrhovateľ ako zamestnanec pre odporcu vykonával. Pozvanie odporcu zo dňa 13.04.2015 na stretnutie u odporcu za účelom pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia súd nepovažoval za právne relevantný návrh na uzavretie pracovnej zmluvy ohľadom druhu práce, nakoľko je toto pozvanie nedostatočne určité (stretnutie za účelom pracovnej zmluvy a pracovného zaradenia) a ani výkladovými pravidlami nemožno dôjsť z tejto formulácie k záveru, aký druh práce mienil odporca navrhovateľovi ponúknuť. Navyše odporca mal vedomosť o tom, že v čase tohto plánovaného stretnutia bol navrhovateľ práceneschopný, a v zmysle § 12a ods. 2, ods. 6, ods. 7 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti bol povinný
dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom a preto cestovanie do sídla odporcu vzdialeného 41 km od bydliska navrhovateľa za účelom dojednávania pracovnej zmluvy nemožno hodnotiť ako zdravotnú vychádzku. Počas práceneschopnosti sa zamestnanec nemôže zdržiavať na pracovisku, a to ani počas vychádzok, nakoľko prítomnosť zamestnanca na pracovisku by bola posudzovaná ako výkon zárobkovej činnosti, čím dochádza k porušeniu liečebného režimu. Odporca preto nesprávne pripisoval na ťarchu navrhovateľa zmarenie ponukového konania zo dňa 17.04.2015 ale aj nesprávne konštatoval, že zákonné možnosti mu neumožňujú v čase práceneschopnosti riešiť pracovné zaradenie navrhovateľa. Odporca mohol pracovné zaradenie navrhovateľa riešiť písomnou komunikáciou tak, ako to navrhoval navrhovateľ, čo však neučinil. Navrhovateľ odporcovi listom zo dňa 01.07.2015 doručeným odporcovi dňa 02.07.2015 oznámil ukončenie práceneschopnosti a po tretíkrát odporcu požiadal o písomný návrh ohľadom jeho ďalšieho pracovného zaradenia a na pracovisko sa osobne nedostavil. Odporca udelil navrhovateľovi za neprítomnosť v práci v dňoch od 01.07.2015 so 03.07.2015 a od 06.07.2015 do 10.07.2015 neospravedlnenú absenciu a z tohto dôvodu s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Pre posúdenie (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola rozhodujúca otázka, či stav po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa Základnej školy a nedohodnutí inej vhodnej práce s navrhovateľom, je prekážkou v práci na strane zamestnávateľa, za ktorej situácie nenastupovanie navrhovateľa do práce (ne)bolo porušením jeho povinností ako zamestnanca podľa § 47 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. b) Zákonníka práce, zakladajúcim závažné porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Túto otázku v skutkovo takmer identickom prípade riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1 MCdo/13/2009 zo dňa 21.10.2010, s ktorého odôvodnením sa súd stotožnil a v skutkových okolnostiach prípadov nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov odôvodnenia predmetného uznesenia Najvyššieho súdu odkloniť. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu v prípade odvolania z funkcie nastáva situácia, keď povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol menovaný, zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ zamestnancovi povinný prideľovať a zamestnanec povinný vykonávať, nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba jeden zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. Takýto stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, pretože inak ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že po odvolaní z funkcie jeho pracovný pomerný nekončí, by bola len formálna. Za existencie tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa potom nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný časť. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so zamestnancom zákonným spôsobom, a to buď dohodou alebo výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce. Pokiaľ tak neurobí, musí znášať dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku v práci na jeho strane. Týmito dôsledkami sú trvanie pracovného pomeru zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa poskytovať mu náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Pri nedostatku druhu práce, ktorú by mal zamestnanec vykonávať po odvolaní z funkcie sú ustanovenia Zákonníka práce upravujúce povinnosť zamestnanca podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu a byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času nepoužiteľné. Tieto ustanovenia predpokladajú existenciu dohodnutého druhu práce, čo absentuje pri odvolaní z funkcie. Trvanie na dostavovaní sa zamestnanca na pracovisko by za týchto okolností nemalo rozumný zmysel. Pokiaľ zamestnanec nenastupoval do práce a zamestnávateľovi oznámil dôvod nenastupovania do práce, neporušil pracovnú disciplínu. Súd s poukazom na uvedený záver uznesenia Najvyššieho súdu mal za to, že po odvolaní navrhovateľa z funkcie riaditeľa Základnej školy v D. nebol medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom dohodnutý druh práce. Táto skutočnosť je v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce prekážkou v práci na strane zamestnávateľa a bolo na ňom, aby túto prekážku odstránil. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že k dohode zmluvných strán o druhu práce nedošlo, pričom súd nemal za preukázané ani to, že by odporca navrhovateľovi relevantne ponúkol nejaký druh práce. Za tejto situácie nebolo možné vyžadovať od navrhovateľa plnenie povinností zamestnanca podľa § 47 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko nebol účastníkmi dohodnutý druh práce. Súd tak dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 10.07.2015 doručeným navrhovateľovi dňa 13.07.2015 je neplatné.
Navrhovateľ sa na pojednávaní dňa 08.12.2015 ďalej domáhal určenia, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2013, trvá. Odporca uviedol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Mal za to, že navrhovateľ pre vlastnú svojhlavosť neprišiel dňa 17.04.2015 na rokovanie k odporcovi a s odporcom nekomunikoval, po skončení pracovného pomeru nevyjadril, že trvá na pracovnom pomere, do práce neprišiel, nepokúsil sa o konsenzus s odporcom, len podal návrh na súd, pričom je zamestnaný. V záverečnej reči uviedol, že nemá pre navrhovateľa voľné pracovné miesto.
V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/227/2000 zo dňa 29.11.2000 oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru okamžitým skončením naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam podľa § 79 ods. 1 a 4 Zákonníka práce (pôvodne § 61 ods. 1 a 3 Zákonníka prác č. 65/1965 Zb.), po tom, čo s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer okamžitým skončením, najneskôr do rozhodnutia súdu o návrhu zamestnanca na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Svoje stanovisko v tomto smere môže zamestnanec počas uvedeného obdobia zmeniť. Rozhodným z tohto hľadiska je také oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ktoré bolo v dobe rozhodnutia súdu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo konanie vo veci právoplatne skončené.
Z vyjadrenie navrhovateľa na pojednávaní dňa 08.12.2015 bolo zrejmé, že trvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával, chce sa vrátiť do zamestnania k odporcovi a vykonávať pre neho prácu adekvátnu jeho vzdelaniu a kvalifikácii. Odporca však uvádzal, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ pred vyhlásením rozhodnutia súdu vo veci samej uviedol, že trvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával s čím odporca nesúhlasil, mal súd za to, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na tomto určení, nakoľko bez tohto určenia by sa jeho právne postavenie stalo neistým. S poukazom na záver rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/227/2000 zo dňa 29.11.2000 mal súd za to, že vyjadrenie navrhovateľa na pojednávaní dňa 08.12.2015 o tom, že trvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával bolo dané, preto nemožno na vzťah účastníkov aplikovať ustanovenie § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce. V konaní bolo potrebné sa zaoberať otázkou podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, či nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo z časového hľadiska dané navrhovateľovi odporcom pred necelým šiestimi mesiacmi a odporca uviedol viaceré dôvody, pre ktoré nemožno po ňom spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa zamestnával. Prvý spočíval v tom, že podľa odporcu navrhovateľ vlastnou svojhlavosťou zavinil, že neprišiel na rokovanie s odporcom a s odporcom nekomunikoval. K tomuto tvrdeniu už súd uviedol, že odporca nesprávne pozval navrhovateľa na ponukové konanie na deň 17.04.2015, ktoré sa konalo v čase práceneschopnosti navrhovateľa v sídlo odporcu, ktoré je vzdialené od bydliska navrhovateľa 41 km. Navrhovateľ preukázal v konaní, že odporcu trikrát vyzval na oznámenie jeho pracovného zaradenia. Odporca tvrdil, že sa pokúsil navrhovateľa kontaktovať telefonicky, čo navrhovateľ rozporoval a odporca nenavrhol vykonať žiaden dôkaz na preukázanie tohto svojho tvrdenia. Súd preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ vlastnou svojhlavosťou zavinil, že neprišiel na rokovanie s odporcom a s odporcom nekomunikoval považoval za nedôvodné. Ďalej odporca tvrdil, že navrhovateľ sa po skončení pracovného pomeru nevyjadril, že na trvaní pracovného pomeru trvá a neprišiel do práce. K tomuto argumentu odporcu súd uvádza, že vzhľadom na prekážku v práci na strane zamestnávateľa tak, ako súd uviedol vyššie v tomto rozsudku, nebolo možné od navrhovateľa žiadať plnenie si povinnosti dostavovať sa na pracovisko, nakoľko nebola účastníkmi konania dohodnutá podstatná náležitosť pracovnej zmluvy, a to druh práce, a bolo na odporcovi ako zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/227/2000 mal súd za to, že pre rozhodnutie o návrhu na určení, že pracovný pomer trvá, postačovalo vyjadrenie navrhovateľa učinené na pojednávaní dňa 08.12.2015. Ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ sa nepokúsil o dohodu s odporcom, iba podal žalobu. Tento argument rovnako súd považoval za nedôvodný, nakoľko navrhovateľ počas trvania pracovného pomeru trikrát písomne požiadal odporcu o oznámenie jeho pracovného zaradenia a po doručení okamžitého skončenia v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podal návrh na určenie neplatnosti tohto skončenia. Skutočnosť, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľ nekontaktoval odporcu so žiadosťou o odvolanie tohto okamžitého skončenia a nepokúsil sa
opätovne o dohodnutie druhu práce nemožno pripisovať na ťarchu navrhovateľa, nakoľko súd dospel k záveru, že pre prekážku v práci na strane odporcu nebol dohodnutý druh práce a bolo na odporcovi, aby vyvinul iniciatívu na uzavretí dohody o druhu práce, prípadne túto situáciu riešil v súlade so Zákonníkom práce. Skutočnosť, že navrhovateľ je v súčasnosti zamestnaný ako učiteľ nie je okolnosťou na strane odporu, pre ktorú nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa zamestnával. Táto okolnosť je na strane navrhovateľa, pričom navrhovateľ uviedol, že tento zamestnávateľ je ochotný s ním operatívne skončiť pracovný pomer za účelom nástupu navrhovateľa do práce k odporcovi. Tvrdenie odporcu v záverečnej reči, že pre navrhovateľa nemá voľné pracovné miesto, odporca nepreukázal a ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia, preto ho súd vyhodnotil ako nedôvodné. Na základe uvedených zistení súd dospel k záveru, že u odporcu nie sú dané žiadne okolnosti, pre ktoré nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával. Vzhľadom na záver súdu o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné a vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa, že trvá na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával súd určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2013 trvá.
Navrhovateľ žiadal o doplnenie dokazovania predložením dokumentácie o prerokovaní okamžitého skončenia so zástupcami zamestnancov a predloženie výpisu hovorov preukazujúcich to, že odporca kontaktoval navrhovateľa v rozhodnom období. Súd návrh navrhovateľa na vykonanie týchto dôkazov zamietol z dôvodu, že tieto už neboli potrebné pre rozhodnutie vo veci, nakoľko z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že okamžité skončenie je neplatné, keďže bolo dané navrhovateľovi počas trvania prekážky na strane odporcu ako zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, kedy nebolo možné požadovať od navrhovateľa plnenie si povinností podľa § 47 ods. 1 písm. b) a § 81 písm. b) Zákonníka práce. Navyše uvedené dôkazy by preukazovali tvrdenia odporcu, ktorý nenavrhoval vykonanie týchto dôkazov na preukázanie svojich tvrdení.
Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Navrhovateľ mal vo veci plný úspech, preto mu v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. patrí plná náhrada trov konania. Súd preto navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 263,19 € (1 x prevzatie a príprava veci po 64,53 € + 1 x rež. paušál po 8,39 €, 1 x podanie návrhu po 64,53 € + 1 x rež. paušál po 8,39 €, 1 x účasť na pojednávaní dňa 08.12.2015 po 64,53 € + 1 x rež. paušál po 8,39 €, náhrada hotových výdavkov za cestu osobným motorovým vozidlom zn. Opel Astra s priemernou spotrebou paliva 6,6 l/100km dňa 08.12.2015 z Bánoviec nad Bebravou do Trenčína a späť v dĺžke 62 km, pri cene PHM 1,25 €/liter v sume 5,12 €, paušálna náhrada za kilometre 0,183 €/1 km spolu za 62 km v sume 11,35 €, náhrada za stratu času za 2 polhodiny po 13,98 € v sume 27,96 €), ktorú je v súlade § 149 ods. 1 O.s.p. odporca povinný zaplatiť k rukám zástupcu navrhovateľa Pavla Trnku, advokáta.
Lehota na splnenie povinností je určená podľa § 160 ods. 1 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Trenčín v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa)
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2, § 205a ods.1, § 221 ods.1 Os.p.)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.