Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9C-5-2005.pdf
PDF · 140.77 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/5/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred samosudcom Mgr. Zuzanou Gašpírovou, v právnej veci navrhovateľa: L. O., R. XB, R., zastúpený: JUDr. Ladislavom Sirankom, advokátom, Vajnorská 89, Bratislava, proti odporcom: 1. K. B., D. G. XX, G., 2. W. G., E. X, R., o zaplatenie 6.306,84 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporkyňa v 1. rade j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.306,84 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 6.306,84 Eur od 31.8.2004 do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd návrh voči odporcovi v 2. rade z a m i e t a .
Odporkyňa v 1. rade j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu iných trov konania vo výške 315,34 Eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, všetko v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Odporcovi v 2. rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, doručeným súdu dňa 13.9.2004 sa navrhovateľ domáhal voči odporkyni v 1. rade zaplatenia sumy 190.000,-Sk ( 6.306,84 Eur) spolu s úrokom z omeškania a náhrady trov konania, z titulu vrátenia pôžičky. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 7.8.2003 uzavrel s K. B. ( dcérou odporkyne v 1. rade) zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička 200.000,-Sk, podpisy na zmluve boli úradne overené. K. B. uhradila navrhovateľovi len sumu 10.000,-Sk dňa 30.9.2003. Dlžníčka dňa XX.X.XXXX zomrela, o čom sa navrhovateľ dozvedel náhodne až v auguste 2004. Dedičské konanie po dlžníčke bolo právoplatne skončené dňa 27.7.2004, pričom dedičstvo bolo potvrdené matke zosnulej ako jedinej dedičke. Čistá hodnota dedičstva bola 1.489.189,-Sk. Napriek viacerým urgenciám odporkyňa v 1. rade ( matka zosnulej dlžníčky) odmietla pohľadávku uhradiť, napriek tomu, že v zmysle § 579 Občianskeho zákonníka ako dedička zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľkine dlhy, ktoré na ňu prešli smrťou K. B..
Odporkyňa v 1. rade v rámci odporu proti platobnému rozkazu č.k. 32Ro/2107/2004 zo dňa 22.9.2004, namietala dôvodnosť podaného návrhu. V prvom rade vyjadrila názor, že pokiaľ ide o zmluvu o pôžičke, ide o podvod, jej dcéra nikdy predmetnú zmluvu neuzavrela ani neprebrala akúkoľvek finančnú hotovosť. Podpis dcéry na zmluve považovala odporkyňa v 1. rade za vynútený pod nátlakom. Preto tento právny úkon považuje za neplatný. Odporkyňa v 1. rade v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 15.11.2004 uviedla, že jej dcéra mala viaceré podlžnosti, z ktorých niektoré a to až do výšky 300.000,-Sk musela uhradiť odporkyňa v 1. rade.
Navrhovateľ, písomným podaním zo dňa 9.9.2005, žiadal, aby súd pripustil do konania ako odporcu v 2. rade ručiteľa W. G.. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol tak, že žalovanú sumu 190.000,-Sk s príslušenstvom zaviaže zaplatiť odporkyňu v 1. rade a odporcu v 2. rade, pričom plnením jedného z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu.
Uznesením č.k. 9C/5/2005-78 zo dňa 21.3.2006, právoplatným dňa 15.3.2007, súd pripustil pristúpenie B.. W. G. do konania na strane odporcu a to ako odporcu v 2. rade.
Odporca v 2. rade v rámci svojho písomného podania zo dňa 11.4.2006 potvrdil, že pri uzavretí zmluvy o pôžičke vystupoval ako ručiteľ, ale len formálnym spôsobom, nakoľko sa ručilo prepisom záhrady, ktorá nebola jeho majetkom, ale majetkom záhradkárskej oblasti, o čom bol navrhovateľ upovedomený. Podľa jeho názoru tým, že zosnulá dlžníčka svoj dlh voči navrhovateľovi splácala na jeho účet, uznala svoj dlh. Odporkyňa v 1. rade ako jediná dedička zdedila po zosnulej 4izbový byt, pričom v tomto čase bola pracujúcou dôchodkyňou. Po nadobudnutí dedičstva byt predala a vymenila ho za dom v Malackách. Z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa v 1. rade mala a má prostriedky na úhradu dlžnej sumy.
Uznesením č.k. 9C/5/05-107 zo dňa 2.8.2007 súd pripustil zmenu návrhu tak, že tento znie: Súd ukladá odporkyni v 1. rade, aby zaplatila navrhovateľovi 190.000,-sk s úrokom z omeškania vo výške 8,5% od 31.8.2004 do zaplatenia a trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd ukladá odporcovi v 2. rade, aby zaplatiť navrhovateľovi 190.000,-Sk s úrokom z omeškania vo výške 8,5= od 31.8.2004 do zaplatenia a trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Povinnosť zaplatiť veriteľovi pohľadávku s príslušenstvom s plnením jedného z odporcov zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého odporcu.
Odporkyňa v 1. rade, v písomnom vyjadrení zo dňa 7.9.2007 žiadala v konaní vypočuť svedkov p. G. A. a L. G. a to z toho dôvodu, že dňa 1.6.2005 mal odporkyni v 1. rade telefonovať p. L. G. s tým, že ho odporca v 2. rade požiadal, aby odporkyni v 1. rade oznámil, že zaplatí celý dlh 200.000,-Sk a aby zobrala odporkyňa v 1. rade späť trestné oznámenie, ktoré na neho podala. Dňa 7.6.2007 sa odporca v 2. rade dostavil do kancelárie C.A.. A., kde vyhlásil, že dlžobu navrhovateľovi zaplatí.
Odporca v 2. rade, v rámci písomného podania zo dňa 21.9.2007, vyjadril názor, že za uplatnenú pohľadávku zodpovedá výlučne odporkyňa v 1. rade, ktorá dedila po zosnulej dlžníčke, pričom výška nadobudnutého dedičstva postačuje na uhradenie dlhu. Poukázal na to, že na základe zmluvy o pôžičke ručil len vecným bremenom- prepisom nájomnej zmluvy užívania záhrady v záhradkárskej osade s čím navrhovateľ súhlasil, a nie finančnými prostriedkami. Veriteľ okamžite nenahlásil pohľadávku do dedičského konania, čím priamo zavinil, že dlh nebol do zoznamu dedičského vyporiadania riadne zapísaný, a tým bolo spôsobené, že odporkyňa v 1. rade nemusela uvedenú pohľadávku ihneď vyporiadať. Zdôraznil, že nie je zodpovedný za splácanie záväzku za odporkyňu v 1. rade.
Odporkyňa v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 2.9.2014, súdu zároveň predložila darovaciu zmluvu, ktorou spolu s manželom dňa 5.11.2001 previedli byt na R. Z.. XX H. R. na dcéru K. B. za podmienok, že im zostane právo predmetný byt užívať do konca života a že obdarovaná sa bude o nich starať v prípade potreby. Správa katastra , vychádzajúc z obsahu darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, zapísala vlastnícke právo vkladom. V zmysle osvedčenia o dedičstve po nebohej dcére odporkyne v 1. rade, jediným aktívom dedičstva bol práve darovaný byt, teda nejde o typické zdedenie bytu ale o vrátenie predmetu darovania. Odporkyňa v 1. rade previedla byt na R. Z.. XX H. R. darovacou zmluvou zo dňa 6.8.2004 na manžela C. H.. Tento úkon urobila pod nátlakom. Pán H. byt následne predal a kúpil dvojizbový byt v Malackách do svojho výlučného vlastníctva. Odporkyňa poukázala na skutočnosť, že jej bývalý manžel ju 5.7.2010 z bytu vyhodil s odôvodnením, že je jeho súkromným majetkom. Následne bola ubytovaná v domove sociálnych služieb v Malackách. Liečila sa v dôsledku psychického týrania. Dňa 15.11.2010 bola rozvedená. Dňa 1.7.2011 jej bol pridelený 1 izbový sociálny byt. Odporkyňa v 1. rade ďalej uviedla, že si zobrala úver, ktorý spláca. Jej jediným príjmom je dôchodok. Uviedla, že trvá na tom, aby dlžobu voči navrhovateľovi uhradil odporca v 2. rade. Bola presvedčená, že pôžička bola zo strany odporcu v 2. rade vybavená účelovo pre jeho vlastné potreby. Jej dcéru s navrhovateľom zoznámil práve odporca v 2. rade. V zmluve o pôžičke je vedený ako ručiteľ, ktorý ručil záhradou, ktorá nebola jeho majetkom. Odporca v 2. rade vydieral dcéru odporkyne v 1. rade. Poukázala aj na to, že pôžičky vo výške 621.000,-Sk a 300.000,-Sk, ktoré jej mal údajne poskytnúť sú
prostriedkami vydierania. Na navrhovateľa ako aj odporcu v 2. rade podala trestné oznámenie. Odporca v 2. rade požiadal p. G. - druha jej nebohej dcéry, aby presvedčil odporkyňu v 1. rade aby návrh na začatie trestného stíhania vzala späť, že on potom navrhovateľovi zaplatí. Túto svoju vôľu prejavil aj v kancelárii právneho zástupcu odporkyne v 1. rade p. A.. Odporkyňa v 1. rade uviedla, že odporca v 2. rade mal navštíviť jej dcéru na pracovisku v Rakúsku, koncom októbra 2003, kedy po jeho návšteve bola jej dcéra vystresovaná a lekár jej musel dať lieky na upokojenie. Odporca v 2. rade je priamo zodpovedný za vzniknutý dlh a preto ho má aj vyplatiť.
V priebehu konania, v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 5.1.2015 navrhovateľ uviedol, že zmluva o pôžičke síce uvažovala s možnosťou zabezpečenia záväzku formou zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti v dispozícii odporcu v 2. rade, avšak vzhľadom na inštitút dočasného užívania parcely č. XX, titulom ktorého odporca nehnuteľnosť užívať, tento nezakladal možnosť zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti. Dohoda č. X/XX-XX zo dňa 24.4.1987, uzavretá medzi Q. E. ". M. a odporcom v 2. rade nezakladala odporcovi v 2. rade vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale výhradne mu umožňovala dočasné užívanie. V dôsledku tohto takéto právo k nehnuteľnosti nie je spôsobilé zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti ako formy zabezpečenia záväzku. Odporca v 2. rade nie je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a k tejto nehnuteľnosti nie je zriadené záložné právo na zabezpečenie splnenia záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi navrhovateľom na jednej strane a právnou predchodkyňou odporkyne v 1. rade a odporcom v 2.rade ako ručiteľom. Vzhľadom na vyššie uvedené zastal navrhovateľ názor, že čl. 5 zmluvy o pôžičke je v časti záväzku zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti, neplatný. Týmto sa však postavenie odporcu v 2. rade ako ručiteľa, založené zmluvou o pôžičke, nemení.
Navrhovateľ v priebehu konania predložil súdu aj zmluvu, ktorou sa zriaďuje záložné právo k nehnuteľnosti zo dňa 7.8.2003, pričom mal za to, že táto zmluva je neplatným právnym úkonom vzhľadom k tomu, že odporca v 2. rade nebol vlastníkom zakladanej nehnuteľnosti.
Súd v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti odporcu v 2. rade, ktorý mal doručenie na jednotlivé pojednávania riadne vykázané, avšak tento sa opakovane nedostavoval na pojednávania bez riadnych ospravedlní, zaslaných súdu včas. Súd preto opakovane nariadil aj predvedenie odporcu v 2. rade, avšak bezúspešne.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a odporkyne v 1. rade a listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu: zmluvou o pôžičke zo dňa 7.8.2003 s notársky osvedčenými podpismi zmluvných strán, dohodou č. X/XX-XX zo dňa 24.4.1987, zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 7.8.2003, čestným prehlásením odporcu v 2. rade zo dňa 10.6.2004, písomnou komunikáciou medzi navrhovateľom a odporcami- listami zo dňa 23.2.2007, 26.2.2007, 2.3.2007, 1.3.2007, 19.3.2007, čestným vyhlásením odporkyne v 1. rade zo dňa 19.3.2007, podacími lístkami ( č.l. 117, 118), žiadosťou o vyjadrenie zo dňa 21.5.2007, 13.4.2007, listom zo dňa 7.5.2007, listom odporkyne v 1. rade zo dňa 17.4.2007, čiastočným výpisom z LV č. XXXX, výpisom z účtu navrhovateľa z roku 2003, osvedčením o dedičstve č. N. XX/XX-XX, N. XX/XX zo dňa 12.7.2004, darovacou zmluvou uzavretou medzi odporkyňou v 1. rade ako darcom a p. C. H. ako obdarovaným, čiastočným výpisom z LV č. XXXX, , správou klinickej psychologičky G.. O. F. zo dňa 13.7.2011, rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 7C/105/2010 zo dňa 21.10.2010, potvrdením o prijatí predošlého priezviska po rozvode zo dňa 13.1.2011, nájomnou zmluvou zo dňa 22.6.2011, výpisom o stave splátok úveru spoločnosti Profi Credit zo dňa 29.10.2013, rozhodnutím Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku zo dňa 5.12.2013 a inými listinnými dôkazmi predloženými odporkyňou v 1. rade za účelom osvedčenia svojich majetkových a sociálnych pomerov, darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena uzavretou medzi p. K. H. a C. H. ako darcami a K. B. ako obdarovanou, návrhom na začatie konania o povolení vkladu vlastníckeho práva zo dňa 5.11.2001, uznesením Okresného riaditeľstva PZ Č.: O.- XXXX/OEK-R.-XXXX-E. zo dňa 31.12.2005, oznámením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave, odboru kriminálnej polície zo dňa 7.1.2015 a zistil nasledovný skutkový stav:
V konaní bolo preukázané, že dňa 7.8.2003 došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, v rámci ktorej navrhovateľ ( ako veriteľ) poskytol p. K. B. ako dlžníčke peňažné prostriedky vo výške 200.000,-Sk. V zmysle čl. III tejto zmluvy dlžník podpísaním zmluvy potvrdil prevzatie peňažných prostriedkov vo výške 200.000,-Sk. Súd uvádza, že podpis dlžníka p. K. B. bol v zmluve notársky osvedčený. V zmysle čl. IV sa dlžníčka zaviazala vrátiť veriteľovi peňažné prostriedky so zmluvnou pokutou, spolu vo výške 240.000,-Sk do 30.9.2004 a to v 12. pravidelných mesačných splátkach vo výške 20.000,-Sk vždy k
25-temu dňu v mesiaci v hotovosti alebo prevodom na účet veriteľa č. XXXX/XXXX vedeného v B. R. U..H... Súd v súvislosti s vyššie opísaným obsahom zmluvy konštatuje, že hoci si zmluvné strany dohodli tzv. zmluvnú pokutu vo výške 40.000,-Sk ( ktorá ako právny inštitút predstavuje spôsob zabezpečenia plnenia záväzku v prípade porušenia zmluvnej povinnosti a nemá odplatný charakter), zaplatenie tejto čiastky si navrhovateľ v konaní neuplatňoval. Súd sa preto dôvodnosťou a platnosťou tohto zmluvného dojednania nezaoberal, hoci má za to, že zmluvné strany ( ktoré nemali právne vzdelanie) len nesprávne pomenovali iný inštitút a to inštitút dohody o úrokoch z poskytnutej pôžičky. Skutočnosť, že reálne aj došlo k odovzdaniu peňažnej čiastky 200.000,-Sk pani K. B., osvedčuje vyššie citovaný článok III zmluvy, kde dlžník deklaruje prevzatie finančných prostriedkov dňom podpísania tejto zmluvy. Rovnako túto skutočnosť nepriamo osvedčuje aj notárske osvedčenie podpisu dlžníčky. Skutočnosť, že p. K. B. navrhovateľovi dňa 30.9.2003 zaslala peňažné plnenie vo výške 10.000.Sk, má súd za preukázanú z výpisu z účtu ( č.l. 127). Aj tento listinný dôkaz nepriamo osvedčuje, že medzi navrhovateľom a p. K. B. došlo k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu, z ktorého p. K. B. plnila navrhovateľovi, resp. mu vrátila časť poskytnutej peňažnej pôžičky. Skutočnosť, že medzi navrhovateľom a p. K. B. došlo k uzavretiu reálneho kontraktu v podobe zmluvy o pôžičke a následnému odovzdaniu peňazí vo výške, deklarovanej v písomne uzavretej zmluve, potvrdil v rámci svojej výpovede aj navrhovateľ. Ten uviedol, že s p. K. B. sa zoznámil prostredníctvom odporcu v 2.rade , ktorý ho oslovil, či by nebol ochotný jej požičať peniaze. Účelom pôžičky malo byť riešenie bytovej otázky p. B.. Navrhovateľ, potom ako zistil , že p. B. má zamestnanie, rozhodol sa jej finančné prostriedky poskytnúť. Navrhovateľ spolu s odporcami sa stretli na notárskom úrade, kde bola spísaná zmluva o pôžičke a kde navrhovateľ odovzdal p. K. B. sumu 200.000,-Sk. Potvrdil, že p. B. mu pôžičku nesplácala podľa dohody a uhradila mu až dňa 30.9.2003 len čiastočne, sumu 10.000,-Sk.
Odporkyňa v 1. rade v konaní vyjadrila názor, že celé uzavretie zmluvy bol podvod. Peniaze mal údajne použiť odporca v 2. rade, ktorý ich sľúbil navrhovateľovi vrátiť, čo telefonicky oznámil p. G.. Podľa jej názoru mal odporca v 2. rade jej dcéru vydierať, čo jej oznámila priamo ona. V rámci svojej výpovede ďalej odporkyňa v 1. rade uviedla, že jej dcéra tragicky zahynula. Ako dedičia prichádzali do úvahy- odporkyňa v 1. rade a druh dcéry p. G., ktorý sa však dedičstva zriekol. Poukázala tiež na to, že v dedičskom konaní si odporca v 2. rade uplatnil pohľadávku vo výške skoro 1 milión slovenských korún, neskôr ale urobil vyhlásenie, že si nenárokuje vrátenie žiadnych dlhov voči dcére. Na účely osvedčenia svojho tvrdenia predložila aj čestné vyhlásenie odporcu v 2. rade zo dňa 10.6.2004, v ktorom tento vyhlásil, že berie späť svoju požiadavku na vrátenie finančnej čiastky 621.000,-Sk ( zmluva z 18.11.1998) a aj finančnej čiastky v sume 300.000,-Sk ( zmluva z 27.11.1998), ktoré si uplatňoval v rámci dedičského konania po zosnulej K. B.. Zároveň prehlásil, že si nenárokuje žiadne vrátenie dlhov po zosnulej K. B., s ktorou nemá žiadne finančné podlžnosti. Odporkyňa v 1. rade uviedla, že na navrhovateľa ako aj odporcu v 2. rade podala trestné oznámenia z dôvodu zmanipulovania spornej pôžičky. Tiež uviedla, že odporca v 2. rade pred. C.. A. vyhlásil, že dlžobu voči navrhovateľovi, z titulu vrátenia spornej pôžičky, zaplatí. Zároveň dodala, že podpis dcéry vedený v knihe osvedčovania pravosti podpisov, je divný a má podozrenie, že dcéra podpísala zmluvu pod nátlakom.
Vychádzajúc z vyjadrení odporkyne v 1. rade, najmä z jej tvrdenia, že dcéra podpisovala zmluvu pod nátlakom, súd uvádza, že táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Tento záver zostal len tvrdením odporkyne v 1. rade, pričom žiadny dôkaz podporujúci toto tvrdenie, predložený v konaní nebol. Naopak, z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Č.H.: O.-XXXX/OEK-R.-XXXX-E. zo dňa 30.12.2005, je zrejmé, že vyšetrovateľ vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 TZ, ktorého sa mal dopustiť L. O. a to aj tým, že na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu vydal okresný súd platobný rozkaz, pričom podľa podnetu oznamovateľky p. K. H., matky zosnulej, jej dcéra K. B. predmetnú zmluvu o pôžičke nepodpísala, čím svojím konaním L. O. mal uviesť do omylu poškodenú p. K. H., ktorá je podľa osvedčenia o dedičstve jedinou dedičkou po nebohej K. B. a mal jej spôsobiť väčšiu škodu, vec odmietol, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa odseku 2 alebo 3 Trestného poriadku. V odôvodnení tohto uznesenia bolo konštatované, že p. K. B. zmluvu o pôžičke podpísala a záväzky voči veriteľovi neplnila. Taktiež súd, na základe oznámenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave, má za preukázané, že odporca v 2.rade nie je podozrivý zo spáchania žiadneho trestného činu, na základe návrhu alebo podnetu p. K. H.. Okrem toho, aj z vyjadrenia odporkyne v 1.rade je zrejmé, že jej zosnulá dcéra mala viaceré dlhy, ktoré musela riešiť po jej smrti práve odporkyňa v 1.rade. Táto skutočnosť minimálne naznačuje vznik viacerých rôznych záväzkov p. K. B. ešte za jej života, ktorých obsahom bola jej povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Predmetná zmluva o pôžičke, teda zjavne nebola ojedinelým záväzkom zosnulej K. B.. Okrem uvedeného, riadne
uzavretie písomnej zmluvy o pôžičke a jej riadne podpísanie p. K. B. osvedčuje aj notárske osvedčenie podpisu, ktoré jednoznačne preukazuje, že predloženú písomnú zmluvu o pôžičke podpísala p. K. B. a to na notárskom úrade.
Súd sa v konaní zaoberal aj ustálením skutkových okolností ohľadne uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva, na ktoré odkazuje zmluva o pôžičke v čl. V. V zmysle tohto článku ručiteľ ( odporca v 2.rade) na zabezpečenie pôžičky podľa bodu I založil pozemok č. XX o výmere 300 m2, nachádzajúci sa v lokalite T. M. L..Ú.. N., R. B., ktoré je vedený v evidencii nehnuteľností pod parc. č. XXXX, ktorého vlastníkom je záložný ručiteľ podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 7.8.2003. V prípade nesplatenia pôžičky v dohodnutom termíne bude prevedený predmet záložného práva na veriteľa. V konaní následne navrhovateľ predložil aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 7.8.2003 ( uzavretú medzi navrhovateľom ako záložným veriteľom a odporcom v 2. rade ako záložným ručiteľom), v rámci ktorej ( čl. I) bol vymedzený predmet záložného práva- pozemok č. XX o výmere 300 m2, nachádzajúci sa v lokalite T. M. L..Ú.. N., R. B., ktorý je vedený v evidencii nehnuteľností pod parc. č. XXXX a ktorého vlastníkom je záložný ručiteľ. V čl. II táto zmluva odkazovala na uzavretú, vyššie špecifikovanú zmluvu o pôžičke zo dňa 7.8.2003 a deklarovala, že v prípade nesplatenia uvedenej pôžičky podľa dohodnutých podmienok, bude predmet podľa bodu I. prevedený na záložného veriteľa. Na zabezpečenie pohľadávky špecifikovanej v bode II sa zriaďovalo záložné právo k predmetu špecifikovanému v bode I tejto zmluvy v prospech záložného veriteľa. V zmysle čl. IV záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo záložnej veci. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že predmet záložného práva- pozemok nebol vo vlastníctve odporcu v 2. rade. Tento pozemok v zmysle dohody č. X/XX/XX zo dňa 24.4.1987 mal len v dočasnom užívaní. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi aj navrhovateľ. Ten uviedol, že v čase uzavretia pôžičky mal úmysel zabezpečiť jej splácanie tým, že sa zriadi záložné právo k nehnuteľnosti odporcu v 2. rade. Uviedol, že na predmet zálohu- záhradu, sa bol pozrieť spolu s odporcom v 2. rade pred podpisom zmluvy. Až po uzavretí zmluvy chcel navrhovateľ záložné právo aj zriadiť, odporca v 2.rade mu predložil doklady, medzi nimi aj dohodu o užívaní pozemku, z ktorej zistil, že odporca v 2.rade nie je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Navrhovateľ uviedol, že následne volal aj do Záhradkárskeho zväzu, kde mu túto skutočnosť potvrdili.
Ako už bolo vyššie naznačené, p. K. B. ako dlžníčka, navrhovateľovi ako veriteľovi sumu 200.000,- Sk nevrátila v plnom rozsahu. Vrátila mu len časť a to sumu 10.000,-Sk, zvyšok, tvoriaci sumu nároku uplatneného v tomto konaní, zostal dlžníčkou neuhradený. V konaní nebolo sporné, že p. K. B. zomrela dňa XX.X.XXXX. táto skutočnosť je tiež zrejmá z priloženého osvedčenia o dedičstve zo dňa 12.7.2004, právoplatného 27.7.2004. V zmysle osvedčenia tvorila všeobecnú cenu majetku poručiteľky suma 1.500.463,-Sk, výška jej dlhov 11.274,-Sk a čistá hodnota dedičstva predstavovala sumu 1.489.189,-Sk. Aktíva dedičstva ( byt č. XX na 5 p. bytového domu s.č. XXXX v D. R., vkladnú knižku) a pasíva dedičstva( pohľadávka Tatra banky a Všeobecnej zdravotnej poisťovne) boli potvrdené odporkyni v 1. rade ako jedinej dedičke po zosnulej poručiteľke. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odporkyňa v 1. rade dedila po dlžníčke K. B., pričom čistí hodnota dedičstva predstavovala sumu 1.489.189,-Sk. Vyššie špecifikovaný byt previedla následne odporkyňa v 1. rade darovacou zmluvou na C. H., pričom vklad do katastra bol povolený dňom 6.8.2004. Darovacia zmluva medzi darcom a obdarovaným bola uzavretá za trvania ich manželstva ( ktoré trvalo od 20.8.1993 do 5.11.2010, kedy bolo právoplatne rozvedené rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 7C 105/2010 zo dňa 21.10.2010). Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že po rozvode navštevovala odporkyňa v 1. rade psychologickú ambulanciu, podrobovala sa psychoterapii, pričom bola u nej konštatovaná potreba nevyhnutnej dlhodobej psychologickej intervencie ( č.l. 169). Odporkyňa v 1. rade v súčasnej dobe užíva byt ( vo vlastníctve mesta) v Malackách. V zmysle predložených potvrdení mala odporkyňa v 1. rade poskytnuté úvery zo strany nebankových subjektov, ktoré však mala splatiť do apríla 2015. Je starobnou dôchodkyňou poberajúcou starobný dôchodok.
Súd z predloženej darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zistil, že vyššie špecifikovaný byt na základe týchto zmlúv, darovali K. H. ( odporkyňa v 1. rade) a C. H. p. K. B., pričom vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 26.8.2002. Súčasne v zmysle zmluvy bolo zriadené vecné bremeno, ktorému zodpovedalo právo užívania bytu darcami počas ich života.
Už v počas tohto súdneho konania prebiehala medzi účastníkmi konania komunikácia, v rámci ktorej navrhovateľ odporcom viac krát vyzýval na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Odporkyňa v 1. rade, v rámci svojich písomných vyjadrení odkazovala na údajné ústne vyhlásenie odporcu v 2. rade, že predmetnú pohľadávku uhradí. Odporca v 2. rade, v rámci svojich písomných vyjadrení zastával názor, že nie je zodpovedný za dlh zosnulej dlžníčky. Uviedol, že tvrdenia odporkyne v 1.rade, že mal sľúbiť uhradenie žalovanej pohľadávky pred svedkami, nie je pravdivé. Záverom tejto komunikácie bolo zotrvanie všetkých účastníkov konania na svojich tvrdeniach, pričom medzi nimi nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu sporu.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2003 ( ďalej len "OZ") zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 ods. 1 a 2 OZ pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.
Podľa § 151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
Podľa § 151b ods. 1,2,3,4 OZ záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Záloh môže byť v zmluve o zriadení záložného práva určený jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu alebo iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania záložného práva bolo možné záloh určiť.
Podľa § 151c ods. 1 OZ záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná.
Podľa § 151d ods. 1 OZ záloh môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak. Záloh môže byť aj súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec.
Podľa § 151d ods. 3 OZ záložné právo možno zriadiť na vec, byt a na nebytový priestor vo vlastníctve záložcu, alebo na právo a na inú majetkovú hodnotu, ktoré patria záložcovi.
Podľa § 151e ods. 2 OZ záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri nehnuteľností, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 151j ods. 1 OZ ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov.
Podľa § 37 ods. 2 OZ právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
Podľa § 579 Občianskeho zákonníka smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník.
Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
Podľa § 546 Občianskeho zákonníka dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
Podľa § 531 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného v čase vzniku omeškania, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Súd, s poukazom § 132 Občianskeho súdneho poriadku, vyhodnotil predložené dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, obsah spisu a jednotlivé tvrdenia účastníkov konania a vychádzajúc zo znenia vyššie citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že nárok uplatnený návrhom na začatie konania je voči odporkyni v 1. rade osvedčený. Naopak voči odporcovi v 2. rade súd uplatnený nárok vyhodnotil ako nedôvodný.
Súd pri skúmaní dôvodnosti nároku, uplatneného navrhovateľom v prvom rade, skúmal vznik, obsah a právny charakter záväzkovoprávnych vzťahov, vzniknutých medzi účastníkmi konania, resp. medzi ich právnymi predchodcami. V prvom rade, tak ako už bolo vyššie naznačené, v konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ poskytol p. K. B. sumu 200.000,-Sk, ktorú táto riadne prevzala a v zmysle zmluvy sa zaviazala ju vrátiť v splátkach, najneskôr do 30.4.2004. Tento záver súd mohol ustáliť jednak s prihliadnutím na obsah zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a p. K. B. ako dlžníčkou, ktorá bola uzavretá riadne, zrozumiteľne a určite a to v písomnej forme. V obsahu samotnej zmluvy bola aj deklarácia, resp. potvrdenie dlžníčky o prevzatí samotných peňažných prostriedkov. Nakoľko túto zmluvu p. K. B. riadne podpísala a to pred notárom, jej podpis na zmluve je riadne notársky overený, súd nemal pochybnosť nielen o obsahu zmluvy, ale ani o reálnom odovzdaní peňažných prostriedkov tak, ako to deklarovala samotná zmluva. Skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu sumy 200.000,-Sk zo strany navrhovateľa aj došlo, osvedčuje, hoci nepriamo, následné konanie dlžníčky, ktorá na účet navrhovateľa zaslala sumu 10.000,-Sk. Toto jej konanie možno vyhodnotiť ako plnenie z predmetnej zmluvy ( hoci len čiastočné), a teda osvedčuje vznik záväzkovoprávneho vzťahu medzi ňou a navrhovateľom, ktorého obsahom bol vznik povinnosti dlžníčky niečo plniť, v tomto prípade, vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Medzi navrhovateľom a p. K. B. teda došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľ prenechal p. B. 200.000,-Sk, ktorú sa táto zaviazala vrátiť do 30.8.2004. Nakoľko súd mal osvedčenú skutočnosť reálneho odovzdania sumy 200.000,-Sk dlžníčke, je nesporné, že na jej strane vznikla povinnosť poskytnuté finančné prostriedky navrhovateľovi vrátiť. Ak tak neurobila, resp. ako vyplýva z vykonaného dokazovania, tak urobila len sčasti, je nárok na vrátenie žalovanej pohľadávky voči nej dôvodný. Dôvodnosť tohto nároku osvedčuje nielen jednoznačný obsah samotnej zmluvy o pôžičke, ale aj zákonná koncepcia záväzkovoprávneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke, kedy na strane veriteľa vzniká povinnosť poskytnúť v tomto prípade finančné prostriedky v stanovenej výške a na strane dlžníka povinnosť tieto v stanovenej lehote vrátiť.
Je nesporné, že p. K. B. zomrela dňa XX.X.XXXX, pričom svoj dlh voči navrhovateľovi uhradila len vo výške 10.000,-Sk. V konaní bolo nesporne preukázané, že na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve ( právoplatné dňa 27.7.2004), sa stala jedinou dedičkou po poručiteľke K. B. jej matka- odporkyňa v 1. rade. Súd v tejto súvislosti poukazuje na vyššie citované znenie ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je nesporne ochrana dedičov v tom zmysle, aby dedičia zodpovedali za prípadné dlhy poručiteľa, ktorých výška nepresahuje cenu nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade odporkyňa v 1. rade nadobudla dedením byt v Bratislave, pričom čistá hodnota dedičstva
mnohonásobne prevyšovala dlh, ktorý poručiteľka nesporne mala voči navrhovateľovi z titulu zmluvy o pôžičke. V zmysle § 579 Občianskeho zákonníka došlo k prechodu povinnosti p. K. B. vrátiť pôžičku na právneho nástupcu, ktorým bola nesporne a výlučne odporkyňa v 1. rade. Okamihom prechodu tejto majetkovej povinnosti bol okamih smrti poručiteľky. Nakoľko odporkyňa v 1. rade , ako jediná dedička po poručiteľke, nadobudla dedičstvo, ktorého čistá hodnota činila 1.489.189 ( a na základe osvedčenia ktorého sa stala výlučnou vlastníčkou bytu v Bratislave), prešla na ňu v zmysle zákona povinnosť vrátiť navrhovateľovi sumu 190.000,-Sk ( 6.306,84 Eur).
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj obranou odporkyne v 1. rade, ktorá poukazovala na svoju terajšiu majetkovú situáciu, kedy nevlastní žiaden majetok. Súd poukazuje na to, že bezprostredne po nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu ( osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 27.7.2004) tento odporkyňa v 1.rade darovala vtedy ešte svojmu manželovi p. C.U. H. a to darovacou zmluvou, pričom vklad do katastra bol povolený už dňom 6.8.2004. Nebolo povinnosťou súdu v tomto konaní skúmať pohnútky, ktoré viedli odporkyňu v 1. rade k takémuto konaniu, avšak v kontexte jej tvrdení o existencii viacerých dlhov, ktoré musela za poručiteľku uhrádzať, sa javí toto jej konanie javí ako účelové. Tento záver však nemá žiadny vplyv na právne posúdenie nároku, uplatňovanému v tomto konaní. Súd uvádza, že skutočnosť, že v súčasnej dobe je majetková situácia odporkyne v 1. rade taká, že neumožňuje úhradu dlhu, nemôže za žiadnych okolností ísť na ťarchu navrhovateľa. Odporkyňa v 1. rade sama darovala ( teda poskytla byt bez akéhokoľvek protiplnenia) inej osobe byt a v konaní nepreukázala, že by takto konala pod nátlakom obdarovaného. Len samotný následný rozvod manželstva medzi ňou a obdarovaným ( ku ktorému došlo až v roku 2010 na základe návrhu podaného rovnako v roku 2010) rozsudkom súdu, z ktorého odôvodnenia však nevyplýva, že by príčinou rozvodu bolo týranie alebo nátlak zo strany manžela, nemôže osvedčiť uzatváranie darovacej zmluvy pod nátlakom. Súd preto vychádzal zo záveru, že odporkyňa v 1. rade ihneď po nadobudnutí bytu do svojho vlastníctva, tento bezodplatne previedla na inú osobu, preto jej obrana, že v súčasnej dobe nemá z čoho dlh uhradiť je neopodstatnená a súd na ňu nemôže prihliadať.
Taktiež súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu odporkyne v 1. rade, ktorá poukazovala na skutočnosť, že zdedený byt pôvodne darovali s manželom svojej dcére p. K. B. a že z tohto dôvodu sa vlastne jednalo len o vrátenie poskytnutého daru a nie o dedenie. V prvom rade súd poukazuje na časové súvislosti, kedy k darovaniu bytu dcére došlo v roku 2002, na základe tohto právneho úkonu sa p. K. B. stala jedinou vlastníčkou bytu, ktorý mohla užívať a ním nakladať podľa vlastného uváženia, hoci bola limitovaná založeným vecným bremenom k tomuto bytu. Pôžička bola p. K. B. poskytnutá v roku 2003 a po jej smrti v roku 2004 túto nehnuteľnosť zdedila odporkyňa v 1. Rade. V tomto časovom horizonte teda došlo a to prostredníctvom viacerých právnych úkonov a právnych skutočností, k zmene vlastníkov nehnuteľností, pričom v čase úmrtia p. K. B., bola výlučnou vlastníčkou práve ona. Táto nehnuteľnosť sa stala predmetom dedenia, tak ako to predpokladá zákon, preto za žiadnych okolností nemožno hovoriť o vrátení daru. Na to, aby bolo možné hovoriť o vrátení daru, by bolo potrebné preukázať vôľu obdarovaného ( p. K. B.) túto nehnuteľnosť vrátiť, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Znamená to, že spomenutý byt tvoril predmet patriaci do masy dedičstva, a odporkyňa v 1. rade ho nadobudla v rámci dedenia po nebohej poručiteľke. Z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje aj ustanovenie § 470 a § 579 Občianskeho zákonníka.
Z vyššie uvedených dôvodov súd považuje nárok navrhovateľa, uplatnený voči odporkyni v 1. rade, za dôvodný. Preto zaviazal odporkyňu na zaplatenie zvyšnej časti nevrátených finančných prostriedkov vo výške 6.306,84 Eur ( 200.000,-Sk - 10.000,-Sk), poskytnutých navrhovateľom p. K. B., ktorej jedinou dedičkou bola práve odporkyňa v 1. rade, s prihliadnutím na výšku čistej hodnoty dedičstva, ktorá prevyšovala výšku uplatneného dlhu.
Súd priznal navrhovateľovi okrem istiny aj uplatnené úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne, pričom táto výška zodpovedá výške zákonného úroku z omeškania v čase jeho vzniku. Súd pri ustálení okamihu vzniku omeškania vychádzal z dátumu 30.8.2004, do ktorého v zmysle zmluvy o pôžičke, mala dlžníčka vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Nakoľko tak neurobila, dňom nasledujúcim sa dostala do omeškania, preto súd nárok na jeho zaplatenie priznal dňom 31.8.2004.
Navrhovateľ v konaní uplatňoval nárok voči obom odporcom, nakoľko podľa jeho názoru odporca v 2. rade vystupoval v predmetnom záväzkovoprávnom vzťahu ako ručiteľ. Na to, aby súd mohol ustáliť, že odporca v 2. rade je ručiteľom, ktorému za splnenia zákonných podmienok vznikla povinnosť
plniť veriteľovi, by v konaní navrhovateľ musel osvedčiť v prvom rade samotný vznik a existenciu ručiteľského záväzku, ktorý by po obsahovej stránke aj napĺňal zákonný obsah tohto právneho inštitútu. Ručiteľský záväzok predstavuje jednu z foriem zabezpečenia záväzku, prostredníctvom ktorej sa posilňuje postavenie veriteľa v hlavnom záväzkovom vzťahu. Vzhľadom na svoju akcesorickú povahu, predstavuje právny inštitút ručenia možnosť splnenia záväzku iným subjektom ako dlžníkom za určitých podmienok. V prvom rade ručenie vzniká na základe písomnej dohody medzi veriteľom a ručiteľom, v zmysle ktorej ručiteľ písomne zoberie na seba povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku, ak ju neuspokojí sám dlžník. Znamená to, že ručiteľ sa zaviaže na plnenie v rozsahu a spôsobom, akým sa zaviazal na plnenie dlžník. Ak teda bolo predmetom hlavného záväzku poskytnutie finančnej hotovosti veriteľom a súčasne povinnosť dlžníka vrátiť finančné prostriedky veriteľovi, ručiteľ by v rámci dohody s veriteľom musel prejaviť svoju vôľu v tom smere, že sa rovnako zaväzuje na zaplatenie finančných prostriedkov veriteľovi, v prípade, že tieto nevráti samotný dlžník. Po preskúmaní obsahu zmluvy o pôžičke, resp. jej čl. V, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva na ktorú tento článok odkazuje, je však zrejmé, že medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade v žiadnom prípade nedošlo k dojednaniu ručiteľského záväzku. Odporca v 2. rade totiž v obsahu týchto listinných dôkazov neprejavil svoju vôľu zobrať na seba povinnosť dlžníčky uhradiť navrhovateľovi požičanú finančnú sumu. Celkom jednoznačne totiž obe zmluvné strany ( tak navrhovateľ ako aj odporca v 2.rade) deklarovali svoju vôľu založiť nehnuteľnosť ( údajne vo vlastníctve odporcu v 2. rade) na účely uspokojenia pohľadávky navrhovateľa voči dlžníčke tak, že navrhovateľa ako záložného veriteľa oprávňovala táto dohoda uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva. Vôľa účastníkov tohto záväzkovoprávneho vzťahu teda jednoznačne smerovala k zriadeniu záložného práva, keď obe zmluvné strany presne špecifikovali pohľadávku, ktorá má byť zabezpečená ako aj záloh, prostredníctvom ktorého si môže uspokojiť veriteľ svoju pohľadávku v prípade nesplatenia pohľadávky riadne a včas. Znamená to, že odporca v 2. rade neprejavil svoju vôľu v smere, ako to naznačuje navrhovateľ, teda že v prípade neplnenia dlžníka zaplatí dlh sám ( teda poskytne dlžné peňažné plnenie) ale jednoznačne ako záložca umožnil veriteľovi začať s výkonom záložného práva v jeho prospech. Záložné právo, hoci rovnako ako ručenie predstavuje zabezpečovací inštitút práva, je teda vždy viazané na konkrétny predmet- záloh, výlučne prostredníctvom ktorého si záložný veriteľ môže uspokojovať svoju pohľadávku. Za žiadnych okolností nemožno preto od záložcu požadovať poskytnutie finančného plnenia ( aj keď bolo samo o sebe predmetom a obsahom hlavného záväzku). Skutočnosť, že aj na strane navrhovateľa bola vôľa zriadiť záložné právo ( a nie ručiteľský záväzok), tento osvedčil priamo vo svojej výpovedi, keď súdu uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke chcel zabezpečiť jej splácanie tým, že sa zriadi záložné právo k nehnuteľnosti odporcu. Súd len dodáva, že hoci v zmluve o pôžičke je odporca v 2.rade ( v rámci svojho označenia v hlavičke zmluvy) označený ako ručiteľ, súd je povinný vždy vychádzať z obsahu samotného právneho úkonu a vôle, prejavenej zmluvnými stranami. Nesprávne označenie v tomto prípade rozhodne nezakladá vznik ručiteľského záväzku.
Nakoľko teda súd nemal osvedčený vznik ručiteľského záväzku ( tento nevyplýval z predložených listinných dôkazov, ani z kontextu tvrdení účastníkov konania), za žiadnych okolností nemohol z tohto právneho titulu zaviazať odporcu v 2.rade na plnenie tak, ako si to uplatňoval navrhovateľ v konaní. Skutočnosť, že zmluva o zriadení záložného práva, nebola uzavretá riadne, nakoľko záloh- nehnuteľnosť, nebola vo vlastníctve záložcu, však v tomto prípade nemožno vyhodnotiť ako dôvod vzniku povinnosti plniť odporcovi v 2. rade. Okrem toho, ak navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva si neoveril základné predpoklady a skutočnosti jej uzavretia, nie je možné toto jeho opomenutie hodnotiť zhovievavo a naň akýmkoľvek spôsobom prihliadať. Vychádzajúc už zo zásady rímskeho práva "vigilantibus iura scripta sunt" t.j. " právo patrí len bdelým" je to vždy účastník záväzkového vzťahu, ktorého povinnosťou je pri jeho zakladaní overiť si základné zákonné atribúty jeho budúcej účinnosti a platnosti. Možno preto ustáliť, že zmluvy o zriadení záložného práva bola od počiatku neplatná.
V súvislosti s nárokom uplatneným voči odporcovi v 2. rade sa súd ďalej zaoberal aj tvrdením odporkyne v 1. rade, že z jeho strany malo dôjsť údajne k ústnemu ako aj telefonickému vyhláseniu, že žalovanú pohľadávku uhradí. Súd vychádzal z vyššie naznačeného záveru, že medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade nevznikol žiadny záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom by bol vznik povinnosti odporcu v 2. rade plniť navrhovateľovi v podobe poskytnutia finančných prostriedkov za dlžníčku. Práve z dôvodu neexistencie akéhokoľvek právneho titulu tejto formy plnenia, bolo preto potrebné skúmať, či odporca v 2. rade svojim následným konaním nezaložil iný právny titul plnenia a to v podobe prevzatia dlhu. Zákon však v tomto prípade ( § 531 Občianskeho zákonníka) vyžaduje písomnú formu zmluvy o prevzatí dlhu
( v opačnom prípade je právny úkon neplatný). V tomto prípade odporca v 2.rade nielenže neuzavrel s dlžníkom ( odporkyňou v 1. rade) žiadnu písomnú zmluvu, v ktorej by deklaroval, že preberá jej dlh voči navrhovateľovi, ale rovnako v konaní nebol preukázaný ani zákonom požadovaný súhlas veriteľa, teda navrhovateľa. Preto akékoľvek vyhlásenie pred tretími osobami ( či už ústne alebo telefonické), ktoré nebolo ani adresované samotnej dlžníčke ( tá sa o tom dozvedela len sprostredkovane), a bez súhlasu veriteľa, je neúčinné a nemožno z neho vyvodiť vznik povinnosti odporcu v 2. rade plniť namiesto odporkyne v 1. rade. Odporkyňa v 1. rade sa na pojednávaní dňa 12.10.2015 vyjadrila, že netrvá na výsluchu svedkov A. a G. ( pred ktorými mal odporca v 2. rade urobiť vyhlásenie, že bude plniť za odporkyňu v 1. rade). Aj v prípade, že by na výsluchu týchto svedkov trvala, súd vzhľadom na vyššie uvedené právne úvahy, by vykonanie týchto dôkazov nepripustil a to z dôvodu, že z hľadiska hospodárnosti by neboli účelné.
Z vyššie uvedených dôvodov, súd návrh voči odporcovi v 2.rade zamietol.
O trovách konania súd rozhodol, vychádzajúc zo záveru, že navrhovateľ bol voči odporkyni v 1. rade účastníkom plne úspešným, preto mu voči nej vznikol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nárok na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva. Súd priznal navrhovateľovi voči odporkyni v 1. rade náhradu iných trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 315,34 Eur ( 9.500,-Sk). Hoci bol navrhovateľ v konaní zastúpený právnym zástupcom, tento si v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil trovy právneho zastúpenia v zákonnej lehote. Súd preto postupoval podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a priznal navrhovateľovi náhradu trov vyplývajúcich zo spisu ( súdny poplatok za návrh na začatie konania). Navrhovateľ bol vo vzťahu k odporcovi v 2. rade neúspešným účastníkom konania, preto v zmysle rovnakého zákonného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. mu vznikla povinnosť tomuto uhradiť vzniknuté trovy konania. Nakoľko ale odporcovi v 2. rade v konaní žiadne nevznikli, súd vo výroku rozhodnutia mu ich náhradu nepriznal.
Náhradu trov konania je odporkyňa v 1. rade povinná zaplatiť advokátovi navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že (§ 205 ods. 2 O. s. p.) a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie.