Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/426/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členiek senátu JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Gabriely Briškovej vo veci žalobkyne: A. W., nar. XX. R. XXXX, bytom F., Y. B. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Vojtechom Zuzákom, Galanta, Mierové námestie 4, proti žalovaným: 1/ Y. E., nar. XX. X. XXXX, bytom B. L., W. XXX/XX, 2/ E. E., nar. X. R. XXXX, bytom B. L., W. XXX/XX, obaja zastúpení splnomocnenkyňou: Nagy & Partners, s. r. o., Galanta, Športová 470/11, IČO: 36 869 341, o odporovateľnosť právnych úkonov, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 12. septembra 2013 č. k. -170 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že právny úkon dlžníka E. E., ktorým daroval žalovanému v 1. rade nehnuteľnosť pozemok parc. č. 1111/72 o výmere 449 m2 ostatné plochy, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. B. L. (vklad povolený 15. mája 2007 pod V 1632/07) je voči žalobkyni právne neúčinný. Súčasne určil, že i právny úkon dlžníka E. E., ktorým daroval žalovanému v 2. rade nehnuteľnosť pozemok parc. č. 1111/71 o výmere 449 m2 ostatné plochy, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. B. L. (vklad povolený 15. mája 2007 pod V 1631/07) je voči žalobkyni právne neúčinný. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil solidárnu povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 517,12 eur, ako i zaplatiť Slovenskej republike na účet súdu súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 99,50 eur. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 3 písm. a/, § 42b ods. 1, 2 a 4 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne zdôvodnil naplnením zákonom stanovených podmienok pre odporovateľnosť predmetných dvoch právnych úkonov, ako aj aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu účastníkov konania. Žalobkyňa sa v zákonnej lehote troch rokov (ktorá v danom prípade začala plynúť dňom, ku ktorému vznikli účinky vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 15. mája 2007) domáhala odporovateľnosti právnych úkonov, ktorými došlo k zmenšeniu majetku dlžníka žalobkyne (E. E., ktorý je otcom žalovaných 1/ a 2/) a to do takej miery, že tým ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne (na základe kúpnej zmluvy z 26. januára 2007), predstavujúcej nezaplatenú kúpnu cenu pozemku parc. č. 1111/4, o výmere 11 012 m2, záhrady, k. ú. B. L., zapísaný na LV č. XX, vo výške 5.175.640 Sk, t. j. 171 799,77 eur. Výpoveďou dlžníka mal súd prvého stupňa preukázané, že tak ako v roku 2007 ani do súčasnosti nikdy nedisponoval takým majetkom, ktorý by postačoval na úhradu kúpnej ceny (4.175.640 Sk, už po odpočítaní čiastočného plnenia dlhu vo výške 1.000.000 Sk). V súlade s uvedeným súdny exekútor zistil, že dlžník vlastní hnuteľný majetok nepostačujúci ani na úhradu trov exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 1324/09. Súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkych osôb sa predpokladá (prezumuje). Žalovaný neuhradil kúpnu cenu žalobkyni, ale previedol predmetné

dva pozemky na žalovaných, vedomý si rovnako ako žalovaní, že kvalifikovane zmenšuje svoj majetok (pretože majetok, ktorý vlastní, nepostačuje na úhradu pohľadávky žalobkyne). Hoci dva pozemky predal, z tejto kúpnej ceny neposkytol žalobkyni žiadne plnenie. Pri rokovaniach s dlžníkom boli vždy prítomní aj žalovaní, ktorí preto vedeli, že pohľadávka žalobkyne zostáva neuhradená. Darovaním pozemkov žalovaným znemožnil žalobkyni aj odstúpenie od kúpnej zmluvy (uzatvorenej medzi ňou a dlžníkom), ako i uspokojenie pohľadávky žalobkyne exekúciou predajom pozemkov (ostatné pozemky zaťažil záložným právom v prospech banky, prevezmúc úver na financovanie inžinierskych sietí, ktoré nevybudoval, no nesplácal úver, v dôsledku čoho banka uplatnila svoje záložné právo). Súd prvého stupňa uviedol, že ochotu žalobkyne k mimosúdnemu riešeniu sporu o zaplatenie kúpnej ceny nebolo možné posúdiť ako dohodu o zmene platnosti kúpnej ceny (podľa § 40 ods. 2 O. z. sa písomne uzavretá zmluva môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne). O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), dôvodiac úspechom žalobkyne, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej pomoci spolu s režijným paušálom za uvedené úkony spolu 517,12 eur (3 x 55,49 eur; 3 x 57 eur; 2 x 60,07 eur a 3 x 7,21 eur; 3 x 7,42 a 2 x 7,81 eur). S poukazom na ust. § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení boli žalovaní zaviazaní k zaplateniu súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 99,50 eur (položka č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch), keďže žalobkyni bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a v konaní bola plne úspešná.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby žalobkyne. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, následkom čoho bolo nesprávne právne posúdenie veci. V konaní bolo preukázané, že dlžník (otec žalovaných) nadobudol nehnuteľnosť (pozemok parc. č. 1111/4 o výmere 11 012 m2 záhrady, k. ú. B. L., zapísaný na LV č. XX) na základe kúpnej zmluvy z 26. januára 2007, ktorú nehnuteľnosť následne rozparceloval a z toho dve parcely (parc. č. 1111/72 o výmere 449 m2 a parc. č. 1111/71 o výmere 449 m2) darovacími zmluvami z 27. apríla 2007 previedol na žalovaných 1/, 2/ (svojich synov). Ďalšie dve novovytvorené parcely predal a zvyšok bol zaťažený v prospech financujúcej banky. V lehote splatnosti kúpnej ceny (26. septembra 2007) bol preto dlžník ešte vlastníkom takmer celého pozemku o výmere 9 216 m2, po odpočítaní výmery štyroch novovytvorených parciel po 449 m2), ktoré vzhľadom na ich zmenu využitia zo záhrady na zastavané pozemky mali nepochybne vyššiu cenu, než za akú dlžník kúpil celý pozemok od žalobkyne. Dlžník bol okrem toho bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXXX (rodinný dom, k. ú. B. L.) a výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX (záhrady a zastavané plochy a nádvoria, k. ú. B. L.), na ktorých bola taktiež v tom čase zapísaná ťarcha. Dlžník mal teda v uvedenom čase dostatočný majetok na úhradu dlhu, čomu nebráni zaťaženie týchto nehnuteľností. Hoci dlžník vyhlásil pred súdom, že nedisponoval v uvedenej dobe žiadnym majetkom, učinil tak z dôvodu, že tento bol zaťažený a vyjadril sa uvedeným spôsobom z dôvodu neznalosti práva. Pri posudzovaní kvalifikovaného zmenšenia majetku ako jednej z podmienok odporovateľnosti právneho úkonu je potrebné konštatovať, že dlžník tak neučinil, lebo keby predmetné dve parcely ostali v jeho vlastníctve, tak by boli zaťažené záložným právom v prospech financujúcej banky, t. j. predané v rámci dražby a nemohli by sa použiť na uspokojenie pohľadávky žalobkyne. Z výpovede žalobkyne tiež vyplynulo, že právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy si uplatniť ani nechcela (hoci dlžník bol v tom čase ešte vlastníkom takmer celého pozemku), teda sama sa obrala o možnosť uspokojenia svojho práva. Samotná existencia záložného práva nie je zákonnou prekážkou prevodu vlastníckeho práva. Žalobkyňa sa pritom nedomáha odporovateľnosti aj ďalších právnych úkonov, ktorými dlžník previedol vlastnícke právo k častiam predmetnej nehnuteľnosti (nadobudnutej kúpou od žalobkyne). Ust. § 42a ods. 3 písm. a/ O. z. nemá na mysli, že sa automaticky predpokladá a má za preukázaný úmysel dlžníka (v danom prípade otca žalovaných), ale že ak dlžník takýto úmysel mal, tak o ňom blízka osoba vedela. Znamená to, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa musí preukázať žalobkyňa aj v prípadoch právnych úkonov uzavretých medzi dlžníkom a blízkou osobou. Skutočnosť, že dlžník mal úmysel ukrátiť veriteľa, žalobkyňa nepreukázala. V prípade opačného výkladu by pri blízkych osobách sa úmysel ukrátiť veriteľa automaticky predpokladal a mal za preukázaný, a tak všetky úkony medzi blízkymi osobami by mohli byť veriteľmi napadnuté inštitútom odporovateľnosti a veritelia by boli vždy úspešní (aj bez toho, aby dlžník mal skutočne úmysel ukrátiť veriteľa). V takom prípade by neexistovala právna istota blízkych osôb a bolo by ohrozené ich ústavné právo vlastniť majetok. Ak takýto úmysel ukrátiť veriteľa dlžník mal a preukázal by sa pred súdom, tak potom blízka osoba o tomto úmysle musela vedieť a musí preto preukázať práve ona, že o úmysle dlžníka nevedela. Samotné nezaplatenie kúpnej ceny nepreukazuje úmysel ukrátiť veriteľa.

Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Dlžník (otec žalovaných) sa zaviazal po uzavretí kúpnej zmluvy so žalobkyňou v lehote 8 mesiacov zaplatiť jej kúpnu cenu nehnuteľnosti (inak mala predávajúca od zmluvy odstúpiť). Dlžník svoju zmluvnú povinnosť porušil a nehnuteľnosť previedol na svoje deti a ďalšie nehnuteľnosti zaťažil (všetko pred uplynutím 8 mesačnej lehoty, čím znemožnil realizáciu práva na odstúpenie od zmluvy). Prevodom tak znemožnil žalobkyni vymáhať jej pohľadávku. Pri predzmluvných jednaniach si dlžník vymienil neprítomnosť zaťa žalobkyne (JUDr. Q. S.), avšak žalovaní na jednaniach prítomní boli. Aj z uvedeného vyplýva, že dlžník od počiatku nemal úmysel zaplatiť celú kúpnu cenu. Žalovaní v čase prevodu nehnuteľnosti do ich vlastníctva žili v spoločnej domácnosti s dlžníkom a mali vedomosť o účele použitia nehnuteľnosti. Žalovaný 1/ sa na pojednávaní vyjadril, že dlžník mal v úmysle na nehnuteľnosti realizovať v rámci podnikateľskej činnosti výstavbu rodinných domov. Vedel teda, že podnikateľský zámer je v rozpore s tým, že dlžník daroval nehnuteľnosti vlastným deťom. Účelom odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Ust. § 42 ods. 3 O. z. predpokladá úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkych osôb. Je preto na strane žalovaných uniesť dôkazné bremeno, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohli poznať ani pri náležitej starostlivosti. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že žalovaní mali vedomosť na aké účely dlžník (ich otec) nehnuteľnosť kupoval a teda vedeli, že ich nekupoval za účelom, aby ich vzápätí daroval svojim deťom.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania žalovaných (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Zmyslom odporovacej žaloby je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči žalobcovi neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je: 1. veriteľova pohľadávka, 2. vymáhateľnosť pohľadávky, 3. skrátenie veriteľa (právny úkon, ktorému možno odporovať, musí byť úkonom urobeným in fraud creditoris), predstavujúci objektívnu stránku odporovateľnosti, 4. úmysel autora právneho úkonu veriteľa skrátiť (animus fraundandi), čo je subjektívna stránka odporovateľnosti a 5. právny úkon dlžníka bol uskutočnený v posledných troch rokoch.

Súd prvého stupňa rozhodol správne po zistení, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonom stanovené podmienky pre odporovateľnosť právnych úkonov vymedzených vo výroku napadnutého rozsudku. V konaní bola nesporná existencia záväzkového vzťahu žalobkyne a dlžníka (aktívna vecná legitimácia žalobkyne podľa § 42b ods. 1 O. z.), ako aj vzťah dlžníka a tretej osoby, t. j. žalovaných 1/ a 2/ (ktorí sa stali nástupcami majetkových hodnôt dlžníka), a ktorí sú v konaní vecne pasívne legitimovanými osobami ako blízke osoby (§ 42b ods. 2 a § 42a ods. 3 O. z.), u ktorých platí vyvrátiteľná domnienka vedomosti o úmysle ukrátiť veriteľa.

V dobe vydania napádaného rozhodnutia bola pohľadávka žalobkyne vymáhateľná (splatná) a žalobkyňa podala žalobu v prekluzívnej trojročnej lehote, ktorá v prípade právnych úkonov, na základe ktorých práva vznikajú vkladom do katastra nehnuteľností (teda aj pri darovacej zmluve), začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , R 41/2001 a sp. zn. ).

Z ust. § 42a ods. 2 O. z. je zrejmá ďalšia podmienka odporovateľnosti, ktorou je úmysel dlžníka daným úkonom ukrátiť veriteľa. Ustanovenie odseku 3 § 42a O. z. upravuje odporovateľnosť týkajúcu sa právneho úkonu urobeného medzi dlžníkom a osobu jemu blízkou. V takomto prípade (ak ide o právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb) úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá (úmysel sa prezumuje), a preto preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v tomto prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Je potom na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď vychádzal z prezumpcie úmyslu dlžníka (otca žalovaných) ukrátiť veriteľa, aplikujúc ust. § 42a ods. 3 O. z. (obaja žalovaní pritom spĺňali definičné znaky blízkej osoby podľa ust. § 116 O. z. a to príbuzenstvo v priamom

rade s dlžníkom). Práve kategória blízkych osôb, ako osôb majúcich prospech z dlžníkových úkonov (s ktorými ma špecifický blízky vzťah) odlišuje právne úkony takéhoto dlžníka, od ostatných, u ktorých nie je daná osobná väzba s druhou zmluvnou stranou (túto osobnú väzbu potom kompenzuje vo vzťahu k veriteľovi pozitívny predpoklad úmyslu dlžníka). Vzhľadom na tento zákonný predpoklad úmyslu dlžníka odvolacia námietka týkajúca sa dôkazného bremena žalobkyne ohľadom preukázania tejto podmienky odporovateľnosti nebola dôvodná.

Zákon od dlžníkovi blízkej osoby požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom (alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech) presvedčila (vynaložením náležitej starostlivosti), že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenie) na ujmu práv veriteľov dlžníka (rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). V prípade, že sa tak nezachová, musí byť spokojná s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (rozhodnutia NS ČR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). Dôkazné bremeno leží však na blízkej osobe dlžníka a to v súvislosti s vyvrátením právnej domnienky o vedomosti druhej strany o úmysle dlžníka veriteľa (žalobkyne) ukrátiť veriteľa (rozsudok NS ČR sp. zn. ). Termín náležitá starostlivosť, ktorú zákon nijako nedefinuje, je potrebné vykladať so zreteľom na všetky okolnosti zistené v konkrétnej situácii, pričom predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonáva s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v čase odporovaného právneho úkonu, z jej výsledkov spoznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela (rozsudok NS ČR sp. zn. ). Súd prvého stupňa tak správne ustálil, že žalovaní ako blízke osoby neuniesli svoje dôkazné bremeno, pretože nevyvinuli žiadne úsilie k poznaniu úmyslu dlžníka, keďže sami potvrdili, že sa o to ani nezaujímali. Vynaloženie náležitej starostlivosti však predpokladá činnosť, t. j. aktivitu (nie pasivitu) blízkej osoby, aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, z jej výsledkov spoznala, t. j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Nepostačovalo by ani preukázanie toho, že dlžníkovi blízka žalovaná osoba o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela alebo nemohla vedieť (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

Ustanovenia o odporovateľnosti právnych úkonov prevzala do O. z. jeho novela zákonom č. 509/1991 Zb. v záujme ochrany veriteľov. Ide o „vadu“ právneho úkonu, ktorá sa prejaví v neúčinnosti právneho úkonu voči osobe veriteľa, v prípade nepoctivého správania sa dlžníka. Imanentnou súčasťou právneho štátu je zásada vymáhateľnosti práva. Právu veriteľa domôcť sa svojho práva splnením dlhu zodpovedá povinnosť dlžníka správať sa tak, aby primárne uspokojil vymáhateľnú pohľadávku veriteľa (nie svoje potreby alebo potreby svojich blízkych). Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov tak legitímne poskytuje ochranu a právnu istotu veriteľovi ako oprávnenej osobe vymáhať svoj majetok (v danom prípade zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom sa stal dlžník, teda otec žalovaných), a to práve preto, aby nebolo uprednostnené neekvivalentné plnenie dlžníka v prospech blízkych osôb (ako tomu bolo v danom prípade uzavretím darovacích zmlúv v prospech synov dlžníka). Blízka osoba dlžníka má právnu istotu v tom, že ak vyvinula náležité úsilie k poznaniu dlžníkovho úmyslu, ktorý si preverila a napriek tomu o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa, nevedela a ani nemohla vedieť, ubráni sa odporovacej žalobe. Výklad kolízie hodnôt, ako i práv obsiahnutý v odvolaní žalovaných preto nezodpovedá zmyslu právnej úpravy, ako ani princípom právneho štátu.

Poslednou podmienkou ako predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je skrátenie veriteľa (musí ísť o úkon urobený in fraud creditoris), ktoré predstavuje objektívnu stránku odporovateľnosti. Odporovateľnými nemôžu byť nikdy takzvané ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Predmetné darovacie zmluvy (uzavreté medzi dlžníkom a žalovanými 1/ a 2/) definičný znak neekvivalentného právneho úkonu spĺňajú, keďže ide o bezodplatné právne úkony, pri ktorých obdarovaní neposkytujú protiplnenie. Darovanie dvoch pozemkov (vytvorených z pozemku, ktorý previedla žalobkyňa dlžníkovi do jeho vlastníctva na základe kúpnej zmluvy, ktorej kúpna cena dlžníkov nebola uhradená) predstavovalo zmenšenie majetku dlžníka v porovnaní so stavom pred týmito úkonmi. Dôsledkom uvedeného je, že žalobkyňa ako veriteľka sa z tohto majetku (predmetných dvoch pozemkov) nemôže uspokojiť (tak, ako by to mohla urobiť nebyť odporovateľných právnych úkonov).

Ku skráteniu pohľadávky veriteľa nemôže tiež dôjsť, ak dlžník napriek odporovanému úkonu vlastní majetok postačujúci na uspokojenie veriteľa. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že v

období vykonania bezodplatných prevodov nehnuteľností dlžníkom na žalovaných, dlžník vlastnil majetok postačujúci na uspokojenie pohľadávky žalobkyne ako veriteľa. Uvedená skutočnosť bola preukázaná predovšetkým výpoveďou samotného dlžníka (otca žalovaných), ktorý výslovne uviedol, že tak ako v roku 2007 až do súčasnosti nedisponoval majetkom postačujúcim na úhradu kúpnej ceny (vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne). Tomu zodpovedá aj skutočnosť prevzatia úveru na financovanie jeho podnikateľského zámeru. Poukaz žalovaných v odvolaní na vlastníctvo dlžníka (v rozhodnej dobe), a to nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX a XXX v katastrálnom území B. L., ako aj zvyšok pôvodného pozemku nadobudnutého od žalobkyne, nepreukazovali absenciu kvalifikovaného zmenšenia majetku dlžníka. Podľa výslovného tvrdenia žalovaných uvedené nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom v prospech tretej osoby, v dôsledku čoho vlastnícke právo dlžníka bolo obmedzené vecným právom tretej osoby (k označeným nehnuteľnostiam). Účelom záložného práva je zabezpečenie pohľadávky a uspokojenie v danom prípade veriteľov odlišných od žalobkyne, pričom okrem zabezpečovacej funkcie plní záložné právo aj uhradzovaciu funkciu. Je spojené s pohľadávkou iného veriteľa a má aksesorickú povahu. Umožňuje, aby veriteľ odlišný od žalobkyne uspokojil svoje nároky zo založenej veci. Z uvedeného potom vyplýva záver, potvrdzujúci výpoveď dlžníka (otca žalovaných), že v rozhodnej dobe nedisponoval majetkom postačujúcim na to, aby sa z neho žalobkyňa ako veriteľka reálne aj uspokojila. Naopak, odsúva ju ako veriteľku vzhľadom na existenciu záložného veriteľa (záložné právo až na výnimky pôsobí aj voči novému vlastníkovi založenej veci). Žalovanými označený majetok dlžníka preto mohol postačovať na uspokojenie záložných veriteľov, nie však žalobkyne, k čomu aj došlo (podľa zistení súdneho exekútora dlžník vlastní hnuteľný majetok nepostačujúci ani na úhradu trov exekúcie). U dlžníka, u ktorého je stav majetku taký, že je zaťažený ťarchou záložného práva, darovanie časti majetku, záložným právom neobmedzeného, predstavuje kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka v neprospech žalobkyne ako veriteľky. Argument žalovaných týkajúci sa potencionálnej možnosti zaťaženia prevádzaného majetku (v prípade neuzavretia predmetných dvoch právnych úkonov) bol bez právneho významu, keďže možno vychádzať a posudzovať skutočne zrealizované právne úkony, nie potencionálne možné.

Súd prvého stupňa po zistení a preukázaní všetkých predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov (existencia vymáhateľnej veriteľovej pohľadávky, uplatnenej v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, ako i subjektívnej a objektívnej stránky odporovateľnosti právnych úkonov), správne určil, že právne úkony dlžníka, ktorými daroval žalovaným 1. a 2. predmetné nehnuteľnosti, sú voči žalobkyni právne neúčinné. Argumenty žalovaných uvádzané v odvolaní, o možnosti žalobkyne odporovať aj ďalším iným právnym úkonom, o práve žalobkyne odstúpiť od zmluvy a o podaní žaloby pred uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty nemohli mať vplyv na rozhodnutie veci samej. Žalobkyni prislúchalo právo voľby ochrany svojho práva, vrátane výberu prostriedkov na jeho ochranu. Rozhodujúce preto bolo preukázanie zákonom stanovených podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, ohľadom ktorých žalobkyňa dôkazné bremeno uniesla.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešnej žalobkyne. Súd prvého stupňa dôvodne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, súd priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovaným, ktorí vo veci úspech nemali, a to vo výške 517,12 eur.

Súd prvého stupňa aplikoval aj ust. § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, uložiac žalovaným 1/ a 2/ aj solidárnu povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 99,50 eur, podľa položky č. 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch (keďže žalovaní v konaní úspech nemali a neboli oslobodení od platenia súdnych poplatkov). Vzhľadom na už uloženú povinnosť (súdom prvého stupňa) zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 99,50 eur (uznesenie Okresného súdu Galanta z 2. mája 2011 č.k. -105), napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd aj vo výroku o poplatkovej povinnosti ako vecne správne potvrdil, keďže predmetom konania boli dva samostatné právne úkony, ktorých odporovateľnosti sa žalobkyňa žalobou domáhala, v dôsledku čoho vznikla poplatníkovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za každý z nich.

Z dôvodu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslila (§151 ods. 2 O. s. p.) a zo

spisu vznik trov konania tejto účastníčky nevyplýval. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.