Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoCsp/21/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/XX, D., zast.: JUDr. Václav Sosna, advokát, Námestie slobody 2, Skalica, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, o zaplatenie 1.573,20 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 24.11.2020, č. k. -214, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.573,20 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy: 32,19 € od 11.02.2016 až do zaplatenia, 17,55 € od 11.03.2016 až do zaplatenia, a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy: 49 € od 11.04.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.05.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.06.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.07.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.08.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.09.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.10.2016 až do zaplatenia, 43,46 eur od 11.11.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.12.2016 až do zaplatenia, 49 € od 11.01.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.02.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.03.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.04.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.05.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.06.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.07.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.08.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.09.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.10.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.11.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.12.2017 až do zaplatenia, 49 € od 11.01.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.02.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.03.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.04.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.05.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.06.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.07.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.08.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.09.2018 až do zaplatenia, 49 € od 11.10.2018 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II) a uložil žalovanému zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica titulom súdneho poplatku sumu 94,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere č. 8206000288, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 300 € a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť poskytnutý úver zvýšený o poplatok vo výške 288 €, t. j. celkovo sa žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanému sumu 588 € prostredníctvom 12 mesačných splátok vo výške 49 €. V zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. V zmluve bolo uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon zamestnania. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky. Išlo o formulárový typ zmluvy s predtlačeným textom, do ktorého boli žalovaným vpisované vynechané údaje. Na základe dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov žalobkyňa vystavila zmenku, ktorou sa zaviazala zaplatiť žalovanému zmenkovú sumu spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy a súčasne, v prípade omeškania sa zaviazala platiť zákonný úrok vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy (bod I. dohody). Na základe uzatvorenej dohody žalobkyňa súhlasila s tým, aby sa uspokojenie pohľadávky žalovaného zabezpečilo vykonaním pravidelných mesačných zrážok u zamestnávateľa žalobkyne Schaeffler Skalica, spol. s r.o. (v tom čase INA Skalica spol. s r.o.) vo výške mesačnej zrážky zo mzdy 49 € na účet žalovaného (bod II. dohody). Išlo o formulárový typ dohody s predtlačeným textom, do ktorého boli žalovaným rukou vpisované vynechané údaje. Žalobkyňa uzatvorila so spoločnosťou Schaeffler Skalica, spol. s r.o. (v tom čase INA Skalica, spol. s r.o.) pracovnú zmluvu s nástupom do práce dňa 01.09.2006 s pracovným zaradením – výroba, montáž, obsluha na dobu určitú do 31.12.2006. Následne jej dohodami o zmene pracovnej zmluvy bol pracovný pomer opätovne dohodnutý na dobu určitú do 31.03.2007, do 30.06.2007 a následne na dobu neurčitú. Jej pracovný pomer trvá a nie je vo výpovednej lehote. V rozhodcovskej zmluve zo 04.11.2011 podpísanej žalobkyňou aj žalovaným sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 206000288 uzatvorenej dňa 04.11.2011 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknutú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúce uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Ide o formulárový typ zmluvy s predtlačeným textom nemenným textom, do ktorého boli žalovaným rukou vpisované vynechané údaje (osobné údaje žalobkyne, číslo zmluvy, dátum uzatvorenia zmluvy). Zo zmenky zo dňa 4.11.2011 súd prvej inštancie zistil, že bola vystavená v Skalici dňa 04.11.2011 s tým, že žalobkyňa ako vystaviteľ zmenky svojim podpisom potvrdila, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sro, vložka č. 23636/B zmenkovú sumu 642 € a zmenkový úrok 0,25 % denne“ od 30.07.2012. Zmenka bola vystavená s doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke je uvedený aj údaj – číslo zmluvy 206000288. Listom z 01.03.2013 žalovaný oznámil žalobkyni stratu výhody splátok a oznámil jej, že dlh sa stal splatným v celom rozsahu naraz z dôvodu porušenia splácania úveru prostredníctvom splátok zo strany žalobkyne riadne a včas. Zároveň jej oznámil, že dňa 01.03.2013 bola zmenka vyplnená a je k dispozícii na preplatenie dňa 06.03.2013. Dlh bol v celkovej výške 776,51 €. Žalovaný doručil zamestnávateľovi žalobkyne INA Skalica, s.r.o. dňa 26.03.2013 žiadosť, ktorou žiadal zamestnávateľa o začatie výkonu zrážok zo mzdy žalobkyne na základe dohody o zrážkach zo mzdy, ktorú mu doručil v prílohe k tejto žiadosti spolu so zmenkou. Žalobkyňa ako vystaviteľ vystavila zmenku č. 206000288 v Skalici dňa 04.11.2011 znejúcu na sumu 642 €, pričom sa zaviazala, že zaplatí danú zmenku žalovanému spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 30.07.2012. V žiadosti nebola uvedená celková suma, ktorá má byť žalobkyni zrazená zo mzdy. Zamestnávateľ žalobkyne vykonával zrážky zo mzdy mesačne počnúc aprílom 2015 do februára 2018 vo výške 49 € okrem mesiacov október 2015 (zrážka vo výške 40,54 €), január 2016 (zrážka vo výške 47,19 €), február 2016 (zrážka vo výške 17,55 €), október 2016 (zrážka vo výške 43,46 €). V roku 2017 bol nahratý nový zostatok vo výške 1.752,25 €. Celkovo boli vykonané zrážky za obdobie od apríla 2015 do februára 2018 vo výške 1667,74 €. Dňa 10.06.2013 žalovaný podal návrh na začatie konania pred Stálym rozhodcovským súdom na základe zmenky v podobe blankozmenky, ktorú vystavila žalobkyňa ako vystaviteľ v prospech žalovaného ako remintenta. Stály rozhodcovský súd oznámil žalobkyni, že žalovaný dňa 10.06.2013 podal návrh na začatie rozhodcovského konania, pričom toto oznámenie doručoval Stály rozhodcovský súd prostredníctvom zamestnávateľa žalobkyni. Rozsudkom z 26.09.2013, pod sp. zn. SR 06958/13, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.04.2014, Stály rozhodcovský súd vo veci rozhodol tak, že zaviazal žalovanú (v tunajšom konaní žalobkyňu) zaplatiť žalobcovi (v tunajšom konaní žalovaného) sumu vo výške 642 € spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 642 € od 30.07.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 642 € od 06.03.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania vo výške 216,03 € prostredníctvom mesačných splátok vo výške 100 €. Predžalobnou výzvou z 10.09.2018

žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 1.485,20 € z dôvodu neplatnosti vystavenej zmenky č. 206000288 zo dňa 04.11.2011.

Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa (ďalej len „“), , , , o ochrane spotrebiteľa, , , , , , , , až 4, , a , , a , a , a , , a , , 1 až 3, , (ďalej len „“), čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, , , a , a , o spotrebiteľských úveroch a nariadenia vlády SR č. takto:

Žalobkyňa listinnými dôkazmi preukázala, že v čase uzatvárania zmluvy o úvere so žalovaným dňa 04.11.2011 (a aj tomu predchádzajúcom období ) mala uzatvorený pracovný pomer v spoločnosti, u ktorej pracuje doteraz ako zamestnanec. Finančné prostriedky z poskytnutého úveru potom nemohla potrebovať na krytie nákladov súvisiacich s výkonom jej zamestnania, keďže zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť pracovné potreby a vytvoriť pracovné podmienky na výkon práce v rámci zamestnaneckého pracovného pomeru (§ 82 písm. b) Zák. práce). Žalobkyňa preto uzatvárala so žalovaným zmluvu ako spotrebiteľ, nie ako živnostník, či ako podnikajúca osoba, a preto úver nemohol žalovanej slúžiť na iné potreby ako na vlastnú spotrebu žalobkyne, t. j. na krytie životných potrieb žalobkyne. Žalovaný v konaní taktiež nepreukázal, že žalobkyňa spotrebovala úver na výkon zamestnania. Právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o úvere treba posudzovať podľa o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod. Vzhľadom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je o spotrebiteľských úveroch ako i ust . a nasl. , má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , resp. , súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 04.11.2011 rozhodcovskú zmluvu, ktorá vychádza zo zmluvy o úvere a je obsahovo súčasťou všeobecných zmluvných podmienok, pričom ide o formulárovú listinu, vopred nachystanú predtlačenú, ktorej obsah nemohla žalobkyňa ovplyvniť. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by išlo o individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku so žalobkyňou ako spotrebiteľom. Rozhodcovská doložka a na ňu nadväzujúca uzatvorená rozhodcovská zmluva neboli individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou so žalobkyňou. Ide teda o neplatnú zmluvnú podmienku. Z tohto dôvodu je nutné považovať právoplatný rozhodcovský rozsudok za nulitný, keďže vychádzal z rozhodcovskej doložky a rozhodcovskej zmluvy, ktorá nebola individuálne dohodnutou zmluvnou podmienkou, a je preto neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva môžu zakladať oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Plnenie žalobkyne, ktoré bolo realizované zrážkami zo mzdy žalobkyne v prospech žalovaného, nie je plnením na základe existujúceho právoplatného rozhodcovského rozsudku. Dohoda o zrážkach zo mzdy je pritom len formou úhrady pohľadávky a nevytvára bez iných právnych skutočností právny titul žalovaného na samotnú pohľadávku. Samotná dohoda o zrážkach zo mzdy taktiež sama o sebe bez ďalších právnych skutočností nezakladá vznik bezdôvodného z dôvodu jej neplatnosti. Súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa z. č. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že zmluva obsahuje výšku poskytnutého úveru 300 €, a výšku odmeny za poskytnutie úveru 288 €, pričom úver bol poskytnutý na jeden rok. Potom odmena za poskytnutie úveru predstavuje fakticky 91,25 % ročnej výšky úrokovej sadzby úveru, čo je úžernícka úroková sadzba. Aj keď samotný úrok z istiny a jeho výška v zmluve nie sú dohodnuté, v zmluve uvedenou odmenou je nahradené uvedenie úrokovej sadzby úveru, ide o skrytý úrok, keďže by úrok z úveru vo výške 91,25 % bol v zmluve priamo dohodnutý, takéto ustanovenie by bolo neplatné, čo má za následok, že úver [úrok – pozn. odvolacieho súdu] v zmluve nie je dohodnutý a zmluva je dohodnutá bez úrokov a poplatkov. Takéto zmluvné dojednanie vzhľadom k neprimeranej výške úroku z úveru je nekalou obchodnou podmienkou v zmysle . Ak sa úrok z úveru považuje za

nedohodnutý a absentuje v danej zmluve o úvere z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky a úroková sadzba je zákonnou náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia , potom sa úver aj z tohto dôvodu považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa v súvislosti s ustanovením Zmluva o úvere zo 04.11.2011 neobsahuje ani ročnú percentuálnu mieru nákladov v zmysle , čo treba vykladať tak, že v zmluve nie je uvedená správna výška ročnej percentuálnej miery nákladov, a preto sa úver poskytnutý touto úverovou zmluvou považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle Na základe uvedeného má potom žalovaný z tejto zmluvy o úvere právny nárok na vrátenie poskytnutého plnenia, t. j. 300 €, a to bez úrokov a poplatkov. Čo sa týka zmenky a nárokov žalovaného z tejto zmenky, zmenka bola vystavená dňa 04.11.2011, t. j. za účinnosti novely , v zmysle ktorej v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho plnenie zmenkou alebo šekom ( ). Keďže zmenka bola vystavená v čase, keď to zákon vyslovene zakazoval („nemožno“), zmenka zo 04.11.2011 je ako právny úkon žalobkyne neplatná v zmysle , pretože obsahom a účelom odporuje zákonu. Preto neexistuje nárok žalovaného z uvedenej zmenky a neexistuje ani jeho nárok na uhradenie sumy 624 €, či zmenkového úroku 0,25 % denne z tejto sumy. Žalovaný mal teda nárok len na vrátenie sumy 300 €. Dôkazmi bolo súdu preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne vykonával zrážky zo mzdy až do vydania uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia z 21.11.2018, č. k. -44. Celkovo žalobkyňa uhradila žalovanému sumu vo výške 2.010,74 €. Žalovaný splátky, ich výšku a ani celkovú sumu uhradenú zo strany žalovanej v súdnom konaní nenamietal. Oprávnené platby zo strany žalobkyne žalovanému (vzhľadom na to, že úver je bez úrokov a poplatkov a zmenka je neplatná) sú len vo výške reálne poskytnutej výšky úverov bez úrokov a poplatkov, t. j. v sume 300 €). Celkovo bola potom zrážkami zo mzdy žalobkyne uhradená pre žalobcu suma 2.010,74 € ( 1.667,74 € + 343 €). Žalovanému uhradila viac finančných prostriedkov, než žalovaný žalobkyni skutočne poskytol, t. j. žalobkyňa uhradila žalovanému finančné prostriedky bezdôvodne a bez právneho dôvodu. Tým na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, keďže získal plnenie bez právneho dôvodu a tiež z neplatného právneho úkonu, na ktorého vydanie má žalobkyňa právo v zmysle . Žalobkyňa by preto mala nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu uhradených zrážok 2.010,74 € a prijatej sumy z úveru 300 eur, t. j. sumy 1.710,74 eur (2.010,74 – 300). Keďže si žalobkyňa v konaní uplatnila len sumu 1.573, 20 €, súd prvej inštancie jej túto sumu priznal ako sumu bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný je v omeškaní s vrátením bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa má voči žalovanému nárok na úrok z omeškania v zmysle v súvislosti s nariadenia vlády č. Žalovaný získal od žalobkyne bezdôvodné obohatenie v čiastkových platbách, ktoré vykonával zamestnávateľ žalobkyne vo forme zrážok zo mzdy v prospech žalovaného. Jednotlivé zrážky zo mzdy boli realizované v deň výplatného termínu mzdy žalobkyne, podľa vyjadrenie žalobkyne bol výplatný termín 11. deň nasledujúceho mesiaca. Preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania vždy od 11. dňa každého mesiaca. O trovách konania rozhodol v zmysle tak, že žalobkyni priznal podľa pomeru jej úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa mala v konaní plný úspech. Podľa zákona o súdnych poplatkov je žalobkyňa ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel v plnom rozsahu, preto v zmysle súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby v sume 94,50 € [položka 1 písm. a) citovaného zákona] zo sumy priznanej pohľadávky 1.573,20 €.

Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku. Spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia . V zmluve je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy – zamestnanie, je dlžník vyňatý spod statusu spotrebiteľa. Nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov, pretože spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Nemožno sa dovolávať údajov výlučne bánk, a konať tak v priamom rozpore s ustanovením , podľa ktorého sa ako „merítko“ považuje odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený

hneď pri sume poskytnutého úveru, teda dlžník musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia. Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu. Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojím podpisom. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný zastáva názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. V konaní bolo preukázané, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným má povahu spotrebiteľského vzťahu. Žalobkyňa preukázala, že vždy pracovala iba na pracovnej pozícii robotníka, a nikdy nemala žiadne podnikateľské alebo iné oprávnenie na samostatne zárobkovú činnosť, a preto zmluvu preto uzatvárala v postavení spotrebiteľa. V konaní bolo preukázané, že sporná zmluva bola vyhotovená vo forme tlačiva, ktoré vyplňoval zástupca žalovaného. Žalovaný v celom priebehu konania neoznačil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o inej ako spotrebiteľskej povahe predmetného vzťahu. Žalovaný teda v konaní nepreukázal, že by predmetný vzťah mal inú ako spotrebiteľskú povahu. Riadnym preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie alebo povolanie dlžníka a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom jeho činnosti vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Žalovaný svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere nesplnil. Žalobkyňa preto konštatuje, že údajné vymedzenie účelu poskytnutia úveru "na výkon zamestnania" malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. To znamená, že súd na vec musí aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský vzťah sa vždy riadi ustanoveniami a nemôže sa riadiť ustanoveniami , ako to potvrdzuje aj prijatá novela o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov z 25.03.2004, ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Žalobkyňa konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluve o úvere absentuje ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Takýto nedostatok zákon v ustanovení sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa bola v takom prípade povinná vrátiť žalovanému ako veriteľovi iba sumu, ktorá jej bola poskytnutá (300 €). Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepoprel tvrdenie žalobkyne o rozsahu neoprávnene vykonaných zrážok zo mzdy žalobkyne. Žalovaný teda nepoprel ani výšku nadobudnutého bezdôvodného obohatenia. Za týchto okolností možno mať za preukázanú skutočnosť, že žalovaný bez právneho dôvodu nadobudol na úkor žalobkyne sumu 1.573,20 €.

Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky , a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku sú správne, a preto sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením ( ). Prvoinštančný súd sa v potrebnej miere vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Odvolanie žalovaného len opakuje ich obsah a neprináša žiadne nové podstatné tvrdenia, s ktorými by bolo potrebné sa v odvolacom konaní vysporiadať ( ). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ale dopĺňa odvolací súd ďalšie dôvody.

Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že napriek zneniu zmluvy o úvere, v ktorej sa ako účel uzatvorenia zmluvy uvádza „výkon zamestnania“, priznal žalobkyni

postavenie spotrebiteľa. Žalovaný sa tu v podstate opiera o obsah súkromnej listiny, ktorej pravdivosť sa ale na rozdiel od verejných listín nepredpokladá (porov. ). Pokiaľ protistrana poprie pravdivosť takejto súkromnej listiny, dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu, ktorá z nej vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. V prejednávanej veci to bol žalovaný, ktorý ale v tomto smere nevyvinul žiadnu dôkaznú aktivitu. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa uzatvárala zmluvu na účel „zamestnania“, tak zostalo nedokázané. Hoci ďalšie dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné, súd prvej inštancie ho doplnil a na základe dôkazných návrhov žalobkyne dospel k skutkovým zisteniam, ktoré vyslovene vyvrátili obsah zmluvy o úvere časti týkajúcej sa účelu úveru. Odvolanie žalovaného, ktoré inak neprináša žiadne nové argumenty ani pokiaľ ide o postup súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu, či hodnotení vykonaných dôkazov, ale ani v rozsahu právneho posúdenia skutkového stavu, tak nemôže byť na základe tejto odvolacej námietky úspešné.

Odvolací súd ešte dopĺňa, že k odlišnému posúdeniu postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa by nebolo možné dospieť ani vtedy, keby zostal obsah zmluvy o úvere, v ktorej sa ako účel úveru uvádza „výkon zamestnania“, nespochybnený. V tomto smere rozhodujúca definícia, obsiahnutá v cit. , bola do slovenskej právnej úpravy prebratá na základe článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého sa spotrebiteľom rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri výklade treba preto vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý ako jediný má právomoc takýto výklad poskytnúť (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Súdny dvor v tomto kontexte pritom už judikoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok SDEÚ Faber, C-497/13, EU:C:2015:357, bod 48). V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri rozsudok SDEÚ Costea, C–110/14, EU:C:2015:538, bod 23). Ak vo všeobecnom kontexte zmluvy neprevažuje podnikateľský účel, dotknutá zmluvná strana sa musí považovať za spotrebiteľa (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci C-110/14, EU:C:2015:271, bod 55).

V preskúmavanej zmluve o úvere sa však nachádza len jediná zmienka v tomto smere: „výkon zamestnania“. Zo zmluvy o úvere nie je zrejmé, čo sa má na mysli týmto pojmom. Ani povaha služby, teda poskytnutie peňazí, neumožňuje jeho obsah bližšie objasniť. Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003 – kodifikačná príručka (E.) vysvetľuje tento pojem v prvoradom význame ako „pravidelnú prácu za mzdu; prac. pomer“. To je v súlade aj s chápaním tohto pojmu v právnej oblasti, kde sa najčastejšie používa, teda v pracovnom práve. Zamestnanie sa vykonáva v zásade v pracovnom pomere, ktorý je charakteristický výkonom závislej práce ( ). Závislú prácu vykonáva zamestnanec ( ). Zamestnanec sa pritom podobne ako spotrebiteľ považuje za slabšiu stranu zmluvného vzťahu, ale aj za slabšiu stranu v civilnom sporovom konaní (porov. ). Z hľadiska povahy účelu úveru je teda pojem „výkon zamestnania“ v protiklade k pojmom, ktoré používa článok 2 písm. b) smernice 93/13/EHS (obchody, podnikanie alebo povolanie), alebo (obchodná alebo iná podnikateľská činnosť), ale aj k pojmom „výkon povolania“ a „výkon podnikania“. Žiaden z týchto pojmov sa nespája s výkonom závislej práce, ale sú prejavom slobody podnikať. Preto nemožno prijať záver, že by fyzická osoba, ktorá koná na účely „výkonu zamestnania“, nepatrila do pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ podľa .

Určitá nejasnosť ale môže vyplynúť z definície pojmu spotrebiteľ obsiahnutej v v znení účinnom do 30.11.2011. Spotrebiteľom sa podľa cit. ustanovenia rozumela „fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. Túto definíciu však treba vykladať taktiež v súlade s právom Európskej únie, teda v súlade s tým, ako pojem spotrebiteľ vymedzuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Smernica 2008/48 považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, „ktorá pri transakciách, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani

profesijnou činnosťou“ [článok 3 písm. a)]. Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice (článok 22 ods. 1). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je každý členský štát povinný vykonať smernicu spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti a na tento účel sa musia ustanovenia smernice vykonať tak, aby zachovaná konkrétnosť, presnosť a jasnosť (pozri rozsudok SDEÚ Komisia/Taliansko, C-207/96, Zb. s. I-6869, bod 26). Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri rozsudok SDEÚ Adeneler a i., C-212/04, EU:C:2006:443, bod 110). To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok SDEÚ Pfeiffer a i., C–397/01, EU:C:2004:584 body 115, 116, 118 a 119). Snaha slovenského , kde sa konštatuje, že návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva“. Úplné prebratie smernice do slovenského právneho poriadku deklaruje aj záver dôvodovej správy. Ustanovenie v znení účinnom do 01.12.2011 preto treba vykladať tak, že ním zákonodarca mienil vylúčiť z kategórie spotrebiteľov osoby, ktoré konajú s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou. S odkazom na vyššie poskytnutý rozbor všeobecného významu pojmu zamestnanie ale nie je prekvapivé, že slovenský a s účinnosťou od 01.12.2011 upravil definíciu spotrebiteľa tak, aby zahŕňala fyzickú osobu, „ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania“, teda aby už naďalej nepoužívala pojem „zamestnanie“ (pozri spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky, parlamentná tlač 437a, bod 11, E.).

Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd zastáva názor, že eurokonformný výklad vyžaduje, aby sa v tomto prípade uplatnila teleologická redukcia a aby sa pojem spotrebiteľ v znení z. č. účinného do 30.11.2011 vykladal síce contra verba legis, ale v súlade s úmyslom zákonodarcu (teda v konečnom dôsledku nie contra legem) tak, že za spotrebiteľa treba považovať aj osobu, ktorej sa ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver na „výkon zamestnania“.

Zo všetkých týchto dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že na žalobkyňu nemožno nazerať ako na spotrebiteľa a zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa z. č. 129/1010 Z. z.

Ani zostávajúce odvolacie námietky žalovaného nemôžu byť úspešné, pretože smerujú proti takým skutkovým a právnym záverom, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ani nezaložil.

Po prvé, žalovaný upriamuje pozornosť na obsah zmluvy a tvrdí, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a považovať tak úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie však vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov na základe skutkového zistenia, že zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Voči tomuto záveru ale odvolanie vôbec nesmeruje.

Po druhé, žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že v rámci posúdenia výšky úroku za poskytnutý úver na účely použitia zohľadňoval len údaje z bánk, ale správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Dodal, že aj prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má podstatný charakter. Súd prvej inštancie ale svoje rozhodnutie neoprel o , ale o

a , a v rámci tohto ustanovenia dospel k záveru, že 91,25 %-ný ročný úrok je úžernícky. Odvolací súd len dopĺňa, že ustanovenie nebráni tomu, aby sa právny úkon podrobil skúmaniu z hľadiska možnej absolútnej neplatnosti na základe a v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ustálenej súdnej praxe treba dohodu o ročnej úrokovej sadzbe vo výške 91,25 % považovať za nemravnú, a teda neplatnú podľa cit. ustanovenia . Na tom nič nemení ani to, že výška „poplatku“ (úroku) bola v zmluve jasne uvedená a žalobkyňa s ním súhlasila. Súd prvej inštancie teda vo výsledku nepochybil, keď takejto dohode nepriznal žiadne právne účinky, pretože ju vyhodnotil takisto ako neplatnú (hoci podľa iného ustanovenia – a ).

Po tretie, žalovaný argumentuje tým, že nedostatok opatrnosti spotrebiteľa nemožno zamieňať s nedostatkom vážnosti vôle, ktorá by mala viesť k neplatnosti právneho úkonu podľa . Opäť ale platí, že napadnuté rozhodnutie sa nezakladá na závere, že by zmluva o úvere mala byť neplatná pre nedostatok vážnosti prejavu vôle žalobkyne.

Žalovaným uplatnené odvolacie námietky tak nie sú vôbec spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku a ani postup súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho je odvolanie žalovaného celkom neopodstatnené.

Odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie ( ) a neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu ( ). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil (výrok I).

Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj trovách odvolacieho konania ( v spojení s ). V danom prípade žalovaný so svojím odvolaním neuspel, takže úspešná bola žalobkyňa, v dôsledku čoho jej odvolací súd priznal voči žalovanému podľa nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok II).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok a . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .