Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_14Cob-314-2014.pdf
PDF · 215.41 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/314/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Obec Snežnica, Snežnica 14, 023 32 Snežnica, IČO: 00 314 315, právne zastúpeného Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 36 868 221, proti žalovanému: PHS Group s. r. o., so sídlom Karpatské námestie 10, 831 06 Bratislava-Rača, IČO: 47 073 721, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom so sídlom S. XX, XXX XX G., v konaní o zaplatenie 11.032,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 4/2010-281 zo dňa 20.05.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 4/2010-281 zo dňa 20.05.2014 v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.447,20 Eur s príslušenstvom a o zamietnutí vo zvyšku žaloby p o t v r d z u j e .
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 780,06 Eur zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.447,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne počítaným zo sumy 780,06 Eur od 04.10.2007 do 17.10.2011, s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne počítaným zo sumy 2.447,20 Eur od 05.01.2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 409 ods. 1 OBZ, § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 323 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ okresný súd vyhovel žalobe len sčasti a vo zvyšku žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 8.9.2009 domáhal voči žalovanému VESTAM, s.r.o., so sídlom Oškerda 68, Kysucké Nové Mesto, IČO: 36 385 743, uloženia povinnosti na zaplatenie dlžnej istiny 11.032,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne počítaným zo sumy 780,06 Eur od 4.10.2007, vo výške 14,75% ročne počítaným zo sumy 4.793,20 Eur od 12.1.2008, vo výške 14,75% ročne zo sumy 3.182,85 Eur od 5.1.2008 a s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 2.073,79 Eur od 23.9.2008, všetko až do zaplatenia a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že na základe objednávky č. 15/2007 žalobca dodal žalovanému tovar - betónové panely v celkovom množstve 121 ks, ktorého cenu vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 14/2007 zo dňa 27.6.2007 v sume 423.500,- Sk, z ktorej žalovaný zaplatil dňa 13.7.2007 sumu 20.000,- Sk, dňa 3.9.2007 sumu 100.000,- Sk a dňa 3.10.2007 sumu 100.000,- Sk, pričom zostatok fakturovanej ceny vo výške 23.500,- Sk ku dňu podania
žaloby nezaplatil. Na základe objednávky č. 19/2007 žalobca dodal žalovanému tovar - betónové panely, ktorého cenu žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 33/2007 zo dňa 21.12.2007 na sumu 144.400,- Sk, ktorú žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil. Na základe objednávky žalobca vykonal pre žalovaného stavebné práce v Tepličke nad Váhom, ktorých cenu vyúčtoval podľa osobohodín faktúrou č. 34/2007 zo dňa 21.12.2007 v sume 95.886,50 Sk, ktorú žalovaný ku dňu podania žaloby nezaplatil. Faktúrou č. 22/2008 zo dňa 8.9.2008 žalobca vyúčtoval dodávku betónových panelov podľa objednávky žalovaného č. 23/2007 v sume 62.475,- Sk, ktorú žalovaný nezaplatil. S poukazom na § 369 ods. 1 OBZ, žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny spolu s úrokom z omeškania.
Z pripojeného výpisu z Obchodného registra žalovaného okresný súd zistil, že na základe rozhodnutia jediného spoločníka obchodnej spoločnosti zo dňa 28.2.2014, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení spoločnosti VESTAM s.r.o. bez likvidácie jej zlúčením so spoločnosťou PHS Group s.r.o. (aktuálnym žalovaným), ktorá sa stáva jej právnym nástupcom a na základe predloženej zmluvy o zlúčení sa obchodná spoločnosť VESTAM s.r.o. dňom 2.4.2014 z obchodného registra vymazáva. Okresný súd po zániku pôvodne označeného žalovaného konal s jeho právnym nástupcom podľa § 107 ods. 4 OSP. K procesnému nástupníctvu v danom prípade došlo ex lege z dôvodu univerzálnej sukcesie práv a povinností zaniknutého subjektu na jediného právneho nástupcu pôvodne označeného žalovaného.
V priebehu súdneho konania, po začatí dokazovania žalobca vzal žalobu o zaplatenie 780,06 Eur (zostatku neuhradenej faktúry č. 14/2007) späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na úhradu vykonanú žalovaným „dňa 17.10.2011, kedy došlo k pripísaniu tejto sumy na účet navrhovateľa. Navrhovateľ preto žiadal zaviazať odporcu na zaplatenie zostatku žalovanej istiny vo výške spolu 10.251,94 eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne počítané zo sumy 780,06 eur od 4.10.2007 do 17.10.2011 a v ostatnej časti sa pridržiaval žalobného návrhu.“ Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu so súhlasom žalovaného, okresný súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania pri aplikácii § 96 ods. 1, 2 OSP.
Okresný súd v odôvodnení uviedol, že predmetom konania tak zostala pohľadávka žalobcu z titulu zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru vyúčtovaná faktúrami č. 33/2007 a 22/2008, úrokov z omeškania a nárok z titulu zaplatenia ceny stavebných prác na podklade faktúry č. 34/2007. Vzhľadom na žalobou uplatnený nárok a žalovaným namietanú obranu voči žalovanej pohľadávke, bolo procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi, na základe ktorého sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru a zaplatenia ceny diela. Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov, okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodno-právny. V prípade uplatneného nároku z titulu zaplatenia kúpnej ceny, žalobca preukazoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu vystavenými objednávkami č. 19/2007 vo väzbe na vystavenú faktúru č. 33/2007 a objednávku č. 23/2008 vo väzbe na vyúčtovaciu faktúru č. 22/2008. Z obsahu objednávky č. 19/2007 vyplývalo, že žalovaný si objednal u žalobcu výrobu železobetónových oporných múrov podľa rozmerovej a množstevnej špecifikácie bez vymedzenia ceny. Faktúrou č. 33/2007 žalobca vyúčtoval žalovanému cenu dodávky podľa objednávky č. 19/2007 v celkovej sume 144.400,- Sk s dátumom splatnosti 11.1.2008, ktorej prílohou je špecifikácia dodávky zo dňa 21.12.2007 s uvedením tovaru, jeho množstva a jednotkovej ceny. Objednávkou č. 23/2008 si žalovaný objednal u žalobcu 33 ks panelov, ktorých cenu žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 22/2008, avšak v počte 15 ks v celkovej sume 62.475,- Sk, t.j. 2.073,79 Eur s dátumom splatnosti 22.9.2008. V prípade ani jednej z vystavených faktúr nekorešponduje predmet fakturácie vymedzenému predmetu plnenia v písomných objednávkach, k týmto tvrdeným dodávkam nebol vystavený žiaden dodací list, v ktorom by žalovaný ako kupujúci potvrdil prevzatie tohto tovaru. Na preukázanie spornej skutočnosti uskutočnenia dodávky betónových panelov v zmysle objednávok žalovaného, žalobca označil ako dôkaz ohliadku na mieste samom v obci Teplička nad Váhom, v ktorej na brehu potoka mali byť osadené panely vyrábané žalobcom, ktoré tvorili predmet sporných dodávok. V rámci vykonávanej ohliadky okresný súd vykonal výsluch svedka X. O., podnikateľa, ktorý pre žalovaného zabezpečoval dopravu týchto panelov. Svedok popísal spôsob vykonávanej prepravy a uviedol, že ani v jednom prípade nedošlo k prevzatiu žalobcom dodávaných panelov bez toho, že by ich počet bol zaznamenaný na dodacom liste. Na dodacích listoch sa uvádzal rozmer týchto panelov a ich počet, pričom svedok bol vždy prítomný pri vykládke panelov, ktorých prepravu zabezpečoval žalovaný.
Okresný súd uviedol, že z vyjadrení žalobcu v priebehu konania opakovane vyplynulo, že žalobca „v súvislosti so zmluvnými rokovaniami ako aj plneniami podľa zmluvy nerozlišoval subjekt VESTAM, s.r.o., právnickú osobu, ktorej konateľmi sú pán Jozef Vlček a Štefan Vlček a podnikateľa Štefan Vlček - VESTAM, stavebno-montážna firma ako fyzickú osobu. Rovnako z dokazovania vyplynulo, že medzi navrhovateľom a odporcom a tiež medzi navrhovateľom a podnikateľom Štefan Vlček - VESTAM, stavebno-montážna firma, existovali dlhodobejšie obchodné vzťahy, na základe ktorých navrhovateľ dodával týmto subjektom tovar - betónové panely, a to v rôznych časových obdobiach v rôznom rozsahu, a preto na základe vykonanej ohliadky na mieste samom a na základe znaleckého posudku, ktorý predložil navrhovateľ v súdnom konaní, na preukázanie tvrdenia, že na brehu potoka v obci Teplička sú osadené panely, ktorých výrobcom je navrhovateľ, nemožno prijať záver, že panely, ktoré sa v obci Teplička nachádzajú, tvorili predmet dodávky na základe sporných kúpnych zmlúv. Navrhovateľ v súdnom konaní okrem pohľadávky uplatnenej na podklade faktúry 14/2007 nepreukázal existenciu záväzkovo-právneho vzťahu z titulu kúpnej zmluvy a na jej podklade dôvodnosť uplatneného nároku.“ V rámci odsúhlasenia zostatku pohľadávok zo dňa 21.1.2008 vyplývalo, že faktúra 33/2007 zo dňa 21.12.2007 je vedená v evidencii žalovaného ako neuhradená, avšak len z obsahu tejto listiny, ktorá je potvrdená pečiatkou žalovaného a podpisom pracovníčky B. P., nemožno bez ďalšieho s prihliadnutím na uplatnené námietky žalovaným, považovať tento nárok za nesporný. Žalobca v konaní nepreukázal, že by medzi účastníkmi došlo k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy s jej podstatnými náležitosťami tak, ako tieto vymedzuje § 409 OBZ, t.j. k dohode o predmete plnenia a jeho cene. Pre uplatnenie nároku z titulu úhrady kúpnej ceny žalobca nepreukázal splnenie svojej povinnosti dodať tovar kupujúcemu, t.j. spoločnosti VESTAM, s.r.o. (právnemu predchodcovi žalovaného). V rámci svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bol žalobca povinný preukázať nielen skutočnosť, že panely, ktoré sú osadené na brehu potoka Teplička nad Váhom, sú panelmi, ktoré žalobca vyrobil a dodal, ale tiež skutočnosť, že tieto panely prevzal žalovaný, t.j. spoločnosť VESTAM, s.r.o. vo väzbe na konkrétny zmluvný vzťah účastníkov, nakoľko pri existencii ďalších zmluvných vzťahov, či už so žalovaným alebo subjektom Štefan Vlček - VESTAM, stavebno-montážna firma, nemožno prijať nesporný a nepochybný záver o tom, že panely, ktorých zaplatenia kúpnej ceny sa žalobca podanou žalobou domáhal, tvorili predmet kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, a to v tvrdených vecných a časových súvislostiach. K objasneniu tejto základnej spornej skutočnosti nemohol prispieť žalobcom „označený dôkaz - výsluch znalca Ing. Ivana Dreveného, PhD., ktorý na základe požiadavky navrhovateľa vypracoval znalecký posudok č. 22/2013, a ktorého znaleckou úlohou bolo porovnanie fyzikálnych vlastností a materiálovo- technického vyhotovenia prefabrikátov z monolitického betónu, použitých na spevnenie svahov koryta miestneho potoka v obci Teplička nad Váhom na ul. Sv. Donáta, a preto súd návrh na doplnenie dokazovania výsluchom znalca zamietol. Preukázanie skutočnosti, že pri spevnení brehu potoka bol použitý materiál, ktorého výrobcom je navrhovateľ, je bez preukázania uskutočnenej dodávky tovaru odporcovi podľa vopred dohodnutých zmluvných podmienok v konkrétnych vecných a časových súvislostiach, nepostačujúce. Súd preto návrh navrhovateľa uplatnený z titulu zaplatenia kúpnej ceny tovaru dodaného na podklade faktúry č. 33/2007 a 22/2008 ako nepreukázaný zamietol.“
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v časti uplatneného nároku z titulu zaplatenia ceny stavebných prác vyúčtovaných žalovanému faktúrou č. 34/2007 žalobca tvrdil existenciu zmluvy o dielo, ktorej podmienky dojednával s konateľom žalovaného pánom Štefanom Vlčkom. Napriek tomu, že konateľ Štefan Vlček akékoľvek rokovanie o podmienkach zmluvy o dielo so žalobcom poprel, ďalšími vykonanými dôkazmi v súdnom konaní aj s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyšli najavo, okresný súd prijal záver o nepravdivosti tvrdenia žalovaného a účelovosti jeho obrany. Žalobca „preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, obsahom ktorého bol záväzok navrhovateľa vykonať stavebné práce podľa konkrétnych požiadaviek odporcu v obci Teplička nad Váhom a dohodnutý spôsob určenia ceny diela podľa počtu odpracovaných hodín jednotlivými pracovníkmi navrhovateľa v dojednanej sadzbe za hodinu vykonaných stavebných prác. V smenovke za mesiac október a november roku 2007 poverený pracovník odporcu, Ing. P. potvrdzoval časový rozsah stavebných prác vykonávaných jednotlivými pracovníkmi navrhovateľa, pričom špecifikácia obsahuje nie len časový údaj a meno pracovníka, ale tiež miesto výkonu stavebných prác, konkrétne Teplička a Predmier. Napriek tomu, že pravdivosť tohto záznamu odporca spochybnil poukazujúc na obsah stavebného denníka, ktorý záznam o vykonávaných stavebných prácach v uplatňovanom období za mesiac október 2007 neobsahuje, súd prihliadal na skutočnosť, že stavebný denník je internou dokumentáciou odporcu bez verifikovania údajov v nej obsiahnutých navrhovateľom, a preto za relevantnú listinu pre posúdenie rozsahu vykonaných prác súd zohľadnil smenovku, ktorú viedol zamestnanec navrhovateľa, Ing. B., a ktorá je opatrená podpisom pracovníka odporcu, pána P..
Vykonanie stavebných prác tak, ako boli tieto evidované v smenovke za mesiac október a november roku 2007 jednoznačne potvrdil zamestnanec navrhovateľa Ing. B.. Okolnosť, že stavebné práce v obci Teplička vykonával navrhovateľ pre odporcu, potvrdil aj zamestnanec odporcu, pán Ing. P..“ Teda napriek tomu, že k uzavretiu písomnej zmluvy o dielo medzi účastníkmi konania nedošlo, na základe vykonaného dokazovania okresný súd mal dostatočne preukázané tvrdenie žalobcu o existencii zmluvného vzťahu účastníkov, na základe ktorého žalobca vykonal pre žalovaného stavebné práce v obci Teplička, a to v rozsahu vyplývajúcom z predloženej listiny, t.j. v rozsahu 491,5 hodín. Napriek skutočnosti, že žalobca učinil predmetom fakturácie a uplatneného nároku z titulu zaplatenia ceny diela faktúrou č. 34/2007 aj stavebné práce vykonávané v obci Predmier, z tvrdení žalobcu dohoda s takto určeným miestom plnenia nevyplývala. Ing. P. potvrdil, že práce v obci Teplička vykonával žalovaný, zatiaľ čo v obci Predmier tieto vykonával podnikateľ Štefan Vlček - VESTAM, stavebno-montážna firma. Tomu korešpondoval aj spôsob evidovania odpracovaných hodín pracovníkmi žalobcu s rozlíšením miesta výkonu stavebných prác na Tepličku a Predmier. „Na uvedený záver súdu nemá vplyv skutočnosť, že práce v obci Predmier boli pracovníkmi navrhovateľa vykonané a Ing. P. potvrdené. Svedok Ing. P. uviedol, že svoju pracovnú činnosť vo funkcii stavbyvedúceho vykonával tak pre spoločnosť VESTAM, s.r.o., ako aj pre podnikateľa Štefan Vlček, stavebno-montážna firma, pričom stavebné práce v obci Predmier vykonával podnikateľ Štefan Vlček. Z predmetu fakturácie na podklade účtovného dokladu č. 34/2007 vyplýva, že navrhovateľ fakturoval odporcovi za vykonanie stavebných prác na stavbe v Tepličke nad Váhom na základe odpracovaných hodín v mesiaci október 2007 v počte 383 hodín a v mesiaci november 2007 v počte 256,5 hodín, spolu 639,5 hodín, ktorých vecný rozsah daný miestom výkonu prác nezodpovedá obsahu smenovky potvrdenej odporcom, ak časové vymedzenie týchto prác zahŕňa nielen práce vykonávané v obci Teplička nad Váhom, ale tiež v obci Predmier. Z takto zisteného skutkového stavu súd priznal navrhovateľovi ako oprávnenú pohľadávku z titulu zaplatenia ceny diela, cenu stavebných prác vykonávaných v mesiaci október a november roku 2007 v obci Teplička nad Váhom v rozsahu, v ktorom oprávnený zástupca odporcu potvrdil vykonanie týchto prác v obci Teplička nad Váhom, t. j. v rozsahu 491,5 hodín.“ Záver o opodstatnenosti časti uplatneného nároku z titulu zaplatenia ceny diela, okresný súd prijal aj vo väzbe na primárne uplatnenú obranu žalovaného, ktorá je obsahom podaného odporu proti platobnému rozkazu, keď žalovaný namietol skutočnosť, že žalobca, ktorý vykonával práce na základe objednávky žalovaného, vyúčtoval ich cenu bez odsúhlasenia vykonaných prác a počtu odpracovaných hodín a súčasne namietajúc, že žalobca žiadne práce neodovzdal. Napriek tvrdeniu, že žalovaný vrátil žalobcovi faktúru č. 34/2007 ako neoprávnenú, v neskoršom konaní žalovaný namietol, že predmetná faktúra nebola žalovanému vôbec doručená. Tvrdenie žalovaného o nedoručení faktúry č. 34/2007 bolo spochybnené obsahom listiny označenej ako „odsúhlasenie zostatku pohľadávok" zo dňa 21.1.2008, v ktorom žalovaný pečiatkou a podpisom pracovníčky B. P. potvrdil evidenciu neuhradenej pohľadávky na podklade faktúry č. 34/2007. Napriek tomu, že žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, „že pani B. P. nie je zamestnankyňou odporcu, súd poukazuje na obsah zákonného ustanovenia § 16 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.“ Ustanovenie § 16 OBZ chráni dobromyseľnosť tretích osôb a vychádza z predpokladu, že podnikateľ musí mať kontrolu nad tým, čo sa robí v jeho prevádzkarni. Teda ak určitá osoba je oprávnená disponovať s pečiatkou firmy žalovaného a vykonáva pracovnú činnosť hoci aj pre inú osobu v sídle podnikateľa, je z jej konania podnikateľ zaviazaný. Vzhľadom na písomný spôsob komunikácie bola vylúčená vedomosť žalobcu „ako tretej osoby, že konajúca osoba nie je na takéto konanie oprávnená. Uvedený záver vyplynul aj z výpovede svedkyne X. B., účtovníčky navrhovateľa, ktorá v rámci svojho pracovného zaradenia telefonicky a písomne komunikovala pri odsúhlasení zostatku pohľadávok s B. P. ako zástupcom odporcu. Tento záver súdu nemení ani obsah vyhlásenia B. P. zo dňa 28.6.2012, ktoré vzhľadom na okolnosti, za akých bolo učinené, a jeho obsah, nesie znaky tendenčnosti, a z tohto pohľadu ho nemožno vyhodnotiť ako vierohodné a relevantné.“
Vo vzťahu k žalobcom tvrdenej dohode o spôsobe určenia ceny diela vo výške 150,- Sk vrátane DPH okresný súd poznamenal, že o pravdivosti tohto tvrdenia žalobcu, ktorý vypovedal po zákonnom poučení ako účastník konania podľa § 131 OSP, nemal pochybnosti, prihliadajúc na skutočnosť, že aj v prípade inej zmluvy o dielo uzatvorenej s druhým konateľom žalovaného - Štefanom Vlčkom, s obdobným predmetom plnenia, žalobca účtoval za vykonané stavebné práce cenu 180,- Sk na hodinu vykonávaných stavebných prác pri pokládke betónových panelov na brehu potoka v obci Terchová, „teda v sume vyššej ako je uplatňovaná hodinová sadzba v predmetnom konaní (faktúra č. 11/2006 - č.l. 112). Z obsahu predloženej smenovky za mesiac október a november 2007 je zrejmý sumár odpracovaných hodín pri vykonávaní stavebných prác v obci Teplička v rozsahu 491,5 hodín, ktorému rozsahu pri
dojednanom spôsobe určenia ceny diela zodpovedá pohľadávka navrhovateľa z titulu zaplatenia ceny diela v priznanej sume 2.447,20 eur, ktorú cenu diela navrhovateľ vyúčtoval v rámci vystavenej faktúry č. 34/2007 so splatnosťou 4.1.2008. V ostatnej časti žalovanej sumy na podklade faktúry č. 34/2007 súd žalobný návrh ako nepreukázaný zamietol.“ Poznamenal okresný súd, že pokiaľ je vyvolané súdne konanie, je potrebné nárok uplatnený žalobou nielen tvrdiť, ale aj preukázať podľa § 120 ods. 1 OSP. Pri dôkaznom stave, keď žalobcom uplatnený a preukazovaný nárok žalovaný spochybňoval, pričom vzniknuté rozpory žalobcom neboli odstránené, a ak iné dôkazy nepredkladal, bolo potom potrebné konštatovať neunesenie dôkazného bremena žalobcom v spornej časti žalovanej pohľadávky. Z tohto skutkového a právneho záveru okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie ceny diela v sume 2.447,20 Eur spolu s úrokom z omeškania, určeným podľa § 369 ods. 1 OBZ platného v čase vzniku omeškania žalovaného s úhradou peňažného dlhu, t.j. vo výške 14,25% ročne zo sumy 2.447,20 Eur počítaným odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 34/2007, t.j. od 5.1.2008 do zaplatenia tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. V ostatnej časti okresný súd žalovaný nárok z titulu zaplatenia ceny diela a úrokov z omeškania ako nepreukázaný zamietol. V časti uplatneného nároku z titulu zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru spolu s príslušným úrokom z omeškania, okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 13% ročne počítanými zo sumy 780,06 Eur, ktorú žalovaný zaplatil z titulu kúpnej ceny po začatí konania dňa 17.10.2011. Žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1 OBZ, v súlade s procesným návrhom žalobcu od 4.10.2007, kedy žalovaný bol nepochybne v omeškaní s úhradou kúpnej ceny na podklade faktúry č. 14/2007 do 17.10.2011, ktorým dňom zaniklo omeškanie žalovaného v tejto časti úhradou žalovanej istiny 780,06 Eur. V ostatnej časti žalovanej pohľadávky súd žalobu ako nepreukázanú a nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodne v súlade s § 151 ods. 3 OSP v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobca i žalovaný.
Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd v napadnutom rozsudku akceptoval čiastočne nárok žalobcu z faktúry č. 34/2007, ktorou si fakturoval za stavebné práce na stavbe Teplička nad Váhom. Taktiež okresný súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo vzťahu k faktúre č. 14/2007 v časti čiastočného plnenia. Okresný súd mal za to, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah, na základe ktorého mal žalobca poskytovať žalovanému pracovníkov. Okresný súd neakceptoval tvrdenie žalovaného, že medzi účastníkmi nebola ani požiadavka na poskytnutie pracovníkov na stavbe Teplička nad Váhom, jednalo sa o stavby v Predmieri a Terchovej. Okresný súd neprihliadal na skutočnosť, že v stavebnom denníku žalovaného na stavbe v Tepličke nad Váhom je dokumentované, že v dôsledku technických skutočností sa v rozhodnom období október a november 2007 fakticky nepracovalo. Bolo nesporné, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka aj uplatneného nároku podľa faktúry 34/2007. Nepreukázal, že žalovaný v osobách spoločníkov a konateľov (Štefan Vlček a Jozef Vlček) so žalobcom uzatvorili právny úkon, dohodu na poskytovanie stavebných prác na stavbe v Tepličke nad Váhom v období október a november 2007. Aj z vykonaného dokazovania a v konečnom dôsledku aj z napadnutého rozsudku bolo nesporné, že v období november 2007 si pôvodný žalovaný vyrábal panely sám. Z uvedeného dôvodu prostredníctvom pracovníkov, ktorí vyrábali panely, svojou mechanizáciou osádzal tieto ním vyrobené panely do koryta potoka. Bolo podľa žalovaného nesporné a nelogické, aby na činnosť osádzania panelov, prípravných prác mal využívať ďalších pracovníkov, pracovníkov žalobcu. V minulosti na základe faktúry 14/2007 žalobca dodával žalovanému panely, jednalo sa o obdobie jún 2007. Najneskoršie v tomto období mohol teoreticky žalobca poskytovať žalovanému pracovníkov na manipuláciu a osadenie panelov. Pokiaľ sa týkalo samotných prác fakturovaných žalobcom faktúrou 34/2007, bolo potrebné uviesť, že štatutárny zástupca žalobcu jednal aj v minulosti „s osobou Štefan Vlček, ktorá podnikala pod týmto obchodným menom ako fyzická osoba, s touto osobou mal navrhovateľ uzavretý právny vzťah na dodanie pracovníkov na stavby Predmier a Terchová nie Teplička nad Váhom.“ „Stavbu Teplička nad Váhom realizovala Vestam s.r.o. nie podnikateľ Štefan Vlček. Z uvedeného dôvodu žalovaný odporca pôvodný resp. terajší nie je pasívne legitimovaný. K právnemu úkon vo všeobecnosti je potrebné uviezť, že absentuje akákoľvek zložka právneho úkonu zmluvy o dielo, tak ako to tvrdí súd v napadnutom rozsudku str. 8. Navrhovateľ nepreukázal kedy, kde a s kým dojednával zmluvu na dodanie pracovníkov. Taktiež navrhovateľ nepreukázal akým spôsobom bola dohodnutá 1/ cena, 2/ predmet, 3/ miesto výkonu prác.“ Žalobca nepreukázal, čo vlastne jeho pracovníci mali pre žalovaného v októbri a novembri 2007 robiť. Na svoje tvrdenie predložil evidenciu dochádzky za október 2007 a november 2008. Následne tvrdil, že došlo k pochybeniu pri písaní evidencie namiesto roku 2007 rok 2008. Žalovaný tvrdil, že tento doklad je vyhotovený účelovo ex post, nemal bežné náležitosti, keď
nebolo uvedené v predtlači, kto schválil túto evidenciu a ani miesto výkonu prác. Žalobca „predložil svoju evidenciu, zápisník evidentne upravovaný aj pri podpise - P.. Svedok Ing. P. vo svojej výpovedi uviedol, že zápis v takejto podobe ako je upravovaný nepodpísal. Najmä zo zápisníka v dňoch 23, 24, 25, 29, 30, 31 október je evidentný zásah, škrtanie, zoslučkovanie dní. Napriek skutočnosti, nepoužiteľnosti navrhovateľom predložených dokladov navrhovateľom, evidencie dochádzky a zápisníka je potrebné zopakovať skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal podstatné skutočnosti právneho vzťahu a to čo mal pre odporcu vykonávať kedy, v akých dňoch, na akom mieste a za akú cenu. Analogicky nemožno akceptovať fakturovanú cenu ako to aplikoval súd v napadnutom rozsudku, že táto suma je nižšia ako bola v Terchovej a v Predmieri. Súd v tomto smere sa nevysporiadal ani s otázkou, že jednak práce v Predmieri a Terchovej vykonával podnikateľ Štefan Vlček a nie pôvodný odporca a taktiež sa nevysporiadal so skutočnosťou aké práce sa vykonávali na týchto stavbách.“
V odvolaní žalovaný uviedol k „tvrdeniu súdu o tzv. odsúhlasení zostatkov je potrebné uviezť, že B. P. nikdy nebola v pracovnom vzťahu k pôvodnému odporcovi ani poverená akoukoľvek činnosťou za neho. Neobstojí tvrdenie súdu v zmysle § 16 Obchodného zákonníka. Štatutárny zástupca navrhovateľa, starosta je verejným činiteľom, z obsahu funkcie starostu vyplýva vo všeobecnosti skutočnosť aspoň minimálneho poznania otázok práva. Naviac navrhovateľ v osobe starostu realizoval podnikateľskú činnosť a je nelogické aby aj z tejto činnosti nepoznal skutočnosti podnikajúceho subjektu čo sa týka spoločníka, konateľa a pod. odporca tvrdil, že zo strany navrhovateľa sa jednalo o tendenčné tvrdenie, že údajne on nerozlišoval medzi podnikateľom Štefanom Vlčekom a firmou Vestám s.r.o. B. P. bola aj v rozhodnom období v pracovnom vzťahu u podnikateľa Štefan Vlček, Vestam s.r.o. Súd bez akéhokoľvek dokazovania na strane 9 ods. 2 napadnutého rozsudku vyslovil názor v zmysle § 16 obchodného zákonníka. Je potrebné uviezť, že spoločnosť Vestám s.r.o. a podnikateľ Štefan Vlček, mali svoje kancelárie osobitne i keď na tej istej chodbe 4. poschodia prenajatej budovy. Z uvedeného dôvodu neobstojí tvrdenie súdu a najmä navrhovateľa tak ako je to uvedené vyššie.“ S poukazom na stavebný denník žalovaného bolo nesporné, že ani formálne žalovaný v mesiacoch 10 a 11 nepracoval v dňoch, ktoré si uplatnil žalobca faktúrou č. 34/2007. Navrhol žalobu aj v tejto časti zamietnuť. Pokiaľ sa týkalo priznaného úroku z omeškania, aj v tejto časti žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu „nepreukázania doručenia faktúry 14/2007 a tým určenia počiatku premlčania.“ Žalovaný žiadal v dôsledku podaného odvolania vec predložiť na Krajský súd v Žiline, „ktorý napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina 10Cb 4/2010-281 zo dňa 20.5.2014 v napadnutom rozsahu zmení a návrh navrhovateľa zamietne, alternatívne v tejto časti napadnutý rozsudok zruší a vráti Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania.“
Žalobca podal odvolanie proti tretiemu výroku rozsudku okresného súdu, „ktorým súd v ostatnej časti žalobný návrh zamietol. Odvolanie v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p“. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 08.09.2009 domáhal voči spoločnosti VESTAM, s.r.o. uloženia povinnosti na zaplatenie dlžnej istiny v sume 11.032,- Eur spolu s príslušenstvom, a to z titulu dodania tovaru - betónových panelov a vykonania stavebných prác. Súd prvého stupňa v konaní vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého bolo nesporne zistené, že žalovaný vystavil žalobcovi objednávku č. 19/2007 a objednávku č. 23/2007. „Rovnako tak je nesporné, že odporca listom zo dňa 21.01.2008 potvrdil navrhovateľovi existenciu svojho záväzku z titulu prevzatia tovaru vyúčtovaného navrhovateľom faktúrou č. 33/2007 zo dňa 21.12.2007 na sumu 144.000,- Sk a prevzatia prác vyúčtovaných navrhovateľom faktúrou č. 34/2007 zo dňa 21.12.2007 na sumu 95.886,50 Sk. Rovnako za nesporné možno považovať tvrdenie navrhovateľa, že dodaný tovar, okrem vyššie uvedeného aj tovar vyúčtovaný faktúrou č. 22/2008 zo dňa 08.09.2008 na sumu 62.475,- Sk je zabudovaný na diele v obci Teplička nad Váhom. Táto skutočnosť je potvrdená výpoveďami svedkov, fotodokumentáciou ale v neposlednom rade aj doloženým znaleckým posudkom.“ Z vykonaného dokazovania bolo tiež zrejmé, že vzťahy medzi účastníkmi konania prebiehali na neformálnej báze. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaný svoje vyjadrenia počas celého konania neustále účelovo menil. Svoju argumentáciu napokon postavil na absencii dokladov o prevzatí tovaru. Z výsluchov svedkov však vyplývalo, že pracovníci žalovaného preberali predmetný tovar aj bez toho, aby jeho prevzatie žalobcovi potvrdili. Napokon, medzi zástupcami účastníkov boli v tom čase priateľské vzťahy a žalobca nemal dôvod pochybovať v poctivosť konania žalovaného. K stavebným prácam vykonávaných pracovníkmi žalobcu v obci Predmier bolo potrebné uviesť, že tieto boli rovnako vykonávané pre žalovaného. Uvedené vyplývalo aj z výpovede svedka H. B., ktorý okrem iného k prácam vykonávaným v období 08. - 11.10.2007 uviedol, že: „Údaj za dni 8. až 11.10.2007 sa vzťahuje k stavebným prácam vykonávaným v obci Teplička a Predmier, ktoré sú označené za svorkou. Pôvodne mali byť vykonávané stavebné práce len v obci
Teplička, ale na základe usmernenia stavbyvedúceho Ing. P. vykonávali dňa 9.10.2007 a taktiež dňa 10.10.2007 pracovníci navrhovateľa stavebné práce v obci Predmier." Štatutárny zástupca žalovaného, na pojednávaní dňa 14.10.2011 uviedol, že: „Je taktiež oprávnený (pozn. Ing. P.) uzatvárať zmluvy na základe predchádzajúceho môjho súhlasu." Z uvedeného jednoznačne podľa žalobcu vyplývalo, že stavebné práce v uvedenom období mali pracovníci žalobcu vykonávať na diele v obci Teplička nad Váhom, avšak na základe pokynu zástupcu žalovaného boli práce vykonávané v obci Predmier. Napokon, žalovaný faktúru, ktorou mu žalobca predmetné stavebné práce vyúčtoval riadne, prijal do svojej účtovnej evidencie a záväzok zaplatiť dohodnutú odplatu potvrdil v liste zo dňa 21.01.2008. Žalobca preto nemal žiadne pochybnosti o správnosti predmetnej faktúry. Argumentácia žalovaného, že predmetné práce boli vykonávané pre odberateľa Štefan Vlček - VESTAM podľa žalobcu neobstojí. Žalovaný svojim postupom spôsobil neprehľadnú situáciu, ktorú sa neskôr snažil využiť vo svoj prospech. „Takéto konanie je v rozpore s poctivosťou obchodného styku a nemôže požívať právnu ochranu.“ Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 220 OSP „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie a zaviaže odporcu k zaplateniu sumy 7.804,74 € spolu s úrokom o zmeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 4.793,20 € od 12.01.2008 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 681,65 € od 05.01.2008 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 2.073,79 € od 23.09.2008 do zaplatenia.“
K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu. „Navrhovateľ aj v podanom odvolaní tvrdí, že odporca listom 21.1.2008 potvrdil navrhovateľovi existenciu svojho záväzku v rozsahu žalovaného nároku, predmetných faktúr.“ K tvrdeniu žalobcu a okresného súdu o „tzv. odsúhlasení zostatkov je potrebné uviezť, že B. P. nikdy nebola v pracovnom vzťahu k pôvodnému odporcovi ani poverená akoukoľvek činnosťou za neho. Neobstojí tvrdenie súdu v zmysle § 16 Obchodného zákonníka. Štatutárny zástupca navrhovateľa, starosta je verejným činiteľom, z obsahu funkcie starostu vyplýva vo všeobecnosti skutočnosť aspoň minimálneho poznania otázok práva. Naviac navrhovateľ v osobe starostu realizoval podnikateľskú činnosť a je nelogické aby aj z tejto činnosti nepoznal skutočnosti podnikajúceho subjektu čo sa týka spoločníka, konateľa a pod. odporca tvrdil, že zo strany navrhovateľa sa jednalo o tendenčné tvrdenie, že údajne on nerozlišoval medzi podnikateľom Štefanom Vlčekom a firmou Vestám s.r.o.. B. P. bola aj v rozhodnom období v pracovnom vzťahu u podnikateľa Štefan Vlček, Vestám s.r.o.“ Okresný súd podľa žalovaného bez „akéhokoľvek dokazovania na strane 9 ods. 2 napadnutého rozsudku vyslovil názor v zmysle § 16 obchodného zákonníka. Je potrebné uviezť, že spoločnosť Vestám s.r.o. a podnikateľ Štefan Vlček, mali svoje kancelárie osobitne i keď na tej istej chodbe 4. poschodia prenajatej budovy. Z uvedeného dôvodu neobstojí predmetné tvrdenie.“ Bolo neobjektívne tvrdenie žalobcu, že žalovaný údajne počas celého konania mal účelne meniť svoje tvrdenia, svoju argumentáciu ohľadom absencie dokladov o prevzatí tovarov mal použiť v konečnom dôsledku, v priebehu konania OSP v § 120 „výslovne neupravuje v ktorom štádiu aké tvrdenie účastníka bolo realizované. V konečnom dôsledku OSP má za úlohu po vykonaní dôkazov, rešpektujúc povinnosti účastníkov tvrdenia vyhodnotiť tieto dôkazy. Z uvedeného dôvodu je potrebné prisvedčiť súdu v napadnutom rozsudku, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, že dodal odporcovi panely v rozsahu žalobného návrhu.“ Bolo účelovým tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že stavebné práce mali byť vykonávané len v obci Teplička a údajne na základe pokynov stavbyvedúceho boli práce vykonávané aj v obci Predmier (aj Terchovej). V tejto súvislosti bolo potrebné podľa žalovaného poukázať na to, že pokiaľ sa týka samotných prác fakturovaných žalobcom „faktúrou 34/2007 je potrebné uviezť nasledovné skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že štatutárny zástupca navrhovateľa jednal aj v minulosti s osobou Štefan Vlček, ktorá podnikala pod týmto obchodným menom ako fyzická osoba, s touto osobou mal navrhovateľ uzavretý právny vzťah na dodanie pracovníkov na stavby Predmier a Terchová nie Teplička nad Váhom. Stavbu Teplička nad Váhom realizovala Vestám s.r.o. nie podnikateľ Štefan Vlček. Z uvedeného dôvodu žalovaný odporca pôvodný resp. terajší nie je pasívne legitimovaný. K právnemu úkon vo všeobecnosti je potrebné uviezť, že absentuje akákoľvek zložka právneho úkonu zmluvy o dielo, tak ako to tvrdí súd v napadnutom rozsudku str. 8. Navrhovateľ nepreukázal kedy, kde a s kým dojednával zmluvu na dodanie pracovníkov. Taktiež navrhovateľ nepreukázal akým spôsobom bola dohodnutá 1/ cena, 2/ predmet, 3/ miesto výkonu prác.“ Žalobca ani v súdnom konaní v tejto veci nepreukázal, čo vlastne jeho pracovníci mali pre žalovaného v októbri a novembri 2007 robiť. Na svoje tvrdenie predložil evidenciu dochádzky za október 2007 a november 2008. Následne tvrdil, že došlo k pochybeniu pri písaní evidencie namiesto roku 2007 rok 2008. Žalovaný tvrdil, že tento doklad je vyhotovený účelovo ex post, že nemal bežné náležitosti, keďže nebolo uvedené v predtlači, kto schválil túto evidenciu, nebolo uvedené miesto výkonu prác. Žalobca predložil svoju evidenciu, zápisník evidentne upravovaný aj pri podpise - P.. „Svedok Ing. P. vo svojej výpovedi uviedol, že zápis v takejto podobe ako je
upravovaný nepodpísal. Najmä zo zápisníka v dňoch 23, 24, 25, 29, 30, 31 október je evidentný zásah, škrtanie, zoslučkovanie dní. Napriek skutočnosti, nepoužiteľnosti navrhovateľom predložených dokladov navrhovateľom, evidencie dochádzky a zápisníka je potrebné zopakovať skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal podstatné skutočnosti právneho vzťahu a to čo mal pre odporcu vykonávať kedy, v akých dňoch, na akom mieste a za akú cenu. Analogicky nemožno akceptovať fakturovanú cenu ako to aplikoval súd v napadnutom rozsudku, že táto suma je nižšia ako bola v Terchovej a v Predmieri.“ Okresný súd v tomto smere sa „nevysporiadal ani s otázkou, že jednak práce v Predmieri a Terchovej vykonával podnikateľ Štefan Vlček a nie pôvodný odporca a taktiež sa nevysporiadal so skutočnosťou aké práce sa vykonávali na týchto stavbách.“ Žiadal, aby Krajský súd v Žiline s prihliadnutím aj na odvolanie žalovaného zo dňa 30.7.2014, „napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina 10Cb 4/2010-281 zo dňa 20.5.2014 v napadnutom rozsahu zmení a návrh navrhovateľa zamietne, alternatívne v tejto časti napadnutý rozsudok zruší a vráti Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania.“
K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol, že skutočnosti uvedené v odvolaní sa nezakladali na pravde. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca nielenže dodával žalovanému na stavbu v obci Teplička nad Váhom betónové panely, ale tiež poskytoval prostredníctvom svojich zamestnancov pracovné výkony, spočívajúce v osádzaní predmetných panelov na stavbu a s prácami stým spojenými. Pracovné výkony zamestnancov žalobcu realizované na stavbe v Tepličke nad Váhom bolo dostatočným spôsobom preukázané, najmä svedeckými výpoveďami, ale aj listinnými dôkazmi - tzv. smenovkami, ktoré podpisoval poverený zástupca žalovaného, Ing. P.. Naopak, žalovaný svoje tvrdenie, že sa v rozhodnom období na stavbe v obci Teplička nad Váhom nevykonávali žiadne práce dostatočne nepreukázal. Žalovaný v konaní predložil zápisy zo stavebného denníka, ktoré však nekorešpondovali napr. s faktúrou, ktorú pre investora - obec Teplička nad Váhom, vystavil žalovaný, preto bolo potrebné považovať predložené výpisky zo stavebného denníka za nedôveryhodné listinné dôkazy. Faktúra č. 34/2007 bola vystavená oprávnene a nárok žalobcu na jej zaplatenie bol dôvodný. Námietka nedostatočnej pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k nároku z faktúry č. 34/2007 bola nedôvodná. Vykonanie predmetných prác bolo tak, ako to vyplývalo z výpovedí účastníkov konania, resp. ich štatutárnych zástupcov, t.j. starostu obce Snežnica p. Jána Pokrivku a konateľ žalovaného, p. Štefana Vlčeka dohodnuté medzi žalobcom a žalovaným. Bolo logické, že keď žalobca dodával žalovanému betónové panely a tieto následne aj osádzal na stavbu prostredníctvom svojich zamestnancov, tak dodanie tovaru a vykonanie prác súvisiacich s dodaním tovaru bude účtovať rovnakému subjektu. Bol to žalovaný, ktorý si predmetné práce objednal a ak žalovaný rozhodol, že niektorých pracovníkov umiestni na inú stavbu, nezbavuje ho to povinnosti za predmetné práce žalobcovi zaplatiť dohodnutú, resp. obvyklú odplatu. Ďalšie námietky žalovaného spochybňujúce evidenciu dochádzky pracovníkov žalobcu boli v súdnom konaní dostatočne objasnené, a preto ich je potrebné považovať za bezpredmetné. Rovnako tak za účelové tvrdenie bolo potrebné považovať vyjadrenie žalovaného, že pani B. P. nikdy nebola v pracovnom vzťahu k pôvodnému žalovanému ani nebola poverená činnosťou za neho. Toto tvrdenie bolo v rozpore s „predmetným listinným dôkazom - odsúhlasením zostatkov neuhradených faktúr zo dňa 21.01.2008 a tiež aj s výpoveďou svedkyne, pani X. B.. Doručenie predmetnej faktúry odporcovi rovnako vyplýva zo vzájomného odsúhlasenia pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi.“ Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do výroku napadnutého odvolaním odporcu potvrdí a rozhodnutie súdu prvého stupňa čo do výroku napadnutého odvolaním navrhovateľa zmení tak, ako je to uvedené v odvolaní navrhovateľa zo dňa 07.08.2014.“
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.447,20 Eur s príslušenstvom a ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/314/2014-316 zo dňa 09.12.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 09.12.2015 (č.l. 317 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórnych výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.447,20,- Eur s príslušenstvom a v časti, v ktorej bola preukázaná relevantnosť obrany žalovaného, v dôsledku ktorej okresný súd žalobu zamietol, nebola teda zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 30.07.2014 (č.l. 293 spisu) a žalovaný zo dňa 07.08.2014 (č.l. 298 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu i žalovaného.
Z podaných odvolaní tak žalobcu ako i žalovaného bolo zrejmé, že namietali, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu a žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresného súdu, považoval krajský súd za podstatné vyjadriť sa k niektorým odvolacím dôvodom aplikovaným žalobcom, ako i žalovaným.
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd neprihliadal na skutočnosť, že v stavebnom denníku žalovaného je dokumentované, že v dôsledku technických skutočností sa v rozhodnom období október a november 2007 fakticky nepracovalo, z ktorého vyvodil záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo sa týka uplatneného nároku podľa faktúry 34/2007. Zdôraznil, že v období november 2007 si pôvodný žalovaný vyrábal panely sám prostredníctvom pracovníkov, ktorí vyrábali panely a tieto svojou mechanizáciou osádzal, tieto ním vyrobené panely do koryta potoku. Preto sa mu zdalo byť nelogické, aby na činnosť osádzania panelov prípravných prác mal využívať ďalších pracovníkov, a to pracovníkov žalobcu. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu považuje krajský súd za podstatné zdôrazniť, že po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo väzbe na uvedené tvrdenia žalovaného v odvolaní, sa krajský súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý prijal záver o nepravdivosti tvrdení žalovaného a účelovosti jeho obrany v rovine ceny fakturovanej faktúrou č. 34/2007. V zhode s okresným súdom, krajský súd ustálil existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, obsahom ktorého bol záväzok žalobcu vykonávať stavebné práce podľa konkrétnych požiadaviek žalovaného v obci Teplička nad Váhom s tým, že bol dohodnutý spôsob určenia ceny diela podľa počtu odpracovaných hodín jednotlivými pracovníkmi žalobcu v dojednanej sadzbe za hodinu vykonaných stavebných prác. Pokiaľ išlo o vyúčtovanie prác za október a november 2007, bolo potrebné poukázať na to, že poverený pracovník žalovaného, Ing. P. potvrdzoval časový rozsah stavebných prác, vykonávaných jednotlivými pracovníkmi žalobcu s dôrazom na skutočnosť, že špecifikácia obsahovala nielen časový údaj a meno pracovníka, ale tiež miesto výkonu stavebných prác. Pokiaľ žalovaný preukazoval ním uplatnenú obranu poukazom na stavebný denník a okresný súd v tomto smere uprednostnil dôkaz „smenovku“ s odôvodením, ktoré krajský súd považoval za dostatočné a na ktoré krajský súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP odkazuje, tak potom nebol priestor na to, aby na základe argumentácie žalovaného v odvolaní, ktorú postavil na tvrdenej nelogickosti a spornosti argumentácie žalobcu, že osádzanie panelov by mal vykonávať žalobca prostredníctvom svojich pracovníkov, považoval za takú, ktorá by bez ďalšieho mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil. S odkazom na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd konštatuje, že správne okresný súd na daný zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúcu právnu úpravu, a tiež odvolací súd nezistil v tejto časti nesprávnu aplikáciu, resp. interpretáciu právnych noriem. V tejto súvislosti krajský súd len podporne a primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993).“
Žalovaný v odvolaní v rovine uplatnenej ceny diela vyúčtovanej faktúrou č. 34/2007 poukázal na to, že „Z uvedeného dôvodu žalovaný odporca pôvodný resp. terajší nie je pasívne legitimovaný“. „Jednak práce v Predmieri a Terchovej vykonával podnikateľ Štefan Vlček a nie pôvodný odporca a taktiež sa nevysporiadal so skutočnosťou aké práce sa vykonávali na týchto stavbách“ a tiež argumentoval, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom bola dohodnutá cena, predmet a miesto výkonu prác. K uvedenej argumentácii žalovaného, že žalobca nepreukázal spôsob dohodnutia ceny predmetu miesta výkonu prác, krajský súd považuje za podstatné opätovne poukázať i v tejto časti na dostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil a zároveň poukazuje i na skutkový stav tak, ako bol okresným súdom ustálený. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, ktorý popieral existenciu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi v odvolaní, tak podľa krajského súdu je namieste poukázať komplexne na celú produkovanú obranu žalovaného v priebehu celého prvostupňového konania, kedy obrana žalovaného bola krajským súdom vyhodnotená ako nepresvedčivá vo väzbe na všetky dôkazy, vykonané okresným súdom, z ktorých okresný súd napokon ustálil existenciu zmluvného vzťahu. Krajský súd vzhľadom na závery súdu prvého stupňa potom len príkladmo poukazuje na obranu žalovaného tak, ako bola učinená pred súdom prvého stupňa, kedy v odpore uviedol „Navrhovateľ vykonával práce na základe objednávky odporcu, avšak navrhovateľ si vyúčtoval práce bez odsúhlasenia vykonanej práce a počtu odpracovaných hodín nad dohodnutý cenový rámce. Keďže rozsahom hodín, ktoré faktúroval navrhovateľ odporca nesúhlasí, faktúru zaslanú navrhovateľom č. 34/2007 odmietol a vrátil“. Z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 14.10.2011 na č.l. 59 spisu je zrejmé, že žalovaný v rámci obrany uviedol k predmetnej faktúre č. 34/2007 „Pokiaľ sa týka III 34 stavebné práce, čiže v súdnom spise sa nachádza jedine evidencia dochádzky za mesiac október, čiže žiadam, aby respektíve aj v tejto časti zamietnuť návrh, pretože aj z obsahovej stránky tohto listu je napísané: „evidencia dochádzky za mesiac október 2007“, zdôrazňujem 2007 a pod tým tie isté mená, priezviská, november 2008, zdôrazňujem 2008. Čiže odporca vyslovuje dôvod, že to bol expost vystavený doklad, pretože žiadne práce neboli zo strany odporcu, čo sa týka fyzických činností týchto ľudí objednané, odporca nedoložil doklad o tom, kde boli vykonávané, v akom časovom horizonte, aké práce, kto to odsúhlasoval, a potom následne, že či to skutočne bola faktúra doručená za tie údajné práce“. Z uvedenej argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa nie je možné prijať záver o spochybnení predmetného zmluvného vzťahu, vo väzbe na odvolacie dôvody, s dôrazom na to, že podľa obsahu uvedenej argumentácie bolo spochybnené primárne časové určenie dátum v časti november 2008 a konkretizácia v rovine objednávky žalovaného vo vzťahu k fyzickej činnosti osôb „čo sa týka fyzických činností týchto ľudí objednané“, ale netýkalo sa predsa spochybnenia samotného zmluvného vzťahu. Na uvedené závery krajského súdu potom nadväzuje i obrana žalovaného pred súdom prvého stupňa, tak ako to vyplýva zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 14.10.2011 na č.l. 63 spisu „Trvám na tom, aby navrhovateľ preukázal, aký je právny vzťah medzi osobami uvedenými na smenovkách a navrhovateľom, nakoľko odporca rozporuje, že medzi týmito osobami a navrhovateľom existuje pracovno-právny vzťah“. Žiada sa potom dodať podľa krajského súdu, že je nelogické, aby za stavu spochybnenia zmluvného vzťahu účastníkov v rozsahu odvolacej námietky žalovaného, žalovaný v rámci prvostupňového konania potom rozporoval, či „medzi týmito osobami a navrhovateľom existuje pracovno-právny vzťah“. Vo väzbe na obranu žalovaného k cene vyúčtovanej faktúrou č. 34/2007 je potrebné poukázať i na ďalšiu obranu žalovaného v priebehu prvostupňového konania, tak ako vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 27.05.2013 (č.l. 158 spisu), v ktorej žalovaný v rámci svojej obrany uviedol: „Aj zo samotného dokladu - smenovky odporca vyjadruje názor, že tento výkaz osobohodín bol vyhotovený navrhovateľom účelovo a následne, keď aj na smenovke sú uvedené tzv. odpracované hodiny jednotlivých pracovníkov v mesiaci október 2007 a november 2008“, z ktorej argumentácie vyplýva dôraz na november 2008, predsa tiež nie je možné vyvodiť podľa krajského súdu záver popierania existencie predmetnej zmluvy. Krajský súd zároveň poukazuje i na obranu žalovaného v rovine faktúry č. 34/2007, tak ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného na č.l. 159 spisu. „Nárok navrhovateľa ohľadom faktúry 34/2007 je podľa odporcu taktiež neopodstatnený, s poukazom na výpis stavebného denníka, skutočnosť, že v období október a november 2007 sa na stavbe v Obci Teplička nepracovalo a taktiež na skutočnosť neurčitých tvrdení svedkov, pracovníkov navrhovateľa, ktorí nevedeli uviesť, v ktorom období, aké práce mali vykonávať pred odporcu v predmetnom období. Podľa názoru odporcu svedok Ing. P. P. ako stavbyvedúci odporcu v evidencii navrhovateľa nepotvrdil vykonanie prác pracovníkov navrhovateľa na stavbe v Tepličke, bolo to na stavbách v Predmieri a v Terchovej. Podľa jeho názoru došlo zo strany navrhovateľa k úprave textu, svorkovaniu dokladu, ktorý podpísal Ing. P. a bol tam vpísaný text - Teplička“, z ktorého tvrdenia predsa tiež nie je možné prijať záver o spochybnení samotnej existencie zmluvného vzťahu účastníkov. Krajský súd pre úplnosť uvádza, že z predmetného vyjadrenia vyplynula i argumentácia žalovaného, že predmetné práce boli vykonávané pre Štefana Vlčeka - VESTAM, pre ktorého Ing. P. P. vykonával funkciu stavbyvedúceho, z ktorých žalovaný vyvodil záver, že „Z uvedeného dôvodu nie je daná pasívna legitimácia odporcu, čo sa týka uplatneného žalovaného nároku v celom rozsahu“ (č.l. 159 spisu), z ktorého samotného tvrdenia žalovaného potom nie je možné predsa prijať iný záver než ten, že predmetné práce v skutočnosti vykonané predsa len boli. Ak za tohto stavu žalovaný vyčítal okresnému súdu, že tento sa nevysporiadal s otázkou „že jednak práce v Predmieri a Terchovej vykonával podnikateľ Štefan Vlček a nie pôvodný odporca a taktiež sa nevysporiadal so skutočnosťou, aké práce sa vykonávali na týchto stavbách“, tak
krajský súd poukazuje práve v rovine tejto obrany žalovaného na celú jeho obranu pred súdom prvého stupňa, ktorú vyhodnotil krajský súd ako nepresvedčivú. Ak okresný súd uviedol, že obrana žalovaného bola účelová, tak potom v rámci vyhodnotenia celej jeho obrany s poukazom i na citácie jeho výpovedí odvolacím súdom, nebol priestor na odklon od týchto záverov súdu prvého stupňa. Tiež v tomto smere nemožno odhliadnuť i od záverov okresného súdu, že stavebné práce v obci Teplička vykonával žalobca pre žalovaného, čo v konečnom dôsledku potvrdil i zamestnanec žalovaného, pán Ing. P.. Ak žalobca svoj nárok uplatnil z predloženej listiny, a to v rozsahu 491,5 hodín a ak žalobca zahrnul do fakturácie uplatneného nároku z titulu zaplatenia ceny diela faktúrou č. 34/2007, aj stavebné práce vykonávané v obci Predmier, tak okresný súd ustálil, že dohoda žalobcu s takto určeným miestom plnenia nevyplývala, Ing. P. potvrdil, že práce v obci Teplička vykonával žalovaný, zatiaľ čo obci Predmier tieto vykonával podnikateľ Štefan Vlček. Tomuto korešpondoval aj spôsob evidovania odpracovaných hodín pracovníkmi žalobcu a rozlíšenia miesta výkonu stavebných prác na Tepličku a Predmier. Na tento záver okresného súdu nemala vplyv ani skutočnosť, že práce v obci Predmier boli pracovníkmi žalobcu vykonané a Ing. P. potvrdené. Tiež nemožno prehliadnuť tvrdenie svedka Ing. P., ktorý svoju pracovnú činnosť vo funkcii stavbyvedúceho vykonával tak pre VESTAM, s.r.o., ako aj pre podnikateľa Štefana Vlčeka, stavebno- montážna firma, pričom práce v obci Predmier vykonával podnikateľ Štefan Vlček. Z predmetu fakturácie na podklade účtovného dokladu č. 34/2007 vyplývalo, že žalobca fakturoval žalovanému za vykonanie stavebných prác na stavbe v Tepličke nad Váhom na základe odpracovaných hodín v mesiaci október 2007 383 hodín a v mesiaci november 2007 v počte 256,5 hodín, spolu 639,5 hodín, ktorých vecný rozsah daný miestom výkonu práce nezodpovedal obsahu smenovky, potvrdenej žalovaným a časové vymedzenie týchto prác zahŕňalo nielen práce vykonané v obci Teplička nad Váhom, ale tiež v obci Predmier. Okresný súd preto priznal žalobcovi ako oprávnenú pohľadávku z titulu zaplatenia ceny diela, cenu stavebných prác vykonaných v mesiaci október a november roku 2007 v obci Teplička nad Váhom v rozsahu, v ktorom oprávnený zástupca žalovaného potvrdil vykonanie týchto prác v obci Teplička nad Váhom, t.j. v rozsahu 491,5 hodín. Okresný súd konštatoval, že nebolo možné prehliadnuť skutočnosť, že žalovaný primárne uviedol, že vrátil žalobcovi faktúru č. 34/2007 ako neoprávnenú a v neskoršom konaní žalovaný tiež namietol, že predmetná faktúra mu nebola vôbec doručená. Uvedená obrana žalovaného bola spochybnená obsahom listiny označenej ako Odsúhlasenie zostatku pohľadávok zo dňa 21.08.2008, v ktorom žalovaný pečiatkou a podpisom pracovníčky potvrdil evidenciu neuhradenej pohľadávky na podklade faktúry č. 34/2007. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany pri nároku uplatnenému žalobou.
K odvolacej námietke žalovaného, v rovine vyhodnotenia osoby svedkyne pani P. a jej vzťahu k žalovanému, krajský súd poukazuje na výpoveď žalovaného pred súdom prvého stupňa dňa 14.10.2011, z ktorého vyplýva „Pani B. P. viacmenej nepracuje pre odporcu, vykonáva účtovníctvo pre firmu Štefan Vlček - VESTAM stavebnomontážna firma. Pani P. však sedí v jednej kancelárii s bývalou účtovníčkou odporcu, z akého dôvodu podpísala odsúhlasenie zostatku pohľadávok, sa vyjadriť neviem, táto skutočnosť mi nie je známa“. Na pojednávaní pred okresným súdom dňa 20.04.2012, podľa obsahu zápisnice na č.l. 90 žalovaný uviedol, že „žiadame návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania zamietnuť s poukazom na skutočnosť, že pani P. nie je zamestnankyňou odporcu a nie je osobou oprávnenou evidovať záväzky odporcu“. Z výpovede svedkyne pani X.A., ktorá po poučení podľa § 126 OSP pred okresným súdom dňa 18.02.2014 (č.l. 242 spisu) podľa obsahu zápisnice vypovedala, že „pani P. ma informovala, že dve z uvedených faktúr, a to faktúra 17/2007 a 24/2007 boli medzičasom uhradené. Ja som jej preto uviedla, že má tieto úhrad poznačiť do predmetnej listiny, čo svedkyňa vykonala. Údaje o vykonaných úhradách do listiny zapísala pani P.. Mám taktiež vedomosť, že faktúra 14/2007 bola niekedy v roku 2011 zo strany odporcu uhradená. Pani P. sa ma telefonicky dopytovala, či na strane navrhovateľa
nedošlo k zmene účtu, nakoľko k vykonaniu úhrady faktúry č. 14/2007 došlo až niekedy v roku 2011. Presne išlo o dátum 17.10.2011. Tento dátum si pamätám presne. Pamätám si, že napriek tomu, že faktúra znela na sumu v Sk, vykonávaná úhrada bola realizovaná v mene EUR. Ja som v nejakom pravidelnom styku s pani P. nebola Telefonovala mi len vtedy, keď nevedela, kam má faktúru doručiť. Ja mám vedomosť, že pani P. bola pracovníčkou z firmy VESTAM“. Zároveň sa poukazuje krajským súdom na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, a to podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 20.05.2014 z č.l. 261 spisu v časti výpovede právneho zástupcu žalobcu, ktorý uviedol, že „Poukazujem na faktúru č. 16/2007, ktorú vystavil dodávateľ VESTAM, s.r.o. pre odberateľa Obec Teplička nad Váhom, kde ako osoba, ktorá vystavila predmetnú faktúru je uvedená B. P., ktorou faktúrou odporca vyúčtoval v obci Teplička nad Váhom na základe zmluvy o dielo „Rekonštrukcia Skotňanského potoka“ a následného dodatku č. 1 „stavebné práce“ podľa doloženého súpisu vykonaných prác v sume 1.756.816,40 Sk. Touto listinou ja vyvraciam tvrdenie odporcu o tom, že pani P. nebola zamestnankyňou odporcu“, ktoré skutočnosti žalovaný nespochybnil. Tiež nemohlo zostať nepovšimnutým, že predmetný listinný dôkaz zo dňa 21.1.2008 bol okrem podpisu predsa opatrený i odtlačkom pečiatky žalovaného a tiež že žalovaný dňa 14.10.2011 pred okresným súdom uviedol, že „Pani B. P. viacmenej nepracuje pre odporcu, vykonáva účtovníctvo pre firmu Štefan Vlček - VESTAM stavebnomontážna firma. Pani P. však sedí v jednej kancelárii s bývalou účtovníčkou odporcu.“ I na základe uvedených skutočností, potom okresný súd vyslovil záver o tom, že § 16 OBZ chráni dobromyseľnosť tretích osôb a vychádza z predpokladu, že podnikateľ musí mať kontrolu nad tým, čo sa robí v jeho prevádzkarni. Teda ak určitá osoba je oprávnená disponovať s pečiatkou firmy žalovaného a vykonáva pracovnú činnosť, hoci aj pre inú osobu v sídle podnikateľa, je z jej konania podnikateľ zaviazaný. Vzhľadom na písomný spôsob komunikácie bola podľa okresného súdu vylúčená vedomosť žalobcu „ako tretej osoby, že konajúca osoba nie je na takéto konanie oprávnená“, s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil a vzhľadom na všetky skutočnosti vyhodnotil i túto odvolaciu námietku žalovaného ako námietku bez vecnej relevancie vo vzťahu k správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorá bola v odvolacom konaní konštatovaná odvolacím súdom cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol podľa krajského súdu dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd. Podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.
Žalovaný v odvolaní namietal, že žiada žalobu zamietnuť „…z dôvodu navrhovateľom nepreukázania doručenia faktúry 14/2007, a tým určenia počiatku premlčania“ (čl. 295 spisu). V súvislosti s touto odvolacou námietkou, odvolací súd poukazuje na výrok napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého je zrejmé, že okresný súd konanie v časti o zaplatenie 780,06 Eur zastavil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v priebehu súdneho konania, po začatí dokazovania, žalobca vzal žalobu o zaplatenie 780,06 Eur (zostatku neuhradenej faktúry č. 14/2007) späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na úhradu vykonanú žalovaným „dňa 17.10.2011, kedy došlo k pripísaniu tejto sumy na účet navrhovateľa.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pred súdom prvého stupňa bolo právnym zástupcom žalovaného dňa 14.10.2011 podľa obsahu zápisnice na čl. 58 spisu uvedené „...že pokiaľ sa týka 1. žalobného návrhu faktúry 14/2007 nepopiera, že nedošlo k celkovej úhrade tejto faktúry vo výške 23.5000 SK“, z tej istej zápisnice na čl. 59 spisu vyplýva, že žalovaný uviedol „Pokiaľ ide o pohľadávku uplatnenú na podklade faktúry č. 14/2007 v uplatnenej sume 23.500 Sk, t.j. 780,06 eur, túto časť žalovanej pohľadávky odporca nečiní spornou.“ K uvedenému pristupuje i samotná skutočnosť, že dôvodom späťvzatia žaloby v časti zodpovedajúcej vyúčtovanej faktúrou č. 14/2007 došlo predsa v dôsledku správania žalovaného, pričom poukazuje sa obsah zápisnice spísanej okresným súdom dňa 03.07.2012 č.l. 108 spisu, ktorú skutočnosť
- úhradu žalovanej sumy, žalovaný nenamietal a vyjadril súhlas so späťvzatím, tak ako to vyplýva zo zápisnice zo dňa 03.07.2012 na č.l. 108 spisu. Vzhľadom na uvedené je potom bez logickej súvislosti argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané doručenie predmetnej faktúry žalobcom žalovanému,
keď sumu vyúčtovanú touto faktúrou žalobcovi predsa uhradil. Navyše uvedená argumentácia nenašla odzrkadlenie s aplikovanou obranou žalovaného pred súdom prvého stupňa. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod žalovaného bol novo tvrdený, poskytnutý až v podanom odvolaní, preto za stavu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP, nebolo možné na tento odvolací dôvod žalovaného prihliadnuť ako na relevantný (doručenie poučenia na č.l. 164 spisu pôvodne - po oprave č.l. 228 spisu, poučenie § 120 ods. 54 OSP pôvodne č.l. 165, po oprave č.l. 229 spisu). Krajský súd len primerane a podporne poukazuje na závery, s ktorými sa stotožnil, a v zmysle ktorých „Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Námietky premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 13. 10. 2009, sp. zn. 5 Cdo 120/2009). Z prejednávanej veci, je zrejmé, že žalovaným uplatnená námietka premlčania sa výslovne spája s novými skutočnosťami, novým dokazovaním, a to minimálne v oblasti doručenia predmetnej faktúry, ktoré v prvostupňovom konaní nebolo namietané, naopak na jej základe sa predsa žalovaným plnilo, krajský súd poukazuje pritom na citácie z obsahu spisového materiálu uvedené vyššie v tomto rozhodnutí, v rovine vyhodnotenia predmetnej odvolacej námietky. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“
Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, považuje krajský súd za podstatné uviesť, že sa dôsledne oboznámil s celou jeho argumentáciou, avšak vzhľadom na závery súdu prvého stupňa, nebol vytvorený pre krajský súd priestor na odklon od týchto záverov. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu,vo väzbe na závery súdu prvého stupňa k nároku žalobcu vyplývajúcemu z faktúry č. 22/2008 zo dňa 08.09.2008 a faktúry č. 33/2007, faktúry č. 34/2007, krajský súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, a to cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Tento postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 78/05, III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
Podľa krajského súdu je namieste, a to nielen v rovine odvolania žalobcu, ale i žalovaného pripomenúť že „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia tejto zmluvy nebola medzi nimi sporná)“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010).
Žalobca v odvolaní opakovane poukazoval na správanie žalovaného počas konania pred súdom prvého stupňa, ktoré vyhodnotil ako konanie, ktorým bola spôsobená podľa neho neprehľadná situácia a tiež zdôrazňoval, že takéto konanie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Krajský súd v rovine tejto odvolacej námietky považuje za podstatné poukázať na celé konanie pred súdom prvého stupňa a tiež na odôvodnenie napadnutého rozsudku a po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, napriek odvolacím námietkam žalobcu, ale aj žalovaného, v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu a žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
V rovine rozsahu vykonaného dokazovania a vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov okresným súdom za podstatné považuje krajský súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Ani z tejto roviny nazerania nebolo možné postup okresného súdu vyhodnotiť ako rozporný so zákonom, a to napriek vyjadreniu nesúhlasu žalobcu.
Krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu, č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, v ktorom ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a vyplývajú z interpretácií súdneho rozhodnutia.
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Na základe odvolacích dôvodov žalobcu a ani žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP
krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaných odvolaní vo veci samej, keďže v prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa § 151 ods. 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).