Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25CoP-43-2015.pdf
PDF · 90.11 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/43/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Iveta Jankovičová, vo veci starostlivosti súdu už o plnoleté dieťa: B. L., nar. XX.XX.XXXX, dieťa rodičov - matky: D. L., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX a otca: B. L., nar. X.X.XXXX, bytom T. D. H., M. XXX/XX, o návrhu matky na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 22.9.2013 č.k. 12P/9/2014-177- v časti vo veci samej týkajúcej sa výživného, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej týkajúcej sa výživného p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v čase rozhodovania ešte maloletého B. L., nar. XX.XX.XXXX zveril do osobnej starostlivosti matke, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Otec zaviazal k povinnosti platiť na výživu maloletého sumu 120,- Eur mesačne, vždy do 20. dňa mesiaca vopred k rukám matky, počnúc dňom 3.7.2013. Dlh na zročnom výživnom vznikol otcovi za obdobie od 3.7.2013 do 30.9.2014 v sume 806,52 Eur a súd ho povolil otcovi splácať mesačne spolu s bežným výživným v splátkach po 40,- Eur mesačne, pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Týmto súd zmenil v časti úpravy výkonu práv a povinnosti rodičov k maloletému na čas po rozvode rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 16P/343/2012-32 zo dňa 21.1.2013. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 36 ods. 1, § 65 ods. 1, § 61 ods. 1 až 5, § § 75 os. 1, § 78 ods. 1 až 3, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine i § 160 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Vecne potom argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že je potrebné pristúpiť k úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému, keďže došlo k podstatnej zmene pomerov na jeho strane, tým že opäť býva u svojej matky. V tejto otázke (zmeny zverenia dieťaťa matke), nevznikol medzi rodičmi žiadny spor, nebol zistený žiadny dôvod, pre ktorý by maloletý nemal ostať v starostlivosti matky a preto súd zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti. Výšku vyživovacej povinnosti otca súd určil s prihliadnutím na vek dieťaťa (blízko veku dospelosti) a z neho vyplývajúce všeobecné (základné) odôvodnené potreby človeka v danom veku. Za primerané základným odôvodneným potrebám dieťaťa a bežným výdavkom na dieťa, s prihliadnutím na zárobkové pomery rodičov súd určil čiastku 120,- Eur mesačne v zmysle návrhu matky (keďže v zhode s ustálenou rozhodovacou praxou na výživné možno počítať až s 20 až 25% čistého príjmu výživou povinného rodiča), určená čiastka postačuje na zabezpečenie potrieb dieťaťa a na pokrytie výdavkov potrebných v súvislosti so starostlivosťou oň. Výživné otcovi súd určil spätne - od podania návrhu, keďže už v tom
čase tu boli dané podmienky na zmenu predchádzajúcej úpravy. Otcovi do konca septembra (výživné za mesiac september už bolo splatné) takto (s prihliadnutím na to, že si priebežne svoju vyživovaciu povinnosť plnil v rozsahu 66,- Eur mesačne) na určenej čiastke výživného vznikla povinnosť v sume 14 mesiacov x 54,- Eur (august 2013 až september 2014) + 29 dní za mesiac júl 2013 (54/31 dní x 29 dní), ktorý dlh je povinný zaplatiť v splátkach splatiť v splátkach spolu s bežným výživným. Výšku splátok súd určil tak, aby boli zvládnuteľné otcom, ale dlh v záujme dieťaťa zároveň v čo najkratšom možnom čase uhradený. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Proti tomuto rozsudku v časti určenia bežného výživného (vychádzajúc z jeho obsahu) podal odvolanie otec, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že výživné nezvýši (t.j. ponechá i otcovi vyživovaciu povinnosť vo výške 66,- Eur mesačne, ako ju mala určenú naposledy matka), alternatívne rozsudok v tejto časti zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania nie sú dôvody na zvýšenie výživného. Je potrebné, aby sa odvolací súd vyporiadal s tou skutočnosťou, že B. L. dovŕšil 18. rok svojho veku dňa 26.11.2014. Má ďalej za to, že v rámci dokazovania neboli vyhodnotené všetky okolnosti tohto prípadu, najmä nebol dostatočne preukázaný základ na zvýšenie výživného, lebo jeho zárobkové a majetkové pomery neumožňujú, aby prispieval na výživu syna mesačne sumou viac než 66,- Eur. Poukazuje na to, že medzi ním a matkou syna bola taká dohoda, že v čase, keď bol syn zverený do jeho osobnej starostlivosti, neskúmali sa majetkové a zárobkové pomery matky, ktorá prispievala na jeho výživu len sumou 66,- Eur mesačne napriek tomu, že všetky náklady spojené s jeho výchovou a výživou hradil on sám a preto považuje za nespravodlivé to, aby on platil výživné vo výške 120,- Eur mesačne len z toho dôvodu, že syn zmenil svoj vzťah k nemu, z dôvodu pohodlnosti sa odsťahoval k matke a teraz má on hradiť výdavky, ktoré by nevznikli, ak by syn býval u neho a naďalej by mu poskytoval starostlivosť tak, ako doteraz. Ďalej poukazuje na to, že v priebehu konania deklaroval svoje majetkové a zárobkové pomery, ktoré nedovoľujú, aby platil výživné v tomto rozsahu. Má stabilné mesačné výdavky a tieto je povinný platiť, zároveň aj úver musí platiť od obdobia, kedy s matkou syna ešte žil a bol nútený zaplatiť aj zostatok úveru so stavom 2.885,- Eur, nakoľko matka syna nehradila tento úver. Na základe takto zisteného skutkového stavu nie je situácia taká, aby bolo možné rozhodnúť o zvýšení jeho vyživovacej povinnosti voči synovi, ktorý je t.č. už dospelý. Súd prvého stupňa tak vykonané dôkazy vyhodnotil nedostatočne a nebral do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie jeho schopností a možností platiť výživné vo vyššom rozsahu prihliadajúc na jeho majetkové a zárobkové pomery.
Z obsahu spisu je zrejmé, že v priebehu konania dovtedy ešte maloletý B. dosiahol plnoletosť dňom 126.11.2014, ktorým dosiahnutím plnoletosti v konaní o výživnom začatom v čase jeho maloletosti to má ten následok, že dieťa už nemôže byť podľa § 22 O.s.p. zastúpené zákonným zástupcom, ale koná pred súdom samostatne, prípadne splnomocneným zástupcom. Nakoľko sa v priebehu konania zmenilo procesné postavenie účastníkov, dieťa sa stalo už plnoletým, zaniklo tým jeho zákonné zastúpenie matkou ako aj zastúpenie kolíznym opatrovníkom a vo vzťahu k nemu sa zmenil charakter predmetného konania na návrhové konanie v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p.
Matka, medzičasom už plnoletý B. a ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali.
Matka podala ešte prostredníctvom právneho zastúpenia písomné vyjadrenie k odvolaniu otca, v ktorom poukázala, že nevidí žiaden dôvod na zmenu napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd návrh zamietne, lebo súd rozhodoval v čase, keď syn bol ešte maloletý, pričom vychádzal z nepochybne zistenej skutočnosti, že syn od mája 2013 z vlastného rozhodnutia a aj so súhlasom otca prišiel bývať k nej a aj odvtedy bol v jej faktickej osobnej starostlivosti. B. naďalej žije s ňou v spoločnej domácnosti, študuje na strednej škole v Dunajskej Strede a napriek tomu, že je plnoletý, stará sa o neho, poskytuje mu všestrannú starostlivosť a hradí aj jeho výdavky. Otec platí od podania návrhu na neho výživné 66,- Eur, za december 2014 poukázal 66,- Eur poštovou poukážkou už na jeho meno. Jeho dlh na výživnom (pri určení výživného na 120,- Eur) sa tak zvýšil o nedoplatok na mesiace október a november 2014 k jej rukám o 108,- Eur. Domnieva sa, že súd správne rozhodol, keď určil výživné na syna pre otca vo výške 120,- Eur, pričom toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Na výške výživného nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že syn sa stal 26.2014 plnoletým, rozdiel je len v tom, že otec je povinný platiť toto výživné k rukám syna a nie k jej rukám, ako tomu bolo do dovŕšenia jeho plnoletosti. Odvolanie otca pokladá preto za nedôvodné a naopak, odvolaním napadnutý rozsudok pokladá za vecne správny. Zmena napadnutého rozsudku by sa mohla týkať len povinnosti otca platiť na výživu B. sumou 120,-
Eur mesačne, vždy do 20. dňa mesiaca vopred k jeho rukám, ostatné časti rozsudku ako vecne správne navrhuje potvrdiť.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne vyjadril s tým, že navrhuje prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny, nakoľko určená výška výživného je primeraná veku a odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa.
Plnoletý B. k odvolaniu otca písomne uviedol, že s týmto nesúhlasí, nakoľko podľa jeho názoru 66,- Eur je veľmi nízky príspevok na jeho každodenné štúdium, ošatenie, stravovanie atď. Súhlasí s rozsudkom súdu prvého stupňa, ktorý určil výživné v sume 120,- Eur a povolil nedoplatok, čo vznikol otcovi, splácať mu v čiastke 40,- Eur mesačne s tým, že 26.11.2014 vyplatí omeškanú sumu matke, pretože podľa jeho názoru je to tak spravodlivé. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie otca má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p. - pretože konanie pôvodne začaté ako konanie vo veci starostlivosti o maloleté dieťa sa mohlo začať i bez návrhu), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného vo veci samej je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.,
S poukazom na vyššie uvedené predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či boli splnené zákonné podmienky pre určenie výživného napadnutým rozsudkom otcovi na už plnoletého B. a v akom rozsahu.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie naplnenia zákonných podmienok pre určenie výživného, za situácie, keď prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým zisteniam a pretože sa odvolací súd stotožňuje i so správnym právnym posúdením veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., sa obmedzuje len na odkaz na správne písomné vyhotovenie rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na podporu záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolaciu argumentáciu, sa žiada dodať už iba nasledovné:
Predovšetkým sa žiada uviesť, že odvolací súd nemal v prejednávanej veci po vykonanom dokazovaní pochybnosti o potrebe určenia výživného otcovi za situácie zmeny zverenia maloletého z jeho osobnej starostlivosti do starostlivosti matky napadnutým rozsudkom (zmena osobnej starostlivosti o dieťa účastníkmi konania napadnutá nebola).
Otec v odvolaní žiada zohľadniť dosiahnutie plnoletosti B. (tým pravdepodobne platobné miesto určeného výživného), táto však nastala až po rozhodnutí súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa tak správne napadnutým rozsudkom určil otcovi výživné ešte k rukám matky B. za situácie, keď v čase začatia konania a i rozhodnutia napadnutým rozsudkom bol B. ešte maloletý, zverený do osobnej starostlivosti matke s tým, že po dovŕšení jeho plnoletosti automaticky nastáva zmena platobného miesta pre určené výživné už k nemu samému.
Pokiaľ ide o otcom namietaný rozsah určenej vyživovacej povinnosti, je to najmä ustanovenie § 75 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine, ktoré vymedzuje kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (tu inak bez ohľadu na to, či osobou výživou oprávnenou má byť maloleté dieťa alebo iná osoba). Tými sú na jednej strane odôvodnené potreby oprávneného (v prejednávanej veci B.), na strane druhej potom schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného (ktoré postavenie v smere plnenia vyživovacej povinnosti k B. prislúchalo obom jeho rodičom).
Otec odvolaciu argumentáciu založil predovšetkým na tom, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom nezaoberal jeho zárobkovými, majetkovými pomermi ako i stabilnými mesačnými výdavkami, ktoré mu neumožňujú platiť určené výživné 120,- Eur mesačne. Navyše, keď bol B. v jeho starostlivosti matka mu platila na jeho výživu 66,- Eur, ktoré jediné akceptuje i vo svojom prípade. Tu je však potrebné mať na zreteli predovšetkým to, že primárnou povinnosťou rodiča, ktorý nemá dieťa vo svojej osobnej starostlivosti (tu do nadobudnutia plnoletosti B. otec) je uspokojiť jeho potreby formou platenia výživného, pričom naopak u rodiča druhého (tu potom u matky), sa najmä v závislosti na veku dieťaťa mení pomer tzv. osobného a peňažného podielu na plnení si vyživovacej povinnosti takýmto rodičom, to znamená, že vyživovaciu povinnosť rodiča osobne sa starajúceho o dieťa treba považovať za čiastočne krytú výkonom jeho osobnej starostlivosti o dieťa. Nesporným ďalej zostáva, že potreby B. (predovšetkým na jeho vek) nemožno pokryť výživným, ktoré určil súd prvého stupňa otcovi napadnutým rozsudkom, keďže tieto ho prevyšujú, z čoho potom vyplýva, že v ostatnom rozsahu musia byť jeho výdavky uspokojené matkou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti.
Dovŕšením plnoletosti je to potom výlučne B., ktorý rozhodne, či požiada o určenie výživného aj matke, pokiaľ si však matka plní voči nemu vyživovaciu povinnosť dobrovoľne (tu napokon nie je dôvod o tom pochybovať, keďže B. žije spolu s matkou), nie je na to ani dôvod.
Ak potom skutočne z rozhodovacej praxe vyplýva (odkázal na to aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku), že v prípade vyživovacej povinnosti zamestnaného rodiča možno stav primeranosti výživného príjmu rodiča vyjadriť ako podiel mesačného výživného oprávneného na mesačnom príjme povinného v rozpätí 20 - 25%, keď otec ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá, i v prejednávanej veci muselo byť zjavné, že výživné pre B. sumou 120,- Eur mesačne bolo treba v jeho súčasnom veku a za aktuálne preukázaného stavu jeho potrieb považovať skutočne za akceptovateľné (určené výživné z priemerného čistého príjmu otca za obdobie od mája 2013 do apríla 2014 vo výške 644,47 Eur predstavuje z neho 18,60%). Pokiaľ aj otec poukazuje na svoje stabilné mesačné výdavky, tu nepustí § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov a súd nemôže brať do úvahy tie výdavky rodiča, ktoré nemusí nevyhnutne vynakladať. Vzhľadom na to pri hospodárnom nakladaní s dosiahnutými príjmami, pri vylúčení nie nevyhnutných výdavkov, po zaplatení súdom stanoveného výživného otcovi zostane dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie jeho základných potrieb.
Ďalšie odvolacie argumenty otca odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu matky zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť výšku výživného, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu bolo potom dôvodným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania bolo s použitím § 224 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p. (predmetné konanie v čase jeho zahájenia bolo možné začať aj bez návrhu) rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.