Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_38Er-3566-2014.pdf
PDF · 111.95 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-38Er/3566/2014
Uznesenie
Okresný súd Košice II vo veci exekúcie oprávneného: Magellan Slovakia, s.r.o., IČO: 44414315, ul. Zochova č. 5, 811 03 Bratislava zast. smith & smith legal s.r.o., advokátska so sídlom v Bratislave, 811 03 Bratislava proti povinnému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, IČO: 00606707, ul. Rastislavova č. 43, 041 90 Košice, práv. zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom ul. Kovačská 32, 040 01 Košice vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, Exekútorský úrad, ul. Moskovská 18, 811 08 Bratislava pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť oprávnenému sumu zaplatiť oprávnenému sumu 14 148,67 €, úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1714,44 € od 15.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 597,24 € od 20.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 340,28 € od 29.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 660,12 € od 29.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 55,24 € od 29.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 138,00 € od 30.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 120,43 € od 4.7.2012 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 715,24 € od 14.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 786,37 € od 14.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 2 266,60 € od 14.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 222,08 € od 14.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 100,44 € od 12.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 67,85 € od 19.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 679,19 € od 19.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 452,65 € od 19.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 223,20 € od 23.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 507,78 € od 31.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 156,00 € od 19.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 104,00 € od 21.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 139,61 € od 22.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 276,00 € od 27.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 55,24 € od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 1 352,40 € od 17.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,27 € od 18.10.2012 do zaplatenia a trov exekúcie, o námietkach povinného proti exekúcii, námietkach povinného proti trovám, návrh na zastavenie a o návrhu na odklad exekúcie takto
rozhodol:
I. Námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a
II. Námietky povinného proti trovám exekúcie z a m i e t a.
III. Návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a. IV. Návrh na odklad exekúcie z a m i e t a.
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného zo dňa 14.10.2014 a poverenia k vykonaniu exekúcie č. 5803 0188242 vydaného Okresným súdom Košice II, dňa 12.1.2015 upovedomil poverený súdny exekútor JUDr. Martin Hermanovský účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. Ex 4756/2014 zo dňa 20.3.2015, povinnému doručenom dňa 27.3.2015. Exekučným titulom na základe, ktorého sa vedie exekučné konanie je platobný rozkaz Okresného súdu Košice II č. k. 33Rob/219/2013-15zo dňa 13.03.2014. Dňa 14.4.2015 postúpil súdny exekútor tunajšiemu súdu námietky povinného proti exekúcií, námietky proti trovám exekúcie podané v zákonom stanovenej lehote, návrh na zastavenie exekúcie ako aj návrh na odklad exekúcie, v ktorých uvádza, že nakoľko v danej veci sú okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku oprávneného a sú tu aj iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, resp.
spôsobilá s odkazom na ust. § 56 Exekučný poriadok znemožniť a zabrániť povinnej poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú starostlivosť podľa zákona NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Predovšetkým uvádzame, že povinná - Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice je štátnou príspevkovou organizáciou, ktorá bola zriadená MZ SR pod č. k. 1842/1990-A/I-2 zo dňa 18. decembra 1990 výlučne za účelom poskytovania špecializovanej liečebno-preventívnej starostlivosti a výučby a výchovy poslucháčov LF UPJŠ v Košiciach. Zároveň je spoločnosťou, ktorá na základe rozhodnutia Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pod č. k. 2013-17231/47264:1-11 zo dňa 14.10. 2013 vykonáva výskum a vývoj v oblasti zdravotníctva. Z uvedeného je teda nepochybné, že organizácia povinnej bola riadená za účelom plnení úloh štátu a na verejnoprospešný účel.
Ako správca majetku štátu hospodári s nehnuteľným a hnuteľným majetkom, ktorý jej bol zverený do správy a ktorý používa na účel, pre ktorý bola povinná zriadená , preto tento majetok je absolútne nepostihnuteľný exekúciou. Rovnako všetky príjmy a pohľadávky povinnej sú využívané na plnenie verejnoprospešného účelu - poskytovanie zdravotnej starostlivosti , výučbu poslucháčov lekárskej fakulty, vedu a výskum, teda povinný má za to, že aj tento majetok nepodlieha exekúcii, či už absolútne, alebo relatívne. S odkazom na novelu Exekučného poriadku, ktorá bola prijatá zákonom NR SR č. 230/2012 Z. z. bol vymedzený majetok štátu, ktorý nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia a ktorým je, podľa ust. § 61c ods. 1 EP(okrem iného):
- nehnuteľný majetok štátu v správe správcu podľa osobitného predpisu,
- iný majetok, ak tak ustanovuje osobitný predpis . Okrem vyššie uvedenej absolútnej exekučnej imunity zákon vymedzuje aj majetok, ktorý môže byť predmetom exekúcie, ak o tom rozhodne súd podľa ust. § 61c ods. 2 a 3 EP a to: majetok štátu, ktorý nie je uvedený v § 61c ods. 1 EP, ale je vylúčený z exekúcie, ak súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) EP . Návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) EP môže povinný podať do 60 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie stým, že účinky imunity nastanú až v dôsledku rozhodnutia súdu za splnenia zákonom stanovených podmienok. Z vyššie uvedenej zákonnej úpravy vyvodzujeme, že majetok povinnej, ktorý preukázateľne využíva pre plnenie úloh štátu a na verejnoprospešný účel, môže byť predmetom exekúcie len za predpokladu, že o tom rozhodne príslušný súd, resp. ak povinná v lehote do 60 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie takýto návrh na vylúčenie majetku z exekúcie nepodá . V tento súvislosti namietame postup konajúceho exekútora, ktorý nám spolu s upovedomením o začatí exekúcie nezaslal aj oznámenie, v ktorom označí majetok podľa ust. § 61 ods. 2 EP, čiže majetok s relatívnou ochranou pred výkonom rozhodnutia. S odkazom na ust. § 47 ods. 5 Ex. poriadku pritom platí, že účinky upovedomenia o začatí exekúcie nastanú márnym uplynutím lehoty podľa ust. § 61c ods. 2 EP, resp. uzatvorením dohody podľa § 56 ods. 10 Exekučného poriadku, alebo právoplatnosťou uznesenia o zamietnutí návrhu podľa § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku. Konajúci exekútor nám zaslal len samotné upovedomenie o začatí exekúcie s upozornením, pod hrozbou trestného oznámenia, že sa nám zakazuje odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladať so svojim majetkom až do výšky vymáhanej sumy, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcií, tento však žiadnym spôsobom nešpecifikuje, len všeobecne uvádza, že exekúciu vykoná prikázaním pohľadávky z účtu v banke (zo štátnej pokladnice nie je možné vykonať zrážky exekúcie), prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných majetkových práv, prípadne postihnutím obchodného podielu alebo predajom cenných papierov. Povinná týmto podáva návrh na vylúčenie exekútorom označený majetok z predmetnej exekúcie, nakoľko tento majetok je nevyhnutne potrebný na plnenie účelu, na ktorý bola povinná zriadená. Týmto majetkom podľa ich názoru, , všetok nehnuteľný a hnuteľný majetok v správe žalovanej, ako aj všetky pohľadávky voči tretím osobám, najmä voči zdravotným poisťovniam za poskytnutú zdravotnú starostlivosť , nakoľko všetok tento majetok je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu (zdravotnú starostlivosť) alebo na plnenie verejnoprospešného účelu (výučba poslucháčov lekárskych fakúlt a zdravotníckych škôl). Z uvedeného je nepochybné, že neodkladná exekúcia by mohla zabrániť povinnej poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú starostlivosť a zároveň zadĺženosť povinnej považujeme za dôvod, pre ktorú nie je možné exekúciu vykonať a teda s odkazom na ust. § 57 ods. 1. písm. g) a k) Exekučného poriadku a navrhuje zastaviť ju ako neprípustnú. Námietky proti trovám exekúcie povinná odôvodňuje rovnako, ako návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a navrhuje preto, aby odmena exekútora bola ustálená na sumu ako pri zastavení exekúcie a aby konajúci súd posudzoval účelnosť vynaložených nákladov na trovy exekúcie .
Podľa ust. § 38 ods. 2 Exekučného poriadku, ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona. Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť. Námietky proti exekúcii sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie a to z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z uvedeného je teda zrejmé, že námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádal exekučný titul, ale sú procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Relevantné námietky musia smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu, konaniu vo veci samej, proti upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadne povereniu na vykonanie exekúcie. Relevantným predmetom námietok proti exekúcii môžu byť iba procesnoprávne a hmotnoprávne skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu, inak by totiž ich relevancia skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom pre exekúciu. Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného. Konanie o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe námietky povinného rozhoduje o tom, či exekúcia začala oprávnene a podmienky uvedené v § 38 ods. 2 Exekučného poriadku sú ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie splnené. Exekučný súd je pri rozhodovaní o podaných námietkach viazaný ustanovením § 50 Exekučného poriadku, ktoré ho oprávňuje skúmať len skutočnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku po vzniku exekučného titulu do podania návrhu na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), neskúma už vecnú stránku exekučného titulu, ale len tie okolnosti ktoré nastali po jeho vzniku, po dni vydania rozhodnutia. Exekučný titul, vykonateľné rozhodnutie v predmetnej exekúcii je podľa § 41 Exekučného poriadku vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 33Rob/219/2013-15 zo dňa 13.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3.4.2014. Ku skutočnostiam uvádzaným povinným je potrebné uviesť, že tieto skutočnosti nie sú v konaní o námietkach relevantné. Povinným uvádzané skutočnosti mal uviesť a preukázať v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Povinný teda uvedené skutočnosti o definitívnom uzavretí pohľadávky mohol namietať v podanom opravnom prostriedku proti platobnému rozkazu, ktorým je odpor. Rozhodovanie o dôvodnosti nároku bolo predmetom pôvodného konania Nakoľko povinný opravný prostriedok nepodal, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a stal sa spôsobilým exekučným titulom v predmetnej exekúcii. Ďalej súd dáva do pozornosti skutočnosť , že ako vyplýva z vyjadrenia oprávneného , povinný ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie dobrovoľne nesplnil to, čo mu ukladá exekučný titul, čo svojim podaním nespochybnil a nepreukázal ani povinný. Povinný nepreukázal také okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, do podania návrhu na vykonanie exekúcie a spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti, alebo iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Na základe vyššie uvedeného exekučný súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené obidva procesné predpoklady, oprávňujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj tá skutočnosť, že povinný dobrovoľne nesplnil v plnom rozsahu to, čo mu ukladá exekučný titul (do podania návrhu na vykonanie exekúcie), a preto námietky povinného proti exekúcii ako nedôvodné zamietol. Podľa ust. § 201 ods. 2 Exekučného poriadku účastník konania môže vzniesť u exekútora do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa §197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa §200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok
na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50). Podľa ust. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku. Podľa ust. § 4 vyhl. č. 288/1995 Z. z., je základom pre určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak. Podľa ust. § 5 vyhl. č. 288/1995 Z. z., je odmena súdneho exekútora 20 % zo základu pre jej určenie, najmenej však 33,19 eura a najviac 33.193,92 eura. Podľa § 26 vyhl. č. 288/1995 Z.z. základ na určenie odmeny podľa tejto vyhlášky sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor a vypočítaná odmena na najbližších 50 eurocentov nahor. Celková výška vymáhanej pohľadávky, t. j. základ pre určenie odmeny predstavuje sumu zaplatiť oprávnenému spolu s trovami predchádzajúceho konania. Predbežné trovy exekúcie sú vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie vo výške 2360,28 eura s DPH - pozostáva z odmeny exekútora 1912,50 eura, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času 54,40 eura, daň z pridanej hodnoty 393,38 eura, ak dôjde k úhrade v lehote 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia a 4684,44 eura s DPH - pozostáva z odmeny exekútora vo výške 3825 eur, predbežná náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času 78,70 eura, daň z pridanej hodnoty 780,74 eura, ak dôjde k úhrade po lehote 14 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Súdny exekútor má nárok za výkon exekučnej činnosti na odmenu, ktorá bola zákonne vyčíslená a na náhradu hotových výdavkov, a to vo výške reálne vzniknutých výdavkov, pričom súdny exekútor má ďalej nárok i na prípadnú náhradu za stratu času, pričom prípadný preplatok zo strany povinného je súdny exekútor povinný vrátiť. Ak exekútorovi vzniknú ďalšie trovy exekúcie, môže ich exekútor (v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku) uplatniť voči povinnému a naopak, prípadný preplatok na trovách exekúcie sa po skončení exekúcie povinnému vráti. Trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie sú predbežné, stanovené v súlade s ustanoveniami §§ 4, 5, a 22 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z.z. a v priebehu vykonávania exekúcie sa ich výška bude meniť v závislosti od náročnosti a dĺžky jej trvania. Súdny exekútor má nárok za výkon exekučnej činnosti na odmenu a náhradu hotových výdavkov, a to vo výške reálne vzniknutých výdavkov, a náhrady za stratu času, prípadný preplatok zo strany povinného je súdny exekútor povinný vrátiť, na základe konečného vyúčtovania trov exekúcie. Podľa ust. § 47 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom 4f) v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie.. Podľa ust. § 200 ods. 6 Exekučného poriadku trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na vymoženie peňažnej pohľadávky vydaním príkazu na úhradu trov exekúcie. Na základe uvedeného súd zistil, že trovy exekúcie vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie, boli vyčíslené v súlade s vyhl. č. 288/1995 Z.z. nakoľko za základ na určenie odmeny podľa § 5 vyhl. č. 288/1995 Z.z, sa považuje celá výška pohľadávky spolu s príslušenstvom a z toho následne vypočíta odmena. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, majú rôznorodý účel. Základným účelom je v každom prípade zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol zachovať svoju existenciu, prípadne naďalej plniť úlohy v rámci svojho predmetu činností, na ktoré je určený alebo zriadený zákonným spôsobom. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 Ústavy, resp. majetok štátu, právo pozná aj osobnú exekučnú imunitu. V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ (oprávnený) nemôže byť zákonom obmedzovaný, má nárok na exekučno-právnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby pre veriteľa (oprávneného) znamenali vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku, či vymedzenému účelu na jej použitie. V opačnom prípade by exekučný súd prekročil svoje právomoci a porušil by nielen samotnú Ústavu SR, ale aj právo Európskej únie. Z Exekučného poriadku nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku, pokiaľ ide o otázku zastavenia exekúcie. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť. Všeobecnú nepostihnuteľnosť majetku exekúciou upravuje aj § 61a ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná. Argumentácia povinného, že týmto osobitným predpisom je zákon o správe majetku štátu, nemá opodstatnenie, nakoľko v zmysle 18a predmetného zákona nemožno vykonať exekúciu na majetok štátu v správe správcu, t.j. toto ustanovenie možno aplikovať len v prípade, že ide o majetok, ktorý bol povinnému ako štátnej príspevkovej organizácii len zverený, avšak nie o majetok, ktorý nadobudol povinný iným spôsobom, napr. na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V zmysle § 24 ods. 3 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia sústreďuje všetky príjmy a realizuje všetky výdavky prostredníctvom účtov vedených v Štátnej pokladnici, ak tak ustanovuje zákon o štátnej pokladnici. Podľa § 2a ods. 1 písm. b) a e), § 7 ods. 4 a § 12 ods. 1, 2 písm. e) a ods. 7 zákona o štátnej pokladnici, klientom je štátna príspevková organizácia i zdravotná poisťovňa. Klient je povinný realizovať svoj rozpočet výlučne prostredníctvom Štátnej pokladnice a zriaďovať účty výlučne v Štátnej pokladnici. Finančné prostriedky v hotovosti možno použiť na úhradu náhrad za zdravotnú starostlivosť. Prostriedky na účte klienta s výnimkou klienta uvedeného v §2a ods. 1 pís. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu. Z ustanovení toho zákona ako aj v zmysle predchádzajúceho výkladu je zrejmé, že týmto ustanovením zákonodarca sledoval zákaz exekúcie vykonávanej spôsobom odpísania exekvovateľných súm z účtu povinného, a nie zákaz prikázať pohľadávku, ktorá sa nachádza na takomto účte tretej osoby ako dlžníka povinného. Podľa názoru tunajšieho súdu nemá žiadne právne opodstatnenie ani argument povinného, že jeho pohľadávka takýmto prikázaním pohľadávky nezanikne, nakoľko takýto zánik pohľadávky s ohľadom na osobitnosti exekučného konania možno považovať v zmysle všeobecných právnych predpisov za splnenie dlhu zo strany dlžníka voči povinnému. Túto možnosť pripúšťa aj ustanovenie § 6a písm. a) zákona o správe majetku citované povinným, v zmysle ktorého pohľadávka štátu taktiež zaniká splnením. Ako už však bolo uvedené v predchádzajúcom výklade, pohľadávku povinného voči zdravotným poisťovniam nemožno v žiadnom prípade považovať za pohľadávku štátu. V zmysle rozhodnutia (Rc) 2 Cdo 94/02 sú pohľadávkami štátu len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo. Ako už bolo uvedené vyššie, osobitným zákonom v zmysle § 61a Exekučného poriadku možno považovať aj zákon o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého v zmysle § 8 ods. 10 exekúcii nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, resp. hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný zo štátneho rozpočtu a z rozpočtov Európskej únie. Vychádzajúc z predošlého výkladu s poukázaním na skutočnosť, že úhrady zdravotných poisťovní jednoznačne pochádzajú najmä z úhrad poistencov, nemožno uplatniť ani toto ustanovenie. Okrem toho, zo zákona o rozpočtových pravidlách jednoznačne vyplýva, že štátna príspevková organizácia má aj vlastné príjmy, na štátny rozpočet je napojená, má so štátom len osobitý finančný vzťah a z tohto dôvodu nie je možné takéto ustanovenie aplikovať v celom rozsahu. O aplikácii toho ustanovenia možno uvažovať len v prípade, že by povinný preukázal, že časť majetku, ktorú exekúcia postihuje, sú samotné prostriedky poskytnuté z rozpočtu štátu či Európskej únie. Súd tiež konštatuje, že argumentom a contrario je možné vyvodiť, že na iný majetok povinného než je majetok štátu, je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. Toto má napokon vyplývať aj z upovedomenia o začatí exekúcie zaslaného súdnym exekútorom povinného, podľa ktorého súdny exekútor nevykonáva exekúciu spôsobom postihujúcim celý majetok, ale len majetok podliehajúci exekúcii. V prípade, že by povinný preukázal, že celý jeho majetok je majetkom štátu, ktorý je z exekúcie na základe zákona vylúčený, súd by v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) alebo v prípade podania osobitného návrhu povinného podľa § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku musel exekúciu zastaviť. Súd však túto skutočnosť nemal z návrhu povinného na zastavenie exekúcie za preukázanú, t.j. zo strany povinného
nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa na neho vzťahovala exekučná imunita ad personam alebo ad rem (čo i len čiastočne). Súd k danému návrhu povinného na zastavenie exekúcie uvádza, že povinný opiera svoje tvrdenia najmä skutočnosťou, že nie je možné viesť exekúciu voči majetku štátu, avšak žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ani listinnými dôkazmi alebo iným spôsobom, že by bol postihnutý majetok povinného alebo, že súdny exekútor vykonal zabezpečovacie úkony v zmysle platného exekučného poriadku (napr. exekučné záložné právo atď.) v časti majetku vo vlastníctve štátu. Súd podaný návrh na zastavenie považuje v danom štádiu za predčasný, nakoľko nedošlo zo strany povinného k preukázaniu skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Súd ďalej uvádza, že podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) neprípustnosť exekúcie nezakladá tvrdenie povinného o svojej nemajetnosti, nemožnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť, o ním tvrdenej nezákonnosti exekučného titulu a tak súd návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zamietol. Súd dáva do pozornosti, že ak by došlo zo strany súdneho exekútora k situácií, že by viedol exekúciu voči majetku štátu, súd exekúciu v časti týkajúcej sa tohto majetku aj bez návrhu zastaví a preto aj s ohľadom na vyššie uvedené tunajší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Podľa ust. § 56 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku súd môže na návrh povinného povoliť odklad exekúcie aj vtedy, ak by neodkladná exekúcie mohla zabrániť povinnému poskytovať alebo zabezpečovať zdravotnú starostlivosť podľa osobitných predpisov. Povinný vo svojom podaní nijakým spôsobom ani neuviedol a ani nepreukázal skutočnosti, že práve prebiehajúca exekúcia spôsobí povinnému citované následky. Najpodstatnejšie v ustanovení § 56 ods.4 Exekučného poriadku je pojem „neodkladnosti“, z čoho vyplýva, že odložiť exekúciu možno, ak má povinný prechodne určitý problém. Z návrhu nevyplýva podstatná náležitosť inštitútu odkladu - vzťah medzi neodkladnosťou exekúcie a ohrozením poskytovania zdravotnej starostlivosti. Ani preukazované hospodárenie zo strany povinného nepotvrdzuje, že by v tomto čase mal povinný mimoriadne výdaje alebo že by išlo o výnimočné obdobie. Samotné zhrnutie hospodárenia povinného, nie je podľa názoru súdu dôvodom na odklad exekúcie . Podľa ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu. K zániku povinnosti plniť svoj dlh nedochádza, ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, napr. preto, že je insolventný. Zlá finančná situácia ako aj postavenie povinného podľa Exekučného poriadku nie je ani zákonným dôvodom pre zastavenie exekúcie alebo povolenie jej odkladu a tak súd návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Súd dáva do pozornosti skutočnosť, že aktuálne znenie Exekučného poriadku ani iný všeobecne záväzný právny predpis SR už v súčasnosti vyššie vymedzené finančné prostriedky (t.j. náhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti) z exekúcie vôbec nevylučuje. Odlišný právny stav bol v Exekučnom poriadku zakotvený len v znení zákona účinnom do 30.12.2002, ktorý v § 115 ods. 4 písm. b) jasne z exekúcie vylúčil finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a súvisiace so zabezpečením zdravotnej starostlivosti. V súčasnosti však už predmetný paragraf citované ustanovenie neupravuje. Odstránenie takejto úpravy je pravdepodobne následkom ohrozenia a porušovania práva na súdnu ochranu subjektov, ktoré vo vymedzenom období vstúpili do zmluvného záväzkového vzťahu so zdravotníckymi zariadeniami.
Obmedzenia súdnej exekúcie sú prístupným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí a majú rozmanitý účel. Základným účelom je však v každom prípade zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného. V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované. Z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k veriteľom a oprávnený má nárok na exekučnoprávnu ochranu, ktorá sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby pre veriteľa (oprávneného) znamenali vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku, či vymedzenému účelu na jej použitie. V opačnom prípade by exekučný súd prekročil svoje právomoci a porušil by nielen samotnú Ústavu SR, ale aj právo Európskej únie. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť.
Všeobecnú nepostihnuteľnosť majetku exekúciou upravuje aj § 61a ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná.
V zmysle rozhodnutia (Rc) 2 Cdo 94/02 sú pohľadávkami štátu len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo. Za osobitný zákon v zmysle § 61a Exekučného poriadku možno považovať aj zákon o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého v zmysle § 8 ods. 10 exekúcii nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, resp. hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný zo štátneho rozpočtu a z rozpočtov Európskej únie. Vychádzajúc z predošlého výkladu s poukázaním na skutočnosť, že úhrady zdravotných poisťovní jednoznačne pochádzajú najmä z úhrad poistencov, nemožno uplatniť ani toto ustanovenie. Okrem toho, zo zákona o rozpočtových pravidlách jednoznačne vyplýva, že štátna príspevková organizácia má aj vlastné tržby, na štátny rozpočet je napojená, má so štátom len osobitý finančný vzťah a z tohto dôvodu nie je možné takéto ustanovenie aplikovať v celom rozsahu. O aplikácii tohto ustanovenia možno uvažovať len v prípade, že by povinný preukázal, že časť majetku, ktorú exekúcia postihuje, sú samotné prostriedky poskytnuté z rozpočtu štátu či Európskej únie, čo však povinný žiadnym spôsobom nepreukázal.
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uznesenia je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Košice II. Podľa ust. § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O. s. p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa ust. § 205 ods. 1 O. s .p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 42 ods. 3 O. s. p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.