Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-590-2015.pdf
PDF · 108.44 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/590/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, proti odporcovi: Q. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. D. XXXX/XX, U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu spotrebiteľa BSO, so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, právne zastúpený: STEHURA & partners, s.r.o., so sídlom F. Kráľa 2080, Čadca, o zaplatenie 3.509,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14C/187/2014-146 zo dňa 24. marca 2015, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že návrh navrhovateľa zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal a rovnako nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia 3.509,99 eur s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 377,23 eur od 18.12.2012 do 30.09.2013 s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 3.509,99 eur od 01.10.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že ako veriteľ uzatvoril s odporcom ako dlžníkom 05.05.2012 Úverovú zmluvu č. SUA12/002165 prostredníctvom spoločnosti Autocentrum AAA AUTO, a.s., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru na nákup motorového vozidla Renault Clio 1,2 ICE v hodnote 4.000,- eur a tak poskytol odporcovi úver vo výške 4.390,91 eur, ktorý sa odporca zaviazal splatiť 84 mesačnými splátkami po 128,82 eur. Odporca sa dostal so splácaním úveru do omeškania a aj napriek opakovaným upomienkam dlžné splátky nedoplatil. Preto navrhovateľ v súlade s úverovými podmienkami 17.12.2012 pristúpil k zosplatneniu úverovej zmluvy a vyzval odporcu doporučeným listom zo dňa 18.12.2012, aby do 01.01.2013 vrátil dlžnú čiastku 6.706,09 eur. Odporca dlh neuhradil, následkom čoho v súlade s Úverovou zmluvou a úverovými podmienkami navrhovateľa došlo k účinnosti prevodu dlžníckeho práva k vozidlu, ktoré bolo odporcovi odobraté a následne predané za 2.500,- eur. Po odpredaji bolo urobené záverečné vyúčtovanie, v ktorom bol výťažok z predaja započítaný voči dlžnej čiastke odporcu. Náklady s predajom predstavovali 622,- eur. Dňa 06.03.2013 navrhovateľ zaslal odporcovi oznámenie o odpredaji vozidla s výzvou k doplateniu dlhu, aby do 20.03.2012 vrátil dlžnú čiastku 4.950,79 eur, ktorá pozostáva z čiastok zosplatneného úveru 6.706,09 eur, z ktorého si navrhovateľ neuplatňuje marketingovú akciu 1.318,10 eur s odčítaním sumy za predaj vozidla 2.500,-
eur a pripočítaním nákladov spojených s predajom vozidla vo výške 622,00 eur, t.j. 3.509,99 eur, sankčný úrok za obdobie od 18.12.2012 do 31.12.2012 vo výške 23,11 eur, za obdobie od 01.01.2013 do 31.01.2013 vo výške 51,47 eur a od 01.02.2013 do 28.02.2013 vo výške 48,12 eur.
Odporca sa k podanému návrhu písomne nevyjadril.
Vedľajší účastník na strane odporcu v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že podľa tvrdení navrhovateľa uvedených v návrhu uzatvoril navrhovateľ ako veriteľ s odporcom ako dlžníkom úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru na nákup osobného motorového vozidla v hodnote 4.000,- eur. V danom prípade ide o čisto spotrebiteľský vzťah, pričom predmetná zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch pre daný typ úveru vyžaduje. No predmetná zmluva podľa názoru vedľajšieho účastníka na strane odporcu nespĺňa viaceré podmienky zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že odporca mal záujem o kúpu motorového vozidla a z toho dôvodu uzatvoril s odporcom úverovú zmluvu. Kúpna cena predmetného vozidla bola dohodnutá vo výške 4.000,- eur, pričom odporca uhradil predávajúcemu v hotovosti sumu 400,- eur. Zmluvné strany dohodli, že zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 3.600,- eur bude financovaná prostredníctvom úveru a z toho dôvodu uzatvoril odporca s navrhovateľom úverovú zmluvu zo dňa 05.05.2012, no túto úverovú zmluvu považuje za uzatvorenú v rozpore so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi zmluvu o spotrebiteľských úveroch z viacerých dôvodov. Tak ako navrhovateľ uvádza vo svojom návrhu, kúpna cena predmetu financovania bola dohodnutá vo výške 4.000,- eur, pričom odporca uhradil priamou platbou sumu 400,- eur a zvyšok kúpnej ceny predstavuje 3.600,- eur a nie 4.390,92 eur, ktorá je v predmetnej zmluve o úvere uvedená ako výška poskytnutého úveru. Tak ako je uvedené v článku II bod 2.3. predmetnej úverovej zmluvy navrhovateľ si k poskytnutému úveru (3.600,- eur) pripočítal náklady spojené s poskytnutím úveru (790,92 eur) a takto vypočítanú celkovú sumu uviedol ako celkovú výšku poskytnutého úveru, čo je neprípustné, nakoľko odporca by potom mal platiť úrok nielen z poskytnutého úveru, ale aj z nákladov súvisiacich s poskytnutím úveru. Navyše navrhovaná uvedená RPMN ako aj celková cena úveru v predmetnej zmluve o úvere je nesprávna, nakoľko uvedená RPMN vo výške 36,04 % bola vypočítaná z úveru vo výške 4.390,92 eur, pričom však navrhovateľ poskytol odporcovi úver na financovanie zvyšnej časti kúpnej ceny vo výške 3.600,- eur. V danom prípade pri zadaní vstupných parametrov ako výška úveru 3.600,- eur, mesačná splátka 128,80 eur, počet splátok 84, náklady súvisiace s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur predstavuje RPMN v skutočnosti až 68,95 a nie ako je uvedené v zmluve 36,04%. Poukázal ďalej na to, že navrhovateľ v predmetnej úverovej zmluve taktiež uviedol nesprávne výšku celkových nákladov spotrebiteľa na úver vo výške 6.429,96 eur a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vo výške 10.820,88 eur. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť musí byť vyjadrená ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa zarátajú všetky náklady vrátane úrokov, provízii a daní a poplatkov akéhokoľvek druhu ako aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné. Keďže navrhovateľ náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur nezahrnul do výšky celkových nákladov spotrebiteľa, ale do výšky z poskytnutého úveru, konal v rozpore so zákonom. Tým nastolil stav, že ním poskytnutý úver sa zvýšil v pomere celkových nákladov spotrebiteľa na úver a tak došlo k zníženiu RPMN na uvedených 36,04 %. Poskytovateľ úveru v predmetnej zmluve uviedol, že celková čiastka splatená spotrebiteľom predstavuje 10.820,88 eur, pričom v skutočnosti spotrebiteľ celkovo zaplatí až 11.611,80 eur. Poskytovateľ úveru tak pri uvádzaní celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nepostupoval správne, nakoľko do nej nezahrnul sumu, ktorú spotrebiteľ zaplatí za náklady spojené s poskytnutím úveru, ktoré sú uvedené v predmetnej zmluve. Chovanie navrhovateľa pri poskytovaní úveru spotrebiteľovi tým, že do celkových nákladov spotrebiteľa a do výpočtu RPMN nezahrnie všetky poplatky spojené s poskytovaním úveru ( v danom prípade poplatok za náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur) a tieto poplatky zahrnie do výšky poskytnutého úveru, čím mu následne znemožní dosiahnuť reálnu predstavu o poskytovanom úvere. Zodpovedajúcu skutočnosť možno považovať za mimoriadne závažnú nekalú obchodnú praktiku. Ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a konanie bez odbornej starostlivosti s tým, že ide o nekalú činnosť, pretože spotrebiteľ nemal zabezpečenú reálnu objektívnu možnosť porovnania úveru z hľadiska výšky RPMN a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. V každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. Uviedol, že úverová zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom neobsahuje údaj o výške, počte a termínu
splátok úrokov. Preto nesprávne uvedenie podstatných náležitostí zmluvy je potrebné považovať ako keby tieto náležitosti neboli uvedené vôbec. Nesprávne uvedenie údajov o RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť predstavuje hrubý zásah do práv spotrebiteľa a zavádzanie spotrebiteľa, pretože účelom uvádzania údajov RPMN a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom je umožniť spotrebiteľovi zistiť a porovnať výhodnosť jednotlivých produktov. S poukazom na ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Keďže zo strany navrhovateľa šlo o nekalú obchodnú praktiku a o konanie v rozpore s dobrými mravmi, zmluvu považoval za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka, čo zároveň znamená, že nemohlo dôjsť medzi navrhovateľom a odporcom k platnému uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č.SUA12/002165 zo dňa 06.05.2012 k predmetnému motorovému vozidlu.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. SUA12/002165 zo dňa 05.05.2012, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal poskytnúť odporcovi úver na financovanie nákupu motorového vozidla Renault Clio II 1,2 ICE pri predajnej cene predmetu financovania 4.000,-eur vrátane DPH, pri úhrade klientom 400,- eur s nákladmi spojenými s poskytnutím úveru 790,92 eur pri celkovej výške úveru 4.390,92 eur s úhradou zaplatenej hotovosti 400,- eur. Predmetom financovania bolo motorové vozidlo Renault Clio II 1,2 ICE s dátumom uvedenia do prevádzky 01.01.2007, pri jazdnom výkone 105.438 km, predávajúceho AutoCentrum AAA AUTO, a.s., s dohodnutými podmienkami splácania úveru, poplatok za poskytnutie úveru 0,- eur, poplatok za vedenie úverového účtu 0,- eur, pri ročnej úrokovej sadzbe 31,190085%, RPMN 36,04 % s uvedením priemernej RPMN 50% a celkovými nákladmi spotrebiteľa 6.429,96 eur s tým, že celková čiastka splatná spotrebiteľom bola vo výške 10.820,88 eur s konečnou splatnosťou úveru 02.05.2019. V zmluve bol dohodnutý poplatok za asistenčné služby vo výške 240,- eur + DPH so zľavou na poskytnuté služby 240,- eur + DPH. Mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 128,82 eur s dátumom prvej splátky 02.06.2012 pri počte splátok 84. Splatnosť splátok bola stanovená na posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci. Zabezpečenie úveru bolo dohodnuté zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu financovania a dohodou o zrážkach zo mzdy. Z výpisu splátok - amortizačnej tabuľky pre splácanie úveru zo strany odporcu súd zistil, že prvá splátka, resp. nultá splátka bola s dátumom 05.05.2012 uvedená vo výške 400,- eur so započítaním na istinu a následné splátky po 128,80 eur od 02.06.2012 do 02.05.2019, pričom boli rozčlenené na istinu a úrok. Navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy zastupoval predajca Autocentrum AAA AUTO, a.s. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že pohľadávka navrhovateľa z úverovej zmluvy bola zabezpečená zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k veci nadobudnutej úverom, osobným motorovým vozidlom Renault Clio II 1,2 ICE, a to na základe zmluvy zo dňa 05.05.2012 o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. SUA12/002165 medzi navrhovateľom a odporcom na zabezpečenie úveru vo výške 4.390,92 eur, na základe úverovej zmluvy. Ďalej súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľ listom zo dňa 18.12.2012 vyzval odporcu na splatenie celého úveru vo výške 6.706,09 eur s tým, že veriteľ pristúpil dňa 17.12.2012 k zosplatneniu celého úveru. Zároveň mu zaslal kalkuláciu finančného vyrovnania za predčasné splatenie a ukončenie úverovej zmluvy SUA12/002165 ku dňu 17.12.2012 s uvedením nesplatenej istiny 4.268,92 eur, marketingovej akcie 1.318,10 eur, dlžné splátky 515,28 eur, ostatné dlhy 211,68 eur, zmluvná pokuta 96,70 eur, poplatok externej agentúry 240,- eur, spolu 6.706,09 eur. Ďalej zistil, že spoločnosť MABORO spol. s r.o. faktúrou č. 2561/2012 zo dňa 17.12.2012 vyúčtovala navrhovateľovi sumu 200,- eur za vykonaná prácu s poznámkou Q. J., Renault Clio - odobratie. Navrhovateľ listom zo dňa 06.03.2015 oznámil odporcovi predaj vozidla a vyzval odporcu k doplateniu dlhu s tým, že vozidlo bolo predané za 2.500,- eur pri predaji vozidla s režimom DPH vo výške 0%, náklady spojené s predajom vozidla boli 622,- eur, celkový výnos z predaja 1.878,- eur, zostatok požadujúci od odporcu 4.950,70 eur.
Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa ust. § 497, § 502, § 506 Obchodného zákonníka, ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., § 9 ods. 7, § 11 cit. zákona o spotrebiteľskom úvere, § 553c ods. 1, 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka a dospel k právnemu záveru, že je dôvodné návrh navrhovateľa zamietnuť.
Vykonaným dokazovaním mal nepochybne preukázané, že medzi účastníkmi bola uzavretá úverová zmluva na poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to na kúpu veci - motorového vozidla Renault Clio II 1,2, keď kúpna cena bola uvedená vo výške 4.000,- eur, pričom pri kúpe bola uhradená jej časť „akontácia“ vo výške 400,- eur. Navrhovateľ však v zmluve o úvere uviedol sumu úveru vo výške 4.390,92 eur, pri
predajnej cene predmetu financovania 4.000,- eur vrátane DPH, pri úhrade klientom 400,- eur s nákladmi spojenými s poskytnutím úveru 790,92 eur. Súd zistil, že „náklady spojené s poskytnutím úveru vo výške 790,92 eur mali predstavovať províziu pre predajcu, ktorý zastupoval navrhovateľa aj pri uzatváraní zmluvy o úvere. Súd považoval za nesporné, že predajca mal záujem predať vozidlo odporcovi a za týmto účelom mu ponúkol možnosť financovania prostredníctvom účelového spotrebiteľského úveru, keď pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sám konal za navrhovateľa, ktorý bol v postavení veriteľa a poskytol odporcovi úver práve na kúpu jeho veci. Súd nezistil presnú formu právneho vzťahu medzi navrhovateľom a predajcom, ale podľa zisteného konania musel konať predajca za navrhovateľa na základe zmluvy o sprostredkovaní, obchodnom zastúpení, mandátnej zmluvy, príkaznej zmluvy a pod. Všetky tieto právne vzťahy počítajú s odplatnosťou, ktorá je však povinnosťou účastníka, v prospech ktorého sa koná, teda príkazcu, záujemcu, mandanta a pod. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa nenašiel jediný racionálny dôvod, prečo by povinnosť zaplatiť odplatu za zastupovanie a sprostredkovanie možnosti uzavretia zmluvy o úvere mala byť prenesená na dlžníka. Pre dlžníka je pritom irelevantné, od akého veriteľa je mu sprostredkovaný úver, viac pre dlžníka ako spotrebiteľa sú významné a dôležité podmienky poskytnutia úveru. Súd nezistil, že by dlžník osobitne žiadal predávajúceho o zabezpečenie úveru, pretože tento len využil ponuku prezentovanú predávajúcim v rámci jeho obchodných aktivít a obchodnej stratégie v snahe predať tovar. Predávajúci nebol v postavení osoby, ktorá by osobitne vyhľadávala pre odporcu vopred určené vozidlo s určeným typom financovania na trhu alebo vykonávala akúkoľvek činnosť pre odporcu, za ktorú by mohla žiadať províziu. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že z jeho činnosti je súdu známa skutočnosť, že spoločnosť Autocentrum AAA AUTO, a.s. má obchodnú stratégiu, na základe ktorej ponúka automobily za „akciovú cenu za úver“, pričom skutočná cena je uvádzaná ako cena v hotovosti a je výrazne vyššia, cca o 20%. Práve takáto obchodná „stratégia“ sa mohla podieľať na tzv. nákladoch na úver, kedy sa snažil predajca zabezpečiť predaj vozidla a pod výhodnou ponukou zabezpečiť predaj financovaním úveru a zabezpečiť si tak viac prostriedkov pri predaji. Súd však takúto stratégiu, na ktorej by sa mal podieľať aj veriteľ poskytujúci úver, tak že by určitú časť kúpnej ceny skryl do poplatkov spojených s poskytnutím úveru, považuje za absolútne neprijateľnú - za nekalú obchodnú taktiku. Nakoľko však vyššie uvedenú skutočnosť navrhovateľ netvrdil, súd vychádzal z údajov uvedených v zmluvných podmienkach, keď navrhovateľ výslovne uviedol, že úver je bez poplatku. Súd nezistil, že by došlo k navýšeniu kúpnej ceny, alebo v súvislosti s kúpou automobilu aj k poskytnutiu iných služieb, za ktoré by bol povinný vykonať odporca úhradu. S poukazom na uvedené je preto súd prvého stupňa názoru, že v žiadnom prípade nemožno poskytovať úver na kúpu veci tak, že sumou úveru je uhrádzaná aj prípadná odplata za úver a už vôbec nie tak, že úverom je uhrádzaná prípadná provízia predajcovi. Ak má záujem veriteľ poskytnúť províziu za sprostredkovanie úveru, musí tak urobiť z prostriedkov úveru, či poplatku za poskytnutie úveru, nie však na náklady dlžníka. Jednoznačne tým, že navrhovateľ nezahrnul odplatu do nákladov spojených s poskytnutím úveru, postupoval tak, že obchádzal zákon. Ak by takúto položku zahrnul do nákladov spojených s úverom, bolo by jednoznačne jasne deklarované náklady spojené s úverom, neboli by klamlivé a bola by RPMN stanovená v skutočnej výške, t.j. 68,99 %. Nakoľko takýmto postupom bola nesprávne stanovená RPMN v neprospech spotrebiteľa, súd považoval s poukazom na ust. § 11 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. v platnom znení za úver bezúročný a bez poplatkov. Súd sa ďalej zaoberal postupom navrhovateľa pri realizácii zabezpečovacieho prevodu práva a v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa zmluvy mal byť síce úver splatený v splátkach, avšak vzhľadom na bezodplatnosť úveru nemožno považovať po dlžníkovi takéto plnenie, pretože anuitnými splátkami okrem časti istiny bola uhrádzaná aj suma úroku za dané obdobie, teda dlžník nemohol byť povinný plniť v takom rozsahu ako bolo dohodnuté v zmluve. Ak dlžník nie je povinný platiť úroky a poplatky, nemôže byť platná ani dohoda o splácaní úveru v splátkach, pretože došlo k inej transformácii právneho vzťahu, kedy dlžník je povinný vrátiť len to, čo si skutočne požičal. Zákonom predpokladaná existencia úverového vzťahu avšak bez poplatkov a úroku fakticky chráni veriteľa, aby napr. neúmyselným opomenutím splniť všetkým zákonom požadované náležitosti sa nedostal do postavenia, že by zmluva bola neplatná pre absenciu podstatných náležitostí a mohol by sa domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, avšak takýto nárok by v prípade dlhodobých úverov mohol byť a bol premlčaný. Súd je preto názoru, že odporca sa môže dostať do omeškania len obdobne ako pri vydaní bezdôvodného obohatenia až vtedy, keď je mu známe, v akej výške má skutočne plniť a z akého dôvodu. Teda odporca sa nemohol dostať do takého omeškania, aby bol naplnený dôvod pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a vôbec vzniklo veriteľovi právo realizovať uspokojenie nároku prostredníctvom realizácie zabezpečovacieho práva. Naviac súd nezistil legitímny postup navrhovateľa podľa zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Súd zistil, že samotná zmluva neobsahuj ustanovenia o spôsobe realizácie uspokojenia sa veriteľa zo zabezpečovacieho práva, v tejto súvislosti článok III bod 3.6. odkazuje „na jednotlivé spôsoby
výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a na záväzkové vzťahy neupravené týmto bodom úverovej zmluvy sa aplikujú ustanovenia hlavy 6 úverových podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Preto súd prvého stupňa konštatoval, že ak si chcel veriteľ dohodnúť realizáciu záložného práva iným spôsobom ako na dražbe, mal tak urobiť priamo v zmluve alebo realizovať nároky (v prípade, že by však takéto právo vzniklo) prostredníctvom predaja na dobrovoľnej dražbe. Odkaz v zmluve o zabezpečovacom prevode práva na úverové zmluvné podmienky, súd považuje za zavádzajúci, pretože nebol rozumný dôvod, preto aby sa ustanovenie, ktoré má byť obsiahnuté v zmluve, bolo zaradené do všeobecných obchodných úverových podmienok, ktoré sa logicky majú týkať všeobecných záležitostí z úverového vzťahu. Naviac súd nemal preukázaný ani len postup podľa § 553c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd zároveň považuje za minimálne za zvláštne, že automobil, ktorý nadobudol odporca 05.05.2012 za „akciovú“ cenu 4.000,- eur sa po oprave od mesiaca január 2013, teda cca po 7 mesiacoch predával za cenu 2.500,- eur, pričom nebolo konštatované žiadne poškodenie ani iný dôvod zníženia hodnoty až o 1/3. Navrhovateľ okrem toho, že nebol vôbec oprávnený realizovať uspokojenie nárokov zo zabezpečovacieho prevodu práva, vôbec nepreukázal, že by postupoval s odbornou starostlivosťou, chrániacou aj záujmy dlžníka (pričom súd poukazuje aj na to, že navrhovateľ si nárokoval voči odporcovi a započítal zákonné poistenie za dobu, po ktorú mal vozidlo po odňatí v svojej držbe a vlastníctve, odhlásenie pri nasledovnom predaji, oprava vlastného vozidla a pod....). S poukazom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ postupoval voči odporcovi tak netransparentne a v takom rozsahu porušoval jeho práva, že jeho konanie nie je možné hodnotiť ináč ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. Súd preto nezaviazal odporcu ani na úhradu zostatku istiny po odčítaní splátok a sumy, za ktorú bolo vozidlo následne predané, pretože bolo objektívne v možnostiach navrhovateľa postupovať pri realizácii jeho nárokov tak, že by všetky jeho nároky voči odporcovi boli uspokojené, preto návrh v plnom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. avšak nakoľko odporca si trovy konania neuplatnil, súd ich vznik z obsahu spisu nezistil a tento nárok odporcovi nepriznal. Súd zároveň s poukazom na ustálenú judikatúru a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014 sp. zn. 6MCdo 9/2013, Najvyššieho súdu SR zo 16. apríla 2014 sp. zn. 2Sži/6/2014 teda zistenia súdu, že vedľajší účastník na strane odporcu vstúpil do konania vo viacerých veciach bez toho, že by bol o to požiadaný spotrebiteľom, alebo vstup bol odôvodený ochranou osobitných nárokov, skutočnosť, že záujmom vedľajšieho účastníka nie je zamietnutie návrhu, ale ochrana spotrebiteľa rozhodol, že zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom nie je možné považovať za účelné vynaloženie trov konania. V prípade, že charakter sporu vyžaduje osobitný potrebu zastúpenia advokátom mohol vedľajší účastník „sprostredkovať“ zastúpenie spotrebiteľovi, komunikovať s ním a presvedčiť ho k aktívnej účasti v konaní. Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom, ktorý sídli na rovnakej adrese je možné považovať skôr za spoluprácu ako zastupovanie nárokov účastníka advokátom. Súd preto vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a vedľajší účastník na strane odporcu, a to v časti výroku o náhrade trov konania.
Navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne rozhodnutie s poukazom, že súd prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. j) O.s.p. z dôvodu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a že z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podstata odvolacích dôvodov spočíva v polemizovaní s právnym a skutkovým zdôvodnením súdu prvého stupňa a v opakovaní tvrdení navrhovateľa, ktorá uvádzal tak v podanom návrhu a na ktorých zotrval na pojednávaní pred prvostupňovým súdom. Zdôraznil, že rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie, keďže v prevažnej časti odôvodnenia súd prvého stupňa vychádzal z predpokladov, že predmetná úverová zmluva je neplatným právnym úkonom no tieto predpoklady okresný súd argumentačne nijako nestotožnil so zákonnými ustanoveniami.
Vedľajší účastník na strane odporcu sa odvolal v časti výroku o náhrade trov konania a navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. navrhol, aby odvolací súd sám rozhodol o náhrade trov konania tak, že ich vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu prizná.
Krajský súd ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkmi v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenom v § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania odvolatelia, dospel k právnemu záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., keď vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 132 O.s.p., keď dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. V odôvodnení rozsudku okresný súd dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd, keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd nemohol prisvedčiť argumentom, na ktoré poukazovali odvolatelia vo svojich odvolaniach a na ktorých svoje odvolanie založili, a preto keďže v napadnutom rozsudku nezistil žiadne pochybenie, rozsudok okresného súdu potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keďže v odvolacom konaní neboli úspešní ani navrhovateľ ani vedľajší účastník na strane odporcu, odvolací súd rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.