Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-55-2015.pdf
PDF · 121.78 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/55/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci navrhovateľa K. J., nar. X. X. XXXX, bytom J., J. X, zast. JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Prešov, Hlavná 27, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C 85/2012-103 zo dňa 17. 12. 2014 jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcej časti.
II. Z r u š u j e sa rozsudok v zamietavom výroku a výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) konanie v časti o zaplatenie náhrady za stratu na zárobku 5.000 Eur zastavil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 3.795,86 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 11. 4. 2012 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil cit.:
„Navrhovateľ si uplatnil nárok v súlade s cit. zák. ust. zák. č. 514/2003 Z.z. účinný v čase vzatia navrhovateľa do väzby (03.11.2007) u pasívne vecne legitimovaného subjektu - Slovenská republika, v mene ktorej koná orgán na to oprávnený - Ministerstvo spravodlivosti SR. Je nesporné, že navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie nároku na úhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 26.853,08 Eur. Žiadosť bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 10.10.2011 a listom zo dňa 02.04.2012 bolo právnemu zástupcovi oznámené, že žiadosti nebolo vyhovené.
Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to:
1. existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a 3. príčinná súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu a zároveň predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo zodpovednosti
Medzi účastníkmi konania neboli sporné skutkové okolnosti prípadu, sporný bol nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorý odporca považoval za nedôvodný. Podstatná argumentácia odporcu spočívala v tom, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám správaním, keď nerešpektoval súdne rozhodnutia s poukázaním na to, že do väzby bol vzatý počas plynutia doby na osvedčenie sa podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia. S argumentáciou odporcu sa súd nestotožnil, na uvedený právny prípad z pohľadu súdu nie je dôvodné aplikovať ust. § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 o zavinení si väzby. Vychádzajúc zo stanoviska NS ČSSR zo dňa 30.11.1977 zavinenie väzby predpokladá vždy určité konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby, ktoré musí byť aj fakticky preukázané. Pre posúdenie miery zavinenia navrhovateľa na uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie v čase pred rozhodnutím o väzbe, neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré vedú k prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase rozhodovania o väzbe (uznesenie NS ČR 25 Cdo 2113/2006). Navrhovateľ bol vzatý do väzby rozhodnutím Krajského súdu Prešov č.k. 3Tpo 1004/07 s odôvodnením, že „obvinený neakceptuje rozhodnutia okresného súdu“, ktoré rozhodnutie odkazovalo na už zmienené podmienečné odsúdenie trestným rozkazom č.k. 1T 35/04 a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na základe trestného rozkazu č.k. 4T 16/06, pričom v čase, keď bol dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu znásilnenia žiadna z podmienečných dôb neuplynula. V danom prípade je však potrebné poukázať na to, že trestné činy za ktoré bol navrhovateľ právoplatne odsúdený, resp. podmienečne odsúdený boli na úplne inom skutkovom základe - krádeže, výtržníctvo ako podozrenie zo zločinu znásilnenia. Súd je toho názoru, že dôvodné zavinenie väzby by malo bezprostredne súvisieť so skutkom, pre ktorý bol obvinený vzatý do väzby a nie odkazovať na jeho predchádzajúci život a s tým súvisiace dôvodné obavy, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako neopodstatnené aj s poukázaním na výsledok trestného konania a oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby. Vychádzajúc z konkrétnych okolností predmetného prípadu sa súd s argumentáciou odporcu nestotožnil, dospel k záveru, že navrhovateľ si uvalenie väzby ani zotrvane v nej osobne nezavinil, naopak, u navrhovateľa došlo k vadnému pozbaveniu osobnej slobody, čím boli dané podmienky zodpovednosti štátu za škodu. Túto skutočnosť súd vyvodil z toho, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove bol navrhovateľ vzatý do väzby odo dňa 03.11.2007 do 06.11.2007 a od 13.11.2007 do 10.04.2008, z väzby bol navrhovateľ prepustený uznesením Krajského prokurátora v Prešove Kv 14/08 zo dňa 10.04.2008. Rozsudkom Okresného súdu Prešov 2T 60/2009-849 zo dňa 21.06.2010 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Rozhodnutie o väzbe navrhovateľa možno považovať za nezákonné, pretože v prípade zákonom predpokladaného následku, akým je v danom prípade oslobodenie spod obžaloby, patrí poškodenému náhrada škody, resp. nemajetkovej ujmy. Takto zaradzuje takýto typ rozhodnutia zákon č. 514/20203 Z.z. v ust. § 3 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 8 ods. 5 písm. b/, čím dáva predpoklady pre odškodnenie navrhovateľa v súvislosti s jeho vzatím do väzby. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Z hľadiska výkladu teologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene tvrdeného zákonného rozhodnutia), ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom súdna judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania (uznesenie NS SR 4Cdo 183/2009).
Súd preto posúdil rozhodnutie o vzatí navrhovateľa do väzby a o jeho trestnom stíhaní za nezákonné a ďalej sa zaoberal uplatnenými nárokmi na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 03.11.2007 do 06.11.2007 a od 13.11.2007 do 10.04.2008 v celkovej výške 5.000,- Eur zobral navrhovateľ so súhlasom odporcu späť, preto bolo dôvodné konanie v tejto časti zastaviť a ďalej sa týmto nárokom nezaoberať. (§ 96 ods. 1,3 O.s.p.)
Ďalším nárokom uplatneným navrhovateľom je nárok na náhradu nákladov a trov obhajoby vyčíslený v návrhu na 4.274,54 Eur. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou odporcu o účelovosti fakturovanej odmeny za poskytnutie obhajoby právnym zástupcom navrhovateľa navrhovateľovi, pretože advokát má nárok na odmenu a náhrady v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. predložená faktúra z pohľadu súdu spĺňa náležitosti daňového dokladu a úhradu fakturovanej odmeny potvrdzuje pokladničný doklad s číselným označením a pečiatkou advokáta. Údajná účelovosť vystaveného pokladničného dokladu len tri dni pred vyhotovením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez ďalšieho neznamená, že k vyplateniu odmeny navrhovateľom právnemu zástupcovi nedošlo. Súd preto námietku odporcu považoval za irelevantnú.
V roku 2007 fakturoval právny zástupca navrhovateľovi celkom 7 úkonov právnej služby, z ktorých odporca namietal účelovosť uskutočneného právneho úkonu „návšteva v ÚVV v dňoch 27.11.2007, 19.12.2007 a preštudovanie vyšetrovacieho spisu 21.12.2007. Súd dal za pravdu odporcovi v tom, že právny úkon dňa 21.12.2007 - štúdium spisu sa nerealizoval, ako na to súd poukázal v odôvodnení vyššie. Za opodstatnenú považoval súd námietku neúčelnosti úkonu návšteva v ÚVV, keď právny zástupca navštívil navrhovateľa v ÚVV dňa 27.11.2007 a 19.12.2007 bezprostredne po sebe, pričom medzi týmito dvoma návštevami nebol uskutočnený žiadny iný procesný úkon v trestnom konaní, preto mal o účelnosti týchto dvoch úkonoch pochybnosti a navrhovateľ opak nepreukázal. Súd preto priznal náhradu len za 1 právny úkon návštevy v ÚVV. Spolu tak za rok 2007 zo siedmych právnych úkonov priznal súd náhradu za 5 úkonov právnej služby x 73,96 Eur (hodnota 1 úkonu) = 369,80 Eur + 5 x 5,91 Eur (RP) = 29,55 Eur, spolu 399,35 Eur bez DPH.
V roku 2008 si právny zástupca vyúčtoval celkom 29 úkonov právnej pomoci, z ktorých odporca namietal všetky úkony uskutočnené po 10.04.2008 z dôvodu ukončenia väzby, s čím si súd dovolí nesúhlasiť, pretože navrhovateľ bol zastúpený advokátom až do právoplatného skončenia trestného konania oslobodzujúcim rozsudkom, za čo si právny zástupca vyúčtoval odmenu a navrhovateľ bol povinný túto právnemu zástupcovi uhradiť, čím mu nepochybne vznikla škoda. Navrhovateľ sa z pohľadu súdu domáha náhrady škody nielen pre nezákonnú väzbu, ale tiež pre nezákonné trestné stíhanie, ktorého nezákonnosť vydaním oslobodzujúceho rozsudku je nesporná a nárok na náhradu škody vyplýva z ust. § 18 ods. 1, ktoré zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Zákon teda nepochybne hovorí o konaní a toto skončilo až právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Z vyčíslených úkonov odporca namietal úkon návšteva v ÚVV v dňoch 04.01.2008, 31.01.2008, 21.02.2008 a 05.03.2008. Z týchto úkonov považoval súd za dôvodné 2 úkony v ÚVV dňa 30.01.2008 a 21.02.2008 s odôvodnením, že úkon 04.01.2008 nasledoval prakticky po návšteve v ÚVV dňa 19.12.2007, pretože preštudovanie vyšetrovacieho spisu dňa 21.12.2007 sa neuskutočnilo. Takto opätovne vyvstala situácia, kedy právny zástupca navrhovateľa tohto navštívil v ÚVV bez preukázateľného dôvodu, akým by bol procesný úkon v trestnom konaní. Obdobná situácia je aj „návšteva v ÚVV“ v dňoch 21.02.2008 a 05.03.2008 bez uskutočnenia procesného úkonu medzi návštevami, kedy súd považoval za opodstatnenú len 1 návštevu, ktorej predchádzala účasť na výsluchu MUDr. P.. Ďalej odporca namietal právny úkon „štúdium spisu“ dňa 12.03.2008, bližšie dôvody neuviedol, preto súd na túto námietku neprihliadal. Ďalej odporca namietal spôsob vyúčtovania odmeny za 3 úkony právnej služby uskutočnené dňa 23.05.2008 - účasť pri výsluchu O. J., D. K. a obvineného, kde si vyúčtoval za výsluch svedkov 2 x 79,07 Eur a za výsluch obvineného 1 x 79,07 Eur, pričom výsluchy trvali v intervale 11:30 hod. - 12:55 hod., 13:00 hod. - 14:20 hod. a 14:25 hod. - 14:45 hod.. Celkom úkony na seba nadväzovali a trvali od 11:30 do 14.45 hod., preto je na mieste postupovať v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d/ Vyhlášky č. 655/2004. Súd sa s námietkou odporcu stotožnil a za tieto právne úkony akceptoval náhradu za 2, nie 3 právne úkony. Odporca tiež namietal úkon zo 14.11.2008 účasť pri výsluchu poškodenej H., k čomu súd uvádza, že výsluch sa uskutočnil dňa 24.11.2008 v trvaní od 8:30 hod. do 10:45 hod., teda právny zástupca zrejme pisárskou chybou uviedol dátum 14.11.2008. Súd akceptoval tento právny úkon, nakoľko mal vedomosť, že sa uskutočnil 24.11.2008 a totožný úkon si právny zástupca neúčtoval aj 14.11.2008 aj 24.11.2008, len jedenkrát v nesprávne uvedenom dátume. Posledným namietaným úkonom bol úkon zo dňa 18.12.2008 preštudovanie vyšetrovacieho spisu, avšak ani s touto námietkou sa súd nestotožnil, nakoľko úkon je relevantný pred podaním obžaloby na súd. Zohliadniac námietky odporcu súd za rok 2008 nepriznal 29 úkonov právnej pomoci, len 26 úkonov
x 79,07 Eur (hodnota 1 úkonu) = 2.055,82 Eur + 26 x 6,31 Eur (RP) = 164,06 Eur, spolu 2.219,88 Eur bez DPH.
Za rok 2009 si právny zástupca vyúčtoval 2 úkony právnej pomoci, ktoré odporca konkrétne nenamietal, len vrámci všeobecnej námietky, že dôvodné je zaoberať sa náhradou trov konania počas trvania väzby, ktoré sú v bezprostrednej súvislosti so vznikom škody. Súd priznal za rok 2008 2 úkony právnej pomoci x 86,93 Eur (1 úkon) = 173,86 Eur + 2 x 6,95 Eur (RP) = 13,90 Eur, spolu 187,76 Eur bez DPH.
Rovnako postupoval súd aj pri posudzovaní uplatnených trov za rok 2010 za totožného postoja odporcu a priznal náhradu za 4 úkony x 90,17 Eur (1 úkon) = 360,68 Eur, režijný paušál, ktorý si však uplatnil len za 3 úkony x 7,21 Eur (RP) = 21,63 Eur, spolu 382,31 Eur bez DPH.
Celkom súd priznal bez DPH náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s §§ 12,14 ods. 1, § 16 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 3.189,80 Eur bez DPH. 19 % DPH z uvedenej sumy predstavuje 606,06 Eur, čo spolu predstavuje sumu 3.795,86 Eur.
Navrhovateľ urobil predmetom konania aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vyčíslil na sumu 3.982,40 Eur a vychádzal pritom z ust. § 17 ods. 2, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. odvíjajúc túto od výšky nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok (2011) táto predstavovala sumu 786,- Eur, pričom za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody prináleží 1/30 tejto mzdy (26,20 Eur) a za celkový počet strávených dní vo väzbe 152 dní x 26,20 Eur výsledná suma predstavuje navrhovateľom uplatnenú nemajetkovú ujmu. V žalobnom návrhu navrhovateľ uviedol, že samotné trestné stíhanie spojené s výkonom väzby, ktoré skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom predstavovalo hlboký a vážny zásah do jeho mena, osobnej cti a slobody a vyvolalo mnohé negatívne dopady na jeho vlastný, osobný a rodinný život, trestné stíhanie a väzba ho hlboko poškodili v živote, zasiahli do osobnej slobody a okrem práva na osobnú slobodu garantovaného Ústavou SR spôsobilo aj obmedzenie a porušenie jeho práva na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako sú garantované Ústavou SR. Takéto zdôvodnenie odporca namietal ako všeobecné frázy bez preukázania ich pravdivosti. Konajúci súd preto skúmal, či na strane navrhovateľa skutočne došlo k splneniu predpokladov odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy. Mal pritom na zreteli to, že väzba ako taká skutočne sama o sebe môže znamenať pre poškodeného morálnu ujmu spojenú so zásadným zásahom do jeho osobnej integrity, avšak daná okolnosť nevedie k automatickému záveru o tom, že je daný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške. Povinnosťou navrhovateľa v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. bolo preukázať vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie tejto vzniknutej ujmy. Vykonaným dokazovaním však súd nezistil, žeby pobyt vo väzbe navrhovateľa tak hlboko zasiahol a mal dopad najmä v jeho osobnom a spoločenskom živote. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ pred vzatím do väzby dňa 03.11.2007 už bol právoplatne uznaný vinným trestným rozkazom Okresného súdu Prešov č.k. 1T 35/04 zo dňa 27.12.2004 zo spolupáchateľstva trestného činu krádeže v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci a trestným činom výtržníctva, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 22 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov. Trestným rozkazom č.k. 4T 16/06 zo dňa 13.09.2006 bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže vlámaním, za čo bol uznaný vinný a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a pre výkon uloženého trestu bol zaradený na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nemali by byť vážnejšie pochybnosti, že s poukázaním na kriminálnu minulosť povesť navrhovateľa zrejme nebola dobrá, a z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo preukázané, žeby vykonaná väzba, či trestné stíhanie navrhovateľa vážnejšie zasiahli do jeho života. Ako vypovedal navrhovateľ, „divné pohľady“ na diskotéke, prípadne obzeranie sa za svedkyňou, matkou navrhovateľa, či nepozdravenie skutočne nepreukazujú závažnosť zásahu v súkromnom, pracovnom, či spoločenskom živote navrhovateľa, i v jeho spoločenskom uplatnení. Z uvedených dôvodov súd nevyhovel návrhu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 3.982,40 Eur.
Navrhovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania za predbežné prerokovanie nároku z uplatňovanej sumy za 2 úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a DPH, spolu 706,94 Eur, ktorú
súd taktiež s poukázaním na ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. zamietol, nakoľko tento nárok je zo zákona vylúčený.
Podľa § 517 ods. 1,2 OZ, (1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. (2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., znenie účinné od 01.01.2009, (1) Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. (2) Ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka.
Súd priznal náhradu škody za trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 3.795,86 Eur tak, ako ich vyššie vyšpecifikoval a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol s výnimkou zastavenia konania v časti o zaplatenie 5.000,- Eur. Dôvodné bolo priznať aj úroky z omeškania, avšak nie tak, ako to žiadal navrhovateľ, v tejto súvislosti dal za pravdu odporcovi v argumentácii, že štát sa ocitá v omeškaní s poskytnutím náhrady škody márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty, keď si poškodený nárok uplatnil u príslušného ústredného orgánu, v danom prípade u odporcu. Dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty sa štát dostáva do omeškania a vzniká mu povinnosť zaplatiť poškodenému aj úrok z omeškania. Z listinných dôkazov vyplýva, že žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vychádzajúc z vyjadrenia odporcu (č.l. 8) mu bola doručená 10.10.2011, teda dňom nasledujúcim po uplynutí 6-mesačnej lehoty, teda 11.04.2012 sa odporca dostal do omeškania a vznikla mu povinnosť zaplatiť tiež úrok z omeškania vo výške 9 % ročne až do zaplatenia. “
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V odvolaní okrem iného uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny a nezákonný vo výroku, v ktorom bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, pričom svoje tvrdenie opiera o ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p. Podľa uplatňovania princípu erga omnes - záväznosť súdnej judikatúry (R NS SR 1Cdo 185/2006) ak bol v určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku Najvyššieho súdu SR, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného Najvyššieho súdu SR, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní závažným spôsobom pochybil, keď mu podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle § 154c ods. 1 Ústavy SR súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, nepriznal mu uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Nemožno súhlasiť s právnym názorom a odôvodnením nepriznania nemajetkovej ujmy jemu, navrhovateľovi, zo strany súdu v tom, že jeho pobyt vo väzbe nezasiahol tak hlboko a nemal dopad najmä v jeho osobnom a spoločenskom živote. Totiž pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je potrebné vychádzať z toho, že už samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dopady do slobody pohybu, či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy a pod. Samotný pobyt vo väzbe mu znemožnil kontakt s rodinnými príslušníkmi a okolím. Bol mu znemožnený kontakt s okolím, priateľmi, známymi, došlo k závažnému porušeniu jeho práva na rodinný život, profesijný život jedinca, došlo k zásahu do jeho spoločenskej povesti a cti. Informácia o jeho zatknutí a uvalení do väzby bola značne rozširovaná, a to najmä v okolí a miesta sídliska, v ktorom býval. Čo sa týka nepriznania časti trov obhajoby na rozdiel od ich vyúčtovania zo strany súdu v sume 451,68 Eur, a to pre jednotlivé úkony pri návšteve a rozhovore klienta v ústave pre výkon väzby počas trvania väzby, ako aj na nepriznanie náhrady trov obhajoby za úkony, ktoré boli vykonané dňa 23. 5. 2008 z dôvodu, že ide o neúčelné úkony, pretože medzi jednotlivými návštevami sa neuskutočnil žiaden procesný úkon, je absurdné a právne neobstojí,
pretože jeho, žalobcu ako obvineného v trestnom konaní neobhajoval obhajca ex offo, ale obhajoval ho obhajca, ktorého si zvolil na základe splnomocnenia, a teda išlo o vzťah advokáta s klientom, pričom odmena trov obhajoby bola vzájomne dojednaná za všetky jednotlivé vyšetrovacie úkony, pri ktorých on ako obvinený súhlasil, aby sa jeho obhajca u všetkých osobne zúčastnil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.434,08 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne za obdobie od 11. 4. 2012 do zaplatenia.
Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj odporca. V odvolaní okrem iného uviedol, že podstata námietky zavinenia vzatia do väzby nespočívala v kriminálnej minulosti žalobcu, ale v tom, že v jeho dovtedajšom živote sa vyskytla situácia, keď úmyselne nerešpektoval rozhodnutie súdu a v čase skúšobnej doby po podmienečnom odsúdení spáchal tri skutky vyhodnotené ako úmyselné trestné činy. Odporca namietal zavinenie väzby spočívajúce v konaní, ktoré bolo preukázané už pri vzatí žalobcu do väzby, nevyžaduje hodnotenie stavu veci na základe neskôr vykonaných dôkazov a novo zistených skutočností. Ďalej v odvolaní uviedol, že nie je pravdou, žeby sa žalobca domáhal náhrady škody nielen pre nezákonnú väzbu, ale i z titulu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Práve naopak, z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania bola len náhrada škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru odporcu len v prípade trov povinnej obhajoby existuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi postupom orgánov štátu a vznikom škody spočívajúcej v uhradených trovách obhajoby. V prípade, že nejde o povinnú obhajobu, vznik trov obhajoby nebol vyvolaný postupom alebo rozhodnutiami orgánov štátu, ale rozhodnutím žalobcu nechať sa v trestnom konaní zastupovať obhajcom. Vo vzťahu k rozporovaniu uskutočnenia úhrady trov obhajoby na účet obhajcu odporca na pojednávaní dňa 25. 9. 2014 za dôkaz relevantným spôsobom preukazujúci uskutočnenie úhrady označil výňatok z účtovníctva, resp. faktúru z peňažného denníka. Súd toto pojednávanie odročil a to práve za účelom doplnenia dokazovania predložením faktúry z peňažného denníka právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré by preukazovali zaplatenie trov obhajoby zo strany žalobcu na účet jeho právneho zástupcu. Súd na predloženie uvedených listín uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa lehotu 15 dní od termínu pojednávania. Právny zástupca navrhovateľa ale uloženú povinnosť nesplnil, požadované listiny nepredložil ani na nasledujúcom pojednávaní dňa 25. 11. 2014. Následne pri vyhlásení rozsudku sa súd uspokojil len s ničím nepodloženým vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa, teda súd upustil od vykonania dôkazu, ktorý navrhol odporca a i bez neho v rozsudku dospel k záveru, že úhrada trov obhajoby bola preukázaná. Vzhľadom na uvedené odporca žiada, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol, aby odvolací súd odmietol odvolanie odporcu a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania za dva meritórne úkony - odvolanie proti rozsudku a vyjadrenie navrhovateľa.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
Žalovaný argumentuje tým, že prvostupňový súd prekročil návrhy účastníkov konania, keďže priznal žalobcovi nárok i v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pričom podľa názoru žalovaného predmetom konania bola len náhrada škody spôsobená rozhodnutím o väzbe. Tento názor nie je správny, keďže už zo samotnej žaloby nepochybne vyplýva, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody nielen v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, ale i so samotným trestným stíhaním cit. zo žaloby: „Samotné trestné stíhanie, ktoré sa začalo voči mojej osobe dňa 14.11.2007, ktoré bolo spojené s výkonom väzby v celkovom počte 152 dní a ktoré sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2T 60/2009-849 zo dňa 21.6.2010 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2010), predstavovalo hlboký a vážny zásah do môjho mena, osobnej cti a slobody a vyvolalo mnohé negatívne dopady na môj vlastný osobný a rodinný život.“ (čl. 1, 2).
Správny je preto záver prvostupňového súdu, že právoplatný odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 2T 60/2009-849 zo dňa 21.6.2010 je rozhodujúcim faktorom ako výsledok nezákonne vedeného trestného stíhania, ktoré zakladá nárok žalobcu na náhradu škody a takýto nárok bol v konaní pred prvostupňovým súdom i uplatnený.
Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného, či vynaložené trovy na zvoleného obhajcu môžu byť uplatnené ako náhrada škody, keďže podľa jeho názoru je príčinná súvislosť daná len pri trovách obhajoby povinnej.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Aj skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.
Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Prvostupňový súd správne s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nezákonne vedené trestné stíhanie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody, tak ako si ju uplatňoval žalobca. Možno preto dospieť k záveru, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je v danom prípade rozhodným, že nezákonným môže byť i trestné stíhanie, trestné konanie, u ktorého nie je daný dôvod povinnej obhajoby (§ 37 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku) a zvolený obhajca nepochybne môže prispieť k výsledku konania.
Odvolateľ ďalej namietal, že žalobca nepreukázal úhradu trov obhajoby. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že žalobca k podanej žalobe predložil vyúčtovanie odmien a výdavkov za advokátske úkony, ktorého súčasťou je i potvrdenie o zaplatení s uvedením čísla dokladu č. 0243597, ktorý preukazuje príjem vo výške 3747,54 eur. Záloha predstavovala 500 eur (čl. 5). Dôkazné bremeno si žalobca splnil a žalovaný nepreukázal opak. Treba však poznamenať, že aj keby žalobca ešte trovy neuhradil, relevantné je to, že mu vznikol dlh na trovách. Jeho majetková sféra sa teda zmenila o dlh, ktorý mu majetok nepochybne zmenšuje.
Prvostupňový súd nedostatočným spôsobom skúmal účelnosť porád medzi advokátom a klientom. Na druhej strane je treba uznať námietku žalovaného, že by mohlo dôjsť k absurdným situáciám, ak by advokát navštevoval klienta (ak by bol vo väzbe), alebo by klient navštevoval advokáta v mieste jeho sídla každý deň počas doby vedenia trestného stíhania bez zreteľa na dôvod návštevy a takéto úkony by si následne uplatňoval ako náhradu škody voči štátu, ktoré vznikli v súvislosti s nezákonne vedeným trestným stíhaním.
Za nesprávny záver prvostupňového súdu považuje odvolací súd záver o zamietnutí žaloby v časti o nemajetkovú ujmu konštatujúc, že pobyt vo väzbe žalovaného tak hlboko nezasiahol a nemal dopad najmä v jeho osobnom živote poukazujúc na jeho predchádzajúce odsúdenia.
Trestné stíhanie pre zločin znásilnenia obvineného, neskôr obžalovaného môže hlboko zasiahnuť, čo sa týka osobného, profesného života, keďže nepochybným spôsobom, ak sa táto skutočnosť dostane na známosť verejnosti, sa zníži mravný profil obžalovaného. Odvolací súd netvrdí, že predchádzajúce právoplatné odsúdenia nemajú svoj podiel na celkovom obraze o človeku, no vedenie trestného stíhania pre zločin znásilnenia spôsobuje ujmu na osobnom a spoločenskom živote väčšiu až nenapraviteľnú. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že z obsahu spisu vyplýva, že potom, čo sa voči nemu začalo trestné stíhanie, bol nútený sa pre nepriaznivú verejnú mienku odsťahovať. Tiež žalobca tvrdil,
že musel odísť z práce, keďže ostatní mali divné reči, primitívne pohľady. Nie je z odôvodnenia zrejmé, či tomu bolo tak aj v prípade prvého alebo neskôr druhého odsúdenia, resp. či išlo o podstatnú zmenu vo vedení života žalobcu po tom, čo sa proti nemu začalo viesť trestné stíhanie pre zločin znásilnenia.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné, keďže sa týmito okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu nezaoberal. Obmedzil sa totiž iba na konštatovanie, cit.: „divné pohľady“ na diskotéke, prípadne obzeranie sa za svedkyňou, matkou navrhovateľa, či nepozdravenie skutočne nepreukazujú závažnosť zásahu v súkromnom, pracovnom, či spoločenskom živote navrhovateľa, i v jeho spoločenskom uplatnení.“
Majúc na zreteli uvedené odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok vo vyhovujúcej časti. V zamietavom výroku a v nadväzujúcom výroku o trovách konania odvolací súd rozsudok zrušil ako nepreskúmateľný v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec sa v rozsahu zrušenia prvostupňovému súdu vracia na ďalšie konania.
Pri neprimeraných úkonoch obhajoby prvostupňový súd musí dôsledne vyhodnotiť obsah úkonu (porady), prípadne aj oboznámením zápiskov advokáta pri sporných úkonoch a až tak rozhodne o ich účelnosti. Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd nemá pochybnosti o veľmi závažnom zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Majetkové trestné činy sú verejnosťou vnímané odlišne ako trestný čin znásilnenia, pri ktorom bol žalobca oslobodený. Existuje tu dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy.
Úlohou prvostupňového súdu bude postupovať vo vyššie naznačených intenciách.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.