Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/20/2011

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: 1/ N.. U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., D. XX, 2/ N.. L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., P. XX, 3/ N.. S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., B.. G. XX, všetci zast. JUDr. Lukášom Kišeľakom advokátom so sídlom v Prešove, Jarková 63, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Bratislava 1, Dobrovičova 12, o zaplatenie 77.502,84 eur s prísl., takto

rozhodol:

žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 1.rade sumu 25.834,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25.1.2011 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 2.rade 25.834,28 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25.1.2011 zo sumy 25.834,28 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 3.rade 25.834,28 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25.1.2011 zo sumy 25.834,28 eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,

žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy konania 9.173,98 eur na účet ich právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobcovia v 1. až 3.rade sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.1.2011 odznení jej úpravy prednesené na pojednávaní dňa 29.10.2015 domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť každému žalobcovi sumu po 25.834,28 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25.1.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Svoju žalobu odôvodnili tým, že žiadosťou zo dňa 23.12.1992 evidovanou na bývalom Pozemkovom úrade v Prešove pod č. XXXX/XXXX, uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. XXX ako parcely mpč. XXX, nachádzajúcej sa v k.ú. Solivar vo výmere 1701 m2 po pôvodných vlastníkoch T. V., rod. X. v podiele 1/2 a T. V., rod. P. v podiele 1/2. Predmetná parcela prešla do vlastníctva Československého štátu - Ústav geodézie a kartografie Prešov na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 20.10.1966. Oprávnené osoby svoj nárok odôvodnili tým, že predmetná parcela bola vykúpená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.1966, uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok na výstavbu slobodárne a internátu pre Krajský ústav geodézie a kartografie v Prešove, pod nátlakom štátnych orgánov a ich nesplnených sľubov boli právne predchodkyne žalobcov donútené podpísať kúpnu zmluvu dodatočne po predchádzajúcom zabratí pozemku.

Rozhodnutím Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.k.: OPPaLH 2000/451-1/Sl zo dňa 27.1.2000, bol uplatnený reštitučný nárok zamietnutý. Po podaní v návrhu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalobcami, Krajský súd v Prešove uvedené správne rozhodnutie preskúmal rozsudkom č.k. -13 zo dňa 10.4.2001 a zrušil a

vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný úrad v Prešove, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva vydal opäť nové rozhodnutie č.k. OPPaLH 2001/609 - 5/Sl zo dňa 6.10.2001, ktorým žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu za predmetnú záhradu v náhradnom pozemku o výmere 851 m2 t.j. len v časti uplatneného nároku. Žalobcami došlo k opätovnému podaniu návrhu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na Krajský súd v Prešove, ktorý napadnuté rozhodnutie preskúmal a opätovne zrušil rozsudkom č.k. -11 zo dňa 27.4.2005 právoplatným 6.7.2005 súčasne vrátil veci na ďalšie konanie Obvodnému pozemkovému úradu. Uvedené rozhodnutie bolo doručené Obvodnému pozemkovému úradu Prešov dňa 23.5.2005, pričom správny spis, ktorý bol pripojený k príslušnému súdnemu spisu, bol vrátený dňa 26.7.2005.

Žalobcovia v ďalšom poukázali na to, že Obvodný pozemkový úrad v Prešove ako správny orgán jednoznačne porušil svojím nesprávnym úradným postupom zákonnú povinnosť riadne a včas konať a rozhodovať v zmysle § 49 ods.1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v zmysle ktorého správny orgán má konať bezodkladne, v zložitejších prípadoch do tridsiatich dní a v zvlášť zložitých prípadoch do šesťdesiatich dní. Obvodný pozemkový úrad v Prešove v správnom konaní nasledujúcom po vydaní rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.4.2005 ďalšie konanie nielenže v zákonom stanovených lehotách nekonal a nerozhodol, ale ani nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty, pričom účastníkov konania o dôvodoch svojej nečinnosti neupovedomil. K rozhodnutiu Obvodného pozemkového úradu Prešov došlo až 28.2.2008 pod č. OPÚ 2008/523-4/Ba takmer po troch rokoch odo dňa, kedy bol uvedený správny orgán zaviazaný ku konaniu a rozhodnutiu rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.4.2005. Podľa názoru žalobcov išlo o nedôvodné a nesporné prieťahy v správnom konaní pri vydávaní individuálneho správneho aktu a to rozhodnutia pod č. OPÚ 2008/523-4/ Ba zo dňa 28.2.2008. Následne zákonom č. 571/2007 Z.z. došlo s účinnosťou odo dňa 1.1.2008 ku zmene zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku okrem iného i v časti ust. § 11 ods. 2 a to tak, že v § 11 ods. 2 sa na konci pripojili tieto vety „náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú osobu, ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky, alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ak výška takéhoto nároku predstavuje výmeru nad 400 m2, a ak nárok v peniazoch je väčší ako 5.000,-Sk. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch“. Obvodný pozemkový úrad Prešov svojím rozhodnutím zo dňa 28.2.2008 rozhodol tak, že žalobcovia v 1. až 3. rade ako oprávnené osoby spĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. k/ 229/1991 Zb. z kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, ako oprávneným osobám sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. nevydali nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. XXX v k.ú. U. o výmere 1701 m2, druh pozemku - záhrada v intraviláne v podieloch N.. U. V. v podiele 3/16, N.. L. V. v podiele 3/16, N.. S. V. v oddiele 3/16, Y.. G. P. v podiele 3/16, s tým, že žalobcom ako oprávneným osobám sa v zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. účinného od 1.1.2008 prevedú bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite, ako boli pôvodné pozemky, pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, pokiaľ s tým oprávnené osoby súhlasia. Náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú osobu, ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ak výška takéhoto nároku predstavuje výmeru nad 400 m2 a ak nárok v peniazoch je väčší ako 5.000,- Sk. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch. V zmysle § 16 ods. 3 zák. č. 229/1991 Zb. oprávnená osoba vyzve Slovenský pozemkový fond na vydanie náhrady, lehota na vydanie náhrady končí uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká. Vzhľadom na to, že na spoluvlastnícky podiel toho ktorého žalobcu ako jednej z oprávnených osôb pripadla výmera len 318,9 m2 nespĺňala ani jedna osoba samostatne podmienku pre vydanie náhradného pozemku. Obvodný pozemkový úrad v Prešove v rozpore s príslušnou právnou úpravou nerozhodol za čas od 6.7.2005 do 28.2.2008 riadne a včas takmer po troch rokoch odo dňa, kedy ho ku konaniu a rozhodnutiu Krajský súd v Prešove rozhodnutím zo dňa 27.4.2005 právoplatným dňa 6.7.2005 zaviazal, došlo ku zásadnej zmene v ustanovení § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov, ktorý s účinnosťou od 1.1.2008 už neumožňoval vydať pôvodným vlastníkom nehnuteľností rovnocennej hodnoty, ale umožňoval im iba vyplatiť neakceptovateľnú sumu ako náhradu za odňatý pozemok.

Oproti nároku každého zo žalobcov na peňažnú náhradu vo výške 1.058,55 eur v prípade vydania v zákonom stanovenej lehote správneho rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu, došlo u každého zo žalobcov jednoznačne len k vzniku nároku na vydanie pozemku v primeranej kvalite a výmere

v obci L., tento náhradný pozemok pri zachovaní primeranosti kvality by pri výmere u každého zo žalobcov 318,9 m2 mal trhovú hodnotu 26.892,83 eur (318,9 m2 x 84,33/m2= 26.892,83 eur). Takto je prezentovaná u každého zo žalobcov vzniknutá škoda sumou 25.834,28 eur ako rozdiel medzi všeobecnou cenou náhradného pozemku a vyplatenou náhradou vo výške 1.058,55 eur. S poukazom na uvedené ide o zrejmú príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Obvodného pozemkového úradu a vznikom škody u žalobcov v 1. až 3. rade v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z.

Žiadosťou zo dňa 13.12.2010 sa žalobcovia v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. domáhali na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR predbežného prerokovania nároku na náhrady škody. Dňa 5.1.2011 vydalo ministerstvo vyjadrenie vo veci predbežného prerokovania náhrady škody, v zmysle jeho vyjadrenia sa žiadosti na náhradu škody nevyhovuje.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril a uviedol, že žalobcovia sa domáhali zmeny rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Prešov č. j. OPU 2008/523-4/Ba zo dňa 28.02.2008 na základe tých istých skutočností, ako sa toho času domáhajú náhrady škody v tomto konaní. Odvolanie žalobcov N.. S. V. a spol. Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom konaní rozsudkom č. k. zo dňa 22.09.2009 zamietol a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -10 zo dňa 03.10.2008 potvrdil; s odôvodením, že právny názor Obvodného pozemkového úradu Prešov, ako aj Krajského súdu v Prešove bol správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že vydaniu predmetného pozemku bráni zákonná prekážka podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., teda pozemok nie je možné vydať z dôvodu zastavanosti stavbou neslúžiacou poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku, a preto Obvodný pozemkový úrad Prešov správne rozhodol, keď oprávneným osobám priznal právo na náhradu podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. v spojení s ustanovením § 16 ods. 1 a 2 zákona č, 229/1991 Zb. Vzhľadom k tomu, že Obvodný pozemkový úrad Prešov nebol oprávnený na rozhodnutie o priznaní konkrétneho náhradného pozemku, pretože náhradu za pozemky, ktoré sa nevydávajú, poskytne štát prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, podľa ustanovenia § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb., správne poučil oprávnené osoby na ďalší postup týkajúci sa prevodu iných pozemkov, ako náhrada za pôvodné pozemky. Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne konštatoval, že nebolo možné prihliadnuť na námietky N.. S. V. a spol. o tom, že Obvodný pozemkový úrad Prešov nedodržal základné pravidlá uvedené v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 Správneho poriadku a nerozhodol v lehote podľa ustanovenia § 49 Správneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky z administratívneho spisu nemal preukázané, že by Obvodný pozemkový úrad Prešov postupoval v rozpore s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 3 a 4 Správneho poriadku.

V ďalšom žalovaný z opatrnosti vzniesol námietku, res iudicata. Čo sa týka žalobcami namietanej nečinnosti Obvodného pozemkového úradu Prešov, ku ktorej údajne malo dôjsť v čase od 06.07.2005 do 28.02.2008; žalovaný nemal vedomosť o nečinnosti dotknutého správneho orgánu. Obvodný pozemkový úrad Prešov konal a naďalej koná vo všetkých reštitučných konaniach v poradí, v akom mu boli pridelené. V rokoch 2004-2008 bolo na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov celkovo 70 neukončených reštitučných nárokov uplatnených podľa zákona č. 229/1991 Zb., pričom v roku 2004 bolo uplatnených 2 399 reštitučných nárokov podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom. K otázke príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou (jednou z foriem nesprávneho úradného postupu) Obvodného pozemkového úradu Prešov a vzniknutou škodou; žalovaný namietal, že nie je daná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a údajným nesprávnym úradným postupom Obvodného pozemkového úradu Prešov. V návrhu žalobcov bola fiktívne vyčíslená výška náhrady škody, pretože doposiaľ nepreukázali žalovanému súčasné splnenie troch zákonných podmienok objektívnej zodpovedností za škodu a to: existenciu škody; nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci i príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobcovia dôvod vzniku škody vo výške 77.502,84 eur s príslušenstvom vidia v nadobudnutí účinnosti zákona č. 571/2007 Z.z. zo dňa 25.10.2007, pričom podľa názoru navrhovateľov, ak by bol Obvodný pozemkový úrad Prešov rozhodol v lehote ustanovenej § 49 správneho poriadku, bol by aplikoval zákon č. 229/1991 Z. z. v znení pred účinnosťou zákona č. 571/2007 Z.z., a mohol im byť namiesto peňažnej náhrady poskytnutý náhradný pozemok. Neposkytnutím náhradného pozemku, s ktorým by mohli ďalej nakladať, mala žalobcom vzniknúť škoda. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že náhradné pozemky, resp, finančnú náhradu, ktorá podľa vedomosti žalovaného bola uhradená žalobcom, poskytuje Slovenský pozemkový fond. V nadväznosti na uvedené, vzniesol žalovaný z opatrnosti námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ďalej poukázal nato, že zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadrení v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. V tejto súvislosti žalobcovia mali preukázateľne priznanú a vyplatenú finančnú náhradu, preto im nemohla vzniknúť žiadna škoda vo všeobecnosti ako ujma uvedená a už vôbec nie ako ušlý zisk Žalobcovia pri výpočte výšky škody, ktorej náhrady sa domáhajú, súčasne nezohľadnili skutočnosť, že zákon č. 229/1991 Zb. aj pred jej novelizáciou zákonom č. 571/2007 Z. z. ustanovoval možnosť Obvodného pozemkového úradu Prešov rozhodnúť podľa ustanovenia § 14 ods. 1 druhá veta zákona č. 229/1991 Zb. a oprávnenej osobe poskytnúť finančnú náhradu za pozemok, ktorý sa podľa zákona č. 229/1991 Zb. nevydal, a za ktorý nebol poskytnutý iný pozemok. Z uvedeného zákonného znenia je zrejmé, že aj pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 571/2007 Z. z. mohla byť navrhovateľom namiesto náhradného pozemku poskytnutá finančná náhrada, čo v konečnom dôsledku znamená, že tvrdenie navrhovateľov, podľa ktorého mali byť ukrátení nečinnosťou Obvodného pozemkového úradu Prešov, ktorý o nárokoch navrhovateľov rozhodol až po prijatí novely zákona č, 571/2007 Z.z., neobstojí. Účelom novely zákona č. 229/1991 Zb. v žiadnom prípade nebolo ukrátenie oprávnených osôb, resp. vznik škody oprávneným osobám. Nová právna úprava odstránila doterajšie nejasnosti praktickej aplikácie, keď sa za pozemky, ktoré nebolo možné vydať poskytovala náhrada, buď vo forme náhradného pozemku, alebo vo forme finančnej náhrady. Žalobcovia v návrhu na náhradu škody vo výške 77.502,84 eur neodôvodnili ako škodu spôsobenú prieťahmi Obvodného pozemkového úradu Prešov, ale tým, že v čase rozhodovania o ich nárokoch nadobudol účinnosť zákon č. 571/2007 Z.z,, t.j. navrhovatelia sa cítia byť ukrátení prijatím nového zákona č. 571/2007 Z.z. Žalovaný a taktiež Obvodný pozemkový úrad Prešov nie je orgánom, ktorý cit. právny predpis prijal, a ak žalobcovia tvrdia, že boli prijatím tohto právneho predpisu ukrátení, je namieste domáhať sa vyslovenia protiústavnosti cit. právneho predpisu a nie nečinností Obvodného pozemkového úradu Prešov, resp. nesprávneho úradného postupu odporcu. Naviac žalobcovia sa o škode v súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom odporcu (prieťahmi a nečinnosťou) museli dozvedieť už z rozhodnutia Okresného úradu v Prešove, Č. j. OPPaLH 2000/451

- l/S 1. zo dňa 27.1.2000, z rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -13 zo dňa 10.4.2001, z rozhodnutia Okresného úradu v Prešove, Č. j. OPPaLH 2001/609-5/S1. zo dňa 6.10.2001, z rozsudku Krajského súdu v Prešove č, k. -11 zo dňa 27.4.2005, ktoré predložili Okresnému súdu Prešov ako dôkazy; avšak najneskoršie nadobudnutím účinnosti (01.01.2008) novely zákona č. 229/1991 Zb. zo dňa 25.10.2007, a to zákona č. 571/2007 Z.z., ktorý sa uverejnením v Zbierke zákonov stal všeobecne platným a záväzným. Vzhľadom na to, že navrhovatelia návrh podali na Okresný súd Prešov až dňa 25.1.2011, takto podaným návrhom zmeškali trojročnú lehotu, a preto žalovaný vzniesol aj námietku premlčania práva na náhradu škody. Naviac ani pri preukázaní údajného nesprávneho úradného postupu žalovaného žalobcom by nemohla byť priznaná fiktívne vyčíslená výška škody vo výške 77.502,84 eur s príslušenstvom, nakoľko škodu vyčíslenú žalobcami, ako rozdiel medzi poskytnutou peňažnou náhradou vo výške 1.058,55 eur a sumou v zmysle znaleckého posudku vyčíslenou znalcom z odboru stavebníctva N.. G. P. v znaleckom posudku č. XX/XXXX zo dňa 10.12.2010 vo výške 26.892,83 eur za fiktívny náhradný pozemok v katastrálnom území U., nie je možné považovať za určujúcu. S poukazom na uvedené skutočnosti, a to najmä na nepreukázanie nesprávneho úradného postupu žalovaného, resp. Obvodného pozemkového úradu Prešov, nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným postupom žalovaného, resp. Obvodného pozemkového úradu Prešov a vznikom škody, ako aj z dôvodu premlčania práva navrhovateľov na náhradu škody i z dôvodu fiktívnej nepreukázanej výšky škody, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného navrhol, aby návrh žalobcov ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu v 3. rade a oboznámením s listinnými dôkazmi návrhom, vyjadrením žalovaného, rozhodnutím Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 27.1.2000 č.k. OPPaLH 2000/451/1-Sl, rozsudkom KS v Prešove č.k. -13 zo dňa 10.4.2011, ďalej súd oboznámil rozhodnutím OÚ v Prešove, odboru pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 6.10.2001 č.k. OPPaLH 2001/609/5-Sl, rozsudkom KS v Prešove -11 zo dňa 27.4.2005, rozhodnutím OPÚ zo dňa 28.2.2008, právoplatným 30.10.2009 č.k. OPÚ 2008/523-4/BA, žiadosťou o bezodplatné prevedenie iných pozemkov vo vlastníctve štátu zo dňa 27.12.2010 a žalobcov adresovanou SPF, ocenením pozemkov zo dňa 31.12.2010 č.k. OPÚ-2010/02676-3/BD, znaleckým posudkom N.. G. P. č. XX/ XXXX, výpisom LV č. XXXX kat. územie U. zo dňa 25.11.2010, kópiou kat. mapy zo dňa 1.12.2010, grafickou identifikáciou pozemkovo-knižnej parcely mpč. XXX, pozemkovo-knižnou vložkou č. XXX kat.

územie U., časťou A, časťou B, prehlásením realitnej kancelárie Gama Invest zo dňa 17.12.2010, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.12.2010, vyjadrením k predbežnému prerokovaniu náhrady škody zo dňa 5.1.2011 Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, rozsudkom KS v Prešove č.k. -10 právoplatným dňa 30.10.2009, rozsudkom NS SR č.k. , ďalej súd oboznámil uznesením OS Prešov vo veci -552, rozsudkom OS Prešov vo veci -420 zo dňa 16.6.2010. spismi KS v Prešove a , spisom OPÚ 2008/523-4/BA, spolu so súvisiacimi spismi predloženými OPÚ Prešov rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 22.9.2009, ktorý je súčasťou reštitučného spisu obvodného pozemkového úradu a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. konania -10 zo dňa 3.10.2008, ktorý je súčasťou správneho spisu Obvodného pozemkového úradu v Prešove, stanoviskom právneho zástupcu žalobcov, vyjadrením Slovenského pozemkového fondu zo dňa 13.2.2012, stanoviskom Slovenského pozemkového fondu zo dňa 24.1.2011, vyjadrením žalovaného zo dňa 7.8.2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove , vyjadrením žalovaného zo dňa 6.9.2012 a ostatným obsahom a dňa 20. 9. 2012 rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že určil, že zodpovednosť žalovaného za náhradu škody uplatňovaná titulom miss nesprávneho úradného postupu je daná.

Po podanom odvolaní žalovaným odvolací súd uznesením zo dňa 12.11.2013 zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie odvolací súd sa stotožnil s tým , že žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody s odkazom na zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže zodpovedný správny orgán nerozhodol o nároku žalobcov v zákonnej primeranej lehote a nečinnosťou orgánov verejnej správy došlo ku škode na majetku žalobcov pre tento nesprávny úradný postup, poznamenal však že nebolo právoplatne rozhodnuté žiadnym orgánom o tom, aby konštatovať nesprávny úradný postup správneho orgánu, čo by následne podľa § 9 zákona č. 514/2003 dávala žalobcom právo na náhradu škody proti nesprávnemu úradnému postupu. Samotní žalobcovia neuplatnili vo vzťahu k správnemu orgánu žiadnu žalobu podľa O.s.p. proti nečinnosti orgánu verejnej správy a žiaden organy ešte nerozhodol o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu vo vzťahu k žalobcom s tým, že zatiaľ nebola ani konštatované žiadne porušenie právnej povinnosti správnym orgánom právomocným rozhodnutím.

Napriek uvedenému vyjadrenému právnemu záveru procesný prvostupňový súd vykonal ďalšie dokazovanie, pričom v tejto súvislosti je potrebné predovšetkým poukázať na rozdielnosť v právnej úpravy spočívajúcej v tom, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré vznikli od 1.1.2013. V danej právnej veci predmetom sporu sú právne vzťahy, ktoré vznikli práve do 1.1.2013 samotná žaloba v danej právnej veci bola podaná na súde dňa 25.1.2011.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky ktoré je aplikovateľné aj v danej právnej veci zo dňa 21.6.2000 č.k. , v zmysle ktorého podľa zákona č. 82/1998 Zb. (čo obdobný zákon platný na území Českej republiky o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom) nemožno postupovať v prípade uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym výkonom úradnej moci, ktorá vznikla pred jeho účinnosťou (absolútny zákaz pravej i nepravej retroaktivity). Zák. č. 82/1998 Sb. rieši len tie právne vzťahy, ktoré nastali až po jeho účinnosti, a použije sa len na náhradu tých škôd, ktoré vznikli na základe nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo vydané po 15. 5. 1998. Právne vzťahy pred týmto dátumom upravoval zák. č. 58/1969 Zb.

V danej právnej veci až zákonom č. 312/2012 s účinnosťou od 1.1.2013 sa v § 9 sa za odsek 1 vložili nové odseky 2 a 3, ktoré znejú: „(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.“ a dovtedajší odsek 2 sa označil ako odsek 4.

Z uvedených dôvodov prvostupňový procesný súd podmienku, že zatiaľ nebolo ani konštatované žiadne porušenie právnej povinnosti správnym orgánom právomocným rozhodnutím iného správneho orgánu nevyžadoval pre úspešné uplatnenie náhrady škody za nesprávny úradný postup.

Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že žiadosťou zo dňa 23.12.1992 evidovanou na bývalom Pozemkovom úrade v Prešove pod č. XXXX/XXXX uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 276 ako parcely mpč. XXX, nachádzajúcej sa v k.ú. U. vo výmere 1701 m2 po pôvodných vlastníkoch T. V., rod. X. v podiele 1/2 a T.G. V., rod. P. v podiele 1/2. Predmetná parcela prešla do vlastníctva Československého štátu - Ústav geodézie a kartografie Prešov, na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 20.10.1966. Oprávnené osoby svoj nárok odôvodnili tým, že predmetná parcela bola, vykúpená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.1966 uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok na výstavbu slobodárne a internátu pre Krajský ústav geodézie a kartografie v Prešove, pod nátlakom štátnych orgánov a ich nesplnených sľubov boli právne predchodkyne žalobcov donútené podpísať kúpnu zmluvu dodatočne po predchádzajúcom zabratí pozemku.

Rozhodnutím Okresného úradu v Prešove, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.k.: OPPaLH 2000/451-1/Sl zo dňa 27.1.2000 bol uplatnený reštitučný nárok zamietnutý. Po podaní návrhu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalobcami Krajský súd v Prešove uvedené správne rozhodnutie preskúmal a rozsudkom č.k. - 13 zo dňa 10.4.2001 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný úrad v Prešove, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva vydal opäť nové rozhodnutie č.k. OPPaLH 2001/609 - 5/Sl zo dňa 6.10.2001, ktorým žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu za predmetnú záhradu v náhradnom pozemku o výmere 851 m2 t.j. len v časti uplatneného nároku. Žalobcami došlo k opätovnému podaniu návrhu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia na Krajský súd v Prešove, ktorý napadnuté rozhodnutie preskúmal a opätovne zrušil rozsudkom č.k.4 Sp/14/04 - 11 zo dňa 27.4.2005 právoplatným 6.7.2005 súčasne vrátil veci na ďalšie konanie Obvodnému pozemkovému úradu. Uvedené rozhodnutie bolo doručené Obvodnému pozemkovému úradu Prešov dňa 23.5.2005. Pričom správny spis, ktorý bol pripojený k príslušnému súdnemu spisu bol vrátený dňa 26.7.2005.

Obvodný pozemkový úrad Prešov rozhodnutím č.j. OPU 2008/523-4/Ba zo dňa 28.02.2008 rozhodol, že oprávnené osoby - žalobcovia spĺňajú podmienky ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k) zákona 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len zákon č. 229/1991 Zb.), v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Oprávneným osobám sa podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb. nevydáva nehnuteľnosť zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. 276 k. ú. Solivar - parcela č. XXX o výmere 1701 m2, druh pozemku záhrada v intraviláne. Oprávneným osobám sa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. prevedú bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite, ako boli pôvodné pozemky, a to pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, pokiaľ s tým oprávnené osoby súhlasia. Náhradný pozemok sa na oprávnenú osobu prevedie, ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ak výška takéhoto nároku predstavuje výmeru nad 400 m2, a ak

nárok v peniazoch je väčší ako 5.000 Sk. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky pre priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch. Podľa ustanovenia § 16 ods. 3 cit. zákona oprávnená osoba vyzve Slovenský pozemkový fond na vydanie náhrady. Lehota na vydanie náhrady končí uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká. Obvodný pozemkový úrad Prešov súčasne určil, že podľa ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia sú oprávnené osoby povinné zaplatiť štátu kúpnu sumu, a to každý z oprávnených osôb po 4,25 euro.

Proti rozhodnutiu Obvodného pozemkového úradu Prešov podali žalobcovia návrh na preskúmanie rozhodnutia a postupu Obvodného pozemkového úradu Prešov č. j. OPU 2008/523-4/Ba zo dňa 28.02.2008.

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. -10 zo dňa 03.10.2008, návrh na preskúmanie zamietol a potvrdil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov č.j. OPÚ 2008/523-4/Ba zo dňa 28.02.2008.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -10 zo dňa 03.10.2008 podal žalobca v 3. rade odvolanie s odôvodnením, že Obvodný pozemkový úrad Prešov nedodržal lehotu na vydanie rozhodnutia podľa ustanovenia § 49 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní () a žiadal, aby boli oprávneným osobám do ich vlastníctva bezodplatne prevedené iné pozemky podľa zákona č. 229/1991 Zb. platného a účinného v čase pred 01.01.2008. O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím rozsudkom zo dňa 22.9.2009 tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.10.2008. V svojom odvolaní poukázal na to že nebolo možné prihliadnuť pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia, že správny orgán nedodržal základné pravidlá uvedené v § 3 ods. 3 a 4 správneho poriadku a nerozhodol v lehote podľa § 49 Správneho poriadku poukázal však na to, že treba súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že v danej veci správny orgán nerozhodol v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 49 Správneho poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu však táto skutočnosť nemala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Žalobcovia sa v priebehu konania vo veci vyjadrili k vznesenej námietke res iudicata žalovaným. Poukázali na tú skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov ide o žalobcami uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a to Obv. poz. úradom v Prešove pri výkone verejnej moci, pričom súdne konania vedené na Krajskom súde v Prešove a NS SR boli konaniami súdov v správnom súdnictve, ktorých predmet je upravený v piatej časti zák. č. 99/1963 Zb. O.s.p., ani v jednom z nich nebolo rozhodované súdmi o náhrade škody uplatnenej účastníkmi na strane žalobcov voči štátu. Predmetný nárok nebol predmetom návrhu na začatie konania, ani predmetom následného prvostupňového či druhostupňového konania, nie je teda daná ani prekážka res iudicata.

Čo sa týka námietky nedostatku príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom Obv. poz. úradu v Prešove a dostatku pasívnej legitimácie žalovaného, tu žalobcovia poukázali na to, že je nesporné, že od 24.6.1991 do 31.12.2007 zakotvoval § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. povinnosť oprávnenej osobe previesť bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere, a kvalite, ako boli pôvodné pozemky, a to pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, to všetko bez ohľadu na výmeru takéhoto nároku a bez ohľadu na výšku nároku v peniazoch za tento pozemok. Od 1.1.2008 došlo pri bezodplatnom prevode pozemkov vo vlastníctve štátu oprávneným osobám, podľa ustanovenia § 11 odseku 2 zák. č. 229/1991 Zb. k zákonnému podmieneniu uvedenej povinnosti a to tak, že náhradný pozemok za nezmenených kvalitatívnych a kvantitatívnych charakteristík ako za čas do 31.12.2007 sa bezodplatne prevedie na oprávnenú osobu, len ak bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu pozemku alebo spoluvlastnícky podiel k pozemkom ktorého výška predstavuje výmeru nad 400 m2 a, ak nárok v peniazoch je väčší ako 5.000,-Sk. Z uvedeného dôvodu snaha žalovaného "preniesť" zodpovednosť na SPF pre nevydanie náhradných pozemkov či finančnej náhrady, neobstojí.

Následne žalobcovia argumentovali a aj preukázali, že sa obrátili zmysle § 11 zák. č. 229/1991 Zb. o bezodplatné prevedenie iných pozemkov vo vlastníctve štátu na SPF pri podávaní uvedenej žiadosti o reštitučné plnenie t.j. o pridelenie náhradného pozemku vychádzali z rozhodnutia Obvodného

pozemkového úradu Prešov, SPF regionálny odbor, odpoveďou zo dňa 24.1.2011 na predmetnú žiadosť odpovedal tým, že výška podielu nespĺňa ustanovenia § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. nie možné plniť, ešte vždy nárok oprávnených osôb formou pridelenia náhradného pozemku. Žiadosťou o vyjadrenie stanoviska bol dotazovaný regionálny odbor Prešov SPF, ďalšou žiadosťou zo dňa 13.2.2012, ktorý odpovedal na otázku, že vydával oprávneným osobám náhradné pozemky v rámci reštitúcií podľa zák. č. 229/1991 Zb. v období od 6.7.2005 do 31.12.2007 a v danom období náhradné pozemky k dispozícii pre uvedený účel boli, na otázku v akej výmere by bol vydaný v období od 6.7.2005 do 31.12.2007 SPF povinný bezodplatne previesť do vlastníctva oprávnenej osoby náhradný pozemok v prípade riešenia náhrady za nevydaný pozemok v k.ú. Solivar SPF odpovedal, že vzhľadom k tom, že sa jednalo pozemok ku kultúre - záhrada a nachádzal sa v intraviláne obce Prešov, jeho cena podľa vyhl. č. 289/1990 Zb. je 100,- Sk /m2, väčšinu náhradných pozemkov v k.ú. L. H. U. regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu Prešov v rámci riešenia reštitučných náhrad ponúkal za cenu 100,- Sk/m2 výmera náhradného pozemku v k.ú. U. a k.ú. L. by bola 1701 m2 v pomere 1:1, ak by bolo o nároku právoplatne rozhodnuté v období do 31.12.2007. Na základe toho jednoznačne vyplýva príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v porušení zákonnej povinnosti Obv. poz. úradu Prešove rozhodnúť v lehote podľa § 49 Správneho poriadku a vznikom škody u žalobcov ako oprávnených osôb. Bez porušenia týchto povinností výsledkom uvedeného, by muselo byť nadobudnutie výlučného vlastníctva každého zo žalobcov k náhradnému pozemku v intraviláne obce Prešov o výmere 318,93 m2. Všetky pozemky v intraviláne obce Prešov majú určenú cenu podľa použitia vyhlášky č. 289/1992 Zb. účinnej k 24.6. 991 100,- Sk/m2. Cena náhradného pozemku nadobudnutého pri bezodplatnom prevode do vlastníctva kdekoľvek v intraviláne obce Prešov predstavuje však trhovú hodnotu za 1 m2 tak, ako to určil znalec N.. G. P..

Čo sa týka vznesenej námietky premlčania podľa názoru žalobcov táto neobstojí, ani len v časti, námietku považujú za nedôvodnú v celom rozsahu aj vzhľadom ustanovenie § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. v tom, že lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania najdlhšie však počas šiestich mesiacov z uvedeného dôvodu nedošlo k uplynutiu zákonnej premlčacej lehoty v žiadnom prípade. Rozhodnutie obvodného pozemkového úradu v Prešove zo dňa 28.2.2008 nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2009 a žaloba bola podaná na súde dňa 25.1.2011.

Súd vo veci vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s listinným dôkazom, a to vyjadrením SPF regionálneho odboru Prešov zo dňa 13.2.2012, z ktorého vyplynulo, že na regionálnom odbore Prešov boli k dispozícii náhradné pozemky pre riešenie reštitučných náhrad v období od 6.7.2005 do 31.12.2007. SPF bol povinný bezodplatne previesť do vlastníctva oprávnenej osoby náhradný pozemok v prípade riešenia náhrady za nevydaný pozemok k.ú. U. v kultúre záhrada sa nachádzal v intraviláne obce Prešov a jeho cena podľa vyhlášky č. 289/1990 Zb. bola 100,- Sk/m2 väčšina náhradných pozemkov sa nachádza v katastrálnom území L. H. U.. Slovenský pozemkový fond regionálny odbor Prešov v rámci riešenia reštitučných náhrad ponúka za cenu 100,- Sk/m2 t.j. výmera náhradného pozemku k.ú U. H. W..Ú.. L. by bola 1701 m2 v pomere 1 : 1, ak by bolo o nároku právoplatne rozhodnuté do doby do 31.12.2007

Vo veci vypočutý žalobca v 3.rade potvrdil, že od samého začiatku reštitučného konania mali záujem v prvom rade o vydanie náhradného pozemku a nie finančnej náhrady, poukázal nato, že keby bolo správnym orgánom rozhodnuté bez prieťahov, táto ich reštitučná náhrada touto formou by bola aj uspokojená.

Súd vo veci doplnil dokazovanie aj vyjadrením žalovaného k stanovisku žalobcu zo dňa 17.4.2014 v žiadosti o sprístupnenie informácie, rozhodnutím Okresného úradu pozemkového a lesného odboru zo dňa 28.8.2014, potvrdením miestneho národného výboru č. 8/1996, ďalej oboznámil s vyjadrením žalobcu zo dňa 15.9.2014 a žiadosťou o poskytnutie informácie odpoveďou slovenského pozemkového fondu už čísla listu spisu 340, ortofoto snímkou z č.l.sp. 341, čiastočným výpisom listu vlastníctva č. XXXX, ďalej súd sa oboznámil znaleckým a posudkom N.. T. A. č. XXX/XXXX z čísla listu spisu 365 až 383 a vyjadrením žalovaného k znaleckému posudku z č.l.sp. 404 asi 409, pričom mal doplnený tento skutkový stav veci:

Žalobcovia v 1. až 3. rade poukázali vo svojom vyjadrení (č.l.sp. 313 až 316 ) práve na skutočnosť, že ku dňu podania predmetnej žaloby t.j. k 21.1.2011 boli zákonom požadované podmienky vtedy platného

a účinného znenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, s tým, že za nesprávny úradný postup sa považovalo aj porušenie povinnosti orgánu verejnej správy urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Pre úplnosť k uvedenému doplnili, že znenie odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 22.9.2009 vyslovil najvyšší súd záver, že treba súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že v danej veci správny orgán nerozhodol v lehote ustanovenej v § 49 Správneho poriadku. S poukazom na to žalobcovia mali zato, že došlo k právoplatnému rozhodnutiu nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu vo vzťahu k žalobcom. K druhému dôvodu, pre ktorý došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu 1. stupňa odvolacím súdom, žalobcovia poukázali na to, že atribúty pre vznik zodpovednosti za škodu žalobcovia nikdy nijak odvodzovali od zmeny právnej úpravy, ale tieto vždy odvodzovali od nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, ako od porušenia zákonnej povinnosti, a teda protiprávneho konania správneho orgánu, prostredníctvom ktorého vykonáva štát svoju verejnú moc. Z uvedeného dôvodu aj poukázali na existenciu iných rozdielov medzi nárokom uplatneným a preukazovaných žalobcami v tomto súdnom konaní oproti stavu, o ktorom pojednával odvolacím súdom označený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Oliver Varga, Barnabáš Varga c/ s Slovenská republika zo dňa 10.7.2012, kedy v danom prípade išlo o reštitučné nároky reštituentov uplatnené podľa reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. a reštituentom bol namiesto pôvodného pozemku priznaný náhradný pozemok alebo peňažná náhrada, kedy si reštitučný nárok uplatnili v marci 2004, pričom od 1.5.2004 už im nebolo možné pre zmenu legislatívy vydať ten pôvodný pozemok, pričom o nepriznaní nároku na vydanie náhradného pozemku bolo rozhodnuté v júli 2005. Išlo o priznanie nároku na vydanie i keď nie pôvodného pozemku, ale náhradného pozemku v rovnakej, porovnateľnej výmere, bonite teda náhradného pozemku, ktorého trhová hodnota bola zrejme porovnateľná s trhovou hodnotou nevydaného pôvodného pozemku. Žalobcovia poukázali nato, že v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa názoru žalobcov že odvolací súd vyslovil, že sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu o vzniku priamej škody na strane žalobcov, avšak žalobcovia požadovali a požadujú priznanie náhrady škody a to ušlý zisk. Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 21.12.2008, pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodovej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodovej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodová udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Totožné stanovisko bolo zaujaté ich podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 28.4.2010. Podľa právnej vety vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. zo dňa 23.9.2007, ušlý zisk môže byť i strata vyvolaná tým, že poškodený bol nútený zaplatiť pokutu na základe rozhodnutia neskoršie zrušeného pre nezákonnosť a prišiel tak o výnos s týmito peniazmi v spojený. Najvyšší súd v súvislosti s týmto rozhodnutím poukázal aj na to, že nemožno súhlasiť s odvolacím súdom, po povaha uplatneného nároku ako " jedine hypotetickej škody, pretože nemá podklad reálnych zdrojoch ", ktorý nemôže predstavovať ušlý zisk. Je totiž nepochybné, že pokiaľ žalobkyni (jej právnej predchodkyni) v dôsledku rozhodnutia žalovaného - následne súdom zrušeného pre nezákonnosť - nebolo umožnené po určitú dobu disponovať so svojimi peniazmi, mohol jej ujsť zisk, ktorého by pri bežnom nakladaní s týmito fínčiny prostriedkami za normálneho behu okolnosti dosiahla. Môže ísť tak povinnosť z úrokov z týchto peňazí, ak boli vyberané z určeného účtu, na ktorom boli uložené, tak o výnos, ktorý by čiastka priniesla pri obvyklom spôsobe hospodárenia. Najvyšší súd konštatoval, aby preukázala žalobkyne, že taký zisk mohla dôvodne očakávať s pohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nedošlo k zaplateniu pokuty na základe nezákonného rozhodnutia je taká strata reálne užším ziskom v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podmienka zodpovednosti štátu v podobe vzniku škody tak bola naplnená. Na č.l.sp. 315 až 316 žalobcovia poukázali na množstvo ďalších rozhodnutí aplikovateľných aj v tejto právnej veci, s poukazom na to navrhli doplnenie dokazovania na preukázanie dôvodnosti ich nároku na náhradu škody ako ušlého zisku ustanovením znalca na ocenenie trhovej hodnoty takto vydaných náhradných

pozemkov s dôrazom na vydané náhradné pozemky, ktoré svojou výmerou, bonitou a umiestnením boli najviac podobné pôvodnému pozemku nevídanému žalobcom ako reštituentom a rozdielom medzi primeranou peňažnou náhradou skutočne priznanou žalobcom a takto zistenými trhovými cenami už vydaných náhradných pozemkov, keďže žalobcovia nie sú ani nebudú vlastníkmi náhradných pozemkov, o čo sa sústavne pokúšali od roku 1992 a to len pre neodôvodnený, nezákonný a nesprávny úradný postup správneho orgánu. Ak by nebolo bývalo došlo k protiprávnemu konaniu správneho orgánu, žalobcovia mohli ako poškodení dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku ku vydaniu, ktorého nedošlo práve a len v dôsledku konania spočívajúceho v nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu pri výkone verejnej správy a eventuálne uvedené porovnať s výškou nakoniec priznanej peňažnej náhrady - analogicky aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 21.12.2008.

Žalovaný mal možnosť sa k uvedenému v stanovisku vyjadriť, to aj vykonal podaním zo dňa 17.4.2014 a v celom rozsahu poukázal na uznesenie odvolacieho súdu s tým, že odvolací súd v závere svojho odôvodnenia vyslovil názor, že nárok žalobcov nie je daný zo skutkového stavu tak, ako ho vymedzili žalobcovia.

Súd vo veci vykonal dokazovanie aj oboznámením vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu, regionálneho odboru Prešov zo dňa 2.9.2014 (č.l.sp. 340), v zmysle ktorého totožnej právnej veci vedenej však na Okresnom súde v Bardejove, k totožnému pozemku bolo uvedené, že Slovenský pozemkový fond poskytuje náhradné pozemky oprávneným osobám na základe právoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu za podmienky, že si oprávnené osoby požiadajú o plnenie svojho nároku náhradnom pozemku. Slovenský pozemkový fond poskytuje náhradné pozemky primeranej výmere a kvalite, t.j. za záhradu o výmere 1701 m2 v kultúre záhrada je možné poskytnúť pozemok o výmere 1701 m2 v katastrálnom území Solivar v kultúre záhrada, alebo rovnakú výmeru v inom druhu poľnohospodárskeho pozemku určeného územným plánom mesta Prešov na výstavbu. Slovenský pozemkový fond za nevydané pozemky v kultúre záhrada v katastrálnom území Prešov a Solivar vydáva náhradné pozemky aj v kultúre záhrady aj v kultúre orná pôda, ktoré sú/boli územným plánom určené na výstavbu. Regionálny odbor slovenského pozemkového fondu mal v období od 6.7.2005 do 31.12.2007 k dispozícii náhradné pozemky pre riešenie reštitučných náhrad. Ponuka náhradných pozemkov bola obmedzená na pozemky neknihované a kmeňových štátny majetok z dôvodu účinnosti zákona 503/2003 Z.z.. V období od 6.7.2005 do k 31.12.2007 bolo možné previesť na oprávnené osoby parcelu KN C XXXX/X záhrada o výmere 1626 m2 v katastrálnom území U.. Touto záhradou bolo možné v období od 6.7.2005 do 31.12.2007 plniť reštitučné nároky oprávnených osôb, keďže táto parcela bola vzhľadom na žalobcami opísaným nevydaný pozemok kultúre Záhrady o výmere 1701 m2 v katastrálnom území U.. Žalobcom taktiež bolo možné vydať aj náhradné pozemky v kultúre orná pôda, určené územným plánom na výstavbu napríklad náhradné pozemky v katastrálnom území Prešov a Solivar.

Súd vo veci vykonal dokazovanie aj listinným dôkazom, a to znaleckým posudkom č. XXX/XXXX N.. T. P., ktorý bol vypracovaný na základne z uznesenia Okresného súdu Bardejov vedenej pod sp.zn. -396 zo dňa 30.9.2014 a jeho úlohou bolo stanoviť všeobecnú hodnotu pozemku - parcely pôvodne zapísanej na PKV XXX mpč. XXX o výmere 1701 m2 druh pozemku záhrada - k.ú. U., obec L., okres L. za obdobie 2. polrok roku 2005, kalendárny rok 2006, kalendárny rok 2007, kalendárny rok 2008 ako aj k dňu vyhotovenia znaleckého posudku t.j. ku dňu dátumu ohliadky a stanoviť všeobecnú hodnotu pozemku parcely KNC č. XXXX/X o výmere 1626 m2 druh pozemku záhrada zapísané na liste vlastníctva XXXX - k.ú. U., obec L. okres L. za obdobie 2. polrok roku 2005, kalendárny rok 2006, kalendárny rok 2000 typ 7, kalendárny rok 8 ako aj ku dňu vyhotovenia znaleckého posudku t.j. k dátumu ohliadky. Znalec vo svojom závere konštatoval, že pozemok v mpč. XXX za obdobie rokov 2005 - 2006 mal vo všeobecnej hodnote 133.205,31 eur, za obdobie rokov 2007 - 2008 157.869,81 eur, k dátumu ohliadky 148.004,01 eur, pozemok KN C č. XXXX/X za obdobie rokov 2005 - 2006 - 94.031, 58 eur, za obdobie rokov 2007 - 2008 - 107.462,34 eur, k dátumu ohliadky 97.381,14 eur.

Vo svojom návrhu žalobcovia vychádzali zo zistení znalca Ing. G. P., ktorým bola ustálená cena 143.000 eur pri zohľadnení jednotkovej hodnoty pozemkov 84,33 eur/m2 s tým, že u žalobcu v 1. až 3. rade pri výmere 318,9 m2 (318,9 m2 x 84,33 eur =26.892,33 eur) po odpočítaní poskytnutej finančnej náhrade vo výške 1.058,55 eur predstavovala uplatnená škoda výšku 25.834,28.

Na základe uvedeného súd právne uzatvára :

Podľa § 3 ods. 1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 1.1.2013, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. d/ cit. Zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci v znení účinnom do 1. 1. 2013 podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 1.1.2013, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 v znení účinnom do 1.1.2013 cit. Zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 1.1.2013, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 1.1.2013, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 1.1.2013, na právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení účinnom do 31.12.2007, pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8, b) na pozemku sa nachádza cintorín, c) pozemok sa nachádza v pásme hygienickej ochrany vodných zdrojov prvého stupňa, alebo tvorí koryto vodného toku, alebo na pozemku sú prírodné liečivé zdroje a zdroje prirodzene sa vyskytujúcich stolových minerálnych vôd, 9e) d) pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku, e) na pozemku bola zriadená záhradková alebo chatová osada, 10) f) na pozemku sú telovýchovné a športové zariadenia, botanická záhrada a arborétum zamerané na záchranu a zachovanie genofondu alebo les určený na lesný výskum 10a) alebo pozemok slúži výlučne na vypestovanie nových šľachtiteľských odrôd a semenných sadov lesných drevín,

g) pozemok možno vo verejnom záujme vyvlastniť, 10b) h) pozemok sa nachádza v obvode projektu pozemkových úprav a jeho vykonanie bolo schválené. 10c)

Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení účinnom do 31.12.2007, v prípade uvedenom v odseku 1 sa oprávnenej osobe prevedú bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite, ako boli jej pôvodné pozemky, a to pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, pokiaľ s tým oprávnená osoba súhlasí.

Podľa § 11 ods. 2 zák.č. 229/1991 Zb. v znení účinnom od 31.12.2007, v prípade uvedenom v odseku 1 sa oprávnenej osobe prevedú bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite, ako boli jej pôvodné pozemky, a to pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, pokiaľ s tým oprávnená osoba súhlasí. Náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú osobu, ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky, alebo spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ak výška takéhoto nároku predstavuje výmeru nad 400 m2, a ak nárok v peniazoch je väčší ako 5 000 Sk. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch.

Podľa § 49 ods. 1,2 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení súd pri rozhodovaní dôvodnosti uplatňovaného nároku titulom náhrady škody prihliadal na celý komplex rozhodujúcich okolnosti. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 1.1.2013 bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom.

V konaní bol preukázaný vznik všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného. Porušenie právnej povinnosti správnym orgánom súd videl v nerešpektovaní ustanovení § 49 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o Správnom konaní.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v správnom konaní je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia. Samotným prerokovaním veci sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím. Pri posudzovaní otázky, či v správnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade s doterajšou judikatúrou súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými je právna a faktická zložitosť veci, o ktorej bolo rozhodované, správanie účastníkov a postup samotného úradu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

V dane právnej veci je nesporné a vyplýva to z pripojených spisov správneho orgánu, že nič nebránilo správnemu orgánu rozhodnúť vo veci, a to v čase od vrátenia spisu Krajským súdom v Prešove od 26.7.2005 (do 28.2.2008).

Žalobcovia nijakým spôsobom nebránili vydaniu rozhodnutia, a čo sa týka zložitosti veci, táto bola prejednávaná, už od roku 2001, pričom Krajský súd v Prešove v rámci správneho súdnictva v rozhodnutí pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu riadne poukázal na nedostatky, ktoré bolo nutné odstrániť

správnym orgánom. Súd dospel k záveru, že nečinnosťou správneho orgánu v namietanom konaní došlo k porušeniu právom chránených záujmov fyzických osôb.

Žalovaný vzniesol rôzne námietky na svoju obranu, námietku res iudicata nemožno zohľadniť, z dôvodu rozdielnosti konaní, v danej právnej veci je uplatňovaný nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom konania o reštitučných nárokoch boli uplatňované na základe iných právnych titulov. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania v zmysle ustálenej judikatúry pojem "dozvie sa o škode" (§ 106 ods. 1 vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. V danej právnej veci nadobudlo rozhodnutie Obv. poz. úradu č.j. OPÚ - 2008/523-4 Ba zo dňa 28.2.2008 právoplatnosť dňa 30.10.2009, najskôr týmto dňom mohla začať plynúť premlčacia lehota, ktorá aj bez odpočítania jej spočívania, počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. (najdlhšie však počas šiestich mesiacov) neuplynula skôr ako 30.10.2012, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 25.1.2011, vzhľadom na to súd vznesenú námietku premlčania posúdil ako nedôvodnú. Rovnako ako nedôvodnú súd posúdil námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, vzhľadom na vyššie citované ust. § 9 ods. 1 a § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. neprávny úradný postup ktorého príčinou je uplatňovaná škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti žalovaného.

Čo sa týka námietky nedostatku príčinnej súvislosti, práve tu súd vidí zásadné právne posúdenie veci (nakoľko žalobcovia si mohli uplatniť aj nárok titulom nemajetkovej ujmy za vzniknuté prieťahy v správnom konaní), v tomto smere z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že nesprávny úradný postup správneho úradu bol rozhodujúcim článkom reťazca príčin a následkov. Skutočne, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ak bolo by rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, ktorá skončila ešte pred zmenou právnej úpravy, bol by žalobcom priznaný náhradný pozemok - nebol by sa zmenšil majetok žalobcov v 1. až 3. rade.

Uvedené potvrdil vo svojom vyjadrení aj Slovenský pozemkový fond (regionálny odbor), ktorý v rozhodnom období mal k dispozícií náhradné pozemky.

Teória podmienky (sine qua non) stanovuje, že kauzalita medzi príčinou a následkom je daná, pokiaľ by následok bez príčiny nenastal.

Súd tu poukazuje okrem vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré poukazovali vo svojej argumentácii žalobcovia a ktoré sú plne aplikovateľné aj v danej právnej veci na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , zo dňa 24.3.2011, ktorý práve poukázal nato, že z hľadiska českej občianskoprávnej teórie, ktorá je aplikovateľná aj v našom právnom poriadku, je väčší dôraz kladený na teóriu adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa tejto teórie je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny. Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. vo vzťahu k teórií adekvátnosti príčinnej súvislosti rozviedol, že „pre zodpovednosť za škodu nie je nutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu) konkrétne predvídateľný, ale je dostatočné, že pre optim povahy pozorovateľa nie je vznik škody vysoko nepravdepodobný“.

V danej právnej veci je nesporné, že ak by správny orgán rozhodol včas, t.j. v zákonom stanovenej lehote, bol by žalobcom v 1. až 3 rade vydaný SPF náhradný pozemok nachádzajúci sa v k.ú. U. alebo k.ú L. v pomere 1 : 1, pričom všetky pozemky v intraviláne obce L. mali cenu určenú za použitia vyhlášky č. 289/1990 Zb. účinnej k 24.6.1991 v sume 100,- Sk za m2 (náhradné pozemky za túto cenu „vyhláškovú“ boli ponúkané reštituentom). Cena náhradného pozemku nadobudnutého pri bezodplatnom prevode vlastníctva kdekoľvek v intraviláne obce L. predstavuje však cenu trhovú (náhradné pozemky v primeranej výmere a kvalite, ako boli pôvodné pozemky).

Medzi časovým úsekom od 26.7.2005 do 28.2.2008 (kedy síce došlo k zmene právnej úpravy, na základe ktorej žalobcovia prestali spĺňať podmienky na vydanie náhradného pozemku), správny orgán nevykonal žiadny úkon.

K vydaniu rozhodnutia správnym orgánom dňa 28.2.2008 došlo len dva mesiace po zmene právnej úpravy, hoci nič nebránilo správnemu orgánu rozhodnúť o nároku žalobcov v 1. až 3.rade od roku 2005, teda za obvyklého chodu vecí a skúseností, k rozhodnutiu správneho orgánu mohlo dôjsť pred zmenou právnej úpravy a tým by nedošlo k vzniku škody.

Súd dospel k záveru, že medzi vznikom škody podobe v rozdielu finančnej náhrady vyplatenej ako oprávneným osobám za pozemok mpč. XXX zapísaný v pozemnoknižnej vložke XXX o výmere 1701 m2 k.ú. U., ktorý prešiel do vlastníctva štátu na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a trhovej hodnoty náhradného pozemku (ktorý, by im bol vydaný v prípade riadneho priebehu reštitučného konania), ktorej náhrady za žalobcovia domáhajú, a konaním správneho úradu existuje vzťah príčinnej súvislosti.

Súd vychádzal pri priznaní výšky škody zo sumy určenej znalcom N.. T. P., a to ceny pozemku k 31.12.2007, nakoľko ak by dovtedy hoci nie v zákonom stanovenej lehote Obvodný pozemkový úrad v Prešove bol rozhodol, žalobcom by škoda v podobe ušlého zisku nebola vznikla, z v danom čase znalec stanovil cenu pozemku mpč. XXX v sume 92,81 eur/m2. Žalobcovia žiadali priznať sumu 84,33/m2, teda menej, pričom v občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania, a preto nemôže navrhovateľovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite (§ 79 ods. 1 O.s.p. ) Ak je predmetom návrhu na začatie konania peňažné plnenie, musí byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Touto výškou peňažného plnenia požadovaného navrhovateľom v návrhu je súd v konaní viazaný a nesmie prisúdiť viac. Z týchto dôvodov súd priznal pre každého zo žalobcov sumu 25.843,28 eur, ako inú škodu.

Žalobcovia stav v znení zmeneného návrhu domáhali aj úroku z omeškania od 25.1.2011, t. j. odo dňa podania žaloby.

Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len , príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 517 ods. 1 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť;, ak ide o deliteľné plnenie, môže na od sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis

V ustanovení § 517 sú upravené právne dôsledky spojené s omeškaním dlžníka. O omeškanie s plnením dlhu ide v zásade vtedy, ak dlžník v dobe splatnosti dlhu, prípadne na požiadanie (výzvu) veriteľa dlh nesplní buď vôbec alebo len sčasti z dôvodov, ktoré možno pričítať. Ak dlžník svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Omeškanie dlžníka nastáva tým, že dlžník v stanovenom čase nezariadi všetko, čo je z jeho strany na splnenie povinnosti potrebné. K omeškaniu dlžníka dochádza uplynutím doby splatnosti dlhu bod kabelky splatený vtedy, ak je splatený nielen včas, ale je riadne. Pre určenie momentu, do ktorého má dlžník splniť svoj dlh, aby sa nedostal do omeškania je rozhodný čas, dokedy má dlžník splniť svoj dlh. Čas môže byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, ustanovený právnym predpisom pre konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu, ustanovený všeobecne zákonom. občiansky zákonník neupravuje v súvislosti s nárokom na náhradu škody čas plnenia, ale treba per analógiam vychádzať z toho, že žalobca je povinný škodu nahradiť 1. deň potom z čoho poškodený o splnenie požiadal. Dlžník zodpovedá za omeškanie, ktoré spočíva v jeho subjektívnych okolnostiach. V prípade čiastočného splnenia dlhu dochádza len k čiastočnému k omeškaniu dlžníka ohľadne zvyšku dlhu.

Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Vzhľadom k tomu, že čas plnenia nároku žalobcov nebol medzi účastníkmi dohodnutý a ani čas plnenia tohto typu nároku nie je zákonom stanovený a ani nebol určený v rozhodnutí, žalovaný bol v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka povinný plniť žalobcom ich peňažnú pohľadávku uplatňovanú titulom náhrady najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti a deň nasledujúci sa dostal do omeškania. Keďže v tomto prípade žalobcovia žiadali o úroky z omeškania odo dňa podania žaloby na súd čo je neskorší dátum súd žalovaného zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ich v návrhu t. j. od 25. 1. 2011.

Podľa § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky zo strany žalovaného poukazovaním na podobné rozhodnutia vydané súdmi v zmysle zásady „posudzujúc podobné prípady podobne“, súd v zmysle antinómie spravodlivosti uvedenej Herbertom Lionelom Adolphusom Hartom (filozofom práva), ktorý uviedol, že „Kým nestanovíme, aké podobnosti aké rozdiely sú relevantné, zostane veta "posudzuje podobné prípady podobne" iba právnou formou.“ Tu súd v danej právnej veci nemohol vychádzať obdobne, ako je rozhodnutie č.k. - 420, kde súd naopak konštatoval, že nesprávny úradný postup spočívajúci prieťahom v konaní by prichádzal do úvahy vo vzťahu ku rozhodovaniu o nehnuteľnostiach zápis na iných pôvodne a v pozemkovoknižnej vložke č. 3535, nakoľko, ako bolo zrejmé z konania Obvodného pozemkového úradu, všetky potrebné doklady pre rozhodnutie o týchto nehnuteľnostiach mali k 17.3.2006 po doručení dokladov z katastra nehnuteľností a rozhodol však až v roku 2010. Na druhej stran,e čo sa týka ušlého zisku, tu súd konštatoval, že k vzniku škody nedošlo, nakoľko bolo zrejmé, že ani pred novelizáciou zákona č. 503/2003 zbierky zákona novelou č. 517/2007 Z.z., nehnuteľnosť, ktorá bola vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcu, nemohla byť vydaná žalobcom, než to v tejto právnej veci práve do novely zákona náhradný pozemok vydaný mohol byť, v tom je podstatný rozdiel posudzovania týchto podobných vecí.

Pokiaľ ide o označený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Oliver Varga, Barnabáš Varga c/a Slovenská republika zo dňa 10.7.2012, kedy v danom prípade išlo o reštitučné nároky reštituentov uplatnené podľa reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. a reštituentom bol namiesto pôvodného pozemku priznaný náhradný pozemok alebo peňažná náhrada, reštitučný nárok si uplatnili v marci 2004, pričom od 1.5.2004 už im nebolo možné pre zmenu legislatívy vydať ten pôvodný pozemok, pričom o nepriznaní nároku na vydanie náhradného pozemku bolo rozhodnuté v júli 2005. V danom prípade nedošlo ani k uplynutiu v zákonom stanovenej 60 dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia počas, ktorej došlo k legislatívnej zmene oproti prejednávanej veci je rozdiel v tom, že správny orgán nerozhodol, nie, že len v zákonom stanovenej lehote ale ani nasledujúce 3 roky, pričom mu rozhodnutím nič nebránilo, pritom zmena právnej úpravy nastala až od 1.1.2008 a rozhodnúť mohol od právoplatnosti rozhodnutia súdu konajúceho o správnom konaní t. j. od 6.7.2005.

Napriek rozsiahlosti samotného písomného vyhotovenia rozsudku, súd si dovolí poukázať na rozhodnutie Okresného súdu vo Svitavách v Českej republike č.k. zo dňa zo dňa 29.10.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 5.5.2001, č.j. -229, ktorým bolo dovolanie zamietnuté a ktorému predchádzalo rozhodnutie Okresného súd súdu vo Svitavách rozsudkom zo dňa 29.10.1999, kde uložil žalovanej povinnosť zaplatiť prvej žalobkyni sumu 658.358,25 Kč s 3 % úrokom od 15.2.1994 do 15.7.1994 a so 16 % úrokom od 16.7.1994 do zaplatenia, a druhej žalobkyni sumu 219.452,75 Kč s 3 % úrokom od 15. 2. 1994 do 15.7.1994 a so 16 % úrokom od 16.7.1994 do zaplatenia, v časti, v ktorej sa prvá žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 108.186,75 Kč a druhá žalobkyňa sumy 36.062,25 Kč, konanie zastavil.

Predchádzajúcim rozsudkom okresný súd v totožnej veci rozsudkom zo dňa 9.11.1998, č.j. -77 žalobu v plnom rozsahu zamietol, pretože súd nenašiel príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a vznikom škody, ktorej náhrady sa žalobkyne domáhali ešte podľa zák. č.

58/1969 Sb. Uznesením Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 28.4.1999, č. j. -90, bol tento rozsudok zrušený s tým, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú žalobkyniam nesprávnym úradným postupom je daná, pretože predpoklad existencie príčinnej súvislosti bol splnený, a v tomto smere odvolací súd poukázal i na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho sú ČR ze dne 27.5.1998, č. j. -49, ktorým bol zrušený už skorší rozsudok Okresného súdu zo dňa 9.11.1995, č. j. -19, (ktorým žaloba bola zamietnutá) a potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu zo dňa 2.10.1996, č. j. -37.

V tomto rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky -49 vyslovil právny názor, že z ustanovenia § 3 ods. 1, 3, § 49 ods. 1, 2 Správneho poriadku vyplýva povinnosť správneho orgánu vydať v zákonnej lehote rozhodnutie zodpovedajúce zákonu. Ide o lehoty poriadkové, ktorých nedodržanie nemá bezprostredné právne dôsledky, čo však nič nemení na tom, že správny orgán má povinnosť v zákonom stanovených lehotách vo veci rozhodnúť. Pokiaľ tak správny orgán v konaní nepostupuje v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi lehoty pre rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup. O nesprávny úradný postup by nešlo v prípade, že by rozhodnutie bolo vydané v lehote predĺženej odvolacím orgánom, podľa ustanovenia § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ však lehota takto predĺžená nebola, je postup správneho orgánu, ktorý v zákonom stanovené lehoty nerešpektoval, nesprávny. Vzhľadom k tomu, že právne účinky správneho rozhodnutia nastávajú až jeho oznámením účastníkom konania, je potrebné za deň vydania správneho rozhodnutia považovať deň jeho oznámenia. Je teda nepochybné, že vydanie správneho rozhodnutia po uplynutí lehôt uvedených v ustanovení § 49 Správneho poriadku je nesprávnym úradným postupom v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona. Je preto potrebné sa zaoberať otázkou príčinnej súvislosti tohto nesprávneho postupu a škody vzniknutej žalobkyniam. Pritom je potrebné rozlišovať skutočností, ktoré podľa práva mali nastať, ale nenastali, od skutočnosti, ktoré síce mohli nastať, viac menej subjekty práva nemali právnu povinnosť ich privodiť. V prípade, že nenastali skutočnosti, ktoré nastať mali, ide o stav, ktorý je v rozpore s právom a právny poriadok na ne spravidla viaže právne dôsledky. Naopak skutočnosť, že niečo podľa práva nastať mohlo, ale nemuselo je právne bezvýznamná. Tvrdenie, že ku škode by mohlo dôjsť, i keby bolo správne rozhodnutie vydané včas, pretože vo veci, by mohol byť podaný opravný prostriedok a toto rozhodnutie by včas nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť je len domnienkou, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a preto na ňu nemožno prihliadať. Z hľadiska príčinnej súvislosti je tiež bezvýznamné, či oneskorene vydané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom či nie.

Najvyšší súd Českej republiky ďalej konštatoval, že nemožno preto vylúčiť príčinnú súvislosť škody, ktorá nastala vo forme ušlého zisku žalobkyniam a vznikla tým, že sa ako vlastníčky predmetnej nehnuteľnosti nemohli zúčastniť transformácie družstva (v danej právnej veci pre oneskorene vydané rozhodnutie správneho orgánu sa jej zúčastniť nemohli), s nesprávnym úradným postupom správneho orgánu v danej právnej veci. Súd vyvodí príčinnú súvislosť vtedy, pokiaľ rozhodnutie bolo vydané natoľko oneskorene, že by s prihliadnutím k lehote podania opravnému prostriedku bolo vylúčené, aby žalobkyne boli schopné lehotu k transformácii dodržať.

V tejto vyššie uvedenej právnej argumentácii Najvyššieho súdu České republiky súd práve pre posúdenie danej právnej veci vidí podobnosť, že nemožno vylúčiť príčinnú súvislosť vzniku škody vo forme ušlého zisku, ktorá vznikla tým, že správny orgán rozhodol natoľko oneskorene, že v dôsledku neskoršej legislatívnej zmeny nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt žalobcov, pričom pri riadnom chode naopak legitímne mohli toto očakávať.

Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože žalobcovia mali v konaní plný úspech, za podmienok podľa ust. § 142 ods.1, O.s.p. im súd proti neúspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške, súdom zistených preukázane a účelne vynaložených trov; naopak neúspešný žalovaný musí prípadné vlastné trovy v plnej výške znášať sám.

Žalobcovia, ktorí boli v konaní zastúpení advokátom, vo svojom návrhu v tejto veci postupom podľa ust. § 151 ods.1 O.s.p. navrhol a vyčíslil svoj nárok na náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia, za každého žalobcu samostatne v sume 4.463,17 eur. Z hodnoty sporu za každého zo žalobcov vo výške 25.834,28 eur.

Súd priznal z takto vyčísleného nároku na tarifnú odmenu a paušálnu náhradu režijných výdavkov - podľa ust. § 10 ods.1 a súvisiacich ust. vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sadzbách. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010 (2) Základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. patrí za jednotlivé úkony právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých osôb v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ide o spoločné úkony, a preto náhrada režijného paušálu sa nenásobí počtom klientov ani neznižuje o 20 %, resp. od 01.06.2010 o 50 %. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 8. 2010, sp. zn. ). Súd teda vychádzal z hodnoty sporu toho ktorého žalobcu 25.834,28 eur, kde odmena za 1 úkon právnej pomoci predstavuje sumu 419,94 eur, 50 % 209,97 eur, 1/4 - 104,98 eur

- príprava a prevzatie právneho zastúpenia 9.6.2011 - 419,94 eur + 7,41 eur režijný paušál

- účasť na pojednávaní 18.10.2011 - 209,97 eur + 7,41 eur režijný paušál

- vyjadrenie vo veci samej (č.l.sp. 186 až 190 ) zo dňa 27.3.2012 - 209,97 eur + 7,63 eur režijný paušál

- účasť na pojednávaní dňa 27.3.2012 - 209,97 eur + 7,63 eur režijný paušál

- písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 20.9.2012 (č.l.sp. 217 až 221 ) - 209,97 eur +7,63 eur režijných paušálov

- písomné podanie vo veci samej 4.1.2013 vyjadrenie k odvolaniu (č.l.sp. 286 ) v - 209,97 eur + 7,81 eur režijný paušál

- písomné podanie vo veci samej zo dňa 31.3.2014 (č.l.sp. 313 ) - 209,97 eur + 8,04 eur režijný paušál

- 2 účasť na pojednávaní dňa 29.5.2014 (účtované bolo 2 krát 209,97 eur z dôvodu, že pojednávanie mal trvať od 10,30 do 14,30 hod., zo spisu však vyplýva že termín pojednávania bol vytýčený na 13,30 hod. a teda pokiaľ nesprávne čas v zápisnici zo dňa 29.5.2014 je uvedený o 10,30 hod., tento je uvedený nesprávne a pojednávanie trvalo jednu hodinu) - 209,97 eur + režijný paušál 8,04 eur

- účasť na pojednávaní dňa 16.9.2014 - 209,97 eur + 8,04 eur režijný paušál

- písomné podanie vo veci samej zo dňa 19.9.2014 (č.l.sp. 331) - 209,97 a eur + režijný paušál 8,04 eur

- písomné podanie vo veci samej zo dňa 12.8.2015 (č.l.sp. 362) - 209,97 eur + 8,39 eur

Súd nepriznal odmenu za úkon účtovaný ako obligatórna predsúdna žiadosť ministerstvu, nakoľko v danom prípade ide o samostatné právne zastúpenie, na ktoré bol poverený právny zástupca žalobcami, vykonané ešte pred podaním žaloby vo veci samej, uvedený nárok zodpovedá samostatnej právnej kvalifikácii ako náhrada škody (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o účtovanú náhradu za úkony právnej služby dňa 15.9.2014, tu súd túto náhradu nepriznal, nakoľko ako vyplynulo zo spisu dňa 16.9.2014, bolo vykonané ústne pojednávanie, na ktorom mal možnosť právny zástupca podať aj vyjadrenie vo veci samej a preto tento úkon súd hodnotil ako neúčelný. Rovnako ako neúčelné súd hodnotil účtované úkony dňa 13.11.2014 za účasť na pojednávaní dňa 5.2.2015, dňa 26.5.2015 a dňa 13.11.2015, kde súd vo veci samej nerozhodol len na žiadosť právneho zástupcu žalobcov pre potrebu vyčkať na vypracovanie znaleckého posudku vo veci obdobnej na Okresnom súde v Bardejove, o čom bol právny zástupca žalobcu informovaný vopred a mohol teda požiadať o odročenie pojednávanie s predstihom.

Spolu tak súdom zistené a priznané trovy právneho zastúpenia žalobcu v 1. rade - 2.605,71 eur, pre žalobcu 2. rade a v 3. rade len za úkony právnej pomoci bez režijného paušálu, z vyššie uvedených dôvodov teda režijný paušál bol priznaný len ku každému právnemu úkonu 1 x - každému v sume po 2.519,64 eur, spolu 7.644,99 eur (2.605,71 eur + 2.519,94 eur + 2.519,94 eur). K tomu DPH 20 % zo 7.644,99 eur - 1.528, 99 eur, spolu 9.173,98.

Pretože žalobcovia, ktorým súd priznal náhradu trov konania, sú v konaní právne zastúpení, platobným miestom na poukázanie priznanej sumy na náhradu trov, a to v celom rozsahu, je v zmysle ust. § 149 ods.1 O.s.p. účet (adresa sídla) jeho právneho zástupcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.