Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoP-55-2015.pdf
PDF · 75.66 KB
Case nature
Subarea
25CoP/55/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1. Z. K., nar. XX.X.XXXX a 2. I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom ako matka, deti rodičov - matky: I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom S., I. XXX a otca: Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Česká republika, L. XX, v konaní o úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 16P/97/2015-23 zo dňa 25.11.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyhlásil, že vo veci o nariadenie predbežného opatrenia nemá právomoc konať a rozhodnúť a zároveň konanie zastavil.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 103, § 104 O.s.p., čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa č. 104/1991 Zb., čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR, čl. 8 ods. 1, 2, čl. 12, čl. 16 ods. 1 písm. a) a čl. 17 Nariadenia ES č. 2201/2003. Poukázal na to, že právomoc súdu členského štátu podľa čl. 8 ods. 1 nariadenia sa určí podľa kritérií, ktoré tu boli v čase začatia konania na súde, pričom smerodajným je obvyklý pobyt dieťaťa. Uviedol, že posudzovanie obvyklého pobytu predpokladá určitý časový aspekt trvania pobytu, pričom je nevyhnutné obvyklosť posudzovať v závislosti od špecifických okolností konkrétneho prípadu. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát, na území ktorého malo dieťa z časového hľadiska dlhodobejšie, trvalejšie a stabilné bydlisko. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-523/07, ktorý uzavrel, že pôjde o miesto, v ktorom sa dieťa zdržovalo trvalejšie, zabezpečujúce určité zázemie, pričom sa prihliada na mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Následne súd poukázal na skutočnosť, že v čase podania návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia aj návrhu vo veci samej dňa 24.11.2015 matka s deťmi žila na území SR u maloletého Z. od 14.11.2015 do 21.11.2015 (kedy si ho otec zobral do Českej republiky), teda 7 dní a s maloletou I. od 14.11.2015 do podania návrhu (10 dní). V Českej republike pritom deti žili od svojho narodenia. Z uvedeného uzavrel, že obvyklý pobyt maloletých je v Českej republike. Pokiaľ sa aj maloletá I. nachádza na území SR, nie je zrejmé, či sa tak stalo so súhlasom otca. Za daných okolností potom Okresný súd Trnava nemá právomoc o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom ani o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia konať a rozhodnúť. Súd pre túto neodstrániteľnú prekážku konania, na ktorú je povinný ex offo v každom štádiu konania prihliadnuť, konanie zastavil s poukazom na § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu podala matka maloletých odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Poukázala na to, že presťahovať sa z Českej republiky na Slovensko k svojim rodičom i s deťmi bola donútená z dôvodu, že otec detí holdoval alkoholu, čo viedlo k jeho zvýšenej agresivite a bol ohrozený život a zdravie nielen matky, ale aj detí. K návrhu pritom pripojila doklady od polície, ktorá vo vzťahu často zasahovala.
Zdôraznila, že otec maloletých je držiteľom strelnej zbrane. Poukázala na to, že ako sám súd uvádza, pojem obvyklý pobyt je široký a preto prvoradý musí byť záujem maloletého dieťaťa, ktorý zaväzuje zabezpečiť deťom takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre ich blaho, čo musí súd zohľadniť aj pri rozhodovaní o svojej právomoci. V danom prípade je preto potrebné brať ohľad aj na skutočnosť na území ktorého štátu má dieťa trvalejšie a stabilné bydlisko a v danom prípade aj bezpečnejšie. Z uvedeného vyvodila, že okresný súd v rozhodnutí pochybil v tom, že nebral do úvahy fakt, že maloleté deti sú v trvalejšom bydlisku ohrozované na živote a zdraví agresivitou otca, ako aj skutočnosť, že matka detí musela opustiť spoločnú domácnosť a nasťahovať sa k svojim rodičom, kde sú a budú maloleté deti lepšie chránené pred agresívnymi excesmi ich otca.
V podaní zo dňa 8.11.(zrejme 8. 12.) 2015 doručenom Okresnému súdu v Trnave dňa 8.12.2015 matka doplnila nové skutočnosti k odvolaniu o zistenie, že 5.12.2015 sa dozvedela, že otec maloletých sa pokúsil o samovraždu strelnou zbraňou, pričom pri prehliadke sa legálne držaná zbraň otca nenašla. Nasledujúci deň 6.12.2015 preto išla do Čiech pre syna, ktorý bol u starej matky zo strany otca a zobrala ho na Slovensko. Otec detí je t.č. v psychiatrickej liečebni, avšak matka má obavu, že sa skoro vráti a bude chcieť deti. Boja sa o svoje životy a preto žiada súd, aby čo najrýchlejšie rozhodol. V závere poukázala na to, že sa už s deťmi do Čiech nemieni vrátiť, má už trvalý pobyt u svojich rodičov a na Okresnom súde v Trnave podala návrh na rozvod manželstva.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 a § 102 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu matky maloletých nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvostupňový správne a zákonne vyhlásil, že v danej veci o nariadenie predbežného opatrenia nemá právomoc konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho predmetné konanie zastavil.
Odvolací súd sa pritom v plnom rozsahu stotožnil nielen s právnym posúdením danej veci, keď prvostupňový súd na vec aplikoval správne dotknuté zákonné ustanovenia, pričom sa stotožnil i so skutkovými zisteniami prvostupňového súdu, ktoré ani odvolateľka nespochybnila. Nadväzne prvostupňový súd v preskúmavanom uznesení vychádzajúc pritom z definície obvyklého pobytu aplikovanej prvostupňovým súdom, opierajúcej sa o rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-523/07, prvostupňový súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu dospel k správnemu záveru, že obvyklý pobyt maloletého Z. a I. je v Českej republike, teda v členskom štáte EÚ, pričom vzal do úvahy, že deti s matkou sa zdržiavajú na Slovensku až od 14.11.2015 (maloletý Z. s prestávkou), a návrh na nariadenie predbežného opatrenia súdu doručený osobne dňa 24.11.2015. V dôsledku toho potom v zmysle súdom prvého stupňa aplikovaného čl. 8 ods. 1 Nariadenia ES č. 2201/2003 právomoc v danej veci o úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu má súd členského štátu EÚ v Českej republike.
Z hľadiska právomoci súdu nie je pritom rozhodné z akých dôvodov a za akých okolností deti s matkou opustili svoj obvyklý pobyt, ani že pobyt detí na Slovensku, ako to tvrdí matka, je „bezpečnejší“. Z odvolania matky pritom nie je zrejmé prečo považuje právomoc súdu Českej republiky v danej veci za rozpornú so záujmom maloletých detí. Odvolací súd sa domnieva, že práve naopak je v záujme maloletých detí, aby ich vec riešil ten súd, v obvode ktorého majú alebo v danom prípade donedávna mali dlhodobo obvyklý pobyt. Danosť právomoci súdu Českej republiky nenúti matku vrátiť sa i s deťmi do Čiech, ani nijako nezhoršuje bezpečnosť detí, keďže tie sa fakticky aj s matkou nachádzajú na území Slovenskej republiky, mimo bydliska otca maloletých, zo strany ktorého ohrozenia sa matka obáva.
Prvostupňovému súdu možno vytknúť iba to, že napriek tomu, že jednal o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia, v odôvodnení preskúmavaného uznesenia nezohľadnil čl. 20 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach, vo veciach rodičovských práv a povinností. V zmysle ods. 1 tohto ustanovenia v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane
ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.
Aj v zmysle preambuly cit. Nariadenia rady ES č. 2201/2003 bodu (16) toto nariadenie nemá brániť súdom členského štátu, by v naliehavých prípadoch prijímali predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, ktoré sa týkajú osôb alebo majetku nachádzajúcich sa v danom štáte.
Pri výklade tohto čl. 20 Nariadenia je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry ESD, najmä z rozsudku pod č. C-403/09, v ktorom súd poukázal na to, že citované ustanovenie zakotvuje, že súd členského štátu, kde sa nachádza dieťa, je oprávnený za určitých podmienok prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek tomu, že uvedené nariadenie zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo systému právomoci upraveného nariadením a musí byť vykladané doslovne. Súdy uvedené v tomto ustanovení môžu prijať predbežné opatrenie iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky, teda že dané opatrenie musí byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcom sa v členskom štáte, kde sídli tento súd a musia mať dočasný charakter. Pojem naliehavosti sa týka tak situácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa výkonu rodičovských práv a povinností na súd príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola naplnená podmienka naliehavosti na tom, aby predbežné opatrenie vydal súd, ktorý nemá podľa vyššie uvedeného právomoc rozhodnúť vo veci samej (súd Slovenskej republiky), keďže matke nič nebráni podať návrh na príslušný súd v Českej republike, a preto prvostupňový súd správne s použitím čl. 17 citovaného nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc a s použitím § 103 a § 104 O.s.p. pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania predmetné konanie zastavil.
Nebolo možné prehliadnuť, že v danom prípade deti boli matkou premiestnené na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca, ktorý jej podľa osvedčeného nedal súhlas, aby sa s deťmi natrvalo usadila na Slovensku. Preto by nebolo správne, aby súd vydaním predbežného opatrenia legitimizoval protiprávny stav spôsobený matkou. V tejto súvislosti sa žiada poukázať tiež na to, že podmienka naliehavosti nie je aktuálne splnená i z toho dôvodu, že podľa dodatočného oznámenia matky otec po nezdarenom pokuse o samovraždu cca od 5.12.2015 bol umiestnený v psychiatrickej liečebni, pričom je obvyklé, že takáto hospitalizácia trvá minimálne jeden mesiac, pričom pacient sa prepúšťa až keď je psychicky stabilizovaný. Je teda dôvodné predpokladať, že bezpečnosť maloletých zo strany otca v tomto období by nemala byť ohrozená a zároveň matka má časový priestor na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na právomocnom súde v Českej republike.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd vo výrokoch vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.