Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

39C/259/2014

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Janou Raganovou v právnej veci žalobcu : D. T., T..: XX.XX.XXXX, H. XXX XX F. U. XX právne zastúpený : AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law Firm s.r.o., ul. Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO : 47 237 406 proti žalovanému : Východoslovenská distribučná, a.s., ul. Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO : 36 599 361 v konaní o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy takto

rozhodol:

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 576,- EUR na jeho účet : IBAN : 0848 0001 a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa návrhom zo dňa 27.10.2014 podaným na tunajšom súde dňa 28.10.2014 domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 20 000,- EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zásahom do žalobcových osobnostných práv. Zároveň požadoval náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že ako vlastník nehnuteľností zapísaných na W. D. Č.. XX T. G. D. B. F. U., B. U., Y..Ú.. F. U. Z. U. : C. Č.. XXX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 794 m2, parcela č. 860 - ostatné plochy o výmere 708 m2 a parcela č. 861 - záhrady o výmere 2 396 m2 sa žalobou podanom na Okresnom súde Trebišov dňa 30.04.1998 voči bývalým Východoslovenským energetickým závodom, š.p. Košice ako právnemu predchodcovi žalovaného domáhal odstránenia vzdušného vedenia vysokého napätia (VN ) kV č.206 Hriadky - Košice, ktoré prechádza cez uvedené pozemky, ktorých je žalobca vlastníkom, nakoľko medzi vybudovaným elektrickým vedením a domom žalobcu nie je dodržané zákonom stanovené ochranné pásmo, v dôsledku čoho hrozí žalobcovi škoda na zdraví, živote a majetku. Okresný súd Trebišov rozsudkom zo dňa 08.10.2003 sp. zn: uložil vykonať na nehnuteľnostiach žalobcu vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody a to vedením elektroenergetického rozvodného zariadenia podzemným káblom alebo preložkou zariadenia mimo obce, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 16.03.2004 potvrdený, avšak oba rozsudky boli následne na základe dovolania žalovaného rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.:1Cdo 190/2004 zo dňa 31.05.2005 zrušené a konanie bolo podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastavené a z titulu nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť Najvyšší súd SR postúpil vec Ministerstvu hospodárstva SR ako príslušnému správnemu orgánu na rozhodnutie. Ministerstvo uložilo žalovanému zabezpečiť alebo vykonať príslušné technické alebo organizačné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody na nehnuteľnosti žalobcu v súvislosti s existujúcim vedením vysokého napätia. Proti tomuto rozhodnutiu bol podaný žalovaným odklad o ktorom Minister hospodárstva SR rozhodol tak, že ho zamietol a rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR potvrdil, pričom následne Krajský súd v Bratislave na základe žaloby žalovaného o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu zrušil dňa 27.11.2013 svojim rozsudkom sp. zn.: uvedené rozhodnutie Ministra hospodárstva SR č. 63/2011 a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku podalo Ministerstvo hospodárstva odvolanie o ktorom ako uviedol vo svojej žalobe žalobca rozhoduje Najvyšší súd SR.

Žalobca ďalej poukázal na to, že v priebehu celého konania o odstránenie predmetného vedenia vysokého napätia z pozemku žalobcu bolo všetkými znaleckými posudkami konštatované, že predmetné elektrické vedenie žalovaného priamo ohrozuje život, zdravie a majetok žalobcu. Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušovacom rozsudku zo dňa 27.11.2013 konštatoval, že : „ na podklade záverov znaleckých posudkov vypracovaných v konaní pred Okresným súdom Trebišov možno spoľahlivo konštatovať, že vedenie vysokého napätia ponad nehnuteľnosti Vladimíra Nováka predstavuje ohrozenie zákonom chránených záujmov - života zdravia a majetku vlastníka priľahlej nehnuteľnosti. Táto hrozba vyplýva z nepopierateľného faktu, že nehnuteľnosť sa nachádza hlboko v ochrannom pásme, ktoré je v prípade 22kV vzdušného vedenia vysokého napätia určená vzdialenosť 10 m napravo a 10 m naľavo od krajných vodičov.“ Žalobca k tomuto uviedol, že vzdialenosť strechy domu žalobcu od krajného vodiča elektrického napätia je len cca 4,2 m, pričom ochranné pásmo pre daný typ vedenia je určený zákonom č. 251/2012 Z. z. o energetike vzdialenosťou 10 m napravo a 10 m naľavo, pričom tento rozsah ochranného pásma bol pre daný typ vedenia zakotvený vykonávacím predpisom - vládnym nariadením č. 80/1957 Zb. na 10 m a tento rozsah ochranného pásma sa nezmenil ani prijatím zákonov, ktoré nahradili zákon č. 79/1957 Zb. a platí pre daný typ vedenia dodnes. Žalobca uviedol, že v priebehu celého konania o odstránenie predmetného vedenia vysokého napätia z pozemku žalobcu bolo všetkými znaleckými posudkami, správnymi orgánmi a súdmi jednoznačne konštatované, že predmetné elektrické vedenie žalovaného priamo ohrozuje život, zdravie a majetok žalobcu. Podľa žalobcu v súvislosti s pôsobením elektromagnetického žiarenia pochádzajúceho z vedenia vysokého napätia vznikajú veľké zdravotné riziká, čo vyplýva nielen z predložených znaleckých posudkov alebo rovnako aj z rôznych vedeckých prác a výskumov. Ako najčastejšie dopady na zdravie v súvislosti s elektromagnetickým žiarením sa uvádzajú : poruchy spánku, závrate, bolesti hlavy, palpitácie srdca, poruchy zraku, poruchy koncentrácie, kardiovaskulárne problémy, depresia, hučanie v hlave, únava, pozmenené reflexy. Žalobca uviedol, že jeho zdravotný stav je dlhodobo nepriaznivý - prekonal 3 mozgové porážky, lieči sa na vysoký krvný tlak - ako dôkaz súdu predložil lekárske správy a prepúšťacie správy z NsP v Trebišove, trpí poruchami spánku, bolesťami v hlave a hučaním v ušiach. Z uvedeného je zrejmé, že trpí zdravotnými ťažkosťami, ktoré sú príznačné pre poškodenie zdravia elektromagnetickým žiarením. Nakoľko sa jedná o staré drevené elektrické stĺpy vedenia vysokého napätia, ktoré sú prehnité, v dôsledku čoho existuje reálna hrozba, že v prípade nárazov vetra dôjde každú chvíľu k zrúteniu vedených stĺpov na rodinný dom žalobcu a jeho život, zdravie a majetok sú tak vystavené bezprostrednému a veľmi vážnemu ohrozeniu. Vzhľadom preto k závažnosti samotnej ujmy, podľa žalobcu ide o porušenie jeho najvýznamnejších osobnostných práv a to práva na ochranu života, zdravia, práva na nerušené bývanie ako súčasť práva na priaznivé životné prostredie. Ohrozený je samotný život žalobcu jeho zdravie, ktoré je už poškodené, pričom poruchy zdravia sú u žalobcu takého charakteru, aké vznikajú pôsobením elektrického vedenia. Žalobca ešte uviedol, že v čase, keď jeho predkovia postavili dom v blízkosti predmetného elektrického vedenia, t.j. v roku 1948 ochranné pásma upravujúce vzdialenosti stavieb od takýchto vedení ešte právnym poriadkom stanovené neboli a preto bolo možné aby bol dom postavený v blízkosti predmetného vedenia vysokého napätia. Ochranné pásma boli zavedené do právneho poriadku až s účinnosťou od 01.01.1958, t.j, zákonom č. 79/1957 Zb. na zabezpečenie ochrany zdravia ľudí a spoľahlivú prevádzku zariadení. Žalobca požiadal žalovaného o vykonanie opatrení z dôvodu bezprostredného ohrozenia jeho života a zlého zdravotného stavu, ktorý sa nevykonaním opatrení len zhoršuje, avšak žalovaný do dnešného dňa nepristúpil k vykonaniu žiadnych opatrení. Z uvedených dôvodov si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,- EUR.

Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 01.12.2014, ktoré bolo súdu doručené dňa 04.12.2014 uviedol, že je vlastníkom a prevádzkovateľom vzdušného vedenia vysokého napätia 22 kV Č.. XXX R. - Y., ktorého trasa prechádza aj cez pozemky vo vlastníctve žalobcu. Poukázal na to, že vedenie bolo vybudované, sprevádzkované a prevzaté do správy právneho predchodcu žalovaného v júni 1943, pričom dom žalobcu bol postavený až v roku 1948 a teda v čase výstavby tohto domu právni predchodcovia žalobcu mohli a mali vedieť, že v blízkosti domu sa bude nachádzať VN vedenie, napriek tomu bola stavba zrealizovaná. VN vedenie bolo postavené na pozemku, ktorý nebol zaťažený žiadnou nehnuteľnosťou. S vykonaním preložky daného VN vedenia žalovaný nesúhlasil a nesúhlasí. Ochranné pásmo bolo stanovené až zákonom č. 79/1957 Zb. a dom žalobcu sa tak ocitol v ochrannom pásme. Žalovaný ďalej uviedol, že v žiadnom doterajšom uskutočnenom konaní nebol konštatovaná zodpovednosť žalovaného za vzniknutý stav. Poukázal na to, že z návrhu žalobcu nie je zrejmé, kedy k neoprávnenému zásahu malo dôjsť, pričom presný časový údaj považuje žalovaný za rozhodujúci pre možnosť uplatňovania si nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu zásahu do osobnostných práv. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR totiž náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 87/1990 Zb. nemožno priznať, ak k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo pred 29. marcom 1990, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 87/1990 Zb., ktorým došlo k zmenu §13 Občianskeho zákonníka a k zavedeniu nového ( ďalšieho ) právneho prostriedku ochrany osobnosti. ( rozhodnutie NS SR Z 28.02.2008 sp. zn.: ). Žalovaný uviedol, že permanentne kontroluje stav predmetného VN vedenia, riadne sa o neho stará, udržuje ho v zodpovedajúcom technickom stave a plní si v tomto smere všetky povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa žalovaného je tvrdenie žalobcu o ohrození života, zdravia a majetku založené len na konštatovaní stavu, že rodinný dom sa nachádza v ochrannom pásme vedenia. Samotná skutočnosť existencie domu v ochrannom pásme vedenia nestačí na osvojenie si záveru, že je ohrozený život, zdravie a majetok žalobcu, nakoľko by to bolo v rozpore so súčasným objektívnym právnym poriadkov. V súčasnosti platná legislatíva totižto nevylučuje možnosť zriadenia stavby v ochrannom pásme VN vedenia, práve naopak v zmysle ust. § 43 ods. 14 zákona o energetike, je možné zriadenie stavby aj v ochrannom pásme bez toho, aby tým bol ohrozený život, zdravie alebo majetok osôb. Pokiaľ ide o vplyv elektromagnetického žiarenia na zdravie žalobcu, jeho tvrdenia považuje žalovaný za nerelevantné domnienky, ktoré nie sú ničím podložené. Žiadna z doterajších štúdii nepreukázala, žeby prevádzka elektrického vedenia 22kV vysokého napätia mohla negatívnym spôsobom ovplyvniť život a zdravie obyvateľstva. Intenzita elektromagnetického žiarenia 22kV vedenia je zanedbateľná a už vôbec nie spôsobilá spôsobiť akýkoľvek nepriaznivý stav žalobcu. Na podporu tohto tvrdenia žalovaný predložil súd hodnoty elektromagnetického žiarenia vyskytujúceho sa v priestore vedenia vysokého napätia 22 kV. Na základe týchto skutočností má žalovaný za to, že je v uvedenom prípade vylúčené, aby nepriaznivý zdravotný stav žalobcu bol spôsobený vplyvom elektromagnetického žiarenia z predmetného VN vedenia a nič na tom nemení ani skutočnosť, že nie je dodržané zákonom stanovené ochranné pásmo, nakoľko hodnoty elektromagnetického žiarenia sú zanedbateľné už priamo pod predmetným VN vedením. Podľa žalovaného na základe priložených zdravotných záznamov sa žalovaný domnieva, že dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav žalobcu môže byť spôsobený aj vrodenými dispozíciami ( vrodený trombofilný stav ) a zlou životosprávou. Vzhľadom k týmto skutočnostiam má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný nárok nie je právne a skutkovo odôvodnený, vychádza z nesprávne interpretovaných ustanovení právnych predpisov a nie sú splnené podmienky pre uplatnenie satisfakčnej žaloby preto je potrebné žalobu zamietnuť.

Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09.03.2015, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.03.2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnej zodpovednosti a na vznik tejto zodpovednosti nie je potrebné zavinenie toho, kto neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, resp. vykonáva a preto neobstojí tvrdenie odporcu o tom, že keďže nezavinil daný protiprávny stav spočívajúci v porušení ochranného pásma, nemôže byť zodpovedný za zásah do osobnostných práv. Nakoľko je v danom prípade neoprávnený zásah do osobnostných práv v dôsledku porušenia ochranného pásma vyvolávaný predmetom, ktorého je vlastníkom je žalovaný, žalobca preto zodpovedá za tento neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného je relevantné to, že zásah do osobnostných práv existuje a trvá, je protiprávny, keďže je porušené ochranné pásmo a je spôsobovaný zariadením, ktoré vlastní a prevádzkuje žalovaný. Pokiaľ žalovaný popiera svoju zodpovednosť, táto bola jednoznačne konštatovaná v rozhodnutí Ministerstva hospodárstva SR, ktoré bolo zrušené len pre absenciu konkrétnych práv a povinností pre žalovaného a implicitne bola potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. A pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: v zmysle ktorého náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 87/1990 Zb. nemožno priznať, ak k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo pred 29. marcom 1990, to sa podľa žalobcu vzťahuje na iný skutkový stav ako v prejednávanom prípade, nakoľko v tomto prípade zásah do osobnostných práv žalobcu začal a neustále trvá už niekoľko desiatok rokov v dôsledku toho ide o úplne iný skutkový stav vecí než v predmetnom rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu má preto žalobca nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom s ohľadom na dĺžku trvania zásahu by táto náhrada mala byť dostatočne vysoká. Pokiaľ žalovaný poukazuje na technický stav predmetného vedenia, ten podľa žalobcu nie je prednostne tým, čo zásah do osobnostných práv žalobcu vyvoláva, nakoľko tieto sú ohrozené a poškodené hlavne v dôsledku porušenia zákonného ochranného pásma, čím je ohrozovaný život, zdravie žalobcu a takisto aj jeho právo na pokojné a nerušené užívanie obydlia ( v dôsledku sršania elektriny v období vlhkého počasia a podania námrazy ). Opätovne poukázal na to, že znaleckými posiedkami bolo niekoľkokrát deklarované, že existencia rodinného domu v ochrannom pásme VN vedenia jednoznačne predstavuje ohrozenie zákonom chránených záujmov - života, zdravia a majetku vlastníka takéhoto domu a správnosť týchto

záverov bola viackrát potvrdená správnym orgánom ako aj súdmi. Keďže žalovaný sa vyhýba povinnosti konať a odstrániť dlhoročný protiprávny stav, jeho správanie by malo byť zohľadnené aj pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy.

Súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávania, ktoré vykonal v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu ako aj v prítomnosti žalovaného.

Na pojednávaní konanom dňa 19.05.2015 poverený zástupca žalovaného poukázal na to, že vo svedeckej výpovedi svedkov pani T. R. Z. C. I. Č. na tomto pojednávaní odznelo, že zásah začal pred mnohými rokmi , konkrétne pred 18 rokmi a vzniesol námietku premlčania, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy je majetkovým právom, na ktoré sa vzťahuje 3 - ročná premlčacia doba. Žalobca k tomuto prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že tu ide o trvalý právny stav, kedy odporca porušuje osobnostné práva žalobcu a má za to, že nakoľko sa jedná o trvalý právny stav, nie je určený začiatok plynutia premlčacej doby a teda vznesená námietka premlčania neobstojí . Žalovaný vo svojom prednese opätovne poukázal na to, že jedným z prostriedkov ochrany osobnosti je aj satisfakcia v peniazoch a a na túto nemajetkovú ujmu sa vzťahuje premlčacia doba a dôležité je kedy došlo k zásahu a od tohto dňa sa potom počíta táto trojročná premlčacia doba. Ostatné zložky ochrany osobnosti tým nie sú dotknuté. Žalobca uviedol, že k porušovaniu dochádza dennodenne, každý deň.

Žalovaný v podaní zo dňa 22.09.2015, ktoré bolo súdu doručené dňa 28.09.2015 uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu, je to jeden z prostriedkov ochrany osobnosti , ktorý bol do právneho poriadku zavedený zákonom č. 87//1990 Zb. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2009, sp. zn.: ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR . Pri inštitúte premlčania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné vymedziť dĺžku a začiatok plynutia premlčacej doby. V tomto prípade ide o trojročnú premlčaciu dobu v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 17.02.2011 sp. zn.: je počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho zákonník viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalovaný poukázal na to, že žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom neuviedol, kedy mal žalovaný vykonať protiprávny zásah. V tejto súvislosti uviedol, že má za to, že žalobca si svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohol uplatňovať prvý krát najneskôr už dňa 30.04.1998, teda v čase, keď žiadal o preložku predmetného vedenia. Napriek tomu, že žalobca neuviedol, kedy mal žalovaný do jeho osobnostných práv zasiahnuť, všeobecná premlčacia doba začala pre žalobcu plynúť najneskôr odo dňa 30.04.1998 a skončila sa dňa 30.04.2001. Žalobca však svoju žalobu podal na súde až dňa 28.10.2014, teda viac ako13 rokov po uplynutí premlčacej doby. Poukázal na to, že z hľadiska hospodárnosti konania by mal konajúci súd prednostne posúdiť vznesenú námietku premlčania.

Na pojednávaní konanom dňa 29.09.2015 právny zástupca žalobcu k tomuto podaniu žalovaného uviedol, že tu ide o trvalý zásah a premlčacia doba začína plynúť po ukončení protiprávneho zásahu, pričom na podporu tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutie správneho súdu ČR , to znamená, že v tomto prípade ešte protiprávny zásah nebol ukončený a teda premlčacia doba ešte nezačala plynúť.

Na pojednávaní konanom dňa 01.12.2015 žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu o tom, že premlčacia doba ešte nezačala plynúť, nakoľko potom si žalobca uplatňuje nárok ešte pred samotným začatím plynutia premlčacej doby. Pokiaľ ide o premlčanie pri ochrane tak tá sa má uplatniť až vtedy, ak došlo k zásahu do práva osobnosti. Žalobca si prvý krát uplatnil svoje právo na súde v roku 1998 a po dobu 15 rokov nežiadal žiadnu náhradu. A pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok správneho súdu ČR tento nie je možné použiť v tomto konaní, pretože je neprípustné, aby v správnom konaní tie administratívne lehoty ich začiatok bol iný ako v prípade civilných konaní. Žalobca zotrval na tom, že v zmysle zásah nastal, trvá a aj momentálne je porušované ochranné pásmo a teda premlčacia doba nezačala plynúť.

Na poslednom pojednávaní konanom dňa 15.12.2015 právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že dom žalobcu sa nachádza hlboko v ochrannom pásme a samotná táto skutočnosť je protiprávnym zásahom do osobnostných práv žalobcu, ku ktorým sa pridávajú aj zdravotné ťažkosti žalobcu, rušenie pokojného bývania bzučaním predmetného vedenia a mnohé zdravotné riziká popísané v odbornom vyjadrení docenta Smetana. Porušením ochranného pásame vzniká pre žalobcu veľké riziko

poškodenia majetku a zdravia možným pádom stĺpu alebo elektrických káblov, ktorý nemožno vylúčiť, čo môže mať ďalekosiahle následky na život, zdravie a majetok žalobcu a ak by ochranné pásmo dodržané bolo, takéto riziko nehrozí. Žalovaný odmieta vykonať nápravu a uviesť stĺp a vedenie do takého stavu, aby ochranné pásmo držané bolo. V prejednávanom prípade zásah začal a trvá a do dnešného dňa nebol ukončený. Ak by sme pripustili výklad, ktorý predniesol žalovaný dospeli by sme k záveru, že osoba by sa mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy len za následky, ktoré sa prejavili do roku 1961 teda v období troch rokov, je vysoko pravdepodobné, že následky by sa začali prejavovať až neskôr ako po troch rokov, ak by žalobca začal trpieť zdravotnými ťažkosťami napr. : v roku 1980, v roku 1995 by sa od neho odsťahovala rodina, tak by sme pripustili výklad žalovaného a žalobca by nemohol žiadať za tieto následky náhradu nemajetkovej ujmy napriek tomu, že zásah tu trvá, existuje a trvá nepretržite od roku 1958 až dodnes. To znamená, že v prípade jednorázového zásahu zásah nastane, spôsobí následok a zásah skončí, kde pri trvalom zásahu zásah nastane a tým, že ďalej trvá tak následky spôsobuje stále aj v roku 1958, aj v roku 1960 aj v roku 1980 aj roku 2015 môžu nastať nové následky, ktoré by nebolo možné odškodniť.

Na základe takto zisteného súd právne uzatvára :

Podľa článku 19 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb . každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa ustanovenia § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení ( ďalej len Občiansky zákonník ) Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušovaním jeho osobnostných práv.

Keďže v tomto konaní bola zo strany žalovaného vznesená námietka premlčania, súd v súlade so zásadou hospodárnosti konania ako aj v zmysle platnej judikatúry primárne posudzoval vznesenú námietku premlčania.

Premlčanie je uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Úspešné uplatnenie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať.

Premlčanie možno považovať za inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych právach okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec (§ 100 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré sa premlčujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zanikajú uplynutím doby, alebo pri ktorých po uplynutí určitého času dochádza k tzv. prepadnutiu práva bez výslovnej právnej úpravy pre neexistenciu právneho záujmu na odsúdení ako podmienky úspešnej žalovateľnosti. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Podstata premlčania spočíva v priebehu dvoch štádií jeho uplynutia, ktoré treba od seba dôsledne odlišovať. Pre prvé štádium je charakteristické to, že uplynula zákonom ustanovená doba, teda premlčacia doba, a to bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol. Konkrétnym právnym účinkom premlčania je, že dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť námietku (dovolať sa) premlčania, a tým spôsobiť zánik veriteľovej možnosti domôcť sa s úspechom na súde premlčaného práva alebo spôsobiť zánik nároku. Ak povinný subjekt toto oprávnenie využije a uplatní námietku premlčania pred príslušným súdom (napr. žalobou, vzájomnou žalobou, kompenzačnou námietkou a pod.), nastáva druhé štádium. Námietku premlčania môže uplatniť povinný subjekt v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), takže súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať.

Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva ten právny dôsledok, že súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne právo (nárok) nemôže priznať, lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku toho súdu, ktorý zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde (nie mimo súdu len listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Subjektom, ktorý je oprávnený uplatniť námietku premlčania, je dlžník, resp. jeho právny nástupca a prípadne aj ich zástupca. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že nárok žalobcu je premlčaný. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou odporcu ohľadne premlčania nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je právom majetkovej povahy, ide tu i peňažné vyjadrenie toho, čo musí znášať ten do koho práv bolo zasiahnuté . Toto právo na peňažné zadosťučinenie sa vzhľadom na svoju povahu ( právo majetkové ) premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, ktorá je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát. Súd pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vychádzal jednak z charakteru peňažného zadosťučinenia a jednak z toho, v ktorom okamihu vzniká nárok na ochranu osobnosti ( kedy mohol žalobca uplatniť svoje právo na ochranu osobnosti prvý krát). Pokiaľ ide o charakter peňažného zadosťučinenia pri nemajetkovej ujme tu mal súd za to, že ide o úhrnnú čiastku, ktoré je vždy jednorazová, nie je vo forme opakujúcej sa renty a to aj v tom prípade, ak vzniknutá nemajetková ujma je trvalej povahy. Toto peňažné zadosťučinenie je teda jednorazové a definitívne, ide o akýsi druh „ beneficii competentiae „. Pokiaľ ide o to, kedy si žalobca mohol prvý krát uplatniť právo na ochranu osobnosti, tu súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, z výkladu ktorého vyplýva, že právo na ochranu osobnosti nevzniká až v dobe, keď sa zásahy do práva na ochranu osobnosti skončili a v súvislosti s týmto v zmysle odseku 2 § 13 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy je možné teda uplatniť v dobe, keď sa fyzická osoba môže domáhať ochrany po prvý krát, nie až po skončení neoprávneného zásahu. Nakoľko žalobca neuviedol počas celého konania, kedy začal protiprávny zásah ( prvý krát túto skutočnosť súdu nastolil až v záverečnej reči na pojednávaní konaním dňa 15.12.2015 ) pri rozhodovaní súd vychádzal z týchto skutočností : ak žalobca tvrdí, že protiprávnym zásahom je to, že je porušené ochranné pásmo, tak možno uvažovať o tom, prvý krát sa žalobca ( vtedy síce ešte nebol vlastníkom domu ) ako osoba, ktorá bývala v tomto dome mohol domáhať ochrany osobnosti v čase, keď boli zákonom č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny ustanovené ochranné pásma, teda v roku 1958 ( súd poukazuje na to, že sám právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že v danom prípade zásah nastal v roku 1958, keď prijatím zákona sa dom ocitol v ochrannom pásme ). Súd však poukazuje na to, že v tom čase platný Občiansky zákonník nepoznal satisfakčný spôsob náhrady v peňažnej podobe za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Tento bol do zákona daný ako samostatný prostriedok ochrany osobnosti fyzickej osoby až zákonom č.87/1990 Zb. Žalobca sa

stal vlastníkom domu až v roku 1998, pričom vklad v katastri nehnuteľnosti bol povolený pod číslom V1567/98. Ešte pred nadobudnutím vlastníctva žalobca právneho predchodcu žalovaného listom zo dňa 29.01.1997, ktorý bol právnemu predchodcovi žalovaného doručený dňa 30.01.1997 požiadal o preloženie predmetného elektrického vedenia, čo aj bolo súdu preukázané. Následne podal na Okresný súd Trebišov dňa 30.04.1998 žalobu o odstránenie elektrického vedenia, pričom táto žaloba bola podaná z tých istých dôvodov, z akých sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Súd má preto za to, že prvý krát si tak žalobca mohol uplatňovať svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy už dňa 30.01.1997 keď požiadal právneho predchodcu žalovaného o preložku predmetného elektrického vedenia, resp. dňa 30.04.1998, keď podal na Okresnom súde Trebišov žalobu o odstránenie elektrického vedenia. Vychádzajúc z týchto skutočností, tak premlčacia doba na uplatnenie práv na náhradu nemajetkovej ujmy tak začala plynúť dňa 30.01.1997, resp. ak vychádzame z podania žaloby dňa 30.04.1998 a skončila sa tak 30.01.2000 resp. dňa 30.04.2001a teda nárok žalobcu je premlčaný. Vzhľadom na takto úspešne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol a z tohto dôvodu sa ani meritom veci nezaoberal.

Súd sa nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu o tom, že premlčacia doba ešte nezačala plynúť, pretože zásah trvá, pretože pri takomto posudzovaní by sa rozsah nemajetkovej ujmy, ktorý musí byť ustálený ku dňu rozhodnutia súdu ešte nedal ustáliť a teda žaloba by bola predčasná. Podľa ust. § 142 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto konaní bol úspešný žalovaný, preto má v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 142 ods.1 OSP nárok na náhradu trov konania.

Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania vo výške 576,- Eur pozostávajúcich náhrade za meranie intenzity elektromagnetického poľa a magnetickej indukcie pod vedením V206 F. U. ( B. U. ) 22kV neizolovaného vzdušného vedenia ( žalovaný si uplatnil 1 z ním vynaloženej sumy nákladov vo výške 1 152,- Eur ), čo aj súdu preukázal objednávkou č. 4200019945 a následnou faktúrou o 90052182 o úhrade sumy za vyššie uvedené meranie. Pretože mal súd za to, že tento výdavok žalovaného bol v konaní vynaložený účelne, súd mu ako úspešnému účastníkovi priznal túto náhradu trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku a na úhradu

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I, do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 2, 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 O.s.p.).