Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-547-2015.pdf
PDF · 103.04 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/547/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej H. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX K., štátny občan SR, vedeného súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, pod spis. zn. EX 5339/2015, o vymoženie sumy 189,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/75/2015-11 zo dňa 2. júna 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/75/2015-11 zo dňa 2. júna 2015 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2014-1540 zo dňa 30.04.2014 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), vydaný na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru- flexipôžičky (ďalej len „zmluva o úvere“) uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného, obchodnou spoločnosťou Y.Y. L., a.s., L. a povinnou dňa 09.11.2006. V článku VIII., bode 3. Všeobecných obchodných podmienok Y., a.s. (ďalej len „VOP Y., a.s.“) si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku. Zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom okresný súd s prihliadnutím na povahu zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto Zmluvy je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej (ust. § 2 písm. b), ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). S ohľadom na túto skutočnosť poukázal na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, z obsahu ktorého vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo a pri rozhodovaní sú sudcovia viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, teda Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy aplikoval aj ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), konkrétne ust. čl. 6 ods. 1, ktorý stanovil podmienky, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa. Tiež poukázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a Prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej Prílohy. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach Océano Grupo Editorial C-240/98 až C-244/98 a Cofidis C-473/00, v zmysle ktorých Smernica zaisťuje spotrebiteľom ochranu, v rámci ktorej je vnútroštátny súd povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky aj v prípade ak sa spotrebiteľ zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Uviedol, že Smernica je nepriamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do slovenského právneho poriadku, preto je exekučný súd povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s jej ustanoveniami a tento ich výklad aplikovať aj na prebiehajúce exekučné konanie. Okresný súd zistil, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP Y., a.s., ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy ku Smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc z povahy zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Z uvedeného mal okresný súd za zrejmé, že veriteľ od počiatku koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou aj napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. K závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v Smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je rozhodcovská doložka vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, teda je od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na túto skutočnosť sa rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho splnomocnenia, preto predložený rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľný, čo označil za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní, preto zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej.
Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý je právoplatný a vykonateľný, preto ho už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu, a preto je v zmysle ust. § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) záväzný pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, nie je oprávnený ho rušiť, či meniť, pretože nedisponuje takou právomocou. Skúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku pripúšťa len ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Z tohto ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Ďalším nedostatkom rozhodnutia okresného súdu podľa vyjadrení odvolateľa je opomenutie ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), v zmysle ktorého bol oprávnený povinný ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil ust. § 153 ods. 1 O. s. p.. Je arbitrárne a nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a porušením čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a možno konštatovať, že ide o neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Odvolateľ ďalej namietol, že okresný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom, ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený nemal
možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Okresný súd uprel oprávnenému právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou úniového práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie zverejnené pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249), rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odvolateľ dospel k záveru, že postupom okresného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Okresný súd, ako exekučný súd týmto postupom nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite. Exekučný súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. S ohľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu oprávneného vyjadrenie podané nebolo.
Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa odvolaniu nemienila vyhovieť a vec podľa ust. § 374 ods. 4 O. s. p. predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca- spoločnosť Y.Y. L., a.s., L.) a povinná uzatvorili dňa 09.11.2006 Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver v sume 497,91 Eur. V čl. III, bod 6 je uvedené, že súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú upravené v tejto úverovej zmluve. K Zmluve oprávnený priložil aj Všeobecné obchodné podmienky Y., a.s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám- občanom, ktoré v čl. IX. „Záverečné ustanovenia“ obsahujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami budú riešené Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej rozhodcovskej asociácie, podľa jeho rozhodcovských pravidiel, ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou Zmluvy. Sídlom rozhodcovského konania bude Bratislava. Predmetná rozhodcovská doložka bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 189,20 Eur s prísl. do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej a v napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal o.i. aj na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal rozhodcovský súd, označil za neprijateľnú podmienku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neplatnej rozhodcovskej doložke a nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predloženého ako exekučný titul.
Na základe námietky odvolateľa sa odvolací súd zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným, resp. pôvodným veriteľom a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom v čase rozhodovania vo veci. Napriek uvedenému pochybeniu odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu vo veci samej za právne správne. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3 prijatého zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje na zákon o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadám zákona o ochrane spotrebiteľa, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z.(účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka odvolateľa je neopodstatnená, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napriek aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom znení, okresný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinnou, ako spotrebiteľský.
Zmluva ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje dojednanie rámcovej rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinná nielenže nemohla ovplyvniť, ale znením rozhodcovskej doložky bola povinnej odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh rozhodcovskej doložky, pretože v predtlačenom formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno vyjadrený súhlas dlžníka banky, teda povinnej, na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.
Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona.
Podľa ust. § 93b ods. 2 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinná reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru
- oprávneným a spotrebiteľom - povinnou. S ohľadom na skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná, súd vyjadruje pochybnosť nad tým, či povinná mala vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.
V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.
Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá
v zmluve v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z predmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnej odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.