Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6C-351-2007.pdf
PDF · 164.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/351/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: J. V., B.. XX.XX.XXXX, X. A. XX, XXX XX W., B. U. G., Š. C. B. U. G., proti odporkyni: Z. I., B.. XX.XX.XXXX, X. R. XX, XXX XX Ž., Š. C. U., o zaplatenie 1.826,04 eur takto
rozhodol:
Návrh o zaplatenie sumy 1.826,04 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,62 % zo sumy 1.826,04 eur od 08.08.2007 do zaplatenia z a m i e t a .
O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania zo dňa 18.12.2007 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 18.12.2007 sa navrhovateľ proti odporkyni domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť mu sumu 2.839,32 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,62 % zo sumy 2.839,32 eur od 08.08.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Navrhovateľ návrh na začatie konania skutkovo odôvodnil tým, že dňa 28.06.2003 na podnet odporkyne uzatvoril zmluvu s mobilným operátorom - spoločnosťou Vodafone D2, GmbH, na užívanie Vodafone SIM karty s tarifou Vodafone - Classic 60 s dobou platnosti na 24 mesiacov (ďalej len „SIM karta“). Mobilný telefón spolu so SIM kartou zabezpečil pre odporkyňu, ktorá v tom čase pôsobila v nemeckom X.-X.. Odporkyňa ho na základe ich známosti požiadala, aby jej zaobstaral mobilný telefón, pričom sa dohodli, že náklady, ktoré vzniknú v súvislosti so SIM kartou si bude hradiť odporkyňa sama. Za obdobie jún až október 2003, kedy odporkyňa mobilný telefón užívala, táto neuhradila náklady spojené s poskytovaním služieb operátora, v dôsledku čoho si spoločnosť Vodafone D2, GmbH uplatnila nároky voči jeho osobe súdnou cestou. Navrhovateľ ďalej uviedol, že bol následne rozsudkom Amtsgerícht Karlsruhe č. k. 6C 462/04 (ako súdu 1. stupňa) zo dňa 14.01.2005 v spojení s rozsudkom Landgericht Karlsruhe č. k. 9S 80/05 (ako súdu 2. stupňa) zo dňa 13.05.2005 zaviazaný uhradiť spoločnosti Vodafone D2, GmbH sumu vo výške 1.616,32 eur spolu s príslušenstvom. Na základe uvedených rozsudkov uhradil istinu vo výške 1.616,32 eur, úroky z omeškania vo výške 209,68 eur a trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 1.223,- eur, ktoré mu vznikli v dôsledku prejednania veci súdnou cestou. V ďalšom navrhovateľ v návrhu citoval znenie ust. § 10 ods. 1 a 3, § 11, 37 zákona č. 97/1963 Zb. a poukázal na ust. § 247 ods. 1 a § 288 ods. 1 nemeckého občianskeho zákonníka, na základe ktorých si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,62 % z dlžnej sumy 2.839,32 eur splatnej dňa 07.08.2007. Navrhovateľ tak v návrhu uzavrel, že vzhľadom na to, že predmetnú sumu mala uhradiť odporkyňa, pretože telefónne hovory uskutočnila a predmetný mobilný telefón a SIM kartu užívala, pričom túto sumu ale neuhradila, vznikla mu týmto konaním povinnosť uhradiť spoločnosti Vodafone D2, GmbH na základe rozhodnutia súdu dlžnú istinu spolu s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania. Preto v dôsledku uvedených skutočností odporkyňu prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval na úhradu žalovanej sumy, a to listom zo dňa 27.07.2007. Odporkyňa predmetnú sumu neuhradila.
Následne navrhovateľ podaním zo dňa 26.08.2008 zobral návrh na začatie konania späť v časti o zaplatenie sumy 1.013,28 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,62 % zo sumy 1.013,28 eur od 08.08.2007 do zaplatenia späť, pričom podaním zo dňa 23.10.2009 oznámil súdu, že suma 1.826,04 eur, ktorej zaplatenia sa ďalej v konaní domáha pozostáva: zo sumy 1.616,32 eur - suma priznaná dotknutými rozsudkami súdov v Nemeckej spolkovej republike a zo sumy 209,68 eur - suma uhradeného úroku v zmysle dotknutých rozsudkov súdov v Nemeckej spolkovej republike. Na základe procesného úkonu navrhovateľa - podania zo dňa 26.08.2008 súd uznesením č. k. 6C/351/2007-38 zo dňa 13.10.2008 v súlade s ust. § 96 ods. 1 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) konanie o návrhu navrhovateľa v uvedenej časti zastavil. Zároveň súd rozhodol, že o trovách tejto časti konania rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Odporkyňa sa k doručenému návrhu na začatie konania vyjadrila písomne podaním zo dňa 07.11.2008 (ústne doplneným do zápisnice súdu dňa 26.02.2009), v ktorom uviedla, že v roku 2003 sa zoznámila v nemeckom X.-X., kde pôsobila ako speváčka, s navrhovateľom, ktorý sa jej predstavil ako podnikateľ. Po niekoľkých stretnutiach ju požiadal o telefonický kontakt. Vysvetlila mu, že mobilný telefón v Nemecku nemá. Pri ďalšom stretnutí jej povedal že má pre ňu prekvapenie a daroval jej tašku s mobilným telefónom a príslušenstvom s tým, že ho môže neobmedzene používať podľa potreby a že všetky náklady spojené s týmto bude hradiť on. Najskôr to nechcela prijať, avšak na jeho naliehanie, v ktorom sa vyjadril že je šéf (riaditeľ) veľkej textilnej spoločnosti a že s peniazmi nemá problém a aj to, že chce mať s ňou častejší kontakt, toto prijala. Mobilný telefón potom používala od júna do októbra 2003 s vedomím, že náklady spojené s jeho užívaním hradí on. V mesiaci október 2003 však zistila, že telefón je zablokovaný, pretože navrhovateľ nezaplatil účty. Nie je pravdou, čo tvrdí navrhovateľ, že ho žiadala, aby uzatvoril zmluvu s mobilným operátorom - spoločnosťou Vodafone D2, GmbH na užívanie Vodafone SIM karty s tarifou Vodafone - Classic 60 s dobou platnosti na 24 mesiacov. Taktiež nie je pravdou, že sa spolu dohodli o jej povinnosti uhradiť náklady vzniknuté v súvislosti s používaním SIM karty. Na záver odporkyňa uviedla, že žiadnu dohodu písomnú, ani ústnu týkajúcu sa hradenia nákladov spojených s používaním mobilného telefónu z jej strany s navrhovateľom neuzatvorila, a preto si nie je vedomá povinnosti tieto náklady uhradiť. Naopak navrhovateľ na ňu naliehal, aby jeho ponuku prijala. Neskôr po zistení, že nemá záujem o vážnejší vzťah, navrhovateľ s ňou kontakt ukončil s tým, že jej povedal, že on tieto veci dá do poriadku. Z uvedeného dôvodu odporkyňa žiadala súd, aby konanie vo veci v plnom rozsahu zamietol. Súd vec prejednal a vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaniach dňa 29.04.2011 (za účasti právneho zástupcu navrhovateľa a odporkyne a podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa, keďže jeho právny zástupca o odročenie pojednávania z tohto dôvodu nepožiadal), dňa 01.02.2013 (za účasti právneho zástupcu navrhovateľa a podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 23.01.2013, avšak o odročenie pojednávania nepožiadal a v neprítomnosti odporkyne, ktorej bolo predvolanie na pojednávanie doručené do vlastných rúk, avšak na pojednávanie sa bez ospravedlnenia neustanovila a o odročenie pojednávania nepožiadala) a napokon dňa 11.12.2015 (podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov, keďže navrhovateľ, ktorý mal predvolanie na pojednávanie riadne doručené dňa 27.10.2015 a odporkyňa, ktorá mala predvolanie na pojednávanie doručené náhradným spôsobom podľa ust. § 47 ods. 2 O.s.p. dňa 12.11.2015, sa na pojednávanie bez ospravedlnenia neustanovili a o odročenie pojednávania nepožiadali). Účastníci konania po celý priebeh konania zotrvali na svojej argumentácii v spore, ako táto vyplýva z ich vyššie uvedených písomných podaní. Súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením s listinnými dôkazmi produkovanými navrhovateľom, ako aj zabezpečenými súdom podľa ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., výsluchom účastníkov (navrhovateľ prostredníctvom dožiadaného súdu v B. U. G.) a svedkov P. T. a N. T., pričom dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Navrhovateľ podpísal dňa 28.06.2003 na predtlači spoločnosti Vodafone D2, GmbH objednávku (predložená ako listinný dôkaz navrhovateľom na č. l. 81 spisu, úradný preklad na č. l. 96 spisu), v ktorej sa udáva, že ide o novú objednávku so začiatkom zmluvy 28.06.2003, pričom ako zákazník je uvedený navrhovateľ s adresou rovnakou ako je uvedená v záhlaví tohto rozsudku (ktorá je uvedená aj ako adresa faktúry), ktorou si objednal navrhovateľ 1. Vodafone-D2-Mobilfunk (hlavnú kartu) s tarifou Vodafone- Classic 60/1 sec-Takt s minimálnou dobou trvania zmluvy 24 mesiacov s výpovednou lehotou 3 mesiace, pričom zmluvu je možné vypovedať, pokiaľ nie je dohodnuté inak, až na konci druhého zmluvného roka a ak nie je vypovedaná, automaticky sa predlžuje o ďalší rok; 2. Vodafone-D2-Mobilfunk (partnerskú kartu) s tarifou Vodafone-partnerská karta* (*osobitné podmienky: platia podmienky Vodafone-Sun, vrátane minimálneho mesačného obratu 5,- eur, mesačná základná cena odpadá. Partnerská karta Vodafone
je pevne priradená hlavnej karte a tým existujúcemu zákazníckemu kontu). Súčasne navrhovateľ v objednávke poskytol spoločnosti Vodafone D2 splnomocnenie s možnosťou jeho odvolania na priame inkaso fakturovaných čiastok z účtu č. XXXXXXXXXX smer. kód banky: XXXXXXXX a akceptoval podmienky priameho inkasa. Svojej banke - Dresdener bank poskytol splnomocnenie s možnosťou jeho odvolania, aby spoločnosti Vodafone D2 poskytovala bežné informácie na kontrolu bonity, ktoré sú potrebné v súvislosti s používaním služieb D2. Okresný súd Karlsruhe (Amtsgericht Karlsruhe) vyhlásil dňa 14.01.2005 rozsudok č. 6C 462/04 (predložený ako listinný dôkaz navrhovateľom na č. l. 62 spisu, úradný preklad na č. l. 98 spisu), ktorým rozhodol vo veci žalobcu Vodafone D2 GmbH právne zastúpenej advokátmi Dr. Dohr a kol. proti žalovanému J. V. právne zastúpenému advokátmi Gerhard Keuerleber u. a. o pohľadávku tak, že žalovaného odsúdil na zaplatenie čiastky žalobcovi vo výške 1.616,32 eur s úrokmi vo výške 4 percentuálnych bodov na základnú úrokovú sadzbu od 30.10.2003 a v ostatnom rozsahu žalobu zamietol. Žalovanému uložil niesť náklady právneho sporu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia telefonických poplatkov, a to na základe toho, že dňa 28.06.2003 zadal žalovaný žalobcovi písomnú objednávku, aby mu bola pridelená karta D2 v tzv. tarife Vodafone-Classic 60/1, pričom doba trvania zmluvy bola dohodnutá na 24 mesiacov. Na zákazkovom formulári bolo žalobcovi udelené aj splnomocnenie na bankové inkaso. Žalovaný podpísal zmluvu na viacerých miestach a potvrdil príjem karty D2. Odovzdaním a aktiváciou karty bola objednávka žalovaného akceptovaná. Žalovaný dňa 28.06.2003 takisto požadoval pridelenie tzv. partnerskej karty D2 za podmienok tarify Vodafone-Sun, pričom a j tomto prípade bola dohodnutá doba trvania zmluvy na 24 mesiacov. Vyúčtovanie partnerskej karty sa pritom realizovalo v spoločnej faktúre s hlavnou kartou. Aktiváciou telefonických kariet, ktoré boli odovzdané žalovanému, akceptoval žalobca objednávku žalovaného. Okrem toho žalobca priradil žalovanému jedno telefónne číslo pre hlavnú kartu a jedno telefónne číslo pre partnerskú kartu. Následne žalovaný pravidelne využíval služby poskytované žalobcom využívaním siete D2, čo mu žalobca adekvátne fakturoval. Žalobca fakturoval dňa 18.07.2003 čiastku 224,55 eur, dňa 25.08.2003 čiastku 989,26 eur a dňa 18.09.2003 čiastku 1,15 eur. Keďže faktúry neboli uhradené, karta bola zablokovaná a poplatok, ktorý tým vznikol, bol vyúčtovaný podľa cenníka. Keďže žalovaný v stanovených lehotách neplatil, posielal žalobca paralelne s faktúrami aj upomienky so stanovením lehoty na zaplatenie. Odoslaním druhej upomienky bola karta D2 zablokovaná. Posledná upomienka bola odoslaná dňa 17.09.2003 a obsahovala termín na zaplatenie do 10 pracovných dní spolu s oznámením o možnom odmietnutí plnenia. Po uplynutí lehoty podal žalobca žalovanému ďalšiu faktúru vo výške 401,36 eur, takže celková pohľadávka sa vyšplhala na 1.616,32 eur. Žalobca potom poveril spoločnosť zaoberajúcu sa inkasom pohľadávok, čím mu vznikli inkasné náklady vo výške 219,50 eur. Žalovaný sa v konaní bránil, že mal záujem len o kúpu mobilného telefónu. Nemal v úmysle uzatvoriť zmluvu na kartu. Taktiež nemal v úmysle si u žalobcu objednať kartu D2 a partnerskú kartu v dĺžke trvania zmluvy 24 mesiacov. Takisto nedostal vyhotovenie tejto zmluvy a ani nepožadoval od žalobcu žiadne služby. Mobilný telefón hneď odovzdal svojej známej. Faktúry z roku 2003 sú podľa neho neplatné. Žalobca by ho predsa bol býval musel o faktúre informovať, potom čo faktúra zo dňa 18.07.2003 nebola uhradená príkazným inkasom. O telefonických nákladoch vo výške 1.213,81 eur bol upovedomený až dňa 18.09.2003. Následne poprel využívanie služieb uvedených vo faktúrach. Okresný súd Karlsruhe tak považoval žalobu v podstatných bodoch za odôvodnenú, pričom žalovaný je povinný zaplatiť podľa ust. § 611 ods. 1 BGB (pozn. nemecký občiansky zákonník) žalobcovi 1.616,32 eur. Ďalej Okresný súd Karlsruhe uzavrel, že žalovaný si už žalobcu nesporne objednal vystavenie karty D2 a partnerskej karty D2. Či mal pri tom iný zámer, nie je právne podstatné. Aj keď žalovanému nebolo okamžite vydané vyhotovenie zmluvy, nič to na jej účinnosti nemení. Aktiváciou telefonických kariet odovzdaných žalovanému prijal žalobca objednávku žalovaného. Žalovaný následne pravidelne používal služby žalobcu prostredníctvom siete D2. Nezáleží na tom, či žalovaný kartu odovzdal tretej osobe. Pokiaľ žalovaný poukázal na relatívne vysoké náklady na telefonovanie, zo zmluvy ani zo zákona žalobcovi nevyplýva povinnosť upozorniť zákazníka na vysoké náklady. Nakoniec je vecou zákazníka, ako kartu D2 využíva. Úroková pohľadávka je podľa ust. §§ 280 ods. 2, 286 ods. 1, 288 ods. 1 BGB odôvodnená. Inkasné náklady sa podľa ustálenej judikatúry procesného súdu nepreplácajú. Krajinský súd Karlsruhe rozsudkom č. 9S 80/05 zo dňa 13.05.2005 (predložený ako listinný dôkaz navrhovateľom na č. l. 59 spisu, úradný preklad na č. l. 102 spisu) o odvolaní žalovaného J. V. v dotknutej veci žalobcu Vodafone D2 GmbH proti rozsudku Okresný súd Karlsruhe 6C 462/04 zo dňa 14.01.2005 rozhodol tak, že odvolanie žalovaného zamietol, pričom žalovaného zaviazal niesť náklady odvolania. Listom zo dňa 12.07.2007 potvrdil právny zástupca spoločnosti Vodafone D2 GmbH navrhovateľovi (list predložený ako listinný dôkaz navrhovateľom na č. l. 21 spisu, úradný preklad na č. l. 106 spisu), že predmetná pohľadávka spoločnosti Vodafone D2 GmbH bola vyrovnaná a prípad vybavený.
Právny zástupca navrhovateľa Mgr. Pavol Karman listom zo dňa 27.07.2007 adresovaným odporkyni (na č. l. 24 spisu) vyzval odporkyňu na zaplatenie sumy 1.616,32 eur do 7 dní od doručenia výzvy, a to na základe toho, že v roku 2003 účinkovala v Karlsruhe ako speváčka, pričom v tomto období navrhovateľ podpísal zmluvu so spoločnosťou Vodafone na užívanie mobilného telefónu, ktorý jej odovzdal s tým, že sa ona zaviazala uhradiť mu náklady spojené s využívaním služieb mobilného operátora. Za obdobie, kedy mobilný telefón užívala, však náklady spojené s uhrádzaním služieb operátora nerealizovala, v dôsledku čoho spoločnosť Vodafone D2, GmbH uplatnila nároky voči navrhovateľovi súdnou cestou. V dôsledku rozsudku súdu v Karlsruhe bol navrhovateľ zaviazaný uhradiť spoločnosti Vodafone sumu 1.616,32 eur. Predmetnú sumu mala uhradiť ona, pretože predmetný telefón užívala a uskutočňovala aj hovory, vzniklo jej bezdôvodné obohatenie vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú musel navrhovateľ uhradiť za ňu, keďže on sám služby predmetného mobilného operátora nevyužíval. V texte vyhlásenia V. L. zo dňa 21.07.2007 adresovaného navrhovateľovi (predloženého ako listinný dôkaz navrhovateľom v originály na č. l. 53 spisu, úradný preklad na č. l. 97 spisu) sa udáva, že vo veci prisľúbila pani Z. I. pánovi J. V., že prevezme náklady spojené s právnym sporom so spoločnosťou Vodafone (pozn. právny zástupca navrhovateľa namietal na pojednávaní dňa 29.04.2011 správnosť úradného prekladu, pričom uviedol, že správne malo byť preložené, že odporkyňa prevezme účet zo spoločnosti Vodafone). Z. I. potvrdila, že od pána J. V. dostala mobilný telefón. Navrhovateľ bol vypočutý ako účastník konania prostredníctvom dožiadaného súdu (Okresného súdu Karlsruhe) dňa 26.09.2013 (viď úradný preklad protokolu Okresného súdu Karlsruhe zo dňa 26.09.2013 na č. l. 296 spisu), pričom vo svojej výpovedi uviedol, že je záhradníkom, toho času na dôchodku. Ďalej uviedol, že navštevuje X.-X. a tam hudobné podujatia pri Q. (kúpeľný dom). V tomto prípade to bola hudobná kapela zo U., ktorú pozná, pozná aj jej členov, a ktorá hrá celkom dobrú hudbu. Cez prestávku prišli ku nemu a bavil sa s nimi. Jedna zo speváčok, čiže v tomto prípade odporkyňa, chcela mobilný telefón, lebo tu si nemôže obstarať žiadny telefón. V tom období tiež nemal žiadny mobilný telefón. Mala so sebou priateľa, ktorého tiež pozná. Potom sa vyjadril tak, že dobre, prinesie mobilný telefón. A na ďalší krát priniesol tento mobilný telefón ako priateľskú službu. Nevedel, či pri tom vzniknú náklady a ak áno, tak v akej výške. Keď mu je teraz kladená otázka, či pri odovzdávaní mobilného telefónu hovoril o otázke nákladov, môže povedať, že z tohto mobilného telefónu netelefonoval, iba ho odovzdal ďalej. Tento mobilný telefón dal vlastne obom, čiže tak odporkyni, ako aj jej priateľovi. Potom tam zas tak asi po mesiaci alebo už aj po troch týždňoch prišiel. Vtedy sa prakticky ešte nič neudialo a tiež mal so sebou faktúry. Tieto faktúry týmto osobám dal. Povedal im, že ona by mohla sumu z tejto faktúry poukázať alebo aj zaplatiť, keď sa uvidia nabudúce. Táto faktúra bola prevzatá. Oni to vraj potom zaplatia prevodom prostredníctvom Western Union. Oni to obaja povedali. Potom už po dlhú dobu neprišli do Q.. Po nejakom čase bol mobilný telefón zablokovaný. Následne mal proces s Vodafone. Niekedy potom náklady zaplatil, lebo však mal aj právnu ochranu. Ani odporkyňa, ani jej priateľ už nikdy neprišli. Takisto sa nepokúšal zavolať na tento odovzdaný mobilný telefón, keďže tento mobilný telefón bol zablokovaný a bol to predsa ich mobilný telefón. K otázke zoznámenia sa s odporkyňou navrhovateľ uviedol, že sa predsa už celé roky poznali. Poznal ich a oni poznali jeho. K otázke ohľadne toho, o aký druh známosti sa jednalo, tak môže iba povedať, že ona mala predsa priateľa a oni jednoducho hrali dobrú hudbu. Tam vždy chodili slovenské kapely, v každom prípade väčšinou. K otázke na koho podnet, kedy bol tento urobený, kde a za akých okolností a kedy, kde a za akých okolností odporkyni odovzdal mobilný telefón s aktívnou SIM kartou spoločnosti Vodafone D2, GmbH, navrhovateľ uviedol, že ako už povedal, vopred oznámil, že na budúci krát mobilný telefón odovzdá a tak to aj urobil. Ten mobilný telefón bol zabalený, aj SIM karta bola zabalená, ale oni mu volali späť, že toto všetko je vraj ok. K otázke, aká mala byť presne dohoda s odporkyňou ohľadom platenia nákladov spojených s používaním predmetného mobilného telefónu, navrhovateľ uviedol, že oni mu predsa povedali, že tieto náklady budú zaplatené. Toto mu povedali už pri odovzdávaní mobilného telefónu. Povedal im, že to nemusia zaplatiť na jeden raz a ak by bol nejaký problém, mohli by to splácať aj po častiach. Oni mali skutočný strach pred tým, že by išiel za tým, kto tam organizuje tú hudbu, čiže k usporiadateľovi. Myslí si to preto, lebo nechceli, aby došlo k eskalácii. Odporkyňa mu sľúbila, že tieto peniaze budú zaplatené. To mu sľúbila už vtedy, keď jej odovzdával mobilný telefón. K otázke, komu a akým spôsobom mala odporkyňa náklady spojené s používaním predmetného mobilného telefónu hradiť, navrhovateľ uviedol, že to bolo dohodnuté tak, že by buď mali zaplatiť priamo jemu alebo cez Western Union, ale tak isto jemu a nie Vodafonu. Pretože oni tu (v Nemeckej spolkovej republike) predsa nemali žiadny účet. K otázke, či mu boli s mobilným telefónom dané jedna alebo dve SIM karty, navrhovateľ uviedol, že môže povedať len toľko, že to všetko bolo zabalené. Ale on predtým nemal žiadny mobilný telefón a sa v tom nevyznal. Musel vo Vodafone predložiť občiansky preukaz, ktorý bol tiež kontrolovaný a vtedy sa aj ukladajú dáta. Tak isto tam niečo podpisoval. Mobilný telefón hneď dostal. Dané osoby, ktoré ho tam vo Vodafone obsluhovali, boli tiež
Slováci. Vo vzťahu k SIM karte mu bolo povedané, že je už založená v mobilnom telefóne. V princípe žiadny mobilný telefón nepotreboval, lebo mal predsa pevnú linku. Skutočne si už nemôže spomenúť a nevie to, či bola SIM karta založená do mobilného telefónu v jeho prítomnosti. Že SIM karta bola v mobilnom telefóne, mu povedala odporkyňa. Rozhodol sa pre jednu z ponúk, ktorú tam mali, podľa možnosti pre cenovo výhodný mobilný telefón. Vtedy predsa nevedel vôbec nič o SIM karte, lebo žiadny mobilný telefón nemal. Od toho času už tiež mal mobilný telefón. Tak isto nevedel, že do toho mobilného telefónu, ktorý dostal, bola založená SIM karta. S tým mobilným telefónom, ktorý dostal, mohol tiež telefonovať. Odporkyňa mala predsa ešte aj starý mobilný telefón predtým, ako dostala ten odo neho. Je možné, že to bolo iba predstieranie, aby dostala iný mobilný telefón. Či s jeho mobilným telefónom alebo z jeho pevnej linky telefonoval odporkyni, to už teraz nevie. K otázke, či k rozličným číslam dostával rôzne faktúry, navrhovateľ uviedol, že sa môže opierať iba o tie podklady, ktoré sú na slovenskom súde. Inak je teraz už príliš dávno na to, aby mohol povedať, či sa jednalo o rozličné faktúry a prípadne v akej výške. K otázke, či vyzval odporkyňu ešte pred tým, ako ju vyzval jeho právny zástupca listom zo dňa 27.07.2007, na zaplatenie sumy 1.616,32 eur, navrhovateľ uviedol, že si spomína na list jeho advokáta, v ktorom bola odporkyňa vyzvaná zaplatiť tie náklady. Predtým odporkyni netelefonoval, tá pravdepodobne aj zmenila svoju adresu. Advokát vyzval odporkyňu uhradiť tie náklady a on dokonca aj časť z celkovej sumy odpustil. K bližšie neuvedenej otázke (v protokole Okresného súdu Karlsruhe) sa ďalej navrhovateľ vyjadril, že na základe faktúr, ktoré dal odporkyni. Odporkyňa poznala predsa náklady, ktoré bolo treba zaplatiť. Ona bola predsa aj u jeho advokáta. Tiež musela vypovedať na slovenskom súde. Keď opäť dostáva otázku, či pri odovzdávaní mobilného telefónu povedal v zmysle, že oni obaja s tým mobilným telefónom môžu telefonovať toľko, koľko chcú, tak môže len povedať, že to nepovedal. Je predsa záhradník a ani by si to predsa vôbec nemohol dovoliť. Boli to predsa tiež nezmyselné, bláznivé telefonáty, ktoré bolo možné vidieť na týchto faktúrach. Odporkyňa vo svojej výpovedi účastníka konania na pojednávaní dňa 29.04.2011 uviedla, že s navrhovateľom sa poznali z lokálu Q. v X.-X., ktorý sa nachádza vedľa veľkého kasína, pričom sa poznali asi dva až štyri mesiace pred tým, ako jej odovzdal mobilný telefón. Navrhovateľ do predmetného lokálu chodil pravidelne. Nosil jej tam rôzne pozornosti. Jednoducho sa jej dvoril. Každý večer, čo prišiel do uvedeného lokálu od nej žiadal telefonický kontakt. Ku konkrétnym okolnostiam, za ktorých jej bol navrhovateľom poskytnutý mobilný telefón, odporkyňa uviedla, že si pamätá na ten večer veľmi dobre. V ten večer hrali. V pauze počas ich vystúpenia si ich navrhovateľ zavolal, celú kapelu, pričom im objednal drinky s tým, že má pre ňu prekvapenie. Za prítomnosti kapely jej odovzdal tašku s telefónom, kde bola aj SIM karta. Všetko to bolo zabalené v krabičke. Povedal jej, že je mobilný telefón je pre ňu a je v ňom aktívna SIM karta, ktorú môže neobmedzene používať, že bude rád, že s ním bude telefonovať. K otázke, čo jej pri odovzdaní mobilného telefónu navrhovateľ uviedol ohľadom hradenia nákladov služieb mobilného operátora, sa odporkyňa vyjadrila, že jej navrhovateľ doslovne uviedol, že mobilný telefón môže neobmedzene používať, že má veľkú textilnú fabriku, že pre neho 1.000,- alebo 2.000,- eur nič nie je, že bude rád, keď mu bude môcť zavolať, že môže volať aj na Slovensko a že on to zaplatí, lebo to nie je pre neho problém. Prvý krát ju navrhovateľ požiadal o úhradu faktúry až keď sa vrátila na Slovensko, presne už nevie, chcel od nej prostredníctvom právnika, aby to zaplatila. Svedok P. T. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 29.04.2011 uviedol, že s odporkyňou sú kamaráti, bývalí muzikanti. Navrhovateľa pozná len z videnia, keď chodieval do baru ako každý človek, ktorého tam videl. Dá sa povedať, že to bol pravidelný hosť. K samotným okolnostiam ohľadom mobilného telefónu sa svedok vyjadril, že keďže tam chodieval navrhovateľ často, začal sa o odporkyňu zaujímať s tým, že zaplatil nejaký pohárik celej kapele. Keď nadviazal takýto kamarátsky kontakt, chcel, aby ona jemu alebo on jej mohol zavolať, aby boli v telefonickom kontakte, ale odporkyňa nemala mobil. Prišiel deň, keď ho od neho dostala. Dostala od neho mobilný telefón, aby mu mohla kedykoľvek telefonovať, aby boli v kontakte, aby mohla, aj keď boli mimo X.-X. hrať, s ním telefonovať, ako sa má atď. Niekedy telefonovali spolu aj hodinu. V kapele mali dve speváčky. Používali diaľkový mikrofón, preto schádzali aj medzi ľudí. Zrejme si navrhovateľ odporkyňu všimol a zapáčila sa mu. Chcel s ňou nadviazať kontakt, a keď tam sedel pravidelne, ako tam prišli hrať na druhý mesiac, nedalo sa to nevšimnúť. Bližšie k okolnostiam ohľadom odovzdania mobilného telefónu zo strany navrhovateľa odporkyni, svedok uviedol, že si to podrobne nepamätá. Myslí, že mobilný telefón dostala priamo v lokále. Bol to zabalený nový mobilný telefón Vodafone. Osobne pri odovzdaní mobilného telefónu nebol, ale keď išli na ubytovňu večer po tom, ako odohrali, odporkyňa povedala, že sa majú pozrieť, čo dostala od navrhovateľa. S navrhovateľom sa o tomto mobilnom telefóne nikdy nebavil, ani v tom čase nevedel poriadne po nemecky. K otázke, či mal vedomosť o nejakej dohode medzi účastníkmi ohľadne používania predmetného mobilného telefónu, sa svedok vyjadril, že mu to povedala odporkyňa, že tam nebol len mobilný telefón, ale aj paušál. Teda nie obyčajná SIM karta, čomu sa čudoval, ale ona povedala, že navrhovateľ chcel, aby jej mohol vyvolávať
a byť s ňou v kontakte. K vedomosti o nejakej dohode účastníkov ohľadne hradenia služieb mobilného operátora, sa svedok vyjadril, že sa čudoval, avšak má pre neho logiku, že keď niekto dá niekomu mobilný telefón, teda nie len obyčajnú SIM kartu a to ešte aj s paušálom, ale niečo sa mu marí, že nemali žiadnu dohodu, že by to mala platiť odporkyňa, že to bude všetko platiť on. Odporkyňa hovorila, že môže telefonovať a tak telefonuje. Nikdy nehovorila, že si musí dávať pozor na to, čo pretelefonuje. Svedok N. T. na pojednávaní dňa 01.02.2013 vo svojej výpovedi uviedol, že čo sa týka navrhovateľa, na tohto si nespomína. Čo sa týka odporkyne, táto pod ním pracovala, resp. jazdili spolu ako kapela. Svedok sa spontánne vo svojej výpovedi k okolnostiam veci vyjadriť nevedel. Na otázku, či má vedomosť o tom, že by odporkyňa v čase ich účinkovania v X.-X. v roku 2003 mala mobilný telefón s pripojením na sieť v Nemeckej spolkovej republike, svedok uviedol, že on mal telefón, na ktorý sa v podstate ako členovia kapely skladali, z ktorého vykonávali oficiálne telefonáty, pričom si aj osobne mohli z tohto zavolať. Každý mesiac prišiel výpis z tohto účtu, pričom podľa tohto výpisu zisťovali, kto kde volal a podľa tohto sa skladali. Pripúšťa, že odporkyňa mohla mať telefón, pričom od chlapov, čo do baru chodievali, dievčatá niekedy niečo dostali. Jedna speváčka raz dostala auto od pána, ktorý už bol v staršom veku. Je tak možné, že odporkyňa telefón mohla mať. Osobne si navrhovateľa nevybavuje. Možno, keby ho videl, by si niečo spomenul. V podniku sa totiž dá zoznámiť s veľa ľuďmi. K otázke, či má vedomosť o tom, že by odporkyňa od navrhovateľa niekedy niečo dostala, svedok uviedol, že niekedy to prebiehalo tak, že nejaký hosť všetkých pozval k baru alebo zas inokedy si pozval len speváčku. Pokiaľ to bolo len tak, že si pozval speváčku, aby sa dostal s ňou do kontaktu osobne sám, nevie uviesť, o čom si hovorili. Podľa ust. čl. 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie č. 44/2001“), toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci. Podľa ust. čl. 2 ods. 1 Nariadenia č. 44/2001, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Podľa ust. § 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zákona č. 48/1996 Z. z. účinnom od 27.02.1996, účelom tohto zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci. Podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb., ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. Podľa ust. § 10 ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb. v znení účinnom do 29.02.2004, vzhľadom na to sa spravidla spravuje: a) kúpne zmluvy a zmluvy o diele právom miesta, kde je sídlo (bydlisko) predávajúceho alebo zhotoviteľa diela v čase uzavretia zmluvy; b) zmluvy o nehnuteľnostiach právom miesta, kde je nehnuteľnosť; c) zmluvy o doprave (zmluvy o preprave, zasielateľské zmluvy a pod.) právom miesta, kde má dopravca alebo zasielateľ sídlo alebo bydlisko v čase uzavretia zmluvy; d) poistné zmluvy, vrátane zmluvy o poistení nehnuteľností, právom miesta sídla (bydliska) poisťovateľa v čase uzavretia zmluvy; e) príkazné zmluvy a im podobné právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v čase uzavretia zmluvy; f) zmluvy o obchodnom zastúpení a zmluvy o sprostredkovaní právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) osoba, pre ktorú zástupca alebo sprostredkovateľ vykonáva činnosť, v čase uzavretia zmluvy; g) zmluvy o viacstranných výmenných obchodoch právnym poriadkom, použitie ktorého najlepšie zodpovedá usporiadaniu týchto vzťahov ako celku. Podľa ust. § 10 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. v znení účinnom do 29.02.2004, iné zmluvy spravujú sa spravidla právnym poriadkom štátu, v ktorom obidve strany majú sídlo (bydlisko); ak nemajú sídlo (bydlisko) v tom istom štáte a ak sa zmluva uzaviera medzi prítomnými, právnym poriadkom miesta, kde bola zmluva uzavretá; ak sa zmluva uzavrela medzi neprítomnými, právnym poriadkom sídla (bydliska) príjemcu návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa ust. § 11 zákona č. 97/1963 Zb., právny poriadok určený podľa § 9 alebo 10 platí aj o zmenách, zabezpečení a následkoch porušenia záväzkov tam uvedených, pokiaľ z úmyslu účastníkov alebo z povahy vecí nevyplýva niečo iné. Podľa ust. § 125 O.s.p., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, zprávy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Podľa ust. § 126 ods. 1 veta prvá O.s.p., každá fyzická osoba je povinná ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok.
Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p., dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie alebo ak listina bola všetkým účastníkom doručená alebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená. Podľa ust. § 131 ods. 1 O.s.p., ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. O tom musia byť poučení. Podľa ust. § 153 ods. 2 O.s.p., súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Podľa ust. § 280 ods. 1 Nemeckého občianskeho zákonníka (ďalej len „BGB“ - Bürgerliches Gesetzbuch), ak dlžník poruší nejakú povinnosť z dlžného pomeru, tak môže veriteľ požadovať náhradu týmto vzniknutej škody. Toto neplatí, ak dlžník nie je zodpovedný za porušenie povinnosti. (v nemeckom jazyku § 329 BGB: Verletzt der Schuldner eine Pflicht aus dem Schuldverhältnis, so kann der Gläubiger Ersatz des hierdurch entstehenden Schadens verlangen. Dies gilt nicht, wenn der Schuldner die Pflichtverletzung nicht zu vertreten hat.) Podľa ust. § 329 BGB, ak sa zmluvne jeden účastník zaviaže na uspokojenie veriteľa druhého účastníka bez prevzatia dlhu, tak sa v prípade pochybností nemá predpokladať, že veriteľ má bezprostredne nadobudnúť právo vyžadovať od neho uspokojenie. (v nemeckom jazyku § 329 BGB: Verpflichtet sich in einem Vertrag der eine Teil zur Befriedigung eines Gläubigers des anderen Teils, ohne die Schuld zu übernehmen, so ist im Zweifel nicht anzunehmen, dass der Gläubiger unmittelbar das Recht erwerben soll, die Befriedigung von ihm zu fordern.) Pokiaľ ide o právomoc Okresného súdu Žilina vo veci, súd vzhľadom ku skutočnosti, že odporkyňa má svoje bydlisko na území Slovenskej republiky, mal vo veci právomoc podľa cit. ust. čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 1 Nariadenia č. 44/2001. Navrhovateľ si tak návrhom na začatie konania uplatňoval voči odporkyni právo na zaplatenie celkovo sumy 1.826,04 eur pozostávajúcej zo sumy 1.616,32 eur, ktorú uhradil spoločnosti Vodafone D2, GmbH ako nákladov poskytnutých služieb súvisiacich s používaním mobilného telefónu, ktorý odovzdal odporkyni a zo sumy 209,68 eur, ktorú uhradil spoločnosti Vodafone D2, GmbH ako úroky z omeškania z dôvodu omeškania s úhradou nákladov poskytnutých služieb v sume 1.616,32 eur, a to na tom skutkovom základe, že na podnet odporkyne zabezpečil dňa 28.06.2003 pre odporkyňu predmetný mobilný telefón aj s aktívnou SIM kartou, umožňujúcou odporkyni využívať služby mobilného operátora, tento mobilný telefón s aktívnou SIM kartou odporkyni aj následne odovzdal, pričom sa s odporkyňou dohodli na tom, že odporkyňa bude hradiť sama náklady spojené s poskytovaním služieb mobilného operátora súvisiacich s touto SIM kartou. Odporkyňa si svoju povinnosť nesplnila, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť uhradiť spoločnosti Vodafone D2, GmbH na základe rozhodnutia súdu tieto náklady spolu s príslušenstvom. Týmto skutkovým vymedzením žalovaného nároku sa súd cítil byť viazaný v zmysle ust. § 153 ods. 2 O.s.p. Pri rozhodovaní je totiž súd v zmysle cit. ust. § 153 ods. 2 O.s.p. viazaný žalobným návrhom. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nemôže priznať navrhovateľovi viac, ako požadoval v žalobnom návrhu, avšak nemôže mu priznať ani niečo iné, než požadoval (teda odporcovi nemôže uložiť inú ako navrhovateľom navrhovanú povinnosť), alebo nemôže navrhovateľovi priznať síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu, ako bol navrhovateľom vymedzený. Zároveň súd poukazuje na znenie ust. § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p., teda na to, že navrhovateľ v návrhu je povinný uviesť skutkové tvrdenia, ktoré majú odôvodňovať jeho uplatnený nárok čo do dôvodu, ako aj výšky a súčasne má dôkaznú povinnosť, t. j. o značiť alebo predložiť dôkazy preukazujúce jeho skutkové tvrdenia. Súd tak nemá povinnosť (a opak by bol v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov v konaní) z navrhovateľom predložených a označených dôkazov odvodzovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli navrhovateľom produkované a na základe týchto navrhovateľovi priznať síce uplatnený nárok, avšak uplatnený na základe iného navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. Súd tak z hľadiska právneho posúdenia veci sa s poukazom na to, že v prejednávanej veci išlo o právny vzťah s medzinárodným prvkom (navrhovateľ štátny občan Nemeckej spolkovej republiky a v zmysle skutkových tvrdení navrhovateľa malo v danej veci ísť o zmluvný vzťah medzi účastníkmi vzniknutý na území Nemeckej spolkovej republiky), primárne zaoberal otázkou rozhodného práva. Vzhľadom ku skutočnosti, že medzi Slovenskou republikou a Nemeckou spolkovou republikou nie je uzavretá bilaterálna zmluva o rozhodnom práve v občianskoprávnych vzťahoch (t. j. upravujúca použitie právneho poriadku toho ktorého štátu), ako aj vzhľadom k neexistencii takejto multilaterálnej zmluvy, súd pre účely určenia rozhodného práva vychádzal z vyššie cit. ustanovení zákona č. 97/1963 Zb. Keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo uzavretie dohody účastníkov o voľbe rozhodného
práva (navrhovateľ toto ani v návrhu na začatie konania netvrdil), súd posúdil právne vec v rozsahu navrhovateľom uplatneného nároku vymedzeného opisom rozhodujúcich skutočností v návrhu na začatie konania na základe ust. § 10 ods. 1 a ods. 3 v spojení s ods. 2 zákona č. 97/1963 Zb. podľa právneho poriadku Nemeckej spolkovej republiky. Súd mal tak z hľadiska právneho posúdenia veci za to, že navrhovateľ si uplatňoval žalovaný nárok na základe toho, že mal s odporkyňou uzavrieť dohodu, v zmysle ktorej sa odporkyňa ako jeden účastník dohody zmluvne zaviazala na uspokojenie veriteľa (v tomto prípade spoločnosti Vodafone D2, GmbH) navrhovateľa ako druhého účastníka dohody, avšak z tejto dohody nevzniklo právo veriteľa navrhovateľa (spoločnosti Vodafone D2, GmbH) požadovať plnenie priamo od odporkyne. Odporkyňa sa tak mala zaviazať zaplatiť náklady spoločnosťou Vodafone D2, GmbH poskytovaných služieb na základe zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou Vodafone D2, GmbH a navrhovateľom, keďže vlastne reálnym príjemcom týchto služieb sa mala stať odporkyňa. Odporkyňa sa tak mala zaviazať oslobodiť navrhovateľa od záväzku voči spoločnosti Vodafone D2, GmbH (prebratie splnenia). Prebratím splnenia sa zaväzuje ten, ktorý dáva prísľub voči tomu, ktorý prísľub prijíma splniť záväzok prijímateľa prísľubu voči tretiemu subjektu. Prebratie splnenia nie je BGB výslovne upravené, avšak v cit. ust. § 329 BGB sa predpokladá ako prípustné. Podľa ust. § 329 BGB sa má dohoda, pri ktorej sa dlžník zaväzuje na uspokojenie veriteľa zmluvného partnera v prípade pochybností vykladať ako prebratie splnenia. Ďalej tak súd právne posúdil navrhovateľom uplatňovaný nárok (ako taký) ako nárok na náhradu škody podľa cit ust. § 280 ods. 1 BGB, vychádzajúc opätovne zo skutkových tvrdení navrhovateľa, že odporkyňa si povinnosť vyplývajúcu z dohody uzavretej s ním nesplnila a neuhradila spoločnosti Vodafone D2, GmbH náklady touto spoločnosťou poskytnutých služieb, pričom týmto porušila svoj zmluvný (vzniknutý na základe dohody účastníkov) záväzok, v dôsledku čoho musel náklady poskytnutých služieb s ich príslušenstvom zaplatiť on, čím mu vznikla škoda. V kontexte s už uvedenou viazanosťou súdu návrhom na začatie konania v zmysle ust. § 153 ods. 2 O.s.p. a teda obsahom skutkových tvrdení navrhovateľa vymedzujúcich ním uplatňovaný nárok (čím navrhovateľ plnil svoju procesnú povinnosť podľa cit. ust. § 101 ods. 1 O.s.p.) sa súd považuje za potrebné pozastaviť pri výklade dôkaznej povinnosti účastníka (dôkazného bremena) podľa cit. ust. § 120 ods. 1 O.s.p. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi ustanovením § 120 ods.1 vetou prvou O.s.p.) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná a kedy teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať závery ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Navrhovateľa tak v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať jeho skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzoval vznik ním v konaní uplatňovaného nároku. V prejednávanom prípade tak ťažiskovo navrhovateľa zaťažovala dôkazná povinnosť preukázať existenciu ním tvrdenej dohody s odporkyňou, že preberie na seba záväzok uhradiť náklady poskytovaných služieb spoločnosťou Vodafone D2, GmbH (na základe zmluvy uzavretej medzi touto spoločnosťou a navrhovateľom) vzhľadom na to, že reálnym prijímateľom týchto služieb mala byť odporkyňa. Odporkyňa uzavretie takejto dohody s navrhovateľom namietala, pričom podľa jej tvrdení jej navrhovateľ prisľúbil, že tieto náklady nemusí znášať ona, ale bude ich v plnom rozsahu znášať on sám. Navrhovateľ na preukázanie uvedených skutkových tvrdení produkoval nasledovné dôkazy: 1. vyhlásenie V. L. (ako listinný dôkaz podľa cit. ust. § 125 v spojení s ust. § 129 O.s.p.), 2. výsluch svedka V. L. (podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 126 O.s.p.) a napokon 3. výsluch seba ako účastníka konania (podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 131 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ ide o prvý dôkaz, a to vyhlásenie V. L. súd posúdil tento dôkazný prostriedok ako dôkaz súkromnou listinou. Za listinu na účely dokazovania v občianskom súdnom konaní treba považovať iba písomný prejav v určitej jazykovej forme, spôsobilý na vykonanie dôkazu spôsobom predpokladaným cit. ust. § 129 ods. 1 O.s.p. Mimoriadny význam má rozlišovanie listín podľa pôvodu na a) verejné listiny, t. j. listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, b) ostatné listiny (súkromné). Za verejnú listinu teda nemožno považovať listinu vydanú síce štátnymi orgánmi, avšak nad rámec právomoci orgánu, ktorý listinu vydal. Rozdelenie listín na verejné a súkromné má význam z hľadiska ich hodnotenia súdom. Verejná listina potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, až do tých čias, kým nie je preukázaný opak, ako aj pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené alebo potvrdené. Treba však rozlišovať pravosť listiny a pravdivosť obsahu listiny. Pri súkromnej listine súd skúma jej pravdivosť i pravosť. (podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.1010: „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t. j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“.) V prípade, keď účastník poprie pravosť, resp. správnosť súkromnej ?? listiny, potom platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil k dôkazu, stíha dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno; tento účastník teda nesie procesne nepriaznivé následky toho, že sa v konaní nepodarí dokázať pravosť, či správnosť súkromnej ??listiny. Rovnako v odbornej právnej literatúre v súvislosti s porovnaním dôkaznej sily verejnej listiny, ktorá je vymedzená v ust. § 134 O.s.p. a listiny súkromnej ?? (t. j. tej, ktorá povahu listiny verejnej nemá), je zastávaný názor, že oproti listine verejnej, kde dôkazné bremeno leží na tom, kto popiera jej správnosť, u súkromnej ??listiny stačí „formálne“ popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou (porovnaj Bureš, J., Drápal , L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád, Komentář, I. diel, 7 vydanie, Praha. C. H. Beck, 2006, str. 618). Odporkyňa svojimi skutkovými tvrdeniami produkovanými v rámci jej obrany v spore de facto formálne poprela správnosť (pravdivosť) obsahu uvedeného listinného dôkazného prostriedku, čím navrhovateľa naďalej zaťažovala dôkazná povinnosť navrhovateľa preukázať jeho skutkové tvrdenia, ktoré mali byť obsahom tejto listiny potvrdené. Pokiaľ ide o dôkazný návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka V. L., súd poukazuje na to, že podľa oznámenia dožiadaného Okresného súdu Ettlingen zo dňa 10.09.2013 (na č. l. 257 spisu), ktorý bol procesným súdom požiadaný o vykonanie tohto dôkazu, nemohol byť svedok predvolaný, keďže predvolanie sa vrátilo s poznámkou, že na (navrhovateľom) uvedenej adrese príjemcu nie je možné tohto svedka zistiť. Súd tak konštatuje, že aj napriek viacerým pokusom nebolo možné z objektívnych dôvodov svedka V. L. vypočuť a dôkaz jeho výsluchom vykonať ani na pojednávaní súdu v prejednávanej veci, keďže tento sa neustanovil ani na pojednávanie súdu nariadené na deň 26.10.2012 (v tomto termíne bolo uložené pôvodnému právnemu zástupcovi navrhovateľa Mgr. Pavlovi Karmanovi zabezpečiť osobnú účasť svedka na pojednávaní, pričom právny zástupca navrhovateľa podaním zo dňa 25.10.2012 súdu oznámil, že sa mu účasť svedka ani navrhovateľa na pojednávaní nepodarilo potvrdiť, keďže navrhovateľ ho nekontaktoval a je vysoko pravdepodobné, že sa klient a ani svedok pojednávania nezúčastnia) a ani na deň 01.02.2013 (vzhľadom k tomu, že ani súdu sa nepodarilo svedkovi doručiť predvolanie na pojednávanie na adresu, ktorú označil navrhovateľ a v zmysle podania právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 24.01.2013, ktorým ospravedlňoval neprítomnosť navrhovateľa na pojednávaní dňa 01.02.2013 zo zdravotných dôvodov, sa podľa vyjadrenia navrhovateľa nezúčastní pojednávania ani ním označený svedok V. L.). Pokiaľ ide o posledný z navrhovateľom označených dôkazov, a to jeho výsluch ako účastníka konania, súd poukazuje na to, že výsluch účastníka konania je síce jedným z dôkazných prostriedkov (§ 125 O.s.p.), avšak v sporovom konaní (teda aj v prejednávanej veci) je potrebné pri hodnotení takéhoto dôkazu mať na zreteli záujem účastníka konania na výsledku sporu, a to, že prípadné porušenie povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, na rozdiel od výpovede svedka, nemôže byť trestným činom. Uvedené tak značne relativizuje dôkaznú silu tohto dôkazného prostriedku, ktorý môže slúžiť na preukázanie skutkových tvrdení tohto účastníka len podporne. Odhliadnuc od uvedeného súd navyše poukazuje na to, že výpoveď navrhovateľa ako účastníka konania sa javila súdu ako nie vierohodná, keďže obsah jeho výpovede bol v určitom rozpore jednak z jeho skutkovými tvrdeniami uvedenými v návrhu na začatie konania (pri tom, ako už bolo vyššie uvedené, z dôkazu - výpovede účastníka - nie je možné odvodzovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli účastníkom produkované a dôkaz naopak slúži na preukázanie účastníkom produkovaných skutkových tvrdení) a zároveň s obsahom ďalších listinných dôkazov navrhovateľom produkovaných v prejednávanej veci (ktoré však mali preukázať iné skutkové tvrdenia navrhovateľa odlišné od skutkových tvrdení navrhovateľa o existencii a obsahu dohody uzavretej medzi ním a odporkyňou). Súd poukazuje na to, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania skutkovo tvrdil, že sa mal s odporkyňou dohodnúť tak, že „náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s dotknutou SIM kartou si bude hradiť sama.“. Z uvedeného tvrdenia v spojení s tým, že navrhovateľ náklady spoločnosti Vodafone D2, GmbH sám neuhrádzal (v súdnom konaní so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH sa navyše bránil, že o faktúrach nemal do 18.09.2003 ani vedomosť) by bolo možné dovodiť, že odporkyňa sa mala zaviazať platiť tieto náklady priamo spoločnosti Vodafone D2, GmbH. Naproti tomu na položenú otázku, na základe čoho mala uhrádzať tieto náklady, ak zmluvu so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH neuzavrela ona, ale navrhovateľ a súčasne mal navrhovateľ splnomocniť spoločnosť Vodafone D2, GmbH na priame inkaso nákladov fakturovaných na základe dotknutej zmluvy z jeho bankového účtu, navrhovateľ uviedol, že odporkyňa (aj s bližšie
neoznačeným priateľom, o ktorom sa navrhovateľ navyše až do svojho výsluchu vôbec nezmieňoval) mu mala pri odovzdaní mobilného telefónu prisľúbiť, že buď zaplatí priamo jemu alebo cez Western Union, ale tak isto jemu a nie Vodafonu D2, GmbH. V ďalšom súd poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľ sa v spore so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH bránil tvrdeniami, že vo vzťahu k tejto spoločnosti mal záujem len o kúpu mobilného telefónu. Nemal v úmysle uzatvoriť zmluvu na kartu a nemal tak v úmysle si u tejto spoločnosti objednať kartu D2 a partnerskú kartu v dĺžke trvania zmluvy 24 mesiacov. Rovnako nedostal vyhotovenie tejto zmluvy a ani nepožadoval od uvedenej spoločnosti žiadne služby. Uvedené tvrdenia navrhovateľa v spore so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH tak sú v logickom rozpore s tvrdeniami produkovanými navrhovateľom v prejednávanej veci, že práve „na podnet odporkyne uzatvoril zmluvu s mobilným operátorom - spoločnosťou Vodafone D2, GmbH, na užívanie Vodafone SIM karty s tarifou Vodafone - Classic 60 s dobou platnosti na 24 mesiacov“. Inak povedané v konaní v spore so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH navrhovateľ tvrdil, že nemal záujem o uzavretie zmluvy so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH ohľadom poskytovania akýchkoľvek služieb touto spoločnosťou v spojení s akoukoľvek SIM kartou a mal len záujem o kúpu mobilného telefónu a v rozpore s týmto v prejednávanej veci naopak tvrdil, že so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH uzavrel zmluvu na užívanie SIM karty na požiadanie odporkyne (čo logicky muselo predchádzať uzavretiu zmluvy so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH). Uvedené rozpory potvrdzuje aj to, že navrhovateľ v objednávke zo dňa 28.06.2003 poskytol spoločnosti Vodafone D2, GmbH splnomocnenie na priame inkaso fakturovaných čiastok z účtu č. XXXXXXXXXX smer. kód banky: XXXXXXXX a akceptoval podmienky priameho inkasa. Svojej banke
- Dresdener bank poskytol splnomocnenie, aby spoločnosti Vodafone D2, GmbH poskytovala bežné informácie na kontrolu bonity, ktoré sú potrebné v súvislosti s používaním služieb D2. Aj tieto rozpory ako také značne spochybňujú vierohodnosť osoby navrhovateľa. V ďalšom navrhovateľ neobjasnil, ako mala odporkyňa hradiť náklady poskytovaných služieb spoločnosťou Vodafone D2, GmbH, ak nemala vedomosť o výške týchto nákladov, keďže jej zjavne nemohli byť spoločnosťou Vodafone D2, GmbH doručované faktúry, ktorými boli účtované náklady služieb (spoločnosť Vodafone D2, GmbH bez najmenších pochybností o využívaní jej služieb odporkyňou vedomosť nemala) a ani navrhovateľ jej tieto faktúry nemohol poskytnúť, ak sám tvrdil, že na ne nebol spoločnosťou Vodafone D2, GmbH upozornený. Súčasne súd poukazuje aj na skutočnosť, že skutočnosť, že navrhovateľ si u spoločnosti Vodafone D2, GmbH objednal 2 SIM karty, a to jednu hlavnú a druhú partnerskú. Obranu navrhovateľa v spore so spoločnosťou Vodafone D2, GmbH spočívajúcu v tom, že nemal v úmysle si u spoločnosti Vodafone D2, GmbH objednať hlavnú kartu a partnerskú kartu v dĺžke trvania zmluvy 24 mesiacov a ani nepožadoval od spoločnosti Vodafone D2, GmbH žiadne služby, neakceptoval Okresný súd Karlsruhe, s čím sa stotožnil aj Krajinský súd v Karlsruhe a rovnako, pričom procesný súd v prejednávanej veci aj z tohto dôvodu považoval výpoveď navrhovateľa za nie vierohodnú. V ďalšom oproti výpovedi navrhovateľa ako účastníka konania stojí na druhej strane výpoveď odporkyne ako účastníka konania, ktorá dohodu účastníkov ohľadom používania predmetného mobilného telefónu spolu s aktívnou SIM kartou a ohľadom platenia nákladov poskytnutých služieb spoločnosťou Vodafone D2, GmbH prostredníctvom tejto SIM karty, opísala inak a síce tak, že navrhovateľ jej sám ponúkol predmetný mobilný telefón aj s aktívnou SIM kartou a rovnako jej mal uviesť, že všetky náklady bude hradiť on. Naopak výpoveď odporkyne sa súdu v kontexte s obsahom výpovede svedkov P. T. a Ivana Muchu, ako aj v kontexte nesporných tvrdení oboch účastníkov konania, že sa zoznámili v bare pod názvom Q. v X.-X., a to navrhovateľ ako zákazník a odporkyňa ako v tomto bare účinkujúca speváčka, javila ako vierohodnejšia. Z výpovede svedka P. T. vyplynulo, že navrhovateľ bol častým hosťom v tomto bare v čase vystúpení odporkyne, začal sa o ňu zaujímať, čo sa nedalo nevšimnúť s tým, že zaplatil drink aj ostatným členom kapely. Kontakt s odporkyňou aj skutočne nadviazal. Svedok N. T. vo svojej výpovedi uviedol, že v predmetnom bare bolo bežné, že speváčky od hostí dostávali darčeky a že sa stal prípad, keď speváčka dostala od staršieho hosťa automobil. S poukazom na uvedený obsah výpovede svedkov v spojení s obsahom výpovede odporkyne, že v danom prípade išlo o bar, ktorý navštevovali zámožnejší zákazníci, ktorý sa nachádza v blízkosti kasína a v Meste X.-X. (pričom toto mesto je všeobecne známe ako letovisko a kúpeľné mesto s kasínom), že navrhovateľ sa odporkyni dvoril, pričom v predmetnom bare bolo bežné, že zákazníci dávali účinkujúcim speváčkam pozornosti, ako aj s poukazom na značný vekový rozdiel medzi účastníkmi (31 rokov v neprospech navrhovateľa) sa súdu javí ako nevierohodné, že by navrhovateľ ako starší muž dvoriaci sa oveľa mladšej žene - speváčke (odporkyňa) v kúpeľnom meste v bare pri kasíne (kde je veľký predpoklad vyššej koncentrácie zámožnejších ľudí) odovzdal odporkyni mobilný telefón a požadoval od nej úhradu nákladov spojených s jeho používaním. S poukazom na uvedené, súd dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo s tým, že tak nepreukázal ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzoval vznik svojho nároku, t. j. nepreukázal ním tvrdenú dohodu medzi účastníkmi a teda zmluvnú
povinnosť odporkyne prevziať na seba úhradu nákladov poskytnutých služieb spoločnosťou Vodafone D2, GmbH prostredníctvom predmetnej SIM karty. Ak vznik takejto povinnosti odporkyne súd preukázaný v konaní nemal, navrhovateľ zaplatením nákladov spoločnosti Vodafone D2, GmbH plnil len svoju zmluvnú povinnosť voči tejto spoločnosti a týmto mu nemohla vzniknúť škoda. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom, muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech a súd tak jeho návrh zamietol. Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na väčšiu zložitosť veci spočívajúcu v tom, že v danom prípade išlo o vec s medzinárodným prvkom, súd o trovách konania rozhodol podľa cit. ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).