Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Co-319-2015.pdf
PDF · 94.51 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/319/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu C. s.r.o. so sídlom v H., na ul. C. č. XX, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave, na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému G. M. - I. G. G. M., so sídlom v H., F. námestie č. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.2.2015 č. k. 16C 362/2014-31takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej vo veci Okresného súdu Humenné pod sp. zn. 10Er 730/2009.
Súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcu ako oprávneného proti povinnému Erike Drugovej bola Okresnému súdu Humenné doručená 31.8.2009 a to ma základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 01472/09 zo dňa 22.5.2009.
Uviedol, že:
Uznesením l0Er 730/2009 - 23 z 25.3.201 1 Okresný súd Humenné zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v časti istiny nad sumu 213.12 eura a v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 534,44 eura od 12.9.2008 do zaplatenia; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.2.2011. Následne Okresný súd Humenné uznesením l0Er 730/2009 - 28 z 2.6.2011 žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v ostatnej časti exekúcie, ktorá nebola zastavená uznesením l0Er 730/2009 - 26 z 25.3.2011 zamietol; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8.7.201 1.
S účinnosťou od 1.1.2013 bol § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenený tak, že znie: Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom. Že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konanú právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bok) porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zmena právnej úpravy realizovaná bola zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom tento zákon prechodné ustanovenia neobsahoval: nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym aspektom, súd nároky uplatnené žalobcom posúdil v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď v čase, keď boli žalobné návrhy podané, zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, predpokladom toho. aby bolo možné v konaní pred súdom rozhodovať o náhrade škody a nemajetkovej ujmy ako dôsledku nesprávneho úradného postupu, pre nedodržanie zákonnej lehoty alebo prieťahy v konaní je podanie sťažnosti na prieťahy v exekučnom konaní, resp. podanie žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní (§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.), rozhodnutie o tom. že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, následkom ktorého sú prieťah v súdnom konaní (§ 120 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z.), rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorého vyplýva, že porušené bolo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti konštatujúce porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca v žalobe ani netvrdil, že disponuje rozhodnutím alebo konštatovaním kompetentného orgánu, že v namietanom exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom alebo že by sudca rozhodujúci v exekučnej veci bol disciplinárne zodpovedný za prieťahy exekučného konania. Pri absencii záväzného stanoviska, resp. rozhodnutí kompetentného orgánu o tom, že exekučný súd spôsobil zbytočne prieťahy v konaní je možné konštatovať absenciu podstatného predpokladu pre posúdenie relevantnosti žalobou uplatneného nároku.
Aj pri neexistencii zmeny právnej úpravy, ustanovenia § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z., účinnej od 1.1.2013. je potrebné uviesť, že nárok uplatnený žalobcom posúdený by bol ako nedôvodný.
Podľa § 45 ods. 1. 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
V exekučnom konaní, z ktorého žalobca vyvodzoval svoj nárok, exekučný súd postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou, preto po doručení žiadosti exekútora o vydanie poverenia skúmal exekučný titul a listiny, na základe ktorých bol exekučný titul vydaný s cieľom zistenia, či boli splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Táto povinnosť súdu je akcentovaná aj v uznesení ústavného súdu SR sp. zn. II US 545/2010-15 z 9.12.2010.
Z postupu, resp. úkonu a realizovanej činnosti Okresného súdu Humenné nevyplýva nesústredenosť ani nečinnosť súdu. Postup exekučného súdu a dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do rozhodnutia o nej vzhľadom na to, že bolo potrebné posúdiť viaceré aspekty, ktoré naviac vyžadovali aj súčinnosť samotného žalobcu, neboli takej povahy, aby bolo možné uvažovať o nesprávnosti úradného postupu súdu. Súd teda nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Čo sa týka kvantifikácie majetkovej škody je potrebné uviesť, že žalobca mal za to, že je potrebné aby súd žalovanému uložil nahradiť mu skutočnú škodu, ku ktorej došlo v dôsledku zmenšenia jeho majetku. Pokiaľ žalobca mal za to. že náklady, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci vyčíslil, mu vznikli, súd mal jeho tvrdenie za nie relevantné. Informačné systémy, na ktoré žalobca poukazoval vzhľadom na svoj predmet činnosti musí udržiavať tak. či tak a náklady, ktoré vyčíslil, nemohli byť priamo spôsobené tvrdením oneskoreným konaním exekučného súdu. Žiadna príčina súvislosť z tvrdení žalobcov nevyplynula. Okrem toho, ak žalobca realizuje podnikateľskú činnosť spojenú so značným rizikom, na čo sám poukázal, musí si byť vedomý, že pri jeho podnikateľskej činnosti vzniknú riziká s dôsledkami z rizík vyplývajúcimi. Uvedené sa týka nielen žalobcom tvrdenej vzniknutej majetkovej škody ale aj nemajetkovej ujmy, ktorú požadoval.
Z dôvodov, ktoré súd uviedol žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodoval súd podľa zásady úspechu vo veci ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaniach neúspešný, nemá právo na náhradu trov konania s konaním mu vzniknutých. Úspešný žalovaný trovy nežiadal, ich náhradu si v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2,3, 4, 5 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 a po 1.1.2013, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá.
Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na to, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho predpisu zavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013.
To ale neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, vrátane prieťahov v konaní, pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.
Súd prvého stupňa však zároveň dôvodnosť žaloby posúdil aj podľa znenia § 9 účinného do 31.12.2012.
V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k udeleniu poverenia došlo s omeškaním 13 dní.
Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013. Ústavný súd Slovenskej republiky konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. „Ústavný súd Slovenskej republiky však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak Ústavný súd Slovenskej republiky túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „...v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty.“
Relevantným sú i závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, kde okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.
Rozhodnou, v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu, je v predmetnej veci všeobecne známa skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, ktorá determinovala uplatňovanie zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.
Žalobca taktiež nepreukázal existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre straty kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody samotný žalobca uvádza len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.
Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť žalovanej vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.
Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou argumentáciou prvostupňového súdu. Postupom prvostupňového súdu sa žalobcovi tiež neodňala možnosť konať pred súdom.
Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania je potrebné dodať, že takýto návrh nebol predložený.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.